Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. máj 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/152/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309218514
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2309218514.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. M. M.,
nar. X.X.XXXX, A., Z. XXX/X, 2/ V. M., nar. XX.XX.XXXX, G., J. K. XX, 3/ Ing. K. I., nar. X.X.XXXX,
L., S. U. XXX, 4/ S. S., nar. X.X.XXXX, A. XX, 5/ Z. M., nar. XX.X.XXXX, L., K. XXXX/X, 6/ M. M.,
nar. XX.X.XXXX, G., Ľ. P. X, 7/ I. M., nar. XX.XX.XXXX, T., L. XX/XX, 8/ S. M., nar. XX.X.XXXX, A.,
S. XXXX/XX, všetci zastúpení splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Peter Wolf, s.r.o., so
sídlom Galanta, Šafárikova 1522, proti žalovaným: 2/ I. Q., Y., K. N. XXX/X, 3/ H. G., A. XX, 4/ E. S., A.
XXX, žalovaní 2/, 3/ a 4/ zastúpení splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Mihalda, Valach, Kišac,

s.r.o. so sídlom Bratislava, Gogoľova 18, 5/ M. G., nar. XX.X.XXXX, K., I. XXXX/XX, 6/ Z. M., XX. M..
X/X, A., 7/ E. P., A. XX, 8/ Q. M., A. XXX, 9/ K. M., A., U. N. XXX, 10/ A. M., T., S. XX/X/XXXX, 11/
S. M., A. XXX, 12/ S. K., A. XXX, 13/ S. G., nar. XX.X.XXXX, A., E. XX, 14/ M. G., nar. X.X.XXXX,
A., E. XX, žalovaní 13/ a 14/ zastúpení advokátkou: JUDr. Alexandra Machanová, so sídlom 903 01
Senec, Lichnerova 22, 15/ M. Q., K. XXX, o vydržanie nehnuteľností, na odvolanie žalovaných 2/, 3/, 4/
a žalovaných 13/ a 14/ v časti parc. č. 162/5 a 162/6 proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 15C
145/2009-479 zo dňa 14. februára 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovia 1/ - 8/ majú nárok voči žalovaným 2/ - 4/, 13/ a 14/ na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie rozhodol tak, že určil, že žalobcovia v 1/
až 8/ rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré sú vedené Správou katastra Galanta
pre register „E" pre katastrálne územie G. ako parcela č. 168 - orná pôda o výmere 1424 m2 vedená
na LV č. XXX a parcely č. 167 - orná pôda o výmere 1424 m2, ktorá je vedená na LV č. XXX ako

aj nehnuteľnosti vzniknutej na základe Geometrického plánu č. 7/11/2010 zo dňa 15.11.2010, ktorý
bol vyhotovený Geodetickou kanceláriou - O. E., so sídlom Galanta, Mierové námestie č. 2, ktorý bol
autorizačne overený dňa 16.11.2010 Ing. F. H. - autorizovaným geodetom a kartografom a úradne
overený Správou katastra Galanta dňa 23.12.2010 pod č. 1736/2010 ako parc. č. 162/5 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 239 m2 a parc. č. 162/6 - záhrada o výmere 341 m2, každý v pomere 1/8
k celku na všetkých vyššie identifikovaných nehnuteľnostiach. Súd žalobcom v 1/ až 8/ rade priznáva
plnú náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne citáciou § 134 ods. 1, ods. 3, § 130 ods.
1 Občianskeho zákonníka vecne tým, že „Čo sa týka parcely 168 - orná pôda o výmere 1424 m2,
ktorá je vedená Správou katastra Galanta na LV č. XXX pre kat. úz. G.. Vlastnícke právo k tejtoparcele nadobudol právny predchodca otec žalobcov P. M. titulom dedenia dňa 2.10.1944 spoločne
so svojim bratom Z. M. do podielového spoluvlastníctva každý vo veľkosti 1 k celku. Nakoľko uvedení
spoludedičia titulom dedenia nadobudli viacero parciel, na základe ich vzájomnej dohody došlo k

faktickému rozdeleniu zdedených nehnuteľností tak, aby jednotlivé zdedené nehnuteľnosti boli výlučne
užívané a patrili iba jednému zo spoludedičov. V dôsledku tejto dohody parc. č. 168 využívali výlučne
rodičia žalobcov P. M. s manželkou E. M. rod. Q., navyše na uvedených nehnuteľnostiach došlo k
výstavbe rodinného domu, ku ktorému došlo na základe Stavebného povolenia č. Výst. 5758/61 zo dňa
1.7.1961, pričom nehnuteľnosť bola skolaudovaná kolaudačným rozhodnutím Okresného národného

výboru Galanta, odbor výstavby a územného plánovania č. Výst. 2138/84 zo dňa 20.4.1984, na ktorom
sa konštatuje postavenie nehnuteľnosti na parcelách č. 167 a 168. V prípade parc. č. 1968 je nesporné,
že od 20.10.1944 bola parc. č. 168 nepretržite užívaná právnym predchodcom žalobcov. Vo veci parc.č.
167 - orná pôda o výmere 1424 m2, ktorá je vedená na LV č. XXX pre kat. úz. G. súd zistil, že uvedenú
parcelu dňa 26.7.1923 nadobudli do vlastníctva I. Q. s manželkou S. Q. rod. V. (starí rodičia žalobcov
a rodičia matky žalobcov - E. M., rod. Q.) spolu s manželmi P. Q. a I. Q. rod. S. a to každý vo veľkosti

1 pomeru k celku. Na základe dohody spoluvlastníkov parcelu č. 167 pôvodne zapísanú v PKV 168
výlučne užíval I. Q. a S. Q. rod. V., ktorí ju ako svadobný dar v roku 1936 darovali svojej dcére E. M.
rod. Q. (matke žalobcov), ktoré užívala až do svojej smrti, pričom v jej užívaní a faktickej držbe ďalej
pokračoval P. M. a po jeho smrti boli užívateľmi nehnuteľností žalobcovia.
Čo sa týka parc. č. 163, ktorá bola naposledy vedená Správou katastra Galanta na LV č. X pre kat.

úz. G. ako orná pôda o výmere 393 m2 je možné konštatovať, že táto parcela tvorila spolu s vyššie
uvedenými parcelami jeden funkčný celok, pričom na základe kúpnych zmlúv zo dňa 14.5.2008 a
25.8.2008 nadobudli vlastnícke právo k uvedenej parcele žalovaní v 13/ a 14/ rade a to kúpou od I. Q. a
M. Q., žalovanej v 15/ rade. Na základe Geometrického plánu č. 100/2008 došlo k splynutiu parcely 163
s už existujúcimi parcelami vo vlastníctve odporcov v 13/ a 14/ rade a to ako parcela č. 162/1, 2, 3, 4.

Podstatnou skutočnosťou na ktorú súd poukazuje v prvom rade a od ktorej sa odvíjali všetky jeho
následné úvahy je to, že sporné nehnuteľnosti parc. č. 163, 167 a 168 tvorili až do roku 2008 jeden
funkčný celok ktorý bol oplotený. Boli a sú na nich postavené nehnuteľnosti, resp. súčasti nehnuteľností
ktoré sa spoločne užívajú a počas celej tejto doby t.j. od roku 1936 resp. 1944 boli užívané jedným
užívateľom, pričom toto užívanie a to ani vo vzťahu k právnym predchodcom žalobcov nebolo ničím

rušené a to až do roku 2008, kedy k parc. č. 163 nadobudli vlastnícke právo žalovaní v 13/ a 14/ rade.
Z vykonaného dokazovania vyplynul súdu záver, že parcely č. 163 a 167 boli v roku 1923 kúpené bratmi
I. Q. s manž. S. a P. Q. s manž. I.. Po nadobudnutí vlastníctva došlo k ich vzájomnej dohode, že parcely
ktoré kúpou nadobudli nakoľko išlo o viacero parciel (163, 164, 165, 167, 187, 216, 217, 219/1, 219/2)
nebudú užívať podľa spoluvlastníckych podielov ale každý z manželských párov mal podľa tejto dohody

užívať celú parcelu tak, aby súčet ktorý jednotlivé manželské páry užívali predstavoval približne veľkosť
ich spoluvlastníckych podielov. Podľa názoru súdu vzhľadom na obdobie v ktorom došlo k tejto dohode
došlokfaktickémuvysporiadaniupodielovéhospoluvlastníctva,pretoževtomtoobdobíplatnéobyčajové
právo nepodmieňovalo nadobudnutie vlastníctva zápisom v pozemkových knihách. Na základe tejto
skutočnosti preto súd zaujal stanovisko, že na základe tohto vyporiadania sa vlastníkmi parciel 163 a 167

stal I. Q. s manželkou, ktorý následne uvedené parcely v roku 1936 daroval E. M. a P. M., t.j. priamym
právnym predchodcom žalobcov.
Čo sa týka parcely č. 168 spoluvlastnícke právo k tejto parcele nadobudol P. M. a to formou výlučného
vlastníctva na základe dohody, ktorú uzavrel v roku 1944 so svojim bratom Z. M., pričom titulom na vznik
ich podielového spoluvlastníctva bolo dedenie. Nakoľko predmetom dedičstva boli aj parc. č. 169 a 218

došlo k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva dedičov k tomu, že parc. č. 168 nadobudol do svojho
výlučného vlastníctva P. M..
O týchto skutočnostiach svedčí podľa názoru súdu aj fakt, že uvedené tri parcely vytvorili spoločný
funkčný celok, ktorý bol užívaný právnymi predchodcami žalobcov.
Vyššie uvádzane dohody urobené v rámci rodiny žalobcov mal súd za preukázané a vyplynuli jednak

z celelého kontextu vykonaného dokazovania, ako aj zo stanoviska žalovaných v 5/ až 12/ rade, ktorí
tvrdenia žalobcov v tomto konaní o existencii ústnych dohôd nerozporovali, navyše odporca v 1/ rade
ako jediný žijúci svedok udalostí tvrdenia žalobcov v celom rozsahu potvrdil.
Z uvedeného dôvodu preto súd považuje námietky žalovanej strany že právni predchodcovia E. M. a P.
M. od ktorých odvodzujú svoje vlastnícke právo žalobcovia a to I. Q. a jeho manž. S. Q. nemohli darovať

E. a P. M. celé parcely 167 a 163 nakoľko boli ich spoluvlastníkmi každý v 1/4-ine za neopodstatnené
a to s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd preto vychádzal z toho, že v prípade parciel
167 a 163 boli I. Q. a jeho manželka S. Q. oprávnení parcely v roku 1936 darovať P. M. a E. M.,
nakoľko na základe dohody s P. Q. a jeho manž. I. ktorí boli pôvodne spoluvlastníkmi uvedených parcieltieto nadobudli do svojho vlastníctva. Opätovne pritom súd poukazuje, že na prevod vlastníctva sa v
uvedenom období v roku 1923 nevyžadovala evidencia vlastníckeho práva v pozemkových knihách.
Právnym titulom nadobudnutia vlastníctva bol právny úkon, v tomto prípade dohody o vyporiadaní

spoluvlastníctva. Taktiež z toho istého dôvodu je potrebné zaujať stanovisko, že tieto parcely boli v roku
1936 darované E. M. a P. M. pri príležitosti ich uzavretia manželstva. Taktiež v tomto období sa na prevod
vlastníckeho práva nevyžadoval zápis v pozemkovej knihe, postačoval na to iba právny úkon.
V prejednávanom prípade súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že je potrebné prihliadnuť aj na čas,
kedy boli robené ústne dohody v rámci rodiny žalobcov. Išlo o obdobie 30-tych a 40-tych rokov

minulého storočia v období platnosti obyčajového práva. Pri posúdení uvedených skutočností je
potrebné konštatovať, že právne povedomie bolo v tom čase výrazne ovplyvňované vzdelanostnou
úrovňou, ktorá bola u vidieckych obyvateľov nízka. Z uvedeného teda vyplýva, že tvrdenie žalobcov,
že ústne dohody neboli zachytené v písomnej forme z dôvodu nevedomosti ich účastníkov o takejto
potrebe je logické. Právni predchodcovia žalobcov, ako osoby bez dostatočného vzdelania prikladali
nespochybniteľný význam existencii ústnych dohôd, ktoré bezozvyšku rešpektovali a postupovali v ich

duchu. Z uvedeného je teda nepochybne preukázané, že súd pri svojom rozhodovaní musel vychádzať z
nepochybnej existencie domnelých právnych titulov tak ako sú uvedené vyššie. Vzhľadom na správanie
sa účastníkov týchto dohôd v neskoršom období je potrebné konštatovať, že ich účastníci konali tak, že
bolipresvedčení,žeprávnymnásledkomtýchtodohôdbolonadobudnutievlastníctvaknehnuteľnostiam.
Z tohto taktiež vyplýva dobromyseľnosť držby právnych predchodcov žalobcov.

Uvedené úvahy súdu vyplývajú aj z ďalších okolností a to z toho, že dohoda bývalých spoluvlastníkov
týkajúca sa parciel 163 a 167 ktorých vlastníkom sa stali I. Q. s manželkou, bola dodržiavaná nielen
P. Q. s manželkou ale aj ich deťmi po ich smrti čo vyplýva z toho, že parcely č. 163 a 167 neboli nimi
ako dedičmi zahrnuté do pozostalosti. Rovnako sú úvahy súdu podporené aj stanoviskami žalovaného
v 1/ rade, ktorý je jediným žijúcim a priamym účastníkom uvedených skutočností a ktorý vzhľadom na

svoj vek svoje názory prezentoval iba písomne, pričom súd rovnako poukazuje aj na zhodné stanoviská
žalovaných v 5/ a 12/ rade, ktorí existenciu vlastníckeho práva žalobcov nijako nerozporujú.
Na základe vyššie cit. ustanovení má súd za preukázané, že právni predchodcovia žalobcov - ich rodičia
P. M. a E. M. rod. Q. nadobudli spoluvlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam a to jednak na základe
dedenia a dedičskej postupnosti a jednak na základe vydržania. Z vykonaného dokazovania súdu

vyplynulzáver,ženebohýotecžalobcovP.M.boloprávnenýmdržiteľomparc.č.168,nakoľkonazáklade
dohody so spoluvlastníkom tejto parcely Z. M., ku ktorej došlo v roku 1944 a ktorej faktickým následkom
bolo vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. S uvedenou parcelou nakladal a užíval ju ako vlastnú.
Je nesporné, že od takéhoto vstupu do oprávnenej držby v roku 1944 išlo o držbu oprávnenú, nakoľko
právny predchodca žalobcov pri užívaní a spravovaní nehnuteľností vychádzal z dohody, ktorú uzavrel

so spoluvlastníkom. Na základe toho mal súd za preukázané, že z okolností prípadu vyplývalo, že
právny predchodca žalobcov mohol nadobudnúť subjektívnu domnienku, že je výlučným vlastníkom
nehnuteľností.
Čo sa týka parc. č. 167 tam taktiež súd konštatoval, že došlo k nadobudnutiu vlastníctva právnymi
predchodcami žalobcov a to na základe toho, že uvedená parcela bola starými rodičmi žalobcov

darovaná ich rodičom ako svadobný dar a to v roku 1936. Uvedená skutočnosť taktiež svedčí o tom, že
právni predchodcovia žalobcov sa dôvodne mohli domnievať, že sú spoluvlastníkmi uvedenej parcely.
Na základe toho je dôvodné sa domnievať, že právni predchodcovia žalobcov vychádzali z ich
vedomostí o existencii právnych úkonov, ktorých následkom bol prevod vlastníctva k vyššie uvedeným
nehnuteľnostiam. Subjektívny postoj právnych predchodcov žalobcov bol podporený aj tým, že až do

svojej smrti neboli v užívaní nehnuteľnosti nikým rušení, pričom táto nerušenosť pokračovala až do roku
2008, kedy už boli užívateľmi nehnuteľnosti ich právni následníci.
Súd taktiež poukazuje na tú skutočnosť, že na uvedených nehnuteľnostiach a taktiež sčasti aj na parc. č.
163 právni predchodcovia žalobcov vybudovali rodinný dom na základe stavebného povolenia a užívali
ho na základe kolaudačného rozhodnutia. Aj uvedená skutočnosť svedčí o tom, že právni predchodcovia

žalobcov vychádzali zo subjektívneho predpokladu, že sú vlastníkmi uvedených nehnuteľností.
Čo sa týka parc. č. 163 z vykonaného dokazovania vyplynul záver, že táto spoločne s parcelami 167 a
168 tvorila jeden funkčný celok a bola s nimi spoločne užívaná právnymi predchodcami žalobcov, pričom
táto držba nebola nikým rušená a to minimálne od roku 1936 resp. 1944. O tomto svedčí aj fakt, že
na uvedenej parcele boli postavené časti domu právnych predchodcov žalobcov a to letná kuchyňa a

septik, ako aj hospodárske stavby prislúchajúce k rodinnému domu.
Súd v zmysle § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k názoru, že držbu nehnuteľnosti realizovanú
právnymi predchodcami žalobcov a následne žalobcami je potrebné vyhodnotiť ako držbu oprávnenú,
pretože právni predchodcovia žalobcov a následne žalobcovia boli pri realizácii držby držiteľmidobromyseľnými. Je nesporné, že sporné nehnuteľnosti fakticky ovládali a vykonávali práva ako ich
vlastníci (stavba rodinného domu a jeho príslušenstva na sporných pozemkoch, ich oplotenie). Je
teda nesporné, že týmto sa prejavovala ich vôľa nakladať s vecou ako s vlastnou. Keďže v konaní

nebolo nepochybne preukázané, že právni predchodcovia žalobcov a následne žalobcovia boli držiteľmi
nedomromyseľnými musel súd vychádzať v zmysle § 192 CSP z toho, že zákonný predpoklad o
dobromyseľnosti držby v zmysle v§ 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka nebol v konaní
bezpochyby vyvrátený.
Keďže súd v konaní konštatoval, že právni predchodcovia žalobcov a následne žalobcovia boli pri

realizácii držby bezpochyby držiteľmi oprávnenými musel pri posúdení otázky nadobudnutia vlastníctva
právnymi predchodcami žalobcov a následne žalobcami posúdiť aj otázku uplynutia vydržacej doby.
Pri posúdení uplynutia vydržacej doby vychádzal súd z ustanovenia § 134 Občianskeho zákonníka v
spojitosti s ustanovením § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré umožňuje oprávnenej osobe, aby
si v prípade vydržania započítala čas, po ktorý mal jej právny predchodca vec nepretržite v držbe pred
1.1.1992. Z uvedeného teda vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov mali pozemky v držbe od roku

1936, resp. od roku 1944. Z uvedeného je teda nepochybné, že k vzniku vlastníckeho práva právnych
predchodcov žalobcov, resp. samotných žalobcov došlo najneskôr k 1.1.1992.
V danom prípade sa súd preto nemohol stotožniť s argumentáciou žalovaných v 13/ a 14/ rade,
ktorí poukazovali na znenie § 486 Občianskeho zákonníka, ktorý poskytuje ochranu tomu, ktorý
nadobudol niečo dobromyseľne od nepravého dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené. S uvedeným

sa súd nemohol stotožniť, nakoľko s dikcie uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že toto
ustanovenie predpokladá nadobudnutie vlastníctva od toho, kto v skutočnosti nebol dedičom, avšak
dedičstvo mu bolo potvrdené. Uvedené zákonné ustanovenie však predpokladá, že nepravý dedič
nadobudol dedičstvo od poručiteľa. Predmetom dedičstva v zmysle príslušných zákonných ustanovení
však môže byť to, čo bolo vo vlastníctve poručiteľa ku dňu jeho smrti. V danom prípade je nesporné,

že predávajúci od ktorých žalovaní v 13/ a 14/ rade nadobudli vlastnícke právo k parc. č. 163 boli
oprávnenými dedičmi, avšak parc. č. 163 nemohla byť ku dňu smrti ich poručiteľa v jeho vlastníctve,
nakoľko tomu bránilo vydržanie právnymi predchodcami žalobcov. Z uvedeného je teda zrejmé, že
ust. § 486 Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať na právne vzťahy strán sporu. Taktiež
je potrebné skonštatovať, že § 486 Občianskeho zákonníka na ktorý poukazujú žalovaní v 13/ a

14/ rade poskytuje ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi, pričom v prípade ak sú pochybnosti
o dobromyseľnosti nadobúdateľa nie je mu možné poskytnúť ochranu podľa uvedeného zákonného
ustanovenia. Pochybnosti o dobromyseľnosti žalovaného v 14/ rade vyplývajú z osvedčenia o dedičstve
M. Q. z ktorého vyplýva, že M. Q. nenadobudla resp. nemala nadobudnúť vlastnícke právo k parc.
č. 163 v rámci riadneho dedičského konania, ale až na základe dedičského konania, ktoré sa týkalo

znovuobjaveného majetku po poručiteľoch. Toto konanie sa uskutočnilo na základe podnetu žalovaného
14/ rade, ktorý M. Q. ako dedičku aj v danom konaní zastupoval. Vyššie uvedené úvahy súdu sú pritom
podporené aj skutočnosťou, že parc. č. 163 nebola prejednaná v rámci riadneho dedičského konania
po neb. manželovi M. Q. O. Q. ale až následne v rámci prejednania novoobjaveného dedičstva. Z
uvedeného je možné usudzovať, že samotná M. Q. mala pri pôvodnom dedičskom konaní vedomosť, že

uvedenáparcelanemátvoriťsúčasťdedičstva,keďžejedlhodoboužívanážalobcami,resp.ichprávnymi
predchodcami. Na úplné osvetlenie uvedených okolností je potrebné uviesť, že konanie žalovaných v
13/ a 14/ rade vo vzťahu k M. Q. nebolo nezištné, nakoľko uvedení žalovaní sú susedmi žalobcov po
dobu 20 rokov pričom mali vedomosť, že na uvedenej parcele sa nachádzajú stavby, ktoré sú užívané
spolu s rodinným domom.

Súd sa taktiež nemohol stotožniť s argumentáciou žalovaných v 2/ až 4/ rade, že oni vlastnícke
právo nadobúdali na základe dedenia v rámci riadnej postupnosti. Podľa názoru súdu uvedenému
bránila existencia vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov, pričom títo nadobudli vlastnícke
právo k parcelám 163, 167 a 168 vyššie uvedeným spôsobom, na základe právnych úkonov, ktorými
boli dohody o vyporiadaní spoluvlastníctva, ku ktorým došlo v rokoch 1923 a 1944 a následne

dedičskou postupnosťou. Na tejto skutočnosti nemení nič, že uvedené nehnuteľnosti boli ponímané do
následných dedičských konaní, ku ktorým došlo v roku 1952 resp. 1960, nakoľko v uvedenom období už
nadobudnutiu vlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam v prospech žalovaných v 2/ až 4/ rade bránila
existencia vlastníckeho práva žalobcov, resp. ich právnych predchodcov. Skutočnosť, že vôbec o týchto
nehnuteľnostiach dedičské konania prebehli, sama osebe nespochybňuje vlastnícke právo žalobcov a

ich právnych predchodcov nakoľko ako už bolo uvedené vyššie ich vlastnícke právo vzniklo na základe
platných právnych úkonov, ktoré sa dajú dovodiť od všetkých súdu známych okolností, pričom pre
vznik ich vlastníctva v rozhodnom čase nebol vyžadovaný zápis v pozemkových knihách. Taktiež súd
poukazuje aj na to, že aj v prípade že toto stanovisko súdu nie je správne, žalobcovia, resp. ich právnipredchodcovia nadobudli vlastníctvo k nehnuteľnostiam uplynutím času na základe ich dobromyseľnej
držby po zákonom stanovenú dobu, pričom túto držbu podľa názoru súdu je potrebné počítať v prípade
parciel 163 a 167 od roku 1923 a v prípade parc. 168 od roku 1944. 6alovaní v 2/ až 4/ rade taktiež

neprezentovali pred súdom dôkaz, že by na základe dedičských rozhodnutí ktoré mali k dispozícii
oni ani ich právni predchodcovia neučinili úkony k zosúladeniu užívacieho a právneho stavu. Taktiež
nepreukázali žiadne úkony smerujúce k žalobcom z ktorých by vyplývalo, že na základe týchto úkonov
spochybnili vieru žalobcov, resp ich právnych predchodcov v otázke oprávnenosti a dobromyseľnosti
ich držby.

Súd vo veci taktiež poukazuje na obsah spisu Okresného súdu Galanta 5C/205/2009 a to hlavne na
rozsudok vo veci č.k. 5C/205/2009-93 zo dňa 7.7.2010. Z obsahu uvedeného spisu vyplýva, že toto
konanie bolo vedené o neplatnosť právnych úkonov, ktorými mali nadobudnúť vlastnícke právo žalovaní
v 13/ a 14/ rade. Nárok žalobcov na určenie neplatnosti napadnutých právnych úkonov bol v tomto
prípade zamietnutý a to z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Závery
kuktorýmkonajúcisúdvuvedenomkonanídospelniejemožnéhodnotiťtak,žetietopreukazujútvrdenia

žalovaných v 13/ a 14/ rade, nakoľko v uvedenom konaní nemal súd dôvod zaoberať sa všetkými vyššie
popísanými okolnosťami. Závery súdu ktoré boli vyslovené v tomto konaní boli podkladom práve k tomu,
že sa žalobcovia obrátili na súd s návrhom, ktorý je predmetom tohto konania. Čo sa týka ostatných
skutočností obsiahnutých v uvedenom spise nie sú podľa názoru súdu podstatné pre rozhodnutie v
prejednávanej veci, preto súd neoboznamoval dopodrobna v rámci dokazovania uvedený spis, pričom

taktiež dáva do pozornosti, že obsah spisu musel byť účastníkom známy, pričom s jeho obsahom sa
mohli oboznámiť pri podrobnom naštudovaní spisu.
Súd vo veci rozhodol na základe skutočností a dôkazov navrhnutých stranami sporu, pričom vec
posudzoval aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že v prípade pochybnosti ohľadne oprávnenosti držby je
potrebné vychádzať z toho, že držba je oprávnená. Žalovaní v 2/ až 4/ rade a žalovaní v 14/ a 15/ rade,

ktorí rozporovali právo tvrdené žalobcami v konaní bezpochyby nepreukázali, že by držba právnych
predchodcov žalobcov resp. držba samotných žalobcov boli neoprávnené.
O trovách konania rozhodol súd v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a žalobcom ako procesne
úspešnej starne v spore priznal plnú náhradu trov konania".

3. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní 2/, 3/, 4/ prostredníctvom splnomocnenkyne a to
v celom rozsahu z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku,
pretože súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil stranám, aby uskutočňovali
im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365
ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku podľa ktorého súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného
sporového poriadku podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Žalovaní 2/, 3/ a 4/ sú toho názoru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
vydaním nepreskúmateľného rozsudku. Rozhodnutie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods.
2 Civilného sporového poriadku, je nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku

neuviedol žiadne vyjadrenia žalovaných 2/, 3/, 4/ a žiadne prostriedky procesnej obrany, ktoré žalovaní
vo svojich vyjadreniach použili a následne jasne a výstižne nevysvetlil skutkové tvrdenia a právne
argumenty žalovaných 2/, 3/ a 4/ na základe ktorých navrhovali podanú žalobu zamietnuť, ktoré
opätovne uvádzajú v tomto odvolaní a neuviedol ani z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal pri svojich
skutkových zisteniach. Bolo jednoznačne preukázané, že právni predchodcovia žalobcov a následne

žalobcovia neboli dobromyseľnými držiteľmi. Súd neuvádza kedy mali byť uzatvorené dohody resp.
zmluvy, teda od kedy mali byť právni predchodcovia žalobcov dobromyseľní v užívaní predmetných
pozemkov a súd prvej inštancie neuvádza ani kedy konkrétne uplynula vydržacia doba, teda kedy a kto
samalstaťvlastníkompredmetnýchpozemkov.Nakoľkosúdprvejinštancieneuvádzakonkrétnedátumy
od kedy považuje držbu predmetných pozemkov za oprávnenú resp. neuvádza kedy uplynula vydržacia

doba, odňal tak žalovaným možnosť konať pred súdom teda preukázať nedobromyseľnosť právnych
predchodcov žalobcov. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, keďže súd prvej inštancie dospel k zisteniu, že došlo k nadobudnutiu vlastníctva k
parcele č. 167 právnymi predchodcami žalobcov a to na základe toho, že uvedená parcela bola starými
rodičmi žalobcov darovaná ich rodičom ako svadobný dar a to v roku 1936 a to z dôvodu, že by sa mohli

právni predchodcovia žalobcov domnievať, že boli iba oni spoluvlastníci uvedenej parcely. V prípade,
že by existovala ústna dohoda o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva uzavretá medzi I. Q. a jeho
manželkou S. Q. a P. Q. a jeho manželkou I. Q. a následne by v roku 1936 predmetné pozemky ústne
darovali I. Q. ich dcére E. M. a jej manželovi P. M., tak by vydržanie predmetných pozemkov nastalo iba,ak by predmetné pozemky dobromyseľne užívali a držali do dňa 26.07.1955 t.j. pred uplynutím doby 32
rokov podľa obyčajového práva. E. M. a jej manžel P. M. však nemohli byť dobromyseľní v oprávnenej
držbe v užívaniu dňa 26.07.1955, nakoľko dňa 05.04.1952 sa uskutočnilo dedičské konanie po I. Q.,

ktoréhoúčastníčkoubolaajE.M.,akodcéraporučiteľa,nazákladektorejspoluvlastníckypodielvovýške
1/4 z celku na pozemku, parc. č. 167 po I. Q. nadobudol jeho syn a brat E. M., V. Q.. Ako vyplýva, že dňa
05.04.1952 sa E. M. dozvedela, že predmetné pozemky boli v skutočnosti v podielovom spoluvlastníctve
jej rodičov a I. Q. s jeho manželkou S. Q., pričom každého spoluvlastnícky podiel predstavoval 1/4 a
jej domnelé vlastníctvo k predmetným pozemkom teda neexistuje. Skutočnosť, že E. M. a P. M. nikdy

neboli vlastníkmi parcely č. 167 potvrdzuje aj to, že v žiadnom výpise z listu vlastníctva ani v žiadnej
pozemkovej knihe neboli uvedení ako vlastníci ani ako podieloví spoluvlastníci. Rodičia žalobcov I. Q.
a S. Q. nemohli žiadnym spôsobom darovať svojej dcére matke žalobcov E. M. celú parcelu č. 167,
nakoľko predmetná parcela č. 167 bola na základe kúpnej zmluvy v podielovom spoluvlastníctve I. Q.
a jeho manželky S. Q.. S uvedenou zmluvou boli oboznámení aj starí rodičia žalobcov, keďže ju sami
podpisovali. I. Q. a S. Q. nemohli previesť vlastnícke právo teda k celej parcele, pretože nebola v ich

výlučnom vlastníctve. Po smrti I. Q. nadobudol celý jeho spoluvlastnícky podiel titulom dedenia jeho syn
V. Q. a následne po smrti V. Q. zdedil jeho spoluvlastnícky podiel jeho syn I. Q.. Ak by bola parcela č.
167 vo vlastníctve E. M. a P. M. nemohol byť spoluvlastnícky podiel I. Q. na tejto parcele predmetom
dedenia po jeho smrti. Žalobcovia a ani ich predkovia nemohli byť z objektívneho hľadiska dobromyseľní,
pretože E. M. mala už dňa 05.04.1952 v dedičskom konaní po I. Q. reálnu možnosť dozvedieť sa,

že spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností sú iné osoby a že predmetné pozemky nepatria im.
Dobromyseľnosť držiteľa sa vyžaduje už pri nadobudnutí držby. Starých rodičov žalobcov nemožno
považovať za osoby neznalé vtedajším podmienkam nadobudnutia nehnuteľnosti, keďže boli schopní
zabezpečiť si zápis z ich spoluvlastníckych práv k predmetným pozemkom do pozemkovo knižnej vložky
na základe kúpnej zmluvy. Ak by chceli dohodou o užívaní pozemkov v ich spoluvlastníctve upraviť aj

vlastnícke práva, starí rodičia žalobcov mali vedomosť o tom, že je potrebné vykonať zápis v pozemkovej
knihe, pretože starý otec žalobcov, I. Q. dokonca dňa 14.08.1936 kupoval aj ďalší pozemok a to parcelu
č. 244, ktorú si opäť dokázal riadne zapísať do PKV č. 79. Poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky spis. zn. 5Cdo 49/2010 zo dňa 29.03.2011. Po smrti S. Q. zdedila na základe
dohody dedičov teda aj samotných žalobcov celý spoluvlastnícky podiel na parcele č. 167 o veľkosti

1/4 k celku dcéra S. Q., čo bolo riadne zaznamenané aj v pozemkovej knihe. Tak nesporne vyplýva, že
ani po vyššie uvedenej dohode dedičov z 28.06.1983 nemohli byť žalobcovia dobromyseľní vo svojej
držbe, keďže so súhlasom samotných žalobcov celý spoluvlastnícky podiel S. Q. na parcele č. 167
o veľkosti 1/4 nadobudla dcéra S. Q.. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a konštatoval, že na parcelách č. 167, 168 a taktiež sčasti parcely

163 právni predchodcovia žalobcov vybudovali rodinný dom a to na základe stavebného povolenia
a užívali ho na základe kolaudačného rozhodnutia. Ďalej dôvodili tým, že zo stavebného povolenia
ako aj z kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že bolo povolené užívanie stavby rodinného domu len na
parcelách č. 167 a č. 168 a nie na parcele č. 163. Žalovaný 2/ bol podielovým spoluvlastníkom parcely
č. 163 od roku 1960, ktorý predal svoj spoluvlastnícky podiel žalovaným 13/ a 14/. K vydržaniu parcely

č. 163 žalobcami nemohlo dôjsť, pretože neboli splnené zákonné predpoklady vydržania. Žalobcovia
ani ich rodičia nemohli vydržať parcelu č. 163, nakoľko rovnako ako pri parcele č. 167 chýbal základný
predpoklad vydržania a to oprávnená držba, dobromyseľnosť so zreteľom na všetky okolnosti o tom,
že im daná parcela patrí. To, že žalobcovia neboli dobromyseľní vyplýva zo samotnej skutočnosti, že
mali reálnu možnosť zistiť, že nie sú vlastníkmi pôvodnej parcely č. 163 z listu vlastníctva, ktoré je

verejne prístupný každému. Zároveň poukázali na to, že na Okresnom súde Galanta prebiehalo konanie
pod č. 5C 205/2009 o neplatnosť právnych úkonov a to konkrétne kúpnych zmlúv uzavretých medzi
žalovaným 13/, 14/ a pôvodnými vlastníkmi parcely č. 163 žalovaným 2/ a 15/, pričom žalobcovia
nepreukázali naliehavý právny záujem a týmto žalobcovia preukázali, že žalovaného 2/ a žalovaného
15/ považovali za skutočných vlastníkov parcely, keďže namietali nerešpektovanie hoci neexistujúceho

predkupného práva. Zároveň poukázali, že samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Domáhali sa
preto, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietne a prizná žalovaným 2/, 3/, 4/ náhradu
trov konania v rozsahu 100%.

4. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie aj žalovaní 13/ a 14/ prostredníctvom splnomocnenca a

to v časti parciel 162/5 a 162/6 (ďalej označené pod pôvodným parcelným číslom 163). Domáhajú
sa, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že návrh žalobcov voči žalovaným 13/ a 14/ zamieta a
žalovaným 13/ a 14/ prizná náhradu trov konania. Ako odvolacie dôvody uviedli, že súd prvej inštancie na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd prvej inštancie nevykonalnavrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia svojimi vyjadreniami uskutočnenými
v konaní č. 5C 205/2009 potvrdili, že o vlastníckom práve žalovaného 2/ a 15/ k parcele číslo 163

vedeli, rešpektovali a uznávali a uplatňovali si predkupné právo. V tomto konaní rozhodol o pripojení
spisu č. 5C 205/2009, avšak žiadnym spôsobom sa ním nezaoberal. Vzhľadom na konanie č. 5C
205/2009 nie je možné hľadieť na žalobcov ako oprávnených držiteľov. Ďalej súd konštatoval, že časť
domu postavená žalobcami resp. právnymi predchodcami žalobcov je postavená na parcele č. 163,
čo je však v rozpore so stavebným povolením a kolaudačným rozhodnutím, z ktorých jednoznačne

vyplýva, že právni predchodcova žalobcu boli oprávnení stavať len na parcelách 168 a 167. Z
odôvodnenia rozsudku č. 5C 205/2009 vyplýva, že žalobcovia si boli vedomí vlastníckeho práva
žalovaných 2/ a 15/ ako právnych predchodcov žalovaných 13/ a 14/. Prvoinštančný súd vykonal
navrhnutý dôkaz avšak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Odvolatelia trvajú na tom, že skutočnosti vyplývajúce zo spisu spis. zn. 5C 205/2009 jednoznačne
preukazujú skutočnosť, že žalobcovia neboli dobromyseľnými držiteľmi a v celom rozsahu uznávali

právnych predchodcov žalovaných 13/ a 14/ za právoplatných vlastníkov danej parcely, pôvodne
označovanej č. 163. Prvoinštančný súd poukazuje na písomné stanovisko žalovaného 1/ kde je
uvedené, že formálne si tento stav usporiadajú až keď budú mať na to peniaze, teda už prví vlastníci
neboli dobromyseľní a plne si uvedomovali, že na usporiadanie spoluvlastníckych vzťahov sú potrebné
určité kroky, ktoré je potrebné vykonať. Toto vyjadrenie žalovaného 1/ jednoznačne potvrdzuje fakt,

že žalobcovia a ani ich právni predchodcovia nesplnili zákonom požadovanú podmienku vydržania
a to dobromyseľnosť o tom, že im parcela 163 patri v celom rozsahu. Žalovaná 15/ poukázala na
skutočnosť, že spoluvlastnícky podiel k parcele č. 163 riadne zdedila po svojom manželovi O. Q., ktorý
ho zdedil po svojich právnych predchodcoch, ktorí túto parcelu riadne zakúpili. Prvoinštančný súd
relevanciu nadobúdacieho titulu žalobcami neskúmal, neuviedol kedy žalobcovia vstúpili do držby, na

základe čoho dospel k presvedčeniu, že vzhľadom na okolnosti sa mohli dôvodne domnievať, že im
nehnuteľnosti patria. Napadnuté rozhodnutie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Súd v napadnutom rozhodnutí reagujúc na argumentáciu žalovaných 13/ a 14/, ktorí sa domáhali
aplikácie § 486 Občianskeho zákonníka uviedol, že v skutočnosti nebol dedičom, avšak dedičstvo mu
bolo potvrdené. Z tohto odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že dedičské právo k parcele č.163 bolo

priznané osobám, ktoré nemali byť dedičmi a i napriek tomu im bolo dedičstvo potvrdené. Ustanovenie
§ 486 je potrebné aplikovať vo vzťahu k žalovaným 13/ a 14/ a zabezpečiť im tak zákonom priznanú
ochranu a spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov ich účastníkov ako aj úctu k právam iných
osôb. Žalobcovia o jednotlivých dedičských konaniach vedeli, pretože sú v príbuzenskom vzťahu so
žalovanými 2/ a 15/ a napriek tejto skutočnosti nenamietali neoprávnenosť dedičstva ani po žiadnom z

právnych predchodcov žalovaných 2/ a 15/ ani vo vzťahu k dedičom po prvých vlastníkoch, ktorí túto
parcelu zakúpili. Skutočnosť, že parcelu 163 nevlastnili ani právni predchodcovia žalobcov museli zistiť
aj v jednotlivých dedičských konaniach, aj napriek tomuto zisteniu nepodnikli žiadne kroky na úpravu
vzťahov a až v konaní č. 5C 205/2009 sa domáhali predkupného práva. Uplatnili si aj náhradu trov
odvolacieho konania.

5. Pôvodný žalovaný 1/ N. Q. vo vyjadrení k odvolaniam uviedol, že odvolania neobsahujú žiadne
nové skutočnosti, trvá na svojom stanovisku a žiada, aby odvolací súd odvolania zamietol a napadnuté
rozhodnutie potvrdil.

6. Žalovaní 13/ a 14/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaných 2/, 3/ a 4/ prostredníctvom
splnomocnenkyne uviedli, že s odvolaním sa stotožňujú navrhujú, aby odvolací súd rozhodol tak, že
návrh žalobcov sa voči žalovaným 13/ a 14/ zamieta a žiadajú priznať aj náhradu trov konania.

7. K odvolaniam žalovaných 2/-4/ a 13/ a 14/ sa vyjadrili žalobcovia prostredníctvom splnomocnenca.

V celom rozsahu sa stotožňujú s rozsudkom súdu prvej inštancie, k námietkam odvolateľov dávajú do
pozornosti písomné podania žalobcov. Navrhujú napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne.

8. K vyjadreniu žalobcov k odvolaniam sa vyjadrili žalovaní 2/-4/ prostredníctvom splnomocnenkyne.
Žalovaní 2/-4/ považujú rozsudok za nezákonný, a preto trvajú na svojom odvolacom návrhu.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolania
boli podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúduprvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po
skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že
odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), h) Civilného sporového

poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379
Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku)
a dospel k záveru, že odvolaniam žalovaných 2/-4/ a 13/ a 14/ nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

10. V priebehu odvolacieho konania pôvodne žalovaný 1/ N. Q. zomrel a preto odvolací súd uznesením
č.k. 24Co/152/2017-590 zo dňa 20.2.2019 rozhodol, že v konaní pokračuje s dedičmi po poručiteľovi:
N. Q., nar. X.X.XXXX, naposledy adresa A., I. XXXX/XX, ktorý zomrel dňa XX. S. XXXX, a to s I. Q.,
nar. XX.X.XXXX, Y., K. N. XXX/X, H. G., nar. XX.XX.XXXX, A. XX, E. S., nar. XX.X.XXXX, A. XXX, V.

M., nar. XX.XX.XXXX, G., J. K. XX, Ing. M. M., nar. X.X.XXXX, A., Z. XXX/X, S. S., nar. X.X.XXXX, A.
XX, Z. M., nar. XX.X.XXXX, L., K. XXXX/X, M. M., nar. XX.X.XXXX, G., Ľ. P. X, I. M., XX.XX.XXXX, T.,
L. XX/XX, S. M., nar. XX.X.XXXX, A., S. XXXX/XX. Dedičmi poručiteľa sú žalobcovia 1/, 2/, 4/, 5/, 6/,
7/, 8/ a žalovaní 2/, 3/ a 4/.

11. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu
iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v
odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné

považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy,
že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

13. Predmetom konania je požiadavka žalobcov na určenie ich spoluvlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam a to parc. č. 168 - orná pôda vo výmere 1424 m2, register „E", ktorá je vedená

Správou katastra Galanta, pre kat. úz. G. na LV č. XXX, parcely č. 167 - orná pôda o výmere 1424
m2, register „E", ktorá je vedená Správou katastra Galanta v katastrálnom území k.ú. G. na LV č. XXX.
Po pripustení zmeny návrhu žalobcovia taktiež žiadali, aby súd určil, že sú podielovými spoluvlastníkmi
na novovzniknutých parcelách č. 162/5 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 239 m2 a parc. č.
162/6 - záhrada vo výmere 341 m2, ktoré vznikli na základe geometrického plánu č. 7/11/2010 zo

dňa 15.11.2010, ktorý bol vypracovaný Geodetickou kanceláriou - O. E. a úradne overený Správou
katastra Galanta dňa 23.12.2010 pod č. 1736/2010 v pomere 1/8 k celku. Súd prvej inštancie žalobe
vyhovel. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaných 2/-4/ a žalovaných 13/ a 14/ je predmetom
odvolacieho konania posúdiť, či v procesnom postupe súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva
na spravodlivý súdny proces, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, či súd

prvej inštancie vykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a či súd prvej
inštancie právne správne posúdil uplatnený nárok.14. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolaní sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia
bola vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho

súdu SR ako aj nálezmi Ústavného súdu SR. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré žalovaní 2/-4/ a 13/
a 14/ uvádzali v odvolaní, vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia
súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a
odvolacie konanie tvoria jeden celok.

15. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t.j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,
kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového

poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v
súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd
pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku
predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

16. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel

k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti

záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

17. Žalovaní 2/-4/ podali odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného
sporového poriadku.

18. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

19. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivýchalebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne

musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť
preskúmateľné.

20. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods.

2 Civilného sporového poriadku). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou
každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné
dôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia". Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie
(porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1997-VIII).

21. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalovanými 2/-4/ v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a
právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia.

Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stručné stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky
a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaní 2/-4/ sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej
inštancie nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie
totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je
postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. S obranou žalovaných

2/-4/ sa súd prvej inštancie vysporiadal v bode 27. odôvodnenia.

22. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
Žalovaní 2/-4/ v odvolaní namietali skutkové zistenie, že došlo k nadobudnutiu vlastníctva k parcele č.
167 právnymi predchodcami žalobcov a to na základe toho, že parcela bola starými rodičmi žalobcov

darovaná ich rodičom ako svadobný dar v roku 1936 a z dôvodu, že by sa mohli právni predchodcovia
žalobcov domnievať, že boli iba oni spoluvlastníkmi uvedenej parcely. Zároveň namietali záver súdu,
že na parceliach č. 167 a 168 taktiež sčasti parcele č. 163 právni predchodcovia žalobcov vybudovali
rodinný dom na základe stavebného povolenia a užívali ho na základe kolaudačného rozhodnutia.
Poukazovali na skutočnosť, že stavebné povolenie zo dňa 1.7.1961 bolo udelené na stavbu rodinného

domu len na pozemku parcela č. 168, pričom rodinný dom bol postavený na parcele č. 168 a aj parcele
č. 167 a kolaudačných rozhodnutím bolo povolené užívanie celej stavby, rodinného domu postaveného
len na parcelách č. 167 a 168 a nie sčasti aj na parcele č. 163.

23. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaní 2/-4/ v odvolacom konaní neuviedli

žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohli uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového
poriadku. Ak žalovaní 2/-4/ v odvolaní poukazujú na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné uviesť,
že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavomzisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade
odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté žalovanými
2/-4/, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní

vychádzal.

24. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska

pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

25. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne

vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov
jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia

rozsudkuupravenéhovustanovení§220ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,pričomsúdmápovinnosť
dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis
a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní

nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

26. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.

1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa
ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti

súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať
s jeho skutkovými závermi.

27. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaných 2/-4/, týkajúcej sa parcely č. 163, ktorá nebola uvedená v

stavebnom povolení ani v kolaudačnom rozhodnutí, je treba uviesť, že v bode 22. odôvodnenia súd prvej
inštancie uvádza, že aj sčasti na parcele č. 163 právni predchodcovia žalobcov vybudovali rodinný dom
na základe stavebného povolania a kolaudačného rozhodnutia a v kontexte s bodom 23. odôvodnenia,
súd považoval predmetné parcely za jeden funkčný celok, pretože na parcele č. 163 boli postavené
časti domu a to letná kuchyňa, septik a hospodárske budovy. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,

že skutočnosti ohľadom na ktorých parceliach bol postavený rodinný dom s príslušenstvom a všetkými
jeho súčasťami, neboli fakticky spochybnené, bol zistený nesúlad medzi stavebným povolením resp.
kolaudačným rozhodnutím a reálnym stavom v tomto smere. K námietke žalovaných 2/-4/ k vzniku ich
vlastníckeho práva dedením, odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie uvedené v bode
27 odôvodnenia.

28. K odvolaciemu dôvodu žalovaných 2/-4/ podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného
sporovéhoporiadkuonesprávnomprávnomposúdeníveciodvolacísúduvádza,žeprávnymposúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnunormu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

aleboakzosprávnychskutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery.Trebauviesť,ženesprávne
právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným
odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie
jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe v celom rozsahu vyhovel. Výsledky
dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu

skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k naplneniu podmienok pre
aplikáciu ustanovenia § 134 ods. 1, § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže poskytovali bezpečne
zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd
sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že k vzniku vlastníckeho práva žalobcov došlo
vydržaním. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru
pre odlišné skutkové závery vyvodzované žalovanými 2/-4/, pričom žalovanými namietaná nesprávnosť

vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie
vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.

29. Žalovaní 13/ a 14/ podali odvolanie výlučne v časti parciel č. 162/5 a 162/6 (pôvodne označené č.
163) a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku.

30. Žalovaní 13/ a 14/ namietali, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
ohľadom konania pod sp. zn. 5C/205/2009. Pre tento odvolací dôvod platí to, čo odvolací súd uviedol
v bodoch 22. - 26. svojho odôvodnenia. Súd prvej inštancie sa vplyvom konania vedeného pod sp.
zn. 5C/205/2009 na predmetné konanie zaoberal v bode 28. odôvodnenia, pričom závery ku ktorým

dospel súd v konaní sp. zn. 5C/205/2009, nie je možné hodnotiť ako preukazujúce tvrdenia žalovaných
14/ a 15/. Žalovaní 14/ a 15/ v odvolaní opätovne dôvodia, že skutočnosti vyplývajúce zo spisu sp.
zn. 5C/205/2009 podľa nich jednoznačne preukazujú skutočnosť, že žalobcovia neboli dobromyseľnými
držiteľmi. K uvedenému odvolací súd uvádza, že jednou z podmienok vydržania veci je oprávnená držba
veci, ktorá predpokladá, že držiteľ so zreteľom ku všetkým okolnostiam je v dobrej viere, že mu vec

patrí. Rozhodnutie prvoinštančného súdu je založené na tom, že k vzniku vlastníckeho práva žalobcov
došlo najneskôr k 1.1.1992. Preto samotná skutočnosť, že žalobcovia v roku 2009 začali viesť konanie o
neplatnosť právnych úkonoch, ktorými nadobudli vlastnícke právo žalovaní 14/ a 15/, nie je pre výsledok
sporu medzi stranami relevantná. Uvedená skutočnosť totiž nič nevypovedá o ich presvedčeniu k ich
vzťahukspornýmpozemkomč.162/5a162/6kzačiatkuroku1992.Neskoršístavčizmenaichprávneho

vedomia o rozsahu ich vlastníckeho vzťahu, nie je pre posúdenie skutočných vlastníckych práv strán
sporu významná. Pokiaľ konanie sp. zn. 5C/205/2009 sa viedlo po uplynutí vydržacej doby, samo osebe
dobrú vieru vydržateľov počas vydržacej doby nevylučuje.

31. Žalovaní 13/ a 14/ taktiež poukázali na písomné vyjadrenie žalovaného 1/, z ktorého podľa

ich názoru vyplýva, že už prví vlastníci neboli dobromyseľní a plne si uvedomovali, že na
usporiadanie spoluvlastníckych vzťahov sú potrebné určité kroky, ktoré je potrebné vykonať. Podľa
názoru odvolacieho súdu samotné vyjadrenie žalovaného 1/ potvrdilo existenciu nadobúdacieho
titulu u právnych predchodcov žalobcov teda dohody o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva,
rozdelenie nadobudnutých nehnuteľností podľa užívania a pokiaľ žalovaný 1/ uvádzal, že k formálnemu

usporiadaniu dôjde až neskôr, to ešte samo osebe nespochybňuje ich dobrú vieru.

32. K odvolacej námietke žalovaných 13/ a 14/, že prvoinštačný súd neskúmal existenciu a relevanciu
nadobúdacích titulov, odvolací súd odkazuje na bod 17. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a
považuje vzhľadom na dané okolnosti, že je nutné vychádzať z existencie domnelých právnych titulov

nadobudnutia s prihliadnutím na okolnosti danej veci.

33. Nesprávne právne posúdenie podľa žalovaných 13/ a 14/ spočívalo v tom, že súd prvej inštancie
neaplikoval § 486 Občianskeho zákonníka na žalovaných 13/ a 14/. Súd prvej inštancie podrobne
rozobral dôvody pre ktoré je aplikácia § 486 Občianskeho zákonníka vylúčená v bode 26. svojho

odôvodnenia. Odvolací súd sa s uvedeným záverom stotožňuje a odkazuje na dôvody uvedené v tejto
časti odôvodnenia napadnutého rozsudku.34. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľov odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.

ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu odvolateľov zachádzajúcu do nadbytočných
podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

35. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255
ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v
odvolacom konaní úspešným žalobcom priznal voči žalovaným 2/-4/ a 13/ a 14/ nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

37. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).