Rozsudok – Konkurz ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. jún 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/102/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310224332
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2310224332.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr.
Božena Husárová a JUDr. Róbert Foltán ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: JASPLASTIK-
SK spol. s r. o., IČO: 36 242 578, Sídl. SNP 997/18, Galanta, zastúpeného: TIMAR & partners, s.r.o.,
advokátska kancelária, Šaľa, proti žalovaným: 1. Ing. C. W., nar. XX. N. XXXX, F. XXX/XX, U., 2. T. P., nar.
XX. P. XXXX, R. XXXX/XX, L., spoločne zastúpeným: Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI,
s.r.o., Bratislava, o 72.978,20 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta
č. k. 20 Cb 223/2010-798 z 1. marca 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa mení tak, že žalovaní sú spoločne a nerozdielne povinní do troch
dní zaplatiť žalobcovi 72.978,20 €.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovaným ako spoločne a nerozdielne zaviazaným nárok na náhradu 100
% trov celého konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie (I) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal voči žalovaným solidárneho zaplatenia 72.978,20 € ako náhrady škody vo výške neuspokojenej
pohľadávky, ktorá zostala po zrušení konkurzu na spoločnosť MASTRA s.r.o. v dôsledku toho, že
žalovaní ako jej konatelia nepodali včas návrh na vyhlásenie konkurzu, a (II) priznal žalovaným nárok
na náhradu trov konania.

2. Vyšiel zo zistenia, že žalovaní v 1. a 2.rade boli konateľmi obchodnej spoločnosti MASTRA s.r.o.,
IČO: 31 420 125, od 8. augusta 2000 nepretržite až do jej zániku. Táto obchodná spoločnosť uzavrela
17. augusta 2009 so žalobcom zmluvu o úvere, ktorou si od neho požičala 71.200 € a zaviazala sa ich
vrátiť s 5 % ročným úrokom do 30. augusta 2011. Táto spoločnosť úver nesplatila, ale 18. augusta 2009
sa voči nej začalo reštrukturalizačné konanie a 11. septembra 2009 bola povolená jej reštrukturalizácia.
Uznesením z 23. decembra 2009 bolo toto konanie zastavené a na túto spoločnosť bol vyhlásený
konkurz, kam si žalobca svoju pohľadávku v celkovej sume 72.978,20 € prihlásil a správkyňa ju uznala.
Uznesením z 10. augusta 2010 bol konkurz zrušený pre nedostatok majetku a pohľadávka žalobcu v
ňom nebola uspokojená ani čiastočne. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že žalovaní sa
o úpadku spoločnosť MASTRA s.r.o. dozvedeli 25. mája 2009, následne oslovili reštrukturalizačného
správcu, ktorý vypracoval reštrukturalizačný posudok, a na jeho základe podali návrh na povolenie
reštrukturalizácie, ktorú súd prvej inštancie aj povolil. Takéto konanie žalovaných posúdil súd prvej
inštancie ako konanie s odbornou starostlivosťou v zmysle § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z., v dôsledku
čoho žalovaní nezodpovedajú za škodu žalobcovi v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Na tom
nič nemení okolnosť, že reštrukturalizácia nakoniec úspešná nebola.

3. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že žalobe sa v celom
rozsahu vyhovie. Namietli, že rozsudok je nezákonný a je v rozpore s predošlým zrušujúcim uznesením
odvolacieho súdu. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že už zo súvah spoločnosti
MASTRA s.r.o. za roky 2007 až 2008 a aj k 30. aprílu 2009 bola zrejmá jej platobná neschopnosť.
Zároveň k 31. decembru 2006 a k 30. aprílu 2009 bola táto spoločnosť aj predlžená. Tieto údaje vyplývali
zo súvahy vypracovanej a auditovanej audítorom, ale aj zo súvahy zostavenej reštrukturalizačným
správcom. Podobne znalecký posudok č. 71/2011 znaleckej organizácie CORPORA, a. s., potvrdzuje,
že táto spoločnosť mala v roku 2006 problémy a napriek čiastočnému zlepšeniu v roku 2007 došlo
neskôr k ich zhoršeniu, a v roku 2009 už len dožívala. Rovnako bývalý konateľ a spoločník spoločnosti
svedok J. potvrdil, že konkurz na ňu mal byť vyhlásený už dávno. Podobne znalec na pojednávaní
uviedol, že spoločnosť v roku 2009 už nemala žiadnu perspektívu fungovania. Najneskôr v liste vedeniu
z 25. mája 2009 audítorka spoločnosti informovala žalovaných, že spoločnosť je platobne neschopná
a jej celková likvidita je veľmi nepriaznivá. Táto spoločnosť bola v roku 2009 nepretržite žalovaná
viacerými veriteľmi, ktorých nevyplácala, a tiež zo zoznamu záväzkov predloženého žalovaným v 1.
rade v reštrukturalizačnom konaní je zrejmé, že spĺňala podmienku platobnej neschopnosti. Žalovaní
ako konatelia spoločnosti boli podľa § 4 zákona č. 7/2005 Z. z. povinní predchádzať úpadku a sledovať
finančný stav spoločnosti, tento stav však dlhodobo ignorovali. Z ich strany nebol dodržaný postup
predpokladaný v § 11 cit. zák., keď nebol riadne podaný návrh na vyhlásenie konkurzu. Žalovaní ho nikdy
nepodali, podal ho až 18. decembra 2009 reštrukturalizačný správca pre neúspech reštrukturalizácie.
Pohľadávka žalobcu pritom vznikla zo zmluvy o úvere zo 17. augusta 2009, v čase
poskytnutia úveru už spoločnosť MASTRA s.r.o nemala finančné prostriedky na jej splatenie. Nie je
pravda, že by sa žalovaní dozvedeli o úpadku až 25. mája 2009 z označeného
listu audítorky, keď vykonané dokazovanie preukázalo úplný opak aj za roky 2007, 2008 a 2009. K
právnemu záveru súdu prvej inštancie žalobca poukázal na § 108 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z., podľa
ktorého samotné poverenie správcu spracovaním reštrukturalizačného posudku sa nedotýka povinnosti
dlžníka podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ale osoby konajúce v jeho mene majú podľa § 7 zákona
č. 7/2005 Z. z. konať tak, ako je to primerané k ich funkcii alebo postaveniu po zohľadnení všetkých
dostupných informácií. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že spoločnosť v čase podania tohto návrhu
už nemala žiadne nehnuteľnosti, mala vysoké záväzky voči dodávateľom, voči veriteľom a nedokázala
uhradiť ani nájom za priestory kde sídlila. Preto nie je zrejmé, ako chceli žalovaní predpokladať vyššie
uspokojenie veriteľov v reštrukturalizácii než v konkurze. Žalovaní nepredložili žiaden dôkaz o svojom
konaní s odbornou starostlivosťou, teda tak, aby sa dosiahlo vyššie uspokojenie pohľadávok veriteľov.
Žalobca zároveň poukázal na to, že v čase uzavretia zmluvy o úvere ho žalovaní neinformovali, že už
došlo zo strany A. banky, a.s., k zosplatneniu úverov poskytnutých spoločnosti MASTRA s.r.o. Žalobca
bol pritom nútený poskytnúť tento úver na to, aby táto spoločnosť vyplatila svoje záväzky voči inému
veriteľovi, na ktorého návrh jej súd predbežným opatrením zakázal nakladať s nehnuteľnosťou, o ktorej
kúpu mal žalobca záujem.

4. Žalovaní vo vyjadrení navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Závery žalobcu
o existencii úpadku k 31. decembru 2006, 2007 a 2008 nie je možné z vykonaného dokazovania
konštatovať, čo potvrdil aj posudok vypracovaný znaleckou organizáciou Bratislavská súdnoznalecká
a konzultačná spoločnosť s.r.o. Žalobca nepreukázal skutočnú výšku škody, ktorá je nevyhnutným
predpokladom vzniku nároku na náhradu škody podľa § 373 a nasl. Obch. zák., ktoré sa subsidiárne
mali použiť aj na nárok podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. Žalobca mal teda preukázať, akým
spôsobom by bola uspokojená jeho pohľadávka v konkurze. Okrem toho musela byť preukázaná
príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom skutočnej škody. Žalobca tieto skutočnosti
preukazuje znaleckým posudkom vypracovaným znaleckou organizáciou CORPORA, a.s., ktorý však
nie je použiteľný pre potreby súdneho konania. Žalobca tak nepreukázal existenciu úpadku k
inému dátumu než k 25. máju 2009. Od tohto dátumu začali žalovaní ako konatelia konať s odbornou
starostlivosťou. Za také konanie treba považovať každé konanie, ktorého cieľom je vyriešiť úpadok iným
spôsobom ako konkurzom, pokiaľ možno dôvodne predpokladať, že bude výhodnejšie než konkurz.
Posúdenie, či sú splnené podmienky na povolenie reštrukturalizácie, patrí len súdu rozhodujúcemu o
povolení reštrukturalizácie. Výpovede audítorky - svedkyne L. a svedka J. v konaní nijako neobjasňujú
rozhodujúce skutočnosti. Žalovaní nemali v úmysle poškodiť žalobcu, domnievali sa, že budú schopní
splatiť jeho pohľadávku, keďže mali záujem, aby žalobca nadobudol vlastníctvo k ním kupovaným
nehnuteľnostiam. Negatívnu situáciu spoločnosti chceli riešiť formálnou reštrukturalizáciu v zmysle § 108
a nasl. zákona č. 7/2005 Z. z. Opačné tvrdenia žalobcu sú v rozpore so skutkovým stavom. S poukazom
na judikatúru Najvyššieho súdu ČR žalovaní namietli, že súd prvej inštancie mal skúmať, že žalobca

mal preukázať skutočnú výšku škody. Dokazuje to podľa nich aj zmenené znenie ust. § 11 ods. 4 zák.
č. 7/2005 Z. z. účinné od 1. januára 2013.

5. Žalobca v odvolacej replike znova poukázal na to, že tvrdenia žalovaných o tom, že sa o úpadku
dozvedeli až z listu audítorky z 25. mája 2009, sú vyvrátené viacerými vykonanými dôkazmi. Podľa
zákona č. 7/2005 Z. z. je platobne neschopný ten, kto má viac ako jedného veriteľa a nie je schopný plniť
30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok. Na záver, že spoločnosť MASTRA s.r.o.
je v úpadku a žalovaní sú podľa § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. povinní podať návrh na vyhlásenie
konkurzu, teda postačovalo splnenie tejto podmienky. Tieto skutočnosti mal súd prvej inštancie z
vykonaných dôkazov zistiť.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385
ods. 2 C. s. p.), pretože považoval za potrebné opakovať dokazovanie a dať stranám
priestor vyjadriť sa k svojmu predbežnému právnemu názoru, ktorý je odlišný od názoru súdu prvej
inštancie (§ 382 C. s. p.). Žalovaní na pojednávaní túto možnosť využili a doplnili, že existenciu úpadku
spoločnosti MASTRA s.r.o. k 30. aprílu 2009 ani nespochybňovali, vyslovili sa však proti formálnej
aplikácii prezumovanej výšky škody podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. Žalovaní chceli žalobcovi
pomôcť tým, že mu umožnia nadobudnúť nehnuteľnosti podľa už uzavretej kúpnej zmluvy, keď v tomto
nadobudnutí mu bránilo predbežné opatrenie vymožené si iným veriteľom spoločnosti MASTRA s.r.o.
Pritom mohli postupovať čisto formálne a žalobca by bol potom nútený len odstúpiť od tejto kúpnej
zmluvy a nárok na už zaplatenú kúpnu cenu si uplatňovať v konkurze. Žalovaní mali záujem spoločnosť
zachrániť, aj reštrukturalizačnému správcovi predložili obchodný plán s určitými plánovanými akciami,
ten sa však do vyhlásenia konkurzu nepodarilo naplniť. Žalovaní nemali žiadne špekulatívne úmysly.

7. Odvolací súd na pojednávaní zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi, a to: kúpna zmluva zo 17.
júna 2009 (č. l. 47 až 52) s dodatkami (č. l. 53 až 58), prihlášky č. 1 a 2 v reštrukturalizácii a súhrnný
prehľad (č. l. 66 až 68), znalecký posudok znaleckej organizácie CORPORA, a.s., č. 71/2011 (č. l. 182),
znalecký posudok znaleckej organizácie Bratislavská súdno-znalecká konzultačná spoločnosť s.r.o. č.
1/2014 (č. l. 459), odborné vyjadrenie CORPORA, a.s., č. 1/2014 (č. l. 475), ako aj obsahom pripojeného
spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 31 K 1/2010, z neho: návrh na povolenie reštrukturalizácie (č. l. 1),
reštrukturalizačný posudok č. 1/2009 (č. l. 6 až 36), uznesenie č. k. 25 R 1/2009-555, prehľad prihlášok
(č. l. 573), časž konečného zoznamu prihlášok v časti pohľadávky žalobcu (č. l. 788 a 789), zápisnica
zo schôdze veriteľského výboru z 26. novembra 2009 (č. l. 1456) a z 2. decembra 2009 (č. l.
1461), žiadosť správcu o vyhlásenie konkurzu (č. l. 1462 a 1463) so zápisnicou zo schôdze veriteľského
výboru z 18. decembra 2009(č. l. 1464 a 1465), uznesenie č. k. 25 R 1/2009-1466, zmluva o úvere zo
17. augusta 2009 (č. l. 1577), časť konečného zoznamu prihlášok v časti pohľadávky žalobcu (č. l. 1874
a 1875), uznesenie č. k. 31 K 1/2010-1683, konečný zoznam pohľadávok (č. l. 2049 až
2056), a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§
383 C. s. p.), zistil tento

skutkový stav:

8. Spoločnosť MASTRA s.r.o., IČO: 31 420 125, bola do obchodného registra zapísaná 8. septembra
1992. Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2.rade boli najneskôr od roku 2005 spoločníkmi v tejto spoločnosti
každý s obchodným podielom 1/3 (vklad 560.000 Sk k základnému imaniu 1.680.000 Sk). Zároveň boli
žalovaní konateľmi tejto spoločnosti, pričom každý z nich bol oprávnený konať samostatne. (skutočnosti
všeobecne známe z obchodného registra)

9. Začiatkom roka 2009 sa spoločnosť MASTRA s.r.o. dostala do zlej finančnej situácie, kvôli ktorej
meškala s platbami úveru voči A. banke, a.s. K 30. aprílu 2009 vykazovala táto spoločnosť finančný
majetok v hodnote -17.000 €, z čoho najvyššiu položku -42.000 € tvoril poskytnutý kontokorentný úver.
Zároveň táto spoločnosť mala k uvedenému dňu peňažné záväzky 30 dní po lehote splatnosti v celkovej
výške 1.152.000 €. Tieto údaje vyplývali z účtovníctva uvedenej spoločnosti a bolo možné ich z neho
zistiť bez potreby hlbšej analýzy. (reštrukturalizačný posudok č. l. 6 spisu 31 K 1/2010)

10. Spoločnosť MASTRA s.r.o. potrebovala získať finančné prostriedky na splatenie úveru voči A. banke,
a.s. a rozhodla sa ich získať predajom svojho areálu v k. ú. L.. Pretože v

tom istom areáli sídlil aj žalobca, bola medzi žalobcom ako kupujúcim a spoločnosťou MASTRA s.r.o.
ako predávajúcim 17. júna 2009 uzavretá kúpna zmluva (č. l. 47 až 52), ktorou spoločnosť previedla na
žalobcu svoje nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. L.. Podľa zmluvy malo byť v čase podpisu
na týchto nehnuteľnostiach zriadené len záložné právo v prospech A. banky, a.s., ako aj vecné bremeno
v prospech vlastníkov iných parciel. Kúpna cena bola dohodnutá na 370.000 €, z čoho 272.301,56 €
mal žalobca zaplatiť priamo na účet A. banky, a.s., ktorá za to mala uvoľniť záložné právo viaznuce
na nehnuteľnostiach, a zvyšok kúpnej ceny 97.698,44 € mal žalobca zaplatiť predávajúcej spoločnosti
pri podpise zmluvy (čl. IV). Pokiaľ by z akéhokoľvek dôvodu nedošlo k prevodu vlastníckeho práva na
žalobcu, boli obaja účastníci zmluvy oprávnení od nej odstúpiť (čl. IV ods. 3). Zároveň sa obaja účastníci
zmluvy zaviazali poskytnúť si súčinnosť na to, aby žalobca mohol nadobudnúť vlastníctvo k uvedenej
nehnuteľnosti, v prípade, ak by príslušná správa katastra prerušila konanie o povolení vkladu (čl. V ods.
6). Dodatkom č. 1 z 2. júla 2009 strany zmluvy podrobnejšie vymedzili rozsah príloh k zmluve a dodatkom
č. 2 zo 17. augusta 2009 podrobnejšie vymedzili a upresnili označenie prevádzaných pozemkov. Žalobca
pritom dohodnutú kúpnu cenu zaplatil spôsobom vymedzeným v zmluve (nesporná skutočnosť).

11. Po podaní návrhu na vklad vlastníckeho práva v prospech žalobcu na základe uvedenej kúpnej
zmluvy bolo predbežným opatrením, ktoré bolo vydané súdom na návrh iného veriteľa spoločnosti
MASTRA s.r.o., tejto spoločnosti zakázané disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami, v dôsledku
čoho správa katastra konanie o vklade prerušila. Pretože spoločnosť nemala finančné prostriedky na
vyplatenie svojho záväzku voči uvedenému veriteľovi, dohodli sa žalovaní a žalobca na tom, že potrebné
peniaze jej požičia žalobca. Preto žalobca ako veriteľa a spoločnosť MASTRA s.r.o. ako dlžník 17.
augusta 2009 podpísali zmluvu o úvere (č. l. 1577 spisu 31 K 1/2010), ktorou sa žalobca zaviazal
prenechať tejto spoločnosti 71.200 € a táto sa zaviazala vrátiť ich v hotovosti s 5% úrokom v dvoch
splátkach po 35.600 € splatných k 30. augustu 2010 a 30. augustu 2011. Nebolo zistené, že by žalobca
v čase podpisu tejto zmluvy vedel o tom, že žalovaní v mene spoločnosti MASTRA s.r.o. podali návrh
na povolenie reštrukturalizácie. Sumu 71.200 € žalobca v súlade so zmluvou tejto spoločnosti odovzdal
(nesporná skutočnosť).

12. Medzičasom už 4. júna 2009 žalovaný v 1. rade ako konateľ spoločnosti MASTRA s.r.o. poveril
Mgr. Ing. L. G., správcu, vypracovaním reštrukturalizačného posudku (posudok č. l. 6 až 36 spisu
31 K 1/2010). Tento správca na základe toho 4. augusta 2009 vyhotovil reštrukturalizačný posudok
č. 1/2009, v ktorom vyslovil záver, že odporúča reštrukturalizáciu spoločnosti. V posudku však zistil,
že táto spoločnosť počas celého sledovaného obdobia, t. j. za roky 2007 až apríl 2009, vykazovala
výrazne nízke hodnoty likvidity pod spodnou úrovňou odporúčaných hodnôt, vysoké hodnoty zadlženia,
nízku hodnotu rentability, t. j. schopnosti tvoriť zisk, ako aj mierne podpriemernú úroveň obratovosti a
produktivity práce. Zohľadnil však informácie dlžníka o rozvoji ďalších obchodných aktivít, a to ponuke
produktov spoločnosti v zahraničí (Ukrajina, Rusko) s predpokladom realizácie v 3. a 4. štvrťroku 2009,
resp. v roku 2010, ako aj prípravu projektov v Slovenskej republike s predpokladanou realizáciou v
rovnakom období. V tunajšom sporovom konaní však nebolo zistené, o aké konkrétne projekty malo
ísť a v čom konkrétne spočívala reálnosť ich realizácie, teda v akom štádiu sa nachádzali rokovania s
potenciálnymi obchodnými partnermi, aký vysoký výnos by bolo možné z týchto potenciálnych obchodov
dosiahnuť, akým spôsobom chcela spoločnosť MASTRA s.r.o. tieto obchody financovať. Nebolo teda
zistené, aká bola šanca dosiahnuť z týchto obchodov uspokojenie veriteľov spoločnosti a či by bolo toto
uspokojenie vyššie než v prípade konkurzu. Nebolo tiež zistené, aké konkrétne kroky v tomto smere
vykonali sami žalovaní, prípadne aké kroky v tomto smere dali vykonať iným osobám, ani to,, na základe
akých konkrétnych informácií sa žalovaní mohli oprávnene domnievať, že by spoločnosť MASTRA s.r.o.
reálne mohla tieto obchody realizovať a že by viedli k zisku tejto spoločnosti a uspokojeniu jej veriteľov.

13. Na základe uvedeného posudku žalovaný v 1. rade v mene spoločnosti MASTRA, s.r.o., 11. augusta
2009 podal návrh na povolenie reštrukturalizácie (č. l. 1 spisu 31 K 1/2010) tejto spoločnosti Okresnému
súdu Trnava, ktorý uznesením č. k. 25 R 1/2009-555 z 11.septembra 2009 túto reštrukturalizáciu povolil
a ustanovil Mgr. Ing. L. G. do funkcie správcu. V odôvodnení uznesenia poukázal na to, že boli splnené
podmienky § 110 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z. z. Uznesenie bolo zverejnené v čiastke 181/
B Obchodného vestníka 21. septembra 2009. V reštrukturalizácii si žalobca voči spoločnosti prihlásil
pohľadávku 71.200 € zo zmluvy o úvere zo 17. augusta 2009, ktorá správcom nebola popretá. Dňa 2.
decembra 2009 sa veriteľský výbor v reštrukturalizácii uzniesol, že spoločnosť MASTRA s.r.o. musí do
18. decembra 2009 preukázať, že uzavrela novú zmluvu alebo zmluvy, na základe ktorých do konca roku
2010 má vykonať objednávky v cene minimálne 1.500.000 € a v rovnakej lehote dostať finančné plnenie

najmenej vo výške 300.000 € (zápisnica č. l. 1461 spisu 31 K 1/2010). Na zasadnutí 18. decembra
2009 veriteľský výbor skonštatoval, že takéto zmluvy sa dlžníkovi uzavrieť nepodarilo, na základe čoho
sa uzniesol odporučiť správcovi požiadať súd o vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti (zápisnica
č. l. 1464 až 1465 spisu 31 K 1/2010). Na základe toho správca návrhom podaným Okresnému
súdu Trnava v ten istý deň 18. decembra 2009 navrhol vyhlásenie konkurzu. Súd uznesením č. k. 25
R 1/2009-1466 zastavil reštrukturalizačné konanie voči spoločnosti MASTRA s.r.o., začal konkurzné
konanie voči nej, vyhlásil konkurz na jej majetok a za správcu ustanovil Ing. B. N.. Žalobca si v konkurze
uplatnil jednak pohľadávku na vrátenie úveru zo zmluvy o úvere zo 17. augusta 2009 71.200 € spolu s
úrokmi z omeškania v sume 1.306,96 €, ako aj sumu 471,24 € z faktúry č. 091744 za plyn spotrebovaný
spoločnosťou MASTRA s.r.o. v areáli v Matúškove za obdobie október až december 2009 (zoznam č. l.
1874 a 1875 spisu 31 K 1/2010). Obe pohľadávky boli správkyňou zistené 15. januára 2010 (uvedený
zoznam).

14. Uznesením č. k. 31 K 1/2010-1683 z 10.augusta 2010 Okresný súd Trnava na podnet správkyne
zrušil vyhlásený konkurz na majetok spoločnosti MASTRA s.r.o. z dôvodu, že už hodnota pohľadávok
proti podstate je vyššia ako hodnota speňažiteľného majetku, takže majetok spoločnosti nepostačuje
ani na úhradu pohľadávok proti podstate. Uznesenie bolo zverejnené v čiastke Obchodného vestníka č.
158/B 17. augusta 2010. Pohľadávka žalobcu pritom v tomto konkurze nebola uspokojená ani čiastočne
(konečný zoznam č. l. 2049 až 2056 spisu 31 K 1/2010). Iná výška škody, ktorá by tým vznikla, zistená
nebola.

15. Takto zistený skutkový stav vyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie (§ 383 C.
s. p.), ktoré sú založené na skutkových tvrdeniach, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1, § 186
ods. 2 C. s. p.), a na vykonaných dôkazoch hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.).

16. Skutkové zistenia v odseku 8 sú všeobecne známe z obchodného registra (§ 1 ods.
1 a 3 zákona č. 177/2018 Z. z. proti byrokracii), v odsekoch 10, 11, 13 a 14 boli zistené súdom prvej
inštancie, v odvolacom konaní zostali nenapadnuté a boli aj potvrdené jednotlivými listinnými dôkazmi
opakovanými odvolacím súdom.

17. Medzi stranami v odvolacom konaní pôvodne zostávala spornou otázka, či a kedy sa spoločnosť
MASTRA s.r.o. dostala do úpadku. Na odvolacom pojednávaní však nakoniec žalovaní prejavili, že pre
nich nie je sporné, že spoločnosť bola v úpadku k 30. aprílu 2009. V tomto smere však na úvod treba
povedať, že pojem úpadku vymedzujú právne predpisy, najmä § 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a
reštrukturalizácii v znení účinnom do 30. novembra 2009 (v čase tvrdeného porušenia povinnosti
žalovaných) a vyhláška č. 643/2005 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o spôsobe
určenia platobnej neschopnosti a predlženia, v znení účinnom takisto do 30. novembra 2009. Záver
o tom, či spoločnosť je alebo nie je v úpadku, teda nie je záverom skutkovým, ale záverom právnym,
ktorý sa vyvodzuje zo skutkových zistení, či spoločnosť napĺňa znaky vymedzenia úpadku ustanovené
v citovaných predpisoch. V dôsledku toho sa odvolací súd čiastočne stotožňuje s námietkou žalovaných
proti záverom znaleckého posudku znaleckej organizácie CORPORA, a.s., č. 71/2011, ktorý
dospieva k záveru o existencii úpadku k viacerým dátumom. Z obsahu tohto znaleckého posudku, ktorý
nebol vypracovaný znalcom ustanoveným súdom podľa § 127 O. s. p., resp. § 208 C. s. p. a súd
ho tak posudzuje len ako listinný dôkaz (napr. rozhodnutie 3 Cdo 16/2012, ale aj judikáty R 22/1979 a
R 31/1993), je však zrejmé, že znalecká organizácia v ňom záver o úpadku vyvodzuje z ekonomického
ponímania úpadku, teda ako prevahy záväzkov nad aktívami. Takto ekonomicky zistený úpadok však
neznamená, že spoločnosť MASTRA s.r.o. bola v úpadku aj v tom zmysle, ako ho vymedzuje zákon
č. 7/2005 Z. z. a vyhláška č. 643/2005 Z. z. Ustálenie, či spoločnosť bola v úpadku v tomto zmysle, je
vecou konajúcich súdov na základe zistení o stave jednotlivých ekonomických veličín, podľa ktorých sa
tento úpadok posudzuje. Tieto ekonomické veličiny pritom vyplynuli z účtovníctva spoločnosti a ich stav
k 30. aprílu 2009 bol zapísaný aj v samotnom reštrukturalizačnom projekte; správnosť týchto údajov
(stav finančného majetku, záväzkov po splatnosti) žalovaní počas konania nespochybnili.

18. Podstatnou spornou otázkou medzi stranami zostala otázka, či žalovaní po zistení úpadku
spoločnosti MASTRA s.r.o. konali s odbornou starostlivosťou, čo by ich podľa § 11 ods. 4 zákona č.
7/2005 Z. z. zbavilo zodpovednosti za škodu. Posúdenie, či určité konanie je alebo nie je konaním s
odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 zákona č. 7/2005 Z. z., je znova právnou otázkou, ktorú nie je
možné prenechávať znalcovi. Súčasťou riešenia tejto otázky je však aj posudzovanie predpokladaných

vplyvov určitých úkonov, ich užitočnosť a vhodnosť v daných súvislostiach, ďalej možnosti konajúcich
osôb tieto vplyvy svojich úkonov predvídať. Posudzovanie týchto otázok si pritom spravidla vyžaduje
odborné znalosti, keďže ide o posúdenie správnosti odhadu (prognózy) zodpovednej osoby na základe
určitých empirických poznatkov, skúseností a racionálnych výpočtov alebo odhadov. Až na základe
posúdenia tohto vzťahu medzi konaním danej osoby a predpokladanými (alebo medzičasom nastalými)
následkami tohto konania možno potom urobiť právny záver, či určité konanie napĺňalo alebo nenapĺňalo
požiadavku odbornej starostlivosti. Podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. sú strany povinné označiť
skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoju tvrdenia dôkazmi. Strana je teda
povinná splniť bremeno tvrdenia, teda tvrdiť potrebné rozhodné skutočnosti; potrebnosť je určovaná
hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Každá zo strán je pritom
povinná tvrdiť (a v prípade sporu dokázať) existenciu znakov skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej
normy, ktorej právny následok (hypotéza) je v jej prospech (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn.
4 Cdo 13/2009). Ak sa teda žalovaní v prerokúvanej veci dovolávali toho, že postupovali s odbornou
starostlivosťou, bolo ich povinnosťou tvrdiť a dokázať také rozhodné skutočnosti, z ktorých bude možné
vyvodiť záver, že ich konanie zodpovedalo § 7 zákona č. 7/2005 Z. z. Boli teda povinní
tvrdiť a dokázať, že ich rozhodnutie požiadať správcu o vypracovanie reštrukturalizačného posudku a
podať návrh na povolenie reštrukturalizácie bolo založené na takých skutočnostiach a vedomostiach,
ktoré primerane funkcii žalovaných ako konateľov spoločnosti MASTRA s.r.o. a pri zohľadnení všetkých
dostupných informácií o podnikaní, hospodárskej a finančnej situácii tejto spoločnosti, stave trhu,
možností rozvoja podnikania a nových príležitostiach objektívne opodstatňovalo ich rozhodnutie podať
namiesto návrhu na konkurz návrh na povolenie reštrukturalizácie. Žalovaní však počas celého konania
žiadne takéto skutočnosti ani netvrdili, ani nedokázali. Odvolávali sa v podstate po celý čas len na to,
že správca v reštrukturalizačnom posudku odporučil reštrukturalizáciu spoločnosti MASTRA s.r.o., na
jeho základe súd reštrukturalizáciu povolil, takže súd v prerokúvanej veci nie je oprávnený preskúmavať
opodstatnenosť tohto záveru. Toto ich stanovisko však nie je správne.

19. Rozsah viazanosti súdu rozhodnutiami o tzv. predbežných otázkach upravujú § 19 a 194 C. s. p.
Podľa § 193 C. s. p. je súd viazaný rozhodnutím iného súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin a o
tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Uznesenie
Okresného súdu Trnava č. k. 25 R 1/2009-555 o povolení reštrukturalizácie spoločnosti MASTRA s.r.o.
nie je rozhodnutím o trestnom čine, ani o vzniku alebo zániku tejto spoločnosti. Takisto ho nemožno
považovať za rozhodnutie o osobnom stave, pretože sa ním nedeklaruje nijaký osobný stav (stav rýdzo
osobných práv nositeľa týkajúcich sa jeho osoby a rodiny), ale len sa ním dlžníkovi povoľuje určitý
osobitný postup usporiadania svojich dlhov. Viazanosť súdu týmto rozhodnutím teda nemožno vyvodiť
z § 193 C. s. p. Podobne ho nemožno vyvodiť ani z § 194 C. s. p., pretože toto ustanovenie sa týka
rozhodnutí vydaných „inými orgánmi verejnej moci“; okrem toho, z tohto ustanovenia nevyplýva žiadna
viazanosť, ale len príkaz súdu na iné vydané rozhodnutie prihliadnuť a vyrovnať sa s ním.

20. Osobitná úprava viazanosti právoplatnými rozhodnutiami súdu vyplýva okrem toho aj z § 230 C. s. p.
podľa ktorého platí, že ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
Citované ustanovenie zakladá tzv. prekážku rozhodnutej veci, ktorej dôsledkom je, že ak v skončenom
konaní došlo právoplatným súdnym rozhodnutím k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj
tento (nový) nárok (neidentický s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom
(novom) občianskom súdnom konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym
výrokom sa už vyriešila ako vec sama) týmto vyriešením viazaný. Ustanovenie § 230 tu predstavuje
osobitnú procesnú úpravu vo vzťahu k § 194 ods. 2 C. s. p. Súd preto nesmie vychádzať z iného
záveru než ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté. Súd nemá na výber,
či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši takúto prejudiciálnu
otázku, preto ani nemôže znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore
tých istých strán, a to bez ohľadu na to, či takéto osobitné rozhodnutie je správne. So zreteľom na
právoplatnosť (záväznosť a nezmeniteľnosť) rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek
jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých strán je neprípustné (porov. v
tomto smere judikát R 40/2013). Účinky prekážky rozhodnutej veci sa teda týkajú len tých otázok, ktoré
už boli právoplatne vyriešené, a len vzťahu medzi tými istými stranami. Uznesenie súdu o povolení
reštrukturalizácie je podľa § 201 zákona č. 7/2005 Z. z. zásadne účinné voči všetkým
účastníkom reštrukturalizačného konania, ktorými sú v zmysle § 119 cit. zák. okrem dlžníka aj veritelia,
ktorí svoje pohľadávky prihlásili. Podľa § 121 cit. zák. sa však pohľadávky prihlasujú až po povolení
reštrukturalizácie, o ktorej rozhoduje súd po posúdení kritérií podľa § 116 ods. 2 zákona č.

7/2005 Z. z., teda: zrozumiteľný a jasný posudok so zákonnými náležitosťami, vypracovaný zapísaným
správcom, ktorý odporúča reštrukturalizáciu a z jeho záverov je zrejmé, že na odporučenie sú splnené
predpoklady. Z citovaných ustanovení je teda celkom zrejmé, že súd pri povolení reštrukturalizácie
neskúma v celom rozsahu to, či reštrukturalizácia predstavuje v danom okamihu najlepší spôsob riešenia
situácie dlžníka, a už vonkoncom neskúma skutkové podklady reštrukturalizačného posudku. Za obsah
reštrukturalizačného posudku zodpovedá v prvom rade správca a súd, ako vyplýva z cit. § 116 ods. 2
zákona č. 7/2005 Z. z., v podstate môže odoprieť povolenie reštrukturalizácie len v prípade
zjavnej nesprávnosti reštrukturalizačného posudku. Súd pri povolení reštrukturalizácie takisto neskúma,
či skutkový základ reštrukturalizačného posudku je pravdivý, či štatutárne orgány dlžníka pri poskytovaní
informácií a vysvetlení správcovi skutočne zohľadnili všetky informácie, ktoré s ohľadom na svoju funkciu
zohľadniť mali, a teda či konali s odbornou starostlivosťou. Táto otázka nie je predmetom posudzovania
súdu pri povolení reštrukturalizácie podľa § 116 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z., v dôsledku čoho toto
rozhodnutie nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej vo vzťahu k tejto otázke. Okrem toho je otázne, či
toto rozhodnutie môže predstavovať riešenie tejto otázky medzi dlžníkom a jeho veriteľmi, keďže veritelia
sa nezúčastňujú konania v časti o povolenie reštrukturalizácie (účastníkmi sa stávajú až prihláškou, teda
po povolení reštrukturalizácie) a nemajú právo ani prednášať svoje stanoviská a navrhovať dôkazy na
posúdenie, či reštrukturalizácia je skutočne reálna. Už len na dôvažok zostáva dodať, že aj z § 109
ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. normujúceho zodpovednosť správcu za škodu z nesprávne odporučenej
reštrukturalizácie možno vyvodiť, že samo odporučenie reštrukturalizácie (a jej následné povolenie na
základe takéhoto odporučenia) nezakladá prekážku veci rozhodnutej pre posúdenie toho, či skutočne
boli splnené podmienky na jej odporučenie a povolenie. V opačnom prípade by totiž norma § 109 ods.
5 cit. zák. bola v podstate zbytočná.

21. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd dospel k záveru, že samo povolenie
reštrukturalizácie súdom nepredstavuje prekážku, aby súd v civilnom sporovom konaní o náhradu
škody voči konateľom úpadcu samostatne posudzoval otázku, či na uskutočnenie reštrukturalizácie boli
skutočne vytvorené podmienky. Súd v civilnom sporovom konaní tak môže posúdiť, či reštrukturalizačný
posudok bol vypracovaný skutočne nestranne a s odbornou starostlivosťou, či boli správcovi poskytnuté
všetky dokumenty, informácie a vysvetlenia, či tieto informácie a vysvetlenia boli pravdivé, ale aj to,
či analýza správcu v reštrukturalizačnom posudku ohľadom odporučenia reštrukturalizácie je správna.
Konečne môže súd posúdiť aj to, či štatutárne orgány dlžníka pri tejto činnosti postupovali s odbornou
starostlivosťou v tom zmysle, ako to bolo vysvetlené vyššie. Štatutárny orgán dlžníka je v spore o
zodpovednosť podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. povinný tvrdiť a dokázať také skutočnosti,
na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že všetky vyššie uvedené kritériá sú splnené. Z
obsahu samotného reštrukturalizačného posudku, ale aj výpovede reštrukturalizačného správcu (na
pojednávaní 30. júna 2011 v konaní sp. zn. 20 Cb 215/2010, ktoré prebiehalo paralelne s týmto
konaním a v ktorom boli vykonané dôkazy, ktoré súd následne zhodnotil aj v prerokúvanej veci)
vyplýva, že minimálne v časti odhadovaných tržieb a ziskovosti je reštrukturalizačný posudok založený
na obchodnom a finančnom odhade samotnej spoločnosti a jej (bližšie neurčeného)
ekonomického poradcu. Žalovaní tak na preukázanie svojho konania s odbornou starostlivosťou
boli povinní tvrdiť a dokázať konkrétne skutočnosti, z ktorých vychádzali pri zostavovaní odhadu,
ktorý poskytli správcovi. Najmä teda boli povinní tvrdiť a dokázať, o akých konkrétnych obchodoch
uvádzaných v reštrukturalizačnom pláne rokovali a s kým, aká bola šanca na úspech týchto rokovaní,
akú šancu mala spoločnosť prípadné záväzky z týchto obchodov plniť, a akým spôsobom sa tieto
výsledky mohli reálne prejaviť na hospodárení spoločnosti a na šanci uspokojiť veriteľov tak, aby to
vyrovnalo dôsledky oneskoreného návrhu na vyhlásenie konkurzu. Odvolací súd sa pritom stotožňuje
s názorom vysloveným v znaleckom posudku CORPORA, a.s., č. 71/2011, že takýto všeobecný odhad
pozitívneho vývoja bol v prípade spoločnosti MASTRA s.r.o. na základe známych informácií ťažko
predstaviteľný. Už so samotného reštrukturalizačného posudku vyplýva, že spoločnosť predala svoje
nehnuteľnosti, v ktorých mala výrobné kapacity, na uspokojenie pohľadávok banky, ktorá vyhlásila
predčasnú splatnosť úverov. Ďalej posudok sám uvádza, že výroba spoločnosti MASTRA s.r.o. je
finančne i časovo náročná. Nie je zrejmé, ako bolo možné zabezpečiť plánovanú expanziu do zahraničia,
keď s dôsledkami ekonomickej krízy sa zahraničie potýkalo rovnako ako slovenský trh. Takisto z
reštrukturalizačného posudku nevyplýva, ako sa malo zabezpečiť financovanie prípadne novej výroby,
keď úverujúca banka sama vyhlásila splatnosť už dovtedy poskytnutých úverov, takže poskytnutie
nových bolo nereálne, a spoločnosť prostriedky nemala, no nemala ani majetok, ktorý by mohla ponúknuť
na zabezpečenie takých úverov. Takisto reštrukturalizačný posudok nevysvetľuje, kde a za akých
podmienok mala spoločnosť vyrábať, keď doterajšie výrobné priestory predala. Za daného stavu teda

odvolací súd považuje za logický a racionálny záver znaleckého posudku CORPORA a.s. č. 71/2011,
že reštrukturalizácia v tej podobe, ako bola popísaná v reštrukturalizačnom posudku, bola nereálna.
Bolo teda povinnosťou žalovaných dokázať konkrétne okolnosti, z ktoré by túto nereálnosť vyvracali,
teda ktoré by preukázali, že táto reštrukturalizácia by bola reálna a že výhrady vyjadrené napríklad v
znaleckom posudku č. 71/2011 v danej veci neobstoja.

22. Žalovaní na podporu týchto svojich záverov predložili znalecký posudok Bratislavskej súdno-
znaleckej a konzultačnej spoločnosti, s.r.o., č. 1/2014, ktorého celková skladba však podľa odvolacieho
súdu neumožňuje preskúmať jeho závery. Ako správne poukázala CORPORA, a.s., vo svojom
následkom odbornom vyjadrení č. 1/2014 (č. l. 457), je tento posudok založený v podstate len na
vyhlásení samotných žalovaných, že spoločnosť MASTRA s.r.o. pri podnikaní dodržiavala zákony, a
vo vzťahu k reálnosti úspechu reštrukturalizácie v podstate len opakuje stanovisko žalovaných, že túto
otázku záväzne posúdil súd, ktorý reštrukturalizáciu povolil. Naopak, tento znalecký posudok v tejto časti
nevyvrátil ani jeden z logických a racionálnych záverov znaleckého posudku č. 71/2011 o nereálnosti
naplánovanej reštrukturalizácie. V dôsledku toho sa nemožno stotožniť s názorom žalovaných, že
znalecký posudok č. 1/2014 dokázal nepoužiteľnosť znaleckého posudku č. 71/2011 pre toto súdne
konanie. Odvolací súd tak vzal znalecký posudok č. 71/2011 za základ svojej úvahy
pri hodnotení dôkazov o zachovaní odbornej starostlivosti zo strany žalovaných a dospel k záveru, že
žalovaní ani reštrukturalizačným posudkom č. 1/2009 nepreukázali také skutočnosti, ktoré by
svedčili o tom, že odbornú starostlivosť zachovali. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena potom
je, že súd skutočnosť, ktorá sa mala takto dokázať, za dokázanú nepovažuje, ale naopak, vychádza z
toho, že nenastala.

23. Konečne žalovaní za konania opakovane namietali, že žalobca nedokázal skutočnú výšky škody.
Ako však uviedol odvolací súd už vo svojom predošlom zrušujúcom uznesení č. k. 21
Cob 67/2015-576, výšku škody prezumuje ustanovenie § 11 ods. 4 tretej vety zákona č. 7/2005 Z. z.
Podľa § 192 C. s. p. potom platí, že skutočnosť, pre ktorú zákon ustanovuje domnienku pripúšťajúcu
dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak. Z tohto ustanovenia teda
vyplýva opak toho, čo tvrdia žalovaní - domnienka výšky škody ustanovená v § 11 ods. 4 zákona č.
7/2005 Z. z. totiž znamená, že súd z takto určenej výšky škody musí vychádzať a žalobca do tejto
výšky nie je povinný dokazovať ju (bol by povinný dokazovať, ak by tvrdil, že vznikla škoda vyššia).
Táto domnienka potom spôsobuje prechod dôkazného bremena na škodcu, ktorý je povinný dokázať
opak (teda, že škoda nevznikla alebo vznikla nižšia výška). V prerokúvanej veci sú škodcom žalovaní, v
dôsledku čoho ich zaťažovalo dôkazné bremeno o tom, že výška skutočnej škody bola nižšia. Žalovaní
však v prerokúvanej veci žiadne konkrétne skutočnosti ani dôkazy, ktoré by mali preukazovať nižšiu
výšku škody, nenavrhli, hoci na to podľa čl. 8 základných princípov C. s. p. boli povinní. Potom ale
podľa odvolacieho súdu v konaní nevyšiel najavo opak takto ustanovenej domnienky a súd je podľa
cit. § 192 C. s. p. povinný brať túto domnienku za dokázanú. Len všeobecné odkazy žalovaných na
„princípy spravodlivosti“ na tom nemôžu nič meniť. Súdy a sudcovia sú podľa čl. 144 Ústavy SR viazaní
predovšetkým zákonom, ktoré musia vykladať racionálne vykladať dostupnými výkladovými metódami,
a práve táto viazanosť je nevyhnutným predpokladom právnej istoty ako jedného zo základných pilierov
právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1. Ústavný súd SR vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že
sudca sa môže odchýliť od doslovného znenia zákona, len ak si to vyžaduje jeho účel, história jeho
vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Samozrejme sa v takýchto
prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí
založiť na racionálnej argumentácii (porov. z posledného obdobia napr. nález I. ÚS 155/2017). Sudca
teda nie je oprávnený bez ďalšieho nepoužiť zákon, ktorý strana považuje za „nespravodlivý“, ak na to
nie sú dané niektoré z uvedených dôvodov. V prerokúvanej veci odvolací súd nevidí žiaden dôvod, prečo
by sa tretia veta § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. zakladajúca domnienku výšky škody veriteľa a s tým
spojený prechod dôkazného bremena podľa § 192 C. s. p. mali vykladať inak než tak, že výška škody
sa považuje za dokázanú vo výške neuspokojenej pohľadávky, pokiaľ v konaní nevyšlo najavo niečo
iné. Potreba odkloniť sa od tohto výkladu nevyplýva ani z účelu zákona, ktorý je práve uľahčiť dôkaznú
situáciu poškodeného veriteľa naviazaním na relatívne logickú veličinu - sumu pohľadávky, o ktorej
uspokojenie sa v konkurze usiloval, a nevyplýva ani z iných dôvodov. Napokon, sami žalovaní žiadne
dôvody, ktoré by takýto odklon opodstatňoval, ani v odvolaní, ani na pojednávaní (okrem už uvedených a
bližšie nekonkretizovaných „princípov spravodlivosti“) neuviedli. Preto odvolací súd v súlade s § 192 C.
s. p. nepovažoval domnienku výšky škody (vo výške neuspokojenej pohľadávky žalobcu) za vyvrátenú.

24. Odvolací súd potom na základe výsledkov odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok
v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie. Po jeho
preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je
plne dôvodné.

25. Žalobca sa v prerokúvanej veci domáha voči žalovaným ako bývalým konateľom spoločnosti
MASTRA s.r.o. náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená tým, že žalovaní porušili svoju povinnosť
včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok tejto spoločnosti. Tento nárok sám žalobca zakladá
na ust. § 11 ods. 4 zákona č 7/2005 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra 2009, ktorý je v prerokúvanej
veci rozhodný s ohľadom na čas, kedy k porušeniu malo dôjsť. Podľa § 11 ods. 2 cit. zák. je dlžník
v úpadku povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri
zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku. Túto povinnosť má v mene dlžníka
rovnako štatutárny orgán. Podľa § 3 ods. 1 cit. zák. je dlžník v úpadku, ak je platobne neschopný alebo
predlžený. Podľa § 3 ods. 3 je predĺžený ten, kto je povinný viesť účtovníctvo, má viac ako jedného
veriteľa a hodnota splatných záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku. Podľa § 3 ods. 2 je platobne
neschopným ten, kto má viac ako jedného veriteľa a nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti
viac ako jeden peňažný záväzok. Podrobnosti o spôsobe určenia platobnej neschopnosti a predlženia
podľa § 3 ods. 4 ustanovuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 643/2005 Z. z. Z § 1 cit. vyhl.
vyplýva, že na účely určenia platobnej neschopnosti je platobne neschopným ten, kto má viac ako
jedného veriteľa, viac ako jeden peňažný záväzok 30 dní po lehote splatnosti a koho peňažné záväzky
30 dní po lehote splatnosti nie sú kryté jeho finančným majetkom. Takým majetkom sa rozumejú peňažné
prostriedky, pohľadávky z účtu, vkladu alebo inej formy vkladu v banke, peňažné pohľadávky a dlhové
cenné papiere s lehotou splatnosti do 30 dní, peňažné pohľadávky a dlhové cenné papiere, u ktorých
možno predpokladať splnenie do 30 dní, ako aj peňažné pohľadávky a dlhové cenné papiere splatné na
požiadanie. Za finančný majetok sa naopak podľa § 1 ods. 2 cit. vyhl. nepovažujú peňažné prostriedky,
pohľadávky ani cenné papiere, ktoré nie sú vyjadrené v mene štátu, ktorý nie je členským štátom OECD.
Podľa ods. 3 cit. paragrafu sa potom neprihliada na peňažný záväzok 30 dní po lehote splatnosti,
o ktorom vedie dlžník s veriteľom vzájomné rokovania a veriteľ má záujem rokovania viesť. Podľa § 2
ods. 1 sa pri určení predlženia vychádza z účtovnej hodnoty majetku a pri stanovení hodnoty splatného
záväzku sa podľa ods. 3 vychádza z jeho sumy. Ak sú splnené citované podmienky, je dlžník je v úpadku
v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. Podľa § 4 ods. 1 cit. zák. je potom dlžník povinný predchádzať
úpadku a podľa ods. 2 je dlžník účtujúci v účtovníctve povinný sledovať vývoj svojej finančnej situácie a
svojho majetku a záväzkov tak, aby mohol včas zistiť prípadnú hrozbu úpadku.

26. Spoločnosť MASTRA s.r.o. bola spoločnosťou s ručením obmedzeným v zmysle § 105 a
nasl. Obch. zák., ktorej štatutárnym orgánom sú podľa § 133 ods. 1 Obch. zák. konatelia. Podľa § 1 ods.
1 zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení účinnom do 30. novembra 2009 bola právnická
osoba so sídlom na území Slovenskej republiky účtovnou jednotkou, ktorá podľa § 2 ods. 1 cit. zák. bola
povinná účtovať v sústave podvojného alebo jednoduchého účtovníctva. Spoločnosť MASTRA s.r.o.
ako spoločnosť s ručením obmedzeným - právnická osoba bola podľa citovaných ustanovení zákona
č. 431/202 Z. z. povinná viesť účtovníctvo (účtovať). Preto bola už podľa cit. § 4 ods. 2 zák. č. 7/2005
Z. z. povinná sledovať vývoj svojej finančnej situácie a stav svojho majetku a záväzkov. Táto povinnosť
aj s ohľadom na znenie § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 potom zaťažovala v prvom rade jej konateľov,
keďže bolo ich povinnosťou na základe takto zistených informácií podať návrh na vyhlásenie konkurzu.
Zo zisteného skutkového stavu pritom vyplýva, že najneskôr k 30. aprílu 2009 spoločnosť MASTRA
s.r.o., mala viac ako jeden peňažný záväzok 30 dní po lehote splatnosti a tieto záväzky neboli kryté
finančným majetkom tak, ako ho definuje § 1 ods. 1 vyhlášky č. 643/2005 Z. z. V dôsledku toho bola
táto spoločnosť najneskôr k uvedenému dátumu v úpadku vo forme platobnej neschopnosti. Všetky
podstatné údaje potrebné na zistenie tejto skutočnosti (existencia veriteľov, peňažných záväzkov, ako aj
finančný majetok) bolo možné zistiť z účtovníctva spoločnosti a z ďalších podkladov, ktoré spoločnosť
mala k dispozícii a z ktorých ich koniec koncov zistil aj reštrukturalizačný správca pri spracúvaní
reštrukturalizačného posudku. Podľa názoru odvolacieho súdu potom žalovaní ako konatelia spoločnosti
MASTRA s.r.o. mohli jej úpadok na základe údajov v účtovníctve a z iných podkladov zistiť najneskôr
niekoľko dní po 30. apríli 2009, teda niekoľko dní potom, čo boli zaúčtované všetky účtovné operácie
do tohto dátumu.

27. Nie je preto správny záver súdu prvej inštancie a námietka žalovaných, že o úpadku spoločnosti
sa dozvedeli až z listu audítorky vedeniu z 25. mája 2009. Z už cit. ust. § 11 ods. 2 zák. č. 7/2005

Z. z. totiž vyplýva, že dlžník je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní nielen odo
dňa, keď sa dozvedel o svojom úpadku, ale aj odkedy sa pri zachovaní odbornej starostlivosti o tomto
úpadku dozvedieť mohol. Konaním s odbornou starostlivosťou sa pritom podľa § 7 cit. zák. rozumie
konanie so starostlivosťou primeranú k funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých
dostupných informácií, ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jej konanie. Zo vzájomného súvisu
tohto ustanovenia s § 4 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. tak možno dospieť k záveru, že štatutárny
orgán dlžníka koná pri sledovaní svojej situácie s odbornou starostlivosťou jedine vtedy, ak sústavne
sleduje a vyhodnocuje všetky ukazovatele rozhodné podľa vyhlášky č. 643/2005 Z. z. pre posúdenie,
či je spoločnosť v úpadku, tieto informácie si aktívne vyhľadáva v účtovníctve, iných evidenciách
a podkladoch spoločnosti a bezodkladne na ne reaguje primeraným spôsobom, teda buď podaním
návrhu na vyhlásenie na konkurzu v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. alebo iným konaním
s odbornou starostlivosťou v zmysle § 11 ods. 4 cit. zák. Ako už bolo uvedené, v prerokúvanej veci
sám reštrukturalizačný správca pri spracúvaní reštrukturalizačného posudku ustálil záver, že spoločnosť
MASTRA s.r.o. bola v úpadku k 30. aprílu 2009, výlučne z údajov účtovníctva a ďalších evidencií
spoločnosti. Podľa odvolacieho súdu je teda zrejmé, že pokiaľ by žalovaní ako konatelia tejto spoločnosti
konali s odbornou starostlivosťou a v súlade so svojimi povinnosťami v zmysle § 4 ods. 2 a § 7 zákona
č. 7/2005 Z. z., mohli a mali z toho istého účtovníctva a z tých istých podkladov zistiť, že spoločnosť sa
k tomuto dňu dostala do úpadku, a mohli to zistiť v krátkom čase po tomto dni. Konkrétny deň pritom
v prerokúvanej veci nie je potrebné ustáliť, keďže žalovaní návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok
spoločnosti MASTRA s.r.o. nepodali vôbec. Preto podľa názoru odvolacieho súdu postačí zistenie, že
úpadok tejto spoločnosti mohli žalovaní zistiť najneskôr začiatkom mája, t. j. orientačne približne do 15.
mája 2009. Približne od tejto doby potom začala plynúť 30-dňová lehota podľa § 11 ods. 2 zákona č.
7/2005 Z. z., do ktorej mali žalovaní podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok tejto spoločnosti,
no neurobili tak.

28. Podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. platí, že ak osoba povinná podať návrh na vyhlásenie
konkurzu v mene dlžníka (teda aj štatutárny orgán) poruší túto povinnosť, zodpovedá veriteľom za
škodu, ktorá im v dôsledku toho vznikla, ibaže preukáže, že konala s odbornou starostlivosťou.
Citované ustanovenie tak zakladá samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti štatutárneho orgánu
za škodu spôsobenú oneskoreným podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, a to priamo voči veriteľom
spoločnosti. Odvolací súd už v predošlom zrušujúcom uznesení č. k. 21 Cob 67/2015-576 uviedol, že táto
zodpovednosť konateľa ako štatutárneho orgánu spoločnosti s ručením obmedzeným je v istom zmysle
súčasťou jeho zodpovednosti vyplývajúcej z § 135a Obch. zák., na rozdiel od tohto ustanovenia však
zodpovednosť nevzniká voči spoločnosti, ale priamo voči veriteľom. Zákon č. 7/2005 Z. z. však bližšie
neupravuje podrobnosti zodpovednostného vzťahu medzi veriteľom a konateľom spoločnosti, pričom
táto otázka nie je podrobne riešená ani v existujúcej judikatúre. Vzťah medzi štatutárnym orgánom
(konateľom) a spoločnosťou sa podľa § 261 ods. 3 písm. a) Obch. zák. v znení účinnom do 30.
januára 2013 spravuje treťou časťou Obchodného zákonníka ako obchodný záväzkový vzťah, teda aj
ustanoveniami § 373 a nasl. o náhrade škody. Týmto zákonom sa spravuje tento vzťah aj v prípade,
že ide o porušenie zákonných povinností podľa § 135a Obch. zák., čo vyplýva z § 757 Obch. zák. V
prerokúvanej veci však nárok podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. nevzniká medzi spoločnosťou
a konateľom, ale medzi veriteľom a konateľom spoločnosti priamo. Na tento vzťah teda nedopadá
citovaný § 261 ods. 3 písm. a) Obch. zák., v dôsledku čoho z neho nemožno vyvodiť aplikáciu tretej
časti Obchodného zákonníka na tieto vzťahy. Takúto aplikáciu by bolo možné vyvodiť jedine nepriamo
prostredníctvom § 757 Obch. zák. tak, že porušenie povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu
podľa § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. by sa považovalo za súčasť porušenia povinností konateľa
vyplývajúcich z § 135a Obch. zák., a teda za porušenie samotného Obchodného zákonníka. Podľa
názoru odvolacieho súdu však podrobnejšie skúmanie tejto otázky vo výsledku nie je potrebné, pretože
v podstatných rysoch je zodpovednosť za škodu upravená v § 373 a nasl. Obch. zák. a v § 415 a nasl.
Obč. zák. postavená na rovnakých základných zásadách. Preto nie je potrebné v prerokúvanej veci riešiť
ani otázku, či zodpovednosť za škodu žalovaného treba odvodiť z § 373 Obch. zák., teda z porušenia
povinnosti tam uvedených, alebo z § 420 Obč. zák. Samotný následok, teda to, že štatutárny orgán
spoločnosti zodpovedá za škodu spôsobenú porušením povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie
konkurzu, totiž vyplýva priamo z § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. Konateľ teda zodpovedá veriteľovi už
na základe citovaného ustanovenia, a preto nie je potrebné vôbec odkazovať na základné ustanovenia
o zodpovednosti za škodu v Obchodom alebo Občianskom zákonníku.

29. Táto okolnosť je podstatná najmä preto, že tak nie je potrebné riešiť, či sa škodca môže zbaviť
zodpovednosti tým, že škodu nezavinil (§ 420 ods. 3 Obč. zák.), alebo tým, že bola spôsobená vyššou
mocou (§ 374 Obch. zák.). Z prvej vety § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. totiž nevyplýva, že štatutárny
orgán zodpovedá veriteľom za škodu, len ak porušenie povinnosti zavinil, ani z tohto ustanovenia
nevyplýva, že by sa mohol štatutárny orgán zbaviť zodpovednosti tým, že preukáže, že ju nezavinil.
Naopak, z tohto ustanovenia celkom jasne vyplýva, že zbaviť tejto zodpovednosti sa štatutárny orgán
môže iba vtedy, ak preukáže, že konal s odbornou starostlivosťou. Práve z citovaného ustanovenia
je teda zrejmé, že táto zodpovednosť je zodpovednosťou objektívnou s tým, že konanie s odbornou
starostlivosťou je liberačným dôvodom. Inak z celkovej konštrukcie tohto ustanovenia možno dovodiť i to,
čo žalovaní odvodzujú z § 373 Obch. zák., teda aj ďalšie predpoklady naplnenie zodpovednosti za škodu:
1. protiprávne konanie, 2. vznik škody, ako aj 3. príčinná súvislosť medzi konaním a vznikom škody.
Ako už odvolací súd uviedol, protiprávnosť konania a na to nadväzujúca zodpovednosť štatutárneho
orgánu vyplýva výslovne z prvej vety § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. Požiadavka príčinnej súvislosti
vyplýva takisto z tohto ustanovenia, konkrétne z toho, že štatutárny orgán zodpovedá veriteľom len za
škodu, ktorá im vznikla v dôsledku toho, že nepodal včas návrh na vyhlásenie konkurzu. Takisto musí
byť splnená požiadavka, že veriteľom musela vzniknúť škoda. V tomto smere však práve tretia veta cit.
§ 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. zakladá domnienku, podľa ktorej výška škody vzniknutej veriteľom
je suma ich pohľadávok, ktoré po zrušení konkurzu pre nedostatok majetku zostali neuspokojené.
Už z citovaného ustanovenia je teda zrejmá nesprávnosť argumentácie žalovaných, podľa ktorých
mal žalobca preukazovať konkrétnu výšku škody. Toto ustanovenie totiž čo do výšky škody normuje
domnienku a nie je povinnosťou žalobcu preukazovať to, čo je preukázané domnienkou (§ 192 C. s.
p.). Zo zisteného skutkového stavu potom vyplýva, že žalovaní nedokázali, že by žalobcovi nevznikla
žiadna škoda, prípadne, že by vzniknutá škoda mala byť menšia než suma pohľadávok, ktorá po
zrušení konkurzu na spoločnosť MASTRA s.r.o. zostala neuspokojená. V tejto súvislosti je rozporuplná
najmä obrana žalovaných, že ak by neuzavreli so žalobcom zmluvu o úvere, tento by nenadobudol
nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo 17. júna 2009 a mohol by od nej len odstúpiť. V takom
prípade by však žalobca mal voči spoločnosti MASTRA s.r.o. pohľadávku na vrátanie plnenia - zaplatenej
kúpnej ceny podľa § 351 Obch. zák., resp. § 457 Obč. zák. vo výške 370.000 €, ktorá by zjavne rovnako
zostala neuspokojená po zrušení konkurzu, čím by škoda spôsobená žalobcovi na účely § 11 ods. 4
zákona č. 7/2005 Z. z. bola ešte väčšina než škoda, ktorú uplatňuje v tomto podaní. Aj táto argumentácia
žalovaných teda nedosvedčuje, že ak by sa zmluva o úvere neuzavrela, nevznikla by žalobcovi škoda;
naopak, dosvedčuje, že v takom prípade by jeho škoda bola ešte väčšia.

30. Nie je opodstatnená námietka žalovaných proti existencii príčinnej súvislosti medzi porušením ich
povinnosti a vznikom škody, ktorej podstata smeruje k tomu, že ak by podali návrh na vyhlásenie
konkurzu včas, teda začiatkom júna 2009, nebola by vôbec uzavretá zmluva o úvere zo 17. augusta 2009
a žalobcovi by ním uplatňovaná pohľadávka vôbec nevznikla. Táto vcelku zjednodušujúca argumentácia
žalovaných opomína, že podstata škody na strane žalobcu nespočíva vo vzniku konkrétnej pohľadávky
(zo zmluvy o úvere), ale z toho, že žalobca spoločnosti MASTRA s.r.o. poskytol určité peňažné
prostriedky (úver). Možno súhlasiť so žalovanými, že ak by bol konkurz na túto spoločnosť vyhlásený
včas, žalobcovi by nevznikla pohľadávka na splatenie úveru; zároveň by však žalobca tejto spoločnosti
neposkytol žiadne peniaze a neprišiel by tak o ne. Tým je teda daná aj príčinná súvislosť medzi vznikom
škody na strane žalobcu (úbytok majetku, resp. nerozmnoženie majetku) a protiprávnym konaním
žalovaných (opomenutie včasného podania návrhu na vyhlásenie konkurzu). Tretia veta § 11 ods. 1
zákona č. 7/2005 Z. z. podľa odvolacieho súdu neprezumuje konkrétny mechanizmus vzniku škody, teda
nevyplýva z nej, že škoda spočíva práve v neuspokojení tejto pohľadávky. Toto ustanovenie prezumuje
len výšku škody odkazom na sumu tejto pohľadávky. Samotný mechanizmus vzniku škody však môže
spočívať aj v tom, že uplatňovaná pohľadávka by veriteľovi nikdy nevznikla, ale zároveň by od neho
neodišli majetkové hodnoty, na ktoré vznik tejto pohľadávky nadväzoval. Zmyslom uvedenej domnienky
je práve uľahčenie dôkaznej situácie veriteľa ohľadom výšky vzniknutej škody a toto uľahčenie má
zmysel práve v tých prípadoch, kedy nemožno jasne ustáliť, aká by bola konkrétna cena (peňažné
vyjadrenie) tých hodnôt, o ktoré v dôsledku oneskoreného vyhlásenia konkurzu prišiel.

31. Podobne sú podľa odvolacieho súdu bezdôvodné aj odkazy žalovaných na to, či pri uzatváraní
zmluvy o úvere zo 17. augusta 2009 chceli alebo nechceli žalobcu poškodiť, prípade či konali alebo
nekonali úmyselne. Ako už bolo uvedené, zodpovednosť podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. je
zodpovednosť objektívna s možnosťou liberácie, nie ako zodpovednosť založená na zavinení. Nie je
teda podstatné, že žalovaní nekonali so zlým úmyslom, podstatné je, že porušili svoju povinnosť a že

v dôsledku toho vznikla žalobcovi škoda. Okrem toho však zo zisteného skutkového stavu vyplýva,
že žalovaní pri zatváraní zmluvy o úvere (17. augusta 2009) vôbec neinformovali žalobcu, že už
medzičasom (11. augusta 2009) podali návrh na povolenie reštrukturalizácie. Rovnako
tak pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo 17. júna 2009, ktorá bola príčinou poskytnutia úveru spoločnosti
MASTRA s.r.o., žalovaní neinformovali žalobcu o tom, že už (4. júna 2009) poverili správcu prípravou
reštrukturalizačného posudku. Všetky tieto okolnosti tak podľa odvolacieho súdu podstatným spôsobom
spochybňujú žalovanými vyvolávaný dojem bezúhonného postupu voči žalobcovi pri týchto obchodných
transakciách.

32. Žalovaní sa však za konania bránili v prvom rade tým, že zachovali odbornú starostlivosť tým, že
len čo sa dozvedeli o úpadku spoločnosti MASTRA s.r.o. (25. mája 2009),
poverili reštrukturalizačného správcu vypracovaním reštrukturalizačného posudku. Túto ich obranu si
osvojil aj súd prvej inštancie, odvolací súd však tento jeho záver považuje za nesprávny. Nesprávnosť
tohto názoru vyplýva jasne z § 108 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z., podľa ktorého poverením správcu
vypracovať reštrukturalizačný posudok nie je dotknutá povinnosť dlžníka včas podať návrh na vykonanie
konkurzu. Ak by mal platiť výklad zastávaný žalovanými, potom by táto norma bola celkom zbytočná,
pretože by vždy a za každých okolností viedla k liberácii štatutárnych orgánov: povinnosť štatutárnych
orgánov podať návrh na vyhlásenie konkurzu by síce poverením správcu nebola dotknutá, ale podľa § 11
ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. by sa zodpovednosti za jej porušenie mohli zbaviť už preukázaním takéhoto
poverenia, teda štatutárny orgán by za škodu nikdy nezodpovedal, ak by poveril správcu vypracovaním
reštrukturalizačného posudku. Takýto výklad citovaných ustanovení však nezohľadňuje, že zákonodarca
v druhej vete § 108 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. považoval za podstatné zdôrazniť, že táto povinnosť
štatutárny orgán dlžníka zaťažuje aj vtedy, keď poverí správcu, a zaťažuje ho aj z toho vyplývajúca
zodpovednosť podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. Konanie s odbornou starostlivosťou je
konštruované ako liberačný dôvod osoby, ktorá mala podať návrh na konkurz, teda osoby konajúcej v
mene dlžníka (§ 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z.), v dôsledku toho teda povinnosť dokázať zachovanie
tejto starostlivosti zaťažuje túto osobu, ak sa tohto liberačného dôvodu dovoláva. V prerokúvanej veci
ale odvolací súd dospel k záveru, že žalovaní nedokázali, že by po 30. apríli 2009 (dni, kedy
bola MASTRA s.r.o. nepochybne v úpadku) potrebnú odbornú starostlivosť zachovali.

33. Podľa už cit. § 7 zákona č. 7/2005 Z. z. treba konaním s odbornou starostlivosťou rozumieť
konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo postaveniu po zohľadnení všetkých dostupných
informácií, ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jej konanie. Toto vymedzenie odbornej starostlivosti
je teda podobné ako napr. vymedzenie všeobecnej povinnosti konateľa podľa § 135a ods. 1 Obch. zák.
zaobstarať si a pri svojom rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa
predmetu rozhodnutia. Pri posudzovaní, či má alebo nemá štatutárny orgán podať návrh na konkurz
v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z., koná teda s odbornou starostlivosťou len vtedy, keď
si zadováži všetky podstatné informácie a posúdi ich s ohľadom na svoje skúsenosti a funkciu a na
základe nich potom vyhodnotí, či sú tu také okolnosti, ktoré opodstatnene umožňujú prijať záver, že
napriek existencii úpadku spoločnosti existuje reálna možnosť jej uzdravenia aj bez podania návrhu na
konkurz inými opatreniami, ktoré zároveň vykoná. Pri tom je povinný uvážiť jednak aktuálnu majetkovú
a finančnú situáciu spoločnosti, možnosti ďalšieho podnikania na trhu v doterajšom predmete činnosti
alebo preorientovania podnikania spoločnosti na iný segment, reálnu ziskovosť takéhoto podnikania
spoločnosti, teda možnosť dosahovať zisky, ktorými sa podarí uspokojiť veriteľov spoločnosti, a tiež to, či
všetky tieto ciele je možné dosiahnuť v priemernom časovom rámci. Posudzovanie, či štatutárny orgán
zachoval potrebnú odbornú starostlivosť, sa vykonáva vždy spätne, k okamihu, keď štatutárny orgán robil
svoje rozhodnutie, avšak za súčasnej znalosti dôsledkov, ku ktorým toto rozhodnutie viedlo. Pri takomto
posudzovaní možno podľa odvolacieho súdu aplikovať tzv. „business judgement rule“, t. j. pravidlo
obchodníckeho úsudku, ktoré je vo všeobecnosti vyjadrený aj v ustanovení § 135a ods. 3 prvej vete
Obchodného zákonníka. Podstata tohto pravidla vyjadruje, že štatutárny orgán nie je voči spoločnosti
zodpovedný za každý neúspech podnikania spoločnosti, teda za každú hospodársku stratu alebo škodu,
ktorá vznikla v dôsledku jeho podnikateľského rozhodnutia. S každým podnikateľským rozhodnutím
je totiž spojené určité riziko a toto riziko (dôsledky rozhodnutia) nie sú v okamihu rozhodovania vždy
presne odhadnuteľné a kvantifikovateľné. Ak by bol štatutárny orgán zodpovedný vždy za každú stratu
alebo neúspech, znamenalo by to, že štatutári (a v širšom zmysle manažéri) by neboli ochotní ísť do
čo len mierne rizikovejšieho obchodu, čo by ale vo výsledku znamenalo riziko, že mnohé podnikateľské
príležitosti by zostali nevyužité a zabíjalo by ducha podnikania.

34. Štatutárny orgán by teda nemal zodpovedať stratu alebo neúspech spoločnosti v tých prípadoch,
kedy napriek zachovaniu všetkých povinností, ktoré od neho možno žiadať, urobil rozhodnutie, hoci sa
toto rozhodnutie neskôr ukázalo ako nevýhodné, resp. viedlo k strate alebo neúspechu spoločnosti.
Tento princíp by sa potom mal uplatňovať aj pri posudzovaní odbornej starostlivosti v zmysle § 7 zákona
č. 7/2005 Z. z., ktorá je aj normatívne konštruovaná podobne ako požiadavky odbornej starostlivosti
podľa § 135a ods. 3 prvej vety Obch. zák. Na to, aby sa však konanie štatutárneho orgánu mohlo
považovať za konanie s odbornou starostlivosťou v zmysle citovaných ustanovení, musia byť splnené
viaceré kritériá, ktoré z týchto ustanovení čiastočne výslovne vyplývajú a čiastočne ich možno vyvodiť
s ohľadom na vymedzený účel zakotvenia tejto požiadavky. Predovšetkým je potrebné, aby konateľ
spoločnosti s ručením obmedzeným (ktorým boli žalovaní v rozhodnom období v spoločnosti MASTRA
s.r.o.) konal so starostlivosťou primeranou funkcii, teda štatutárneho orgánu, ktorému je zo zákona
zverené obchodné vedenie spoločnosti (§ 134 Obch. zák.) a ktorý môže v mene spoločnosti urobiť všetky
úkony navonok a dovnútra, ktoré považuje za potrebné, a okrem valného zhromaždenia spoločnosti nie
je povinný sa riadiť príkazmi nikoho; rovnako však nie je povinný ani na také pokyny čakať. Konkrétne
konanie konateľa pri svojom rozhodovaní možno považovať za konanie s odbornou starostlivosťou
len vtedy, ak zároveň spĺňa tieto podmienky: (1) nesmie byť vedené akýmikoľvek inými záujmami než
záujmami spoločnosti a jej veriteľov, (2) v čase urobenia rozhodnutia toto rozhodnutie nesme zjavne
odporovať záujmom spoločnosti a (3) konateľ musí rozumne predpokladať, že toto rozhodnutie takémuto
prospechu slúži. Len keď sú splnené tieto konkrétne kritériá konania konateľa, možno dospieť k záveru,
že konal s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 zákona č. 7/2005 Z. z. (a aj § 135a ods. 3 Obch. zák.,
aj keď o jeho aplikáciu v prerokúvanej veci nejde).

35. Ako už odvolací súd uviedol, konštrukcia odbornej starostlivosti ako liberačného dôvodu
vylučujúceho zodpovednosť podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. znamená, že dôkazné bremeno
leží na štatutárnom orgánu. Štatutárny orgán (v prerokúvanej veci žalovaní) je teda povinný tvrdiť a
dokázať také skutočnosti, na základe ktorých je možné dospieť k záveru, že všetky vyššie uvedené
kritériá sú splnené a že jeho konanie teda možno považovať za konanie s odbornou starostlivosťou.
Ako už odvolací súd uviedol, na splnenie tejto povinnosti nestačí poverenie správcu vypracovaním
reštrukturalizačného posudku. Žalovaní totiž nedokázali, z akého dôvodu sa pri poverení správcu touto
činnosťou mohli primerane svojej funkcii a s prihliadnutím na všetky dostupné informácie (§ 7 zákona
č. 7/2005 Z. z.) domnievať, že správca reštrukturalizáciu v posudku odporučí a že táto bude aj úspešná.
Zo zisteného skutkového stavu navyše (pozri vyššie) vyplýva, že reštrukturalizácia v tej podobe, ako
bola v reštrukturalizačnom posudku popísaná, bola nereálna a žalovaní nedokázali žiadne konkrétne
okolnosti, ktoré by jej reálnosť potvrdzovali. V dôsledku toho potom za zachovanie odbornej starostlivosti
nemožno bez ďalšieho považovať ani samotné podanie návrhu na povolenie reštrukturalizácie. O podaní
tohto návrhu rozhoduje dlžník sám (resp. osoby konajúce v jeho mene) a reštrukturalizačný posudok
odporúčajúci reštrukturalizáciu je iba jedným z nutných podkladov pre jeho podanie (§ 111 ods. 2 zákona
č. 7/2005 Z. z.). Aj keď teda reštrukturalizačný posudok odporúča reštrukturalizáciu, dlžníka (osoby
konajúce v jeho mene) stále zaťažuje povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 zákona
č. 7/2005 Z. z., teda primerane funkcii a po zohľadnení všetkých dostupných informácií, nielen obsahu
reštrukturalizačného posudku. Dlžník je teda s takouto starostlivosťou sám povinný zvážiť, či jeho
reštrukturalizácia má alebo nemá šancu na úspech, a nespoliehať sa len na obsah reštrukturalizačného
posudku, a to osobitne v prípade, ak tento posudok je založený na obchodnom a finančnom pláne
predloženom samotným dlžníkom bez toho, aby správca podrobnejšie preveroval informácie v ňom
uvedené.

36. Ako správne pripomenul žalobca, podľa judikatúry Ústavného súdu SR je reštrukturalizácia v
našom práve ponímaná ako proces, v ktorom úpadca v reštrukturalizácii svojim veriteľom ponúka
alternatívnu možnosť usporiadania svojich majetkových pomerov a vyrovnanie pohľadávok veriteľov.
Veritelia môžu svojim hlasovaním len vyjadriť súhlas alebo nesúhlas s plánom dlžníka, nemôžu však
dlžníkovi reštrukturalizáciu nanútiť (pozri nález sp. zn. II. ÚS 273/2012). Rozhodnutie dlžníka o tom,
že namiesto vyhlásenia konkurzu požiada nepožiada o povolenie reštrukturalizácie, teda že ponúkne
svojím veriteľom túto možnosť vyrovnania ich pohľadávok, sa preto musí diať s odbornou starostlivosťou.
Týmto rozhodnutím samým osebe sa však pojem odbornej starostlivosti nenapĺňa a nevyčerpáva, takže
nemôže obstáť argumentácia žalovaných, že už týmto rozhodnutím naplní dlžník požiadavku odbornej
starostlivosti podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. Nemožno totiž v žiadnom prípade prijať ich
argument, že reštrukturalizácia vždy zabezpečuje pre veriteľov vyššiu mieru uspokojenia než konkurz.
Tento predpoklad totiž neplatí a má miesto len tam, kde dlžník skutočne má ekonomické predpoklady na

to, aby úspešne oživil svoje podnikanie. Ak tu také predpoklady nie sú, predstavuje reštrukturalizácia len
odďaľovanie ekonomického zániku dlžníka a možnosti aspoň čiastočného uspokojenia jeho veriteľov.
Úlohou dlžníka je práve s odbornou starostlivosťou, teda po zohľadnení všetkých dostupných informácií
zhodnotiť, či tieto predpoklady splnené sú. Len ak s takouto odbornou starostlivosťou uváži, že
splnené sú, môže sa zbaviť svojej zodpovednosti podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. za to,
že namiesto návrhu na vyhlásenie konkurzu podal návrh na povolenie reštrukturalizácie, a to aj keď
sa reštrukturalizácia nakoniec ukázala ako neúspešná. Ak však dlžník (osoba konajúca v jeho mene)
nedokáže, že sa pre podanie návrhu na povolenie reštrukturalizácie rozhodla po takomto postupe, teda
s odbornou starostlivosťou v zmysle § 7 zákona č. 7/2005 Z. z., svojej zodpovednosti podľa cit. § 11
ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. sa nezbaví. V prerokúvanej veci odvolací súd zo všetkých tu aj
vyššie podrobne rozvedených dôvodov dospel k záveru, že žalovaní ako konatelia spoločnosti MASTRA
s.r.o. takúto starostlivosť po 30. apríli 2009 nedokázali, preto sa svojej zodpovednosti za škodu podľa
cit. ustanovenia nezbavili.

37. Pokiaľ ide o výšku škody, odvolací súd už vo svojom predošlom zrušujúcom uznesení č. k. 21 Cob
67/2015-556 zdôraznil, že výškou škody nie je potrebné sa osobitne zaoberať, pretože sa predpokladá
na základe domnienky v § 11 ods. 4 tretej vete zákona č. 7/2005 Z. z. Ako už
odvolací súd uviedol vyššie, stanovisko žalovaných, že žalobca mal dokázať reálnu výšku škody, tak
odporuje zákonu, a k inému záveru nevedie ani odkaz žalovaných na judikatúru Najvyššieho súdu Českej
republiky, ktorá nevychádza z existencie zákonnej domnienky výšky škody v týchto prípadoch. Naopak,
žalobca v prerokúvanej veci dokázal, že po skončení konkurzu na majetok spoločnosti MASTRA s.r.o.
zostala neuspokojená pohľadávka zo zmluvy o úvere zo 17. augusta 2009 v sume 71.200 € istiny a
úrokov 1.306,90 €, ako aj pohľadávka za spotrebu energií (/plynu) v pôvodných výrobných priestoroch
spoločnosti v Matúškove, ktorých vlastníkom už bol žalobca, za obdobie októbra až decembra 2009 v
sume 471,24 €. Podľa zisteného skutkového stavu pritom neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by takto
vyčíslenú škodu spochybňovali. Odvolací súd už vyššie objasnil, že cit. § 11 ods. 4 tretia veta zákona
č. 7/2005 Z. z. nenormuje mechanizmus vzniku škody, ale len prezumpciu jej výšky, takže škoda by
mohla vzniknúť aj alternatívne. V tu prerokúvanej veci je zrejmé, že ak by žalobca a MASTRA s.r.o.
neuzavreli zmluvu o úvere zo 17. augusta 2009, neposkytol by jej žalobca sumu 71.200 € ako úver a tieto
prostriedky by naďalej mal k dispozícii a mohol s nimi voľne disponovať, zhodnocovať ich a dosahovať
z nich zisk. Podobne ak by MASTRA s.r.o. nepokračovala vo svojej činnosti v reštrukturalizácii až do
decembra 2009 a nemala by teda svoje veci umiestnené vo výrobných priestoroch v Matúškovej, ktoré
vtedy už patrili žalobcovi, mohli byť tieto priestory vypratané skôr a nemuselo by v nich dochádzať k
spotrebám energie, prípadne by túto spotrebu mohol vo svoj prospech využiť žalobca. Tým, že sa tak
nestalo, mohla žalobcovi vzniknúť škoda v takto vyčíslenej výške. Na základe toho podľa odvolacieho
súdu nemožno dospieť k záveru, že by za konania vyšiel najavo opak, ktorý by vyvracal domnienku
výšky škody u žalobcu založenú ustanovením § 11 ods. 4 tretej vety zákona č. 7/2005 Z. z.

38. Celkom nedôvodné sú odkazy žalovaných na novú úpravu § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z.
v znení účinnom od 1. januára 2013. V tomto ustanovení je totiž upravená nová povinnosť pri porušení
povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu zaplatiť do všeobecnej podstaty určitú paušálnu sumu.
S účinnosťou od 1. januára 2016 potom bola táto povinnosť ako konštrukcia zmluvnej pokuty presunutá
do § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. Úprava týchto nárokov je však pre posudzovanie nároku žalobcu
voči žalovaným nepodstatná, pretože sa tu upravujú odlišné právne inštitúty. Okrem toho, zo samotnej
zmeny zákona od určitého dátumu nemožno vyvodzovať v zásade nič pre nároky, ktoré už vznikli za
účinnosti predošlého zákona. To, že nárok spoločnosti na náhradu vo výške dvojnásobku základného
imania podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. účinného od 1. januára 2013, resp. nárok na zmluvnú
pokutu podľa § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. účinného od 1. januára 2016 nemali za
cieľ riešiť otázku náhrady škody medzi štatutárnym orgánom dlžníka a veriteľmi, vyplýva aj z toho, že s
účinnosťou od 1. januára 2018 bola do novo zavedeného § 11a zákona č. 7/2005 Z. z. znova zakotvená
prepracovaná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú veriteľovi, ktorá však v podstatných rysoch
vychádza práve z pôvodnej úpravy § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. v znení účinnom do 30. novembra
2009. Žalovaní sa teda nemôžu zbaviť svojej zodpovednosti ani touto argumentáciou.

39. Zo všetkých uvedených dôvodov tak odvolací súd dospel k záveru, že sú dané všetky predpoklady
zodpovednosti žalovaných podľa § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. za škodu spôsobenú žalobcovi tým,
že nepodali včas návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti MASTRA s.r.o. Žalovaní teda
podľa citovaného ustanovenia zodpovedajú žalobcovi za spôsobenú škodu a sú povinní mu ju nahradiť

vo výške prezumovanej podľa citovaného ustanovenia, teda vo výške neuspokojených pohľadávok
72.506,96 + 471,24, teda 72.978,20 €. Pretože svojho protiprávneho konania sa dopustili spoločne, sú
na jej náhradu zaviazaní spoločne a nerozdielne (§ 438 ods. 1 Obč. zák., ale zhodne aj § 293 Obch.
zák.). Súd prvej inštancie preto nerozhodol správne, keďže žalobu žalobcu zamietol. Odvolací súd preto
jeho rozsudok podľa § 388 C. s. p. zmenil a žalobe vyhovel (výrok I).

40. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Pretože žalobca
bol v konaní plne úspešný, odvolací súd mu podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznal
nárok na náhradu všetkých trov konania proti neúspešným žalovaným, a to v rovnakom pomere, v akom
sú zaviazaní aj vo veci samej, teda spoločne a nerozdielne (výrok II).

41. Rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C.
s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 8. 8. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.