Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 4. jún 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315211417
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8315211417.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Viery Zoľákovej, v právnej veci žalobcu: Priemyselný park Chemes,
s.r.o., Chemlonská 1, 066 01 Humenné, IČO: 36 471 780, právne zastúpeného: Advokátska kancelária
Bröstl & Čentík, s.r.o., Rázusova 1, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 50 560 611, proti žalovanej:
W.. I. D. - D. - C. D. - G. L., M. XX, XXX XX Y., W.: XXXXXXXX, právne zastúpenej JUDr. Radovanom
Bilým, advokátom, Kukorelliho 52, 066 01 Humenné, IČO: 40119203, o zaplatenie 2.424,08 eur s prísl.,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 21C/493/2015-400 zo dňa 25.9.2018,
takto

r o z h o d o l :

D.
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v tej odvolaním napadnutej časti, ktorou bola žaloba v
prevyšujúcej časti zamietnutá (výrok pod bodom II.) a ktorou bola štátu priznaná voči žalobcovi a voči
žalovanej náhrada trov konania v rozsahu po 50 % (výrok pod bodom IX.).

Mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch pod bodmi IV. - VIII. o náhrade trov konania tak, že
sporovým stranám nepriznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania.

Žalovanej proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že :

„I. Súd konanie v časti o zaplatenie istiny 581,40 Eur a úrokov z omeškania vo výške 158,69 Eur
zastavuje.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Súd priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej vo veci vedenej na OS
Humenné, pod sp.zn.:. 21C/117/2015 vo výške 100 % pri uplatnenej pohľadávke 689,68 €, pričom o
výške bude rozhodnuté uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

IV. Súd priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi za obdobie od podania žaloby /
t.j. od 01.12.2014/ do 29.09.2015 vo výške 34 % pri uplatnenej pohľadávke 1.734,40 €, pričom o výške

bude rozhodnuté uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.V. Súd priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi za obdobie od 30.09.2015
do 28.02.2016 vo výške 92 % pri uplatnenej pohľadávke 1.734,40 €, pričom o výške bude rozhodnuté
uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

VI. Súd priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi za obdobie od 29.02.2016
do 23.08.2017 vo výške 90 % pri uplatnenej pohľadávke 1.153,80 €, pričom o výške bude rozhodnuté
uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

VII. Súd priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi za obdobie od 24.08.2017
do 20.08.2018 vo výške 90 % pri uplatnenej pohľadávke 10.965,60 €, pričom o výške bude rozhodnuté
uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

VIII. Súd priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi za obdobie od 21.08.2018 do
26.09.2018 vo výške 100 % pri uplatnenej pohľadávke 10.384,20 €, pričom o výške bude rozhodnuté

uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

IX. Štátu priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi a žalovanému v rozsahu po 50 %,
pričom o výške bude rozhodnuté uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.“

2. Súd prvej inštancie v konaní vychádzal zo žaloby, podanej dňa 1.12.2014, ktorou sa žalobca v
pôvodnom konaní pod sp.zn. 21C/117/2015, vo vzťahu k žalovanej domáhal zaplatenia sumy 2.424,08
eur s príslušenstvom z dôvodu, že žalovaná užíva jeho nehnuteľnosti, a to pozemky nachádzajúce sa na
Q. A. Č.. X v Humennom, zapísané na LV č. XXXX k. ú. Y., kde má postavenú budovu, pričom za užívanie
týchto nehnuteľností žalobcovi neplatí. Reflektujúc uznanie časti žalovanej pohľadávky žalovanou, vo

veci rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom pre uznanie dňa 5.5.2015, právoplatným dňom 23.6.2015
tak, že žalovanú zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 689,68 eur spolu s príslušenstvom
a v prevyšujúcej časti prvoinštančný súd vylúčil vec na samostatné konanie, vrátane rozhodnutia o
trovách celého konania, ďalej vedenom pod sp. zn. 21C/493/2015. V tomto konaní uznesením zo dňa
9.6.2016 na základe návrhu žalobcu súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny

516,- eur, pretože ich žalovaná uhradila a pripustil zmenu žaloby tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 1.218,04 eur s príslušenstvom v znení obsahu zmeny a uvedeného uznesenia,
všetko do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Predmetom žaloby tak bolo vydanie
bezdôvodného obohatenia od júla 2014 do júna 2017. Po čiastočnom späťvzatí žaloby z 21.8.2018
žalobca od žalovanej požaduje bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľností v jeho vlastníctve

za obdobie od júla 2014 do júna 2017 v celkovej výške 10.965,60 eur. Žalovaná potvrdila skutkový
stav tvrdený žalobcom, avšak nesúhlasila s výškou požadovaného bezdôvodného obohatenia, ktoré
je neprimerane vysoké s poukazom predovšetkým na výšku nájomného podľa nájomnej zmluvy, ktorú
platila žalobcovi až do skončenia nájomnej zmluvy.

3. Súd prvej inštancie na predmetný spor aplikoval ustanovenia § 451 ods. 1, § 456, § 458 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ďalej § 365, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Na základe vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že celková žalovaná suma na istine pohľadávky žalobcu
po čiastočnom späťvzatí žaloby z 21.8.2018, predstavovala ku skončeniu dokazovania vo veci sumu
10.384,20 eur. Nie je sporný nárok žalobcu na náhradu za užívanie predmetných nehnuteľností, na

ktorých je postavená budova vo vlastníctve žalovanej. Sporná medzi stranami je výška peňažnej
náhrady, ktorú sa počas konania nepodarilo ustáliť ani dohodou oboch strán.

4. Na základe záverov znaleckého dokazovania, s poukazom na princíp spravodlivého usporiadania
veci a na ustanovenie § 191 ods. 1 CSP dospel súd prvej inštancie k záveru, že znalcom stanovená

obvyklá cena za nájom predmetných nehnuteľností v zmysle znaleckého posudku č. 55/2017, ktoré
sú v užívaní žalovanej, a to porovnávacou metódou, nie je objektívne určenou obvyklou cenu nájmu
vzhľadom na špecifický skutkový stav v tejto právnej veci, a preto v konečnom dôsledku ani neprispieva
k spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi oboma sporovými stranami. Znalcom určená všeobecná
hodnota nájmu za pozemok, a to porovnávacou metódou práve naopak vzhľadom na skutkový stav

nerešpektuje podmienky voľnej súťaže na trhu, a teda je v rozpore so zdôvodnením výberu vhodnej
metódy jej určenia s poukazom na bod 3.3 znaleckého posudku. Podľa súdu prvej inštancie, obvyklou
cenou nájmu je taká výška nájomného, ktorá je výsledkom dohody zmluvných strán, t.j. nájomcu
a prenajímateľa v procese trhovej ekonomiky, pri rešpektovaní podmienok voľnej súťaže na trhu, t.j.zásade ponuky a dopytu, kedy ako prenajímateľ, tak i nájomca a má právo v rámci zmluvnej voľnosti a za
daných podmienok slobodne sa rozhodnúť, či vstúpi do zmluvného nájomného vzťahu s druhou stranou.
Len v takomto prípade možno povedať, že ide o objektívne dohodnuté nájomné. Súd prvej inštancie v

tejtosúvislostipoukázalnaprílohuč.3,časťGvyhláškyč.492/2004Z.z.ostanovenívšeobecnejhodnoty
majetku, v zmysle ktorej pri stanovení všeobecnej hodnoty nájmu pozemku porovnávaním sa dodržujú
rovnaké zásady ako pri stanovení všeobecnej hodnoty pozemku podľa časti E a E1 tejto vyhlášky. V
zmysle časti E a E1 prílohy č. 3 predmetnej vyhlášky pri porovnávaní sa musia vylúčiť všetky vplyvy
mimoriadnych okolností trhu.

5. Prvoinštančný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej konštatoval, že žalobcom stanovená
požadovaná výška nájmu za uvedené nehnuteľnosti, s poukazom na jej neúmerné zvýšenie od roku
2014, nezodpovedá objektívnemu vývoju cien nájomného na trhu v danej lokalite, čo len potvrdzuje
nerovnovážnystavžalobcuažalovanejnatrhuvpodmienkachvoľnejsúťažeakonaniežalobcuzpozície
„silnejšej“ strany. Výška nájomného (podľa predložených nájomných zmlúv) sa pohybovala v roku 2010

vo výške 0,199 eur/1 m2/ročne bez DPH, v roku 2011 vo výške 0,2010 eur/1 m2/m ročne bez DPH,
v roku 2012 vo výške 0,2100 eur/1 m2/ ročne bez DPH, v roku 2013 vo výške 0,2176 eur/1 m2/
ročne bez DPH. Podaním zo dňa 7.2.2014, žalobca vypovedal žalovanej nájomný vzťah a následne dňa
3.6.2014 žalovaná obdržala nový návrh nájomnej zmluvy, ktorý neakceptovala a ktorým žalobca ako
prenajímateľ stanovil výšku nájmu 10,- eur/1 m2/ročne bez DPH, čo predstavovalo takmer 46 - násobok

predtým zmluvne dojednaného posledného nájmu, t.j vo výške 0,2176 eur/m2/ročne. Výška nájmu za
parcely, ktoré požaduje žalobca od žalovanej, nie je v zmysle záverov prvoinštančného súdu výsledkom
normálneho vývoja ceny pri rešpektovaní podmienok voľnej súťaže na trhu v lokalite „Priemyselný Park
Chemes“.

6. Súd prvej inštancie vyslovil, že pre spravodlivé usporiadanie veci medzi žalobcom a žalovanou je
správnym určenie všeobecnej hodnoty nájmu na báze všeobecnej hodnoty pozemku a vychádzal zo
znaleckého posudku č. 55/2017, v ktorom bola táto stanovená na 1,339 eur/m2/ročne bez DPH. Pri
celkovej výmere parciel č. XXXX/XX a XXXX/XXX, k.ú. Y. v užívaní žalovanej 1.084 m2, výška úhrady
za užívanie mesačne predstavuje sumu 120,96 eur bez DPH, t.j. 145,15 eur s DPH, (1,339 eur ročne

bez DPH x 1.084 m2 : 12 mesiacov). Pri žalobcom uplatnenej náhrade za užívanie nehnuteľností voči
žalovanej za obdobie júl 2014 až jún 2017, t.j. za 36 mesiacov, celková suma náhrady za užívanie
nehnuteľností žalovanou vo vlastníctve žalobcu predstavuje čiastku 5.225,40 eur s DPH, t.j. 145,15
eur x 36 mesiacov. Žalovaná do skončenia dokazovania v súdenej veci, uhradila žalobcovi náhradu za
užívaniepredmetnýchparcielzauplatnenéobdobievsume5.225,40eur,čožalobcanijakonerozporoval

a súd prvej inštancie považuje preto uplatnený nárok žalobcu vo zvyšku istiny uplatnenej pohľadávky
za nedôvodný.

7. Ani žalobcom voči žalovanej uplatnené zákonné úroky z omeškania podľa § 365, § 369 Obchodného
zákonníka nie sú dôvodné. Jedným z dvoch dôvodov je , že výška náhrady za užívanie predmetných

nehnuteľnostíbolapočasceléhokonaniaspornáajejurčeniezáviseloažoddokazovaniavsúdenejveci,
t.j. od znaleckého dokazovania, v rámci ktorého bola ustálená výška obvyklého nájmu za predmetné
parcely. Keďže žalovaná objektívne nepoznala výšku peňažného záväzku, ktorý by sa mal plniť titulom
bezdôvodného obohatenia, nemohla plniť záväzok riadne, keďže tento nebol presne identifikovaný.
Preto sa nemohla dostať do omeškania s peňažným záväzkom. Na druhej strane, žalovaná dobrovoľne

do skončenia dokazovania vo veci uhradila žalobcovi zákonný úrok z omeškania podľa splatnosti
jednotlivých faktúr zo sumy 145,15 eur s DPH, ktorá predstavuje stanovenú mesačnú náhradu za
užívanie predmetných parciel, určenú znaleckým dokazovaním v tejto súdenej veci. Žalovaná tak
uhradila žalobcovi zákonné úroky z omeškania v celkovej výške 238,84 eur, čo preukázala dokladmi o
ich úhrade zo dňa 29.9.2015 a zo dňa 20.8.2018 s poukazom na presnú špecifikáciu a výpočet úrokov

z omeškania, uvedených v jej písomnom podaní zo dňa 20.8.2018. Na základe uvedeného, aj pokiaľ
by žalobca mal nárok na zákonný úrok z omeškania, takto uplatnený nárok žalobcu nie je dôvodný,
keďže do skončenia dokazovania vo veci bol žalovanou uhradený. Nárok žalobcu bol tak v plnej výške
uspokojený s tým, že uplatnený nárok žalobcu vo výške 10.384,20 eur po čiastočnom späťvzatí žaloby
zo dňa 21.8.2018, súd prvej inštancie považuje za nedôvodný a za nedôvodné považuje i uplatnené

zákonné úroky z omeškania. Na základe uvedeného preto súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej
časti zamietol.8. Napokon, súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1,
2 v spojení s § 255 ods. 1, 2 CSP, a to osobitne za konanie vedené pod sp.zn. 21C/117/2015 a
konanie vedené pod sp.zn. 21C/493/2015, keďže o žalobcom podanej žalobe súd čiastočne rozhodol

rozsudkom zo dňa 5.5.2015 v konaní vedenom pod sp.zn. 21C/117/2015 a v prevyšujúcej časti súd
vylúčilvecnasamostatnékonanievovecivedenejpodsp.zn.21C/493/2015.Keďžežalobcabolúspešný
v uvádzanom konaní v plnej výške čo sa týka sumy 689,68 eur s príslušenstvom, súd priznal žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v tejto veci vo výške 100 % pri uplatnenej pohľadávke 689,68 eur.
Po právoplatnosti rozsudku zo dňa 5.5.2015 sp.zn. 21C/117/2015 pokračoval súd prvej inštancie v

konaní vedenom pod sp.zn. 21C/493/2015 o zvyšku uplatneného nároku žalobcu. Vzhľadom na to,
že vo veci uplatnenej náhrady za užívanie parciel počas konania, t.j. od podania žaloby do ukončenia
dokazovania vo veci, sa uplatnená pohľadávka menila pre úhrady náhrad za užívanie parciel žalovanou
zo dňa 29.9.2015 a zo dňa 20.8.2018, čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom zo dňa 16.2.2016, zmenu
žaloby - rozšírenie zo dňa 23.8.2017, čiastočné späťvzatie žaloby zo dňa 21.8.2018, prvoinštančný súd
považoval pre spravodlivé usporiadanie vzťahov vo veci náhrady trov konania a spravodlivého určenia

pomeru úspechu rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania podľa jednotlivých období konania a to
od podania žaloby do skončenia vyhlásenia rozhodnutia vo veci.

9. Súd prvej inštancie rozhodoval aj o trovách štátu, ktoré vynaložil štát na znalecké dokazovanie a štátu
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi aj žalovanej v rozsahu po 50 %, a to z dôvodu,

že vzhľadom na opakované viacnásobné zmeny žaloby - rozširovania a späťvzatia, nie je možné určiť
pomer úspechu strany a vzhľadom na skutočnosť, že znalecké dokazovanie navrhli obe strany a robilo
sa v prospech oboch strán, je každá zo strán povinná štátu zaplatiť 1, pričom o výške bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca elektronickým
podaním zo dňa 29.10.2018, ktorým namietal výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie II., IV. až IX.
Rozsudok v napadnutom rozsahu považuje za nezákonný, pretože vychádza z nesprávnych skutkových
zistení, z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne sa vysporiadava so skutočnosťami
rozhodujúcimi pre rozhodnutie vo veci samej, čo podľa žalobcu zakladá odvolacie dôvody podľa §

365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Odvolateľ navrhol, aby odvolací súd rozhodol vo veci podľa
ustanovenia § 388 CSP tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmení a žalobe žalobcu v
celom rozsahu vyhovie, resp. aby rozsudok podľa ustanovenia § 389 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11.Odvolateľnesúhlasísozáveromsúduprvejinštancie,žeurčenieobvyklejcenynájmuakovýchodiska
pre stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej na úkor žalobcu na základe
porovnávacej metódy nemožno považovať za obvyklú cenu nájmu, považujúc ho za nesprávny. V
dôvodoch uviedol, že v prípade porovnávaných nájomných zmlúv boli tieto uzavreté zo strany nájomcov
slobodne a výška nájomného bola stanovená na základe vzájomnej dohody, čo je základným pojmovým

znakom zmluvy ako takej. V priebehu sporu nebol predložený a ani označený žiadny dôkaz, ktorý by
mohol vyvolať čo i len minimálne pochybnosti o zachovaní zmluvnej slobody pri uzavieraní daných
zmlúv. Závery súdu sú preto svojvoľné a prekvapivé. Výklad súdu prvej inštancie je podľa odvolateľa
v rozpore s ustanoveniami o bezdôvodnom obohatení a ustálenou súdnou praxou. Pre určenie výšky
bezdôvodného obohatenia v danom prípade je rozhodujúca reálne existujúca obvyklá cena v danej

lokalite a nie domnelá cena v zmysle úvah súdu, poukazujúc v tejto súvislosti na judikatúru Najvyšších
súdov SR a ČR. Za obvyklých okolností by žalovaná bola povinná platiť obdobné nájomné ako ostatní
nájomcovia, ktorí majú riadne uzavreté nájomné zmluvy na rovnaký druh pozemku v rovnakej lokalite.
Okrem toho odvolateľ namietal, že mu nie je zrejmé z vykonaného dokazovania, v čom má oporu názor
súdu prvej inštancie, že v prípade porovnávaných zmlúv nebola rešpektovaná zmluvná voľnosť strán.

Nenútil žiadneho nájomcu, aby s ním uzavrel nájomnú zmluvu a všetky zmluvy sú prejavom slobodnej
vôle zmluvných strán, čo vychádza aj z definície zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu. Odvolateľ
považuje za neprípustné, aby súd svojvoľne určoval výšku nájomného, ignorujúc znalecký posudok, ako
aj reálne existujúcu výšku obvyklej ceny v danej lokalite. Súd prvej inštancie sa dopustil týmto excesu pri
posudzovaní skutkového stavu, ako aj pri interpretácii a aplikácii ustanovení o bezdôvodnom obohatení.

Výber porovnávacej metódy preto plne zodpovedá povahe bezdôvodného obohatenia a pravidlám
pre výpočet bezdôvodného obohatenia pri užívaní nehnuteľnosti bez právneho dôvodu ustáleného v
judikatúre, ktorá vychádza pri výpočte z tzv. obvyklej hodnoty nájomného v danom mieste a čase.
Odvolateľ považuje za neprípustné, aby si neoprávnený užívateľ pozemkov určoval jednostrannýmspôsobom výšku odplaty za ich užívanie. Nevidí žiaden relevantný dôvod, prečo by mala byť žalovaná
zvýhodňovaná oproti iným nájomcom. Prípadná disproporcia nájomného v rámci priemyselného parku
môže spôsobiť žalobcovi daňové problémy vo vzťahu k správcovi dane v zmysle § 3 ods. 6 zákona č.

563/2009 Z.z. o správe daní. Aj z tohto dôvodu pristúpil žalobca k vyváženiu nájomného v priemyselnom
parku, pretože bol na možné problémy upozornený zo strany audítorov. Žalobca je toho názoru, že
znalec pri výpočte bezdôvodného obohatenia vychádzal z hodnoverného podkladu, pretože prihliadal
aj na účel a spôsob užívania porovnávaných pozemkov, keďže sa jedná o zhodné pozemky z hľadiska
účelu využitia, polohy, obdobia nájomného, dostupnosti a pod. So znalcom použitou porovnávacou

metódou v zásade súhlasí s dvoma výhradami, s ktorými považuje za potrebné, aby sa vyporiadal súd
prvej inštancie v prípade zrušenia rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie, resp. odvolací súd v
prípade zmeny rozsudku. Námietky k znaleckému posudku smerovali k vylúčeniu nájomnej zmluvy s
konkrétnymnájomcom(J.)zporovnávanejvzorkyanezohľadneniuväčšejvýmeryostatnýchprenajatých
pozemkov, čo odôvodňuje množstevnú zľavu pri určení výšky nájomného. Žalobca tiež namietal, že
súd prvej inštancie nevykonal dňa 22.8.2018 navrhnutý dôkaz, a to doplnenie znaleckého posudku

bez odôvodnenia. Hodnotenie skutkového stavu a na neho nadväzujúce úvahy súdu považuje za
jednostranné. Nebral do úvahy skutočnosti na strane žalobcu, ako napríklad obmedzenia, že nemôže
pozemky využiť iným spôsobom, pretože je zastavaný cudzou stavbou, čo znižuje ich hodnotu. Žalobca
má iba holé vlastníctvo bez možnosti užívať pozemok podľa vlastného uváženia, ako aj jeho prenajatia
osobe odlišnej od žalovanej. K rozhodnutiam založeným na zjavne jednostranných dôvodoch poukázal

žalobca na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 305/08 z 25.11.2008 a sp.zn. III.ÚS 36/2010
zo 4.5.2010.

12. X.
13. Napokon, žalobca považuje za rozporné s ust. § 255 CSP aj rozhodnutie o náhrade trov konania.

Nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola časť žalobou uplatneného nároku priznaná a
nemožno ho ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na
základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce.
Za základné sa považuje, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, bezdôvodné obohatenie vzniklo a
výškaujmyjepotomdruhotnáanadväzujúca,spoukazomnakomentárkCivilnémusporovémuporiadku

Baricová, J. a spol. Žalobcu je potrebné považovať za plne procesne úspešného.

14. T.15. Elektronickým podaním zo dňa 29.11.2018 sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila žalovaná, ktorá
považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne a procesne správne. K odôvodneniu záveru
znaleckého posudku uviedla, že podmienky, z ktorých vychádzal znalec pre určenie všeobecnej hodnoty

nájmupráveporovnávacoumetódou,predstavujúrozporsoskutkovýmstavomveci,ktorývyšielnajavov
rámci dokazovania v konaní na súde prvej inštancie. Žalovaná sa nemôže slobodne rozhodnúť, či vstúpi
alebo nevstúpi do právneho vzťahu so žalobcom a je v pozícii, ktorá jej neumožňuje vyjednávať výšku
nájmu v situácii, ktorá je daná vlastníctvom budovy na cudzom pozemku. To sa týka aj iných vlastníkov
budov na pozemkoch žalobcu. Monopolné vlastníctvo pozemkov jedného vlastníka, na ktorých sú

postavené budovy iných vlastníkov bráni v tejto lokalite riadnemu fungovaniu na trhu v podmienkach
voľnej súťaže. Ďalej poukázala na 46-násobné navýšenie predtým dojednaného nájomného, neskôr
znížené na 18-násobok pôvodne dojednanej výšky. Uvádzané „diktovanie“ výšky nájomného zo strany
žalobcu len potvrdzuje neexistenciu podmienok trhového mechanizmu v lokalite „Priemyselný park
Chemes“, pokiaľ ide o riadne dohadovanie o výške nájomného za užívanie parciel. Znalec sa týmito

okolnosťami vôbec nezaoberal, aj keď je vyhl. č. 492/2004 Z.z. viazaný a z jeho záverov je nepochybne
zrejmé, že výber porovnávacej metódy pre určenie výšky nájmu nie je vhodný, keďže porovnávané
nájomné s poukazom na skutkový stav veci nemohlo vzniknúť na trhu v podmienkach voľnej súťaže.
t.j. pri rešpektovaní zásady ponuky a dopytu. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak pri
výške náhrady za užívanie parciel žalobcu, na ktorých je postavená budova žalovanej, vychádzal z

určenia výšky náhrady na báze všeobecnej hodnoty pozemkov. Žalovaná v zásade súhlasí s tvrdením
žalobcu,žepodľaustálenejsúdnejpraxe,výškabezdôvodnéhoobohateniapriužívanínehnuteľnostibez
právneho dôvodu má zodpovedať obvyklému nájomnému za užívanie nehnuteľností v danom mieste a
čase. Nie však všetky prípady bezdôvodného obohatenia a peňažná náhrada sa paušálne posudzujú
porovnávaním nájomného v danom mieste a čase. Vždy sa musia zohľadniť aj špecifiká konkrétneho

prípadu. Pokiaľ neboli rešpektované podmienky voľného trhu, takto dohodnuté nájomné nemôže byť
ani trhové a ani obvyklé, keďže by bolo dohodnuté za neobvyklých podmienok, ktoré nezodpovedajú
podmienkam voľného trhu. K ďalším námietkam, žalovaná uviedla, že samotný fakt, že žalobca nemôže
využívaťpozemok,naktoromstojístavbažalovanejje„refundovaný“tým,žežalovanáuhrádzažalobcovipeňažnú náhradu za jeho užívanie. V čase, keď sa žalobca stal vlastníkom predmetných parciel, budova
žalovanej tam už bola postavená. Žalobca teda vedel do akého právneho stavu vstupuje.

16. K námietke rozpornosti výrokov o náhrade trov konania s § 255 CSP žalovaná poznamenala, že
Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., kde súd mohol
priznať účastníkovi konania plnú náhradu trov konania, ak rozhodnutie záviselo od znaleckého posudku
alebo úvahy súdu. Z uvedených dôvodov, zásadu úspechu vo veci podľa § 255 CSP je potrebné
uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého dokazovania.

Konania o zaplatenie peňažnej náhrady z dôvodu bezdôvodného obohatenia, rozhodne napokon nie sú
konaniami,kdemôžesúdurčovaťvýškupeňažnejnáhradylennazákladevlastnejúvahy,akonapríkladv
konaniach na ochranu osobnosti. Obdobne takéto konanie nepatria medzi konania, ktorého rozhodnutie
závisí len od znaleckého posudku, ako napr. pri náhradách na ujme na zdraví a pod. T. Žalovaná v
závere vyjadrenia preto s poukazom na doterajšie dokazovanie vo veci a na svoje prednesy navrhla,
aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu ako vecne správne a priznal

žalovanej náhradu trov odvolacieho konania.

17. Žalobca k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu dňa 13.12.2018 uviedol, že trvá na odvolacích
dôvodoch a svojej argumentácii v odvolaní, pričom námietky žalovanej nepovažuje za také, ktorý by
spochybňovali, resp. vyvracali správnosť jeho argumentácie. Je toho názoru, že súd prvej inštancie

rozhodol vecne nesprávne, pretože pri posudzovaní výšky bezdôvodného obohatenia vybočil zo
zákonných a judikatúrnych medzí pre výpočet a stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia. Navyše
samotný súd prvej inštancie uložil znalcovi úlohu, aby znalec stanovil obvyklú cenu nájmu nehnuteľnosti,
čo je v rozpore so záverom súdu, ktorý vychádzal z tzv. všeobecnej hodnoty, ktorú znalec uviedol v
znaleckom posudku nad rámec predmetu znaleckého dokazovania. K odvolacej námietke, že v spore

rozhodoval vylúčený sudca, napriek existencii mechanizmu podľa § 49 a nasl. CSP nemožno vylúčiť,
že vec prejednal a rozhodol vylúčený sudca. Pre naplnenie práva na nezávislý a nestranný súd zákon
umožňuje túto vadu konania odstrániť aj po vydaní meritórneho rozhodnutia postupom podľa § 365 ods.
1 písm. c) CSP bez ohľadu na to, či sa predtým o vylúčení sudcu rozhodovalo. Pokiaľ ide o rozhodnutie o
náhradetrovkonania, podľažalobcunemožnosúhlasiťsnázoromžalovanej,žeCSPnemáustanovenie

obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p.. Tento názor považuje za formalistický s poukazom na odbornú
literatúru a súdnu prax.

18. L.
19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP, účinný od 1.7.2016) prejednal podané odvolanie

žalobcu v zmysle zásad daných aplikáciou ustanovenia § 378 a nasl. CSP s tým, že pri prieskume
rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti v zamietavom výroku a vo výroku o trovách
konania bol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania
i uplatnenými odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP) tak, ako boli uplatnené v zákonnej
odvolacej lehote, v znení jeho doplnenia. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia

pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, keďže nariadenie pojednávania v predmetnej veci si
nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem. Právnym
dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom, zisteným súdom
prvej inštancie (§ 385 ods. 1, § 383 CSP). Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
na úradnej tabuli súdu i na webovej stránke súdu, zodpovedajúco ustanoveniu § 219 ods. 3 a § 378

ods. 1 CSP. Odvolací súd postupoval v odvolacom konaní v súlade s ustanovením § 470 ods. 1, 2 veta
prvá CSP, podľa ktorých, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti, t.j. do 30.6.2016. Žiada sa uviesť, že výroky rozsudku súdu prvej inštancie
pod bodmi I. a III. neboli napadnuté odvolaním, preto nadobudli právoplatnosť a neboli z toho dôvodu
ani predmetom prieskumu odvolacím súdom (§ 226, § 228 ods. 1, § 379 CSP).

20. G.
25. G.
26. Z.
27. G.

28. W.
29. R.
30. E.31. Z obsahu spisu vyplýva, že vo veci žalobca proti žalovanej uplatňuje nároky vyúčtované ním
faktúrami za nájom pozemkov a za služby civilnej ochrany, podateľne, požiarnej ochrany, strážnej služby,
za technické služby a telekomunikačné služby. Predmetom tohto konania sú takto účtované náklady za

čas od júla 2014 až do júna 2017. Už po podaní žaloby, ktorá sa pôvodne viedla na Okresnom súde
Humenné pod sp.zn. 6Ro/390/2014, neskôr pod sp.zn. 21C/117/2015 žalovaná nerozporovala nároky
účtované za služby civilnej ochrany, podateľne, požiarnej ochrany a strážnej služby, či technické služby
alebo telekomunikačné služby. Medzi stranami nebolo sporným to, že tieto nároky aj žalovaná v podstate
plnila tak, ako to napokon vyplýva aj z prehľadu, aký spracoval žalobca pre súd prvej inštancie (napr.

podanie na č.l. 258 až 259 spisu). Korešponduje to aj s vyjadreniami samotnej žalovanej.

32.Spornýmmedzistranamibololenurčenievýškynáhradyzaužívaniepozemkovzastavanýchstavbou
vo vlastníctve žalovanej po tom, čo pôvodne uzavretý nájomný vzťah bol ukončený. Medzi stranami
nebolo sporným ani to, že za rok 2010, pred ukončením nájomného vzťahu, bol dohodnutý nájom vo
výške 0,199 eur/m2 bez DPH ročne, v roku 2011 0,201 eur /m2 bez DPH ročne, za rok 2012 0,210

eur/m2 bez DPH ročne a za rok 2013 0,217 eur/m2 bez DPH ročne. Je nepochybné aj to, že žalobca
najskôr fakturoval vyúčtovaním zo 7.2.2014 náhradu za užívanie pozemkov vo výške 10,- eur za m2
ročne bez DPH, čo predstavovalo oproti predtým dojednanému nájomnému 46-násobok a potom podľa
vyúčtovania z 2.7.2014 4,- eur za m2 ročne bez DPH, čo predstavovalo oproti posledne dohodnutému
nájomnému viac ako 18-násobok predtým účtovanej ceny.

33. V spore nebolo medzi stranami sporným ani to, aké plnenia žalovaná žalobcovi poskytla za
predmetné obdobie na úhradu nákladov za poskytované služby, náhrady za užívanie pozemkov a
napokon ani to, čo žalovaná plnila žalobcovi s vyúčtovaním úrokov z omeškania z týchto súm.

34. Pre rozhodnutie v predmetnej veci bolo tak určujúcim zodpovedanie otázky výšky náhrady za
užívanie pozemkov zastavaných stavbou vo vlastníctve žalovanej. Podľa názoru odvolacieho súdu pre
zodpovedanie tejto otázky súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu, rešpektujúc aj procesnú iniciatívu
sporových strán, vo veci vykonal dokazovanie. Napokon pre rozhodnutie o výške tohto nároku bol vo
veci podaný aj znalecký posudok znalcom, na ktorý súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia aj

odkazuje. Vyhodnotenie záverov tohto znaleckého posudku aj so záverom týkajúcim sa určenia výšky
náhrady za užívanie pozemkov vo vlastníctve žalobcu vo vzťahu k žalovanej, je z hľadiska právneho
posúdenia podľa odvolacieho súdu správnym a zodpovedajúcim výsledkom tohto dokazovania. Na
zdôvodnenie záverov o výške náhrady za užívanie týchto pozemkov, odvolací súd odkazuje na správne
zdôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie. Z dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie sú zrejmé

podstatné dôvody, pre ktoré súd hodnotil nárok na náhradu za užívanie pozemku zastavaného stavbou
ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
(ktorý ako všeobecný hmotnoprávny predpis upravuje inštitút bezdôvodného obohatenia a platí aj v
prípade, ak vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikol medzi podnikateľmi), keďže žalovaná napriek
tomu, že žalobca riadne vypovedal nájomnú zmluvu, naďalej užíva jeho pozemok, avšak bez toho, aby

sa sporové strany dohodli na výške úhrady za užívanie tohto pozemku. Možno s odvolateľom, a teda
so žalobcom v zásade súhlasiť s tým, že výška bezdôvodného obohatenia pri bezdôvodnom obohatení
založenom na užívaní pozemku bez právneho dôvodu sa v zásade podľa judikatúry NS SR ustaľuje
vo výške peňažnej čiastky, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť za porovnateľné užívanie veci
v danom mieste a čase, prihliadnuc na účel a spôsob užívania a druh právneho dôvodu (ktorým je

najčastejšie práve nájomná zmluva), ktorým sa spravidla zakladá právo užívania veci vzhľadom na jeho
rozsah a spôsob. V posudzovanom prípade žalovaná pred ukončením zmluvného vzťahu výpoveďou zo
strany žalobcu užívala pozemky na základe nájomnej zmluvy. K ukončeniu tohto vzťahu došlo práve z
dôvodu, že žalovaná nebola ochotná akceptovať navyšovanie účtovanej náhrady za užívanie pozemkov.

35. V posudzovanom prípade (ako to vyplýva zo skutkových záverov súdu prvej inštancie) v pomeroch
predmetného areálu, ktorého vlastníkom je žalobca, existuje obmedzený počet subjektov na strane
nájomcov a v zásade aj na strane prenajímateľa (je ním len samotný žalobca) a z dôvodu zastavania
pozemkov stavbami nájomcov, nie je ani pravdepodobné aby na tento trh vstúpil nový subjekt. Je
ťažko predstaviteľné, že by nájomcom pozemkov pod stavbami v priemyselnom areáli konkuroval iný

subjekt, ktorý by ponúkal vlastníkovi pozemku lepšie podmienky. Aj znalecký posudok, ktorý posudzoval
uzatvorené nájomné zmluvy, vychádza len z nájomných zmlúv tých štyroch subjektov, ktorí v tomto areáli
majú uzatvorené so žalobcom nájomné zmluvy. Jedného z nich dokonca z tohto posudzovania samotný
žalobca navrhoval vylúčiť (J. T. G.) z dôvodu, že u neho bola výška nájmu určovaná s prihliadnutímna osobitosti, ktoré u tohto nájomcu boli a ktoré prenajímateľ akceptoval. Je až vylúčenou alternatíva,
že by vlastníkovi pozemku pod týmito stavbami, ktoré sú v priemyselnom areáli, zastavané stavbami,
ktoré sú vo vlastníctve iných subjektov, konkuroval iný vlastník pozemku, ktorým je v danom prípade

len samotný žalobca alebo že by im konkuroval nejaký iný vlastník, ktorý by mal vo vlastníctve budovy
postavené na týchto pozemkoch. Prenajímateľ tak nemá inú možnosť, než prenajať svoje pozemky
určitému nájomcovi, a to tomu, ktorého stavby sa na pozemkoch nachádzajú, resp. s nimi funkčne
súvisia. Za takéhoto stavu žiadna zo strán vzťahu nemá možnosť vybrať si iného zmluvného partnera,
než práve jedného konkrétneho. Aj odvolací súd sa preto stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom,

že pri absencii trhového prostredia (vzťahu ponuky a dopytu) nemožno výšku obvyklého nájomného
určovať porovnaním nájomného, za ktoré prenajíma jeden prenajímateľ žalobca ďalšie pozemky v
areáli. Peňažná náhrada za užívanie veci bez právneho dôvodu musí byť aj v súlade s judikatúrou
poskytnutá vo výške obvyklého nájomného vynakladaného za užívanie rovnakej alebo obdobnej veci v
danom mieste a čase a za podobných podmienok. Obvyklé nájomné ako východisko pre určenie výšky
bezdôvodného obohatenia musí byť dané vzťahom ponuky a dopytu a zodpovedať aj výške úhrady za

užívaniepodobnýchpozemkovzabežnýchokolností.Jevšakpritomnutnérešpektovaťvšetkyšpecifické
podmienky daného užívacieho vzťahu, ako spôsob, okolnosti, miesto, čas a charakter užívania. Pomery,
v ktorých si ani jedna zo strán vzťahu nemá možnosť vybrať iného zmluvného partnera, než práve
jedného, konkrétneho a v ktorých o pozemok a o jeho nájomcu neprebieha súťaž, nemožno z hľadiska
posúdenia obvyklého nájomného považovať za bežné. Za takejto situácie tak obvyklá výška nájomného

nemôže byť určená za použitia porovnávacej metódy, ktorá je determinovaná deformovanou výškou
nájomného dosahovanou prenajímateľom pozemkov od nájomcov, ktorí sa nemohli ani trhovo chovať.
Aj keď súdy pri posudzovaní výšky obvyklého nájomného musia sledovať ohodnotenie užívacieho práva
a nie užívanej veci, môže byť trhová hodnota užívaného pozemku relevantným kritériom pri určení, či
hodnotení primeranosti obvyklého nájomného. Ak súd prvej inštancie z takýchto špecifických prípadov

v predmetnej veci vychádzal, odvolací súd sa s jeho názorom stotožňuje.

36. Pri hodnotení vo veci podaného znaleckého posudku ako takého zobral súd prvej inštancie do úvahy
komplexnosť posudku, ktorý má zahŕňať odpovede na súdom položené otázky. V kontexte sporných
okolností dokazovania má obsahovať úplné odpovede, vzťah k ďalším vo veci vykonaným dôkazom

a všeobecne známym skutočnostiam, relevantným v danej problematike a to za aplikácie zásad
správnej logickej úvahy. Odvolací súd súhlasí so záverom prvoinštančného súdu, uplatňujúcim princíp
spravodlivého usporiadania vzťahov sporových strán, na základe ktorého uzavrel určenie všeobecnej
hodnoty nájmu na základe všeobecnej hodnoty pozemku, pri ktorom vychádzal zo znalcom v znaleckom
posudku č. 55/2017 stanovenej hodnoty predmetných pozemkov vo výške 1,339 eur/km2 ročne bez

DPH. Nie je preto zachovanie objektívnej spravodlivosti dostatočné učenie nájomného len na základe
žalobcom stanovených podmienok bez riadneho dojednania v rámci zmluvnej voľnosti zúčastnených
strán záväzkového vzťahu.

37. Takto stanovená výška náhrady za užívanie v právnom posúdení nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia bola žalovanou za predmetné sporné obdobie zaplatená a súčasne bol aj žalobcovi
zaplatenýuplatňovanýúrokzomeškania,pretosúdprvejinštanciesprávnežalobnýnávrhpočiastočnom
späťvzatí žaloby v zostávajúcom rozsahu, ktorý presahoval zaplatenú výšku náhrady za užívanie
pozemkov, zamietol. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodnutie o veci samej o zamietnutí žalobného
návrhu v prevyšujúcej časti s odkazom na aplikáciu ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako správne

potvrdil.

38. Ak žalobca v odvolaní namieta, že nebol realizovaný dôkaz spojený s doplnením znaleckého
posudku tak, aby pri obvyklej výške nájomného bola z porovnávania vylúčená nájomná zmluva uzavretá
s J., tak táto jeho námietka je nedôvodná, pretože záver, aký súd prvej inštancie vo vzťahu k zisťovaniu

výšky bezdôvodného obohatenia privodil, upustil od tzv. porovnávacej metódy a vychádzal z metódy inej
tak, ako je uvedené vyššie. Tento navrhovaný dôkaz preto nemal žiadnu relevanciu a za takéhoto stavu
ani odvolacia námietka o nerealizovaní tohto dôkazu je nedôvodná.

39. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie aj v tej časti, ktorým rozhodol o náhrade trov

štátu. Štátu totiž patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil, a to aj pri aktuálnej procesnej úprave, ktorá
na rozdiel od minulosti realizovanej úpravy v ustanovení § 148 O.s.p. podobné ustanovenie neobsahuje,
ale aplikáciou základného princípu uvedeného v Čl. 4 ods. 2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1
CSP a v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, je možné štátu náhradu trov konania voči sporovýmstranám s prihliadnutím na pomer ich úspechu v konaní priznať aj za právnej úpravy Civilného sporového
poriadku. So záverom súdu prvej inštancie aj pri nákladoch, ktoré vznikli štátu v súvislosti s podaným
znaleckým posudkom sa odvolací súd stotožňuje. Preto aj v tejto časti odvolací súd podľa § 387 ods.

1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

40. Vo vzťahu k náhrade trov konania medzi sporovými stranami je však potrebné mať na zreteli viaceré
skutočnosti. Jednou zo zásadných skutočností je tá, že súd prvej inštancie rozhodoval o čiastočnom
späťvzatí žaloby, ktoré bolo realizované v súvislosti s tým, že časť uplatneného nároku žalovaná plnila.

Zavinenienatomtozastaveníkonaniajetaknastranežalovanej,pretožežalobcazobralžalobuspäťvtej
časti, ktorá sa týkala plnenia samotného žalovaného po podaní žaloby. Za takéhoto stavu v tejto časti by
výsledok sporového konania svedčil záveru, že v tejto časti z dôvodov zavinenia na zastavení konania by
mala nahradiť žalovaná žalobcovi trovy konania. Nemožno však opomínať ani to, čo plynulo zo samotnej
žaloby a z priebehu celého konania. Vo zvyšku bol žalobný návrh zamietnutý, pretože súd neuznal za
dôvodné vyhovenie žalobnému návrhu v celom rozsahu. Záver, ktorý súd privodil nepochybne súvisel

aj so závermi, ktoré vyplynuli zo znaleckého dokazovania. Aktuálne Civilný sporový poriadok nemá
podobnú úpravu, aká bola obsiahnutá v ustanovení § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako lex
specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p.. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna
úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty tak, ako to bolo v ustanovení § 142 ods. 1, 2, 3
O.s.p., ale len dve, obsiahnuté v § 255 ods. 1, 2 CSP. Zásada úspechu vo veci sa tak má uplatniť aj na

konania, ktorých výška plnenia závisela od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo znaleckého posudku.
Odvolateľ zdá sa, že správne namieta aj to, že nemožno ísť o procesne neúspešného žalobcu, ak mu
bola priznaná iba časť nároku uplatneného žalobou, a preto by ho nebolo možné zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Každopádne
však záver, aký bol súdom prvej inštancie privodený, nesvedčí o tom, že by z procesného hľadiska

bolo žalobe čo i len čiastočne vyhovené. Žalobca zotrval na uplatňovanom ním vyúčtovanom nároku na
náhraduzaužívaniepozemkov,ktorúnapokonsúdvyhodnotilvozvyškunadčiastočnéspäťvzatiežaloby
ako nedôvodný, a preto žalobný návrh bol zamietnutý. Súd prvej inštancie sa pokúsil o riešenie, ktoré
by malo byť založené na určitých úsekoch vedenia tohto súdneho konania. Každopádne však odvolací
súd sa prikláňa k názoru, že vo veci sú dané osobitosti vedeného súdneho konania, ktoré odôvodňujú

okrem uvedených striktných pravidiel vyplývajúcich z procesného zavinenia na zastavení konania, či
na výsledku vo vzťahu k zamietnutiu žaloby a iný prístup k rozhodnutiu o náhrade trov konania, a to
prístup, ktorý dáva možnosť súdu moderovať závery o náhrade trov konania tak, aby sa aj v rozhodnutí
o náhrade trov dospelo k spravodlivému usporiadaniu pomerov medzi stranami. Právna teória, ale i
právna prax v minulosti pri uplatnení moderačného práva súdom zdôraznila povinnosť prihliadať na

dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré môžu byť založené buď na tom, že by záväzok o náhrade trov
konania sa javil ako neprimeraná tvrdosť a vzhľadom na podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu,
či na povahu a okolnosti sporu, posúdiť, či sa nejaví byť spravodlivým usporiadanie takých pomerov,
aby pri rozhodnutí o náhrade trov konania nezakladala záväzok niektorej strany nahradiť trovy druhej
strane. Za takéhoto stavu odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi, ktorý by mal nárok na náhradu

trov konania z titulu procesného zavinenia žalovanej na čiastočnom zastavení konania, nemožno priznať
nárok na náhradu trov konania proti žalovanej a na druhej strane žalovanej nemožno priznať nárok na
náhradu trov konania v tej časti, ktorou bola žaloba zamietnutá. Na dosiahnutie spravodlivosti pre strany
sporu s prihliadnutím na osobitosti dané tým, že výška náhrady sa určovala aj po znaleckom posúdení,
odvolací súd dospel k názoru o potrebe moderácie aj pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP a sporovým

stranám nepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. Menil tým výroky rozhodnutia súdu
prvej inštancie pod bodmi IV. až VIII. tak, že sporovým stranám nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania cez aplikáciu ustanovenia § 388 CSP nepriznal.

41. V odvolacom konaní, ktoré bolo vyvolané len samotným žalobcom, ktorý žiadal vo veci samej

vyhovieť jeho žalobnému návrhu aj vo zvyšku, bol žalobca neúspešný. Preto odvolací súd pri aplikácii
ustanovenia§396ods.1vspojenísustanovením§255ods.1CSPpriznalvodvolacomkonaníúspešnej
žalovanej nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi. O výške tejto náhrady rozhodne v zmysle ust.
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

42. Uvedené rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).