Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. september 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/248/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5610201503
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5610201503.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a

členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: BAUKING s.r.o.,
so sídlom Farebná 15-17, 821 05 Bratislava, IČO: 35 704 608, zastúpenému zástupcom slc partners
s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 16, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 47 246 634, proti
žalovaným: v 1/ rade Tatry mountain resorts, a.s., so sídlom Demänovská Dolina 72, 031 01 Liptovský
Mikuláš, IČO: 31 560 636, v 2/ rade WEBIS, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava - mestská
časť Staré Mesto, IČO: 36 368 351, obaja zastúpení právnou zástupkyňou JUDr. Barborou Miškovou
Kubošiovou, advokátkou, so sídlom D. XXXX/XX, XXX XX Z., v konaní o zaplatenie 138.252,66 Eur s

príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1/ rade a v 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č.k. 9Cb/95/2010-683 zo dňa 23.5.2016 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu
LiptovskýMikulášč.k.9Cb/95/2010-808zodňa30.augusta2016,vovýrokuI.,podľaktoréhosúžalovaní
povinný zaplatiť žalobcovi 116.178,71 Eur s príslušenstvom, výroku III., ktorým bolo vyslovené, že o
trovách konania rozhodne súd do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/95/2010-683 zo dňa 23.5.2016 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/95/2010-808 zo dňa 30. augusta

2016 v napadnutom výroku I. o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi 116.178,71 Eur s úrokom z
omeškania 9 % ročne od 16.1.2010 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného plniť
žalobcovi v spojení s výrokom III., ktorým bolo vyslovené, že o trovách konania súd rozhodne do 30 dní
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, p o t v r d z u j e .

Žalobca m á n á r o k na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd v spojení s opravným uznesením rozhodol výrokom I. tak, že

žalovaní v 1/ rade a v 2/ rade sú povinní zaplatiť žalobcovi 116.178,71 Eur s úrokom z omeškania 9 %
ročne od 16.1.2010 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného plniť žalobcovi.
Výrokom II. žalobu v časti o zaplatenie 22.073,95 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 16.1.2010
do zaplatenia voči žalovaným v 1/ rade a v 2/ zamietol. Výrokom III. vyslovil, že o trovách konania
rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia okresný
súd poukázal na žalobu, podľa ktorej sa pôvodný žalobca RE-ARCH a.s., so sídlom v Bratislave 2 -

Ružinov 827 05, Farebná 15-17, IČO: 35 785 233, domáhal uloženia povinnosti žalovaným v 1/ a v 2/
rade zaplatiť spoločne a nerozdielne istinu vo výške 138.252,66 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 9 % ročne z dlžnej istiny od 16.1.2010 do zaplatenia a trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že
žalovaný v 1/ rade ako výlučný vlastník predmetu nájmu špecifikovaného v Zmluve o nájme nebytovýchpriestorov zo dňa 1.6.2004 uzavretej medzi účastníkmi prenajal žalobcovi bufet nachádzajúci sa na
vrcholovej stanici kabínkovej lanovky F. v B. B. a následne na základe Dodatku č. 1 zo dňa 25.1.2005 k
zmluve prenajal žalobcovi sociálne zariadenie - záchody nachádzajúce sa v obci Demänovská Dolina,

katastrálne územie B. B. v lokalite F. - I. v budove vrcholovej stanice 4KLD B. B.. Podľa článku VIII. bod
3. zmluvy a jej dodatku bol žalovaný v 1/ rade povinný zaplatiť žalobcovi v prípade skončenia nájmu z
dôvodov v § 9 ods. 2, 3 písm. b), c) zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov
sumu 3.500.000,-Sk (116.178,72 Eur) plus DPH podľa platnej legislatívy (22.073,96 Eur), to je celkom
sumu 138.252,66 Eur, ak dôjde k skončeniu nájmu do 31.5.2014 ako náhradu za vynaložené náklady

žalobcu na rekonštrukciu predmetu nájmu a tiež za nemožnosť užívať predmet nájmu v dohodnutej dobe
a za nemožnosť využiť opciu na ďalšie užívanie predmetu nájmu; 2.000.000,- Sk (66.387,84 Eur) plus
DPH podľa platnej legislatívy (12.613,69 Eur), to je celkom sumu 79.001,53 Eur, ak dôjde k skončeniu
nájmu po 1.6.2004 ako náhradu za vynaložené náklady žalobcu na rekonštrukciu predmetu nájmu a
tiež za nemožnosť užívať predmet nájmu v dohodnutej dobe. Dňa 27.8.2009 došlo k skončeniu nájmu
zo strany žalovaného v 2/ rade z dôvodu podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 116/1990 Zb. výpoveďou

zmluvy. Na základe výpovede sa žalobca dozvedel, že žalovaný v 2/ rade nadobudol dňa 28.6.2009
nehnuteľný majetok špecifikovaný vo výpovedi vrátane predmetu nájmu. Týmto vstúpil žalovaný v 2/
rade v súlade s § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka do právneho postavenia prenajímateľa zo zmluvy.
Na základe vyššie uvedených skutočností žalobca dňa 31.12.2009 vystavil žalovanému v 2/ rade faktúru
č. 2009/71 splatnú do 15.1.2010 a požiadal o zaplatenie finančnej náhrady vo výške 138.252,66 Eur.

Žalovaný v 2/ rade a rovnako aj žalovaný v 1/ odmietli finančnú náhradu zaplatiť, dostali sa do omeškania
so splnením záväzku.

2. Žalovaní v sporovom konaní spochybnili existenciu a pravosť dodatku č. 1 nájomnej zmluvy. Žalovaný
v 2/ rade namietal nedostatok pasívnej legitimácie s tvrdením, že na neho ako nadobúdateľa prenajatej

nehnuteľnosti neprešli práva a povinnosti medzi nájomcom a prenajímateľom ohľadom náhrady za
zhodnotenie predmetu nájmu a jeho rekonštrukciu, teda nedošlo ku generálnej sukcesii do práv a
povinností prenajímateľa. Žalovaní poukázali na to, že zmluvná pokuta je peňažná suma, ktorú je dlžník
povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní svoju povinnosť, pričom ju nemožno v žiadnom prípade
dohodnúť pre prípad výkonu práva na skončenie zmluvy, najmä odstúpenia od zmluvy, či výpovede

zmluvy. Dodatok č. 1 k nájomnej zmluve považovali pre rozpor so zákonom v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka za absolútne neplatný, a preto žalobcovi nevznikol ani nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie
finančnej náhrady, ktorá je svojou podstatou zmluvnou pokutou pre prípad výkonu práva skončenia
zmluvy zo strany žalovaného v 2/ rade ako prenajímateľa.

3. Okresný súd poukázal na svoje uznesenie č.k. 9Cb/95/2010-319 zo dňa 11.6.2012, ktorým pripustil na
návrh pôvodného žalobcu zmenu na strane žalobcu, na ktorého miesto vstúpila obchodná spoločnosť
BAUKING s.r.o., so sídlom Farebná 15-17, Bratislava, 821 05, IČO: 35 704 608 na základe zmluvy o
postúpení pohľadávky.

4. Okresný súd poukázal na svoj postup, že pôvodne rozhodol rozsudkom zo dňa 5.12.2012 č.k.
9Cb/95/2010-401 tak, že návrh voči žalovaným v 1/ a v 2/ rade zamietol. Z titulu vyvolaného odvolacieho
konania Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 15.10.2013 č.k. 13Cob/145/2013-457 rozsudok
Okresného súdu Liptovský Mikuláš zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom
uviedol závery tak k veci, ako aj k ďalšiemu postupu konania a právneho zhodnotenia veci.

5. Okresný súd po vykonanom dokazovaní, ktorého rozsah uviedol v odôvodnení svojho rozsudku a za
aplikácie ust. § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, 6, § 265, § 266 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 35
ods. 2, § 3 ods. 1, § 544, § 524, § 680 ods. 2, 3, § 720 Občianskeho zákonníka, ako aj rozhodných
ustanovení zákona č. 116/1190 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov dospel k záveru, že

žalobe o zaplatenie sumy 116.178,71 Eur s príslušenstvom je potrebné vyhovieť a v časti o zaplatenie
22.073,95 Eur s príslušenstvom je potrebné žalobu zamietnuť.

6. Okresný súd poukázal na to, že nebolo sporu v tom, že pôvodný žalobca RE-ARCH a.s., IČO: 35 785
233 v postavení nájomcu bol ku dňu uzavretia zmluvy o nájme nebytových priestorov a dodatku k zmluve

o nájme nebytových priestorov podnikateľom, rovnako ako žalovaný v 1/ rade ako prenajímateľ, ako aj,
že ich záväzkový vzťah zo zmluvy o nájme nebytových priestorov sa týkal ich podnikateľskej činnosti.
Rovnako nebolo sporné, že dňa 1.6. 2004 bola uzavretá Zmluva o nájme nebytových priestorov na dobu
určitú 10 rokov od 1.6.2004 do 1.6.2014 s právom opcie na pokračovanie nájmu na ďalších 10 rokov.7. Spornou zo strany žalovaného v 1/ rade bola skutočnosť namietanej platnosti zmluvy o nájme
nebytových priestorov (ďalej len ,,zmluva“) pre neurčitosť predmetu nájmu. Na základe predloženej

zmluvy, výpovedí svedkov, ostatných listinných dôkazov a následného správania účastníkov zmluvného
vzťahu mal okresný súd za to, že predmet nájmu je dostatočne určitý, keďže zmluvným stranám bolo
zrejmé a známe, že predmetom nájmu je bufet vo vrcholovej stanici 4 kabínkovej lanovej dráhy (KLD) -
I. na F. súp. č. XXX, na pozemku parc. č. 2919/2 zapísané na liste vlastníctva č. XX, katastrálne územie
B. B., vtedy Katastrálneho úradu v Žiline, Správy katastra Liptovský Mikuláš. Žalovaný v 1/ rade do

vyvolaniasúdnehokonanianenamietalneurčitosťpredmetunájmu,čomusvedčíajsprávanieúčastníkov
pouzavretízmluvy.Okresný súdnezistilžiadnyrozporprejavuvôlenielenvokamihuuzatváraniazmluvy
o nájme, ale aj vzhľadom s prihliadnutím na správanie sa zmluvných strán aj po uzavretí zmluvy.

8. Žalovaní robili spornou platnosť zmluvy pre absenciu súhlasu obce podľa § 3 ods. 3 v
spojení s § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy 1.6.2004. K tejto

vyvolanej spornosti okresný súd poukázal na to, že charakter nebytového priestoru, ako určeného na
prevádzkovanie obchodu a služieb, nebol medzi účastníkmi sporný a nebol ani v rozpore s ustanovením
§ 43c ods. 1 písm. c) zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré ustanovenie bolo účinné
aj ku dňu uzavretia zmluvy o nájme nebytových priestorov. Keďže žalobca preukázal, že požiadal o
predchádzajúci súhlas obce na prenajatie nebytových priestorov, určených na prevádzkovanie obchodu

a služieb, je zmluva platná.

9. Ďalšou spornosťou, ktorou sa okresný súd zaoberal, bolo, či došlo k uzavretiu Dodatku č. 1 k Zmluve
o nájme zo dňa 1.6.2004 dňa 25.1.2005 (ďalej len ,,dodatok“). Podľa výsledkov dokazovania okresný
súd mal za zistené, že za žalovaného v 1/ rade ako prenajímateľa dodatok k zmluve o nájme podpísali

predseda predstavenstva JUDr. Róbert Bockanič a člen predstavenstva Mgr. O. B., ktorí potvrdili, že
zmluvu podpísali. Okresný súd vyjadril jednotlivé články dodatku č. 1. Za podstatné považoval to, čo
vyjadrili zmluvné strany v preambule dodatku č. 1, v časti článku VIII., kde sa výslovne uvádza, že
článok VIII. zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 1.6.2004 - skončenie nájmu, sa mení a dopĺňa
dodatkom tak, že body 2 a 3 sa nahrádzajú novými bodmi 2 a 3 a dopĺňajú sa nové body 4, 5, 6. Podľa

bodu VIII. bod 3. dodatku v prípade, ak dôjde k skončeniu nájmu z dôvodov uvedených v § 9 ods. 2
a ods. 3 písm. b) a c) zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov alebo na
základe iného dôvodu, za ktorý zodpovedá alebo ktorý spôsobí prenajímateľ, zaväzuje sa prenajímateľ
uhradiť nájomcovi sumu a/ 3.500.000,- Sk plus DPH podľa platnej legislatívy, ak dôjde k skončeniu
nájmu do 31.5.2014 ako náhradu nákladov, ktoré vynaložil nájomca na rekonštrukciu predmetu nájmu,

na zariaďovacie predmety bufetu, zariadenie bufetu, zariadenie terás a sedení bufetu, skladové zásoby
a tiež ako náhradu za nemožnosť užívať predmet nájmu v dohodnutej dobe a za nemožnosť využiť
opciu na ďalšie užívanie predmetu nájmu. V bode 4. článku VIII. dodatku sa zmluvné strany dohodli, že
ak dôjde k skončeniu nájmu podľa bodu 3, prenajímateľ sa v deň nasledujúci po uplynutí výpovednej
doby alebo deň nasledujúci po skončení nájmu stane vlastníkom hnuteľného majetku, ktorý sa nachádza

pred a v predmete nájmu - zariaďovacie predmety bufetu, zariadenie bufetu, zariadenie terás a
sedení k bufetu, skladových zásob s výnimkou veci zamestnancov, hnuteľných vecí, ktoré nie sú vo
vlastníctve nájomcu, ale sú vo vlastníctve dodávateľov (chladiace, mraziace boxy, chladničky, pípy,
kávovary, čokomaty, mlynčeky na kávu, propánbutánové fľaše, CO-fľaše, tlakové nádoby). Náhrada
za nadobudnutie vlastníckeho práva k týmto hnuteľným veciam je obsiahnutá vo finančnej náhrade

špecifikovanej v bode 3. Podľa bodu 6. článku VIII. dodatku v prípade, ak do práv prenajímateľa vstúpi
akákoľvek tretia osoba (napríklad z dôvodu prevodu vlastníckeho práva k predmetu nájmu), ručí súčasný
prenajímateľ-JasnáNízkeTatry,a.s.zavyplatenienáhradyuvedenejvbode3.Aknovýsubjektuvedenú
náhradu nezaplatí v stanovenej dobe, nájomca je po neuhradení náhrady v stanovenej dobe oprávnený
obrátiť sa s nárokom na úhradu tejto finančnej náhrady priamo na súčasného prenajímateľa Jasná

Nízke Tatry, a.s. a ten je povinný túto náhradu zaplatiť do 15 dní odo dňa doručenia výzvy nájomcu.
Tento záväzok na seba preberá súčasný prenajímateľ (žalovaný v 1/ rade) v zmysle § 303 Obchodného
zákonníka. Podľa článku IX. dodatku všetky články zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa
1.6.2004 neupravené týmto dodatkom zostávajú v platnosti v pôvodnom znení. Okresný súd zvýraznil,
že zo žiadneho z dojednaní dodatku nevyplýva, že by sa zmenené ustanovenia článku VIII. dodatku

vzťahovali len k sociálnemu zariadeniu.

10. Okresný súd ďalej poukázal na to, že nebolo sporu v tom, že na základe kúpnej zmluvy uzavretej
medzi žalovaným v 1/ rade ako predávajúcim a pôvodným žalovaným v 2/ rade ako kupujúcim, ktorejvklad bol povolený Správou katastra Liptovský Mikuláš 10.7.2008 (č.l. 222 - 226) došlo k zmene
vlastníctva k nehnuteľnosti - stavbe súp. č. XXX, na pozemku parc. č. 2919/2, na liste vlastníctva č.
XX, Katastrálneho úradu v Žiline, Správy katastra Liptovský Mikuláš, pre katastrálne územie B. B., v

ktorej sa nachádzajú aj predmetné nebytové priestory - bufet a sociálne zariadenie a žalovaný v 2/
rade vstúpil vo vzťahu k prenajatej veci do právneho postavenia prenajímateľa. Žalovaný v 1/ rade dňa
25.9.2006 a 9.5.2007 (č.l. 102, 105) vyzýval žalobcu na vypratanie nebytových priestorov, a to aj bufetu
nachádzajúceho sa na vrcholovej stanici kabínkovej lanovky F. - I. (z dôvodu „užívania bez akéhokoľvek
právneho dôvodu a neplatnosti nájomnej zmluvy“), s čím žalobca nesúhlasil a písomne sa k výzvam

na vypratanie vyjadroval 2.10.2006 a 17.5.2007 (č.l. 103 - 104, 106 - 107). Nadobúdateľ nehnuteľnosti,
žalovaný v 2/ rade písomne listom zo dňa 27.8.2009 (č.l. 21) vypovedal žalobcovi nájomnú zmluvu
podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 116/1990 Zb., keďže dňa 16.7.2008 príslušný správny orgán vydal
právoplatné stavebné povolenie, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16.7.2008 na stavbu „prestavba stanice
LD na reštauráciu a detské centrum - Brhliská, súp. č. XXX Demänovská Dolina“, ktorá skutočnosť
nebola spornou. Okresný súd uviedol, že takáto zmena stavby, resp. jej odstránenie, ktorá bráni užívať

nebytový priestor, je dôvodom pre vypovedanie zmluvy o nájme nebytových priestorov, hoci aj bola
uzavretá na dobu určitú (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 116/1990 Zb.). Pôvodný žalobca a žalovaný
v 1/ rade sa dohodli, že v prípade, ak dôjde k skončeniu nájmu z dôvodov uvedených v § 9 ods. 2,
ods. 3 písm. b), c) zákona č. 116/1990 Zb. alebo na základe iného dôvodu, za ktorý zodpovedá alebo
ktorý spôsobí prenajímateľ, zaväzuje sa prenajímateľ uhradiť nájomcovi sumu 3.500.000,- Sk plus DPH.

Článok VIII. bod 3. písm. a) dodatku zmluvy svojim obsahom bol najbližšie k zmluvnej pokute ako
paušalizovanej náhrade škody. Z jeho obsahu vyplýva, že ide o zabezpečenie hlavného záväzku -
nájmu a je v ňom uvedené, pre ktoré dôvody skončenia nájmu pred uplynutím dohodnutej doby nájmu
vzniká povinnosť a tomu zodpovedajúce právo na zmluvnú pokutu. Vypovedaním zmluvy dochádza ku
skončeniu nájmu. Suma 3.500.000,- Sk v sebe podľa dodatku zahŕňa paušalizovanú náhradu škody

ako investície žalobcu, ušlý zisk a ocenenie opčného práva. Nejednalo sa o odstupné podľa § 355
Obchodného zákonníka, ani o nárok podľa § 667 Občianskeho zákonníka a ani zmluvné dojednanie
podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka pre prípad zániku zmluvy pred dohodnutou dobou. Nešlo
o úhradu nákladov na zmenu prenajatej veci (§ 667 Občianskeho zákonníka), lebo paušálnou čiastkou
svedčiacou zmluvnej pokute sú popisované škoda, ušlý zisk a ocenenie práva. Krajský súd sa stotožnil

s právnou kvalifikáciou nároku žalobcu titulom zmluvnej pokuty. Okresný súd považoval dojednanie o
zmluvnej pokute za neplatné v časti, kde mal vzniknúť nájomcovi nárok na zmluvnú pokutu pri výkone
práva prenajímateľa - žalovaného v 1/ rade vypovedať zmluvu. Dojednanie článku VIII. bod 3. písm.
a) dodatku č. 1 krajský súd však vyložil ako dohodu zmluvných strán zaisťujúcu splnenie povinnosti
prenajímateľa zabezpečiť nájom po dohodnutú dobu, respektíve dodržať dohodnutú dobu nájmu do

31.5.2014 (článok IV. zmluvy o nájme nebytových priestorov), ako i právo žalobcu využiť opciu na ďalšie
užívaniepredmetunájmu,tedanavyjadreniestavuurčitejškodovejudalosti,ktorámôženastaťvprípade
nedodržaniatejtozmluvnejpovinnosti,čoneodporujeustanoveniu§544anasl.Občianskehozákonníka,
z ktorého vyplýva, že zmluvnou pokutou možno zaisťovať akúkoľvek právnu (zmluvnú alebo zákonnú)
povinnosť,ktorásamôžetýkaťpeňažnéhoaleboinéhoplnenia.Určujúca bolaprejavenáautonómiavôle

zmluvných strán, ktorá vôľa v danom prípade spočívala v zaistení dodržania zmluvne dohodnutej doby
trvania nájmu prenajímateľom, čo bolo vyjadrené i odkazom na zákonné ustanovenie § 9 ods. 2 a ods.
3 písm. b) a c) zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, upravujúce možnosť
tak prenajímateľa, ako i nájomcu vypovedať zmluvu uzavretú na určitý čas pred uplynutím času. Právny
názor odvolacieho súdu je pre okresný súd záväzný. Odvolací súd zdôraznil zmysel a účel zmluvnej

pokuty, pričom v danom prípade bolo potrebné prihliadnuť k tomu, že samotným účelom zmluvného
dojednania článku VIII bod 3. písm. a) dodatku č. 1 bolo viesť zmluvné strany k riadnemu plneniu
záväzku, t.j. sankcionovať tú zmluvnú stranu, ktorá sa nesplní svoju povinnosť, t.j. nezabezpečí nájom
po dohodnutú dobu, respektíve nedodrží dohodnutú dobu nájmu, pričom náhrada nákladov dohodnutá
v článku VIII bod 3. písm. a) dodatku č. 1 zodpovedá paušalizovanej náhrade škody, ktorá vložením

investícií žalobcovi vznikla v spojení s nemožnosťou užívania predmetu nájmu za dohodnutú dobu a
nemožnosti využitia opcie na ďalšie užívanie predmetu nájmu, pričom táto časť dohody je vyjadrená v
sume 3.500.000,- Sk a je oddeliteľná od časti dohody DPH. Z textu zmluvy vo väzbe na preukázaný
skutkový stav nebolo celkom zrejmé, či právo na zmluvnú pokutu malo vzniknúť pri porušení povinností
zmluvy o nájme prenajímateľom, či v dôsledku výkonu jeho práva, a preto bolo na mieste prikloniť sa

k výkladu zohľadňujúcemu vyššie uvedené závery, podľa ktorých záväzok vyplývajúci z článku VIII bod
3. písm. a) dodatku č. 1, ktorý charakterovo je zmluvnou pokutou, uhradiť prenajímateľom nájomcom
dohodnutú sumu 3.500.000,- Sk + DPH, je sankciou za porušenie zmluvnej povinnosti prenajímateľa
zabezpečiť nájom po dohodnutú dobu, respektíve dodržať dohodnutú dobu nájmu a nie pre výkon práva.11. Okresný súd považoval zmluvnú pokutu za neplatnú v časti dojednania o dani z pridanej hodnoty
(zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty), lebo zmluvná pokuta nie je predmetom dane z

pridanej hodnoty (DPH). Ustanovenie o dojednaní opcie na pokračovanie nájmu na ďalších 10 rokov od
1.6.2014 okresný súd považoval za neplatné. Z dojednania zmluvných strán nebolo možné zistiť pre
koho je právo opcie určené (nájomcovi, prenajímateľovi, obidvom), do kedy ho môže/môžu uplatniť a
akým spôsobom. Toto dojednanie podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka okresný súd vyhodnotil za
neplatné s prihliadnutím na ust. § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré sa týka obnovenia nájomnej

zmluvy uzavretej na dobu určitú.

12. Okresný súd poukázal na to, že ak aj zmluvné strany v dohode nepoužijú pojem „zmluvná pokuta“
nie je to rozhodujúce, pretože rozhodujúci je obsah ich dojednania, či zodpovedá ustanoveniu § 544
Občianskeho zákonníka. Zmluvnou pokutou v zmluvnom vzťahu účastníkov konania bola zabezpečená
povinnosť prenajímateľa zotrvať v nájomnom vzťahu s právnym predchodcom žalobcu po dohodnutú

dobu. Nájomcovi vzniklo právo na zmluvnú pokutu v prípade, ak by došlo k skončeniu nájmu z
dôvodu, za ktorý zodpovedá alebo ktorý spôsobí prenajímateľ hoci aj výpoveďou. V čase uzavretia
dohody o zmluvnej pokute sa zmluvné strany pri realizácii svojich práv dohodli na zmluvnej pokute
v prospech nájomcu za situácie, ktorú popísali najmä svedkovia O. B. a X. I.. Dojednaním zmluvnej
pokuty sledovali posilnenie právnej istoty v zmluvnom vzťahu medzi nájomcom a prenajímateľom, pre

okolnosti nepriaznivé na strane prenajímateľa - žalovaného (väzba jedného zo štatutárov prenajímateľa,
potreba prevádzkovania zariadení prenajímateľa - predané lístky a pod.). Okresný súd nezistil, že
by zmluvné strany nevyvinuli dostatočnú mieru starostlivosti a predvídavosti pri uzavieraní dohody
o zmluvnej pokute vo vzťahu k zmluve o nájme a jej dodatku. Právo na zmluvnú pokutu vyplýva
z hmotnoprávneho predpisu. Zmluvná pokuta bola prejavom vôle obidvoch zmluvných strán. Pokiaľ

sa žalovaní dovolávali dobrých mravov, tak sám žalovaný v 2/ rade nesplnil povinnosť prenajímateľa
zabezpečiť, aby nájomca po dohodnutú dobu mohol vykonávať právo nájmu. Povinnosť zo záväzkového
vzťahu vlastníka veci (prenajímateľa) voči nájomcovi nie je oslabenie práva vlastníka, ale spôsob
nakladania s nehnuteľnosťou, ktorú vlastník prenechal za odplatu do užívania na dohodnutú dobu inej
osobe. Skutočnosť, že zmluvnou pokutou bola zabezpečená iba povinnosť prenajímateľa neznamená

rozpor s dobrými mravmi. Okresný súd nezistil na strane nájomcu zneužitie subjektívneho práva v
zmysle šikanózneho výkonu práva so zjavným úmyslom poškodiť prenajímateľa. Okresný súd dospel
k záveru, že právny úkon, a to dohoda o zmluvnej pokute nebola v rozpore s dobrými mravmi.
Nezistil ani to, že by výkon práva žalobcu bol v rozpore s pravidlami poctivého obchodného styku.
Ak by totiž žalovaný splnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, ktorá bola zabezpečená zmluvnou

pokutou, nemohol by sa žalobca úspešne domáhať zaplatenia zmluvnej pokuty. Čo sa týka výšky
zmluvnej pokuty tak táto má predovšetkým zabezpečovaciu funkciu, t.j. zabezpečiť plnenie zmluvnej
povinnosti. Pri využití moderačného práva zo strany súdu sa vychádza iba z kritérií § 301 Obchodného
zákonníka a žiadnych iných, preto nie je dôvod, aby pri výške zmluvnej pokuty súd zohľadňoval,
že obdobnou zmluvnou pokutou nebola zabezpečená aj povinnosť nájomcu vyplývajúca zo zmluvy,

ale iba prenajímateľa - žalovaného. V rámci zásady zmluvnej voľnosti sa zmluvné strany dohodli, že
zabezpečia splnenie povinnosti prenajímateľa zotrvať v zmluvnom vzťahu po určitú dobu zmluvnou
pokutou a vo výške, ktorú si dohodli. Jediným kritériom zníženia zmluvnej pokuty bola hodnota a
význam zabezpečovanej povinnosti a okresný súd bol viazaný len na dolnej hranici zníženia zmluvnej
pokuty, a to do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti.

Okresný súd v rámci moderačného práva môže neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť, ak prijme
záver, že je neprimerane vysoká s prihliadnutím 1/ na hodnotu zabezpečovanej povinnosti, 2/ význam
zabezpečovanej povinnosti, do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením
zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Okresný súd v danej veci dospel k záveru,
že zmluvná pokuta nebola neprimerane vysoká, lebo mala zabezpečiť nerušený nájom nájomcovi po

dohodnutú dobu, ktorý predstavoval možnosť podnikať v predmete jeho podnikania, zabezpečovať
tak zisk, poskytovať zamestnanie. K významu zabezpečovanej povinnosti okresný súd poukázal na
motiváciu pri uzavretí dohody o zmluvnej pokute, keď išlo o navodenie stavu právnej istoty, najmä
ochranu záujmov nájomcu, ktorý vynaložil vlastné prostriedky na rekonštrukciu predmetu nájmu, čo je
priamo vyjadrené v dodatku č. 1 k zmluve o nájme, ďalej náhrada za nemožnosť užívať predmet nájmu

v dohodnutej dobe a za nemožnosť využiť opciu na ďalšie užívanie predmetu nájmu. Pri dohode o
zmluvnej pokute nie je potrebné, aby zmluvné strany uvádzali odôvodnenie zmluvnej pokuty, t.j. ako
dospeli k tejto výške, ale je postačujúce uviesť konkrétnu sumu, alebo spôsob určenia zmluvnej pokuty
Zmluvné strany uviedli konkrétnu sumu 3.500.000,- Sk (plus DPH). Bývalí štatutári žalovaného v 1/ radeako vypočutí svedkovia uviedli, že dôvod, ktorý ich viedol k uzavretiu dodatku č. 1 k zmluve o nájme
obsahujúcej dojednanie o zmluvnej pokute bol ten, že mali záujem na udržaní ekonomickej stability ich
spoločnosti a aby sa prevádzkovali bufety (ako doplnkové služby súvisiace s podnikateľskou činnosťou

žalovaného). Svojím obchodným partnerom chceli poskytnúť istotu dlhodobého podnikania. Vychádzalo
sa z toho, že zmluvné vzťahy neporušia a nebude dôvod pristupovať k zábezpekám. Takýmto spôsobom
chceli zabezpečiť obchodných partnerov aj pre prípad zmeny v osobe vlastníka predmetu nájmu.
Výška zmluvnej pokuty bola dohodnutá pre prípad predčasného skončenia nájomnej zmluvy a mala pre
nájomcu predstavovať ušlý zisk, škodu, zmarenú investíciu. Význam zabezpečovanej povinnosti bol v

nerušenom nájme nájomcu za zmluvne dohodnutých podmienok za odplatu po dohodnutú dobu, ktorý
predstavoval stav právnej istoty obidvoch zmluvných strán. K neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty a
hodnote zabezpečovanej povinnosti mal okresný súd preukázané, že žalovaný pristúpil k dojednaniu
o výške zmluvnej pokuty po dôkladnej úvahe a zvážení všetkých možností a bola plne prejavom jeho
vôle. Okresným súdom ustanovený znalec zistil predpokladaný výsledok hospodárskej činnosti nájomcu
- ušlý zisk pri prevádzkovaní bufetu v období od 1.12.2009 do 1.6.2014 s prihliadnutím na náklady,

ktoré by musel vynaložiť na dosiahnutie výnosov pri pravidelnom chode vecí vychádzajúc z obdobia
pred 1.12.2009 vo výške 35.470 Eur (1.418,80 Eur x 25 mesiacov) pri zohľadnení relevantných kritérií
zvolenej metodiky a charakteristiky prevádzky (sezónny charakter), lokality umiestnenia prevádzky.
Hodnotu zabezpečovanej povinnosti nebolo možné priamo vyčísliť, lebo ušlý zisk je iba jeden z jej
aspektov. Žalobca predložil pre účely vyčíslenia svojich nákladov na rekonštrukciu bufetu ním vystavený

krycí list rozpočtu s prílohami (č.l. 195 - 197) na sumu 434.699,50 Eur; súpis hnuteľných vecí -
zariadenia prevádzky (č.l. 198) vo výške 302.634,85 Sk (10.015,72 Eur). Zmluvná pokuta predstavuje aj
paušalizovanú náhradu škody, ale výška škody a zmluvnej pokuty nemusí byť zhodná. Dokonca škoda
ani nemusí vzniknúť. Zmluvná pokuta môže prevyšovať škodu a je vecou posúdenia, či je neprimerane
vysoká. Účelom dojednania zmluvnej pokuty je aj právo na zaplatenie zmluvnej pokuty bez potreby dlho

a komplikovane preukazovať výšku škody. V prípade moderačného práva nie je povinnosťou súdu znížiť
výšku zmluvnej pokuty do výšky škody, ktorá je dolnou hranicou zmluvnej pokuty, ak sa toho účastník
domáha, ale možnosť súdu znížiť zmluvnú pokutu, ak je neprimerane vysoká s prihliadnutím na hodnotu
a význam zabezpečovanej povinnosti. Okresný súd mal za to, že vzhľadom na vyššie uvedené zmluvná
pokuta nie je neprimerane vysoká.

13. V článku VIII bod 6. dodatku č. 1 k zmluve o nájme nebytových priestorov sa žalovaný v 1/ rade (v tom
čase v postavení prenajímateľa) zaviazal, že ak vstúpi akákoľvek tretia osoba do práv prenajímateľa,
napríklad z dôvodu prevodu vlastníckeho práva, ručí súčasný prenajímateľ (žalovaný v 1/ rade) za
vyplatenie náhrady uvedenej v bode 3. (zmluvnej pokuty), ak nový subjekt (žalovaný v 2/ rade) uloženú

náhradu nevyplatí v stanovenej dobe. Keďže nastali okolnosti dojednané v zmluve a do práv a povinností
prenajímateľa vstúpil ďalší subjekt - žalovaný v 2/ rade, stal sa pôvodný prenajímateľ nájomcovým
ručiteľom podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. V konaní nebolo sporné, že žalovaný v 2/
rade zmluvnú pokutu nezaplatil (vrátil faktúru), a preto bol žalobca oprávnený žiadať plnenie nielen
od dlžníka (žalovaného v 2/ rade), ale aj od ručiteľa (žalovaného v 1/ rade). Okresný súd vyhodnotil,

že kogentné ustanovenia Obchodného zákonníka boli dodržané a skutočnosť, že žalobca žaloval
žalovaných solidárne (spoločne a nerozdielne) nebola dôvodom na zamietnutie žaloby, pretože súd
môže upraviť znenie výroku rozsudku z úradnej moci.

14. Okresný súd poukázal na ust. § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré rieši právne dôsledky

spojené so zmenou prenajímateľa počas trvania nájomného vzťahu. V prípade účastníkov konania k
tomu došlo prevodom vlastníckeho práva k predmetu nájmu na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi
žalovanýmv1/rade(predávajúci)ažalovanýmv2/rade(kupujúci).Okresnýsúdkonštatoval,žezmenav
osobeprenajímateľanemásamaosebevplyvnatrvanienájmuaanijehoobsah.Nadobúdateľpredmetu
nájmu vstupuje do pôvodného nájomného vzťahu so všetkými jeho základnými obsahovými atribútmi,

akými sú najmä predmet nájmu, práva a povinnosti subjektov nájomného vzťahu vyplývajúce z nájomnej
zmluvy, zo zákona; s výnimkou tých práv a povinností, ktoré majú samostatný právny režim daný
právnym dôvodom ich vzniku (napríklad peňažné pohľadávky a záväzky vzniknuté za trvania pôvodného
nájomného vzťahu titulom dlžného nájomného a podobne). Zmyslom právnej úpravy je zabezpečiť
kontinuitunájomnéhovzťahupreprípadzmenyvlastníka.Nájomcovijetakposkytovanáprávnaochrana.

Okresnýsúduzavrel,žezmluvnúpokutudojednanúmedziúčastníkminebolomožnévylúčiťzpovinností,
ktoré prešli na nového prenajímateľa (žalovaného v 2/ rade), lebo jej účelom bolo zaistenie splnenia
povinnostíprenajímateľa,ktorésúobsahomzáväzku-zabezpečiťnájompodohodnutúdobu.Nanového
prenajímateľa prešiel záväzok vzniknutý z dohody o zmluvnej pokute, ktorý nepresiahol rámec práv apovinností typický pre nájomný vzťah (dodržať dohodnutú dobu nájmu). Právo na zaplatenie zmluvnej
pokuty vzniklo až po vstupe nového prenajímateľa na miesto pôvodného prenajímateľa. Zmluvu o nájme
uzavretú na dobu určitú vypovedal nový prenajímateľ (žalovaný v 2/ rade).

15. Okresný súd návrhu v časti vyhovel a uložil žalovanému v 2/ rade ako dlžníkovi a žalovanému v 1/
rade ako ručiteľovi povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 116.178,71 Eur s úrokom z omeškania 9
% ročne od 16.1.2010 do zaplatenia, ktorú uplatnil žalobca voči žalovanému v 2/ rade vystavením faktúry
č. 2009/71 zo dňa 31.12.2009, splatnej 15.1.2010 na sumu 138.252,66 Eur a ktorú mu žalovaný v 2/ rade

vrátil, pretože ju považoval za bezpredmetnú (číslo listu 6, 6/rub). Žalobcovi vzniklo právo na úroky z
omeškania,ktorénebolizmluvnedohodnutépodľa§369ods.1Obchodnéhozákonníkavzneníúčinnom
od 15.1.2009 do 31.1.2013 a § 3 vyhlášky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013 vo výške
základnej úrokovej sadzby ECB 1 % zvýšenej o 8 percentuálnych bodov od prvého dňa omeškania až do
zaplatenia, keďže zmluva bola uzavretá dňa 1.6.2004 a dodatok k zmluve dňa 25.1.2005 a omeškanie
vzniklo po 31.12.2009, respektíve súčasne po 14.1.2009. Vo zvyšnej časti predstavujúcej vyčíslenie

DPH 22.073,95 Eur a jej príslušenstva žalobu zamietol.

16. V súvislosti s trovami súdneho konania v napadnutom rozsudku v spojení s opravným uznesením
okresný súd výrokom III. vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. Pri tomto výroku vychádzal okresný súd z ust. § 151 ods. 3 O.s.p. v znení

platnom a účinnom do 30.6.2016 s poukazom na tú situáciu, keď okresný súd pre vyhlásenie rozsudku
odročil pojednávanie, pričom s prípadnou prítomnosťou sporových strán a ich právnych zástupcov na
tomto pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, môžu vzniknúť ďalšie trovy konania.

17. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný v 1/ rade prostredníctvom právnej

zástupkyne, a to vo výroku, ktorým bolo žalovaným v 1/ a v 2/ rade uložené zaplatiť žalobcovi 116.178,71
Eur spolu s príslušenstvom a v súvisiacom výroku o trovách konania. Žalovaný v 1/ rade ako
odvolacie dôvody poukázal na ust § 205 ods. 2 písm. a), c), d), f) O.s.p. v znení platnom a účinnom do
30.6.2016. Žalovaný v 1/ rade namietal nesprávnosť skutkových zistení a právneho posúdenia z dôvodu
nevykonania dokazovania predložením originálu listiny právneho úkonu označeného ako Dodatok č. 1

zo dňa 25.01.2005 k nájomnej zmluve zo dňa 01.06.2004 (ďalej len „zmluva“), neunesenia dôkazného
bremena zo strany žalobcu podľa vykonaného dokazovania, najmä vyjadrení právneho zástupcu
žalobcu a výpovedí žalobcu a svedkov Mgr. O. B. a JUDr. X. I., v právnom posúdení žalobou uplatneného
nároku ako zmluvnej pokuty podľa § 300 a nasledujúce ustanovenia Obchodného zákonníka v spojení s
§ 544 Občianskeho zákonníka, v právnom posúdení určitosti, resp. neurčitosti dojednania obsiahnutého

v článku VIII. bod 3. Dodatku č. 1 (ďalej len „dodatok“) podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa § 266 Obchodného zákonníka v spojení s § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v posudzovaní,
či nárok žalobcu na finančnú náhradu vyhodnotený okresným súdom ako zmluvná pokuta zabezpečuje
povinnosť žalovaného v 2/ rade (žalovaný v 1/ rade v postavení ručiteľa) alebo výkon práva a právneho
posúdenia zániku nájmu výpoveďou žalovaného v 2/ rade ako porušenia povinnosti prenajímateľa,

za ktoré porušenie povinnosti zodpovedá a nie ako výkon práva, právneho posúdenia dojednania
obsiahnutého v článku VIII. bodu 3. dodatku ako dojednania, ktoré nie je neplatné pre rozpor so zákonom
podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ani pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 v spojení
s § 39 Občianskeho zákonníka a právnom posúdení dojednania obsiahnutého v článku VIII. bodu
3. dodatku ako dojednania, ktorému nie je dôvod odoprieť právnu ochranu pre rozpor so zásadami

poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na závery o zmluvnej
voľnosti účastníkov konania ako účastníkov obchodnoprávneho vzťahu, v rozhodnutí okresného súdu
o neexistencii dôvodov pre aplikáciu moderačného práva podľa § 301 Obchodného zákonníka, v
prípadepreukázaniaplatnostidojednaniaozmluvnejpokute,ktorúplatnosťžalovanýpopiera,posúdenia
skutkových okolností prípadu rozhodujúcich z hľadiska posúdenia existencie dôvodov na aplikáciu

moderačného práva podľa § 301 Obchodného zákonníka, t.j. posúdenia neprimeranosti výšky zmluvnej
pokuty, a to tak z hľadiska hodnoty, ako aj významu zabezpečovanej povinnosti, keď okresný súd v
rozpore s obsahom spisu a vykonanými dôkazmi nesprávne tieto okolnosti na základe vykonaných
dôkazov posúdil, v posúdení neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu o nepreukázaní výšky
ním tvrdených investícií do predmetu nájmu, ako aj času ich vykonania a nepreukázania súhlasu zo

strany žalovaného v 1/ rade ako prenajímateľa na ich uskutočnenie, a to tak z hľadiska posúdenia
ich oprávnenosti, ako aj z hľadiska posúdenia dojednania obsiahnutého v článku VIII. bod 3 dodatku
pre účely úvahy o dodržaní zásady dobrých mravov, ako aj nepreukázaní hodnoty hnuteľných vecí -
zariadenia prevádzky ako kúpnej ceny, ako ani času ich nadobudnutia, či preukázania ich nadobudnutiaa vlastníctva žalobcu k nim, posúdení čl. VIII. bod 6. zmluvy v znení dodatku ako platného ručiteľského
vyhlásenia žalovaného v 1/ rade z hľadiska jeho určitosti i prípustnosti, s dôsledkom posúdenia pasívnej
legitimácie žalovaného v 1/ rade v konaní.

18. Žalovaný v 1/ rade ďalej namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, pokiaľ sa
okresný súd nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadom neunesenia dôkazného bremena, právneho
posúdenia žalobcom uplatneného nároku nie ako zmluvnej pokuty, výšky žalobcom uplatneného nároku,
neurčitosti dojednaní, keď obsah záverečného vyjadrenia žalovaného v 1/ rade okresný súd len
mechanicky prepísal do odôvodnenia svojho rozsudku bez toho, aby sa podrobne, presne a jasne s

argumentáciou žalovaného v 1/ rade s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu vysporiadal.
19. Žalovaný v 1/ rade v odvolacom konaní zotrval na tom, že žalobca nepreukázal existenciu a pravosť
dodatku v priebehu celého konania. V súdnom konaní nepredložil originál ním tvrdeného dodatku.
Tento dodatok, podľa ktorého uplatnil žalobca svoj nárok, opiera len o dodatok predložený vo fotokópii.
Dôkazné bremeno ohľadne pravosti tejto listiny ležalo na žalobcovi, keďže žalobca z tohto dôkazu, a to z
dodatku, vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. V súvislosti s dôkaznou povinnosťou žalobcu

vo vzťahu k dodatku, žalovaný poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6M Cdo 15/2010,
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 6/2010 zo dňa 22.09.2010 a rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo 13/2009. Vo vzťahu k vykonaným dôkazom, ktoré mali väzbu k dodatku, žalovaný
v 1/ rade poukázal, že výpovede svedkov sa rozchádzali a boli rozporné v zásadných častiach týkajúcich
sa miesta a dátumu podpisu údajne existujúceho dokumentu označeného do dodatok, ako aj účelu a

obsahu tohto údajného právneho úkonu a rovnako tak toho, čo bolo a malo byť zmyslom a účelom
uzavretia dokumentu označeného ako dodatok a čo mala v akom rozsahu pokrývať tam dojednaná
finančná náhrada, ktorej zaplatenia sa žalobca v súdnom spore domáha. Tvrdenia svedkov Mgr. B.
a JUDr. I., sa rozchádzajú v tom, čo vlastne bolo a malo byť zmyslom a účelom dojednania článku
VIII. bod 3 dokumentu označeného žalobcom ako dodatok. Jeden zo svedkov, a to Mgr. B. tvrdil, že

malo ísť o náhradu za už vynaložené investície a druhý, JUDr. I. tvrdil, že malo ísť o náhradu za
investície do budúcnosti. Žalovaný v 1/ rade mal za to, že okresný súd zaťažil svoje rozhodnutie aj vadou
neúplného zistenia skutkového stavu veci, keď v konaní nevykonal dôkaz originálom listiny, na ktorej
mal byť zachytený obsah právneho úkonu označeného ako dodatok. Nie je možné, aby sa okresný
súd pri rozpornosti výpovedí člena štatutárneho orgánu žalobcu a svedkov uspokojil len z predložením

úradne osvedčenej fotokópie dodatku, keď sa jednalo o základný a jediný listinný dôkaz, o ktorý žalobca
oprel svoj nárok. V prípade vykonania dôkazu len fotokópiou listiny je vždy potom otázna dôkazná sila
tejto listiny (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo 16/2013). Pri skutočnosti,
že vykonané dôkazy si navzájom odporujú, bolo povinnosťou okresného súdu uviesť, prečo niektoré
dôkazyodmietolaniektorédôkazyakceptoval(uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.5Obdo2/2013zo

dňa 18.03.2013). Okresný súd mal uviesť, prečo navrhovaný dôkaz, originál listiny označenej dodatok,
nevykonal. Pokiaľ to opomenul uviesť, tak konanie zaťažil vadou podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
v znení platnom a účinnom do 30.6.2016, čo znamená rozpor so zásadami spravodlivého procesu
a následne to spôsobuje aj nepreskúmateľnosť rozsudku okresného súdu pre nedostatok dôvodov.
Žalovaný v 1/ rade ďalej namietal, že nedostatky odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu v hodnotení

dôkazov spolu s nevysvetlením dôvodov, prečo okresný súd odmietol sa zaoberať navrhnutými dôkazmi,
založili nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
20. Žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že tak, ako na to poukazoval aj v priebehu konania pred okresným
súdom, má za to, že dojednanie obsiahnuté v článku VIII. bodu 3. dodatku je nevyhnutné považovať
za dojednanie o zloženej finančnej náhrade pozostávajúcej z viacerých samostatných čiastkových

nárokov, a nie zmluvnú pokutu. Ako vyplynulo z dokazovania s ohľadom na celkový kontext,
zmysel a účel nájomného vzťahu, účelom a zmyslom dojednania bolo eliminovať možnosť vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane niektorého z účastníkov zmluvy v prípade jej skončenia, preto
uvedené ustanovenie nie je možné posúdiť ako dojednanie o zmluvnej pokute ako paušalizovanej
náhrady škody, ale o dohode o maximálnej možnej výške náhrady. Žalovaný v 1/ rade považuje

dojednanú finančnú náhradu za zloženú finančnú náhradu, ktorá predstavuje: 1) dohodu zmluvných
strán o sume maximálnej možnej finančnej čiastky, teda dohodu o limitácii náhrady škody predstavujúcej
možný ušlý zisk za nemožnosť užívať predmet nájmu v dohodnutej dobe, nemožnosť využiť právo opcie,
akbyboloplatnedohodnuté,2)dojednanieonáhradenákladovzazmenynapredmetenájmu,3)dohodu
o kúpnej cene za prevod vlastníctva hnuteľného majetku, ktorý sa nachádzal pred a v predmete nájmu.

Dojednanie v článku VIII. bodu 3. dodatku žalovaný v 1/ rade považoval za dojednanie absolútne
neplatné z dôvodu neurčitosti za aplikácie ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vzhľadom aj k
výkladom prejavu vôle ako objektívnej kategórie, ktorá by nemala vzbudzovať dôvodné pochybnosti o
obsahu prejavenej vôle ani u tretích osôb (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.03.2002, sp. zn. 33Cdo 512/2000, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 20.07.2011, sp. zn. 26 Cdo 4772/2010). Žalovaný
v 1/ rade pri výklade prejavu vôle a posudzovania článku VIII. bodu 3. dodatku poukázal aj na ďalšie
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 18.12.2002, sp. zn. 25 Cdo 1116/2001. Pokiaľ ide o dojednanie

sumy 3.500.000,- Sk + DPH, tak toto ustanovenie v článku VIII. bodu 3. dodatku je neurčité a neplatné,
pretoženiejeurčené,zakýchjednotlivýchčiastkovýchsúmpripadajúcichnajednotlivéčiastkovénároky,
táto suma pozostáva alebo by mala pozostávať konečná maximálne určená suma finančnej náhrady, t.j.
aká suma by mala pripadať na jednotlivé čiastkové nároky. Žalovaný v 1/ rade poukázal na to, že pokiaľ
by aj dojednanie o finančnej náhrade bolo možné považovať za platné, čo s ohľadom na neurčitosť tohto

dojednania a jeho rozpor so zákonom (resp. obchádzanie zákonov) popiera, je potrebné zvýrazniť, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom jednotlivých nárokov ním požadovaných. Okresný súd
nevykonal žiadne dokazovanie ohľadom preukázania dôvodnosti žalobcom uplatnenej sumy z hľadiska
jej výšky, a preto je nevyhnuté rozhodnutie okresného súdu považovať za predčasné a arbitrárne.
21. Pokiaľ by okresný súd skúmal všetky ustanovenia zmluvy v znení doplnenom dodatkom, tak by
nemohol dospieť k nesprávnemu právnemu záveru, že v článku VIII. bodu 3. ide o zmluvnú pokutu.

Nebol preukázaný zo strany žalobcu ušlý zisk, ktorý mu mal vzniknúť v období, kedy nemohol pre
skončenie nájmu užívať predmet nájmu, t.j. od 01.12.2009 do 31.05.2014, neboli preukázané náklady,
ktoré žalobca, resp. jeho právny predchodca ako nájomca vynaložil na rekonštrukciu predmetu nájmu
do 01.12.2004, keďže v zmysle článku VII. bod 9. zmluvy a dodatku náklady za zmeny na predmete
nájmu po 01.12.2004 znášal výlučne nájomca. Nebolo preukázané to, že v súlade s článkom VII.

bod 9. zmluvy v znení doplnenom dodatkom rekonštrukciu, za ktorú si uplatňuje náhradu nákladov,
vykonal v období do 01.12.2004, v čase, kedy by právo na náhradu nákladov mohol mať, že dojednanie
článku IV. ohľadom opčného práva je dojednaním platným, čo nakoniec konštatoval aj okresný súd,
že ide o dojednania absolútne neplatné pre neurčitosť, že hnuteľné veci, ktoré mali byť predmetom
kúpnej zmluvy podľa článku VIII. bod 4. dodatku, boli skutočne v jeho výlučnom vlastníctve a aká bola

ich hodnota - kúpna cena za prevod ich vlastníctva na prenajímateľa, a to žalovaného. Žalovaný v
1/ rade poukázal na to, že krycí list rozpočtu, vystavený samotným nájomcom, nie je a nemôže byť
dôkazným prostriedkom preukazujúcim to, že nájomca skutočne nejaké rekonštrukčné práce vykonal.
Podľa žalovaného v 1/ rade žalobca nepreukázal rozsah rekonštrukčných prác, ak vôbec k vykonaniu
nejakých takýchto rekonštrukčných prác došlo, ich hodnotu, čas vykonania, a či šlo o práce vykonané

do 01.12.2004, čo je rozhodné pre posudzovanie, či vôbec mohlo žalobcovi vzniknúť právo na náhradu
týchto prác v súlade s § 667 Občianskeho zákonníka. I napriek tomu, že tieto skutočnosti žalovaný v 1/
rade v konaní pred okresným súdom zvýrazňoval, okresný súd sa nimi nezaoberal. Žalovaný v 1/ rade
poukázal na to, že odplatný prevod vlastníckeho práva k hnuteľným veciam je nevyhnutné považovať
za právny úkon neplatný, pretože tu absentuje jeden zo základných pojmových znakov kúpnej zmluvy

podľa § 409 Obchodného zákonníka, a to dojednanie o kúpnej cene. Zo znenia článku VIII. bodu 3.
dodatku ani v článku VIII. bodu 4. dodatku nie je možné kúpnu cenu určiť, čo má za následok absolútnu
neplatnosť kúpnej zmluvy. Pokiaľ okresný súd právo opcie vyhodnotil za neurčité, a tým za neplatné, tak
žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie náhrady za nemožnosť využitia opcie, t.j. práva, ktoré
malo vzniknúť na základe neplatného právneho úkonu. Okresný súd vec nesprávne právne posúdil, ak

žalobcom požadovanú finančnú náhradu subsumoval pod inštitút zmluvnej pokuty, a naviac nezdôvodnil
prečo argumentáciu žalovaného nepovažoval za relevantnú z hľadiska posudzovania a rozhodovania
vo veci samej.
22. Žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že dojednanie článku VIII. bodu 3. dodatku, v znení ,,v prípade,
ak dôjde k skončeniu nájmu z dôvodov uvedených v § 9 ods. 2 a odsek 3 písmeno b) a c) zákona

č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov alebo na základe iného dôvodu, za ktorý
zodpovedáaleboktorýspôsobíprenajímateľ,zaväzujesaprenajímateľuhradiťnájomcovisumu...“nieje
podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka možné považovať za určité, a teda za platné. V predmetnom
dojednaní neboli dostatočne určito opísané povinnosti, ktoré mali byť zabezpečené zmluvnou pokutou,
ale výlučne výkon práva. Na to, aby bola zmluvná pokuta platne dojednaná, je nevyhnutné dostatočne

určito a zrozumiteľne vymedziť povinnosť, splnenie ktorej zmluvná pokuta zabezpečuje. Zo slovného
spojenia „alebo na základe iného dôvodu, za ktorý zodpovedá alebo ktorý spôsobí prenajímateľ“ nebolo
možné žiadnym spôsobom vyvodiť, za ktoré konkrétne dôvody skončenia nájmu zodpovedá alebo ktoré
spôsobí prenajímateľ, čo je podmienkou na to, aby v prípade ich porušenia mohla byť táto sankcia
uplatnená. Toto slovné spojenie preto je neurčitým spôsobom vyjadrená zmluvná povinnosť, ktorá mala

byť zabezpečená žalobcom tvrdenou zmluvnou pokutou. Ak nebolo bližšie špecifikované, čo sa týmito
dôvodmi rozumie podľa vyjadreného slovného spojenia, tak táto dohoda nespĺňa a nemôže spĺňať podľa
žalovaného podmienky ust. § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto ide o zmluvné ustanovenie
neplatné. Žalovaný v 1/ rade naviac zdôraznil nesprávne právne posúdenie okresným súdom, nielen sohľadom určitosti dojednania článku VIII. bodu 3. dodatku, ale aj z dôvodu, že dojednaním o zmluvnej
pokute je možné zabezpečiť iba splnenie určitej zmluvnej povinnosti, a nie splnenie zmluvy ako celku. V
tejto súvislosti žalovaný v 1/ rade poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/113/2010

z 20.09.2011.
23. Žalovaný v 1/ rade nesúhlasil ani so spôsobom výkladu článku VIII. bodu 3. dodatku tak, ako to
uskutočnil okresný súd, pretože výkladom nie je možné už uskutočnený prejav vôle doplňovať, meniť, či
dokonca nahradzovať. Okresný súd zvolil výklad, ktorý prikladá ustanoveniu článku VIII. bod 3. dodatku
iracionálne konzekvencie. Žalovaný v 1/ rade namietal absenciu akéhokoľvek argumentácie okresného

súdu, ktorá by sa vysporiadala s argumentáciou žalovaného v 1/ rade o absolútnej neplatnosti
dojednania obsiahnutého v článku VIII. bod 3. dodatku pre jeho rozpor so zákonom. V tejto súvislosti
poukázal na to, že ustanovenie článku VIII. bod 3. dodatku, ktorý okresný súd posúdil ako dojednanie
o zmluvnej pokute, viazal vznik nároku žalobcu na zmluvnú pokutu na skončenie nájmu pred uplynutím
dohodnutej doby, teda výlučne na výkon práva - výpoveď nájomnej zmluvy, uplatnenie ktorého práva
nie je možné platne vylúčiť, keďže vyplýva priamo z právneho predpisu. V predmetnom súdnom konaní

nebolo sporné, že k skončeniu nájomného vzťahu medzi nájomcom a žalovaným v 2/ rade došlo
výpoveďou zo strany žalovaného v 2/ rade ako prenajímateľa podľa § 9 ods. 2 písm. e) zákona o nájme
nebytových priestorov zo dňa 27.08.2009 a k zániku nájomného vzťahu došlo uplynutím výpovednej
doby, t.j. 30.11.2009 s tým, že k fyzického odovzdaniu predmetu nájmu došlo dňa 11.12.2009. Právo
žalovaného v 2/ rade ako prenajímateľa vypovedať zmluvu vyplývalo priamo z právneho predpisu. Ak

účelom dojednania obsiahnutého v článku VIII. bod 3. dodatku malo byť zabezpečenie trvania nájmu po
celú dobu, bolo by účelom a zmyslom tohto dojednania neumožniť prenajímateľovi realizovať jeho právo
ukončiť nájomný vzťah nebytových priestorov inak ako uplynutím doby, a teda pod hrozbou finančnej
sankcie zamedziť prenajímateľovi vykonať právo vyplývajúce priamo z právnej normy. Žalovaný v 1/
rade poukázal na to, že zmluvná pokuta zabezpečuje porušenie zmluvnej povinnosti, a preto nemôže

zabezpečovať ukončenie (zánik) zmluvy, či už jej zrušením formou odstúpenia, výpoveďou, zničením
predmetu nájmu a podobne. Vzhľadom ku gramatickému výkladu nie je možné vyložiť dojednanie článku
VIII. bodu 3. dodatku inak, než, že zmluvná pokuta bola viazaná na zrušenie, či iné ukončenie Zmluvy. Z
uvedeného vyplýva, že vôbec nebola koncipovaná za porušenie zmluvnej povinnosti a k inému záveru
podľa žalovaného v 1/ rade nemožno dospieť ani pri použití výkladových pravidiel v § 266 Obchodného

zákonníka, § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
24. Podľa žalovaného v 1/ rade, ak prijal okresný súd iný názor, tak sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej
praxe, čo je neakceptovateľné vzhľadom aj na nálezy Ústavného súdu SR II. ÚS 159/07, III. ÚS 328/05,
IV.ÚS88/07,IV.ÚS14/07,ktorérozhodnutiaústavnéhosúduvyžadujú,abysarovnakéaleboanalogické
situácie neriešili odchýlnym spôsobom, ale aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dávala rovnaká odpoveď. Žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že účelom úpravy
článku VIII. bodu 3. dodatku bolo pod hrozbou vysokej finančnej sankcie zamedziť prenajímateľovi
vykonať právo, ktoré mu prináležalo, t.j. neumožniť žalovanému v 1/ rade realizovať jeho právo ukončiť
nájomný vzťah inak ako uplynutím dojednanej doby, čo robí toto ustanovením absolútne neplatným
pre jeho rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Povinnosť úhrady finančnej náhrady,

posúdenejokresnýmsúdomakozmluvnejpokuty,bolavdanomprípadedojednanápreprípadskončenia
nájomného vzťahu výpoveďou ako jednostranným právnym úkonom zo strany prenajímateľa, ktorý
spôsob skončenia nájomného vzťahu týkajúci sa nájmu nebytového priestoru upravený kogentnými
normami predstavuje realizáciu práva zo strany účastníka zmluvy, ktoré skončenie nájmu nemôže byť
sankcionované zmluvnou pokutou, keďže v zmysle § 544 Občianskeho zákonníka sa zmluvná pokuta

spája iba s porušením zmluvnej povinnosti, o ktoré v tomto prípade nešlo (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2 Cdo 141/2000, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 1043/2004, uznesenie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo 1433/2013 z 12.12.2013, uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
33Cdo 471/2014 z 26.03.2014, uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 3147/2011 z 22.11.2011).
Zmluvnou pokutou možno zabezpečiť iba takú povinnosť, ktorá je spôsobilá byť predmetom porušenia, z

ktorej môže vzniknúť nárok, ktorého sa je možné domáhať na súde, k čomu však v danej veci vzhľadom
k dojednaniu článku VIII. bodu 3. dodatku nedošlo.
25. Žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že zmluvnou pokutou v žiadnom prípade nie je možné zabezpečiť
povinnosť zotrvania v zmluvnom vzťahu počas celej dojednanej doby, pretože nejde o povinnosť,
ktorá je spôsobilá byť predmetom porušenia. Okresný súd však dojednanie v článku VIII. bodu 3.

dodatku z takého hľadiska neskúmal, takýmto právnym posúdením sa nezaoberal, čím rozhodnutie
okresného súdu zaťažil vadou nesprávneho právneho posúdenia veci a nepreskúmateľnosťou rozsudku
pre nedostatok dôvodov v tomto smere.26. Žalovaný v 1/ rade nesúhlasil ani s postupom okresného súdu pri použití ust. § 265 Obchodného
zákonníka, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 39 Občianskeho zákonníka. Bolo povinnosťou
okresného súdu preskúmať dojednanie článku VIII. bodu 3. dodatku najmä z hľadiska, či neodporuje

základným právam účastníkov, hlavne, či mimoriadne nezaťažuje jednu zmluvnú stranu, a to
žalovaného, a či toto dojednanie obsiahnuté v článku VIII. bodu 3. dodatku nie je výsledkom
nerovnovážneho postavenia účastníkov pri uzatváraní zmluvy. Z tohto pohľadu okresný súd toto
dojednanie neskúmal. Ak by takto postupoval, tak by nemohol dospieť k záveru, že toto ustanovenie
je plne v súlade s dobrými mravmi, i zásadami poctivého obchodného styku. Okresný súd svojim

postupom uprednostnil slabšie právo žalobcu ako nájomcu vec užívať ako nájomca pred vlastníckym
právom žalovaného ako prenajímateľa, preto oslabil právo vlastníka nehnuteľnosti a uprednostnil práva
nájomcu, čo je absolútne neprípustné. Okresný súd neposudzoval súlad dojednania článku VIII. bodu 3.
dodatku s dobrými mravmi, resp. zásadami poctivého obchodného styku, aj z hľadiska výšky dojednanej
zmluvnej pokuty, keď len stroho konštatoval, že výška sama osobe nemôže byť v rozpore s dobrými
mravmi bez ďalších skutočností, ktoré by spĺňali kritéria rozporu s dobrými mravmi. Tým, že okresný

súd súlad dojednania o finančnej náhrade, ktorú posúdil ako zmluvnú pokutu z hľadiska výšky sankcie
cez prizmu dobrých mravov neskúmal, čo sám aj v svojom rozsudku priznal, zaťažil svoje rozhodnutie
nepreskúmateľnosťou a nesprávnym právnym posúdením veci. Žalovaný v 1/ rade poukázal na nálezy
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 54/2012 zo 07.06.2012, sp. zn. I. ÚS 457/2010. Okresný súd
pri posudzovaní súladu dojednania článku VIII. bodu 3. dodatku s dobrými mravmi, resp. zásadami

poctivého obchodného styku v žiadnom ohľade nevzal do úvahy to, že dojednanie o opcii je neplatné
pre neurčitosť, že finančnou náhradou posúdenou okresným súdom ako zmluvná pokuta mali byť kryté
investície nájomcu do predmetu nájmu, ktorých výšku žalobca nepreukázal, ako aj, že nebol v žiadnom
ohľade vzatý do úvahy čas vykonania údajných investícií s prihliadnutím na prípadnú amortizáciu,
keď náhradu podľa § 667 Občianskeho zákonníka nie je možné stotožňovať so zmluvnou pokutou,

ak zmluvnou pokutou mala byť krytá hodnota hnuteľných vecí ako odplata za prevod vlastníckeho
práva k týmto veciam na žalovaného, teda kúpna cena, ktorá rovnako nemohla byť stotožňovaná so
zmluvnou pokutou. Okresný súd v rozsudku kládol neprimeraný dôraz na zásadu zmluvnej voľnosti
účastníkov obchodnoprávnych vzťahov a tejto podriadil posudzovanie všetkých ostatných okolností
prípadu. Opomenul však aj ďalšiu základnú zásadu súkromného práva, a to že výkon práva musí byť

vždy v súlade s dobrými mravmi. Aplikáciou ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade
nedochádzak narúšaniukontraktačnejvoľnostiúčastníkovzáväzkovoprávnychvzťahov,keďprivýklade
právnych úkonov je nepísaným právnym pravidlom tiež predpoklad, podľa ktorého žiaden normotvorca
nezamýšľa dať ním tvorenému aktu neurčité, absurdné alebo nerozumné, a tým vlastne aj neplatné
dôsledky.

27. Vo vzťahu k uplatnenému moderačnému oprávneniu žalovaný v 1/ rade namietal, že okresný súd
sa neriadil princípmi, podľa ktorých hodnota a význam zabezpečenej povinnosti sú zákonodarcom
zovšeobecnené podmienky moderácie, ktoré sa v každom jednotlivom prípade musia celkom
individuálne konkretizovať a v rozhodnutí súdu uviesť. Okresný súd posúdil zmluvnú pokutu v žalobcom
uplatnenej výške za primeranú vzhľadom na hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti, avšak k

tomuto dospel na základe nesprávnych skutkových zistení. Okresný súd nezvažoval dĺžku doby do
uplynutia doby nájmu, t.j., že nájomca predmet nájmu užíval viac ako polovicu dohodnutej doby nájmu,
neskúmal ani skutočnosť, že žalobca dôkazné bremeno o výške ním tvrdenej škody či finančných
nákladoch neuniesol, nezaoberal sa ani tým, že vo finančnej náhrade, ktorú okresný súd posúdil ako
zmluvnú pokutu, je, resp. mala byť zahrnutá aj kúpna cena za hnuteľné veci a skladové zásoby, ku

ktorým mal nadobudnúť žalovaný vlastnícke právo, čím ho okresný súd zmluvnou pokutou „potrestal“
za realizáciu jeho práva na kúpu hnuteľných vecí. Bez právneho významu z hľadiska posudzovania
primeranosti výšky zmluvnej pokuty a možnosti aplikácie moderačného práva okresným súdom nemohla
podľa názoru žalovaného v 1/ rade ostať mimo ani skutočnosť, že okresný súd určil dojednanie o
opcii podľa článku IV. zmluvy ako absolútne neplatné pre neurčitosť. Neplatnosť dojednania opcie

je rozhodujúca a významná práve z hľadiska posúdenia primeranosti, resp. neprimeranosti výšky
zmluvnej pokuty, pretože prihliadnuc na argumentáciu žalobcu práve náhrada za nemožnosť využitia
opcie mala predstavovať významnú a podstatnú časť dojednanej sumy vo forme žalobcom tvrdeného
ušlého zisku. Tým, že okresný súd neplatnosť dojednania o opcii podľa článku IV. zmluvy nevzal do
úvahy pri posudzovaní primeranosti, resp. neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty z hľadiska významu a

hodnoty zabezpečovanej povinnosti, zaťažil svoje rozhodnutie vadou nesprávneho právneho posúdenia
veci. Podľa žalovaného v 1/ rade v žiadnom prípade nebolo možné zmluvnú pokutu v sume 116.178,71
Eur predstavujúcu takmer viac ako dvojnásobok predpokladanej, avšak nie určito preukázanej škody,
považovať za primeranú, keď podľa výsledkov dokazovania okresný súd dospel k záveru, že ušlý zisknájomcu mal predstavovať sumu 35.470 Eur, hodnota investícií sumu 14.429,38, hodnota hnuteľných
vecí, ku ktorým malo byť prevedené vlastnícke právo, sumu 10.016,72, celkom spolu 60.186,10 Eur.
Žalovaný v 1/ rade v odvolaní namietal, že pri posudzovaní platnosti dojednania zmluvnej pokuty podľa

§ 3 ods. 1 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka, i pri posudzovaní
primeranosti, resp. neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty a možnosti uplatnenia moderačného práva
podľa § 301 Obchodného zákonníka, okresný súd žiadne dôkazy nevykonal a bez ďalšieho sa uspokojil
s nepreukázanými tvrdeniami žalobcu.
28. Pokiaľ žalovaný v 1/ rade v konaní pre okresným súdom uplatnil obranu neprimeranosti výšky

zmluvnej pokuty a požiadavku na uplatnenie moderačného práva súdom, bol okresný súd povinný
vykonať z úradnej moci dokazovanie ohľadom hodnoty a významu zabezpečenej povinnosti pre účely
určenia primeranosti, resp. neprimeranosti jej výšky, v rámci ktorého posudzovania bola povinnosť aj
žalobcu preukázať tvrdenia, o ktoré svoj nárok opiera.
29. Podľa žalovaného v 1/ rade okresný súd nesprávne právne posúdil jeho pasívnu vecnú legitimáciu v
predmetnom spore, ktorú vyvodil z ustanovenia článku VIII. bod 6. zmluvy v znení dodatku so záverom,

žežalovanýv1/radejevpostaveníručiteľazazáväzokžalovanéhov2/rade.Podľažalovanéhov1/rade
ustanovenie článku VIII. bod 6. zmluvy v znení dodatku nie je ustanovením platným, nakoľko nespĺňa
obsahové a formálne náležitosti ručiteľského vyhlásenia v zmysle ust. § 303 Obchodného zákonníka.
Ručiteľovo vyhlásenie musí spĺňať formálne i obsahové náležitosti. Z hľadiska formy musí byť dodržaná
písomná forma. Vyhlásenie je jednostranným právnym úkonom toho, kto ručenie ponúka, a preto musí

spĺňať všeobecné požiadavky na platnosť právneho úkonu. Z hľadiska obsahu preto musí obsahovať: 1/
určenie dlžníka, 2/ určenie veriteľa, 3/ určenie ručiteľa, tak, aby nevznikla pochybnosť, o ktoré osoby ide.
Z článku VIII bod 6. zmluvy je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že podmienky stanovené zákonom
pre posúdenie ručiteľského vyhlásenia ako platného nie sú splnené, keďže absentuje minimálne jedna
z obsahových náležitostí ručiteľského vyhlásenia, a to určenie dlžníka, za záväzky ktorého by mal

žalovaný v 1/ rade ako ručiteľ ručiť. Z uvedeného preto ide o právny úkon absolútne neplatný podľa
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Článok VIII. bod 6. zmluvy je naviac právnym úkonom absolútne
neplatným z dôvodu, že v čase uskutočnenia ručiteľského vyhlásenia žalovaný v 1/ rade v právnom
vzťahu založenom zmluvou ako hlavným záväzkovoprávnym vzťahom vystupovali len 2 subjekty, a
to nájomca a žalovaný v 1/ rade ako prenajímateľ. Zákon síce predpokladá uskutočnenie platného

ručiteľského vyhlásenia pre prípad vzniku záväzku v budúcnosti, či podmieneného záväzku, avšak len
vo vzťahu k obsahu záväzku, nikdy nie však vo vzťahu k osobe subjektov právneho vzťahu. Nie je
možné, aby sa osoba zaviazala ručiť za záväzok ako ručiteľ v čase uskutočnenia ručiteľského vyhlásenia
neurčenej a neurčitej osoby, ktorá by sa v budúcnosti mohla stať dlžníkom veriteľa. Takéto dojednanie
je a musí byť dojednaním absolútne neplatným. Okresný súd sa skúmaním podmienok platnosti, resp.

absolútnej neplatnosti právneho úkonu ručiteľského vyhlásenia nezaoberal, tieto neskúmal, čo robí
nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov. Žalovaný v 1/ rade zároveň poukázal na to,
že postúpením pohľadávky z nájomcu na žalobcu došlo, ak by bolo ručiteľské vyhlásenie platné, k
zániku tohto ručiteľského vyhlásenia a zániku ručenia, čo vyplýva z gramatického a logického výkladu
ustanovenia článku VIII. bod 6. zmluvy, z ktorého je jednoznačné, že ručiteľský záväzok bol viazaný

výlučne na osobu nájomcu, teda postúpením pohľadávky v súdnom konaní nedošlo k prevodu práv
a povinností z nájomnej zmluvy, či generálnej sukcesii zánikom spoločnosti pôvodného nájomcu bez
likvidácie, teda zmeny v osobe nájomcu, ale práve a výlučne k postúpeniu pohľadávky, ku ktorej
ručiteľský záväzok bol obmedzený výlučne na osobu nájomcu, teda postúpením pohľadávky ručiteľský
záväzok zanikol.

30. Žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné, na základe
čoho došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože okresný súd sa dôsledne nezaoberal
obranou žalovaného o namietaní neplatnosti článku VIII. bodu 3 písm. a) dodatku s dobrými mravmi
ako aj s poctivým obchodným stykom a návrhom na postup podľa § 301 Obchodného zákonníka. S

argumentáciou žalovaného v 1/ rade sa okresný súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal, a to ani
vo vzťahu k žalovaným v 1/ rade uvádzanej konštantnej judikatúre o neurčitosti dojednania, o jeho
rozpore so zákonom, jeho rozpore s dobrými mravmi a potrebe využitia moderačného práva súdu, a
preto nie je možné takéto rozhodnutie okresného súdu považovať podľa názoru žalovaného v 1/ rade
za presvedčivé. Vo vzťahu k ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30.6.2016 žalovaný

v 1/ rade poukázal na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR I. ÚS 226/03 a Európskeho súdu pre
ľudské práva, ďalej na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 1/03, Nález Ústavného súdu ČR zo
dňa 11.11.2009 sp. zn. IV. ÚS 475/09, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.05.2010 sp. zn. 6
Cdo 91/2010, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS242/2007, Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 02.06.2010 sp. zn. I. ÚS 2232/07, rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 184/2015.
Vo väzbe na tieto rozhodnutia žalovaný v 1/ rade poukázal, že nedostatok riadneho, vyčerpávajúceho

odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu predstavuje nielen tzv. inú vadu, ale práve aj postup, ktorým
sa odníma účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Žalovaný v 1/ rade namietal, že okresný
súd rozhodol len formalisticky, svojvoľne a arbitrárne bez toho, aby mal jeho výrok rozumný základ v
obsahu spisu a poskytol rozumné vysvetlenie toho, čo medzi žalovaným a nájomcom sa skutočne
odohralo. Žalovaný v 1/ rade zdôraznil, že rozsudok okresného súdu vychádza z nesprávnych princípov

a východísk, tiež je v rozpore so zákonom a ustálenou judikatúrou, a preto nemôže ústavne a zákonne
konformne obstáť, preto žiadal rozhodnutie okresného súdu v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie, alternatívne v napadnutých výrokoch rozsudok okresného súdu
zmeniť a žalobu zamietnuť v celom rozsahu s priznaním náhrady trov súdneho konania.

31. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný v 2/ rade prostredníctvom právnej

zástupkyne, a to proti výroku o uloženej povinnosti žalovanému v 1/ rade a žalovanému v 2/
rade zaplatiť žalobcovi 116.178,71 Eur s príslušenstvom a súvisiacemu výroku o trovách konania z
dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a) c), d), f) O.s.p.. Žalovaný v 2/ rade mal za to, že okresný súd
vec nesprávne právne posúdil, pre nedostatok dôvodov je nepreskúmateľný a zmätočný. Pre vylúčenie
akýchkoľvek pochybností žalovaný v 2/ rade uviedol, že odvolanie nepodáva voči výroku rozsudku,

ktorým okresný súd žalobu v časti o zaplatenie 22.073,95 Eur s príslušenstvom zamietol. Žalovaný v 2/
rade ohľadom dôvodov odvolania primárne uviedol, že sa v celom rozsahu pripája k dôvodom odvolania
predloženým žalovaným v 1/ rade a stotožňuje sa s jeho tvrdeniami a uvádzanými skutočnosťami. Oproti
ostatným dôvodom odvolania žalovaný v 2/ rade má za to, že okresný súd nesprávne právne posúdil
nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2/ rade. Žalovaný v 2/ rade uviedol, že pri prechode

práv a povinnosti prenajímateľa tak, ako ho mal na mysli § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nejde
o akúsi univerzálnu sukcesiu, ale dochádza len k prechodu tých práv a povinností, ktoré sú svojim
charakterom priamo zviazané s predmetom nájmu, t.j. nie sú existenčne osamostatnené. Vykonaným
dokazovaním v konaní pred okresným súdom bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný v 2/ rade sa
v žiadnom ustanovení kúpnej zmluvy nedohodol so žalovaným v 1/ rade ako predávajúcim o prevzatí

povinnosti tejto náhrady, a to ani v znení dodatku č. 1 k nájomnej zmluve zo dňa 25.01.2015, preto
nie je možné dovodiť pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v 2/ rade, ako to urobil okresný súd. V
tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28 Cdo 1427/2002,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 28/2012. V ostatných skutočnostiach
týkajúcich sa nesprávnosti rozsudku žalovaný namietal nevykonané dokazovanie predložením originálu

listiny právneho úkonu označeného ako dodatok na preukázanie jeho pravdivostí a platnosti, ktorú
popieral, nesprávnosť posudzovania neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu a skutkových
zistení obsiahnutých na základe vykonaného dokazovania, najmä výpoveďami svedka Mgr. O. B. a
JUDr. X. I., právnom posúdení žalobcom uplatneného nároku ako zmluvnej pokuty podľa § 300 a
nasl. Obchodného zákonníka v spojení s § 544 Občianskeho zákonníka, v prípade, ak okresný súd

dospel k záveru, že uplatnený nárok je zmluvnou pokutou, tak v právnom posúdení určitosti, resp.
neurčitosti dojednania obsiahnutého v článku VIII. bod 3. dodatku podľa § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, výklade ustanovenia obsiahnutého v článku VIII. bod 3 dodatku podľa § 266 Obchodného
zákonníka v spojení s § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v právnom posúdení skutočností, či finančná
náhrada v prípade jej posúdenia ako zmluvnej pokuty zabezpečujú povinnosť žalovaného v 2/ rade

alebo výkon práva, t.j. pri právnom posúdení platnosti, resp. neplatnosti dojednania ako platného a
súladného so zákonom, posudzovanie zániku nájomného vzťahu výpoveďou zo strany žalovaného v 2/
rade ako porušenia povinnosti prenajímateľa, za ktoré zodpovedá ani výkon práva, v právnom posúdení
dojednania obsiahnutého v článku VIII. bod 3. dodatku ako dojednania, ktoré nie je neplatné pre rozpor
s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka, právnom posúdení

dojednania v článku VIII. bod 3. dodatku ako dojednania, ktorému nie je dôvod odoprieť právnu ochranu
pre rozpor so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka, aplikácia
ustanovení o zmluvnej voľnosti strán sporu ako účastníkov obchodnoprávneho vzťahu, rozhodnutie
o neexistencii dôvodov pre aplikáciu § 301 Obchodného zákonníka, posúdenie skutkových okolností
prípadu rozhodujúcich z hľadiska posúdenia existencie dôvodov na aplikáciu § 301 Obchodného

zákonníka, posúdenie neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu o nepreukázaní výšky ním
tvrdených investícií do predmetu nájmu, ako aj času ich vykonania a žalobcovho nepreukázania súhlasu
zo strany žalovaného v 1/ rade ako vtedajšieho prenajímateľa na ich uskutočnenie, a to tak z hľadiska
posúdenia ich oprávnenosti, ako i posúdenia dojednania v článku VIII. bod 3. dodatku pre účely úvahyo dodržaní zásady dobrých mravov, ako aj nepreukázaní hodnoty hnuteľných vecí, nepreskúmateľnosti
rozsudku pre nedostatok dôvodov. Žalovaný v 2/ rade sa v ostatnom v celom rozsahu pripojil k dôvodom
odvolania a skutočnostiam a tvrdeniam obsiahnutým v odvolaní žalovaného v 1/ rade. Navrhol rozsudok

okresného súdu v napadnutých výrokoch zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

32. K doručenému odvolaniu žalovaných v 1/ a v 2/ rade sa písomne vyjadril žalobca v podaní svojho
zástupcu zo dňa 26.07.2016. Žiadal rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdiť ako
vecne správne rozhodnutie. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovaných k doloženiu originálu

dodatku č. 1 v súdnom konaní a neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu, vo vzťahu k tomuto
listinnému dôkazu, tak zvýraznil uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 13Cob/112/2013, v ktorom
bol uvedený záver, že overená kópia dokumentu, svedecké výpovede svedkov v spojení s ďalšími
predloženými dôkazmi preukazujú hodnovernosť a pravosť tohto listinného dôkazu, a preto nebolo
potrebné doložiť originál tejto listiny. Vzhľadom k tomuto záveru vyplývajúcemu z uznesenia krajského
súdu potom okresný súd nemusel v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôvodňovať, prečo nevykonal

dôkazy označené žalovaným, keďže vyjadril to v súhrne vykonaných dôkazov, z ktorých mal preukázanú
pravosť a hodnovernosť doloženej overenej fotokópie dodatku č. 1 k zmluve. Opätovne aj k posúdeniu
článku VIII. bodu 3. dodatku č. 1 k zmluve žalobca poukázal na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v
Žilinesp.zn.13Cob/145/2013,podľaktoréhokrajskýsúdvzhodesnázoromokresnéhosúduvnímaltoto
dojednanie ako zmluvnú pokutu. Dohodnutá zmluvná pokuta v dodatku č. 1 zabezpečovala povinnosť

žalovaného ako prenajímateľa zabezpečiť nájom po dohodnutú dobu, resp. dodržať dohodnutú dobu
nájmu opätovne tak, ako to vyplýva z rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/145/2013.
Základom sporu nebolo odôvodniť výšku peňažného plnenia predstavujúceho zmluvnú pokutu za
porušenie zabezpečenej povinnosti, keďže výška tohto nároku vyplývala z dojednania o zmluvnej
pokute, preto akákoľvek potreba preukazovania jednotlivých nárokov tvrdená žalovaným neexistovala.

Pokiaľ ide o určitosť a platnosť dojednania obsiahnutého v článku VIII. bodu 3. dodatku č. 1 a jeho
výkladu, tak ustálená judikatúra kladie dôraz na princíp výkladu zmluvy, ktorý nezakladá neplatnosť
zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, pokiaľ sú možné oba výklady.
Dojednanie o zmluvnej pokute napĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti, keďže je zabezpečená
povinnosťprenajímateľa,ktorýbolpovinnýzabezpečiťtrvanienájomnéhovzťahupodohodnutúdĺžku,čo

potvrdil aj krajský súd v uznesení sp. zn. 13Cob/145/2013. Za účelom posúdenia vzniku nároku žalobcu
je irelevantné z akých dôvodov, resp. akým konaním by k porušeniu tejto zabezpečenej povinnosti došlo.
Článok VIII. bod 3. písm. a) dodatku č. 1 je potrebné vykladať ako dohodu zmluvných strán zaisťujúcu
splnenie povinnosti prenajímateľa zabezpečiť nájom. Bolo konštatované, že dojednanie článku VIII.
bod 3. písm. a) dodatku č. 1 je potrebné vykladať ako dohodu zmluvných strán zaisťujúcu splnenie

povinnosti prenajímateľa zabezpečiť nájom po dohodnutú dobu, resp. dodržať dohodnutú dobu nájmu,
t.j. do 31.5.2014 a vyjadrenie stavu určitej škodovej udalosti, ktorá môže nastať v prípade nedodržania
tejto zmluvnej povinnosti. Žalobca sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného v 1/ rade o šikanóznom
výkone práva ani rozpore dojednania o zmluvnej pokute s dobrými mravmi, resp. zásadami poctivého
obchodného styku. Poukázal na to, že určujúcou je prejavená autonómia vôle zmluvných strán ako

i to, na čo poukázal odvolací súd, že samotným účelom dojednania bolo viesť strany k riadnemu
plneniu záväzku, t.j. sankcionovať tú zmluvnú stranu, ktorá si nesplní svoju zmluvnú povinnosť dodržať
dohodnutú dobu nájmu. Charakteristickou črtou nájomného vzťahu je skutočnosť, že vlastník sa po dobu
jehotrvaniavzdávaprávaužívaťpredmetnájmuvprospechnájomcu.Ztohtodôvodusúneopodstatnené
tvrdenia žalovaných o prednosti jeho vlastníckeho práva pred nájomným právom žalobcu, o obmedzení

možnosti vykonávať podnikateľskú činnosť, zabezpečovať zisk a poskytovať zamestnanie. K námietke
neaplikácie moderačného práva zo strany konajúceho súdu žalobca poukázal na to, že výška zmluvnej
pokuty závisela výlučne od vôle a dohody zmluvných strán. Zmluvné strany v dodatku č. 1 špecifikovali
len jednotlivé kritéria, na základe ktorých dospeli k dohode o výške zmluvnej pokuty. To neznamená, že
výška zmluvnej pokuty musí byť stanovená presne vo výške škody, ktorá oprávnenej zmluvnej strane

v dôsledku porušenia zabezpečenej povinnosti vznikne, inak je výška zmluvnej pokuty neprimeraná. Z
ustanovenia§301Obchodnéhozákonníkavyplývaoprávnenosťzníženianeprimeranevysokejzmluvnej
pokuty. V predmetnom prípade neboli splnené zákonné podmienky aplikácie moderačného práva
okresným súdom, naviac, keď využitie tohto práva je fakultatívne, teda súd môže (ale nie je povinný)
zmluvnú pokutu postupom podľa tohto ustanovenia znížiť.

33. Pokiaľ žalovaný v 1/ rade namietol nedostatok vecnej legitimácie žalovaného v 2/ rade, tak žalobca
poukázal na to, že ručiteľský záväzok obsiahnutý v dodatku obsahuje všetky zákonom stanovené
náležitosti. Záväzok zabezpečený ručením, aj osoba dlžníka sú dostatočne konkretizované tak, že nie
je pochýb, kto bude dlžníkom a za splnenie akého záväzku ručiteľ ručí. V tejto súvislosti poukázal na to,že v obchodnoprávnych vzťahoch nie je namieste aplikácia prílišného formalizmu. Právny úkon naviac v
zmysle ustálenej judikatúry treba vykladať v prvom rade tak, aby bol platný, pričom osoba dlžníka bola v
predmetnomprípadeurčitá,resp.jednoznačneurčiteľná.ŽalobcapoukázalinarozhodnutieNajvyššieho

súdu ČR sp. zn. 32 Odo 629/2006, v zmysle ktorého ručiteľské vyhlásenie, podľa ktorého sa ručiteľ
zaviazal uhradiť „všetky finančné záväzky dlžníka, ktoré vznikli na strane konkrétnej úverovej zmluvy“,
pokiaľ by ich neuhradil dlžník, je určité. Prílišný formalizmus teda nezastáva ani konštantná judikatúra.

34. V súvislosti s prechodom práv a povinností z nájomného vzťahu z pôvodného prenajímateľa

na nového vlastníka predmetu nájmu, žalobca uviedol, že k obsahovým zložkám nájomného vzťahu, z
ktorého práva a povinnosti prechádzajú na nadobúdateľa predmetu nájmu, možno bezpochyby zaradiť
aj záväzok dohodnutý medzi prenajímateľom a nájomcom, ktorého účelom je zabezpečiť riadne plnenie
povinností prenajímateľa umožniť nájomcovi užívanie predmetu nájmu po dohodnutú dobu nájmu. V
tejto súvislosti poukázal na konštantnú judikatúru, a to rozhodnutie NS ČR sp. zn. 29 Cdo 4627/2010
a jeho závery. Žalobca považoval tvrdenia žalovaného v 2/ rade uvedené v odvolaní za nesprávne a

zavádzajúce, nakoľko si uplatnil nárok na zaplatenie žalovanej sumy z titulu zmluvnej pokuty, nie z iných
právnych dôvodov tak, ako to naznačuje žalovaný v 2/ rade. Naviac v judikatúre, na ktorú žalovaný v
2/ rade poukázal, súd konštatoval, že na nadobúdateľa neprechádzajú pohľadávky a dlhy vzniknuté za
trvania pôvodného nájomného vzťahu. Nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty v predmetnej vec
vznikol až po zmene vlastníka predmetu nájmu, a teda prenajímateľa v nájomnom vzťahu.

35. K dostatočnosti rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku žalobca poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 358/09, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Podľa žalobcu rozhodnutie okresného
súdu je vecne správne a odôvodnené v súlade s požiadavkami príslušných právnych predpisov a
relevantnej judikatúry. Žalobca v rámci konania pred krajským súdom žiadal rozsudok okresného súdu
v napadnutých výrokoch potvrdiť ako vecne správne rozhodnutie s priznaním trov odvolacieho konania.
36. K vyjadreniu žalobcu zaslali vyjadrenie žalovaní v 1/ rade a v 2/ rade v podaní zo dňa 28.08.2016,

v ktorom zotrvali na rozhodných argumentoch podaných odvolaní. Žalovaní uviedli, že argumentácia
žalobcu o správnosti a úplnosti rozsudku okresného súdu nemôže obstáť a tvrdenia žalobcu považujú za
účelové a rozporuplné. Zotrvali na tvrdení, že okresný súd vychádzal z neúplného zistenia skutkového
stavu veci, keď sa v prípade pochybnosti uspokojil len s fotokópiou listiny, a to dodatku ako dôkazného
prostriedku. Žalovaní zotrvali na tom, že v prípade dojednania obsiahnutého v článku VIII. bodu 3.

dodatku ide charakterovo o zloženú finančnú náhradu pozostávajúcu z viacerých samostatných nárokov
tak, ako to uviedli v odvolaní. Rovnako zotrvali aj na svojom tvrdení o absolútnej neplatnosti tohto
dojednania z dôvodu jeho neurčitosti. Žalovaní nesúhlasili s tým, že článok VIII. bodu 3. dodatku je
dojednaním o zmluvnej pokute a naviac sú rozhodné okolnosti a skutočnosti, na základe ktorých došlo k
uzavretiu takejto dohody, pretože sú potom podstatné pri posudzovaní platnosti dojednania o zmluvnej

pokute, ako aj jej výšky, a to tak z hľadiska súladu so zákonom, ako i s dobrými mravmi, ako aj pri
posudzovaní jej primeranosti. Dojednanie o finančnej náhrade vyjadrené v článku VIII. bodu 3. dodatku
nespĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, a preto je neurčité, keďže jasne nie je vyjadrené,
za akého stavu a pri porušení akej konkrétnej povinnosti by mal žalovaný zaplatiť žalobcovi finančnú
náhradu. Práve dôvody, resp. jasne definované povinnosti alebo konania sú základom pre posúdenie

nároku žalobcu. Ak tieto absolútne absentujú, tak ide o neurčité a nejasné dojednanie. Vo vzťahu k
rozporu dojednania o zmluvnej pokute s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku
žalovaní zdôraznili, že účelom a zmyslom tohto dojednania malo byť vylúčenie možnosti niektorého zo
žalovaných ako prenajímateľa ukončiť nájomný vzťah aj pred dohodnutou dobou, a to v akomkoľvek
prípade, a teda aj v prípade flagrantného porušenia zmluvy zo strany žalobcu ako nájomcu a finančná

náhrada mala zabezpečiť výkon práva. Preto je nevyhnutné toto dojednanie považovať za rozporné so
zásadami poctivého obchodného styku i dobrými mravmi. K nevyužitiu moderačného práva okresným
súdom žalovaní poukázali v celom rozsahu na svoju argumentáciu v podaných odvolaniach. K tvrdeniu
žalobcu o pasívnej legitimácií žalovaného v 2/ rade žalovaní uviedli, že táto nie je daná a nie je
možná aplikácia rozhodnutia NS ČR sp. zn. 29 Cdo 4627/2010 na tento prípad, pretože ustanovenie,

na ktoré sa uvedené rozhodnutie odvoláva v slovenskom právnom poriadku neexistuje. Žalovaní
trvali na tom, že rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch a k nim sa viažuce odôvodnenie
vychádza z nesprávnych skutkových zistení, ako aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, a pretoje nevyhnutné rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie,
resp. rozhodnutie okresného súdu zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.
37. Okresný súd doručil vyjadrenie žalovaného v 1/ rade a v 2/ rade k vyjadreniu žalobcu žalobcovi

prostredníctvom zástupcu dňa 13.09.2016 podľa údajov na doručenke na č.l. 809 rub spisu. Žalobca sa
k doručenému vyjadreniu žalovaných k momentu rozhodovania krajským súdom písomne nevyjadril.
38. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“) prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov žalovaných v 1/ rade a v 2/ rade podľa § 379,
§ 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za

rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením
v napadnutých výrokoch potvrdený ako v týchto výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387
ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
39. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaných v 1/ rade a v
2/ rade bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/248/2016-821 zo dňa 5.9.2017, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené

na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie
uvedeného uznesenia dňa 19.9.2017 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho
boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
40. Primárne krajský súd uvádza, že v štádiu svojho konania a rozhodovania aplikoval ustanovenia
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok („CSP“), ktorý nadobudol účinnosť podľa § 474 CSP

1. júla 2016, a to vzhľadom k dátumu podaného odvolania žalovaným v 1/ rade a v 2/ rade zo dňa
07.06.2016 doručených Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 09.06.2016, keď aj z prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
41. Podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a odvolacími dôvodmi viazaný.

42. Za aplikácie vyššie citovaných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný
v rozsahu (§ 379 CSP) a v zmysle odvolacích dôvodov žalovaného v 1/ rade obsiahnutých v písomne
podanom odvolaní zo dňa 07.06.2016 a žalovaného v 2/ rade zo dňa 07.06.2016, v ktorých žalovaní
výslovne uviedli, že ich odvolanie smeruje len voči výroku I. o povinnosti žalovaných v 1/ rade a v 2/
rade zaplatiť žalobcovi 116.178,71 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 16.01.2010 do zaplatenia,

do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho
plnenia povinnosť druhého žalovaného plniť žalobcovi, v spojení s výrokom o trovách súdneho konania,
keď odvolanie nepodali proti výroku II. rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba o zaplatenie
22.073,95 Eur s úrokom z omeškania 9 % ročne od 16.01.2010 do zaplatenia zamietnutá.
43. Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom

žalovaných je aplikácia ust. § 387 ods. 2 CSP, pretože sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku okresného súdu. Na zdôraznenie správnosti tak skutkových ako aj právnych
záverov vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu viažucich sa k výrokovým častiam
dotknutých odvolaním žalovaných, sa uvádza, že rozsudok okresného súdu má všetky náležitosti
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Okresný súd sa jasným, zrozumiteľným spôsobom

vyjadril k uplatnenému žalobcovmu nároku, ako aj k použitej obrane žalovaných. Nemožno súhlasiť s
argumentáciou žalovaného v 1/ rade, ku ktorej sa pripojil i žalovaný v 2/ rade v podanom odvolaní, že
nebolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie, a tým následne prijaté vecne správne skutkové
závery okresným súdom, ktoré podľa názoru žalovaných neboli ani právne vyhodnotené zákonným
spôsobom a s ustálenou judikatúrou. Okresný súd sa vyjadroval k obrane, námietkam žalovaných a

tieto aj vyhodnotil ako nedôvodné k vyhovenému nároku žalobcu, ktorý požadoval proti žalovanému
zaplatenie sumy 116.178,71 Eur spolu s úrokom z omeškania ako dohodnutej zmluvnej sankcie - pokuty,
podľadodatkuč.1 jehočlánkuVIII.bodu3uzavretéhokzmluveonájme.Ztituluaplikácieust.§387ods.
2 CSP, k odvolacím dôvodom žalovaných krajský súd zvýrazňuje, že v súlade s rozhodnutím Ústavného
súdu SR a Najvyššieho súdu SR pri takomto postupe, t.j. pri aplikácii ust. § 387 ods. 2 CSP, krajský

súd ako súd odvolací nie je povinný vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaných opätovne zopakovať
tie skutkové a právne závery, ktoré už vyjadril v napadnutom rozhodnutí okresný súd a s ktorými sa
krajský súd stotožňuje, keď je postačujúce na ne len odkázať (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 350/09, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005). Odôvodnenie napadnutého
rozsudku okresného súdu malo náležitosti vyžadované tak ust. § 157 ods. 2 O.s.p. v znení platnom a

účinnom do 30.6.2016 v štádiu konania a rozhodovania okresným súdom, ako aj ust. § 220 ods. 2 CSP,
ktorý procesnoprávny predpis bol platný a účinný v štádiu konania a rozhodovania krajským súdom. V
súlade aj s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku dal
odpoveď na všetky podstatné a právne významné okolnosti danej sporovej veci, pričom nebol povinnýzachádzať do detailov tejto veci, k tomu, aby mohlo byť aj zo strany krajského súdu konštatované
riadne odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Rovnako aj vo vzťahu ku konaniu krajským súdom a k
odôvodneniu jeho rozsudku, sa poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.

júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na každý odvolací dôvod, len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa
16. marca 2005, ...„Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.“
44. Pokiaľ krajský súd konštatoval dostatočnosť rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
okresného súdu, zrozumiteľné vyjadrenie skutkových ako aj právnych záverov, tak potom nemohlo byť
konštatované v zmysle odvolacích dôvodov žalovaných, že by došlo k odňatiu možnosti konať pred
súdom.
45. Postupom a rozhodovaním okresného súdu nedošlo k zásahu ani do právnej istoty sporových

strán, pretože okresný súd sa neodchýlil pri prejednávaní danej sporovej veci od ustálenej judikatúry
všeobecných súdov pri posudzovaní nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty. Právna istota bola
zachovaná aj zákonným postupom okresného súdu, ktorý v rámci nového konania a posudzovania
žalobcovho nároku vychádzal zo záväzne vyslovených záverov vyjadrených krajským súdom v
zrušujúcom uznesení sp. zn. 13Cob/145/2013 zo dňa 15.10.2013 (č.l. 457 - 461 spisu).

46. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu, vykonaného dokazovania a jeho zhodnotenia
odvolací súd konštatuje, že pred okresným súdom bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie
nevyhnutné pre posúdenie sporovej veci, z ktorého vychádzal aj krajský súd za aplikácie ustanovenia §
383 CSP. Zvýrazňuje krajský súd, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Jeho význam spočíva v

získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z
ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového
stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci civilného
sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený
skutkovýstavjevýznamnýajzhľadiskaposúdeniapravdivostitvrdenístránsporuauneseniadôkazného

bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Dopĺňa odvolací súd, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a
právnym názorom strany sporu konania, procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho
dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, príp. štádia civilného procesu (sp. zn. IV. ÚS 329/04).
K správnemu postupu súdu prvej inštancie poukazuje krajský súd na ďalší záver vyslovený v uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 329/2004 z 27. októbra 2004, podľa ktorého ...

„ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu
a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“. Zároveň poukazuje
krajský súd i na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa

ktorého ...„právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné,neudržateľnéalebožeboliprijatévzrejmomomylekonajúcichsúdov,ktorýbypoprelzmysela
podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.

47. Podľa ust. § 120 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016, ak nejde o veci uvedené v odseku
2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov.
48. Krajský súd poukazuje na vyššie citované zákonné ustanovenie, ktoré v danej sporovej veci bolo
okresným súdom dôsledne aplikované. V rámci konania pred okresným súdom nebolo medzi stranami
sporu sporným, že dňa 1.6.2004 bola medzi žalovaným v 1/ rade ako prenajímateľom a právnym

predchodcom žalobcu RE-ARCH, a.s. so sídlom Bratislava, IČO: 35 785 233, uzavretá Zmluva o
nájme nebytových priestorov na dobu určitú 10 rokov od 1.6.2004 do 1.6.2014 s právom opcie na
pokračovanie nájmu na ďalších 10 rokov. Rovnako sporným nebolo, že dňa 20.06.2008 bola medzi
žalovaným v 1/ rade a žalovaným v 2/ rade uzatvorená Kúpna zmluva, predmetom ktorej bol o.i. prevodnehnuteľností, v katastrálnom území B. B., stavba súp. č. XXX nachádzajúca sa na pozemku parc.
č. 2919/7, charakteristika 720 VS KLD, ktorej vklad bol povolený Správou katastra Liptovský Mikuláš
dňa 10.7.2008. Žalovaný v 2/ rade podaním označeným ,,Výpoveď nájomnej zmluvy“ adresovaným

žalobcovi oznámil, že v súlade s ust. § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka vstúpil do právneho
postavenia prenajímateľa zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorú uzatvoril žalobca v roku 2004
so spoločnosťou Jasná Nízke Tatry, a.s.. V tomto podaní žalovaný v 2/ rade oznámil, že dňa 16.7.2008
vydal príslušný správny orgán právoplatné stavebné povolenie, na stavbu ,,Prestavby stanice LD na
reštauráciu a detské centrum“ na súpisnom čísle XXX B. B.. Zároveň v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm.

f) zákona č. 116/1990 Zb. dal výpoveď z Nájomnej zmluvy“.

49. Základom uplatneného nároku žalobcu žalobou bola uzavretá Zmluva o nájme zo dňa 1.6.2004
a dodatok č. 1 k tejto zmluve o nájme, konkrétne článok VIII. bodu 3., v ktorom pod písmenom a)
bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 3.500.000,- Sk, t.j. 116.178,71 Eur za porušenie zmluvnej
povinnosti žalovaného v 2/ rade ako prenajímateľa, ktorý záväzok bol zaistený ručením žalovaného v

1/ rade v zmysle článku VIII. bod 6. dodatku č. 1. Žalovaní v odvolaní zotrvali primárne na tom, že
článok VIII. bodu 3. uzavretého dodatku č. 1 nie je možné vyhodnotiť ako dohodu o zmluvnej pokute,
naviac ide o dojednanie neurčité a v rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou, ako aj v rozpore
so zákonom, pokiaľ zmluvná pokuta sa vzťahovala výlučne na výkon práva a nezabezpečovala určitým
spôsobom vyjadrenú zmluvnú povinnosť žalovaného v 2/ rade. Žalovaní zotrvali na neplatnosti tohto

dojednania článku VIII. bodu 3. uzavretého dodatku č. 1 k zmluve o nájme ako celku a pre prípad, že by
bolo uvažované o zmluvnej pokute, tak táto je v rozpore s dobrými mravmi ako aj poctivým obchodným
stykom. Žalovaní ďalej zotrvali na tom, že dojednanie obsiahnuté v článku VIII. bodu 3. dodatku č.
1 charakterovo predstavuje zloženú finančnú náhradu, ktorá pozostáva z viacerých samostatných
nárokov, i ktoré dojednanie je neurčité, pokiaľ nie sú určitým spôsobom vyjadrené jednotlivé kritéria

týchto viacerých samostatných nárokov. Žalovaný v 2/ rade osobitne namietal nedostatok pasívnej
legitimácie s tvrdením, že podľa ust. § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka neprešla na neho povinnosť
z tejto náhrady. Žalovaný v 1/ rade namietol okresným súdom nesprávne založenú pasívnu legitimáciu
ako ručiteľa, pretože mal za to, že ustanovenie článku VIII. bod 6. dodatku č. 1 je ustanovením absolútne
neplatným pre absenciu obsahových a formálnych náležitostí ručiteľského vyhlásenia podľa ust. § 303

Obchodného zákonníka. Základom všetkých týchto argumentov žalovaných bola skutočnosť, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ k uplatnenému nároku nepredložil originál dodatku č. 1, ale len
jeho fotokópiu. V súhrnne týchto odvolacích dôvodov žalovaní zvýraznili aj nesprávny postup okresného
súdu, keď žalovaní navrhli aplikovať moderačné oprávnenie súdu podľa § 301 Obchodného zákonníka
vzhľadom k neprimeranosti výšky finančnej náhrady posúdenej okresným súdom ako zmluvná pokuta,

pričom okresný súd dôsledne nehodnotil kritéria pre uplatnené moderačné právo, a to nedostatočne
vyhodnotil samotnú hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti, pre ktorú mala byť dohodnutá sankcia.
50. K základnému odvolaciemu dôvodu žalovaných, a to námietke neunesenia dôkazného bremena
žalobcom pri tvrdení uzavretia dodatku č. 1 k zmluve odvolací súd uvádza nasledovné. Podľa obsahu
spisového materiálu a priebehu dokazovania krajský súd konštatuje, že okresný súd dodržal postup,

pokiaľ pri vznesenej námietke zo strany žalovaných vo vzťahu k súkromno-právnej listine, a to dodatku
č. 1 bolo vykonávané dokazovanie. V rámci dokazovania a dôkaznej povinnosti, ktorá bola na strane
žalobcu, krajský súd v zhode so závermi okresného súdu konštatuje, že overená kópia dodatku č. 1,
svedecké výpovede svedka O. B., X. I. v spojení s Dohodou o urovnaní zo dňa 15.11.2007 (č.l. 87 spisu)
preukázalihodnovernosť,pravosťtohtolistinnéhodôkazu,apretonebolopotrebné,abyvtejtorovineboli

vykonané ďalšie dôkazy, ktoré žiadali a navrhovali žalovaní, resp. nebolo potrebné doloženie originálu
tejto listiny. Vzhľadom k uvedenému preto nemusel okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia bližšie
zdôvodňovať, prečo nevykonal dôkazy označené žalovanými, keďže vyjadril to v súhrne vykonaných
dôkazov, z ktorých mal preukázanú pravosť a hodnovernosť doloženej overenej fotokópie dodatku č.
1 k zmluve.

51. Podľa ust. § 125 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016 za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov,
fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania
dôkazu predpísaný, určí ho súd.
52. Procesná teória dôkaznými prostriedkami rozumie prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci. Dôkaz

všakmožnovykonaťakýmkoľvekdôkaznýmprostriedkomzapredpokladu,ženímmožnozistiťstavveci.
Ust. § 125 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 použitým pojmom najmä poskytuje len demonštratívny
výpočet, čo všetko môže slúžiť ako dôkazný prostriedok. K námietke žalovaných, že dodatok č. 1
k zmluve predložený žalobcom ako overená fotokópia nemôže slúžiť za dôkaz, ktorým by žalobcapreukázal svoj tvrdený nárok a uniesol tak svoju dôkaznú povinnosť, krajský súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4M Cdo 9/2005, podľa ktorého ...„pre spôsobilosť listiny
byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny alebo jej odpis alebo fotokópiu. Aj

fotokópialistinyjespôsobilábyťvykonanáakodôkazzákonompredpokladanýmspôsobom“.Krajskýsúd
dodáva vo väzbe k uvedenému rozhodnutiu najvyššieho súdu, že o to viac overená fotokópia dodatku
č. 1 je spôsobilým dôkazom, ktorý v sebe má dôkaznú silu, z ktorej súd následne môže vychádzať a s
takýmto dôkazom ako hodnovernou listinou vyhodnocovať tvrdenia žalobcu.
53. Krajský súd súhlasí so záverom okresného súdu, že bola preukázaná pravosť a hodnovernosť

dodatku č. 1 k zmluve, ktorý bol predložený v overenej fotokópii, ako aj jeho obsahových častí, keďže
tento dôkaz v spojení s ostatnými dôkazmi, výpoveďami svedkov, žalobcu a Dohodou o urovnaní zo
dňa 15.11.2007, v ktorej sa odkazuje na dodatky, sa stal relevantným dôkazom. Pokiaľ z uvedeného
nepovažoval okresný súd za potrebné doplniť dokazovanie v tomto smere originálom dodatku č. 1, tak
už na základe vyššie uvedeného postupu, ak to aj výslovne nevyjadril v odôvodnení svojho rozhodnutia,
ale bolo to zakomponované v konštatovaní preukázanej dostatočnej pravosti a hodnovernosti tejto listiny

v súhrne s inými vykonanými dôkazmi, tak nedošlo v tejto rovine k žiadnemu odňatiu práva žalovaným
konať pred súdom ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, a tým nebolo možné vyvodiť ani
nedostatočne zistený skutkový stav veci. Pokiaľ okresný súd v súhrne uvedených a vykonaných dôkazov
mal za to, že žalobca preukázal uzavretie dodatku č. 1 k zmluve, tak v tomto závere je obsiahnuté aj
to, prečo nebol vykonaný dôkaz originálom tejto listiny navrhnutý žalovanými a nebolo potrebné, aby

okresný súd ešte podrobnejšie zdôvodňoval nevykonanie dôkazu označeného žalovanými. V tomto
smere nebol relevantný odvolací dôvod. Žalobca uniesol dôkazné bremeno o uzavretí dodatku č. 1.
Pre hodnovernosť dôkazu, a to dodatku č. 1 k zmluve krajský súd považuje za potrebné uviesť celé
znenie doložky opatrenej v rámci overovania fotokópie tohto dodatku č. 1 zo strany notárky, keď sa
uvádza: „Osvedčujem, že táto listina doslovne súhlasí s predloženým originálom skladajúcim sa zo

štyrochstrán.Ideoodpisúplný“.Súčasne,vrámcitejtodoložkynebolokonštatované,žebynalistineboli
vykonané zmeny a doplnky. Zo strany notárky bolo vyslovené, že vykonaním tohto úkonu neosvedčuje
pravdivosť skutočnosti uvádzaných v listine (§ 57 ods. 3, § 58 ods. 4 zákona č. 323/1992 Zb.). Na
základe vyššie uvedených zhodnotení krajský súd považuje za potrebné poukázať na ust. § 57 ods.
2 písm. a) zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti v znení k dátumu vykonaného

osvedčenia, podľa ktorého správnosť odpisu listiny osvedčuje notár alebo ním poverený zamestnanec
notára. Osvedčenie listín so vzťahom k cudzine vykonáva iba notár. Osvedčenie správnosti odpisu
listiny sa vyznačí na odpise vo forme osvedčovacej doložky, v ktorej je uvedené a) či odpis súhlasí
doslovne s listinou, z ktorej bol vyhotovený, a či táto listina je originálom alebo osvedčeným odpisom,
a z koľkých listov alebo osvedčeným odpisom, a z koľkých listov alebo hárkov sa skladá. V zmysle

ust. § 56 ods. 1 písm. a) citovaného zákona notár vydáva najmä osvedčenia o správnosti odpisu alebo
fotokópie listiny (vidimácia). Aj vzhľadom k uvedenej vidimácii bolo nevyhnutné vychádzať z overenej
fotokópie dodatku č. 1 k zmluve ako z relevantného dôkazu, ktorý dôkaz listinou bol vykonaný podľa
ust. § 129 ods. 1 O.s.p. v rámci konania pred okresným súdom. Pokiaľ žalovaní spochybnili súkromno-
právnu listinu dodatku č. 1, tak dôkazná povinnosť bola na žalobcovi, ktorá podľa názoru krajského

súdu bola splnená, a to vykonaním ďalších dôkazov viažucich sa k dodatku č. 1. Týmito dôkaznými
prostriedkami boli výpovede svedkov, a to výpoveď svedka Róberta Bockaniča, ktorý na pojednávaní
konanom pred okresným súdom dňa 8.12.2010 (č.l. 149 - 152 spisu) okrem iného uviedol, že dodatok
č. 1 podpísal a podpisoval ho za Jasnú Nízke Tatry, a.s. ako predseda predstavenstva tým, že sa
to podpisovalo v čase konania predstavenstva Jasná Nízke Tatry, a.s.. Tento svedok potvrdil, že mu

boli predkladané aj dokumenty k podnikateľskému zámeru. Svedok ďalej uviedol, že dohodnuté čiastky
v dodatku č. 1 zahŕňali už vynaložené investície, ako aj plánované investície po dobu prolongácie
zmluvy. Z výpovede svedka O. B. na pojednávaní konanom pred okresným súdom dňa 8.12.2010
vyplývalo rovnako potvrdenie podpísania dodatku č. 1, keď menovaný svedok podpisoval túto listinu
za žalovaného v 1/ rade ako v tom čase člen predstavenstva. Svedok potvrdil, že mali záujem na

udržaníprevádzky,pretovzáujmedobrýchvzťahovsfirmami,sktorýmispolupracovali,imposkytliistoty.
Vychádzali z toho, že zmluvné vzťahy neporušia a nebude dôvod pristupovať k zábezpekám. Potvrdil,
že účel uzavretia dodatku bol v tom, že obchodní partneri požadovali zábezpeky vzhľadom na vývoj
v spoločnosti, ochranu svojich investícii. Navyše boli predané aj lístky, nemohlo sa stať, že by neboli
prevádzkované sociálne zariadenia, bufety a podobne. Krajský súd konštatuje, že vo vzťahu k dodatku

č. 1 obidvaja svedkovia potvrdili, že išlo o záujem na udržaní prevádzky Jasnej Nízke Tatry, a.s., a pre
tento účel boli robené aj úkony. Krajský súd preto konštatuje, že s ohľadom k časovému odstupu od
podpisu dodatku č. 1, výsluchu svedkov, nemohli byť tieto hodnotené tak, ako to namietali žalovaní v
odvolaní, a to, že z výpovedí svedkov, žalobcu malo dôjsť k rozpornosti vyjadrení a prezentovanýchtvrdení. Výpovede svedkov boli v zhode s tvrdením žalobcu, že dodatok č. 1 k zmluve mal chrániť
investície žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu. Dodatok č. 1 podľa žalobcu mal riešiť náhradu
za nemožnosť užívať predmet nájmu, nemožnosť využiť opciu na ďalšie užívanie predmetu nájmu a

náhradu nákladov, ktoré boli vynaložené na rekonštrukciu predmetu nájmu. Žalobca preto v zhode s
uvedenými svedeckými výpoveďami prezentoval účel uzavretého dodatku č. 1, t.j. ochrana investícií a
riešenie prípadnej nemožnosti užívania predmetu nájmu. K úplnosti sa dodáva, že o existencii dodatku
č. 1 svedčí aj obsah Dohody o urovnaní zo dňa 15.11.2007, v ktorej sa poukazuje na uzavretú zmluvu o
nájme nebytových priestorov v znení jej dodatkov. V súhrne tieto dôkazy, a to overená fotokópia dodatku

č. 1 a výpovede svedkov neboli vyvrátené žiadnym z dôkazov zo strany žalovaných, preto z nich bolo
nevyhnutné vychádzať ako z relevantných. Pri preukázaní hodnovernosti a pravosti overenej fotokópie
dodatku č. 1 k zmluve o nájme prechádzalo dôkazné bremeno na žalovaných, pokiaľ chceli vyvrátiť
hodnovernosť a pravosť overenej fotokópie dodatku č. 1. K tomuto však v rámci dôkaznej povinnosti
žalovaného nedošlo. Krajský súd k hodnovernosti a pravosti overenej fotokópie dodatku č. 1 k zmluve o
nájme dodáva, že je potrebné prihliadnuť aj k osvedčovacej doložke vyjadrenej zo strany notárky JUDr.

Zuzany Grófikovej, I., keď touto doložkou sa konštatuje, že sa osvedčuje to, že táto listina doslovne
súhlasí s predloženým originálom skladajúcim sa zo štyroch strán.
54. Okresný súd preto pri preukázaní pravosti a hodnovernosti osvedčenej fotokópie dodatku č. 1 k
zmluve o nájme, rešpektoval ustálenú judikatúru všeobecných súdov v tom, že pokiaľ sporová strana
uplatňuje nároky zo súkromnej listiny, ktorej hodnovernosť je spochybnená, tak je táto sporová strana,

ktorátietonárokyuplatňuje,povinnápreukázaťhodnovernosťtejtolistiny,kčomuzostranyžalobcudošlo
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. februára 2010 sp. zn. 4 Cdo 13/2009). Na druhej strane, pri
takomto dôkaznom stave boli to žalovaní, ktorí boli povinní v rámci svojej dôkaznej povinnosti vyvrátiť
preukázanú hodnovernosť a pravosť osvedčenej fotokópie dodatku č. 1 predloženého žalobcom, k čomu
z ich strany tak, ako bolo vyššie konštatované, nedošlo. Z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov pri súkromnej listine vyplýva, že ak preukáže ten, kto zo súkromnej listiny vyvodzuje pre seba
priaznivé následky to, že je listina pravá, tak dôkazné bremeno opaku nesie tá sporová strana, ktorá
popiera pravdivosť tejto listiny. Žalobca preukázal pravosť dodatku č. 1 k zmluve o nájme, jej overenej
fotokópie v súhrnnosti aj s ďalšími listinnými dôkazmi, v neposlednom rade aj z titulu obsahu overovacej
doložky zo strany notára, preto dôkazné bremeno opaku, teda popretie pravdivosti tejto listiny niesli

žalovaní, ktoré popretie pravdivosti však nepreukázali.
55. K ďalším odvolacím dôvodom žalovaných krajský súd v zhode so záverom okresného súdu, ako
aj s vyjadreným právnym záverom v zrušujúcom uznesení sp. zn. 13Cob/145/2013 zo dňa 15.10.2013
uvádza, že sa výslovne vyjadril, že dojednanie v článku VIII. bodu 3. dodatku č. 1 k zmluve o nájme
je dohodou o zmluvnej pokute, ktorá bola viazaná nie na výkon práva prenajímateľa, ale na splnenie

povinnosti prenajímateľa zabezpečiť nájom po dohodnutú dobu. Článok VIII. bodu 3. písm. a) dodatku č.
1 je vyjadrením zmluvnej pokuty, a ak bola namietaná v tomto bode neplatnosť, tak je možné konštatovať
len čiastočnú neplatnosť, ale nie celého dojednania, ak bolo určitým spôsobom dohodnuté, že žalovaný
ako prenajímateľ sa zaväzuje uhradiť nájomcovi sumu 3.500.000,- Sk, ak dôjde k skončeniu nájmu do
31.5.2014 na základe iného dôvodu, za ktorý zodpovedá alebo ktorý spôsobí prenajímateľ. V tejto

časti dojednanie je platné, určité a zrozumiteľné. V článku VIII. bodu 3. dodatku č. 1 vyjadrená
sankcia - zmluvná pokuta 3.500.000,- Sk (116.178,71 Eur) zabezpečovala splnenie povinnosti pôvodne
žalovaným v 1/ rade ako prenajímateľom, a to plnenie nielen zmluvnej, ale aj zákonnej povinnosti
zabezpečiť nájom po dohodnutú dobu, a pokiaľ táto zmluvnou pokutou zabezpečená povinnosť nebude
splnená, resp. bude porušená do 31.5.2014, tak pôvodne žalovaný v 1/ rade ako prenajímateľ sa

zaviazal zaplatiť nájomcovi túto sumu ako zmluvnú pokutu. Jednoznačne išlo o zabezpečenie zmluvnej
povinnosti zmluvnou pokutou, a to zmluvnej povinnosti prenajímateľa zabezpečiť predmet nájmu počas
dohodnutej doby nájmu; prenechať nájomcovi prenajatú vec, aby ju v dohodnutej dobe nájomca užíval.
Prijatím záveru neplatnosti dohody vyjadrenej v článku VIII. bodu 3. písm. a) dodatku č. 1 k zmluve o
nájme tak, ako sa toho dožadovali žalovaní v odvolaní, by došlo k popretiu účelu a zmyslu, ktorý viedol

zúčastnených k uzavretiu tohto dodatku č. 1, čo by bolo porušením zásady „pacta sunt servanda“, ktorá
je jednou z hlavných zásad vyplývajúcich z článku 2 odsek 3 Listiny základných práv a slobôd a je
považovaná za najvyššiu prirodzenú právnu normu, od ktorej je odvodzované všetko právo, t.j. platná
zmluva je rovnako a bezpodmienečne záväzná pre obe strany a túto záväznosť stratí len spôsobom
vyplývajúcim zo zmluvy alebo zo zákona.

56. Výsledky dokazovania preukázali, že dňa 27.8.2009 žalovaný v 2/ rade podaním
označeným ,,Výpoveď nájomnej zmluvy“ žalobcovi oznámil, že podľa ust. § 680 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vstúpil do práv prenajímateľa zo zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretou so
spoločnosťou JASNÁ Nízke Tatry, a.s., a že dňa 16.7.2008 vydal príslušný stavebný orgán právoplatnéstavebné povolenie na stavbu ,, Prestavba stanice LD na reštauráciu a detské centrum - BRHLISKÁ“,
na súpisnom čísle XXX B. B.. Zároveň podľa § 9 ods.2 písm. f) zákona č. 116/1990 Zb. dal výpoveď z
nájomnej zmluvy a vyzval žalobcu na vypratanie užívaných priestorov, čo vyvolalo dôsledok vyjadrený

v článku VIII. bodu 3. písm. a) dodatku č. 1 v porušení zmluvnou pokutou zabezpečenej zmluvnej
povinnosti (ale aj zákonnej povinnosti) žalovaného v 2/ rade ako prenajímateľa, keď žalovaný v 2/ rade
ako prenajímateľ bol (ust. § 664 Občianskeho zákonníka) povinný prenechať prenajatú vec nájomcovi v
stave spôsobilom na dohodnuté užívanie počas doby trvania nájmu. Táto zmluvná (zákonná) povinnosť
bola zabezpečená zmluvnou pokutou v článku VIII. bodu 3. písm. a) dodatku č. 1 k zmluve o

nájme, a to keď zmluvnou pokutou bola zabezpečená zmluvná povinnosť žalovaného v 2/ rade ako
prenajímateľa zabezpečiť predmet nájmu na užívanie počas trvania dohodnutej doby nájmu. Podľa
výsledkov vykonaného dokazovania, na základe skončenia nájmu z dôvodu podľa ust. § 9 ods. 2 písm.
f) zákona č. 116/1190 Zb., za ktorý zodpovedal žalovaný v 2/ rade (zahrnutý v čl. VIII. bod 3. písm. a)
dodatku), došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti žalovaným v 2/ rade spočívajúcej v tom, že žalovaný
v 2/ rade nezabezpečil, resp. nesplnil svoju zmluvnú povinnosť zabezpečiť nájom po dohodnutú dobu,

ak došlo k skončeniu nájmu pred jej uplynutím z dôvodov na strane žalovaného v 2/ rade a podľa
vydaného stavebného povolenia aj k nespôsobilosti predmetu nájmu pre žalobcom požadované účely,
t.j. z dôvodu prestavby na reštauráciu a detské centrum. Porušenie zmluvnej povinnosti zabezpečiť
nájom po dohodnutú dobu bolo zabezpečené zmluvnou pokutou a nie tak, ako to namietal žalovaný v 1/
rade, k čomu sa pripojil i žalovaný v 2/ rade v odvolaní, že výkon práva, mal byť zabezpečený neplatným

spôsobom zmluvnou pokutou, ak vôbec podľa obrany žalovaných išlo o zmluvnú pokutu, keď žalovaní
tvrdili, že článok VIII. bodu 3. dodatku č. 1 k zmluve o nájme je dojednaním o finančnej náhrade, naviac
neurčito dohodnutej. Táto snaha a záujem žalovaných boli však v rozpore s účelom, zmyslom, ktorý
viedol k uzavretiu dodatku č. 1, a preto takýto postup nemohol dostať súdnu ochranu, pretože by sa tým
poprel základný dôvod, pre ktorý prenajímateľ a nájomca vstúpili do zmluvného vzťahu a jeho úpravy

uzavretím dodatku č. 1. Výklad súkromnoprávnych vzťahov, ako aj v danom prípade zmluvy a dodatku
č. 1 k zmluve o nájme, je potrebné vyhodnocovať k momentu uskutočnenia týchto úkonov a vôle osôb
konajúcich v rámci týchto úkonov, pretože s odstupom času v rámci vyvolaného súdneho sporu, ak by
mala byť vzatá do úvahy argumentácia žalovaných v odvolaní, tak by dochádzalo k akceptovaniu snahy
vykladať účel a zmysel uzavretých právnych úkonov, a to zmluvy o nájme a dodatku č. 1 k nej už nie

v zhode s tým, čo bolo dôvodom, pre ktorý k momentu kreovania došlo k týmto jednotlivým úkonom.
Uvedený prístup k výkladu úkonov je vyžadovaný aj tým, keď skutočná vôľa v čase uzatvárania týchto
právnych úkonov býva vo vyvolanom súdnom spore „stieraná“ zmenou záujmu a postojov sporovej
strany (primerane rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 81/2011 z 31. júla 2012). Okresný súd
v súlade so záväzným právnym názorom vysloveným krajským súdom v zrušujúcom uznesení sp. zn.

13Cob/145/2013 vecne správnym spôsobom vyhodnotil dohodnutú určitým spôsobom zmluvnú pokutu
vo výške 3.500.000,- Sk pre žalovaného v 2/ rade ako dojednanie platné, ak sa zaviazal žalovaný v
2/ rade ako prenajímateľ zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu, ak dôjde k skončeniu nájmu z dôvodu, za
ktorý zodpovedá alebo spôsobí prenajímateľ, a to ak dôjde k skončeniu nájmu do 31.5.2014, pri uzavretí
zmluvy o nájme 1.6.2004, dodatku č. 1 dňa 25.1.2005, dohodnutej doby nájmu do 1.6.2014.

57. Vo vzťahu k vecne správnemu záveru okresného súdu a následne z titulu vyvolaného odvolacieho
konania aj k prijatým záverom krajským súdom o dojednaní zmluvnej pokuty v článku VIII. bodu 3. písm.
a) dodatku č. 1 k zmluve o nájme za porušenie zmluvnej povinnosti žalovaným v 2/ rade, sa zdôrazňuje
to, že zmluvne založené súkromnoprávne vzťahy musia zabezpečovať právnu istotu zmluvným stranám,
garanciu, že po stanovenú dobu trvania zmluvy sa budú plniť vzájomne dohodnuté práva a povinnosti.

Pre prípad, ak sa tak nestane, majú zmluvné strany legitímne - zákonné právo zabezpečiť splnenie
povinnosti sankciou - zmluvnou pokutou. Tomu tak bolo aj v danej veci. Nemožno preto garanciu
zmluvnej - právnej istoty v dohodnutej zmluvnej pokute - sankcie, hodnotiť cez právnu argumentáciu
žalovaných ako neplatnej dohody o zmluvnej pokute, resp. v rozpore s dobrými mravmi. Tak žalobca,
resp. jeho právny predchodca ako nájomca, ako i žalovaný v 2/ rade ako prenajímateľ a žalovaný v

1/ rade ako právny predchodca žalovaného v 2/ rade sa zmluvne zaviazali určitým spôsobom po určitú
dobu sa správať v rámci založeného nájomného vzťahu. Ak pri tomto zmluvne založenom správaní
žalovaný v 2/ rade porušil zmluvnú povinnosť zabezpečiť predmet nájmu nájomcovi po dohodnutú
dobu, čo bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, tak žalovaný v 2/ rade je povinný túto zmluvnú pokutu
zaplatiť. Žalovaný v 2/ rade porušil zmluvnú povinnosť zabezpečiť nájom, jeho predmet po dohodnutú

dobu, pretože v dôsledku účinkov výpovede nemôže byť ani nájom a ani splnená zmluvná povinnosť
žalovaným v 2/ rade ako prenajímateľom zabezpečená zmluvnou pokutou, t.j. zmluvná povinnosť
zabezpečiť predmet nájmu po dohodnutú dobu. Vzhľadom k týmto zhodnoteniam preto zmluvná pokuta
vyjadrená v článku VIII. bodu 3. písm. a) dodatku č. 1 k zmluve o nájme nepostihovala výkon právažalovaného v 2/ rade ako prenajímateľa, ale zabezpečovala splnenie povinnosti žalovaného v 2/ rade
ako prenajímateľa, t.j. ako druhej zmluvnej strany vo vzťahu k nájomcovi.
58. Z týchto skutočností preto nedošlo ani k popretiu ustálenej judikatúry ani k porušeniu princípu právnej

istoty. Zmluvná pokuta v dotknutom článku bola určitým spôsobom dohodnutá, pretože bola zachovaná
písomná forma, bola vymedzená zmluvná povinnosť, ktorá sa vzťahovala na žalovaného v 2/ rade ako
prenajímateľa vo vzťahu k vzájomne vymedzeným zmluvným právam a povinnostiam medzi nájomcom
a žalovaným v 2/ rade, resp. jeho právnym predchodcom ako prenajímateľom, ktorá zmluvná povinnosť
bola zabezpečená dohodou o výške zmluvnej pokuty, a to vyjadrená sumou 3.500.000,- Sk. Pri určitosti

dohodnutej zmluvnej pokuty samotné slovné nevyjadrenie, že ide o zmluvnú pokutu nespôsobuje to, že
by nedošlo k platnému dojednaniu zmluvnej pokuty. Krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 28.10.2009 sp. zn. 2M Obdo/3/2009, z ktorého vyplýva, že pokutu možno dohodnúť
tak pre prípad nesplnenia zmluvnej povinnosti vôbec, ako aj pre prípad porušenia akejkoľvek inej
zmluvnej povinnosti, pritom nie je rozhodujúce, ako zmluvné strany označia svoju dohodu, prípadne,
či použijú priamo termín „zmluvná pokuta“, ale rozhodujúci je obsah ich dohody. Pokiaľ platným

spôsobom bola vyjadrená zmluvná pokuta v povinnosti žalovaného v 2/ rade ako prenajímateľa zaplatiť
nájomcovi sumu 3.500.000,- Sk, pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zabezpečiť predmet nájmu
po dohodnutú dobu, tak potom nebolo namieste, aby bolo vyžadované preukazovanie jednotlivých
zložiek, od ktorých bola odvodená dohodnutá výška zmluvnej pokuty tak, ako to požadovali žalovaní
v rámci odvolacích dôvodov. Článok VIII. bodu 3. písm. a) dodatku č. 1 k zmluve o nájme bol vo

vyjadrenom znení platným dojednaním o zmluvnej pokute, nie dojednaním o finančnej náhrade v
zmysle argumentácie žalovaných, preto nebolo namieste, aby boli preukazované zo strany žalobcu
jednotlivé zložky žalovanými argumentovanej finančnej náhrady, ktorú naviac žalovaní vnímali ako
neurčité a neplatné dojednanie. Zmluvnou pokutou je možné zabezpečiť akúkoľvek právnu (zmluvnú
alebo zákonnú) povinnosť, ktorá sa môže týkať tak peňažného ako aj iného plnenia (rozhodnutie

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 96/2001). Ak bolo preukázané porušenie zmluvnej povinnosti
žalovaným v 2/ rade ako prenajímateľom, ktorá bola zabezpečená zmluvnou pokutou vyjadrenou v sume
3.500.000,- Sk, t.j. 116.178,71 Eur, tak nastal tu dôsledok povinnosti žalovaného v 2/ rade zaplatiť takto
dohodnutúvýškuzmluvnejpokutybezohľadunaďalšiepreukazovaniekritérií,ktoréhopreukazovaniasa
domáhaližalovanínažalobcovi.AkajzmluvnéstranyvčlánkuVIII.bodu3.písm.a)dodatkuč.1kzmluve

o nájme dohodnutou zmluvnou pokutou 3.500.000,- Sk (116.178,71 Eur) vyjadrovali, čo všetko má táto
zmluvná pokuta „reparovať“, tak išlo len o vyjadrenie ukazovateľov pri tvorbe výšky zmluvnej pokuty, čo
však nebolo spojené s povinnosťou žalobcu tieto preukazovať, keďže predmetom sporu nebola náhrada
nákladov, náhrada škody, resp. ušlý zisk, ale zmluvná pokuta z titulu zabezpečenej zmluvnej povinnosti
žalovaného v 2/ rade ako prenajímateľa.

59. Krajský súd uvádza, že okresný súd jasným a zrozumiteľným spôsobom vyjadril okolnosti, pre
ktoré skonštatoval, že dohodnutá zmluvná pokuta nie je v rozpore s dobrými mravmi ani s poctivým
obchodným stykom. Rovnako aj k žalovaným v 1/ rade a v 2/ rade uplatnenému návrhu na moderovanie
zmluvnej pokuty podľa § 301 Obchodného zákonníka, okresný súd vyjadril zreteľným spôsobom svoje
závery, keď mal za to, že nebolo možné hovoriť o neprimeranosti výšky dohodnutej zmluvnej pokuty

vzhľadom na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Už z ustálenej rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov vyplýva, že pri skúmaní platnosti dojednania zmluvnej pokuty z hľadiska dobrých
mravov je nutné zvážiť funkciu zmluvnej pokuty, jej preventívnu, uhradzovaciu a sankčnú. Primeranosť
zjednanej výšky zmluvnej pokuty je preto potrebné posúdiť s prihliadnutím k celkovým okolnostiam
úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý bol sledovaný. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn.

31 Cdo 2707/2007 vyplýva, že dohodu o zmluvnej pokute v obchodnoprávnych vzťahoch je možné
posudzovať ako neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka
iba v prípade, že by sa dobrým mravom priečili okolnosti, za ktorých bola zmluvná pokuta dohodnutá,
a to i prípadne v spojení so skutočnosťou, že bola dohodnutá neprimerane vysoká zmluvná pokuta.
Dojednanie o zmluvnej pokute nie je však možné v obchodnoprávnych vzťahoch považovať za neplatné

podľa § 39 Občianskeho zákonníka iba z dôvodu neprimeranosti zjednanej výšky zmluvnej pokuty.
Rozhodovanie súdu o tom, či zmluvná pokuta je neprimeraná, je vždy vecou voľného uváženia súdu
založeného na posudzovaní konkrétneho prípadu. Súd však musí vychádzať z funkcie zmluvnej pokuty
a z účelu práva na jej moderáciu. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33 Odo 236/2005
primeranosť dohodnutej výšky zmluvnej pokuty je treba posúdiť s prihliadnutím k celkovým okolnostiam

úkonu, jeho pohnútkam a účelu, ktorý sledoval. Podľa ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 29 Odo 1105/2003 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 631/2002
uplatnenie moderačného práva nie je závislé len na mechanickom posúdení výšky zmluvnej pokuty.
Určujúci význam majú vždy dôvody, ktoré ku zjednaniu zmluvnej pokuty viedli a okolnosti, ktorétakéto dojednanie sprevádzali. Úvahy o neprimeranosti zmluvnej pokuty sa môžu logicky upínať iba k
okolnostiam, ktoré boli dané v okamihu dojednávania zmluvnej pokuty. Neprimeranosť nie je možné
skúmať podľa skutočností, ktoré nastali až po tom, čo bola zmluvná pokuta dohodnutá (rozhodnutie

Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 2192/2009). Neprimerane vysoká zmluvná pokuta nemôže z
dôvodu svojej neprimeranej výšky zakladať neplatnosť príslušného dojednania o zmluvnej pokute z
dôvodu porušenia dobrých mravov, ale môže byť iba dôvodom k použitiu moderačného práva súdom
(rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31 Cdo 2707/2007). Na strane druhej však nie je možné
vylúčiť, aby bolo dojednanie o zmluvnej pokute posúdené ako rozporné s dobrými mravmi v prípade,

že by tu boli okolnosti, za ktorých bola zmluvná pokuta dohodnutá v rozpore s dobrými mravmi. Krajský
súd dodáva, že samotná skutočnosť neprimerane vysokej zmluvnej pokuty neodôvodňuje aplikáciu ust.
§ 265 Obchodného zákonníka, ale postup súdu podľa ust. § 301 Obchodného zákonníka (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 330/2012).
60. Krajský súd zároveň poukazuje, že NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 137/2003 uviedol,
že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba

považovaťúkon,ktorýjevšeobecneneakceptovateľnýzhľadiskavspoločnostiprevládajúcichmravných
zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba
posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby
vykonávajúcejurčitéprávo,aleajosobytýmtodotknutej),sprihliadnutímnavšetkyrozhodujúceokolnosti
a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. Vzhľadom k

uvedenému je nepochybné, že pri posudzovaní dohodnutej zmluvnej pokuty v rovine námietky rozporu
s dobrými mravmi a uplatneného návrhu žalovaným v 1/ rade a v 2/ rade na využitie moderačného
oprávnenia súdom, bolo nevyhnutné brať zreteľ na okolnosti, ktoré tu boli v čase dojednania zmluvnej
pokuty (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23 Cdo 231/2010, sp. zn. 23 Cdo 947/2010, sp. zn. 29
Cdo 1365/2013). Práve na tieto okolnosti v čase uzavretia zmluvnej pokuty prihliadal okresný súd, ktorý

postup bol vecne správny a v súlade s ustálenou aj rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov, preto
uvedenému postupu nie je možné nič vytknúť, a to i napriek argumentácii žalovaných ako odvolateľov,
ktorá nebola opodstatnená. K momentu kreovania dodatku č. 1, obsahom ktorého bolo aj dohodnutie
zmluvnej pokuty, výsledky dokazovania preukázali účel, ktorý bol sledovaný dojednaním zmluvnej
pokuty, a to posilniť právnu istotu v zmluvnom vzťahu medzi nájomcom a prenajímateľom. Na posilnenie

právnej istoty zmluvného vzťahu, to bola práve dohoda o zmluvnej pokute, ktorá mala zabezpečovať
to, aby nedošlo k porušeniu zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného v 2/ rade, resp. jeho právneho
predchodcu ako prenajímateľa, ak by porušil svoju povinnosť zabezpečiť predmet nájmu po dohodnutú
dobu, t.j. zmluvná pokuta mala zabezpečiť prípadné porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného v 2/
rade ako prenajímateľa, pri prenechaní veci nájomcovi a zabezpečenia, aby túto vec ako predmet

nájmu nájomca v dohodnutej dobe užíval. Práve pre zabezpečenie právnej istoty zmluvných strán, a to
prenajímateľa a nájomcu, dohodnutá zmluvná pokuta nemohla byť preto v rozpore s dobrými mravmi,
ak okolnosti jej dojednania nevytvárali rozpor s dobrými mravmi a jej výkon nebol v rozpore s pravidlami
poctivého obchodného styku.
61. V súvislosti s uplatneným návrhom žalovaných na aplikáciu ust. § 301 Obchodného zákonníka,

je potrebné primárne zvýrazniť, že ide o oprávnenie súdu neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť.
Ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka nie je koncipované zákonodarcom ako povinnosť súdu.
Okresný súd vecne správnym spôsobom dospel k záveru, že dohodnutá zmluvná pokuta nie je
neprimeraná vzhľadom k hodnote a významu zabezpečovanej povinnosti, keď dôvodom vyjadrenej
zmluvnej pokuty bolo zabezpečiť právnu istotu zmluvným stranám, garanciu, že po stanovenú dobu

trvania zmluvy o nájme si budú plniť vzájomne dohodnuté práva a povinnosti. Okresný súd na základe
vykonaného dokazovania nezistil, že by tu boli dané okolnosti k znižovaniu dohodnutej zmluvnej pokuty,
to znamená, že by malo ísť o neprimerane vysokú zmluvnú pokutu, a tým nevidel priestor pre využitie
svojho práva znížiť túto žalobcom uplatnenú zmluvnú pokutu, preto žalobe o zaplatenie 116.178,71
Eur spolu s príslušenstvom vyhovel podľa záveru krajského súdu vecne správnym spôsobom. Uvádza

odvolací súd, že vzhľadom k okolnostiam úkonu, a to uzavretého dodatku č. 1 k zmluve o nájme,
pohnútokaúčelu,ktorýtentododatokč.1kzmluveonájmesledoval,čosúokolnosti,ktorésúhodnotené
k primeranosti zjednanej výšky zmluvnej pokuty a vo väzbe k výsledkom vykonaného dokazovania,
výpovedí svedkov, ktorí konali za žalovaného v 1/ rade ako predchodcu žalovaného v 2/ rade ako
prenajímateľa, krajský súd v zhode so záverom okresného súdu konštatuje, že nebol dôvod na využitie

moderačného oprávnenia súdom, keďže nebola zistená neprimeranosť dohodnutej zmluvnej pokuty.
Krajský súd k okolnostiam uzavretia dodatku č. 1 a vyjadrenej zmluvnej pokute uvádza, že nešlo
o nerovnovážne vyjadrený stav medzi zmluvnými stranami, a to nájomcom a žalovaným v 2/ rade
ako prenajímateľom (pôvodne ako prenajímateľom žalovaným v 1/ rade), pretože plnenie si vzájomnedohodnutých zmluvných práv a povinností počas dohodnutej doby nájmu bolo tak v záujme nájomcu,
ako aj žalovaného v 2/ rade, resp. jeho predchodcu žalovaného v 1/ rade - prenajímateľa, ktorí chceli
stabilizovaťstavinvestícií,využitiepredmetunájmu,t.j.dôvod,ktorýviedolkdojednaniuzmluvnejpokuty,

bol na ochranu tak nájomcu, ako aj žalovaného v 2/ rade ako prenajímateľa. Vyplýva to z toho, že
svedkovia,ktoríbolivypočutí,abolitoosobykonajúceza právnehopredchodcužalovanéhov2/rade,t.j.
žalovaného v 1/ rade, mali záujem práve zmluvou o nájme a dodatkom č. 1 k nej zabezpečiť obchodných
partnerov, ktorí so žalovaným v 1/ rade seriózne podnikali, zmluvou o nájme a dodatkom č. 1 k nej bol
vyjadrený záujem na udržanie prevádzky v Jasnej Nízke Tatry a.s. a pre tento účel boli robené aj úkony

so záujmom chrániť potrebné investície k tomuto účelu. Práve k uvedenému účelu zmluvnej pokuty,
ktorý bol stranám známy k momentu uzavretia dodatku č. 1, v ktorom je táto zmluvná pokuta vyjadrená,
a to konkrétne v článku VIII. bodu 3. písm. a), nemohla byť konštatovaná neprimeranosť dohodnutej
výšky zmluvnej pokuty, keď určujúci význam majú vždy dôvody, ktoré viedli k zjednaniu zmluvnej pokuty
a okolnosti, ktoré takéto dojednanie o zmluvnej pokute sprevádzali.
62. K odvolaciemu dôvodu nesprávneho zhodnotenia námietky nedostatku pasívnej legitimácie

žalovaného v 2/ rade okresným súdom, odvolací súd zvýrazňuje, že ust. § 680 ods. 2 Občianskeho
zákonníka upravujúce prechod práv a povinností na nadobúdateľa prenajatej veci je obsiahnuté v
rámci všeobecnej úpravy nájomnej zmluvy a dopadá aj na vzťahy, ktoré riešia prenájom nebytových
priestorov, pretože zvláštna úprava tohto nájomného vzťahu, nachádzajúca sa v zákone č. 116/1990 Zb.
o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, a to nadväznosti na § 720

Občianskeho zákonníka neobsahuje špeciálne ustanovenie o dôsledkoch zmeny vlastníka prenajatej
veci za trvania nájomného vzťahu, a preto je nutné použiť všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o nájomnej zmluve (§ 663 a nasl. Občianskeho zákonníka), a to konkrétne § 680, ktorý
túto otázku výslovne rieši. Ak dôjde k zmene vlastníctva k prenajatým nebytovým priestorom za trvania
nájomného vzťahu, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa. Ide o zvláštny prípad

právneho nástupníctva (sukcesie), s ktorým je spojený ten dôsledok, že na nadobúdateľa prechádzajú
práva a povinnosti prenajímateľa z nájomného vzťahu priamo zo zákona - ex lege, ak nastane právna
skutočnosť,sktorouzákontentodôsledok,atonadobudnutievlastníckehoprávakprenajatejveci,spája.
Nadobúdateľ tak vstupuje do pôvodného nájomného vzťahu so všetkými jeho základnými obsahovými
atribútmi, akými sú predmet nájmu, práva a povinnosti prenajímateľa, čo je dané povahou nájomného

vzťahu a ktoré vyplývajú zo zákona, resp. z nájomnej zmluvy. Účelom a zmyslom tohto ustanovenia je
zaistiť kontinuitu nájomného vzťahu na strane prenajímateľa pre prípad, ak nastane právna skutočnosť
- zmena vlastníctva k prenajatej veci (uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 7Co/222/2013, rozsudok
Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Cob/36/2013, rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn.
43Cob/203/2011). Z uvedeného vyplýva, že zmena v osobe prenajímateľa nemá sama osebe vplyv

na trvanie právneho vzťahu nájmu a ani na jeho obsah. Na nadobúdateľa prechádzajú tie práva a
povinnosti, ktoré sú svojím charakterom zviazané priamo s predmetom nájmu, t.j. nie sú existenčne
osamostatnené.Ohľadneprávapovinnostítypickýchprenájomvšakplatí,žeprávnenástupníctvopodľa
§ 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa týka celého obsahu nájomného vzťahu (primerane rozsudok NS
ČR sp. zn. 25 Cdo 1526/2001). Vzťahuje sa teda nielen na jeho zložky podstatné, ale tiež vedľajšie. K

vedľajším obsahovým zložkám možno zaradiť i dojednania medzi prenajímateľom a nájomcom, ktorých
účelom je zaistiť riadne plnenie povinností charakteristických pre nájomný vzťah, resp. záväzky, ktoré
sledujú obdobný účel. Podstatným je to, či dojednanie smeruje k úprave obsahu nájomného pomeru
(niektorej jeho zložky). Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaný v 2/ rade
uzatvorením kúpnej zmluvy so žalobcom nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom

nájmu, v dôsledku čoho na žalovaného v 2/ rade v zmysle ust. § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka
prešli práva a povinnosti prenajímateľa z nájomného vzťahu priamo zo zákona (ex lege), pretože nastala
skutočnosť, s ktorou zákon uvedený dôsledok spája, t.j. nadobudnutie vlastníckeho práva k prenajatej
veci. Zmenou v osobe prenajímateľa práva a povinnosti dohodnuté v nájomnej zmluve s pôvodným
prenajímateľom, t.j. i dojednanie o zmluvnej pokute, naďalej zaväzovali žalobcu a nového vlastníka

nehnuteľnosti (primerane rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo 136/2001). Dôležitým bolo to, že nájomný
vzťah uzavretý medzi pôvodným prenajímateľom - žalovaným v 1/ rade a žalobcom ako nájomcom
trval, t.j. neskončil skôr, než žalovaný v 2/ rade ako nový vlastník plynule vstúpil do práv a povinností
pôvodného prenajímateľa a trval naďalej i záväzok pôvodného prenajímateľa umožniť žalobcovi za
dohodnutých podmienok predmet nájmu užívať, pretože tento záväzok nezanikol žiadnym zo spôsobov

zániku záväzku (primerane uznesenie NS ČR sp. zn. 26 Cdo 4814/2014). Ak malo dojednanie v
článku VIII. bodu 3. dodatku č. 1 k zmluve o nájme zabezpečiť predmet nájmu po celú dobu, t.j.
ak sledovalo účel zaistenia užívania predmetu nájmu nájomcovi po celú dobu trvania nájmu, bolo
potrebné predmetnú dohodu o zmluvnej pokute považovať za vedľajšiu obsahovú zložku nájomnéhopomeru. Ak bol vznik nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty viazaný na porušenie povinnosti
prenajímateľa zabezpečiť predmet nájmu po celú dohodnutú dobu, t.j. pre prípad skončenia nájmu
do 31.5.2014 z dôvodu podľa § 9 ods. 2 a 3 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. alebo na základe iného

dôvodu, za ktorý zodpovedá alebo ktorý spôsobí prenajímateľ, nie je možné uvažovať o samostatnom
právnom režime tohto záväzku (t.j. o jeho vyňatí z prechodu práv a povinností podľa § 680 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Je potrebné prihliadnuť i na to, že k vzniku práva žalobcu na zaplatenie
zmluvnej pokuty došlo v dobe, kedy bol v právnom vzťahu so žalovaným v 2/ rade. Preto bol žalobca
oprávnený tento nárok uplatniť voči subjektu, ktorý nesplnil zmluvnou pokutou zabezpečenú zmluvnú

povinnosť trvania - zabezpečenia nájmu po dohodnutú dobu. Okrem toho by bolo i v rozpore s rozumným
usporiadaním vzťahov účastníkov právneho vzťahu nájmu nehnuteľnosti, aby žalobca uplatnil nárok na
zaplateniezmluvnejpokutyvočiskoršiemuprenajímateľoviakodlžníkovi,ktorýužnebol prenajímateľom
(vlastníkom nehnuteľnosti), účastníkom daného nájomného vzťahu (primeraná aplikácia rozsudku NS
ČR sp. zn. 26 Cdo 652/2013). Za tejto situácie okresný súd správne uzavrel, že vstupom žalovaného
v 2/ rade do postavenia prenajímateľa prešiel na neho záväzok z dohody o zmluvnej pokute, ktorý

nepresiahol rámec práv a povinností typický pre nájomný vzťah (rozsudok NS ČR sp. zn. 26 Cdo
866/2002).

63. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného v 2/ rade poukazuje odvolací súd i na Nález
Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 3292/09, podľa ktorého ,,jazykový a logický výklad ustanovení § 680

odst. 2 občanského zákoníku nedává možnost vykládat speciální sukcesi práv a povinností vyplývajících
z nájemního vztahu jiným způsobem, než že pronajímatel vstupuje do všech právních povinností
vyplývající ze smlouvy, ledaže práva a povinnosti vzniklé za předcházejícího vlastníka se existenčně
osamostatnily (např. právo na již splatné nájemné). Pokud by zákonodárce chtěl vymezit jen určitá práva
a povinnosti, které přecházejí na nového vlastníka, učinil by tak výslovně; nečiní-li tak, není žádný důvod

vykládat toto ustanovení v tom smyslu, že přecházejí na nového vlastníka (pronajímatele) jen vybraná
práva a povinnosti. Z dikce ustanovení totiž nevyplývá žádné restriktivní omezení práv a povinností,
které má nový vlastník nabýt. Soukromé právo obecně je založeno na stěžejní zásadě autonomie vůle a
zásadě „pacta sunt servanda“. Zásada, že smlouvy mají být dodržovány, bývá považována za nejvyšší
zásadu právní, resp. za nejvyšší přirozenoprávní normu, od které je odvozeno veškeré právo (blíže

např. Knapp, V. Teorie práva. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 1995, s. 84.). Proto není-li zákonný důvod
omezovat zásadu autonomie vůle a zásadu „pacta sunt servanda“, pak je třeba primárně vykládat
zákonná ustanovení ve prospěch těchto zásad. Pokud tak obecné soudy nečiní, porušují tak Ústavou
garantované právo definované v čl. 2 odst. 4 Ústavy a v čl. 2 odst. 3 Listiny základních práv a svobod.
Smyslem a účelem těchto ustanovení je také ochrana nájemce (a vzhledem k tomu, že ustanovení §

680 odst. 2 obč. zák. se aplikují i na nájem bytu, tak rovněž ochrana nájemce bytu, která je výslovně
zdůrazněna v ustanovení § 685 odst. 3 obč. zák.). Ustanovení § 680 odst. 2 obč. zák. tak přiznává nájmu
jednostranné věcněprávní účinky (právě s důrazem na ochranu nájemce)“.

64. Ďalej odvolací súd poukazuje primerane na situáciu riešenú v rozhodnutí NS ČR sp. zn. 29 Cdo

3866/2012, podľa ktorého právnej vety ...,,leasingová smlouva se jako smlouva nepojmenovaná řídí
především smluvními ujednáními. Jestliže tato ujednání určitou otázku výslovně neupravují, je nutno
na závazkový vztah touto smlouvou založený aplikovat - v intencích ustanovení § 1 odst. 2 obch. zák.,
ve spojení s ustanovením § 491 odst. 2 obč. zák. - ustanovení, které upravuje závazky jim nejbližší.
Dojde-li proto za trvání leasingového vztahu ke změně vlastnictví k movité věci, která je předmětem

leasingu, vstupuje (za použití § 680 odst. 2 obč. zák.) nový vlastník do právního postavení leasingového
pronajímatele“, v ktorom odôvodnení rozhodnutia bolo najvyšším súdom uvedené, že ...z těchto
judikatorních výstupů (na nichž Nejvyšší soud nemá důvod cokoli měnit) se pro poměry projednávané
věci podává, že závěr o nedůvodnosti námitky nesprávného vyplnění blankosměnky (založené na
tvrzení, že žalobkyně nebyla oprávněna do směnky doplnit částku odpovídající výši leasingových

splátek, jejichž splatnost nastala až poté, co žalobkyně převedla vlastnické právo k předmětu leasingu
na nového majitele) nelze založit jen na tom, že leasingový nájemce (výstavce sporné směnky) předmět
leasingu i nadále (po změně vlastníka pronajaté věci) užíval. Jestliže totiž změna v osobě vlastníka
předmětu leasingu má, jak bylo výše uvedeno, za následek, že leasingovým pronajímatelem se stává
nabyvatel (jinak řečeno, že nový vlastník vstupuje do právního postavení leasingového pronajímatele),

nebyla žalobkyně po převodu vlastnického práva k předmětu leasingu již nadále oprávněna požadovat
po nájemci (výstavci sporné směnky) zaplacení (později splatných) leasingových splátek a v případě,
že k jejich úhradě nedošlo, nemohl jí vzniknout ani nárok na zaplacení úroků z prodlení či smluvní
pokuty.“. I z tohto vysloveného názoru najvyššieho súdu analogicky aplikovateľného na danú sporovúvec vychádzal odvolací súd pri vyhodnotení námietky žalovaného v 2/ rade o nedostatku jeho pasívnej
legitimácie ako nedôvodnej.

65. K námietke žalovaného v 1/ rade o neplatnosti ručiteľského vyhlásenia, a tým o nedostatku jeho
pasívnej legitimácie odvolací súd poukazuje na formuláciu ust. § 303 ods. 1 Obchodného zákonníka,
z ktorej vyplýva, že ručiteľ musí písomné prehlásenie vykonať voči veriteľovi spôsobom, aby bolo
jednoznačné, že ručenie prevzal. Právny vzťah ručenia je vzťahom akcesorickým, teda závisí od
existencie záväzku dlžníka na určité plnenie veriteľovi. Vzniká na základe vzťahu veriteľa a dlžníka, a to

ako zabezpečovací mechanizmus. Náležitosťami a predpokladmi právne relevantného úkonu ručenia
sú: - záväzok ručiteľa uspokojiť veriteľa, ak dlžník neplní - určenie dlžníka a zabezpečovaného záväzku
(čo do identity, obsahu a rozsahu, ako i právny titul záväzku), - platnosť záväzku. V zhode s právnym
názorom súdu prvej inštancie i odvolací súd konštatuje, že článok VIII bod 6. dodatku č. 1 k zmluve o
nájme nebytových priestorov je platnou dohodou o ručení. V kontexte celého znenia zmluvy je zrejmá
presná identifikácia jednotlivých subjektov, teda veriteľa, dlžníka a ručiteľa, určitosť zabezpečovaného

záväzku, t.j. výška pohľadávky a stanovenie konkrétnych práv a povinností zmluvných strán, ako aj
právny titul a v súlade so znením ust. § 303 Obchodného zákonníka možno vyvodiť aj dodržanie
obsahovej stránky vyhlásenia - „záväzok uspokojiť veriteľa v prípade nesplnenia určitého záväzku
dlžníkom“. Podľa § 304 ods. 2 veta druhá Obchodného zákonníka ručením možno zabezpečiť aj
záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti.

66. Pokiaľ žalovaní namietali, že postup rozhodnutia súdu prvej inštancie je formalistický, tak krajský súd
uvádza, že okresný súd napadnutým rozsudkom, v jeho odôvodnení reagoval na relevantné okolnosti
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, a preto jeho postup a rozhodnutie nemožno hodnotiť ako
formalistické. Bolo zachované právo tak žalobcu ako aj žalovaných na spravodlivý proces, pretože boli

uvedené dostatočné dôvody, na ktorých je napadnuté rozhodnutie okresného súdu založené.

67. Na základe vyššie uvedených zvýrazňujúcich zhodnotení krajským súdom za aplikácie ust. § 387
ods.2CSP,nebolizistenédôvodynazrušenierozsudkuokresnéhosúduvnapadnutýchvýrokoch,anina
jeho zmenu a zamietnutie žaloby, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu

v spojení s opravným uznesením v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.
Krajský súd k svojim zhodnoteniam poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu
prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov
rozhodnutia okresného súdu a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

68. O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania bolo
zrejmé, že žalovaní so svojim odvolaním neboli úspešní, preto žalobcovi ako úspešnej strane sporu
tohto odvolacieho konania bol priznaný nárok na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania, o výške

ktorej náhrady rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie

a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.