Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. marec 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/18/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115222965
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3115222965.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň
JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu Q. Z. L., a.s., so sídlom T., M.
XXXX/XXX, K. XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou J. J. s.r.o., so sídlom M., T.
XXX/XX, proti žalovanému Y. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. H. nad U., o zaplatenie 1.009,84 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26. septembra 2018,

č. k. 12C/142/2015-134, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti II. a III. p o t v r d z u j e.

Žalovanému n e p r i z n á v a právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 752,99 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 07.10.2015 do zaplatenia, všetko do 30 dní
po právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 49,14 % k rukám jeho právneho
zástupcu AK J. J. s.r.o., v lehote 30 dní od právoplatnosti uznesenia súdneho úradníka tunajšieho
súdu, ktorým bude po právoplatnosti tohto rozsudku určená výška náhrady trov konania. V odôvodnení
uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 20.10.2015 domáhal od žalovaného zaplatenia

1.009,84 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 07.10.2015 do zaplatenia a vyčíslenia úroku
z omeškania vo výške 11,60 eur. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca
dňa 29.11.2014 uzatvoril so žalovaným Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo o
poskytnutie revolvingového úveru vo výške úverového rámca 900,- eur prostredníctvom kreditnej karty
s uvedenou ročnou úrokovou sadzbou 26,28%, výškou mesačnej splátky 4% z dlžnej sumy (min 12,-
eur), s RPMN 34,7%, s priemernou hodnotou RPMN 24.28%, celkovou čiastkou 1.047,69 eur, termínom

splatnosti splátok v 20. deň v mesiaci, v 11 rovnakých mesačných splátkach vo výške 1/10 prvého
čerpania, s dobrovoľným poistením vo výške 2,29 eur. Nakoľko žalovaný nesplácala úver riadne a
včas, žalobca mu listom zo dňa 29.06.2015 oznámil zosplatnenie celého úveru vo výške 1.045,84 eur a
zároveň ho vyzval na zaplatenie celkovej dlžnej čiastky do 15 dní od odoslania tejto výzvy. Doručovanie
výzvy žalobca preukázal poštovým podacím hárkom. Žalobca tvrdil, že žalovaná suma pozostávala z
istiny úveru vo výške 753,09 eur, úroku vo výške 71,95 eur, poistenia vo výške 6,87 eur, opravených

úrokov vo výške 0,23 eur, CoC istiny vo výške 143,30 eur, CoC úroku vo výške 33,80 eur, úroku za
poistné vo výške 0,51 eur, úroku za nevyužitú GP - poistenie vo výške 0,09 eur, vyčísleného úroku z
omeškania vo výške 11,60 eur. Podľa výpisu čerpania, splátok a úhrad žalobcu z predmetného úveru,
žalovaný čerpal istinu 753,09 eur a uhradil len sumu 0,10 eur. Žalobca nepredložil doklad o prevzatí
príručky držiteľa karty so sadzobníkom. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 52 ods. 2,
veta druhá Občianskeho zákonníka; § 497 Obchodného zákonníka, platného v čase uzavretia zmluvy

o úvere; § 9 ods. 1, 2 písm. k), § 11 ods. 2 písm. b zák. č. 129/2010 Z.z. v platnom znení ku dňu
podpísania zmluvy dňa 29.11.2014. Uviedol, že v danej veci nie je medzi stranami sporu sporné, že ide ospotrebiteľský vzťah vzhľadom na charakter strán sporu. Aj keď ide v danej veci o úverovú zmluvu podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, vzťahujú sa ňu ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o
ochrane spotrebiteľa ako aj ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a zák. č. 258/2001 Z.z. ako lex

specialis, ktorý má podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (bez prechodných ustanovení) prednosť
pred ustanovenia Obchodného zákonníka ako všeobecného zákona. Podľa § 9 ods. 1,2 písm. k) zák.
č. 129/2010 Z.z. v predmetnej zmluve o úvere chýba zákonná podstatná náležitosť a to uvedenie
výšky mesačnej splátky presne a zrozumiteľne, čo spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov. V Úverových podmienkach žalobcu v § 1 hlavy 5 sa uvádza, že výška mesačnej splátky

je určené v úverovej zmluve. V úverovej zmluve je výška mesačnej splátky určená len percentuálne,
nie presnou sumou. Takýto údaj nie je postačujúci, je nekonkrétny a nie je z neho ani zrejmé, koľko
predstavuje dlžná istina úveru. Pokiaľ v predmetnej úverovej zmluve chýba čo i len jedna z náležitostí,
vymenovaných v § 11 cit. zák., úver je bezúročný a bez poplatkov. Zákon nepredpokladá kumulatívne
nesplnenie všetkých zákonom stanovených podstatných náležitostí, preto sa súd nezaoberal ďalšími
náležitosťami zmluvy. Z uvedeného dôvodu žalovaný bol povinný vrátiť žalobcovi len úver bez poplatkov

a úrokov. Podľa žaloby žalovaný žalobcovi uhradil z vyčerpanej sumy 753,09 eur celkovo sumu 0,10
eur, teda zostal dlh vo výške 752,99 eur. Vzhľadom na formulárový typ zmluvy bez možnosti zmeny
tlačiva žalovaným, súd nepovažoval dojednanie o poistnom za platné dojednanie (§ 39 OZ), pretože bolo
súčasťoutlačivabezmožnostijehoodmietnutiažalovaným.Ztohtodôvodunepriznalžalobcovižalované
sumy poistného. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka súd priznal žalobcovi zákonný úrok z omeškania v zákonnej výške od nasledujúceho dňa po
zosplatnení úveru v zmysle listu zo dňa 29.062015 zo zaplatenia. Podľa § 255 ods. 1 CSP (Civilného
sporového poriadku) súd priznal žalobcovi náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu vo veci.
Úspech žalobcu vo veci bol 74,57% mínus jeho neúspech 25,43% , potom pomerný úspech je 49,14%.

2. Proti tomuto rozsudku vo výrokovej časti II. a vo výroku III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
Uviedol, že revolvingový úver je dlhodobý, opakovateľný a obnoviteľný úver. Držiteľ revolvingového
úveru má k dispozícii finančné prostriedky vo výške dohodnutého úverového rámca. Mal za to, že
vzhľadom na charakter revolvingového úveru, pri danom type úveru nie je možné stanoviť splátkový
kalendár s rozkladom splátok vopred, nakoľko klient má stanovený úverový rámec a je len na jeho

rozhodnutí, koľko z neho mesačne na svoju spotrebu vyčerpá. Okrem toho žalovaný je každý mesiac
informovaný o výške dlžnej sumy, o výške aktuálnej sumy na čerpanie, o týždennom limite a podobne.
Žalobca taktiež poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016 pokiaľ
ide o nevyhnutnosť rozkladu splátok, ktorý uviedol odpoveď na prejudicálnu otázku týkajúcu sa rozkladu
splátok z ktorého vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok

spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48
sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimisplátkaminemusívoformeamortizačnejtabuľkyspresňovať,akáčasťkaždejsplátkybude
započítaná na vrátenie tejto istiny. Jednotlivé body rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016

vo veci C-42/15 na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje znamenajú, že vzhľadom na skutočnosť, že
smernica 2008/48/ES obsahuje úplnú harmonizáciu pokiaľ ide o náležitosti spotrebiteľskej zmluvy o
úvere uvedené v článku 10 ods. 2, členské štáty nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej úprave
vyžadovaťnáležitostinadrámecnáležitostíuvedenýchvčlánku10ods.2smernice2008/48/ES.Žalobca
sa ďalej dovoláva výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. i) ZSU v súlade s princípom právnej istoty podľa

ust. čl. 2 ods. 2 zákona č.160/2015 Z. z. Judikatúra európskeho súdneho dvora je rozhodovacou
praxou Súdneho dvora EÚ, ktorú vytvárajú rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných
záležitostiach. Európsky súdny dvor je pritom jedným z orgánov EÚ, na ktorý členské štáty tejto
nadnárodnej organizácie preniesli určité rozhodovacie právomoci, a tak rozhoduje spory medzi vládami
členských štátov a európskymi inštitúciami a prejednáva aj žaloby jednotlivcov či organizácii proti

inštitúciám EÚ. Práve v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad ustanovení európskeho práva či už
v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ
má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Súdneho
dvora EÚ vo veci Costa v. Enel, C- 106/77 Simmenthal, C-14/83 Colson and Kamann, C-106/89
Marleasing, C-397/01 - Pfeiffer a i. Žalobca poukázal na to, že predmetné ustanovenie zákona je nutné

vykladať z pohľadu „princípu právnej istoty“ a z pohľadu „princípu eurokonformného výkladu právnej
normy“. Predmetná náležitosť je v úverovej zmluve uvedená výlučne v súlade so znením zákona o
spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy a v súlade
so znením Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere,ktorá stotožňuje pojem výšku, počet a frekvenciu splátok s pojmom výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo svojom Uznesení zo
dňa 22.02.2018 v konaní sp. zn. 3 Cdo/146/2017, ako aj na ďalšiu judikatúru súdov SR. Vzhľadom na

uvedené žalobca žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, v napadnutom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie súdu prvej
inštancie zmenil a priznal žalobcovi náhradu trov konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 a §
380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ani
to nevyžadoval dôležitý verejný záujem, v spojení § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej výrokovej časti II. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny potvrdiť.

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že úverová zmluva č.
XXXXXXXXXX uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 29.11.2014 (ďalej len „zmluva o úvere“)
neobsahuje údaj o výške mesačnej splátky spotrebiteľského úveru podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon

o spotrebiteľských úveroch“), v dôsledku čoho posúdil poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov
v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona.

6. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne vychádzal zo zistenia, že v danom prípade
ide o nárok na zaplatenie zostatku poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobcom žalovanému a

v danom prípade sa tak na právny vzťah účastníkov tohto záväzkového vzťahu vzťahuje zákon o
spotrebiteľských úveroch. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany
spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania postavenia dodávateľov ako
tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ
nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom.

7. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva aj uvedený zákon ustanovil osobitné
náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej
nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a
vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre

nehozuzatvorenejúverovejzmluvy.Niektoréustanovenénáležitosti,atoprávetieuvedenévustanovení
§ 9 zákona o spotrebiteľských úveroch, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferuje až do
takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou
úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému
postaveniu.

8. Ako jednu z vyššie uvedených náležitostí, absencia ktorých má za následok, že zmluva o úvere bude
bezúročná a bez poplatkov je aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch,
a teda, že zmluva musí obsahovať výšku mesačnej splátky. Síce v zmysle judikatúry Súdneho dvora
EÚ vo veci C-42/15 a záverov z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2018 v

konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 146/2017 na ktoré vo svojom odvolaní poukazuje aj žalobca, pokiaľ
predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť
požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale
len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky, tento výklad nemá vplyv

na povinnosť veriteľa v zmluve o úvere uvádzať výšku mesačnej splátky tak, aby táto bola táto bola
určená pre spotrebiteľa jednoznačne a zrozumiteľne konkrétnou výškou bez potreby ďalšieho výpočtu.

9. Námietka žalobcu spočívajúca v tom, že predmetný úver je revolvingovým úverom, a preto nemožno
určiť výšku mesačnej splátky, je bez právneho významu, nakoľko vychádzajúc z ustanovení zákona o

spotrebiteľských úveroch, z § 9 ods. 2 písm. k) vyslovene vyplýva, že zmluva musí obsahovať okrem
iného výšku splátok istiny úrokov a iných poplatkov, a preto bolo povinnosťou žalobcu v uzatvorenej
zmluve túto náležitosť jednoznačne a zrozumiteľne uviesť. V predmetnej zmluve je výška mesačnej
splátky vyjadrená pomerom 1/10 k výške prvého čerpania, a takto dojednaná výška mesačnej splátkyje nepresná, nejasná a nie je z nej zrejmé, akú sumu žalovaný za poskytnutie služby, t. j. za čerpanie
peňažných prostriedkov v skutočnosti platí. Ak úverová zmluva po formálnej stránke síce špecifikuje
výšku mesačnej splátky pomerom k výške prvého čerpania, takéto vyjadrenie nespĺňa náležitosť uviesť

výšku splátky tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z ktorých sa dajú iné informácie
zistiť alebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak žalobca
predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania úveru výpočty.
Pokiaľ zmluva o úvere neobsahovala presnú výšku mesačnej splátky, nemožno mať za to, že tento

nedostatok možno nahradiť opätovne len apelovaním na aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu jej výšky
matematickými operáciami z iných, v zmluve dostupných údajov. Naopak, aj podľa odvolacieho súdu
je potrebné trvať na tom, aby výška mesačnej splátky bola uvedená zreteľne v plnej výške tak, aby
spotrebiteľ mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť dostupné údaje uvedené dodávateľom
a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi, príp. dodávateľmi. Navyše
pokiaľ zo zmluvy o úvere vyplývala aj výška prvého čerpania, t. j. vo výške 886,- eur, nič nebránilo

žalobcovi, aby tento výpočet výšky mesačnej splátky sám zrealizoval a konkrétnu výšku mesačnej
splátky v zmluve o úvere uviedol. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu je žalobcom poskytnutý
úver potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch potrebné považovať za
bezúročný a bez poplatkov.

10. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti II.
a vo výroku III. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

11. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255
ods.1, § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný. Žalovanému však v odvolacom

konaní žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

12. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).