Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. september 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/76/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111221401
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8111221401.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Világiovej v spore žalobcov: 1/ P.. B. D., rod. D., nar.:
XX.XX.XXXX, r. č.: XXXXXX/XXXX, bytom X. XX, S. a A. 2/ A. D., rod. E., nar.: XX.XX.XXXX, r. č.:
XXXXXX/XXXX, bytom X. XX, S., obaja zastúpení JUDr. Ladislavom Lukáčom, advokátom, Hlavná 19,
080 01 Prešov, proti žalovaným: 1/ Z. U., rod. U., nar.: XX.XX.XXXX, r. č.: XXXXXX/XXXX, D. H. N.
XXX, XXX XX C., zastúpený JUDr. Jankou Chorvátovou, PhD., advokátkou, Antona Bernoláka 51, 010
01 Žilina, 2/ N. U., rod. U., nar.: XX.XX.XXXX, r. č.: XXXXXX/XXXX, T. XX, T. - R., 3/ S. U., rod. U., nar.:
XX.XX.XXXX, r. č.: XXXXXX/XXXX, T. XX, T. - R., 4/ Z. U., rod. G., nar.: XX.XX.XXXX, r. č.: XXXXXX/
XXX, T. XX, T. - R., žalovaní v 2/ až 4/ zastúpení Z. U., rod. U., nar.: XX.XX.XXXX, r. č.: XXXXXX/
XXXX, D. H. N. XXX, XXX XX C., o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku
Okresného súdu Prešov, č.k. 13C/167/2011-154 z 01.12.2017 v spojení s opravným uznesením, č.k.
13C/167/2011-204 z 22.05.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Odmieta odvolanie žalovaného 1/ zo dňa 18.04.2018, doručené súdu prvej inštancie dňa 24.04.2018.

II. Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví tohto rozhodnutia označených strán sporu súd prvej inštancie napadnutým (už v poradí
druhým) rozsudkom v spojení s opravným uznesením ( ktorým bolo opravené záhlavie napadnutého
rozsudku) rozhodol nasledovne, cit.:

„Súd u r č u j e , že žalobcovia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na liste
vlastníctva číslo XXXXX, katastrálne územie S., ako parcela KN-E číslo XXXX/X, orná pôda o výmere
X.XXX m2.

Vzájomný návrh žalovaných z a m i e t a .

Žalobcovia v 1. a v 2. rade m a j ú voči žalovaným v 1. až v 4. rade n á r o k na náhradu trov konania,
ktoré sú títo povinní zaplatiť im spoločne a nerozdielne v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník“.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 129 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods. 1, § 460
Občianskeho zákonníka. Výrok o trovách konania ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 CSP.

3. Vychádzal zo zistenia, že podanou žalobou sa žalobcovia domáhali určenia, že sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti pôvodne zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie S. ako
parcela KN-E č. XXXX/X orná pôda o výmere X.XXX m2, pričom pôvodný žalovaný - právny predchodca
súčasných žalovaných - Z. U., ktorý počas konania zomrel, so žalobou nesúhlasil a vzájomnou žalobou
žiadal, aby súd určil, že výlučným vlastníkom spornej nehnuteľnosti je on. Potom podľa výsledkov
dedičského konania súd ďalej v konaní namiesto neho pokračoval so žalovanými 1/ - 4/ ako jeho dedičmi,
ktorí na jeho vyjadreniach a vzájomnom návrhu trvali, a vzhľadom na jeho úmrtie petit vzájomnej žaloby
upravili tak, aby súd určil, že právny predchodca žalovaných bol ku dňu smrti 14.11.2011 výlučným
vlastníkom pozemku zapísaného v katastri nehnuteľností ako parc. č. XXXX/X kat. úz. S.. Súd túto
zmenu vzájomnej žaloby pripustil.

4. Súd obsadený predchádzajúcim zákonným sudcom vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 06.03.2013
tak, že žalobu i vzájomný návrh žalovaných zamietol. Vychádzal z toho, že podstata vlastníckeho
práva, ako absolútneho právneho panstva nad vecou vylučuje, aby výlučným vlastníkom tej istej
nehnuteľnosti boli dve rôzne osoby. Vlastnícke právo možno nadobudnúť zmluvou alebo rozhodnutím
príslušného orgánu, a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti spôsobuje zánik vlastníckeho
práva predchádzajúceho vlastníka. Po vykonanom dokazovaní mal za to, že parcela XXXX/X, roľa
o výmere X.XXX m2, k.ú. S. pôvodne patrila vlastnícky Z. Z., rodenej K., ktorej bola skonfiškovaná
a následne pridelená N. U. a N. U. (právnym predchodcom Z. U. - pôvodne jediného žalovaného).
V súvislosti s prídelom bola táto parcela dňa XX.XX.XXXX odpísaná z vložky XXX (správne XXX) a
zapísaná do vložky XXXX v katastrálnom území S.. Rozhodnutím z 18.11.1994 S. úrad S. rozhodoval
podľa zákona č. 330/1991 Zb. o priznaní vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti na základe reštitučnej
žiadosti Z. Z., rodenej K.. Z rozhodnutia vyplýva, že pozemkový úrad ako s povinnou osobou
konal so Štátnym majetkom S., nie s právnymi predchodcami Z. U., ktorí boli v pozemkovej knihe
zapísaní ako vlastníci tejto nehnuteľnosti (aktuálna pozn. súdu: boli zapísaní ako vlastníci nehnuteľnosti
zapísanej vo vložke XXXX). S. úrad S. rozhodol o priznaní vlastníckeho práva Z. Z. k parcele
XXXX/X zapísanej vo vložke č. XXX, k.ú. S. a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10. januára
1994. Ďalej súd vychádzal z toho, že aj keď uvedené správne rozhodnutie je právoplatné, nemohlo
spôsobiť zánik vlastníckeho práva zapísaných vlastníkov (Z. U. a N. U.). Rozhodnutie S. úradu S. z
18.11.1994 však založilo dobromyseľnosť Z. Z., K. v držbe uvedenej nehnuteľnosti. Výrok rozhodnutia
je zrozumiteľný a určitý a nepochybne konštatuje priznanie vlastníckeho práva k určitej parcele.
Nesprávnosť (neúčinnosť pre vlastníka nehnuteľnosti) tohto rozhodnutia možno zistiť len právnym
rozborom, pričom schopnosť vykonať takýto rozbor nemožno vo všeobecnosti od účastníka konania
požadovať. Žalobcovia pokračovali v držbe svojej právnej predchodkyne a nehnuteľnosť vydržali
(aktuálna pozn. súdu: vydržanie ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva počas konania, i s
poukazom na princípy vymedzenia jeho predmetu skutkovými tvrdeniami strán - o čom a na základe
čoho, t.j. na základe ktorých skutočností má súd rozhodnúť, nikto netvrdil). Prvý úkon, ktorým právny
predchodca žalovaných spochybňoval vlastníctvo žalobcov, bol vykonaný v roku 2009, teda po uplynutí
vydržacej lehoty. Žalobu však súd zamietol pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, pretože
žalobcovia žiadali určiť vlastnícke právo v rozpore s tým, ako je nehnuteľnosť zapísaná v katastri
nehnuteľností (v petite uvedená iná výmera ako zapísaná v katastri). Mal za to, že navrhovaný rozsudok
by bol nevykonateľný, pretože uvedenie nesprávnej výmery pozemku by viedlo k tomu, že rozhodnutie
súdu by nemohlo byť zapísané v katastri nehnuteľností. Vzájomný návrh žalovaných zamietol s
poukazom na to, že vlastnícky titul žalovaných bol skorší ako vlastnícky titul žalobcov, a neskorší platný
vznik vlastníckeho práva žalobcov spôsobil zánik predchádzajúceho vlastníctva právnych predchodcov
žalovaných.

5. Krajský súd v Prešove na základe odvolania oboch strán sporu (žalovaní namietali, že rozhodnutie
súdu ohľadne údajné vydržania bolo prekvapivé, keď v danom smere v priebehu konania neprezentoval
žiadnu úvahu) vyššie uvedený rozsudok uznesením sp. zn. 19Co/91/2013 zo dňa 30.01.2014 zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvého stupňa, že predčasne rozhodol so
závermi, ktoré z obsahu spisu nevyplývajú. V súvislosti s vydržaním poukázal na to, že v konaní nebol
vykonaný ani jediný dôkaz preukazujúci to, aby menovaná predmetné nehnuteľnosti užívala. Uviedol
tiež, že tá skutočnosť, že žalobkyňa 2/ nie je uvedená v evidencii nehnuteľností ako bezpodielová
spoluvlastníčka, a že vlastnícke právo žalobcov bolo spochybnené žalovanými, sú skutočnosti, ktoré
preukazujú naliehavý právny záujem na určovacej žalobe s tým, že inú výmeru uvedenú v petite žaloby
než aká je aktuálne uvedená na katastri nehnuteľností, žalobcovia označili za chybu v písaní, ktorú v
odvolaní odstránili.

6. Vzhľadom na uvedené, v súvislosti s vymedzením predmetu konania a totožnosti rozhodovanej veci,
podľa obsahu žaloby i vyjadrení strán na pojednávaní nebolo sporné, že sa týka nehnuteľnosti, ktorá
je v súčasnosti (v čase vyhlásenia rozsudku) zapísaná v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č.
XXXXX, . katastrálne územie S. (podľa petitu žaloby pôvodne zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX,
katastrálne územie S.).

7. Po zmene zákonného sudcu (zmene v obsadení súdu) súd v rámci predbežného právneho posúdenia,
vzhľadom na dovtedajšie závery (za účelom vylúčenia prekvapivého rozhodnutia), upozornil strany na
úvahu, že s poukazom na rozhodovaciu prax a právne závery Najvyššieho súdu SR uvedené v rozsudku
4Cdo/57/2006 zo dňa 29.03.2007, na ktorý sa odvoláva aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 15Co/95/2008 zo dňa 25.06.2008 v obdobnej právnej veci, v danom prípade nemožno uvažovať
o nulitnosti rozhodnutia Pozemkového úradu, z ktorého odvodzujú svoje právo žalobcovia.

8. Žalovaní vo vzťahu k tomu na pojednávaní uviedli, že svoje vlastnícke právo odvodzujú od
vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov ich právnych predchodcov, ktorí ho získali prídelom z roku
1957, a neskôr ďalší právni nástupcovia bezprostredne predchádzajúci súčasným žalovaným nadobudli
predmetnú nehnuteľnosť dedením, pričom až do roku 2009 túto nehnuteľnosť nerušene užívali. Uviedli
tiež, že právny predchodca žalovaných v roku 1996 túto nehnuteľnosť zdedil, a zo strany štátneho
notárstva nebola pochybnosť o tom, že by táto nehnuteľnosť bola predmetom dedenia. Z hľadiska
právnych titulov vlastnícke právo odvodzujú od dedenia. Odvodzujú ho od prídelu a následne od
dedenia, pričom do ich vlastníckeho práva a jeho výkonu zasiahlo až reštitučné rozhodnutie. Mali za
to, že ak strana žalobcov odvodzuje vlastnícke právo od kúpnej zmluvy po predávajúcej, ktorá ho
nadobudla na základe reštitučného rozhodnutia, tak podľa nich od nevlastníka nemožno nadobudnúť
vlastnícke právo. Vo vzťahu k otázke konštitutívnych účinkov rozhodnutia pozemkového úradu tvrdili,
že od roku 1994 do roku 2004 aj naďalej užívali predmetné nehnuteľnosti, a v dobrej viere disponovali
nehnuteľnosťami po viac ako 10 rokov aj potom, čo bolo vydané predmetné reštitučné rozhodnutie.
Rozhodnutie Pozemkového úradu z roku 1994 spochybnili z hľadiska obsahu a jeho správnosti s tým, že
podľa jeho obsahu malo byť vydávané podľa zák. č. 229/1991 a 330/1991 Zb., pričom podľa žalovaných
toto rozhodnutie nezodpovedá uvedeným zákonom. Mali za to, že uvedené zákony riešili iný spôsob
konfiškácie majetku, a že pri prípadnej reštitúcii sa mal poskytnúť náhradný pozemok, pokiaľ bol tento
dotknutý nejakou právnou zmenou. Je podľa nich tiež pochybné, že pozemok bol vôbec predmetom
konfiškácie. Uvedené rozhodnutie označili za nezákonné s tým, že nezodpovedá citáciám uvedených
zákonov, na ktoré sa odvoláva. Mali za to, že administratívne rozhodnutie nemôže anulovať vlastnícke
právo zapísané v príslušných evidenciách. Podľa ich názoru sa jedná o nulitný správny akt, a to nie
preto, že rozhodnutie nebolo doručované dotknutým osobám, právnym predchodcom žalovaných, alebo
preto, že nespĺňa zákonné predpoklady podľa z.č. 229/1991 Zb., ďalej preto, že nehnuteľnosť nebola
konfiškovaná, a tiež preto, že na Benešove dekréty sa nevzťahuje predpis č. 330/1991 Zb. Vzhľadom na
to reštitučné rozhodnutie len vzhľadom na svoju formu, že sa jedná o reštitučné rozhodnutie, nie je podľa
nich originárnym spôsobom nadobudnutia práva a nemôže mať za následok zánik vlastníckeho práva
právnych predchodcov žalovaných. Ničotnosť rozhodnutia videli v tom, že vyšlo z nesprávnych právnych
podkladov a neexistoval skutkový základ pre jeho vydanie. Správny orgán podľa nich subsumoval prípad
pod normy, pod ktoré ich subsumovať nemal. V tom vidia nedostatok jeho právomoci.

9. Žalobcovia na pojednávaní uviedli, že súd v tomto konaní nie je oprávnený preskúmať rozhodnutie
správneho orgánu. Je povinný z neho vychádzať. Námietky druhej strany vo vzťahu k nemu podľa
žalobcov neobstoja, nakoľko bolo vydané v rámci kompetencií a právomoci jemu daných. Uviedli, že po
roku 1995, kedy bolo vydané reštitučné rozhodnutie, žalovaní nemali žiaden titul pre vstup do oprávnenej
držby, teda nemali z čoho odvodzovať svoje vlastnícke právo a dobromyseľnosť. Poukázali tiež na to,
že o problémoch s vlastníckym právom a pochybnostiach museli žalovaní vedieť už skôr, nakoľko to
vyplýva z námietok predložených komisii ROEP z 30.10.2008.

10. V rámci záverečného zhrnutia žalovaní uviedli, že sa správali k predmetu tohto konania ako vlastníci
či už oni alebo ich právni predchodcovia. Nemali po celý čas žiadne pochybnosti o ich vlastníckom práve,
brali z predmetných nehnuteľností tiež svoje úžitky. Podľa nich v konaní nebolo preukázané, že vedeli o
rozhodnutí z roku 1994, ktorým bolo priznané v rámci reštitúcie vlastnícke právo právnej predchodkyni
žalobcov, pričom toto rozhodnutie považujú za nulitné.

11. Z pôvodných pozemnoknižných zápisov predložených žalobcom vyplýva, že Z. K., rodená Z., bola
v minulosti titulom dedenia 1.júla 1935 vedená (zapísaná) podľa pozemkovej knihy ako vlastníčka
viacerých nehnuteľností, medzi ktorými bola aj parcela č. XXXX/X označená ako roľa nad skalkou o
výmere X.XXX m2, zapísaná vo vložke č. XXX, katastrálne územie S.. Podľa nespochybnených tvrdení
žalobcu a predloženej kópie tejto pozemnoknižnej vložky bola parcela č. XXXX/X pod poradovým číslom
XXX na základe prídelovej listiny Z. národného výboru v S. zo dňa 03.09.1957 z tejto pozemnoknižnej
vložky odpísaná a zapísaná do novej vložky číslo XXXX.

12. Medzi stranami ďalej nebolo sporné, že rozhodnutím zo dňa 18.11.1994, č.j. XXXX/XX-Buj/XXX S.
úrad S. rozhodol vo veci reštitučného nároku tak, že vzhľadom na splnenie podmienok podľa § 6 ods.
2 zákona a § 38 ods. 1 zákona č. 330/91 Zb. priznal Z. Z., rod. K., nar. XX.XX.XXXX, ako oprávnenej
osobe vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v katastrálnom území S. v celosti zapísaným vo vložke č.
XXX, okrem iného aj k parcele mpč. XXXX/X - roľa o výmere X.XXX m2. Žalovaní síce spochybnili
správnosť tohto rozhodnutia, nie však jeho vyššie uvedený obsah a to kým bolo vydané. Zo žalobcom
predloženej kópie písomného vyhotovenia tohto rozhodnutia pritom vyplýva, že ho vydal S. úrad v S.
ako orgán príslušný podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a
inému poľnohospodárskemu majetku, ustanovenia § 32 ods. 1 písm. c) v nadväznosti na § 38 ods. 1 a
ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. a v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb.

13. Z tvrdení žalovaných a nimi predloženého osvedčenia o dedičstve sp. zn. D XXXX/XX zo dňa
XX.XX.XXXX bod II. vyplýva, že po poručiteľke N. U., zomretej dňa XX.XX.XXXX boli ako dedičstvo
v dedičskom konaní prejednané nehnuteľnosti v kat. úz. S., zapísané vo vl. č. XXXX, a medzi nimi aj
parc.č. XXXX/X roľa X.XXX mX v KN stav neidentifikovaný v podiele X/X s tým, že podiel poručiteľky
nadobudol Z. U. (právny predchodca žalovaných) v podiele 1 z celku. V bode V. tohto osvedčenia bolo
uvedené, že na základe tohto osvedčenia o dedičstve vykoná K. katastra v S. zápis v E. nehnuteľností
formou záznamu podľa bodu II., IV. tejto verejnej listiny.

14. Na základe zmluvy o kúpe nehnuteľnosti zo dňa XX.XX.XXXX Z. Z., rod. K. odpredala parcelu, ktorá
je predmetom tohto konania, v tom čase zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX, v registri E, vedenom
E. úradom v S., K. katastra S., do vlastníctva žalobcu v 1. rade. Vklad vlastníckeho práva bol povolený
Správou katastra S. dňa 20.07.2005, a v súčasnosti je parcela zapísaná na LV č. XXXXX k.úz. S.. Aj
keď zmluvu o kúpe nehnuteľnosti uzatváral ako kupujúci len žalobca v 1. rade, v tom čase trvalo jeho
manželstvo a tento pozemok kupoval so súhlasom manželky (žalobkyne 2/).

15. Podľa listu K. katastra S. zo dňa 20.03.2009 označeného ako Oznámenie o vyznačení poznámky
(v prílohovej obálke na č.l. XXX) navrhovateľ Z. U. podaním zo dňa 30.10.2008 doručil komisii pre
vypracovanie registra obnovenej evidencie pôdy pre kat. územie S. námietku v zmysle § 7 zákona
(§ 180/1995 Z.z.) k parcele registra „E KN“ č. XXXX/X. Podľa Oznámenia o vyznačení poznámky
navrhovateľom (Z. U.) uvedená parcela registra E KN č. XXXX/X je na K. katastra S. evidovaná na tzv.
hluchom liste vlastníctva č. XXXX k.ú. S., na ktorý bola zapísaná na základe osvedčenia o dedičstve
č. D XXXX/XX. Z poradového čísla tohto listu vlastníctva pritom vyplýva, že tento zápis bol urobený
neskôr po tom ako bola parcela, ktorá je predmetom tohto konania, zapísaná na liste vlastníctva XXXX.
Vo vzťahu k užívaniu nehnuteľnosti žalovaní predložili nájomné zmluvy. Najstaršia nájomná zmluva
z tých, ktoré v konaní predložili, a ktorými právny predchodca žalovaných ako (domnelý) vlastník
nehnuteľnosťou právne disponoval (parcelu č. XXXX/X prenajal) - po rozhodnutí pozemkového úradu
v prospech právnej predchodkyne žalobcov a následnom osvedčení o dedičstve v jeho prospech (vo
vzťahu k X-polovici) - je z roku 1999. Iné predchádzajúce faktické uchopenie držby, resp. právne
nakladanie alebo akékoľvek faktické ovládanie (užívanie) tejto nehnuteľnosti (vo vzťahu ku ktorej bol
podľa osvedčenia o dedičstve v KN stav neidentifikovaný) zo strany žalovaných alebo ich právneho
predchodcu po rozhodnutí pozemkového úradu tvrdené nebolo.

16. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôraznil, že žiadne iné než vyššie uvedené
podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným procesným postupom
súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli. V tejto súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní
skutkového stavu nad rámec stranami dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore
so zásadou prejednacou), pre zlé skúsenosti s právnym povedomím strán sporu, súd už len pre úplnosť
pripomenul, že v konaní je viazaný žalobným návrhom (i prípadnou vzájomnou žalobou), vrátane tvrdení
rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný

skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas (§ 153 a 154 CSP) uplatnenými
prostriedkami procesného útoku a obrany (prípadne aj konkrétnymi hmotnoprávnymi námietkami či
ich absenciou, § 149 a 152 CSP), teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila,
predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli (§
216 ods. 1 CSP a § 185 ods. 2 CSP). To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené
dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností (§ 153 ods. 1 CSP), ktoré by v zmysle ust. §
140 ods. 2 CSP bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak by sa
tým doterajšie výsledky konania (§ 143 ods. 2 CSP) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní dokonca
absolútne neprípustnou, § 371 CSP).

17. V danom prípade sa žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva, ktoré odvodzovali od
reštitučného rozhodnutia správneho orgánu, ktorým boli ich právnej predchodkyni vydané nehnuteľnosti,
a ktoré od nej následne na základe kúpnej zmluvy nadobudli. Tento prevod, resp. kúpna zmluva
nebola v tomto konaní (z dôvodov týkajúcich sa náležitostí tohto právneho úkonu) nijakým spôsobom
spochybnená, a podstatné tak bolo preskúmať len predchádzajúce vlastnícke právo ich právnej
predchodkyne, z ktorého ho žalobcovia odvodzujú.

18. Medzi stranami nebolo sporné, že rozhodnutím Pozemkového úradu v S. bolo ich právnej
predchodkyni priznané vlastnícke právo k pozemnoknižnej parcele označujúcej nehnuteľnosť, ktorá je
predmetom tohto konania. V zmysle ust. § 132 ods. 1 OZ je pritom zrejmé, že vlastníctvo, ako právnym
poriadkom (štátom) uznané panstvo nad vecou, vzniká (okrem iného) rozhodnutím štátneho orgánu,
ktoré má konštitutívne účinky a je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, keďže štátny
orgán svojim rozhodnutím vlastnícke právo autoritatívne konštituuje a zakladá len na základe vlastnej
právomoci neodvodzujúc ho od vlastníckeho práva kohokoľvek iného. Z tohto dôvodu preto v týchto
prípadoch ani nemožno namietať nedostatok (oprávnenia) prevodu vlastníckeho práva z nevlastníka
na vlastníka, nakoľko nejde o prevod, a ten, komu bolo vlastnícke právo priznané, ho neodvodzuje od
vlastníckeho práva svojho predchodcu (predchádzajúceho skutočného alebo domnelého vlastníka), ale
len z rozhodnutia na to oprávneného štátneho orgánu.

19. V súvislosti s tým pritom súd poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v obdobnej
právnej veci v rozsudku 4Cdo/57/2006 zo dňa 29.03.2007, s ktorým sa súd plne stotožnil, podľa ktorého
„mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho
aktu. Nadobudnutie vlastníctva právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu patrí medzi tzv. originárne
spôsoby nadobudnutia vlastníctva. Tak tomu je i v prípadoch nadobudnutia vlastníctva oprávnenými
osobami podľa reštitučných zákonov, teda aj v prípade rozhodnutia pozemkového úradu o určení
vlastníctva podľa ustanovenia § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb., ktoré má konštitutívny charakter.
Takéto právoplatné rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré konštituuje vlastníctvo, má nutne ako každý
originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva za následok absolútny zánik vlastníctva predchádzajúceho
vlastníka a vylučuje ho, pokiaľ však takéto rozhodnutie štátneho orgánu nebolo zákonným spôsobom
zrušené. S poukazom na ust. § 135 ods. 1,2 O.s.p. okresný súd bol viazaný vo veci právoplatným
rozhodnutím Pozemkového úradu v S. zo dňa 21.6.2004 č.j. XXXX/XX-Buj./XXX, ktorým bolo priznané
žalobcom vlastnícke právo aj k predmetnému pozemku s tým, že nebolo možné prihliadnuť na námietku
odvolateľov, že rozhodnutie pozemkového úradu bolo vydané voči osobe, ktorá nebola povinnou osobou.
Zákon umožňuje fyzickej alebo právnickej osobe, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s
účastníkom, hoci sa s ňou ako účastníkom malo konať, podať žalobu na preskúmanie zákonnosti tohto
rozhodnutia a postupu. Pokiaľ zákon takejto dotknutej osobe priznáva právo podať žalobu na okresnom
súde, výkladom opaku tohto ustanovenia vyplýva, že rozhodnutie, ktoré bolo vydané voči osobe, ktorá
povinnou osobou nebola a nebolo vydané voči osobe, ktorá bola povinnou osobou, nie je nulitný správny
akt.“

20. Z uvedeného je teda zrejmé, že súd v tomto konaní nie je oprávnený preskúmavať obsahovú
správnosť rozhodnutia štátneho orgánu, pričom formálne náležitosti týkajúce sa nadania štátneho
orgánu jeho kompetenciou a právomocou v tomto konaní spochybnené neboli. Žalovaní namietali
iba obsahovú (ne)správnosť rozhodnutia, resp. procesný postup pozemkového úradu, nie však jeho
právomoc. Je pritom nepochybné, že pozemkový úrad bol v zmysle ust. § 9 ods. 4 zák. č. 229/1991 Zb.
v znení platnom v čase vydanie tohto rozhodnutia oprávnený rozhodovať o vlastníctve k nehnuteľnosti,
teda mal takúto právomoc, a rozhodnutie Pozemkového úradu S. zo dňa 18.11.1994, č.j. XXXX/
XX-Buj/XXX tomu z hľadiska svojho výroku aj zodpovedá. Vecnú správnosť tohto rozhodnutia alebo

správnosť procesného postupu štátneho orgánu nad rámec posúdenia jeho právomoci súd v tomto
konaní oprávnený preskúmavať nie je. Ak došlo k nejakému pochybeniu, k tomu, po zistení nedostatkov
zo strany dotknutých osôb, slúžili iné právne prostriedky či už v správnom konaní, prípadne v
správnom súdnictve, aj s prípadnou zodpovednosťou dotknutých orgánov alebo iných zúčastnených
subjektov za škodu, ktorú eventuálne mohli svojim postupom spôsobiť, tieto subjekty však na tomto
konaní zúčastnené nie sú, súd ich rozhodnutia preskúmavať nemôže, a konštitutívne rozhodovanie
o vlastníckom práve predmetom tohto konania nie je a do právomoci súdu (okrem niektorých
výnimiek o prikázaní veci pri úprave vzťahov medzi vlastníkmi podľa § 135c OZ alebo pri vyporiadaní
spoluvlastníctva) ani nepatrí.

21. Už len pre úplnosť, v súvislosti s námietkami žalovaných, týkajúcich sa údajne neprávneho postupu
správneho orgánu s poukazom na to, že je otázne, či uvedená nehnuteľnosť bola vôbec v minulosti
riadne konfiškovaná (a mohla byť predmetom reštitúcie) a toho, že (ne)zákonným, resp. nespravodlivým
rozhodnutím správneho orgánu nemožno nikoho zbaviť vlastníctva, súd poukázal na to, že ak by
sme aj takéto úvahy pripustili, uvedené by sa muselo nutne vzťahovať aj na konfiškáciu, ktorou bola
nehnuteľnosť odňatá (skonfiškovaná) ešte pôvodnému vlastníkovi zapísanému v pozemkovej knihe
(v pozemnoknižnej vložke č. 509), a na jej pridelenie právnym predchodcom žalovaných, resp. na
neohraničené preskúmavanie predchádzajúceho vlastníctva neobmedzene do minulosti, čo je zjavne
neprípustné.

22. K eventuálnym výhradám, že v čase rozhodovania pozemkového úradu bola dotknutá parcela
poznačená zmenou (odpísaná do inej vložky č. XXXX) súd pripomenul, že výrok právoplatného
rozhodnutia pozemkového úradu, ktorým bolo priznané vlastnícke právo k pozemku, bol dostatočne
určitý a spôsobilý byť predmetom zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. „Označením
pozemku údajmi z evidencie v pozemkovej knihe bol totiž pozemok dostatočne identifikovaný takým
spôsobom, že je možné jeho reálne vymedzenie ako časti zemského povrchu, ku ktorej bolo žalobcom
priznané vlastnícke právo. Nemôžu preto vzniknúť pochybnosti o tom, že žalobcom bolo priznané
vlastnícke právo k celému pozemku označenému ako pozemok knižná parcela č. ... . Na tento dôsledok
právoplatného rozhodnutia pozemkového úradu nemá vplyv okolnosť, že parcela č. ... bola z vložky č. ...
pozemkovej knihy ... odpísaná do vložky č. ...“ (z rozhodnutia vyššie spomínaného rozhodnutia NS SR
4Cdo/57/2006 zo dňa 29.03.2007).

23. Vzhľadom na to súd v tomto konaní napriek námietkam o prídele uvedenej nehnuteľnosti v prospech
právnych predchodcov Z. U. - pôvodne jediného žalovaného (právneho predchodcu žalovaných) pri
posudzovaní vlastníctva medzi sporovými stranami vychádzal z neskoršieho rozhodnutia Pozemkového
úradu S., ktoré je nepochybne originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, a keďže
toto nebolo neskôr zákonným spôsobom zrušené resp. zmenené, má táto skutočnosť (ako vyslovil
aj Najvyšší súd SR v rozsudku 4Cdo/57/2006 citovanom vyššie) nutne ako každý originárny spôsob
nadobudnutia vlastníctva za následok absolútny zánik vlastníctva predchádzajúceho vlastníka a vylučuje
ho. Vzhľadom na to, keďže uvedeným rozhodnutím bolo vlastnícke právo k pozemku, ktorý je predmetom
tohto konania, priznané Z. Z., a táto ho následne kúpnou zmluvou počas trvania manželstva žalobcov
za ich spoločné prostriedky odplatne previedla na žalobcu 1/ a platí, že v zmysle ust. § 143 OZ všetko
čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva je v ich bezpodielovom spoluvlastníctve, súd
určil, že žalobcovia sú jej bezpodielovými spoluvlastníkmi.

24. Naproti tomu žalovaným (po rozhodnutí pozemkového úradu) nesvedčí neskorší originárny
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva predmetného pozemku. Pri dedení sa totiž vlastnícke právo
odvodzuje od vlastníckeho práva právneho predchodcu (poručiteľa), ktoré v danom prípade rozhodnutím
pozemkového úradu zaniklo, a preto dedenie (smrť poručiteľa) a ani neskoršie dedičské konanie (aj to len
vo vzťahu k 1-ici) nezaložilo vlastníctvo právneho predchodcu žalovaných, a mohlo by byť iba domnelým
(putatívnym) titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva ich právneho predchodcu vydržaním (k 1-
ici). Vydržanie (hmotnoprávnu námietku) však žalovaní počas konania výslovne netvrdili (neuplatnili),
predmetom tohto konania, tak ako ho strany svojimi tvrdeniami vymedzili, nebolo, a žalovaní vo vzťahu
k nemu ani neuviedli všetky podstatné skutočnosti, z ktorých by ho odvodzovali a vyplývalo - a to
jednak dobromyseľnosť so zreteľom na všetky okolnosti, že boli vlastníkmi konkrétneho pozemku,
ktorý je predmetom tohto konania (keďže podľa osvedčenia o dedičstve pri ňom bolo uvedené stav
v KN neidentifikovaný a bol zapísaný iba na tzv. hluchý list vlastníctva) - a najmä jeho reálnu držbu
(po zákonom ustanovenú dobu). I napriek tomu, nad rámec predmetu tohto konania, v súvislosti s

predchádzajúcim vedením konania (pri rovnosti strán sporu a všeobecne pertraktovanom vydržaní),
súd v snahe o procesnú spravodlivosť pre úplnosť poukázal na to, že podľa v konaní predložených
listín najstaršia nájomná zmluva z tých, ktoré žalovaní v konaní predložili, a ktorými právny predchodca
žalovaných po osvedčení o dedičstve nehnuteľnosti v jeho prospech (vo vzťahu k jej 1-ici) ako
(domnelý) vlastník nehnuteľnosťou právne disponoval (parcelu č. XXXX/X prenajal) - je z roku XXXX, a
predchádzajúce faktické uchopenie držby, resp. právne nakladanie alebo akékoľvek faktické ovládanie
(užívanie) tejto nehnuteľnosti zo strany žalovaných alebo ich právneho predchodcu (po dobu viac ako
10 rokov pred konaním pri ROEBP v roku 2008) tvrdené a ani doložené nebolo.

25. Vydržanie ako spôsob nadobúdania vlastníckeho práva, vyžaduje viaceré právne skutočnosti (je
zloženou právnou skutočnosťou), a okrem plynutia času (s trvaním predpokladov po zákonom stanovenú
dobu), predpokladá u nadobúdateľa i (predovšetkým) oprávnenú držbu po ustanovený čas. Držbou sa
pritom v zmysle ust. § 129 ods. 1 OZ rozumie nakladanie držiteľa s vecou ako vlastnou, a len k tomu sa
pre vydržanie zároveň vyžaduje, aby bola držba oprávnená, teda aby bol držiteľ v zmysle ust. § 130 ods.
1 OZ zároveň so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Okrem
presvedčenia držiteľa o jeho práve je teda potrebné aj nakladanie s vecou ako s vlastnou (uchopenie
a výkon držby). Vydržanie a jeho predpoklady po zákonom ustanovenú dobu však v konaní nie len že
neboli tvrdené, ale zo spisu nevyplývajú ani nepriamo (z predložených príloh), keďže najstaršia nájomná
zmluva, ktorú žalovaní v konaní predložili (§ 153 ods. 1 a 154 CSP) a ktorou ich právny predchodca (po
rozhodnutí pozemkového úradu v prospech právnej predchodkyne žalobcov a osvedčení o dedičstve
v jeho prospech) s predmetnou nehnuteľnosťou nakladal, je z roku 1999, a iná nepretržitá oprávnená
držba tejto nehnuteľnosti právnym predchodcom žalovaných po dobu desiatich rokov z nimi dodaných
skutočností (zo spisu) v čase rozhodovania súdu (§ 217 ods. 1 CSP) nevyplýva.

26. V tejto súvislosti súd napokon podporne poukázal aj na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu ČR
z 05.04.2016 sp. zn. III.ÚS 875/14 týkajúceho sa začiatku počítania vydržacej doby, podľa ktorého:
„Denotace a konotace pojmu vydržení naznačuje, že základním předpokladem vydržení je předchozí
nepřetržitá držba (srov. § 134 odst. 1 OZ), tj. nakládání s věcí jako s vlastní (srov. § 129 odst. 1 OZ).
Vydržení tedy není okamžitý stav nebo jednorázový akt, nýbrž jde o proces probíhající v čase, v jehož
závěru dojde k přeměně právního institutu držby v právní institut vlastnictví. Judikatura i právní nauka
uznávají, že „nakládání s věcí“ může mít dvě podoby: 1. faktické (fyzické) ovládání věci (např. její
užívání, údržba, opravy apod.), nebo 2. právní úkony, jimiž držitel projevuje svou vůli nakládat s věcí
jako s vlastní (např. věc smění, pronajme apod.). Tento druhý způsob nakládání s věcí se označuje
jako právní panství. (31.) Obecné soudy vadně posoudily počátek běhu vydržecí doby, jestliže určily, že
tímto počátkem je den 30.05.1988, kdy nabylo právní moci rozhodnutí Státního notářství pro Prahu 5
ze dne 11.01.1988 sp. zn. 5 D 1594/87, které navíc bylo putativní. Fakt vydání takového pravomocného
rozhodnutí není způsobilý sám o sobě, tj. není-li doprovázen tím, že vydržitel nakládá s věcí jako s vlastní,
zahájit běh vydržecí doby. (32.) Ústavněprávně konformní interpretací zákonných podmínek vydržení je
nutno dospět k závěru, že vydržecí doba začíná běžet až okamžikem, kdy se vydržitel ujme oprávněné
držby, tj. začne v dobré víře s věcí nakládat jako s vlastní. ... (34.) Obecné soudy usoudily, že nakládání
s pozemky se uskutečňovalo formou tzv. právního panství, tj. formou právních úkonů, jimiž vydržitel
projevuje svou vůli nakládat s věcí jako s vlastní. Za první takový úkon pokládaly obecné soudy uzavření
smlouvy o smlouvě budoucí mezi žalobkyní a Obchodní společností Praha - čisté město. K uzavření
této smlouvy o smlouvě budoucí došlo dne 28. 8. 1996. Další žalobkyní uzavřené smlouvy, zmiňované v
odůvodnění rozhodnutí obecných soudů (s Obchodní společností Praha - čisté město, s Ministerstvem
vnitra, s Bytovým družstvem Líšnická), byly uzavřeny až v letech 1997, 2000 a 2002. Rovněž výzva
k majetkovému vypořádání, adresovaná žalobkyní Pražské vodohospodářské společnosti, a. s., byla
této společnosti odeslána až 10.03.2006. Nezbývá tedy než konstatovat, že první doložitelný úkon, z
něhož lze usuzovat na výkon tzv. právního panství, se stal dne 28.08.1996, a teprve od tohoto data lze
odvozovat počátek vydržecí doby.“

27. Vzhľadom na to, že vlastnícke právo žalobcov vylučuje vlastníckeho právo právneho predchodcu
žalovaných a z výsledkov tohto konania neskoršie originárne nadobudnutie vlastníckeho práva (po
skutočnostiach zakladajúcich vlastnícku líniu žalobcov) právnym predchodcom žalovaných nevyplýva,
súd ich vzájomný návrh zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

28. Tento rozsudok včas podaným odvolaním napadla žalujúca strana.

29. Odvolanie podal sám žalovaný 1/. Ten je aj splnomocnencom žalovaných 2/-4/. V odvolaní vytýka
súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie požiadavku spravodlivosti absolútne nespĺňa a vo svojej
podstate ide len o účelovú snahu okresného súdu sofistikovane zdôvodniť zrejmú nespravodlivosť.
Jednostranný prístup okresného súdu v prospech žalobcu, ktorý bol zrejmý z celého priebehu konania
a vedenia konania, sa premietol v plnom rozsahu i do napadnutého rozhodnutia. Právo vlastniť majetok
je základným právom, dedenie majetku je zaručené ústavou, no okresný súd aj napriek uvedenému,
absolútne poprel dedičské právo žalovaných a majetku legitímne nadobudnutému ich právnym
predchodcom odoprel akúkoľvek súdnu ochranu. Podľa odvolateľa neobstojí tvrdenie okresného súdu
o tom, že medzi stranami nebolo sporné, že pozemkový úrad priznal vlastnícke právo k spornému
pozemku právnej predchodkyni žalobcu, lebo v danej otázke nesporným bolo totiž len to, že pozemkový
úrad rozhodoval o nárokoch pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčky, navyše v rámci reštitučného konania
ani nebolo súčasťou „vydávanej“ pouemnoknižnej vložky č. XXX, k.ú. S., nehnuteľnosti z ktorej mali
byť navrátené pôvodnej pozemnoknižnej vlastníčke. Podľa odvolateľa okresný súd účelovo tvrdí, že
rozhodnutie pozemkového úradu je pre neho záväzné a v tomto nepresne odkazuje na § 135 ods. 1,
ods. 2 OSP, ktorý bol v čase rozhodovania súdu neúčinný, účinným predpisom je CSP, ktorý v ust. §
193 jednoznačne vymedzuje rozhodnutia, ktorými je súd viazaný a rozhodnutie pozemkového úradu o
reštitučnom nároku nie je možné podradiť pod žiaden z druhov rozhodnutí taxatívne vymedzených v
dotknutom ustanovení. Podľa § 194 ods. 2 CSP na takéto rozhodnutie súd len prihliadne a vyporiada
sa s ním. Vo vzťahu ku rozhodnutiu pozemkového úradu okresný súd ospravedlňuje všetky jeho
jednoznačné nedostatky, titul vlastníckeho práva žalovaných, resp. ich právneho predchodcu, ktorý je
nespochybniteľný - dedičské rozhodnutia - úplne ignoruje. Podľa odvolateľa je nesprávne východisko
okresného súdu o tom, že nie je možné uplatňovať vlastnícky nárok proti subjektu, ktorého nárok
je odvodzovaný od rozhodnutia vydaného správnym orgánom. Oprávnenie nadobudnúť vlastníctvo
je dané aj voči osobám, ktorých vlastníctvo je odvodzované od súdneho rozhodnutia (teda nie len
rozhodnutia v správnom konaní), osobitne ide o situáciu, kedy domáhajúci sa subjekt nebol účastníkom
konania, v ktorom bolo rozhodnuté o údajnom vlastníctve iných - evidenčných vlastníkov. Inými slovami,
prekážkou využitia určovacej žaloby nie je existencia titulu (duplicitného) vlastníka vo forme rozhodnutia
štátneho orgánu. Pokiaľ štát pochybil pri konfiškácii majetku pôvodných pomennoknižných vlastníkov,
je zodpovedným subjektom on, nemožno však postihovať osoby, ktoré legitímne a legálne nadobudli
vlastnícke práva k pôvodným konfiškovaným nehnuteľnostiam. Odvolateľ mal za to, že v slovenskom
práve neexistuje norma, z ktorej by vyplývalo, že v prípade duplicity vlastníctva má prednosť neskorší
titul/rozhodnutie, ako sa to snaží v tomto prípade tvrdiť okresný súd. Podľa odvolateľa je nezmyselné
i tvrdenie o tom, že konštitutívne rozhodnutie (napr. správneho orgánu) z hľadiska vlastníckeho práva
má prednosť pred deklaratórnym rozhodnutím, ktorým štátny orgán potvrdzuje nadobudnutie dedičstva,
lebo dedenie je rovnako originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva dlhodobo akceptovaný a v právnom
systéme štandardný. Rozhodnutie okresného súdu je podľa odvolateľa doslova brutálnym zbavením
žalovaných práva vlastniť majetok, popiera úplne základné vnútroštátne ako i medzinárodné dokumenty
týkajúce sa základných ľudských práv. Postupom okresného súdu žalovaní bez akejkoľvek náhrady a
v rozpore s legálnym nadobudnutím vlastníctva majú prísť o majetok im patriaci. Súčasne okresnému
súdu odvolateľ vytkol, že pri rozhodovaní o trovách konania neprihliadol na okolnosti hodné osobitného
zreteľa, tu poukazujúc na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1M Cdo/3/2009. Navrhol odvolaciemu súdu, aby
napadnutý rozsudok zmenil, žalobu žalobcov zamietol a určil, že právny predchodca žalovaných bol ku
dňu svojej smrti výlučným vlastníkom nehnuteľností z predmetu sporu.

30. Ku tomuto odvolaniu sa žiada uviesť nasledovné. Odvolaním napadnutý rozsudok si žalovaný 1/
prevzal dňa 03.04.2018 (čl. 168). Lehota na podanie odvolania mu začala plynúť dňa 04.04.2018 a
uplynula dňa 18.04.2018 ( § 362 ods. 1, § 121 ods. 1, 2, 4, 5 CSP) /streda bežný pracovný deň/.
Odvolanie žalovaného 1/ je datované na deň 18.04.2018 a na poštovú prepravu bolo dané až dňa
19.04.2018 (čl. 171) / štvrtok bežný pracovný deň/.

31. Potom vo vzťahu ku tomuto žalovaným 1/ podanému odvolaniu, neprichádza zo strany odvolacieho
súdu do úvahy iný postup, ako ho podľa ust. § 386 písm. a/ CSP odmietnuť bez prieskumu, lebo bolo
podané oneskorene.

32. Okrem toho, rozsudok včas podaným odvolaním napadol žalovaný 1/ prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, citujúc odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, e/, f/, g/, h/
CSP. Odvolacie námietky možno zhrnúť do nasledovných rovín: (i) názor, že nie je pravdou tvrdenie
súdu o tom, že žalovaní neodôvodňovali svoje vlastnícke právo nie len s poukazom na dedenie

ako právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva, pretože žalovaní odôvodňovali svoj vlastnícky titul
nadobudnutia spornej parcely i vydržaním, ktorý súd nijako nevyhodnotil v súlade s procesnými
zásadami civilného súdneho konania. S poukazom na atribúty oprávnenej držby žalovaní predložili a
poukázali súdu na nerušené nakladanie s pozemkom spôsobom, že tento ešte ich právny predchodca
prenajímal. K uvedeným skutočnostiam však súd na poslednom pojednávaní zaujal taký postoj,
že všetky skutočnosti ohľadne oprávnenej držby nie len po roku 1999, ale i pred tým ignoroval,
vyjadrenia v tomto smere žalovaným neumožnil predniesť v celom rozsahu a nespravodlivo smeroval
posledné pojednávanie v prospech žalobcov. Zápisnica o poslednom pojednávaní nebola žalovaným
do dnešného dňa doručená, čo má taktiež svedčiť o nezákonnosti procesného postupu súdu, ktorý
predchádzal vyhotoveniu napadaného rozsudku zvlášť preto, že na pojednávaní bola obrana žalovaných
s poukazom na skutočnosť, že žalovaní a ich právny predchodcovia nakladali s nehnuteľnosťou
dobromyseľne, nerušene s predmetným pozemkom ako vlastným, končiac listinnými dôkazmi o príjmami
nájomného. Neobstojí potom tvrdenie súdu, že vlastnícky titul žalovaných bol skorší ako vlastnícky
titul žalobcov a neskorší platný vznik vlastníckeho práva žalobcov spôsobil zánik predchádzajúceho
vlastníctva právnych predchodcov žalovaných, práve s poukazom na rozhodnutie pozemkového úradu.
Takéto tvrdené právne posúdenie súdu nie je zákonné a spravodlivé a vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a nesprávnych, skôr účelovo neúplných skutkových zistení; (ii) názor, že nie
je pravdivé tvrdenie súdu a nevychádza z vykonaného dokazovania a najmä obrany a skutkových
tvrdení žalovaných, podložených listinnými dôkazmi a vyjadrením na poslednom pojednávaní, že nebolo
tvrdené právne nakladanie a faktické ovládanie (užívanie nehnuteľností žalovanými a ich právnymi
predchodcami). Toto súdu oznámené bolo, to že súd na poslednom pojednávaní opakovane nedôvodne
zasahoval do prednesu právneho zástupcu žalovaného 1/, prerušoval prednes a opakoval vyslovený
predbežný právny názor, v rozsahu ktorom viedol celé pojednávanie, navyše nedoručil odpis zápisnice,
hoci bol o jej vyhotovenie požiadaný, má svedčiť o nezákonnosti nie len procesného postupu súdu,
ale i následne nesprávne posúdenie skutkového stavu, pretože právna zástupkyňa žalovaného 1/
na poslednom pojednávaní uviedla, že žalovaní preukázali, že sú a boli aj ich právni predchodcovia
vlastníkmi nehnuteľnosti počnúc rokom 1957 / na základe prídelu, v dobrej viere od tohto roku s
pozemkom nakladali ako s vlastným/, okrem dedenia ako nadobúdacieho titulu po celý čas od tohto
roku boli aj oprávnenými držiteľmi a boli dobromyseľní, po celý čas plynutia vydržacej doby nemali
a ani nemohli mať pochybnosti o tom, že im pozemok patrí počnúc rokom 1994 až do roku 2009,
teda po celú dobu plynutia vydržacej doby, žalovaní a ich právny predchodcovia sa o nehnuteľnosť
starali, platili z nej dane, prenajali ju a brali z nej nájom, a teda U. boli vždy vlastníkmi aj titulom
vydržania a to už k roku 1994, do marca 1996 bola vlastníkom samotná mama právneho predchodcu
žalovaných. Súd potom podľa odvolateľa klame, ak tvrdí, že vydržanie na strane žalovaných a ich
právnych predchodcov tvrdené nebolo, pričom v tejto súvislosti sa odklonil i od právneho názoru
odvolacieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 19Co/91/2013 z 30.01.2014; (iii) názor, že tvrdenie súdu o tom,
že nijakým spôsobom nebola spochybnená kúpna zmluva žalovaných, nie je pravdivé, pretože žalovaní
uviedli, i opakovane v záverečnej reči, že žalovaní nemohli nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka,
preto kúpnu zmluvu v spojení s ostatnými preukázanými skutočnosťami spochybnili, preto sa mál
súd prvej inštancie v rámci riešenia prejudiciálnej otázky vysporiadať i s neplatnosťou kúpnej zmluvy
žalobcov; ( iv) názor, že nie je pravdivé tvrdenie súdu, že medzi stranami nebolo sporné nadobudnutie
vlastníckeho práva právnou predchodkyňou žalobcov titulom nulitného rozhodnutia, práve naopak,
celé dokazovanie a produkované návrhy, obrana žalovaných spočíval v tom, že s uvedeným právnym
názorom súdu nesúhlasili a produkovali argumenty, prečo toto nie je pravdou a v konečnom dôsledku
nemôže spôsobiť zánik vlastníctva žalovaných a ich právnych predchodcov. Zároveň argumentácia
súdu s odkazom na neexistenciu „prevodu“ ale o „existenciu prechodu“, vlastníctva neobstojí v
intenciách ústavného nedotknuteľného, nepremlčateľného práva vlastniť majetok podľa ústavy a v
jeho zmysle i nedotknuteľnosti nadobúdacieho titulu dedením a vydržaním; (v) názor, že odôvodnenie
súdu spočívajúce v tvrdení, že je viazaný rozhodnutím správneho orgánu, je nezákonné a v rozpore
s ust. § 193 CSP v spojení s § 194 ods. 2 CSP, pretože jedine súd je kompetentný, aby rozhodol o
vlastníctve žalovaných vysporiadajúc sa i s takým administratívnym rozhodnutím, akým je rozhodnutie
Pozemkového úradu v S. z 21.06.2004, zvlášť po tom, ako bolo v konaní preukázané, ktorými
vážnymi pochybeniami trpí, a nie je namieste, aby súd poučoval žalovaných, že sa mali proti tomuto
rozhodnutiu brániť žalobou o jeho preskúmaní z dôvodu, že ich právny predchodca nebol účastníkom
administratívneho konania. V tejto súvislosti súd prvej inštancie absolútne opomenul vo vzájomných
súvislostiach vyhodnotiť a prihliadnuť na skutočnosť, že polovicu dotknutého pozemku zdedil právny
predchodca žalovaných v podiele 1 po svojom otcovi rozhodnutím bývalého štátneho notárstva a až
následne osvedčením o dedičstve po svojej matke nadobudol ostávajúci spoluvlastnícky podiel 1, č.k.

D XXXX/XX notára A.. N.; (vi) názor, že je nezákonné, nespravodlivé, nemorálne akceptovať právnu
úvahu súdu o tom, že občan SR, ktorý sa o dotknutom správnom rozhodnutí ani nedozvedel zákonnom
dovoleným spôsobom a úmyselne včas, aby mohol použiť prostriedky právnej ochrany proti takémuto
rozhodnutiu, je napokon v dôsledku takéhoto „aktu“ zbavený vlastníctva. Názor, že nesprávne je tvrdenie
súdu o tom, že nie je možné uplatňovať vlastnícky nárok proti subjektu, ktorého nárok je odvodzovaný od
rozhodnutia vydaného správnym orgánom. Oprávnenie nadobudnúť vlastníctvo je dané aj voči osobám,
ktorých vlastníctvo je odvodzované od súdneho rozhodnutia (teda nie len rozhodnutia v správnom
konaní), osobitne ide o situáciu, kedy domáhajúci sa subjekt nebol účastníkom konania, v ktorom bolo
rozhodnuté o údajnom vlastníctve iných - evidenčných vlastníkov. Inými slovami, prekážkou využitia
určovacej žaloby nie je existencia titulu (duplicitného) vlastníka vo forme rozhodnutia štátneho orgánu.
Pokiaľ štát pochybil pri konfiškácii majetku pôvodných pomennoknižných vlastníkov, je zodpovedným
subjektom on, nemožno však postihovať osoby, ktoré legitímne a legálne nadobudli vlastnícke práva
k pôvodným konfiškovaným nehnuteľnostiam. Odvolateľ mal za to, že v slovenskom práve neexistuje
norma, z ktorej by vyplývalo, že v prípade duplicity vlastníctva má prednosť neskorší titul/rozhodnutie,
ako sa to snaží v tomto prípade tvrdiť okresný súd. Podľa odvolateľa je nezmyselné i tvrdenie o tom,
že konštitutívne rozhodnutie (napr. správneho orgánu) z hľadiska vlastníckeho práva má prednosť
pred deklaratórnym rozhodnutím, ktorým štátny orgán potvrdzuje nadobudnutie dedičstva, lebo dedenie
je rovnako originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva dlhodobo akceptovaný a v právnom systéme
štandardný. Rozhodnutie okresného súdu je podľa odvolateľa doslova brutálnym zbavením žalovaných
práva vlastniť majetok, popiera úplne základné vnútroštátne ako i medzinárodné dokumenty týkajúce
sa základných ľudských práv. Postupom okresného súdu žalovaní bez akejkoľvek náhrady a v rozpore
s legálnym nadobudnutím vlastníctva majú prísť o majetok im patriaci a (vii) súčasne okresnému súdu
odvolateľ vytkol, že pri rozhodovaní o trovách konania neprihliadol na okolnosti hodné osobitného
zreteľa, tu poukazujúc na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1M Cdo/3/2009. Navrhol odvolaciemu súdu, aby
nenapadnutý rozsudok zmenil, žalobu žalobcov zamietol a určil, že právny predchodca žalovaných bol
ku dňu svojej smrti výlučným vlastníkom nehnuteľností z predmetu sporu, resp. že tie patria do dedičstva
po ňom.

33. Žalujúca strana sa ku podanému odvolaniu nevyjadrila.

34. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, e/, f/, g/, h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie,
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného 1/ nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok je vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1
CSP).

35. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

36. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu
iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v

odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy,
že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

37. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne
stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola vecne správna, objektívna,
presvedčivá, odklon od právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v ostatnom zrušujúcom
uznesení dôkladne odôvodnený, podporený rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
15Co/95/2008 v obdobnej veci, ktoré prešlo úspešne i testom na Ústavnom súde SR, sp. zn. I. ÚS
394/2008, ako i rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/57/2006, pričom ani postup odvolacieho
súdu, ktorý svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor tu zmenil a potvrdil rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ktorým tento skorší právny názor nerešpektoval, nie je porušením procesných predpisov,
lebo je ovplyvnený vyššie uvedenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít (NS SR a ÚS SR). Mal za
to, že všetky dôvody, ktoré žalovaný 1/ uvádzal v odvolaní, vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať
izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok.

38. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým,
že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 CSP zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie
je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na
iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 CSP dôvodom
na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby
takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 CSP oprávnenie
odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej
moci.

39. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie stranami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal
dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď
vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné.

40. Žalovaný 1/ podal odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, e/, f/, g/, h/ CSP.

41. Odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP je naplnený vtedy, ak súd prvej inštancie
rozhodol napriek týmto nedostatkom: nedostatok žaloby, nedostatok právomoci alebo príslušnosti
súdu, nedostatok procesnej subjektivity, nedostatok procesnej spôsobilosti, prekážka začatého konania,
prekážka rozsúdenej veci.

42. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní
záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť
hodnotené v kontexte celého konania.

43. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože
povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán.
Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a
domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti
tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a
aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený
skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom
požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou
požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo
neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu,
tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom
odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť
i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.

44. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods.
2 CSP). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z
potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného
aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých
je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky
vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia". Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti
Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).

45. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalovaným 1/ v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako
i odklon od právneho názoru odvolacieho súdu z ostatného zrušujúceho rozhodnutia. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán.
Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Samotný fakt, že žalovaný 1/ s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú
ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel a vzájomnú žalobu zamietol. Napadnutý rozsudok
tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

46. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
Žalovaný 1/ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného
dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku ktorých dospel k
záveru, že žaloba je dôvodná a vzájomná žaloba nedôvodná. Tiež žalovaný 1/ namietal, že súd prvej

inštancie nevykonal ním navrhnuté dokazovanie za účelom zistenia splnenia podmienok vydržania na
žalovanej strane.

47. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný 1/ v odvolacom konaní neuviedol
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 CSP. Ak žalovaný 1/ v
odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, resp. na neobjektívne zhodnotenie
skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia
§ 383 CSP viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie
zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky
relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový
stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.

48. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

49. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo
uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia
dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo,
aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, pričom súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti (ako už bolo
uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie
postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným 1/ v odvolaní nemajú za následok
úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou
súdu prvej inštancie.

50. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1
CSP, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo
uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade,
ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli,
alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov,
prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje
hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm.
f/ CSP je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého
možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

51. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného 1/, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy za účelom zistenia splnenia
podmienok vydržania na žalovanej strane, je treba ako prvoradé uviesť, že dokazovanie možno vymedziť
ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho
konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou
strán, ktorá im bola všeobecne uložená v ustanovení § 120 ods. 1 OSP účinného v čase začatia konania
pred súdom prvej inštancie (aktuálne § 132 ods. 1 a § 185 CSP). Ide o povinnosť tej zo strán, ktorý
tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v

sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy
na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno
tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti
strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť
strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté
o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci
samej i v prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci,
nebola pre nečinnosť strany preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a kedy výsledky
zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že
by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží potom na
tej strane, ktorý z jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá
existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.

52. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis
strane priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Súd má dbať na to, aby nevylúčil taký
dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranami. Ak by súd vylúčil z
dokazovania dôkaz, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, zakladá to odvolací dôvod
podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e/ CSP. Obsah spisu nenasvedčuje tomu, aby súd prvej inštancie
svojim postupom žalovaného 1/ vylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy ku splneniu
podmienok vydržania, ktoré mu procesný predpis priznáva.

53. Pri uplatnení odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP (zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené), prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú
procesných podmienok, sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).

54. K odvolaciemu dôvodu žalovaného 1/ podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP o nesprávnom
právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom
prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil
právne dôvody, pre ktoré žalobe v celom rozsahu vyhovel, ako i pre ktoré vzájomnú žalobu zamietol.
Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné
skutkové závery vyvodzované žalovaným 1/, pričom žalovaným 1/ namietaná nesprávnosť vytvorenia
skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej
nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.

55. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným 1/
nie sú naplnené.

56. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného 1/ odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04,
II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného 1/ zachádzajúcu do
nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

57. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalovaný 1/ v odvolaní vytkol súdu
prvej inštancie, že neprihliadol na okolnosti predstavujúce v súdenej veci jednoznačné dôvody hodné
osobitného zreteľa, hoci na ich aplikáciu existoval viac ako solídny základ, odkazujúc na rozhodnutie
NS SR, sp. zn. 1M Cdo/3/2009.

58. Ustanovenie § 257 CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné
zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť
celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností
hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých
strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (tu už s
možnosťou zhodnotiť konkrétne správanie sa strán pred podaním žaloby na súd, v priebehu konania).
Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a
jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči
strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo
súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Je výrazom toho,
že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa
právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť
rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také
rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti,
pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu,
či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych
noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. 17. Uvedené ustanovenie teda predstavuje odchýlku zo
zásahy zodpovednosti za výsledok, aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že
súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať strana, inak je povinná zaplatiť náhradu trov konania.
Predmetné zákonné ustanovenie tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu
zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania.
Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu.

59. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalovaný 1/ existenciu dôvodu hodného zreteľa
ani netvrdil (ani nepreukázal) v priebehu celého konania na súde prvej inštancie, keď ani nežiadal
pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovať podľa § 257 CSP. Keďže súd prvej inštancie
nepostupoval podľa § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania, je nutné uzavrieť, že pre
takýto postup nevidel dôvod, pre neexistenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Odvolací súd po
zohľadnení uvedených východísk ako aj záverov dospel k záveru, že postup podľa § 257 CSP pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v prejednávanom spore nie je dôvodný.

60. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

61. V odvolacom konaní žalovaný 1/ nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešní boli žalobcovia,
ktorým vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP
v spojení s § 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia boli v odvolacom konaní pasívni,
k odvolaniu sa nevyjadrili, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnili, a podľa obsahu spisu im ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP
zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396
ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške
náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne
nielen nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

62. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 9. 2. 2023. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.