Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. október 2016

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 4C/108/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5614204635
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Robert Droppa

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2016:5614204635.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš, samosudcom Mgr. Robertom Droppom, v právnej veci žalobcov v 1.

rade R. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. M., G.. T. T. X, v 2. rade Y.. E. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom N.
Y., W.F. H.. E. L. XXXX/XX, v 3. rade C. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. Q., U. S. XX/XX, žalobcovia
v 1. až 3. rade právne zastúpení JUDr. Annou Járošovou, advokátkou, so sídlom ul. Štúrova 1667 - OD
PRIOR, Liptovský Mikuláš, proti žalovaným v 1. rade C. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. Y., Ž. XXX/X,
právne zastúpenej JUDr. Martinom Cibuľom, advokátom, so sídlom M. Pišúta 919/2, Liptovský Mikuláš,
v 2. rade Y.. L. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom Ž. XX, v 3. rade Y. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom Ž. XX,
žalovaní v 2. a 3. rade zastúpení JUDr. Miroslavom Lehotským, advokátom, so sídlom Milana Pišúta

936/16, Liptovský Mikuláš, v 4. rade R. T., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. I. XXX, v 5. rade Ľ. H., nar. XX.
XX. XXXX, bytom Ž. X, v 6. rade Y. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom Ž. XX, právne zastúpenému JUDr.
Imrichom Hrončekom, advokátom, so sídlom Ul. 1. mája 40, Liptovský Mikuláš, v 7. rade F. N.Ö.U., nar.
XX. XX. XXXX, bytom F., J. X, v 9. rade E. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX, M., v 10. rade R.. Y.
Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. K., I. X, v 11. rade Y. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX, M., v 12.
rade E. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX, M., v 13. rade N. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. F., T. Z.
XX, v 14. rade T. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX, M., adresa na doručovanie písomností F., I. X,

žalovaní v 7., v 9. až 14. rade právne zastúpení JUDr. Jánom Martincom, advokátom, so sídlom Košice,
Werferova 1, o určenie, že vec patrí do dedičstva, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa z a m i e t a.
II. Žalovaným sa priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu 23. 05. 2014 sa žalobcovia domáhali určenia, že pozemky
zapísané Okresným úradom Liptovský Mikuláš, katastrálnym odborom, na liste vlastníctva č. XXX,
katastrálne územie Ž. ako trvalé trávne porasty o výmere 767 m2, parcela registra KN-C č. 108 a
zastavané plochy a nádvoria o výmere 677 m2, parcela registra KN-C č. 109, patria do dedičstva

po nebohom R. Y., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom Ž. XX, zomrelom 19. 02. 1990, ktorý bol ku dňu
smrti ich výlučným vlastníkom v celosti. Žalobu odôvodnili tým, že pri zisťovaní vlastníctva nehnuteľností
nebohého R. Y., ktoré nebolo prejednané v pôvodnom dedičskom konaní, zistili, že žalovaná v 1. rade,
na základe rozhodnutia Okresného úradu Liptovský Mikuláš, odbor pozemkový, poľnohospodárstva
a lesného hospodárstva, č. OU1104 - 40/2003 - 00787GK zo dňa 02. 06. 2003, právoplatným a
vykonateľným 18. 06. 2003, nadobudla podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona č. 180/1995 Z. z. vydržaním
vlastníctvo k vyššie označeným nehnuteľnostiam vrátane nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva

č. XXX, katastrálne územie Ž. ako orná pôda o výmere 1 737 m2, parcela registra KN-C č. 107/2.
Žalovaná v 1. rade následne po nadobudnutí vlastníckeho práva k vyššie označeným nehnuteľnostiam
titulomvydržaniaodpredalapredmetnépozemkyspoluajsrodinnýmdomomsúpisnéč.XX,postaveným
na pozemku parcely registra KN-C č. 109, do podielového spoluvlastníctva žalovaným v 2. a 3. rade.Predmetný rodinný dom nadobudla žalovaná v 1. rade od Y. Y., rod. L., jej starej mamy a súčasne
manželky nebohého R. Y., s ktorým táto uzatvorila manželstvo v roku 1971. Žalobcovia majú za to, že v
danom prípade zo strany žalovanej v 1. rade neboli splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho

právavydržaním.Jedinýmreálnymdobromyseľnýmdržiteľomuvedenýchpozemkovbolzasvojhoživota
R. Y. V., ktorý tieto pozemky skutočne užíval až do svojej smrti v roku 1990 a postavil na nich v rokoch
1941 až 1942 rodinný dom so súpisným č. XX. Pozemky na parcele registra KN-C č. 108 a KN-C č. 109
boli vytvorené z komasačných parciel, pôvodne zapísaných v komasačnom hárku 040 pre katastrálne
územie Ž., ktorých spoluvlastníkmi boli pozemno-knižní vlastníci, a to bratia Y. Y. V., E. Y. V. E. R. Y.

V., každý v podiele jednej tretine. Nebohý R. Y. V. na základe ústnej dohody so svojimi bratmi vymenil
spoluvlastníckepodielykuvedenýmpozemkomtak,žesastalichvýlučnýmdržiteľomvcelosti.Následne
pozemky nepretržite, nerušene a v dobrej viere slobodne užíval a o ne sa staral ako ich vlastník. K
zámene pozemkov došlo najneskôr v roku 1941 až 1942, kedy R. Y. postavil na pozemkoch rodinný dom,
čo je zrejmé aj z rozhodnutia Štátneho notárstva v Liptovskom Mikuláši číslo D333/1990 - 18 zo dňa 30.
03. 1990. Žalovaná v 1. rade, ktorá podala dňa 03. 10. 2002 v konaní o ROEP žiadosť o vydržanie vyššie

uvedenýchpozemkov,veľmidobrevedela,ktobolajeichoprávnenýmdržiteľom.PosmrtiR.Y.,manžela
jej starej matky, v roku 1990 prijala od starej matky na základe Darovacej zmluvy zo dňa 02. 08. 2001
ako dar rodinný dom súpisné č. XX bez pozemkov, pričom tieto nehnuteľnosti užívala asi od februára
2002 do októbra 2008. Jej postup bol neseriózny a v rozpore s dobrými mravmi, keď o svojich zámeroch
získať pozemky neinformovala ani vtedy ešte žijúcu starú mamu Y. Y., rod. L., ani jej syna, žalobcu v

1. rade, ani jej dcéru - matku žalobcov v 2. a 3. rade, ktorá zomrela v roku 2007. Stará matka žalovanej
v 1. rade po smrti svojho manžela R. Y. darovala žalovanej v 1. rade len dom. Nebola vlastníčkou
predmetných pozemkov ani ich nezdedila po svojom manželovi, pretože neboli predmetom dedičského
konania po nebohom, a preto tieto ani nemohla previesť na svoju vnučku. V období, kedy žalovaná v
1. rade pozemky začala užívať, zákonnou podmienkou prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

bola písomná zmluva. Naliehavý právny záujem vo veci žalobcovia odvodzujú od tej skutočnosti, že
pozemky, ktoré boli predmetom vydržania, mali byť po smrti R. Y. prejednané v dedičskom konaní. Bez
výslovného určenia veci do dedičstva je ohrozené majetkové právo žalobcov v 1. a 3. rade ako dedičov
zo zákona. Z hľadiska tejto skutočnosti sa právne postavenie dedičov javí neistým a nespravodlivým.
Žalobcovia zároveň poukázali na konanie vedené na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn.

10C/72/2010, v ktorom súd vyhovel ich žalobe v časti určenia, že pozemky zapísané na liste vlastníctva
č. XXX, katastrálne územie Ž. ako parcely registra KN-C č. 107/2 patria do dedičstva po nebohom R. Y.,
pričom v časti žaloby ohľadne pozemkov, ktoré sú predmetom tohto konania, bola žaloba zamietnutá z
dôvodu nedostatočného okruhu strán v konaní.

2. Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 19. 11. 2014, č. k. 4C/108/2014 - 123
súd okrem iného rozhodol, že pozemky zapísané Okresným úradom Liptovský Mikuláš, katastrálnym
odborom, na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie Ž. ako trvalé trávne porasty o výmere 767
m2, parcela registra KN-C č. 108 a zastavané plochy a nádvoria o výmere 677 m2, parcela registra KN-
C č. 109, patria do dedičstva po nebohom R. Y. v spoluvlastníckom podiele jedna tretina, ktorý bol ku

dňu smrti ich podielovým spoluvlastníkom v spoluvlastníckom podiele jedna tretina. Vo zvyšnej časti súd
žalobu zamietol. Náhradu trov konania priznal len žalovaným v 7. a 9., až 14. rade.

3. Proti predmetnému rozsudku podali žalovaní v 2. a 3. rade odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd
v Žiline uznesením zo dňa 28. 05. 2015, č. k. 11Co/51/2015 - 188 tak, že rozsudok Okresného súdu

vo výroku, ktorým určil, že nehnuteľnosti zapísané Okresným úradom Liptovský Mikuláš, katastrálnym
odborom, na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie Ž. ako trvalé trávne porasty vo výmere 767 m2,
parcela registra KN-C č. 108 a zastavané plochy a nádvoria o výmere 677 m2, parcela registra KN-C
č. 109, patria do dedičstva po nebohom R. Y. v spoluvlastníckom podiele jedna tretina, ktorý bol ku dňu
smrti ich podielovým spoluvlastníkom v spoluvlastníckom podiele jedna tretina a vo výrokoch o trovách

konania strán, zrušil a v zrušenom rozsahu vrátil vec na ďalšie konanie. Krajský súd skonštatoval, že
hoci sa okresný súd zaoberal v napadnutom rozsudku odôvodnením zamietajúceho výroku, majúc za to,
že nebohý R. Y. sa nestal výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania, v rozsudku
absentuje právne posúdenie vo vzťahu k určujúcemu výroku, a to že nebohý R. Y. bol ku dňu svojej
smrti spoluvlastníkom sporných nehnuteľností v spoluvlastníckom podiele jednej tretine. Hoci vo vzťahu

k tomuto výroku rozsudok prvostupňového súdu obsahuje skutkové závery, okresný súd uvedený výrok
právne nezdôvodnil, keď neuviedol, na základe akých rozhodných skutočností, akého titulu a na základe
akej právnej normy bol nebohý R. Y. ku dňu svojej smrti spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností
v jednej tretine.4. Z hľadiska procesnej ekonómie odvolací súd považoval za potrebné vyjadriť sa k niektorým otázkam
správne vyhodnotených prvostupňovým súdom, ktoré budú dôležité pre ďalší priebeh konania. Súd

prvej inštancie správne uzavrel otázku, že právoplatné skončenie veci vedenej pred Okresným súdom
Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 10C/72/2010 nezakladá prekážku rozsúdenej veci pre prebiehajúce
konanie. Rovnako bol správne vyhodnotený aj naliehavý právny záujem strán na požadovanom určení.
Nakoľko sú žalobcovia v 1. až 3. rade nepochybne dedičmi Y. Y., ktorá je dedičkou nebohého R. Y., ako
právni nástupcovia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Okresný súd sa správne

vysporiadal aj s otázkou, že nebráni rozhodnutiu veci skutočnosť, že žalovaná v 1.
rade nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam podľa § 11 zákona č.
180/1995 Z. z., nakoľko zo samotného ustanovenia § 11 ods. 11 tohto zákona vyplýva, že nie je
dotknuté právo iných osôb domáhať sa určenia vlastníctva na súde. Okresný súd sa v podstatnej miere
v napadnutom rozsudku venoval riešeniu otázky ochrany dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa
aj jej kolízie so zásadou nemožnosti nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od nevlastníka,

pričom vyriešenie tejto otázky prvostupňovým súdom považuje odvolací súd za správne, konformné
s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Odvolací súd skonštatoval, že na daný prípad ochranu dobrej viery kupujúcich za predpokladu, že
na strane právnej predchodkyne žalovaných v 2. a 3. rade, a to žalovanej v 1. rade, neboli splnené
podmienky vzniku vlastníckeho práva vydržaním, aplikovať nemožno. Podľa pokynov odvolacieho súdu

bude povinnosťou okresného súdu vec opätovne prejednať a rozhodnúť, pričom sa zameria na právne
vyhodnotenie rozhodujúcej právnej skutočnosti, a to či právny predchodca žalobcov, nebohý R. Y., bol
ku dňu svojej smrti spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, pričom ak áno, bude povinnosťou súdu
uviesť, na základe akého titulu tieto nehnuteľnosti nadobudol, subsumujúc tieto skutočnosti pod právnu
normu, ktorá na uvedený prípad dopadá. Z uvedeného hľadiska je potrebné, aby sa súd prvej inštancie

vysporiadal aj s námietkami žalovaných v 2. a 3. rade uvedených v odvolaní, ktorými títo spochybňujú
vznik spoluvlastníckeho práva R. Y. na základe komasácie. Na záver odvolací súd skonštatoval, že hoci
predmetom konania je určenie spoluvlastníctva nebohého R. Y. ku dňu jeho smrti z dôvodu účinkov
ustanovených v § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (teraz § 217 ods. 1 Civilného sporového
poriadku), keďže pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, bude povinnosťou okresného

súdu skúmať, či ku dňu vyhlásenia rozsudku nedošlo k prekrytiu vlastníctva nebohého R. Y. vlastníckym
právom iných osôb, žalovaných v 2. a 3. rade, vysporiadajúc sa s ich námietkami v odvolaní, že
nehnuteľnosť nadobudli na základe dobromyseľnej desaťročnej neprerušenej držby.

5. Právna zástupkyňa žalobcov vo svojich prednesoch zotrvala na písomne podanej žalobe. Uviedla, že

žalovaná v 1. rade nadobudla predmetné nehnuteľnosti vydržaním v rámci ROEP, pričom neboli splnené
zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním, nakoľko jej vyhlásenie nebolo pravdivé.
Nebohý R. Y. vstúpil do držby sporných nehnuteľností so svojou prvou manželkou Y. v rokoch 1942 až
1943, nakoľko v tom čase pri stavbe domu museli byť pozemky vysporiadané, tieto ústnou dohodou
so svojimi dvoma bratmi E. a Y., zamenil, pričom táto zmluva nebola zapísaná v pozemkovej knihe.

Uviedla, že žalobcovia nemajú vedomosť, prečo nebohý R. Y. na základe komasácie nedal vykonať
zápis, čo sa týka pozemno-knižnej vložky, avšak z dostupnej literatúry vyplýva, že v tom čase neexistoval
ucelený právny predpis upravujúci komasáciu a zákony nahrádzala aj súdna prax. Poukázala na to,
že R. Y. sa cítil vlastníkom predmetných komasačných parciel, pretože v roku 1936 na tých parcelách
postavil humno v roku 1939 sypáreň a maštale a v roku 1942 dom, pričom toto ani jeden zo žalovaných

nespochybnil. R. Y. so svojou prvou manželkou pozemky užíval v dobrej viere ako svoje, staral sa o ne
a pokiaľ žalovaní spochybnili jeho vlastnícke právo, ktoré vyplýva z komasačného hárku, kde je síce
zapísaný ako držiteľ, tak vlastnícke právo R. Y. určite vydržal, pretože o pozemky sa staral v dobrej viere,
a to až do svojej smrti v roku 1990.

6. Žalobcovia zotrvali na prednesoch ich právnej zástupkyne. Žalobca v 1. rade vypovedal, že jeho neter,
žalovaná v 1. rade, ich pripravila o všetko. Keď sa rozviedla, tak si od nich vyžiadala súhlas s tým, aby
mohla bývať o starej mamy. S darovacou zmluvou na nich urobili podvod, následne žalovaná v 1. rade
dom predala. Mama žalobcu v 1. rade zomrela v Sliači, pričom jeho neter ju mala doopatrovať.

7. Právny zástupca žalovanej v 1. rade navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že pokiaľ ide o
komasáciu v katastrálnom území Ž., tak táto nebola právne perfektným spôsobom ukončená. Samotný
zápis, na ktorý poukazujú žalobcovia, komasačnou komisiou ešte nepredstavoval nadobudnutie
vlastníckeho práva, pretože takýto zápis predstavuje len medzičlánok v komasačnom konaní, pričomna nadobudnutie vlastníckeho práva bolo ešte potrebné vykonať zápis do pozemkovej knihy, ktorému
predchádzal právoplatný rozsudok a až na základe týchto skutočností boli strany zavedené do
vlastníctva novej držby. Následne sudca uznesením opatril rozdeľovacie operáty autentifikačnou

doložkou a zaslal rozdeľovacie operáty do pozemkovej knihy za účelom jej prepracovania. Popísaný
postup však v tomto komasačnom konaní vykonaný nebol. Pokiaľ ide o nadobúdací titul sporných
nehnuteľností R. Y., tak právny zástupca žalovanej poukázal na tú skutočnosť, že najprv žalobcovia
tvrdili, že R. Y. bol výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností na základe zámennej zmluvy, a neskôr v
konanítvrdili,žetietonehnuteľnostinadobudolvydržaním.Zároveňzdôraznil,žerozhodnutieOkresného

úradu Liptovský Mikuláš, odbor pozemkový, zo dňa 02. 06. 2003 nie je nulitným právnym aktom, to
znamená, že súd musí z neho vychádzať a je ním podľa príslušných ustanovení Civilného sporového
poriadku viazaný. Namietal správnosť žalobného návrhu v tej časti, že vec patrí do dedičstva po R. Y.,
pričom správne by mala byť žaloba postavená tak, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po Y. Y.,
ktorá bola jedinou závetnou dedičkou R. Y., ktorého prežila. Žalovaná v 1. rade nadobudla predmetné
nehnuteľnosti od svojej starej mamy, ktorá jej darovala všetky nehnuteľnosti, teda aj sporné pozemky.

Z dôvodu, že tieto nemala stará mama žalovanej v 1. rade vysporiadané, tak nemohli byť zahrnuté do
tejto darovacej zmluvy. Zároveň nebol dôvod preto, aby stará mama darovala svojej vnučke len dom,
bez pozemkov, nakoľko tieto pozemky nemala záujem užívať ani obhospodarovať. Pokiaľ ide o výhrady
ohľadne doopatrovania Y. Y. žalovanou v 1. rade, tak právny zástupca uviedol, že jej zdravotný stav
vyžadoval umiestnenie v doliečovacom zariadení. Tvrdenia žalobcu v 1. rade sú nepravdivé, nakoľko

ostatné deti okrem R. T., matky žalovanej v 1. rade a sestry žalobcu v 1. rade, o Y. Y. neprejavovali
žiadny záujem.

8. Právny zástupca žalovaných v 2. a 3. rade navrhol žalobu zamietnuť. Z dedičského rozhodnutia
po R. Y. v súvislosti so závetom, ktorý zanechal, vyplýva, že nemal deti a jeho jedinou dedičkou bola

vdova Y. Y., rod. L.. Nakoľko táto osoba zdedila všetok majetok, ktorý ku dňu svojej smrti vlastnil,
žaloba mala byť procesne podávaná tak, aby súd určil, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva
po vdove Y. Y.. Poukázal taktiež na to, že komasácia v katastrálnom území Ž. nebola ukončená. V
čase, keď mal R. Y. nadobudnúť v celosti predmetné nehnuteľnosti, bol povinný zápis do pozemkovej
knihy, nakoľko platil intabulačný princíp. Vlastnícke právo komasačným protokolom v predmetnej veci

neprešlo na R. Y., lebo komasačný protokol nie je dokladom o vlastníckom práve, pretože toto sa
v tom období preukazovalo len zápisom v pozemkovej knihe. Žalovaní v 2. a 3. rade tvrdia, že od
nadobudnutia vlastníckeho práva kúpnou zmluvou užívajú svoje nehnuteľnosti v dobrej viere ako svoje
vlastné a tak s nimi disponujú. Okrem značnej kúpnej ceny do týchto nehnuteľností investovali raz také
peňažné prostriedky, pričom neposkytnúť im ochranu by bolo už nejakým spôsobom zvrátené právo.

Právny zástupca poukázal na to, že v čase uzatvárania zmluvy, ktorá bola vyhotovená právnikom,
nebola vyznačená žiadna ťarcha na liste vlastníctva ani žiadna plomba, preto boli žalovaní v 2. a 3.
rade dobromyseľní pri nadobúdaní týchto nehnuteľností. Právny zástupca poukázal na pozemno-knižnú
vložku č. 357 (č. l. 225 - 228), z ktorej je zrejmé, že spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností neboli len
R. Y. a jeho súrodenci, ale nehnuteľnosti boli v spoluvlastníctve viacerých osôb, odlišných od strán v

tomto konaní, naviac ich spoluvlastnícke podiely boli výslovne vyznačené „v neurčitých čiastkach“. Má
za to, že žalobcovia nemajú možnosť preukázať to, čo tvrdili, a teda že R. Y. nadobudol predmetné
nehnuteľnosti akousi reálnou držbou, resp. vydržaním. Žalovaní v 2. a 3. rade tvrdia, že k reálnej držbe
nikdy nedošlo, nakoľko nehnuteľnosti nadobudol otec bratov Y. pre svojich troch synov v roku 1940.
Nakoľko bola komasácia uhodnovernená a tým aj skončená v roku 1942, v tomto roku nemohlo dôjsť

k reálne deľbe, lebo táto má potvrdzovať stav dlhoročnej držby. S poukazom na spomínanú pozemno-
knižnú vložku č. 357 nie je daný okruh všetkých strán v predmetnom konaní. Pokiaľ ide o otázku
dobromyseľného vydržania sporných nehnuteľností žalovanou v 1. rade, právny zástupca uviedol, že
dátum 01. 04. 1984 uvedený v rozhodnutí Okresného úradu Liptovský Mikuláš vychádza zo zákonnej
úpravy, konkrétne zo zákona č. 130/1982 Zb., na ktorý sa aj odvoláva predmetné správne rozhodnutie vo

svojom odôvodnení. Zdôraznil, že pre rozhodnutie ohľadne dobromyseľnej držby Y. Y. je rozhodujúcim
obdobím potvrdenie nadobudnutia dedičstva po R. Y. dedičským rozhodnutím zo dňa 30. 03. 1990. Y. Y.
dobromyseľne užívala predmetné nehnuteľnosti minimálne od tohto dátumu a túto dobromyseľnú držbu
si môže žalovaná v 1. rade započítať, a to bez ohľadu na výrok rozhodnutia správneho orgánu, ktorý
vychádzal len zo zákonnej úpravy v spomínanom zákone. Na základe uvedeného právny zástupca má

za to, že za súčasnej platnej právnej úpravy sú splnené všetky materiálne podmienky na konštatovanie,
že Y. Y. na základe právoplatného dedičského rozhodnutia spĺňala všetky podmienky na vydržanie
sporných nehnuteľností, a to už aj ku dňu uzatvorenia darovacej zmluvy v roku 2001, vklad ktorej bol
povolený dňa 08. 07. 2002. Právny zástupca zároveň uviedol, že žalobcovia predložili súdu dôkazy, žesporné nehnuteľnosti boli vytvorené z komasovaného stavu, nepredložili relevantné dôkazy o tom, že
tieto parcely vychádzajú z pozemno-knižného stavu, z pozemno-knižnej vložky k predmetnej parcele, a
v tejto súvislosti je aj nedostatočný aj okruh účastníkov.

9. Žalovaní v 2. a 3. rade vypovedali, že predmetné nehnuteľnosti nadobudli na základe zmluvy od
žalovanej v 1. rade za kúpnu cenu 1 700 000,- Sk. Doposiaľ preinvestovali na týchto nehnuteľnostiach
približne 60 000,- eur. V čase nadobudnutia rodinného domu nemali akúkoľvek pochybnosť o tom, že na
dome neviaznu žiadne ťarchy, nakoľko tieto neboli vyznačené na liste vlastníctva, nebola tam vyznačená

žiadna plomba. Žalovaní v 2. a 3. rade mali vedomosť o tom, že žalobcovia sa domáhali finančnej
kompenzácie od žalovanej v 1. rade.

10. Právny zástupca žalovaného v 6. rade, ako aj právny zástupca žalovaných v 7. až 14. rade sa
pridržiavali predchádzajúcich prednesov právnych zástupcov žalovaných a trvali na tom, aby bola
predmetná žaloba zamietnutá. Právny zástupca žalovaného v 6. rade poukázal na odôvodnenie

KrajskéhosúduvŽiline,keďmalzato,žejepotrebnévtomtokonanívenovaťnáležitúpozornosťochrane
dobromyseľnéhonadobudnutiavlastníckehoprávakspornýmnehnuteľnostiam,pričomprávnyzástupca
žalovaných v 7. až 14. rade zároveň namietal pasívnu vecnú legitimáciu svojich klientov v tomto konaní.

11. Žalobcovia v priebehu konania navrhli zmeniť žalobu tak, že predmetom konania bude určenie, že

sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej Y. Y., rod. L., ktorá bola ku dňu smrti jej výlučnou
vlastníčkou v celosti. O tejto zmene súd rozhodol uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 13. 10.
2016, nakoľko doposiaľ vykonané dokazovanie mohlo byť podkladom aj na ďalšie konanie o zmenenej
žalobe.

12. Právna zástupkyňa žalobcov uviedla, že predmetné pozemky neboli predmetom dedenia po nebohej
Y. Y., ktorá ich nadobudla po smrti svojho manžela nebohého R. Y., pričom pokiaľ bolo v konaní
namietané,žeR.Y.bolvlastníkompredmetnýchnehnuteľnostívcelosti,takprávnazástupkyňažalobcov
uviedla, že Y. Y. mohla tieto pozemky po manželovej smrti v celosti aj vydržať, pretože po manželovej
smrti ich užívala v dobrej viere ako svoje vlastné.

13. Žalovaní v 2. a 3. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva
č. XXX, k. ú. Ž., ako trvalé trávne porasty vo výmere 767 m2, parcela registra KN-C č. 108 a zastavané
plochy a nádvoria o výmere 677 m2, parcela registra KN-C č. 109, ktoré nadobudli kúpnou zmluvou zo
dňa 01. 02. 2008 od žalovanej v 1. rade, každý do podielového spoluvlastníctva o veľkosti podielu 1.

14. Pokiaľ ide o nadobudnutie sporných nehnuteľností žalovanou v 1. rade, rozhodnutím Okresného
úradu Liptovský Mikuláš, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 02.
06. 2003, č. OÚ 1104-40/2003-00787 GK-3 (č. l. 16) bolo podľa § 11 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z.
z. potvrdené, že žalovaná v 1. rade ako navrhovateľka nadobudla vydržaním vlastníctvo aj k týmto

pozemkom ku dňu 01. 04. 1984. Žalobkyňa návrh doručila komisii na obnovu evidencie pozemkov a
právnych vzťahov k nim dňa 03. 10. 2002. Správny orgán odôvodnil rozhodnutia tým, že do držby
uvedených nehnuteľností vstúpili rodičia navrhovateľky v roku 1958, kedy sa vysporiadali s pôvodnými
vlastníkmi týchto nehnuteľností, od tejto doby ich užívali v dobrej viere, ako svoje vlastné, za svojho
života ich darovali navrhovateľke, ktorá je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľná v tom, že tieto

nehnuteľnosti jej patria, nepretržite ich užíva a v priebehu držby sa nikto nedomáhal vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Písomné doklady, ktoré by potvrdili vyššie uvedené skutočnosti, sa nezachovali.
Obvodný pozemkový úrad Liptovský Mikuláš vo vyjadrení zo dňa 24. 08. 2010 ku konaniu sp. zn.
10C/72/2010 (č. l. 75 pripojeného spisu) uviedol, že v návrhu na vydržanie žalovaná v 1. rade uviedla,
že predmetné pozemky vysporiadali jej starí rodičia v roku 1958. Pri vyhotovovaní rozhodnutia správny

orgán v odôvodnení chybne uviedol, že do držby vstúpili rodičia navrhovateľky. Preto v odôvodnení
rozhodnutia na strane č. 3 malo byť správne uvedené, že do držby vstúpili starí rodičia navrhovateľky.

15. Pred potvrdením nadobudnutia vlastníckeho práva vyššie spomínaným rozhodnutím správneho
orgánu, žalovaná v 1. rade nadobudla vlastníctvo k rodinnému domu, ktorý je postavený na sporných

nehnuteľnostiach, resp. ktorý s týmito pozemkami susedí. Zo spisu Okresného úradu Liptovský Mikuláš,
katastrálny odbor, sp. zn. V 1984/2001, ktorý je pripojený k pripojenému spisu tunajšieho súdu
10C/72/2010, súd zistil, že Y. Y., rod. L. darovala žalovanej v 1. rade rodinný dom súpisné č. XX s plotmi,
vedľajšími stavbami, hospodárskou časťou, s vonkajšími úpravami, bez pozemku, v Žiari, zapísanýchna liste vlastníctva č. XXX ako stavba rodinného domu číslo súpisné XX, postavená na parcele registra
KN-C č. 109. Zároveň bola uzatvorená zmluva o zriadení vecného bremena v podobe práva doživotného
bezplatného bývania a úžitku prevádzaných nehnuteľností bez akéhokoľvek obmedzenia v prospech

darkyne, Y. Y., rod. L.. Vklad uvedenej zmluvy do katastra nehnuteľnosti bol povolený dňa 08. 07. 2002.

16. Y. Y., rod. L. nadobudla predmetné nehnuteľnosti, vrátane rodinného domu, ktorý nie je predmetom
tohto konania, smrťou R. Y., ktorý zomrel 19. 02. 1990. R. Y. V. spísal do Notárskej zápisnice N 288/78
na Štátnom notárstve v Liptovskom Mikuláši závet zo dňa 06. 03. 1978 (č. l. 14), ktorým pre prípad svojej

smrti všetok svoj majetok, hnuteľný aj nehnuteľný, kdekoľvek sa nachádzajúci, ktorý bude tvoriť predmet
jeho dedičstva, zanechal svojej manželke Y.C. Y., rod. L.. Pre prípad, že by ho manželka neprežila,
všetok majetok zanechal jej dcéram R. T., Y. C. a synovi R. C. v rovnakých častiach. Rozhodnutím
Štátneho notárstva v Liptovskom Mikuláši zo dňa 30. 03. 1990, č. k. D 333/1990 -
18, právoplatným 30. 03. 1990 (č. l. 13) bolo potvrdené „ nadobudnutie zariadenia do izby a kuchyne,
rodinného domu č. XX v Ž. s humnom, maštaľou v celosti, nehnuteľnosť nadobudnutá právnym dôvodom

stavby v roku 1941 až 1942 a dedením po prvej manželke podľa D/501/70-13, mpč. 343/a vedenej vo
vložke 357 katastrálne územie Ž. v celosti, 1/24-iny z mpč. 347/b/6 vedenej v zápisnici č. 274, katastrálne
územie Ž.“ jedinou dedičkou zo závetu, manželkou poručiteľa, Y. Y., nar. XX. XX. XXXX.

17. Dedičské konanie po nebohej Y. Y., rod. L., zomr. 03. 10. 2008, sa viedlo na

Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 9D/3/2008, pričom bolo právoplatne skončené uznesením zo
dňa 13. 07. 2011, č. k. 9D/3/2008-171, v spojení s opravným uznesením zo dňa 14. 03. 2012, č. k.
9D/3/2008-198, a uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 31. 05. 2012, č. k. 8CoD/12/2012-204. Ako
dedičia po poručiteľke boli zistení v I. zákonnej skupine R. T. (matka žalovanej v 1. rade) a žalobcovia
R. C., C. C. a Y.. E. C..

18. Podľa výpisu z komasačného hárku č. 040 k. ú. Ž. (č. l. 18) boli ako držitelia pozemkov v katastrálnom
území Ž., číslo komasačnej parcely 108, záhrady o výmere 719 m2 a číslo komasačnej parcely
109, zastavané plochy o výmere 677 m2, zapísaní Y. Y. V., R. Y. V.V. a E. Y. V., každý v podiele 1/3.

19. Podľa identifikácie parciel zo dňa 13. 07. 2015 (č. l. 204) bola z komasačných parciel 108 a 109
vytvorená parcela KN-C č. 108, záhrady o výmere 719 m2 a KN-C č. 109, zastavaná plocha o výmere
677 m2. Okresný úrad Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor v podaní zo dňa 25. 09. 2015 oznámil,
že v katastrálnom území Ž. ako archívny operát vedie operát pozemkovej knihy a komasačný operát.
Identifikácia parciel zo dňa 13. 07. 2015 vychádza z platného určeného komasačného operátu.

20. Z grafickej identifikácie parciel registra KN-C č. 108 a KN-C č. 109 (č. l. 245) vyhotovenej obchodnou
spoločnosťou GEODÉZIA Žilina, a. s. dňa 07. 07. 2015, ktorá nebola úradne overená, predloženou
žalovanými v 2. a 3. rade vyplýva, že sporné nehnuteľnosti (graficky znázornené modrou farbou) boli
vytvorené z pozemno-knižnej parcely č. 343/a (znázornené zelenou farbou). Žalovaní v 2. a 3. rade

súčasne predložili aj fotokópiu Kúpno odpredajnej zmluvy č. 3347/35 zo dňa 12. 11. 1935 (č. l. 231), z
ktorej súd zistil, že T. Y. V. a manželka Y.C. L. predali R. Y. V. a manželke Y. Y., rod. R. časť nehnuteľnosti
zapísanej v pozemnoknižnom protokole obce Ž. Č.. XXX. r. č. 1 mpč. 343/a na ich mene pod B.3 /
kúpa od R./ a časť tejto nehnuteľnosti, ktorú kúpili od spoluvlastníkov zapísaných pod B.1 /21-25, t. j.
od Y. Š. a spoločníkov, ktorá účasť ale knižne nie je ešte prevedená na nich. Kupujúci nadobudli tieto

nehnuteľnosti za 4 500 Kč.

21. Okresný úrad Liptovský Mikuláš, katastrálny odbor, súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/72/2010
oznámil, že v dokladoch komasácie, katastrálne územie Ž., sa nenachádza grafické stotožnenie
pôvodného pozemno-knižného a komasačného stavu, preto nie je možné určiť, z ktorých pozemno-

knižných parciel sú vytvorené komasačné parcely číslo 107, 108, 109 katastrálne územie Ž..
22. Podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), ak bolo rozhodnutie zrušené
a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu.

23. Podľa § 137 písm. c) C. s. p., žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujme nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.24. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou
zmluvoualeboinouzmluvou,dedením,rozhodnutímštátnehoorgánualebonazákladeinýchskutočností
ustanovených zákonom.

25. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci ak ju
má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

26. Podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka, do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú
mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.

27. V intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu bolo v ďalšom konaní potrebné ustáliť otázku, či právny
predchodca žalobcov, nebohý R. Y. V., bol ku dňu svojej smrti, spoluvlastníkom sporných nehnuteľností
a na základe akého titulu toto spoluvlastníctvo získal. Neskoršia zmena žaloby, ktorou sa žalobcovia

domáhajú, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po Y. Y., rod. L., na túto povinnosť súdu nemá vplyv,
nakoľko táto bola jedinou závetnou dedičkou po R. Y. V. a teda svoje vlastnícke právo odvodzovala
práve od vlastníckeho práva svojho nebohého manžela. Z odôvodnenia správneho orgánu (ods. 14
odôvodnenia tohto rozsudku) vyplýva, že listinné dôkazy, ktoré by potvrdili vstup starých rodičov
žalovanej v 1. rade do držby sporných nehnuteľností, sa nezachovali. Rovnako Okresný úrad Liptovský

Mikuláš, katastrálny odbor, súdu oznámil, že v dokladoch komasácie v katastrálnom území Ž. sa
nenachádza grafické stotožnenie pôvodného pozemno-knižného a komasačného stavu, preto nie je
možné určiť, z ktorých pozemno-knižných parciel sú vytvorené komasačné parcely č. 108 a 109, pričom
práve z pozemno-knižných vložiek by bolo možné zistiť nadobúdací vlastnícky titul R. Y. V.. K otázke
tzv. dôkaznej núdze sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. z. III. ÚS 346/09 zo

dňa 27. 04. 2010, ktorý možno primerane použiť aj na predmetnú vec a podľa ktorého v konaní, ktoré
sa vyznačuje obťažnosťou dokazovania spôsobenou vplyvom značného časového odstupu od priebehu
okolností slúžiacich ako skutkový základ rozhodovania, je povinnosťou štátnych orgánov posudzovať
tvrdenia žiadateľa o relevantných skutočnostiach zhovievavo, teda v situácii dôkaznej núdze brať do
úvahy aj nepriame dôkazy rešpektujúc pritom dôsledne účel právnych predpisov a základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu. Skutočnosť, že R. Y. V. je zapísaný v komasačnom hárku č. 040,
pre katastrálne územie Ž., ako držiteľ sporných nehnuteľností v podiele 1/3, nikto nespochybnil. Jeho
držba k uvedeným pozemkom existovala najneskôr v čase vyhotovenia komasačného hárku, t. j. ku
dňu 14. októbra 1942 (č. l. 108 pripojeného spisu), pričom oprávnenosť jeho držby taktiež nebola
v konaní spochybnená. Medzi stranami nebolo sporné, že komasácia v katastrálnom území Ž. síce

bola vykonaná, ale vplyvnom udalostí v roku 1948 neboli následne pretvorené pozemno-knižné vložky.
Občania síce vstúpili do držby nehnuteľností, avšak k zápisom v pozemkovej knihe nedošlo. Aj keď
komasačné hárky samy o sebe nikdy neboli listinou preukazujúcou nadobudnutie vlastníckeho práva,
pokiaľ aj v konaní nebol tvrdený ani preukázaný zmluvný dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva neb.
R. Y. ku komasačným parcelám č. 108 a č. 109, súd mal za to, že ak najneskôr dňa 14. 10. 1942 vstúpil

neb. R. Y. do oprávnenej držby pozemkov, tak následne najneskôr uplynutím 10 ročnej vydržacej doby
podľa§116ods.1Občianskehozákonníkač.141/1950Zb.nadobudolvlastníctvokpozemkuvydržaním.
Vydržacia doba začala plynúť v čase platnosti uhorského obyčajového práva a bola 32 rokov. V súlade
s § 566 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník v znení platnom do 31.
03. 1964, podľa ktorého lehota, ktorá začala bežať pred 1. januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon

určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1. januára 1951, tak
vydržacia doba uplynula neb. R. Y. najneskôr dňa 01. 01. 1961. V konaní nebolo tvrdené ani
preukázané, že by sa právny predchodca žalobcov nesprával ako vlastník týchto nehnuteľností, resp.
že by došlo k zmene vlastníctva týchto nehnuteľností. Práve naopak, nebolo sporné, že na jednej z
týchto nehnuteľností vybudoval rodinný dom. Na základe uvedeného súd konštatuje, že nebohý R. Y. V.

nadobudol vlastnícke právo minimálne v podiele 1/3 mimo pozemkovej knihy vydržaním.
28. Jedinou právnou nástupníčkou po R. Y. V. bola jeho manželka Y. Y., C.. L., ako závetná dedička.
Dedičstvo sa nadobúda smrťou, avšak v otázke jej dobromyseľnosti je rozhodujúce nadobudnutie
právoplatnosti dedičského rozhodnutia, ktoré deklarovalo nadobudnutie dedičstva, okrem iného aj
sporných nehnuteľností. Dedičské rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 03. 1990, preto

najneskôr od tohto dátumu Y. Y., C.. L. užívala sporné nehnuteľnosti v dobrej viere ako svoje vlastné.
Darovacou zmluvou zo dňa 09. 08. 2001 darovala rodinný dom súpisné č. XX s príslušenstvom žalovanej
v 1. rade, pričom v zmluve je výslovne uvedené, že nedošlo k darovaniu pozemkov. Žalovaná v 1. rade v
konaní 10C/72/2010 vypovedala (č. l. 59), že jej stará mama sa mala u notárky vyjadriť, že pozemky niesú zapísané v grundbuchu (pozemková kniha po nemecky). Nepochybnou vôľou darkyne vyplývajúcej z
predmetnejzmluvybolopodľanázorusúdudarovanievšetkýchnehnuteľnostíužívanýchspolusdomom,
lebo by bolo nelogickým krokom darovanie rodinného domu bez pozemku, na ktorom je postavený. S

argumentáciou právneho zástupcu žalovanej v 1. rade spočívajúcej v tom, že darkyňa nemohla mať a
ani nemala v úmysle užívať naďalej pozemok pod domom a susediacu záhradu ako svoj vlastné, sa
súd stotožnil, nakoľko je logická, presvedčivá a len ťažko spochybniteľná. Sporné nehnuteľnosti neboli
zahrnuté v darovacej zmluve z dôvodu, že neboli zapísané na liste vlastníctva. Iný dôvod v konaní nebol
tvrdený ani preukázaný.

29. V nadväznosti na to, že Y. Y., rod. L. užívala sporné nehnuteľnosti ako svoje vlastné od smrti svojho
manžela, darovala nehnuteľnosti uvedené v dedičskom rozhodnutí svojej vnučke, žalovanej v 1. rade,
ktorá s ňou bývala a poskytovala jej starostlivosť v starobe, súd nevyhodnotil následný návrh žalovanej
v 1. rade na potvrdenie nadobudnutia vlastníctva vydržaním sporných nehnuteľností ako konanie v
rozpore s dobrou vierou držiteľa. Okolnosťou, ktorá nasvedčuje o existencii dobrej viery je spravidla
okolnosť týkajúca sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a okolnosť svedčiaca o poctivosti tohto

nadobudnutia. Žalovaná v 1. rade v čase začatia konania o obnove evidencie pozemkov v katastrálnom
území Žiar bola výlučnou vlastníčkou rodinného domu s príslušenstvom, užívala aj sporné nehnuteľnosti
nerušene ako svoje vlastné a preto najskôr od uzatvorenia darovacej zmluvy, t. j. od 09. 08. 2001
bola dobromyseľná. Dobrá viera držiteľa sa posudzuje objektívne, čiže s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa. Žalovaná v 1. rade v konaní vedenom pod sp.

zn. 10C/72/2010 vypovedala, že stará mama sa jej rozhodla darovať dom nielen z dôvodu poskytovania
opatery v starobe, ale aj z dôvodu, že žalovaná v 1. rade do neho preinvestovala časť peňazí. Toto
tvrdenie žalobcovia nevyvrátili. O tom, že žalovaná v 1. rade nemala pochybnosti o existencii svojho
práva nakoniec svedčí aj to, že uzatvorila kúpnu zmluvu so žalovanými v 2. a 3. rade, ktorou im predala
aj sporné nehnuteľnosti. Na dobromyseľnosti žalovanej v 1. rade nič nemení ani skutočnosť, že správny

orgán potvrdil nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním ku dňu 01. 04. 1984, čiže k obdobiu,
kedy sporné nehnuteľnosti užíval nebohý R. Y. V. s manželkou, nakoľko správny orgán vychádzal z
ustanovenia § 865 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého do času uvedeného v ustanovení §
135a v znení zákona č. 131/1982 Zb. sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo
jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe ( § 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo

zodpovedajúce vecnému bremenu ( § 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí
skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.
30. O dobrej viere žalovaných v 2. a 3. rade by nemali byť žiadne pochybnosti, nakoľko pri
nadobúdaní sporných nehnuteľností vychádzali z aktuálneho listu vlastníctva, na ktorom neboli
vyznačené žiadne ťarchy ani plomby. Títo si si do vydržacej doby môžu započítať aj oprávnenú držbu

právnych predchodcov a to žalovanej v 1. rade ako aj vzdialenejšej predchodkyne Y. Y., rod. L.,
čo znamená, nepretržitú pokojnú držbu najneskôr od 30. 03. 1990, kedy nadobudlo právoplatnosť
dedičské rozhodnutie po poručiteľovi R. Y. V.. Dobrá viera zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil
zo skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec po práve patrí.
Takéto pochybnosti museli byť žalovaným v 2. a 3. rade známe najskôr doručením žaloby v konaní

vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 10C/72/2010, t. j. 21. 07. 2010. Pri započítaní vydržacej doby
právnych predchodkýň tak súd konštatuje, že bez ohľadu na uzatvorenie kúpnej zmluvy došlo k prekrytiu
vlastníckeho práva nebohého R. Y. V. vlastníckym právom žalovaných v 2. a 3. rade, ktorí dobromyseľne
vydržali sporné nehnuteľnosti.
31. Rozhodnutie súdu musí spĺňať atribúty spravodlivosti a zákonnosti, nakoľko právo je umenie

dobra a spravodlivosti. Na základe vykonaného dokazovania, berúc do úvahy zistený skutkový stav,
súd považuje zamietnutie žaloby za spravodlivé a zároveň aj za rozhodnutie po práve. Vlastnícke
právo zaväzuje, čo znamená, že vlastník, resp. domnelý vlastník, je vo svojom správaní limitovaný,
aj keď vlastnícke právo je právom absolútnym. V ústavnoprávnej rovine je toto pojmové obmedzenie
vlastníckeho práva vyjadrené práve formuláciou, že vlastníctvo zaväzuje, čím sa do právneho poriadku

dostala zásada, podľa ktorej sa vlastníctvo chápe nielen ako právo, ale aj ako povinnosť. Dlhodobý
nezáujem o sporné nehnuteľnosti a skutočnosť, že žalobcovia odôvodňujú svoj naliehavý právny záujem
na požadovanom určení tým, že sa domáhajú finančného vyrovnania, a teda nie reálnej držby sporných
nehnuteľností a ich užívania ako vlastníkov, zvyšuje utvrdenie súdu o spravodlivom rozhodnutí o
zamietnutí tejto žaloby.

32. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 C. s. p. a žalovaným, ktorí mali plný úspech
v konaní priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Pri rozhodovaní súd posudzoval aj to, či nie
sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by úspešnej strane nebola priznaná náhrada trov
konania, avšak s poukazom na okolnosti prejednávanej veci ako aj s prihliadnutím na predchádzajúcekonanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 10C/72/2010, súd nevzhliadol dôvod na postup podľa §
257 C. s. p. O výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením,
ktoré vydá vyšší súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš písomne v siedmych vyhotoveniach. Odvolanie môže podať strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v predchádzajúcom odseku,
ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

V Liptovskom Mikuláši dňa 28. októbra 2016