Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. máj 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/18/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4214210888
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4214210888.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr.

Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Jarmily Pogranovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený (advokátska kancelária): TOMÁŠ
KUŠNÍR s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 (zastúpená konateľom a advokátom
Mgr. Tomášom Kušnírom), proti žalovanému: Z. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., N. XXX/XX, t. č. bytom
P., W. XX (u R. S.), o zaplatenie 6.811,63 Eur (istiny) s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Komárno č. k. 6C/331/2014-167 zo dňa 26. septembra 2018, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému n e p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou prvoinštančnému súdu domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by
súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 6 811,63 € s príslušenstvom, keď poukázal
na zmluvu zo dňa 26.7.2006, ktorú mal uzatvoriť žalovaný s jeho právnym predchodcom, a to so
spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. (ďalej i banka). Ako prostriedky procesného útoku použil
skutkové tvrdenia a označil dôkazy. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. Okresný súd Komárno rozsudkom
6C/331/2014-72 zo dňa 15.4.2016 žalobu zamietol s poukazom na premlčanie práva žalobcu. Krajský

súd v Nitre uznesením 8Co/631/2016-108 zo dňa 29.6.2017 zrušil vyššie uvedený rozsudok a vec vrátil
na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem iného uviedol, aj že: „Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacím
dôvodom žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov jeho odôvodnenia, keď svoje právne závery súd prvej inštancie náležite nezdôvodnil, teda
nezdôvodnil, z čoho (z akých konkrétnych ustanovení akých právnych predpisov) vyvodil svoje právne
úvahy o tom, že žalobca mohol (a mal - musel) svoje právo uplatniť už 01.12.2008.“

2. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným a v poradí druhým) rozsudkom vydaným
na základe prejednania sporu na pojednávaní Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie podanú
žalobu žalobcu (opätovne v celom rozsahu) zamietol a súčasne o trovách strán sporu voči sebe
navzájom rozhodol tak, že žalovaný nemá (nepriznáva sa mu) nárok na náhradu trov konania.

3. Skutkový stav sporu súd prvej inštancie zistil nasledovne:

4. Z činnosti súdu je známe, že banka má v predmete svojej činnosti okrem iného i poskytovanie úverov.
Dňa 26.7.2006 banka ako veriteľ uzatvorila so žalovaným ako dlžníkom úverovú zmluvu, na základe
ktorej poskytla úver vo výške 200 000 Sk, keď sa jednalo o bezúčelový úver. Úver bol úročený úrokovou
sadzbou vo výške 10,7% ročne. Žalovaný sa zaviazal úver splatiť pravidelnými 119 splátkami po 2811 Sk, pričom splátky boli splatné 20. deň v mesiaci a splatnosť prvej splátky nastala 20.8.2006 a
poslednej splátky dňa 20.6.2016. Zmluvou o postúpení pohľadávky 1285/2011/CE zo dňa 28.9.2011
banka ako postupca postúpila sumár pohľadávok na žalobcu ako postupníka, pričom postúpená mala

byť i pohľadávka vymáhaná v tomto konaní. Banka postúpenie pohľadávky oznámila žalovanému
prípisom zo dňa 28.9.2011. Žalobca, teda spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., prípisom zo dňa
28.10.201 vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru.

5. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie, s poukazom na vykonané dokazovanie a zistený skutkový

stav sporu, citované ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb.), citované
ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a citované ustanovenia Občianskeho
zákonníka (OZ - zákon č. 40/1964 Zb. § 52 ods. 1 až 4, § 39) a všeobecné úvahy o spotrebiteľskej
zmluve, odôvodnil nasledovne:

6. V danom prípade súd zmluvu o úvere a teda i celý záväzkový vzťah posudzoval ako zmluvu

spotrebiteľskú v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaný ako dlžník vystupoval pri
uzatváraní zmluvy ako spotrebiteľ, keďže túto zmluvu uzatváral ako fyzická osoba nekonajúca v
rámci svojej podnikateľskej činnosti a uzatváral ju s dodávateľom, t.j. žalobcom, bankou, ktorý ako
veriteľ uzatváral zmluvu v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Súd teda primárne i na hodnotenie
právneho vzťahu musel použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka taktiež ustanovenia CSP (Civilného

sporového poriadku - zák. č. 160/2015 Z. z.) týkajúce sa spotrebiteľských sporov. V danom prípade sa
súd v prvom rade musel vysporiadať s otázkou aktívnej legitimácie žalobcu v spore. Súd konštatuje, že
v prípade ak sa jedná o postúpenie pohľadávky, ktorej pôvodnou vlastníčkou bola banka, sa spravuje
iným režimom, ako postúpenie „klasických pohľadávok“. Súd poukazuje na špeciálne ustanovenie
zákona o bankách, ktoré musí byť splnené k tomu, aby banka mohla postúpiť pohľadávku. Jedná sa

o ustanovenie § 98 ods. 2 zákona o bankách. Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 bankového zákona,
ktoré od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy banky a žalobcu o postúpení
pohľadávok nedoznalo žiadnej zmeny treba dospieť k tomu, že celkom jednoznačne definuje podmienky,
za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu banke (ktorou sa v nasledovnom rozumie
rovnakoakovzákoneipobočkazahraničnejbanky)buďinejbankealeboajsubjektu,ktorýniejebankou.

Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto podmienky (nad rámec písomnej formy zmluvy o postúpení
a nepotrebnosti súhlasu klienta s takýmto krokom, ktoré predpokladá už § 524 ods. 1 O. z.), z ktorých
prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej pohľadávky klientovi,
aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie klienta so splnením čo
i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá veta potom obsahuje

úpravu situácie, v ktorej (napriek splneniu podmienok postúpenia) banka uplatniť právo pohľadávku
postúpiť nebude môcť a to vtedy, ak klient ešte pred postúpením (tu rozumej v čase medzi splnením
oboch podmienok podľa prvej vety § 92 ods. 8 bankového zákona a samotným pristúpením k uzavretiu
postupovacej zmluvy) svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva
splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať nebude -

vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku
zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Z uvedeného teda vyplýva, že banka bola
povinná vyzvať žalovaného, aby splnil svoj dlh v lehote 90 dní od doručenia, a až následne v prípade,
že by žalovaný nebol v tejto lehote dlh plnil, mohla postúpiť pohľadávku na žalobcu, pričom však z
listinných dôkazov nevyplýva, že by banka takto postupovala, a preto súd konštatuje, že zmluva o

postúpení pohľadávok je neplatná v zmysle § 39 občianskeho zákonníka, pretože odporuje zákonu,
keď nebol dodržaný zákonom vyžadovaný postup na postúpenie pohľadávky. Súd poznamenáva, že
tým najdôležitejším, je to, že v rámci bankového zákona prišlo k zadefinovaniu podmienok, za ktorých
môže banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, pričom takéto zadefinovanie je z povahy veci úpravou,
ktorej zmyslom (účelom) je to, že bez splnenia takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže (nesmie).

Z pohľadu tolerovateľnosti správania sa subjektov nepochybne súkromnoprávneho vzťahu zmluvy o
postúpení pohľadávky je preto rozhodujúce, že u jedného z týchto subjektov a to u postupcu treba
usudzovať na existenciu zákonnej povinnosti správať sa určitým spôsobom - neplatí tu, že ho nemožno
nútiť konať, čo zákon neukladá, ale je tu presný opak v podobe záujmu zákonodarcu na tom, aby
sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom. Druhou stranou rovnakej obraznej mince je

potom,ženanesprávaniesazákonomvýslovneustanovenýmspôsobom,tedaodmietnutieučiniťzadosť
pomerne jednoznačnej právnej úprave, je potrebné nazerať ako na zakázané a teda i odporujúce
zákonu. Súd z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorej neplatnosť spočíva v rozpore
so zákonom, a preto je v zmysle § 39 OZ absolútne neplatná konštatuje, že žalobca nemá dostatokaktívnej legitimácie v spore, keď neboli na neho účinne postúpené práva, ktorých ochrany sa v súdnom
spore dožaduje. Z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol. Na tomto názore súdu nezmení nič, ani tá
skutočnosť, že žalovaný bol v čase postúpenia viac ako rok v omeškaní (posledná úhrada 22.5.2008,

postúpenie 28.9.2011), keď časť úpravy o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje výlučne na
zachovanie práva banky uplatniť právo na postúpenie pohľadávky napriek neskoršiemu plneniu klienta
a nie aj na ustúpenie od podmienok, za ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Je potrebná mať stále
na zreteli, že splnením podmienok podľa prvej vety citovaného ustanovenia zákonodarca podmienil
nielen postúpenie pohľadávok mimo tzv. bankový sektor, ale tiež také postúpenie, pri ktorom pohľadávku

patriacu pôvodne jednej banke prevezme iná osoba s rovnakým statusom. V daných súvislostiach súd
v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP poukazuje na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, kedy
k rovnakému záveru dospel i Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7 Cdo 26/2017 z
28. marca 2018, s ktorým sa tunajší súd stotožňuje. Súd taktiež poukazuje i na rozsudok Krajského súd
v Žiline 10Co/84/2018 zo dňa 26. 04. 2018. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa §
262 k § 255 CSP a žalovanému hoci úspešnému v konaní súd náhradu trov konania nepriznal, keďže

mu žiadne trovy v konaní nevznikli. Úspech žalovaného spočíval v tom, že žaloba bola zamietnutá v
celom rozsahu.

7. Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním len žalobca, domáhajúci sa jeho zmeny
odvolacím súdom tak, aby jeho žalobe bolo v plnom rozsahu vyhovené a aby mu bol proti žalovanému

priznaný aj nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %, keď odvolacie dôvody špecifikoval
v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež
z dôvodu, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam (ide o odvolacie dôvody v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP - poznámka
odvolacieho súdu). V súvislosti s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách a jeho aplikáciou

na daný prípad v prvom rade poukazuje na ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o bankách a na
bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok (VOP) a nakoľko dojednanie vzájomných práv a
povinnostízmluvnýmistranamiodchýlnezákonobankáchpripúšťaazároveňnevylučuje,zastávanázor,
že skúmanie splnenia podmienok v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 bolo v konaní nadbytočné a
súd vec nesprávne právne posúdil, ak skúmal splnenie týchto podmienok napriek tomu, že zmluvné

strany si vzájomné práva a povinnosti upravili odchýlne od zákonnej úpravy ustanovenia § 92 ods. 8
zákona o bankách. Na podporu svojich tvrdení v tomto smere poukázal aj na označené rozhodnutia
krajských súdov Slovenskej republiky, konkrétne rozhodnutí Krajského súdu v Prešove a v Trnave.
Napriek uvedenému svojmu názoru pre úplnosť ďalej poukazuje na skutočnosť, že v konaní bolo
podľa jeho názoru preukázané, že postupca pred postúpením pohľadávky dodržal všetky podmienky,

ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá a teda nedošlo k porušeniu bankového
tajomstva. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením nepretržite dlhšie
ako 90 kalendárnych dní (najneskôr od 22.05.2008 - posledného plnenia záväzku) a zároveň bolo
preukázané, že žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok úveru.
Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 CSP majú strany povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné

a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, keď v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 CSP
skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Keďže tieto
skutkové tvrdenia neboli protistranou popreté, bolo ich potrebné považovať za takzvané nesporné
skutkové tvrdenia a na základe toho potom zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vzhľadom k uvedenému preto zastáva názor,

že mu vznikol nárok na úhradu uplatňovaných nárokov a pokiaľ ide o otázku svojej aktívnej legitimácie,
túto preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu ako aj zmluvou
o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy. Preukázanie splnenia podmienok podľa
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách v konaní nebolo potrebné, keďže preukázal odchýlne
dojednanie zmluvných strán.

8. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania

žalobcu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ustanovenia §
387 ods. 1 CSP potvrdiť ako rozhodnutie (vo výroku) vecne správne, keď súčasne o trovách odvolacieho
konania strán sporu voči sebe navzájom rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému,ktorému vzniklo právo na náhradu trov konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z
dôvodu, že mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli a žiadne si ani neuplatňoval.

10. Nakoľko sa odvolací súd v celom rozsahu (v skutkových i právnych záveroch) stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP
sa v odôvodnení svojho rozhodnutie obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, keď na zdôraznenie jeho správnosti aj s ohľadom na odvolacie dôvody poukazuje na to, že

- z označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/26/2017 (bod 18) vyplýva neprípustnosť
a teda neplatnosť zmluvných dojednaní odporujúcich ustanoveniu § 92 ods. 8 zákona o bankách,
- ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít v zmysle článku 2 ods. 2 CSP netvoria
rozhodnutia odvolacích súdov neprevzaté do Zbierky stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR v spore
rovnakého žalobcu, keď aj v prípade rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sú právne významné z tohto
pohľadu len jeho rozhodnutia vydané v dovolacom konaní,

- odvolací súd poukazuje aj na ustálenú rozhodovaciu prax vyplývajúcu z rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018 (publikovaného pod R 60/2018 v Zbierke stanovísk NS a
rozhodnutí súdov SR, ktorý rozsudok žalobca nesporne ako účastník aj tejto rozhodovanej veci pozná),
z ktorého rozhodnutia vyplýva povinnosť súdu prihliadnuť aj bez námietky (z úradnej povinnosti) na
absolútnu neplatnosť postúpenia (bod 25. odôvodnenia), ako aj to, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o

bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež právo klienta v súvislosti s postúpením
pohľadávky, keď postúpenie pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením, je
neplatný právny úkon, teda neobstojí záver odvolateľa o tom, že v konaní nebolo potrebné preukázanie
splnenia podmienok podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách a že pri neexistencii popretia
platnosti postúpenia pohľadávky žalovaným súd musel považovať platnosť postúpenia za nesporné

skutkové tvrdenia a nemohol sám túto otázku posudzovať,
- v prípade tohto konania môže súd vykonať aj dôkazy nenavrhnuté, ale nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci (§ 295 CSP), keď ustanovenia o sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania sa nepoužijú (§ 296
CSP), pričom všeobecné ustanovenia (CSP) o konaní sa použijú (len) primerane (§ 300 CSP),
- v danej veci žalobca netvrdil (a nepreukazoval) zosplatnenie pohľadávky jeho právnym predchodcom

a realizáciu jeho výziev (právneho predchodcu) voči žalovanému na zaplatenie dlžnej časti pohľadávky
(v rozsahu nesplácaných splátok a príslušenstva), teda žalovaný nemal ani čo rozporovať,
- je potrebné dôsledne rozlišovať právo na zosplatnenie a právo na postúpenie pohľadávky aj v kontexte
ustanovenia § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, a že
- z rozhodnutia 7Cdo/26/2017 (bod 18. odôvodnenia) vyplýva tiež nedostatok oprávnenia žalobcu (ako

nebankovéhosubjektu) navyhláseniemimoriadnejsplatnosti(zosplatnenie)úveru,akoajnapostúpenie
nesplatnej časti pohľadávky bankou.

11. Zo všetkých zhora označených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).