Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. jún 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/74/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310223942
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2310223942.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr.

Božena Husárová a JUDr. Pavol Laczo ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: Ing. Ladislav
Tánczos, dodatok obch. mena S ARMAT, IČO: 33 893 101, Diakovská 3, Šaľa, zastúpeného: TIMAR
& partners, s.r.o., advokátska kancelária, Šaľa, proti žalovaným: 1. Ing. Q. H., nar. XX. F. XXXX, C.
XXX/XX, N., 2. S. I., nar. XX. I. XXXX, A. XXXX/XX, K., spoločne zastúpeným: Advokátska kancelária
MULARČÍK A PARTNERI, s.r.o., Bratislava, o 936,41 € s prísl., na odvolanie žalovaných proti rozsudku
Okresného súdu Galanta č. k. 20 Cb 215/2010-597 z 29. januára 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovaným ako spoločne a nerozdielne zaviazaným nárok na náhradu 100
% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a
nerozdielne 936,41 € ako náhradu škody vo výške pohľadávky, ktorú žalobca mal voči spoločnosti
MASTRAs.r.o.aktorázostalaneuspokojenápozrušeníkonkurzunajejmajetok,pretožežalovaníakojej
konatelia nepodali včas návrh na jeho vyhlásenia, a II. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Právoplatným platobným rozkazom Okresného súdu Galanta č. k. 21 Rob 118/2009-20 bola
spoločnosť MASTRA s.r.o. (v rozsudku nesprávne uvedení žalovaní) zaviazaná zaplatiť žalobcovi
636,86 € so 14,25 % ročným úrokom z omeškania z 110,12 € od 2. júna 2007 a z 526,74 € od 29. augusta
2008 a trovy konania celkovo 183,32 €. Žalovaní boli konateľmi spoločnosti MASTRA s.r.o. od roku 2006
až do jej zániku. Táto spoločnosť bola nepretržite v úpadku od roku 2006 do 30. apríla 2009, žalovaní
ako jej konatelia nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu. V roku 2009 pritom už spoločnosť nebola

schopná prijať žiadne ozdravné opatrenia. O úpadku sa žalovaní dozvedeli, keďže jednotlivé dokumenty,
z ktorých to vyplývalo, sami predkladali na rokovanie valného zhromaždenia. Naposledy sa o úpadku
museli dozvedieť v čase podania návrhu na povolenie reštrukturalizácie, kedy sa úpadok predpokladá zo
zákona. Napriek tomu návrh na vyhlásenie konkurzu nepodali. Návrh na vyhlásenie konkurzu nakoniec
podal až reštrukturalizačný správca na návrh veriteľského výboru 18. decembra 2009 a súd ho vyhlásil.
Žalobca si v ňom uplatnil prihláškou pohľadávku vo výške 936,41 €, ktorá pozostávala z istiny 636,86 €,
zákonných úrokov z omeškania 116,23 € a nákladov s jej uplatnením 183,32 €. Uznesením Okresného

súdu Trnava sp. zn. 31 K 1/2010 z 10. augusta 2010, zverejneným v Obchodnom vestníku 17. augusta
2010,boltentokonkurzzrušenýprenedostatokmajetkuapohľadávkažalobcuvňomnebolauspokojená
ani čiastočne.4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie právne uzavrel, že žalovaní ako konatelia
spoločnosti MASTRA s.r.o. porušili povinnosť podať návrh na konkurz v zákonnej lehote podľa § 11
ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Táto spoločnosť bola v úpadku v zmysle

§ 3 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. a žalovaní o tom vedeli, napriek tomu však túto povinnosť
nesplnili. Preto zodpovedajú veriteľom za škodu podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. Jej výšku
zákon prezumuje ako sumu pohľadávok, ktoré zostali neuspokojené po zrušení konkurzu. Žalovaný
nekonali s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 zákona č. 7/2005 Z. z., lebo mali vedomosť o platobnej
neschopnosti spoločnosti, a ani podanie návrhu na reštrukturalizáciu ich povinnosti podať návrh na

vyhlásenie konkurzu nezbavilo.

5. Včas podaným odvolaním sa žalovaní domáhajú zmeny tohto rozsudku tak, že sa žaloba zamietne.
Závery žalobcu o existencii úpadku k 31. decembru 2006, 2007 a 2008 nie je možné z vykonaného
dokazovania konštatovať, čo potvrdil aj posudok vypracovaný znaleckou organizáciou Bratislavská
súdnoznalecká a konzultačná spoločnosť s.r.o. Žalobca nepreukázal skutočnú výšku škody, ktorá je

nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na náhradu škody podľa § 373 a nasl. Obch. zák., ktoré
sa subsidiárne mali použiť aj na nárok podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. Žalobca mal teda
preukázať, akým spôsobom by bola uspokojená jeho pohľadávka v konkurze. Okrem toho musela byť
preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom skutočnej škody. Žalobca tieto
skutočnosti preukazuje znaleckým posudkom, vypracovaný znaleckou organizáciou CORPORA, a.s.,

ktorý však nie je použiteľný pre potreby súdneho konania. Žalobca tak nepreukázal existenciu úpadku k
inému dátumu než k 30. aprílu 2009. Od tohto dátumu začali žalovaní ako konatelia konať s odbornou
starostlivosťou. Za také konanie treba považovať každé konanie, ktorého cieľom je vyriešiť úpadok iným
spôsobom ako konkurzom, pokiaľ možno dôvodne predpokladať, že bude výhodnejšie než konkurz.
Posúdenie, či sú splnené podmienky na povolenie reštrukturalizácie, patrí len súdu rozhodujúcemu

o povolení reštrukturalizácie. Výpovede audítorky - svedkyne K. a bývalého konateľa a spoločníka
spoločnosti MASTRA s.r.o. - svedka O. v konaní nijako neobjasňujú rozhodujúce skutočnosti. Žalovaní
nemali v úmysle poškodiť žalobcu, domnievali sa, že budú schopní splatiť jeho pohľadávku. Negatívnu
situáciu spoločnosti chceli riešiť formálnou reštrukturalizáciu v zmysle § 108 a nasl. zákona č. 7/2005 Z.
z. Zistenie súdu o existencii úpadku v rokoch 2006, 2008 a k 30. aprílu 2009 nemajú oporu v dokazovaní.

S poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu ČR žalovaní namietli, že súd prvej inštancie mal skúmať,
že žalobca mal preukázať skutočnú výšku škody. Dokazuje to podľa nich aj zmenené znenie ust. § 11
ods. 4 zák. č. 7/2005 Z. z. účinné od 1. januára 2013. Žalovaní svoju povinnosť neporušili, žalobcovi
nespôsobili škodu a konali s odbornou starostlivosťou.

6. Žalobca vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako zákonný. Súd prvej inštancie správne
vyhodnotil vykonané dôkazy. Porušenie povinností žalovaných je preukázané správami audítorky,
ktorá neustále poukazovala na platobnú neschopnosť spoločnosti MASTRA s.r.o., nielen znaleckým
posudkom znaleckej organizácie CORPORA, a.s., č. 71/2011. Nie je však zrejmé, prečo by mal byť tento
posudok neupotrebiteľný a naopak, upotrebiteľný posudok znaleckej organizácie Bratislavská súdno-

znalecká konzultačná spoločnosť, s.r.o., č. 1/2014. Žalovaní nepreukázali liberačný dôvod, keď za taký
nemožno považovať podanie návrhu na povolenie reštrukturalizácie. V čase reštrukturalizácie nemala
spoločnosť žiadne nehnuteľnosti, mala vysoké záväzky voči dodávateľom, banke a zamestnancom.
Preto nie je zrejmé, ako chceli žalovaní predpokladať vyššie uspokojenie veriteľov v reštrukturalizácii
než v konkurze. Ani samotná reštrukturalizácia nesmerovala k uspokojeniu veriteľov, čo potvrdil aj

reštrukturalizačný správca. Žalovaní by konali s odbornou starostlivosťou, len ak by vykonali úkony, ktoré
bypredišliúpadkuadošlobykuspokojeniuveriteľov.StavspoločnostiMASTRAbolodr.2006nezvratný,
nemala likvidný majetok, nemala nové záväzky, ktoré jej nezabezpečili ani žalovaní. Spoločnosť nebola
schopná sa reštrukturalizáciou ozdraviť. Úmysel žalovaných je nepodstatný, lebo zodpovednosť podľa
§ 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. je objektívna. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo,

že žalovaní boli konateľmi spoločnosti MASTRA s.r.o., nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu na jej
majetok, za roky 2007 až 2008 a aj k 30. aprílu 2009 bola táto spoločnosť platobne neschopná, čo
vyplývalo z listín vyhotovených samotnou spoločnosťou; mala finančné problémy od r. 2004, na jej
negatívny stav upozorňovala aj audítorka - svedkyňa K., platobnú neschopnosť preukazuje aj zoznam
záväzkov v spise Okresného súdu Trnava sp. zn. 31 K 1/2010.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce
konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani
dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jehopreskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti
(§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav
reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa
názoruodvolaciehosúduvyplývaz vykonanýchdôkazovhodnotenýchvovzájomnejsúvislostivsúlades
§ 191 C. s. p. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé
skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených

v spise, obsahu znaleckého posudku, ani obsahu výsluchov strán a svedkov tak, ako sú zachytené v
zápisniciach o pojednávaní.

9. Odvolací súd sa čiastočne stotožňuje s námietkami žalovaných proti ustáleniu dátumov, kedy bola
MASTRA s.r.o. v úpadku. Pojem úpadku vymedzujú právne predpisy, najmä § 3 zákona č. 7/2005 Z.
z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 30. novembra 2009 (v čase tvrdeného porušenia

povinnostižalovaných)avyhláškač.643/2005Z.z.,ktorousaustanovujúpodrobnostiospôsobeurčenia
platobnej neschopnosti a predlženia, v znení účinnom takisto do 30. novembra 2009. Záver o tom,
či spoločnosť je alebo nie je v úpadku, teda nie je záverom skutkovým, ale záverom právnym, ktorý
sa vyvodzuje zo skutkových zistení, či spoločnosť napĺňa znaky vymedzenia úpadku ustanovené v
citovaných predpisoch. V dôsledku toho sa odvolací súd čiastočne stotožňuje s námietkou žalovaných

proti záverom znaleckého posudku znaleckej organizácie CORPORA, a.s., č. 71/2011 (č. l. 182 spisu v
konaní 20 Cb 223/2010, v konaní sp. zn. 20 Cb 215/2010, ktoré prebiehalo paralelne s týmto konaním),
ktorý dospieva k záveru o existencii úpadku k viacerým dátumom. Z obsahu tohto znaleckého posudku,
ktorý nebol vypracovaný znalcom ustanoveným súdom podľa § 127 O. s. p., resp. § 208 C. s. p. a súd
ho tak posudzuje len ako listinný dôkaz (napr. rozhodnutie 3 Cdo 16/2012, ale aj judikáty R 22/1979 a

R 31/1993), je však zrejmé, že znalecká organizácia v ňom záver o úpadku vyvodzuje z ekonomického
ponímania úpadku, teda ako prevahy záväzkov nad aktívami. Takto ekonomicky zistený úpadok však
neznamená, že spoločnosť MASTRA s.r.o. bola v úpadku aj v tom zmysle, ako ho vymedzuje zákon č.
7/2005 Z. z. a vyhláška č. 643/2005 Z. z.

10. Ustálenie, či spoločnosť bola v úpadku v tomto zmysle, je vecou konajúcich súdov na základe zistení
o stave jednotlivých ekonomických veličín, podľa ktorých sa tento úpadok posudzuje. Súd prvej inštancie
však ustálil takú hodnotu jednotlivých ekonomických veličín k 30. aprílu 2009, ktorá potom viedla k
záveru, že spoločnosť bola k tomuto dátumu platobne neschopná, teda v úpadku. Tento konkrétny
záver (o existencii úpadku k 30. aprílu 2009) však žalovaní vo svojom odvolaní nenapadli, naopak, sami

uznali, že „nebol preukázaný iný deň úpadku ako 30.4.2009“, a nenapadli ani správnosť ekonomických
ukazovateľov, na ktorých je založený. Ich hodnota pritom vyplýva okrem iného aj z reštrukturalizačného
posudku č. 1/2009 (č. l. 6 až 36 pripojeného spisu 31 K 1/2010), ktorým súd prvej inštancie takisto
vykonal dokazovanie. Podľa tohto poisudku vykazovala spoločnosť MASTRA s.r.o. k uvedenému dňu v
účtovníctve finančný majetok v hodnote -17.000 €, z čoho najvyššiu položku -42.000 € tvoril poskytnutý

kontokorentný úver. Zároveň táto spoločnosť mala k uvedenému dňu peňažné záväzky 30 dní po lehote
splatnosti v celkovej výške 1.152.000 €. Tieto údaje vyplývali z účtovníctva uvedenej spoločnosti a bolo
možné ich z neho zistiť bez potreby hlbšej analýzy. V dôsledku toho, aj keby sa bolo možné stotožniť
so záverom, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil úpadok spoločnosti k 31. decembru 2006, 2007 a
2008, v každom prípade správne ustálil existenciu jeho podmienok k 30. aprílu 2009.

11. Žalovaný v odvolaní tiež napádajú záver súdu prvej inštancie o tom, že nekonali s odbornou
starostlivosť po zistení úpadku spoločnosti MASTRA s.r.o. Posúdenie, či určité konanie je alebo nie je
konaním s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 zákona č. 7/2005 Z. z., je znova právnou otázkou,
ktorú nie je možné prenechávať znalcovi. Súčasťou riešenia tejto otázky je však aj posudzovanie

predpokladaných vplyvov určitých úkonov, ich užitočnosť a vhodnosť v daných súvislostiach, ďalej
možnosti konajúcich osôb tieto vplyvy svojich úkonov predvídať. Posudzovanie týchto otázok si
pritom spravidla vyžaduje odborné znalosti, keďže ide o posúdenie správnosti odhadu (prognózy)
zodpovednej osoby na základe určitých empirických poznatkov, skúseností a racionálnych výpočtov
alebo odhadov. Až na základe posúdenia tohto vzťahu medzi konaním danej osoby a predpokladanými

(alebo medzičasom nastalými) následkami tohto konania možno potom urobiť právny záver, či určité
konanie napĺňalo alebo nenapĺňalo požiadavku odbornej starostlivosti. Podľa čl. 8 základných princípov
C. s. p. sú strany povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť
svoju tvrdenia dôkazmi. Strana je teda povinná splniť bremeno tvrdenia, teda tvrdiť potrebné rozhodnéskutočnosti; potrebnosť je určovaná hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov. Každá zo strán je pritom povinná tvrdiť (a v prípade sporu dokázať) existenciu znakov
skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej právny následok (hypotéza) je v jej prospech

(porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009). Ak sa teda žalovaní v prerokúvanej veci
dovolávali toho, že postupovali s odbornou starostlivosťou, bolo ich povinnosťou tvrdiť a dokázať také
rozhodné skutočnosti, z ktorých bude možné vyvodiť záver, že ich konanie zodpovedalo § 7 zákona
č. 7/2005 Z. z. Boli teda povinní tvrdiť a dokázať, že ich rozhodnutie požiadať správcu o vypracovanie
reštrukturalizačného posudku a podať návrh na povolenie reštrukturalizácie bolo založené na takých

skutočnostiach a vedomostiach, ktoré primerane funkcii žalovaných ako konateľov spoločnosti MASTRA
s.r.o. a pri zohľadnení všetkých dostupných informácií o podnikaní, hospodárskej a finančnej situácii tejto
spoločnosti, stave trhu, možností rozvoja podnikania a nových príležitostiach objektívne opodstatňovalo
ich rozhodnutie podať namiesto návrhu na konkurz návrh na povolenie reštrukturalizácie. Žalovaní však
počas celého konania žiadne takéto skutočnosti ani netvrdili, ani nedokázali. Odvolávali sa v podstate
po celý čas len na to, že správca v reštrukturalizačnom posudku odporučil reštrukturalizáciu spoločnosti

MASTRA s.r.o., na jeho základe súd reštrukturalizáciu povolil, takže súd v prerokúvanej veci nie je
oprávnený preskúmavať opodstatnenosť tohto záveru. Toto ich stanovisko však nie je správne.

12. Rozsah viazanosti súdu rozhodnutiami o tzv. predbežných otázkach upravujú § 19 a 194 C. s. p.
Podľa § 193 C. s. p. je súd viazaný rozhodnutím iného súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin a o

tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Uznesenie
Okresného súdu Trnava č. k. 25 R 1/2009-555 o povolení reštrukturalizácie spoločnosti MASTRA s.r.o.
nie je rozhodnutím o trestnom čine, ani o vzniku alebo zániku tejto spoločnosti. Takisto ho nemožno
považovať za rozhodnutie o osobnom stave, pretože sa ním nedeklaruje nijaký osobný stav (stav rýdzo
osobných práv nositeľa týkajúcich sa jeho osoby a rodiny), ale len sa ním dlžníkovi povoľuje určitý

osobitný postup usporiadania svojich dlhov. Viazanosť súdu týmto rozhodnutím teda nemožno vyvodiť
z § 193 C. s. p. Podobne ho nemožno vyvodiť ani z § 194 C. s. p., pretože toto ustanovenie sa týka
rozhodnutí vydaných „inými orgánmi verejnej moci“; okrem toho, z tohto ustanovenia nevyplýva žiadna
viazanosť, ale len príkaz súdu na iné vydané rozhodnutie prihliadnuť a vyrovnať sa s ním.

13. Osobitná úprava viazanosti právoplatnými rozhodnutiami súdu vyplýva okrem toho aj z § 230 C.
s. p. podľa ktorého platí, že ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať
znova. Citované ustanovenie zakladá tzv. prekážku rozhodnutej veci, ktorej dôsledkom je, že ak v
skončenom konaní došlo právoplatným súdnym rozhodnutím k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu,
z ktorého sa aj tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je

súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá
právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný. Ustanovenie
§ 230 tu predstavuje osobitnú procesnú úpravu vo vzťahu k § 194 ods. 2 C. s. p. Súd preto nesmie
vychádzať z iného záveru než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté.
Súd nemá na výber, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši

takúto prejudiciálnu otázku, preto ani nemôže znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté
v osobitnom spore tých istých strán, a to bez ohľadu na to, či takéto osobitné rozhodnutie je správne.
So zreteľom na právoplatnosť (záväznosť a nezmeniteľnosť) rozhodnutia nesmie byť táto otázka
položená a akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých strán je
neprípustné (porov. v tomto smere judikát R 40/2013). Účinky prekážky rozhodnutej veci sa teda

týkajú len tých otázok, ktoré už boli právoplatne vyriešené, a len vzťahu medzi tými istými stranami.
Uznesenie súdu o povolení reštrukturalizácie je podľa § 201 zákona č. 7/2005 Z. z. zásadne účinné voči
všetkým účastníkom reštrukturalizačného konania, ktorými sú v zmysle § 119 cit. zák. okrem dlžníka
aj veritelia, ktorí svoje pohľadávky prihlásili. Podľa § 121 cit. zák. sa však pohľadávky prihlasujú až po
povolení reštrukturalizácie, o ktorej rozhoduje súd po posúdení kritérií podľa § 116 ods. 2 zákona č.

7/2005 Z. z., teda: zrozumiteľný a jasný posudok so zákonnými náležitosťami, vypracovaný zapísaným
správcom, ktorý odporúča reštrukturalizáciu a z jeho záverov je zrejmé, že na odporučenie sú splnené
predpoklady. Z citovaných ustanovení je teda celkom zrejmé, že súd pri povolení reštrukturalizácie
neskúmavcelomrozsahuto,čireštrukturalizáciapredstavujevdanomokamihunajlepšíspôsobriešenia
situácie dlžníka, a už vonkoncom neskúma skutkové podklady reštrukturalizačného posudku. Za obsah

reštrukturalizačného posudku zodpovedá v prvom rade správca a súd, ako vyplýva z cit. § 116 ods.
2 zákona č. 7/2005 Z. z., v podstate môže odoprieť povolenie reštrukturalizácie len v prípade zjavnej
nesprávnosti reštrukturalizačného posudku. Súd pri povolení reštrukturalizácie takisto neskúma, či
skutkový základ reštrukturalizačného posudku je pravdivý, či štatutárne orgány dlžníka pri poskytovaníinformácií a vysvetlení správcovi skutočne zohľadnili všetky informácie, ktoré s ohľadom na svoju funkciu
zohľadniť mali, a teda či konali s odbornou starostlivosťou. Táto otázka nie je predmetom posudzovania
súdu pri povolení reštrukturalizácie podľa § 116 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z., v dôsledku čoho toto

rozhodnutie nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej vo vzťahu k tejto otázke. Okrem toho je otázne, či
totorozhodnutiemôžepredstavovaťriešenietejtootázkymedzidlžníkomajehoveriteľmi,keďževeritelia
sa nezúčastňujú konania v časti o povolenie reštrukturalizácie (účastníkmi sa stávajú až prihláškou, teda
po povolení reštrukturalizácie) a nemajú právo ani prednášať svoje stanoviská a navrhovať dôkazy na
posúdenie, či reštrukturalizácia je skutočne reálna. Už len na dôvažok zostáva dodať, že aj z § 109

ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. normujúceho zodpovednosť správcu za škodu z nesprávne odporučenej
reštrukturalizácie možno vyvodiť, že samo odporučenie reštrukturalizácie (a jej následné povolenie na
základe takéhoto odporučenia) nezakladá prekážku veci rozhodnutej pre posúdenie toho, či skutočne
boli splnené podmienky na jej odporučenie a povolenie. V opačnom prípade by totiž norma § 109 ods.
5 cit. zák. bola v podstate zbytočná.

14. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd dospel k záveru, že samo povolenie
reštrukturalizácie súdom nepredstavuje prekážku, aby súd v civilnom sporovom konaní o náhradu
škody voči konateľom úpadcu samostatne posudzoval otázku, či na uskutočnenie reštrukturalizácie boli
skutočne vytvorené podmienky. Súd v civilnom sporovom konaní tak môže posúdiť, či reštrukturalizačný
posudok bol vypracovaný skutočne nestranne a s odbornou starostlivosťou, či boli správcovi poskytnuté

všetky dokumenty, informácie a vysvetlenia, či tieto informácie a vysvetlenia boli pravdivé, ale aj to,
či analýza správcu v reštrukturalizačnom posudku ohľadom odporučenia reštrukturalizácie je správna.
Konečne môže súd posúdiť aj to, či štatutárne orgány dlžníka pri tejto činnosti postupovali s odbornou
starostlivosťou v tom zmysle, ako to bolo vysvetlené vyššie. Štatutárny orgán dlžníka je v spore o
zodpovednosť podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. povinný tvrdiť a dokázať také skutočnosti, na

základe ktorých je možné dospieť k záveru, že všetky vyššie uvedené kritériá sú splnené. Z obsahu
samotného reštrukturalizačného posudku, ale aj výpovede reštrukturalizačného správcu (zápisnica o
pojednávaní 30. júna 2011, č. l. 219) vyplýva, že minimálne v časti odhadovaných tržieb a ziskovosti
je reštrukturalizačný posudok založený na obchodnom a finančnom odhade samotnej spoločnosti
a jej (bližšie neurčeného) ekonomického poradcu. Žalovaní tak na preukázanie svojho konania s

odbornou starostlivosťou boli povinní tvrdiť a dokázať konkrétne skutočnosti, z ktorých vychádzali
pri zostavovaní odhadu, ktorý poskytli správcovi. Najmä teda boli povinní tvrdiť a dokázať, o akých
konkrétnych obchodoch uvádzaných v reštrukturalizačnom pláne rokovali a s kým, aká bola šanca
na úspech týchto rokovaní, akú šancu mala spoločnosť prípadné záväzky z týchto obchodov plniť, a
akým spôsobom sa tieto výsledky mohli reálne prejaviť na hospodárení spoločnosti a na šanci uspokojiť

veriteľov tak, aby to vyrovnalo dôsledky oneskoreného návrhu na vyhlásenie konkurzu. Odvolací súd sa
pritom stotožňuje s názorom vysloveným v znaleckom posudku CORPORA, a.s., č. 71/2011, že takýto
všeobecný odhad pozitívneho vývoja bol v prípade spoločnosti MASTRA s.r.o. na základe známych
informácií ťažko predstaviteľný. Už so samotného reštrukturalizačného posudku vyplýva, že spoločnosť
predala svoje nehnuteľnosti, v ktorých mala výrobné kapacity, na uspokojenie pohľadávok banky, ktorá

vyhlásila predčasnú splatnosť úverov. Ďalej posudok sám uvádza, že výroba spoločnosti MASTRA
s.r.o. je finančne i časovo náročná. Nie je zrejmé, ako bolo možné zabezpečiť plánovanú expanziu
do zahraničia, keď s dôsledkami ekonomickej krízy sa zahraničie potýkalo rovnako ako slovenský
trh. Takisto z reštrukturalizačného posudku nevyplýva, ako sa malo zabezpečiť financovanie prípadne
novej výroby, keď úverujúca banka sama vyhlásila splatnosť už dovtedy poskytnutých úverov, takže

poskytnutie nových bolo nereálne, a spoločnosť prostriedky nemala, no nemala ani majetok, ktorý by
mohla ponúknuť na zabezpečenie takých úverov. Takisto reštrukturalizačný posudok nevysvetľuje, kde
a za akých podmienok mala spoločnosť vyrábať, keď doterajšie výrobné priestory predala. Za daného
stavu teda odvolací súd považuje za logický a racionálny záver znaleckého posudku CORPORA a.s.
č. 71/2011, že reštrukturalizácia v tej podobe, ako bola popísaná v reštrukturalizačnom posudku, bola

nereálna. Bolo teda povinnosťou žalovaných dokázať konkrétne okolnosti, z ktoré by túto nereálnosť
vyvracali, teda ktoré by preukázali, že táto reštrukturalizácia by bola reálna a že výhrady vyjadrené
napríklad v znaleckom posudku č. 71/2011 v danej veci neobstoja.

15. Žalovaní na podporu týchto svojich záverov predložili znalecký posudok Bratislavskej súdno-

znaleckej a konzultačnej spoločnosti, s.r.o., č. 1/2014 (č. l. 459 spisu 20 Cb 223/2010), ktorého celková
skladba však podľa odvolacieho súdu neumožňuje preskúmať jeho závery. Ako správne poukázala
CORPORA, a.s., vo svojom následkom odbornom vyjadrení č. 1/2014 (č. l. 475 spisu), je tento posudok
založenývpodstatelennavyhlásenísamotnýchžalovaných,žespoločnosťMASTRAs.r.o.pripodnikanídodržiavala zákony, a vo vzťahu k reálnosti úspechu reštrukturalizácie v podstate len opakuje stanovisko
žalovaných, že túto otázku záväzne posúdil súd, ktorý reštrukturalizáciu povolil. Naopak, tento znalecký
posudok v tejto časti nevyvrátil ani jeden z logických a racionálnych záverov znaleckého posudku č.

71/2011 o nereálnosti naplánovanej reštrukturalizácie. V dôsledku toho sa nemožno stotožniť s názorom
žalovaných, že znalecký posudok č. 1/2014 dokázal nepoužiteľnosť znaleckého posudku č. 71/2011
pre toto súdne konanie. Odvolací súd tak vzal znalecký posudok č. 71/2011 za základ svojej úvahy
pri hodnotení dôkazov o zachovaní odbornej starostlivosti zo strany žalovaných a dospel k záveru, že
žalovaní ani reštrukturalizačným posudkom č. 1/2009 nepreukázali také skutočnosti, ktoré by svedčili

o tom, že odbornú starostlivosť zachovali. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena potom je, že
súd skutočnosť, ktorá sa mala takto dokázať, za dokázanú nepovažuje, ale naopak, vychádza z toho,
že nenastala.

16. Nemožno súhlasiť ani s námietkou žalovaných, že žalobca nedokázal skutočnú výšky škody, pretože
výšku škody prezumuje ustanovenie § 11 ods. 4 tretej vety zákona č. 7/2005 Z. z. Podľa § 192 C. s.

p. potom platí, že skutočnosť, pre ktorú zákon ustanovuje domnienku pripúšťajúcu dôkaz opaku, má
súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak. Z tohto ustanovenia teda vyplýva opak toho,
čo tvrdia žalovaní - domnienka výšky škody ustanovená v § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. totiž
znamená, že súd z takto určenej výšky škody musí vychádzať a žalobca do tejto výšky nie je povinný
dokazovať ju (bol by povinný dokazovať, ak by tvrdil, že vznikla škoda vyššia). Táto domnienka potom

spôsobuje prechod dôkazného bremena na škodcu, ktorý je povinný dokázať opak (teda, že škoda
nevznikla alebo vznikla nižšia výška). V prerokúvanej veci sú škodcom žalovaní, v dôsledku čoho ich
zaťažovalo dôkazné bremeno o tom, že výška skutočnej škody bola nižšia. Žalovaní však v prerokúvanej
veci žiadne konkrétne skutočnosti ani dôkazy, ktoré by mali preukazovať nižšiu výšku škody, nenavrhli,
hoci na to podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. boli povinní. Potom ale súd prvej inštancie správne

uzavrel, že v konaní nevyšiel najavo opak takto ustanovenej domnienky a bol povinný podľa cit. § 192
C. s. p. brať túto domnienku za dokázanú.

17. Žalobca sa v prerokúvanej veci domáha voči žalovaným ako bývalým konateľom spoločnosti
MASTRA s.r.o. náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená tým, že žalovaní porušili svoju povinnosť

včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok tejto spoločnosti. Súd prvej inštancie správne
posúdil tento nárok podľa § 11 ods. 4 zákona č 7/2005 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2009,
ktorý je v prerokúvanej veci rozhodný s ohľadom na čas, kedy k porušeniu malo dôjsť. Podľa § 11 ods. 2
cit. zák. je dlžník v úpadku povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel
alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku. Túto povinnosť má

v mene dlžníka rovnako štatutárny orgán. Podľa § 3 ods. 1 cit. zák. je dlžník v úpadku, ak je platobne
neschopný alebo predlžený. Podľa § 3 ods. 3 je predĺžený ten, kto je povinný viesť účtovníctvo, má viac
ako jedného veriteľa a hodnota splatných záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku. Podľa § 3 ods. 2
je platobne neschopným ten, kto má viac ako jedného veriteľa a nie je schopný plniť 30 dní po lehote
splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok. Podrobnosti o spôsobe určenia platobnej neschopnosti a

predlženia podľa § 3 ods. 4 ustanovuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 643/2005 Z. z. Z §
1 cit. vyhl. vyplýva, že na účely určenia platobnej neschopnosti je platobne neschopným ten, kto má
viac ako jedného veriteľa, viac ako jeden peňažný záväzok 30 dní po lehote splatnosti a koho peňažné
záväzky 30 dní po lehote splatnosti nie sú kryté jeho finančným majetkom. Takým majetkom sa rozumejú
peňažné prostriedky, pohľadávky z účtu, vkladu alebo inej formy vkladu v banke, peňažné pohľadávky

a dlhové cenné papiere s lehotou splatnosti do 30 dní, peňažné pohľadávky a dlhové cenné papiere, u
ktorých možno predpokladať splnenie do 30 dní, ako aj peňažné pohľadávky a dlhové cenné papiere
splatné na požiadanie. Za finančný majetok sa naopak podľa § 1 ods. 2 cit. vyhl. nepovažujú peňažné
prostriedky, pohľadávky ani cenné papiere, ktoré nie sú vyjadrené v mene štátu, ktorý nie je členským
štátom OECD. Podľa ods. 3 cit. paragrafu sa potom neprihliada na peňažný záväzok 30 dní po lehote

splatnosti, o ktorom vedie dlžník s veriteľom vzájomné rokovania a veriteľ má záujem rokovania viesť.
Podľa § 2 ods. 1 sa pri určení predlženia vychádza z účtovnej hodnoty majetku a pri stanovení hodnoty
splatného záväzku sa podľa ods. 3 vychádza z jeho sumy. Ak sú splnené citované podmienky, je dlžník
je v úpadku v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. Podľa § 4 ods. 1 cit. zák. je potom dlžník
povinný predchádzať úpadku a podľa ods. 2 je dlžník účtujúci v účtovníctve povinný sledovať vývoj svojej

finančnej situácie a svojho majetku a záväzkov tak, aby mohol včas zistiť prípadnú hrozbu úpadku.

18. Spoločnosť MASTRA s.r.o. bola spoločnosťou s ručením obmedzeným v zmysle § 105 a nasl. Obch.
zák., ktorej štatutárnym orgánom sú podľa § 133 ods. 1 Obch. zák. konatelia. Podľa § 1 ods. 1 zák. č.431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení účinnom do 30. novembra 2009 bola právnická osoba so sídlom
na území Slovenskej republiky účtovnou jednotkou, ktorá podľa § 2 ods. 1 cit. zák. bola povinná účtovať
v sústave podvojného alebo jednoduchého účtovníctva. Spoločnosť MASTRA s.r.o. ako spoločnosť s

ručením obmedzeným - právnická osoba bola podľa citovaných ustanovení zákona č. 431/202 Z. z.
povinná viesť účtovníctvo (účtovať). Preto bola už podľa cit. § 4 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. povinná
sledovať vývoj svojej finančnej situácie a stav svojho majetku a záväzkov. Táto povinnosť aj s ohľadom
na znenie § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 potom zaťažovala v prvom rade jej konateľov, keďže bolo
ich povinnosťou na základe takto zistených informácií podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Súd prvej

inštancie teda zo zisteného skutkového stavu správne vyvodil, že najneskôr k 30. aprílu 2009 spoločnosť
MASTRA s.r.o., mala viac ako jeden peňažný záväzok 30 dní po lehote splatnosti a tieto záväzky neboli
kryté finančným majetkom tak, ako ho definuje § 1 ods. 1 vyhlášky č. 643/2005 Z. z. V dôsledku toho
bola táto spoločnosť najneskôr k uvedenému dátumu v úpadku vo forme platobnej neschopnosti. Všetky
podstatné údaje potrebné na zistenie tejto skutočnosti (existencia veriteľov, peňažných záväzkov, ako aj
finančný majetok) bolo možné zistiť z účtovníctva spoločnosti a z ďalších podkladov, ktoré spoločnosť

mala k dispozícii a z ktorých ich koniec koncov zistil aj reštrukturalizačný správca pri spracúvaní
reštrukturalizačného posudku.

19. Súd prvej inštancie teda v zásade správne dospel k záveru, že žalovaní k 30. aprílu 2009 mali vedieť
o úpadku spoločnosti a o svojej povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Naopak, nemožno

akceptovať odvolaciu námietku žalovaných, že sa o úpadku dozvedeli a mohli dozvedieť až z listu
audítorky vedeniu spoločnosti z 25. mája 2009. Z už cit. ust. § 11 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z. z. totiž vyplýva,
že dlžník je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní nielen odo dňa, keď sa dozvedel o
svojom úpadku, ale aj odkedy sa pri zachovaní odbornej starostlivosti o tomto úpadku dozvedieť mohol.
Konaním s odbornou starostlivosťou sa pritom podľa § 7 cit. zák. rozumie konanie so starostlivosťou

primeranú k funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií,
ktorésatýkajúalebomôžumaťvplyvnajejkonanie.Zovzájomnéhosúvisutohtoustanovenias§4ods.2
zákona č. 7/2005 Z. z. tak možno dospieť k záveru, že štatutárny orgán dlžníka koná pri sledovaní svojej
situácie s odbornou starostlivosťou jedine vtedy, ak sústavne sleduje a vyhodnocuje všetky ukazovatele
rozhodné podľa vyhlášky č. 643/2005 Z. z. pre posúdenie, či je spoločnosť v úpadku, tieto informácie

si aktívne vyhľadáva v účtovníctve, iných evidenciách a podkladoch spoločnosti a bezodkladne na ne
reaguje primeraným spôsobom, teda buď podaním návrhu na vyhlásenie na konkurzu v zmysle § 11
ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. alebo iným konaním s odbornou starostlivosťou v zmysle § 11 ods.
4 cit. zák. Ako už bolo uvedené, v prerokúvanej veci sám reštrukturalizačný správca pri spracúvaní
reštrukturalizačného posudku ustálil záver, že spoločnosť MASTRA s.r.o. bola v úpadku k 30. aprílu

2009, výlučne z údajov účtovníctva a ďalších evidencií spoločnosti. Pokiaľ by žalovaní ako konatelia
tejto spoločnosti konali s odbornou starostlivosťou a v súlade so svojimi povinnosťami v zmysle § 4
ods. 2 a § 7 zákona č. 7/2005 Z. z., mohli a mali z toho istého účtovníctva a z tých istých podkladov
zistiť, že spoločnosť sa k tomuto dňu dostala do úpadku, a mohli to zistiť v krátkom čase po tomto dni.
Konkrétny deň pritom v prerokúvanej veci nie je potrebné ustáliť, keďže žalovaní návrh na vyhlásenie

konkurzu na majetok spoločnosti MASTRA s.r.o. nepodali vôbec. Postačuje preto zistenie, že úpadok
tejto spoločnosti mohli žalovaní zistiť krátko po 30. apríli 2009, odkedy začala plynúť 30-dňová lehota
podľa § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z., do ktorej mali žalovaní podať návrh na vyhlásenie konkurzu
na majetok tejto spoločnosti, no neurobili tak.

20. Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. platí, že ak osoba povinná podať návrh na vyhlásenie
konkurzu v mene dlžníka (teda aj štatutárny orgán) poruší túto povinnosť, zodpovedá veriteľom za
škodu, ktorá im v dôsledku toho vznikla, ibaže preukáže, že konala s odbornou starostlivosťou.
Citované ustanovenie tak zakladá samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti štatutárneho orgánu
za škodu spôsobenú oneskoreným podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, a to priamo voči veriteľom

spoločnosti. Zákon č. 7/2005 Z. z. bližšie neupravuje podrobnosti zodpovednostného vzťahu medzi
veriteľom a konateľom spoločnosti, pričom táto otázka nie je podrobne riešená ani v existujúcej
judikatúre. Vzťah medzi štatutárnym orgánom (konateľom) a spoločnosťou sa podľa § 261 ods. 3 písm.
a) Obch. zák. v znení účinnom do 30. januára 2013 spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka ako
obchodný záväzkový vzťah, teda aj ustanoveniami § 373 a nasl. o náhrade škody. Týmto zákonom sa

spravuje tento vzťah aj v prípade, že ide o porušenie zákonných povinností podľa § 135a Obch. zák.,
čo vyplýva z § 757 Obch. zák. V prerokúvanej veci však nárok podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005
Z. z. nevzniká medzi spoločnosťou a konateľom, ale medzi veriteľom a konateľom spoločnosti priamo.
Na tento vzťah teda nedopadá citovaný § 261 ods. 3 písm. a) Obch. zák., v dôsledku čoho z nehonemožno vyvodiť aplikáciu tretej časti Obchodného zákonníka na tieto vzťahy. Takúto aplikáciu by bolo
možné vyvodiť jedine nepriamo prostredníctvom § 757 Obch. zák. tak, že porušenie povinnosti podať
včas návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. by sa považovalo za

súčasťporušeniapovinnostíkonateľavyplývajúcichz§135aObch.zák.,atedazaporušeniesamotného
Obchodného zákonníka. Podrobnejšie skúmanie tejto otázky však vo výsledku nie je potrebné, pretože
v podstatných rysoch je zodpovednosť za škodu upravená v § 373 a nasl. Obch. zák. a v § 415 a nasl.
Obč. zák. postavená na rovnakých základných zásadách. Preto nie je potrebné v prerokúvanej veci riešiť
ani otázku, či zodpovednosť za škodu žalovaného treba odvodiť z § 373 Obch. zák., teda z porušenia

povinnosti tam uvedených, alebo z § 420 Obč. zák. Samotný následok, teda to, že štatutárny orgán
spoločnosti zodpovedá za škodu spôsobenú porušením povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie
konkurzu, totiž vyplýva priamo z § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. Konateľ teda zodpovedá veriteľovi už
na základe citovaného ustanovenia, a preto nie je potrebné vôbec odkazovať na základné ustanovenia
o zodpovednosti za škodu v Obchodom alebo Občianskom zákonníku.

21. Táto okolnosť je podstatná najmä preto, že tak nie je potrebné riešiť, či sa škodca môže zbaviť
zodpovednosti tým, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3 Obč. zák.), alebo tým, že bola spôsobená vyššou
mocou (§ 374 Obch. zák.). Z prvej vety § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. totiž nevyplýva, že štatutárny
orgán zodpovedá veriteľom za škodu, len ak porušenie povinnosti zavinil, ani z tohto ustanovenia
nevyplýva, že by sa mohol štatutárny orgán zbaviť zodpovednosti tým, že preukáže, že ju nezavinil.

Naopak, z tohto ustanovenia celkom jasne vyplýva, že zbaviť tejto zodpovednosti sa štatutárny orgán
môže iba vtedy, ak preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou. Práve z citovaného ustanovenia
je teda zrejmé, že táto zodpovednosť je zodpovednosťou objektívnou s tým, že konanie s odbornou
starostlivosťoujeliberačnýmdôvodom.Inakzcelkovejkonštrukcietohtoustanoveniamožnodovodiťito,
čožalovaníodvodzujúz§373Obch.zák.,tedaajďalšiepredpokladynaplneniezodpovednostizaškodu:

1. protiprávne konanie, 2. vznik škody, ako aj 3. príčinná súvislosť medzi konaním a vznikom škody.
Ako už odvolací súd uviedol, protiprávnosť konania a na to nadväzujúca zodpovednosť štatutárneho
orgánu vyplýva výslovne z prvej vety § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. Požiadavka príčinnej súvislosti
vyplýva takisto z tohto ustanovenia, konkrétne z toho, že štatutárny orgán zodpovedá veriteľom len za
škodu, ktorá im vznikla v dôsledku toho, že nepodal včas návrh na vyhlásenie konkurzu. Takisto musí

byť splnená požiadavka, že veriteľom musela vzniknúť škoda. V tomto smere však práve tretia veta cit.
§ 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. zakladá domnienku, podľa ktorej výška škody vzniknutej veriteľom
je suma ich pohľadávok, ktoré po zrušení konkurzu pre nedostatok majetku zostali neuspokojené.
Už z citovaného ustanovenia je teda zrejmá nesprávnosť argumentácie žalovaných, podľa ktorých
mal žalobca preukazovať konkrétnu výšku škody. Toto ustanovenie totiž čo do výšky škody normuje

domnienku a nie je povinnosťou žalobcu preukazovať to, čo je preukázané domnienkou (§ 192 C. s.
p.). Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie potom vyplýva, že žalovaní nedokázali, že
by žalobcovi nevznikla žiadna škoda, prípadne, že by vzniknutá škoda mala byť menšia než suma
pohľadávok, ktorá žalobcovi po zrušení konkurzu na spoločnosť MASTRA s.r.o. zostala neuspokojená.

22. Nie je opodstatnená námietka žalovaných proti existencii príčinnej súvislosti medzi porušením
ich povinnosti a vznikom škody, ktorú ale žalovaní bližšie neodôvodňujú. Zo súdom prvej inštancie
zisteného skutkového stavu je zrejmé, že pohľadávka žalobcu mu bola priznaná právoplatným
platobným rozkazom a mal preto nárok na jej uspokojenie z majetku spoločnosti. V dôsledku zrušenia
konkurzu však jeho pohľadávka zostala neuspokojená preto, že v čase vyhlásenia konkurzu na návrh

reštrukturalizačného správcu 18. decembra 2009 už spoločnosť MASTRA s.r.o. nemala žiaden likvidný
majetok, ktorý by postačoval na uspokojenie pohľadávok proti podstate. Zároveň je však zrejmé, že v
čase, kedy žalovaní mali povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurz (t. j. 30. apríla 2009 a približne
30 dní potom), táto spoločnosť ešte mala nehnuteľnosti, ako aj ďalší majetok, ktorého hodnota podľa
reštrukturalizačného posudku č. 1/2009 predstavovala približne 1.279.000 € pri záväzkoch 1.183.000

€ (resp. pri ešte nesplatných záväzkoch 1.467.000 €). Z uvedených údajov teda aj podľa odvolacieho
súdu vyplýva, že nemožno jednoznačne vylúčiť, že ak by návrh na vyhlásenie konkurzu bol podaný v 30-
dňovej lehote po 30. apríli 2009, mohla byť uspokojená aj pohľadávka žalobcu priznaná mu platobným
rozkazom. Naopak, pri konkurze vyhlásenom neskôr už žalobca nedosiahol žiadne uspokojenie. Z
toho je zrejmé, že príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaných (opomenutie podať včas

návrh na vyhlásenie konkurzu) a vznikom škody (minimálne čiastočne zníženie uspokojenia pohľadávky
žalobcu) je daná. Otázka, či hodnota majetku spoločnosti MASTRA s.r.o. k 30. aprílu 2009 bola skutočne
taká, že by žalobca dosiahol uspokojenie celej svojej pohľadávky alebo len jej časti, potom nie je otázka
príčinnej súvislosti, ale zisťovania výšky škody. Ustanovenie § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z., žepoškodený je v rámci dôkazu príčinnej súvislosti povinný dokazovať, aké veľký by bolo jeho uspokojenie
vkonkurze,pretožetýmbyvpodstatedokazovalvýškusvojejškody.Takývýkladbyvšakodporovaltretej
vete § 11 ods. 4 cit. zák., ktorá výšku škody prezumuje vyvrátiteľnou domnienkou. Tretia veta § 11 ods. 1

zákona č. 7/2005 Z. z. okrem toho podľa odvolacieho súdu neprezumuje konkrétny mechanizmus vzniku
škody, teda nevyplýva z nej, že škoda spočíva práve v neuspokojení tejto pohľadávky. Toto ustanovenie
prezumuje len výšku škody odkazom na sumu tejto pohľadávky. Zmyslom uvedenej domnienky je práve
uľahčenie dôkaznej situácie veriteľa ohľadom výšky vzniknutej škody a toto uľahčenie má zmysel práve
v tých prípadoch, kedy nemožno jasne ustáliť, aká by bola konkrétna cena (peňažné vyjadrenie) tých

hodnôt, o ktoré v dôsledku oneskoreného vyhlásenia konkurzu prišiel. Takisto nemožno súhlasiť s
obranou žalovaných, či chceli alebo nechceli žalobcu svojím konaním poškodiť, prípade či konali alebo
nekonali úmyselne. Ako už bolo uvedené, zodpovednosť podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. je
zodpovednosť objektívna s možnosťou liberácie, nie ako zodpovednosť založená na zavinení. Nie je
teda podstatné, že žalovaní nekonali so zlým úmyslom, podstatné je, že porušili svoju povinnosť a že
v dôsledku toho vznikla žalobcovi škoda.

23. Žalovaní sa v odvolaní bránia, že zachovali odbornú starostlivosť tým, že len čo sa
dozvedeli o úpadku spoločnosti MASTRA s.r.o., poverili reštrukturalizačného správcu vypracovaním
reštrukturalizačného posudku. Už súd prvej inštancie však správne vyhodnotil ich obranu ako
nedôvodnú. Nesprávnosť názoru žalovaných vyplýva jasne z § 108 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z.,

podľa ktorého poverením správcu vypracovať reštrukturalizačný posudok nie je dotknutá povinnosť
dlžníka včas podať návrh na vykonanie konkurzu. Ak by mal platiť výklad zastávaný žalovanými,
potom by táto norma bola celkom zbytočná, pretože by vždy a za každých okolností viedla k liberácii
štatutárnych orgánov: povinnosť štatutárnych orgánov podať návrh na vyhlásenie konkurzu by síce
poverením správcu nebola dotknutá, ale podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. by sa zodpovednosti

za jej porušenie mohli zbaviť už preukázaním takéhoto poverenia, teda štatutárny orgán by za škodu
nikdy nezodpovedal, ak by poveril správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku. Takýto výklad
citovaných ustanovení však nezohľadňuje, že zákonodarca v druhej vete § 108 ods. 1 zákona č. 7/2005
Z. z. považoval za podstatné zdôrazniť, že táto povinnosť štatutárny orgán dlžníka zaťažuje aj vtedy,
keď poverí správcu, a zaťažuje ho aj z toho vyplývajúca zodpovednosť podľa § 11 ods. 4 zákona č.

7/2005 Z. z. Konanie s odbornou starostlivosťou je konštruované ako liberačný dôvod osoby, ktorá mala
podať návrh na konkurz, teda osoby konajúcej v mene dlžníka (§ 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z.), v
dôsledku toho teda povinnosť dokázať zachovanie tejto starostlivosti zaťažuje túto osobu, ak sa tohto
liberačného dôvodu dovoláva. V prerokúvanej veci súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že
žalovaní nedokázali, že by po 30. apríli 2009 (dni, kedy bola MASTRA s.r.o. nepochybne v úpadku)

potrebnú odbornú starostlivosť zachovali, a odvolací súd sa s týmto názorom stotožnil.

24. Podľa už cit. § 7 zákona č. 7/2005 Z. z. treba konaním s odbornou starostlivosťou rozumieť
konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo postaveniu po zohľadnení všetkých dostupných
informácií, ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jej konanie. Toto vymedzenie odbornej starostlivosti

je teda podobné ako napr. vymedzenie všeobecnej povinnosti konateľa podľa § 135a ods. 1 Obch. zák.
zaobstarať si a pri svojom rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu
rozhodnutia. Pri posudzovaní, či má alebo nemá štatutárny orgán podať návrh na konkurz v zmysle
§ 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z., koná teda s odbornou starostlivosťou len vtedy, keď si zadováži
všetky podstatné informácie a posúdi ich s ohľadom na svoje skúsenosti a funkciu a na základe

nich potom vyhodnotí, či sú tu také okolnosti, ktoré opodstatnene umožňujú prijať záver, že napriek
existencii úpadku spoločnosti existuje reálna možnosť jej uzdravenia aj bez podania návrhu na konkurz
inými opatreniami, ktoré zároveň vykoná. Pri tom je povinný uvážiť jednak aktuálnu majetkovú a
finančnú situáciu spoločnosti, možnosti ďalšieho podnikania na trhu v doterajšom predmete činnosti
alebo preorientovania podnikania spoločnosti na iný segment, reálnu ziskovosť takéhoto podnikania

spoločnosti, teda možnosť dosahovať zisky, ktorými sa podarí uspokojiť veriteľov spoločnosti, a tiež to, či
všetky tieto ciele je možné dosiahnuť v priemernom časovom rámci. Posudzovanie, či štatutárny orgán
zachovalpotrebnúodbornústarostlivosť,savykonávavždyspätne,kokamihu,keďštatutárnyorgánrobil
svoje rozhodnutie, avšak za súčasnej znalosti dôsledkov, ku ktorým toto rozhodnutie viedlo. Pri takomto
posudzovaní možno podľa odvolacieho súdu aplikovať tzv. „business judgement rule“, t. j. pravidlo

obchodníckeho úsudku, ktoré je vo všeobecnosti vyjadrený aj v ustanovení § 135a ods. 3 prvej vete
Obchodného zákonníka. Podstata tohto pravidla vyjadruje, že štatutárny orgán nie je voči spoločnosti
zodpovedný za každý neúspech podnikania spoločnosti, teda za každú hospodársku stratu alebo škodu,
ktorá vznikla v dôsledku jeho podnikateľského rozhodnutia. S každým podnikateľským rozhodnutímje totiž spojené určité riziko a toto riziko (dôsledky rozhodnutia) nie sú v okamihu rozhodovania vždy
presne odhadnuteľné a kvantifikovateľné. Ak by bol štatutárny orgán zodpovedný vždy za každú stratu
alebo neúspech, znamenalo by to, že štatutári (a v širšom zmysle manažéri) by neboli ochotní ísť do

čo len mierne rizikovejšieho obchodu, čo by ale vo výsledku znamenalo riziko, že mnohé podnikateľské
príležitosti by zostali nevyužité a zabíjalo by ducha podnikania.

25. Štatutárny orgán by teda nemal zodpovedať stratu alebo neúspech spoločnosti v tých prípadoch,
kedy napriek zachovaniu všetkých povinností, ktoré od neho možno žiadať, urobil rozhodnutie, hoci sa

toto rozhodnutie neskôr ukázalo ako nevýhodné, resp. viedlo k strate alebo neúspechu spoločnosti.
Tento princíp by sa potom mal uplatňovať aj pri posudzovaní odbornej starostlivosti v zmysle § 7 zákona
č. 7/2005 Z. z., ktorá je aj normatívne konštruovaná podobne ako požiadavky odbornej starostlivosti
podľa § 135a ods. 3 prvej vety Obch. zák. Na to, aby sa však konanie štatutárneho orgánu mohlo
považovať za konanie s odbornou starostlivosťou v zmysle citovaných ustanovení, musia byť splnené
viaceré kritériá, ktoré z týchto ustanovení čiastočne výslovne vyplývajú a čiastočne ich možno vyvodiť

s ohľadom na vymedzený účel zakotvenia tejto požiadavky. Predovšetkým je potrebné, aby konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným (ktorým boli žalovaní v rozhodnom období v spoločnosti MASTRA
s.r.o.) konal so starostlivosťou primeranou funkcii, teda štatutárneho orgánu, ktorému je zo zákona
zverenéobchodnévedeniespoločnosti(§134Obch.zák.)aktorýmôževmenespoločnostiurobiťvšetky
úkony navonok a dovnútra, ktoré považuje za potrebné, a okrem valného zhromaždenia spoločnosti nie

je povinný sa riadiť príkazmi nikoho; rovnako však nie je povinný ani na také pokyny čakať. Konkrétne
konanie konateľa pri svojom rozhodovaní možno považovať za konanie s odbornou starostlivosťou
len vtedy, ak zároveň spĺňa tieto podmienky: (1) nesmie byť vedené akýmikoľvek inými záujmami než
záujmami spoločnosti a jej veriteľov, (2) v čase urobenia rozhodnutia toto rozhodnutie nesme zjavne
odporovať záujmom spoločnosti a (3) konateľ musí rozumne predpokladať, že toto rozhodnutie takémuto

prospechu slúži. Len keď sú splnené tieto konkrétne kritériá konania konateľa, možno dospieť k záveru,
že konal s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 zákona č. 7/2005 Z. z. (a aj § 135a ods. 3 Obch. zák.,
aj keď o jeho aplikáciu v prerokúvanej veci nejde).

26. Ako už odvolací súd uviedol, konštrukcia odbornej starostlivosti ako liberačného dôvodu

vylučujúceho zodpovednosť podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. znamená, že dôkazné bremeno
leží na štatutárnom orgáne. Štatutárny orgán (v prerokúvanej veci žalovaní) je teda povinný tvrdiť a
dokázať také skutočnosti, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že všetky vyššie uvedené
kritériá sú splnené a že jeho konanie teda možno považovať za konanie s odbornou starostlivosťou.
Ako už odvolací súd uviedol, správny je názor súdu prvej inštancie, že na splnenie tejto povinnosti

nestačí poveriť správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku. Žalovaní nedokázali, z akého
dôvodu sa pri poverení správcu touto činnosťou mohli primerane svojej funkcii a s prihliadnutím na
všetky dostupné informácie (§ 7 zákona č. 7/2005 Z. z.) domnievať, že správca reštrukturalizáciu v
posudku odporučí a že táto bude aj úspešná. Zo súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu
navyše vyplýva, že reštrukturalizácia v tej podobe, ako bola v reštrukturalizačnom posudku popísaná,

bola nereálna a žalovaní nedokázali žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by jej reálnosť potvrdzovali.
V dôsledku toho potom za zachovanie odbornej starostlivosti nemožno bez ďalšieho považovať ani
samotné podanie návrhu na povolenie reštrukturalizácie. O podaní tohto návrhu rozhoduje dlžník sám
(resp. osoby konajúce v jeho mene) a reštrukturalizačný posudok odporúčajúci reštrukturalizáciu je
iba jedným z nutných podkladov pre jeho podanie (§ 111 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z.). Aj keď teda

reštrukturalizačný posudok odporúča reštrukturalizáciu, dlžníka (osoby konajúce v jeho mene) stále
zaťažuje povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 zákona č. 7/2005 Z. z., teda primerane
funkcii a po zohľadnení všetkých dostupných informácií, nielen obsahu reštrukturalizačného posudku.
Dlžník je teda s takouto starostlivosťou sám povinný zvážiť, či jeho reštrukturalizácia má alebo nemá
šancu na úspech, a nespoliehať sa len na obsah reštrukturalizačného posudku, a to osobitne v prípade,

ak tento posudok je založený na obchodnom a finančnom pláne predloženom samotným dlžníkom bez
toho, aby správca podrobnejšie preveroval informácie v ňom uvedené.

27. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR je reštrukturalizácia v našom práve ponímaná ako proces, v
ktorom úpadca v reštrukturalizácii svojim veriteľom ponúka alternatívnu možnosť usporiadania svojich

majetkových pomerov a vyrovnanie pohľadávok veriteľov. Veritelia môžu svojim hlasovaním len vyjadriť
súhlasalebonesúhlassplánomdlžníka,nemôžuvšakdlžníkovireštrukturalizáciunanútiť(pozrinálezsp.
zn. II. ÚS 273/2012). Rozhodnutie dlžníka o tom, že namiesto vyhlásenia konkurzu požiada nepožiada o
povolenie reštrukturalizácie, teda že ponúkne svojím veriteľom túto možnosť vyrovnania ich pohľadávok,sa preto musí diať s odbornou starostlivosťou. Týmto rozhodnutím samým osebe sa však pojem
odbornej starostlivosti nenapĺňa a nevyčerpáva, takže nemôže obstáť námietka žalovaných, že už týmto
rozhodnutím naplní dlžník požiadavku odbornej starostlivosti podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.

z. Nemožno totiž v žiadnom prípade prijať ani ich argument, že reštrukturalizácia vždy zabezpečuje
pre veriteľov vyššiu mieru uspokojenia než konkurz. Tento predpoklad totiž neplatí a má miesto len
tam, kde dlžník skutočne má ekonomické predpoklady na to, aby úspešne oživil svoje podnikanie.
Ak tu také predpoklady nie sú, predstavuje reštrukturalizácia len odďaľovanie ekonomického zániku
dlžníka a možnosti aspoň čiastočného uspokojenia jeho veriteľov. Úlohou dlžníka je práve s odbornou

starostlivosťou, teda po zohľadnení všetkých dostupných informácií zhodnotiť, či tieto predpoklady
splnené sú. Len ak s takouto odbornou starostlivosťou uváži, že splnené sú, môže sa zbaviť svojej
zodpovednosti podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. za to, že namiesto návrhu na vyhlásenie
konkurzu podal návrh na povolenie reštrukturalizácie, a to aj keď sa reštrukturalizácia nakoniec ukázala
ako neúspešná. Ak však dlžník (osoba konajúca v jeho mene) nedokáže, že sa pre podanie návrhu na
povolenie reštrukturalizácie rozhodla po takomto postupe, teda s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7

zákona č. 7/2005 Z. z., svojej zodpovednosti podľa cit. § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. sa nezbaví. V
prerokúvanejvecisaodvolacísúdzovšetkýchtuajvyššiepodrobnerozvedenýchdôvodovstotožňujeso
záverom súdu prvej inštancie, že žalovaní ako konatelia spoločnosti MASTRA s.r.o. takúto starostlivosť
po 30. apríli 2009 nedokázali, preto sa svojej zodpovednosti za škodu podľa cit. ustanovenia nezbavili.

28. Pokiaľ ide o výšku škody, odvolací súd znova zdôrazňuje, že sa ňou netreba osobitne zaoberať,
pretože sa predpokladá na základe domnienky v § 11 ods. 4 tretej vete zákona č. 7/2005 Z. z. Námietka
žalovaných, že žalobca mal dokázať reálnu výšku škody, tak odporuje zákonu, a k inému záveru nevedie
ani odkaz žalovaných na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorá nevychádza z existencie
zákonnej domnienky výšky škody v týchto prípadoch. Naopak, žalobca v prerokúvanej veci dokázal,

že po skončení konkurzu na majetok spoločnosti MASTRA s.r.o. zostala neuspokojená pohľadávka
priznaná mu platobným rozkazom Okresného súdu Galanta č. k. 118/2009-20 v sume 638,86 € istiny,
116,23 € úrokov z omeškania a 183,32 € nákladov spojených s jej uplatnením. Súd prvej inštancie
správne uzavrel, že neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by takto vyčíslenú škodu spochybňovali.
Odvolací súd potom už vyššie objasnil, že cit. § 11 ods. 4 tretia veta zákona č. 7/2005 Z. z. nenormuje

mechanizmus vzniku škody, ale len prezumpciu jej výšky, takže škoda by mohla vzniknúť aj alternatívne.
V tu prerokúvanej veci je zrejmé, že ak by konkurz na spoločnosť MASTRA s.r.o. bol vyhlásený
skôr, mohol byť žalobca uspokojený minimálne čiastočne, s týmito prostriedkami mohol disponovať,
zhodnocovať ich a dosahovať z nich zisk. Tým, že sa tak nestalo, mohla žalobcovi vzniknúť škoda v
celej výške pohľadávky neuspokojenej v konkurze. Na základe toho podľa odvolacieho súdu nebolo

možné dospieť k záveru, že by za konania vyšiel najavo opak, ktorý by vyvracal domnienku výšky škody
u žalobcu založenú ustanovením § 11 ods. 4 tretej vety zákona č. 7/2005 Z. z.

29. Celkom nedôvodné sú odkazy žalovaných na novú úpravu § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. v
znení účinnom od 1. januára 2013. V tomto ustanovení je totiž upravená nová povinnosť pri porušení

povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu zaplatiť do všeobecnej podstaty určitú paušálnu sumu.
S účinnosťou od 1. januára 2016 potom bola táto povinnosť ako konštrukcia zmluvnej pokuty presunutá
do § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. Úprava týchto nárokov je však pre posudzovanie nároku žalobcu
voči žalovaným nepodstatná, pretože sa tu upravujú odlišné právne inštitúty. Okrem toho, zo samotnej
zmeny zákona od určitého dátumu nemožno vyvodzovať v zásade nič pre nároky, ktoré už vznikli za

účinnosti predošlého zákona. To, že nárok spoločnosti na náhradu vo výške dvojnásobku základného
imania podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. účinného od 1. januára 2013, resp. nárok na zmluvnú
pokutu podľa § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. účinného od 1. januára 2016 nemali za cieľ riešiť otázku
náhrady škody medzi štatutárnym orgánom dlžníka a veriteľmi, vyplýva aj z toho, že s účinnosťou od 1.
januára 2018 bola do novo zavedeného § 11a zákona č. 7/2005 Z. z. znova zakotvená prepracovaná

úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú veriteľovi, ktorá však v podstatných rysoch vychádza práve
z pôvodnej úpravy § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2009. Žalovaní
sa teda nemôžu zbaviť svojej zodpovednosti ani touto argumentáciou.

30.Zovšetkýchuvedenýchdôvodovtaksúdprvejinštanciesprávnedospelkzáveru,žežalovanípodľa§

11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. zodpovedajú žalobcovi za spôsobenú škodu a sú povinní mu ju nahradiť
vo výške prezumovanej podľa citovaného ustanovenia, teda vo výške neuspokojenej pohľadávky 636,86
+ 116,23 + 183,32 €. Pretože svojho protiprávneho konania sa dopustili spoločne, správne ich súd prvej
inštancie zaviazal na jej náhradu spoločne a nerozdielne (§ 438 ods. 1 Obč. zák., ale zhodne aj § 293Obch. zák.). Odvolací súd preto podľa § 387 C. s. p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil (výrok I).

31. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešným žalovaným,
a to v rovnakom pomere, v akom sú zaviazaní aj vo veci samej, teda spoločne a nerozdielne (výrok II).

32. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.