Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. marec 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412212575
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4412212575.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.

Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobkýň: 1/ M. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom J., B. 8, V. republika, 2/ G.. X. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., J. XX, D. republika L., obe
zastúpené JUDr. Ernestom Botkom, advokátom so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2, proti žalovaným:
1/ Agroefekt, s.r.o., so sídlom Dvory nad Žitavou, Komenského 6, IČO: 34123199, zastúpený JUDr.
Kamilom Bereseckým, advokátom so sídlom Nitra, Farská 33, 2/ Slovenská republika zastúpená
Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Bratislava, Búdková 36, IČO: 17 335 345, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkýň v 1. a 2. rade a žalovaného v l. rade proti

rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 25. 08. 2017 č. k. 6C/147/2012-498 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e.

V časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í
tak, že žalobkyniam v l. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu
100%.

Žalobkyniam v l. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyne v l. a 2. rade sú podielovými
spoluvlastníčkami každá v 1-ici nehnuteľností v kat. úz. D., vytvorené Geometrickým plánom č. 33/12
zo dňa 21.05.2012 vyhotoveným komerčným geodetom Ing. Mladenom Predným overeným Správou
katastra Nové Zámky dňa 05.06.2012 pod č. 515/12 a to parc. registra „C“ č. XXX/XX - orná pôda o
výmere 56506 m2, parc. č. 858/7 - zastavaná plocha o výmere 2505 m2, parc. č. 858/8 - zastavaná
plocha o výmere 146 m2, parc. č. 858/9 - zastavaná plocha o výmere 146 m2 a parc. č. 858/10 -
zastavaná plocha o výmere 146 m2, ktorý je neoddeliteľnosťou súčasťou rozsudku. Žalobkyniam v l. a

2. rade náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
žalobkyniam v 1. a 2. rade a R. L. boli rozhodnutím Pozemkového úradu Nové Zámky zo dňa 22. 02.
1997 vydané každej spoluvlastnícky podiel v 1/3-ine k nehnuteľnostiam zapísaným v pkn vložke č. XXX
kat. úz. D. ako parc. č. 858/3 - roľa o výmere 59763 m2, a to vo výmere 59453 m2, pričom táto parcela
bola v evidencii nehnuteľností vedená pod č. 766/21 a parc. č. 860 - pastva o výmere 2942 m2, z ktorej

vydávaná časť predstavovala výmeru 1983 m2 a táto parcela bola vedená v evidencii nehnuteľností pod
č. 834/1. Podľa LV č. XXXX kat. úz. D. žalobkyne v 1. a 2. rade sú vedené ako podielové spoluvlastníčky
každá v 1/2-ici parc. č. 858/3 - orná pôda o výmere 59763 m2 a parc. č. 860 - trvalé trávne porasty
o výmere 2942 m2 s tým, že v poznámkach je uvedené, že hodnovernosť údajov katastra o práve kčasti týchto parciel je spochybnená a že vlastnícke právo je evidované aj na LV č. XXXX k časti parc. č.
808/5, na LV č. XXXX k časti parc. č. 766/21, na LV č. XXXX k častiam parciel č. XXX/X a XXX/X a na
LV č. XXX k časti parc. č. 834/1. Konštatoval že žalobkyne preukázali naliehavý právny záujem podľa §

80 písm. c/ OSP na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pretože hodnovernosť
údajov zapísaných v katastri nehnuteľností o ich vlastníctve je spochybnená, a teda v záujme právnej
istoty sa domáhali určenia svojho spoluvlastníctva. Svoje rozhodnutie právne oprel o § 130 ods. 1, § 132
ods. 1 a § 134 ods. 1 až 3 OZ, ako i § 135 ods. 1 OSP a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
Poukázal na to, že zámennou zmluvou zo dňa 13. 07. 2001, ktorej vklad do katastra nehnuteľnosti bol

povolený pod č. V 2267/01 dňa 13. 08. 2001, bola parc. č. 766/21 o výmere 228827 m2 zapísaná vo
vlastníctve Slovenskej republiky, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, zamenená za viacero
ďalších parciel vo vlastníctve žalovaného v 1. rade, pričom z geometrického plánu č. 33/12 zo dňa 21. 05.
2012, vyhotovenom geodetom Ing. Mladenom Predným vyplýva, že súčasťou parcely č. 766/21 bola aj
pôvodná pkn parcela č. 858/3, ktorej časť o výmere 59453 m2 bola vydaná žalobkyniam v 1. a 2. rade a
R. L.. Rovnako tak z LV č. XXX kat. úz. D., ako i z uvedeného geometrického plánu je zrejmé, že parcela

č. 834/1 o výmere 3709 m2 sa z časti prekrýva s pôvodnou pkn parcelou č. 860, z ktorej časť o výmere
1983 m2 bola vydaná žalobkyniam v 1. a 2. rade a R. L. a že táto je vo vlastníctve Slovenskej republiky, v
správe žalovaného v 2. rade v celosti a že geometrickým plánom novovytvorené parcely č. 858/7, 858/8,
858/9 a 858/10 doposiaľ nemajú založený list vlastníctva. Ďalej uviedol, že z geometrického plánu č.
46/12 zo dňa 07. 07. 2012, vyhotoveného geodetom Ing. Mladenom Predným vyplýva, že novovytvorená

parcela č. 808/6 je súčasťou parcely č. 808/5 - vodná plocha o výmere 1160 m2 a je vo vlastníctve
Slovenskéhovodohospodárskehopodniku,š.p.,BanskáŠtiavnica,pričomvpriebehukonaniažalobkyne
žalobu voči nemu zobrali späť a uznesením zo dňa 05. 06. 2013 č.k. 6C/147/2012-202 bolo konanie
v časti určenia vlastníckeho práva k parcele č. 808/6 zastavené. Argumentoval, že s ohľadom na
tieto skutočnosti v záujme právnej istoty žalobkýň v 1. a 2. rade určil ich vlastníctvo k novovytvoreným

parcelám č. 858/7, 858/8, 858/9 a 858/10 podľa geometrického plánu č. 33/12, pretože tieto boli
nepochybne súčasťou pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 858/3 a nie sú zapísané na liste vlastníctva.
Rovnako tak určil vlastníctvo k novovytvorenej parcele č. 834/1, pretože táto bola súčasťou pôvodnej
pkn parcely č. 860 a vlastníctvo k nej je zapísané v prospech žalovaného v 2. rade, ktorý s určením
vlastníctva v prospech žalobkýň súhlasil. Žalobe žalobkýň vyhovel aj v časti, týkajúcej sa novovytvorenej

parcely č. 766/40, ktorá bola súčasťou pôvodnej pkn parcely č. 858/3, ktorá v súčasnosti tvorí súčasť
parcely č. 766/21 o výmere 228827 m2 a je vedená na LV č. XXXX kat. úz. D. vo vlastníctve žalovaného
v 1. rade v celosti, a ktorú žalovaný v 1. rade nadobudol na základe zámennej zmluvy uzavretej so
žalovaným v 2. rade. Pri rozhodovaní o návrhu v tejto časti voči žalovanému v 1. rade mal za to, že
tento nadobudol vlastnícke právo k časti parcely č. 766/21, ktorá bola zameraná geometrickým plánom

č. 33/12 ako parcela č. 858/3 a ktorá bola podľa rozhodnutia pozemkového úradu vydaná žalobkyniam
v 1. a 2. rade a R. L., pričom vychádzal zo zásady obsiahnutej v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 10. 02. 2010 sp.zn. I. ÚS 50/2010, podľa ktorej "nie je možné uprednostniť požiadavku
právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže
na iného previesť viac práv ako má sám." V tejto súvislosti konštatoval, že i keď žalovaný v 1. rade

bol dobrovoľným nadobúdateľom, nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním,
pretože zámenná zmluva uzavretá medzi žalovanými v 1. a 2. rade bola v časti parc. č. 766/40 absolútne
neplatná, keďže táto bola vo vlastníctve žalobkýň, a teda nebola vo vlastníctve štátu tak, ako to bolo
uvedené a deklarované v uvedenej zámennej zmluve. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s
ust. § 257 CSP a úspešným žalobkyniam v l. a 2. rade náhradu trov nepriznal pre existenciu dôvodov

hodných osobitného zreteľa. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaní nezapríčinili vznik sporu, keď
tento bol zapríčinený nesprávnou a nedôslednou evidenciou nehnuteľností orgánom, ktorý vykonáva
správu katastra nehnuteľnosti a ktorý duplicitne evidoval vlastníctvo žalobkýň a žalovaného v 2. rade
k tým istým nehnuteľnostiam. Zohľadnil tiež skutočnosť, že k pochybeniu pri vydávaní parciel registra
„E“ č. 858/3 a 860 v rámci reštitúcie došlo aj zo strany Pozemkového úradu Nové Zámky, ktorý na

základe nesprávnej identifikácie parciel z 02.06.1992 schválil dohodu o vydaní nehnuteľností, pričom
opomenul brať do úvahy existenciu založených listov vlastníctva k parcelám registra „C“, ktoré prekrývali
reštituované parcely registra „E“ č. 858/3 a č. 860.

3. Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa náhrady trov konania podali žalobkyne v l. a 2. rade

odvolanie, navrhli ho zmeniť a priznať im právo na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho
konania vo výške 100%. Mali za to, že niet dôvodu na použitie ust. § 257 CSP a nepriznanie im náhrady
trov konania s poukazom na výnimočné okolnosti. Neodôvodnenú „mäkkosť“ pri náhrade trov konania
ohľadne žalovaného v l. rade v rozhodujúcej miere vzhliadli v tom, že napriek tomu, že žalovaný v l. radeuž dlhé roky pozná aký je skutkový stav veci a vie aj to, že so štátom zamenil za svoje nehnuteľnosti
nehnuteľnosti,ktoréštátpredtýmvydalinémuvlastníkoviatedamuvmomentezámenynepatrili,napriek
tomu tvrdo bráni a argumentuje, že nehnuteľnosti užíval v rozhodujúcej dobe o niečo viac ako 10 rokov.

V tejto súvislosti poukázali i na to, že žalovaný v l. rade neberie do úvahy, že dobromyseľnosti sa nemôže
domáhať, pretože ich užíval bez akéhokoľvek právneho titulu, nenadobudol ich od nich a teda ich na
ich úkor nevydržal, ale ich mal nadobudnúť od štátu ako tretieho subjektu. Dodali, že by bolo absurdné,
pokiaľ by im už druhýkrát takýmto spôsobom štát znovu nadobudnuté pozemky odňal a neoprávnene
previedol na iného.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním napadol i žalovaný v l. rade domáhajúc sa jeho zmeny
a zamietnutia žaloby. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Poukázal i na to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z rozhodnutia Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2010 zo dňa 10.02.2010, ktoré však skutkovo a právne sa prejednávanej veci

netýka, keď jeho skutkovým podkladom bola okolnosť, že predaj majetku vykonal subjekt bez právnej
subjektivity. Argumentoval, že v danom prípade vlastnícke právo nadobudol od subjektu, ktorý existuje,
a to na základe Zámennej zmluvy č. 4Z-0126-01, pričom obe zmluvné strany tejto zmluvy majú a mali
právnu subjektivitu a zámenná zmluva nebola nikdy vyhlásená za neplatnú. Zamieňané nehnuteľnosti
existovali právne a skutkovo, nejednalo sa o fiktívny právny úkon a následne nehnuteľnosti užíval aj

tým, že ich za odplatu dal do nájmu iným subjektom. K užívaniu nehnuteľností došlo dňom 13.07.2001,
keď prvá nájomná zmluva bola uzavretá 02.10.2001, pričom časový posun bol daný tým, že sa jednalo
o poľnohospodársku pôdu, ktorú reálne prevzal, avšak nájomnú zmluvu uzavrel až v momente, keď
reálne nájomca zaplatil. Poukázal tiež na to, že žaloba bola podaná dňa 06.06.2012, čo znamená, že
nehnuteľnosti užíval dobromyseľne ako svoje vlastné viac ako 10 rokov, z ktorého dôvodu mu svedčí

právny titul vydržania, ktorý je nespochybniteľný a nie je v rozpore ani s rozhodnutím Ústavného súdu
SR, na ktoré poukázali žalobkyne. V tejto súvislosti zdôraznil, že sporné nehnuteľnosti neužíval iba
virtuálne, ale tak ako sa v prírode nachádzajú ich reálne užíval, dával do nájmu a za nehnuteľnosti
prostredníctvom nájomcov v zmysle nájomných zmlúv platil i príslušné dane, ako to v konaní dokladoval
označenými listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďou svedka Ing. J. J., G... Oprel sa i o vyjadrenie

žalovaného v 2. rade zo dňa 21.03.2013, z obsahu ktorého je zrejmé, ako skutkovo došlo k okolnostiam,
ktoré mali za následok vytvorenie sporného stavu. Poukázal i na závery vyplývajúce zo zrušujúceho
rozhodnutia odvolacieho súdu v danej veci, v zmysle ktorých bolo úlohou prvoinštančného súdu posúdiť
otázku vydržania sporom dotknutých nehnuteľností žalovaným v l. rade. V tejto súvislosti uviedol, že
nemohol žiadnym spôsobom mať vedomosť o tom, že sporné nehnuteľnosti by mali byť vo vlastníctve

niekoho iného, keď v liste vlastníctva, ktorý tvoril podklad pre zámennú zmluvu bol ako vlastník uvádzaný
žalovaný v 2. rade a nebola daná iná možnosť presvedčiť sa o tom, že by tomu tak nebolo. Vo veci
bol robený aj znalecký posudok Ing. Václavom Bauerom, kde sa neuvádza nijaká informácia, ktorá
by spochybňovala vlastnícke právo účastníkov zámennej zmluvy a v čl. 3 Zámennej zmluvy zo dňa
29.05.2001, kedy ju podpisoval sa uvádza, že zmluvné strany prehlasujú, že sú oprávnené s predmetom

zmluvy voľne nakladať, že na zamieňaných pozemkoch neviaznu žiadne ťarchy a tiež, že nemajú
vedomosť o iných vadách ako tých, ktoré sú známe aj druhej strane. Na podporu svojej argumentácie
poukázal tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré označil.

5. Žalobkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v l. rade konštatovali, že argumentácia

žalovaného v l. rade je po skutkovej ako aj právnej stráne naďalej rovnaká, pričom z hľadiska aplikácie
rozhodnutia Ústavného súdu SR nie je vôbec dôležité, či v danom prípade išlo alebo nešlo o reálne
subjekty v súvislosti s aplikáciou rozhodnutia ústavného súdu, v ktorom prípade išlo tiež o neplatnú de
iure o neexistujúcu zmluvu rovnako, ako v tomto konaní, pretože titul, na ktorý sa žalovaný v l. rade
odvoláva nikdy ani nevznikol a neexistoval. Účinky zámennej zmluvy tak nikdy nemohli nastať rovnako

ako zmluvou predpokladané práva a povinností zmluvných strán. Ide tak o absolútne neplatnú zmluvu,
na čo musí súd ex offo prihliadnuť. Tvrdili, že ak právo s takouto zmluvou neviaže účinky, potom žalovaný
v l. rade aj keby sporné nehnuteľnosti užíval aj viac, ako v zákone predpokladanú dobu užívania, právne
účinky spojené s užívaním nenastanú, keď aj pri vydržaní zákonodarca kladie dôraz na tzv. kvalifikované
užívanie. Samotné užívanie totiž nestačí k dobromyseľnosti a je potrebné, aby si nadobúdateľ mohol

svoju dobromyseľnosť od nejakého legálneho alebo legitimizovaného dôvodu odvodiť. Mali za to, že
žalovaný v l. rade sa prioritne mal postarať o to, aby bol legalizovaný jeho vzťah so štátom, ktorý mu
zamenil nehnuteľnosti, ktoré mu nepatrili. Uviedli, že vlastníčkami sporných nehnuteľností neprestali byť,
pretože im nehnuteľnosti boli vydané a tieto užívali prostredníctvom ďalších nájomcov. Za situácie, žeani jedna z nich nebýva v blízkosti nehnuteľností nemohli ani len z času na čas reálne kontrolovať kým
sú ich nehnuteľnosti užívané a nájomca im neoznámil, že v rámci zcelovania pozemkov došlo z jeho
strany k reálnemu vypusteniu užívania sporných nehnuteľností, a že tieto má užívať niekto iný. Až na

základe stanoviska katastra nehnuteľností bolo im deklarované, že k sporným nehnuteľnostiam je tzv.
dvojitévlastníctvo.Zaabsurdnéoznačili,kebynazákladetakéhotoskutkovéhostavubyopätovneprišlio
nehnuteľnostiatoznedôslednostianedbanlivostištátu,ktorýnevieapresneneevidujesvojevlastníctvo.
Uviedli, že im nie je známy dôvod, prečo sa žalovaný v l. rade drží toho, že chce mať vo vlastníctve ich
nehnuteľnosti, ktoré od štátu nezískal, hoci mal možnosť po dlhé roky po ozrejmení skutkového stavu

požiadať štát alebo príslušný orgán štátu, aby mu za jeho reálne zamenené pozemky dal do vlastníctva
pozemky, ktoré aj reálne vlastní. Okrem toho štát im mohol ponúknuť za nehnuteľnosti primerané, tzv.
náhradné pozemky, k čomu však bola potrebná ochota a súčinnosť oboch ďalších zainteresovaných
strán, čo sa však nestalo. Vyjadrili presvedčenie o zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie, pretože akékoľvek iné stanovisko, ktoré by umožnilo stať sa legálnym vlastníkom sporných
nehnuteľností žalovaného v l. rade by porušovalo minimálne zásadu dobrých mravov a zvýšili by právnu

neistotu v takýchto a obdobných veciach. Záverom podotkli, že takýto lapsus, ako v prípade zámennej
zmluvy by bez pričinenia laxného prístupu zo strany katastra nebol možný, keď katastru muselo byť
známe, že tieto nehnuteľnosti štát už raz pôvodným vlastníčkam vydal, a preto nemohli byť predmetom
žiadnej ďalšej zmluvy a teda ani zmluvy zámennej.

6. Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v l. rade len konštatoval, že sa
pridržiavasvojichvyjadrenízodňa 28.10.2013azodňa22.09.2014akodvolaniužalobkýňvočivýrokuo
trovách konania uviedol, že nesúhlasí s priznaním trov konania žalobkyniam s poukazom na skutočnosť,
že nijakým spôsobom nespôsobil vzniknutý právny stav, ktorý viedol žalobkyne k podaniu určovacej
žaloby.

7. Žalovaný v l. rade k odvolaniu žalobkýň vo svojom vyjadrení poukázal na to, že súd prvej
inštancie v rozsudku skutkovo a právne odôvodnil, prečo žalobkyniam nepriznal právo na náhradu trov
konania, ktoré dôvody sú dostatočné a zrozumiteľné. Zvýraznil, že sporná okolnosť nevznikla zavinením
účastníkov konania, keď príslušný orgán, ktorý rozhodoval o okolnostiach od ktorých obe strany sporu

odvodzujú vlastnícke právo, rozhodol bez toho, že by strany sporu rozhodnutie mohli ovplyvniť, alebo
že by mali vedomosť o tom, že tu môže vzniknúť sporná skutočnosť, čo môže ovplyvniť aplikáciu ust.
§ 257 CSP.

8. Žalovaný v l. rade podal i stanovisko k vyjadreniam žalobkýň a žalovaného v 2. rade k jeho

odvolaniu, v ktorom navrhol rozhodnúť v zmysle jeho odvolania. K vyjadreniu žalovaného v 2. rade
nemal pripomienky, pokiaľ ide o argumenty uvádzané vo vyjadreniach žalobkýň, poukázal na to, že
tieto sa opierajú o rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2010, o nedostatok jeho právneho
titulu k užívaniu nehnuteľností o neochote žalovaných riešiť vec dohodou a o užívaní nehnuteľností
žalobkyňami. V tejto súvislosti vyzdvihol, že už odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí

sa stotožnil s argumentáciou žalovaných, že rozhodnutie ústavného súdu rieši otázku nemožnosti
nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu, z ktorého
dôvodu nemožno uvažovať ani o ochrane vlastníckeho práva, hoci dobromyseľného nadobúdateľa a
nerieši otázku vlastníckeho práva vydržaním. Argumentácia žalobkýň nie je preto aplikovateľná ani
ako kontext v súvislosti s prejednávanou vecou. Tiež existuje legitímny právny dôvod, na základe

ktorého nehnuteľnosti začal užívať a to zámenná zmluva, prostredníctvom ktorej odovzdal štátu jeho
nehnuteľnosti a legitímne predpokladal, že štát mu odovzdáva jeho nehnuteľnosti, a ani pri najlepšej
vôli nemohol zistiť, že by tomu tak nebolo. Naviac je nespochybniteľných faktom, že žalobkyne sporné
nehnuteľnosti nikdy neužívali, a pokiaľ mu vytýkajú, že by sa mal viac starať o predmetné nehnuteľnosti,
je treba podčiarknuť, že to boli práve žalobkyne, ktoré sa o predmetné nehnuteľnosti riadne nestarali,

pretože ak by tak spravili, boli by museli vedieť, že nehnuteľnosti užíva on. Nepovažoval za vhodné
vytýkaťmu,ženehnuteľnosti,ktorénadobudolriadnouzmluvouchcenaďalejvlastniť,apokiaľžalobkyne
nelipnú na vlastníctve práve k sporným pozemkom a domnievajú sa, že je jednoduché dostať niekde
iné pozemky, vyjadril počudovanie, že tak doteraz dohodou so žalovaným v 2. rade nespravili, pričom
rekonštrukcia právnych vzťahov týkajúcich sa sporných nehnuteľností do rozhodnutia súdov nie je

reálna.

9. Žalobkyne v l. a 2. rade v reakcii na vyjadrenie žalovaného v l. rade uviedli, že príslušným rozhodnutím
ústavného súdu len chceli poukázať na starú rímsku zásadu platnú v civilnom práve, že z neplatnéhoprávneho úkonu a z neplatného práva sa nemôže stať právo platné. Mali za to, že žalovaný v l. rade
len využíva zhodu okolností, a to že sa o dvojitom vlastníctve sporných nehnuteľností dozvedeli až
po uplynutí času, ktorý ako dobromyseľná držba je ďalším predpokladom k prípadnému vydržaniu

vlastníckeho práva. Tvrdili, že i keď čas vydržania je len sekundárnym, aj keď rovnocenným prvokom
vydržania, za primárneho činiteľa v tomto smere považovali najmä preukázanie legálneho právneho
titulu, od ktorého si žalovaný odvodzuje svoje právo nehnuteľnosti držať. Žalovaný v l. rade nedisponuje
žiadnym legálnym právnym dôvodom a titulom, na základe ktorého by nehnuteľnosti užíval. Zdôraznili,
že nie je potrebné, aby nehnuteľnosti ako vlastníčky osobne užívali, tieto dali do nájmu inému subjektu,

na základe zmluvy o nájme a až neskôr sa dozvedeli, že nájomca nehnuteľností z hľadiska užívania
zamenil za iné a takto umožnil žalovanému v l. rade, aby ich užíval. Tvrdenie žalovaného v l. rade, že sa
o nehnuteľnosti riadne nestarali považovali za nespravodlivé a účelové, pretože s ohľadom na charakter
nehnuteľností (role) ako i na to, že bývajú v zahraničí je iluzórne sa domnievať, že pri niekoľkodňových
návšteváchbyzistili,ktoichvlastneužíva,najmäkeďnemalipochybnosti,žeichužívanájomca,sktorým
mali uzavretú platnú nájomnú zmluvu. Za zarážajúci považovali postoj žalovaného v 2. rade, ktorý celú

situáciu zapríčinil svojim zmätočným konaním, a to uzatvorením absolútne neplatnej zámennej zmluvy.
Uzavreli, že by bolo nespravodlivosťou, aby opätovne stratili nehnuteľnosti, ktoré patrili ich právnym
predchodcom a to vinou štátu, resp. jeho orgánov, ktorý len krátky čas po tom, čo napravil svoju krivdu
znovu bez akéhokoľvek právneho dôvodu nehnuteľnosti zamenil za nehnuteľnosti žalovaného v l. rade.
10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie

podali v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strany v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP) prejednal odvolania strán sporu na odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného v l. rade nie je dôvodné a odvolanie žalobkýň dôvodné je.

11. V prejednávanej veci sa žalobkyne žalobou domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníčkami

každá v 1-ici nehnuteľnosti v kat. úz. D. a to parc. č. 766/40 - orná pôda o výmere 56506 m2, parc. č.
834/4 - trvalý trávnatý porast o výmere 1905 m2, parc. č. 858/7 - zastavaná plocha o výmere 2505 m2,
parc. č. 858/8 - zastavaná plocha o výmere 146 m2, parc. č. 858/9 - zastavaná plocha o výmere 146
m2 a parc. č. 858/10 - zastavaná plocha o výmere 146 m2 vytvorených Geometrickým plánom č. 33/12
zo dňa 21.05.2012 vyhotoveným Ing. Mladenom Predným, ktorý bol overený Správou katastra Nové

Zámky dňa 05.06.2012 pod č. 515/12. Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 05.08.2014
č. k. 6C/147/2012-359 bolo právoplatne rozhodnuté vo vzťahu k parc. č. 834/4 a o zvyšných, v žalobe
špecifikovaných nehnuteľnostiach súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorým určil,
že žalobkyne v l. a 2. rade sú každá v 1-ici ich podielovými spoluvlastníčkami a ktorý je preskúmavaný
v tomto odvolacom konaní.

12. V danom prípade preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie je v poradí už druhým meritórnym
rozsudkom v predmetnej veci, keď jeho prvší rozsudok zo dňa 05.08.2014 č. k. 6C/147/2012-359
bol uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.04.2016 č. k. 25Co/796/2014-407 zrušený a vec
mu bola vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí už poskytol vo

vzťahu k právnym titulom, z ktorých strany sporu vyvodzujú svoje vlastníctvo k sporom dotknutým
nehnuteľnostiam rozsiahly teoreticko-právny výklad od ktorého, ako naďalej platného, nie je dôvod
sa odkloniť, a preto ho odvolací súd duplicitne opakovať nebude a naň len v ďalšom poukazuje. V
tomto smere akcentoval, že pokiaľ vlastníctvo je nadobúdané na základe zmluvy, na takúto zmluvu sa
vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva a to zásada, že nikto nemôže previesť viac

práv než má sám (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), ktorá chráni vlastnícke
právo pravého vlastníka a jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo
právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti toto právo
nemal a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Aj keď dôsledkom tejto zásady je nemožnosť
nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno však vylúčiť situáciu, keď

proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového
nadobúdateľa, pričom s riešením kolízie týchto princípov rozhodovacia prax súdov zastáva názor, že
ochranu skutočného vlastníka zaručovanú citovanou zásadou možno prelomiť ochranou dobrej viery
nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je
dobromyseľný,ževecriadnepodľaprávanadobudol.Knadväznostinatosazaoberaltiežust.§134ods.

1 OZ upravujúcim inštitút vydržania ako osobitného originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho
práva a jeho základnými predpokladmi. Odvolací súd tiež vyslovil záver, že zásada, podľa ktorej nikto
nemôže na iného previesť viac práv ako má sám sa v súdenej veci presadí pri posudzovaní platnosti
zámennej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými v l. a 2. rade vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré boližalobkyniam, resp. ich právnym predchodcom vydané na základe rozhodnutia Pozemkového úradu v
Nových Zámkoch zo dňa 22.02.1993 a keďže v čase jej uzatvorenia vlastnícke právo k časti C-KN
parc. č. 766/21 prekrývajúcou sa s E-KN parc. č. 858/3 patrilo žalobkyniam, nemohol žalovaný v 2. rade

ako nevlastník platne previesť vlastnícke právo k tejto parcele na žalovaného v 1. rade. S ohľadom na
obranu žalovaného v 1. rade, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania
nadobudol i titulom vydržania, odvolací súd považoval práve za ťažisko konania vyriešenie tejto otázky,
s ktorou sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zákonu zodpovedajúcim spôsobom
nevysporiadal. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, v ktorom mu nariadil posúdiť, či žalovaný v l. rade splnil zákonné predpoklady
pre nadobudnutie vlastníckeho práva k posudzovaným nehnuteľnostiam vydržaním.

13. V tomto spore skutkové zistenia, ktoré účastníci konania ani nespochybňovali preukazujú, že
žalobkyni v l. rade a právnym predchodkyniam žalobkyne v 2. rade M. S. a R. L. ako oprávneným
osobám boli na základe Dohody o vydaní nehnuteľností zo dňa 13.11.1992 uzatvorenou so Štátnym

majetkom š.p. D. podľa § 9 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku vydané nehnuteľnosti v celkovej výmere 90655 m2 zapísané v pkn. vl.
č. 732 ako parc. č. 858/3 - roľa o výmere 59763 m2 v užívaní povinnej osoby (Štátny majetok š.p. D.)
vo výmere 59453 m2, v pkn. vl. č. 733 ako parc. č. 860 - pastva o výmere 2942 m2 v užívaní povinnej
osoby vo výmere 1982 m2, v pkn. vl. č. 482 ako parc. č. 750/3 - roľa o výmere 15990 m2 a v pkn. vl.

č. 482 ako parc. č. 751/3 - roľa o výmere 13310 m2, ktorá bola schválená rozhodnutím Pozemkového
úradu Nové Zámky zo dňa 22.02.1993 č. j. 784/92/T/I každej v 1/3-ine. Hoci rozhodnutím pozemkového
úradu bola vydaná len časť pzkn. parcely č. 858/3 a 860, vlastnícke právo oprávnených bolo do katastra
nehnuteľnosti zaevidované v roku 1995 na LV č. XXXX a do majetkovej podstaty boli zapísané parc.
registra „E“ č. 858/3 - orná pôda o výmere 59763 m2 a parc. č. 860 - trvalé trávnaté porasty o

výmere 2942 m2 a teda v celkových výmerách pozemnoknižných parciel, pričom v súčasnosti sú tieto
zapísané na LV č. XXXX kat. úz. D. na mene žalobkýň v l. a 2. rade každej v 1-ici s poznámkou, že
hodnovernosť údajov katastra o práve k nehnuteľnosti k týmto parcelám je spochybnená a vlastnícke
právo je evidované aj na LV č. XXX v časti parc. registra C-KN č. 808/5, na LV č. XXXX k časti parc.
registra C-KN č. 766/21, na LV č. XXXX k častiam parciel registra C-KN č. 858/5 a 858/4 a na LV č.

XXX k časti parc. registra C-KN 834/1. Novovytvorené parc. č. 766/40, č. 858/7, č. 858/8, č. 858/9
a č. 858/10 podľa Geometrického plánu Ing. Mladena Predného č. 33/12 zo dňa 21.05.2012, ktorých
určenia vlastníctva sa žalobkyne domáhajú, vznikli práve z pôvodnej pkn. parc. č. 858/3 kat. úz. D..
Podľa identifikácie parciel zo dňa 18.07.1991 (č. l. 427/91 spisu) časť pkn. parc. č. 858/3 a č. 860 boli
začlenené do parciel č. 766/21 a č. 808/5 evidovaných na LV č. XXX a č. XXX na mene žalovaného v 2.

rade. Zámennou zmluvou č. 4Z-0126-01 uzatvorenou dňa 13.07.2001 medzi žalovanými v l. a 2. rade
sa vlastníkom parc. č. 766/21 - orná pôda o výmere 228827 m2 vedenej na LV č. XXX kat. úz. D., ktorej
vklad bol povolený Okresným úradom v Nových Zámkoch, katastrálnym odborom pod č. V2267/01 zo
dňa 13.08.2001 stal žalovaný v l. rade v celosti, a v súčasnosti je táto parcela vedená na LV č. XXXX ako
parc. registra „C“ s poznámkou, že hodnovernosť údajov katastra práve k nehnuteľnosti v časti parcely

je spochybnená a vlastnícke právo je evidované aj na LV č. XXXX k časti parc. registra E-KN č. 858/3.
Bezosporu tak v evidencii nehnuteľnosti existuje duplicitný zápis vlastníckeho práva k novovytvoreným
parcelám, ktoré sú predmetom tohto konania v prospech dvoch rozdielnych vlastníkov.

14. Vychádzajúc z uvedeného, Dohoda o vydaní nehnuteľností zo dňa 13.11.1992 v spojení s

rozhodnutím Pozemkového úradu v Nových Zámkoch zo dňa 22.02.1993 je nadobúdacím titulom
vlastníckeho práva žalobkýň k požadovaným nehnuteľnostiam, čo znamená, že v čase uzatvorenia
zámennej zmluvy dňa 13.07.2001 medzi žalovanými v l. a 2. rade, žalovaný v 2. rade nebol ich
vlastníkom. Odvolací súd sa preto plne stotožňuje zo záverom prvoinštančného súdu, že žalovaný
v 2. rade vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, ktoré nemal, nemohol ani ďalej platne previesť

na žalovaného v l. rade, ktorý tak na základe tejto zámennej zmluvy k predmetným nehnuteľnostiam
nenadobudol vlastnícke právo. Zostávalo tak len posúdiť existenciu žalovaným v l. rade tvrdeného
ďalšieho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k sporom dotknutým nehnuteľnostiam, ktorým má
byť vydržanie.

15. Odvolací súd napriek tomu, že už vo svojom zrušujúcom uznesení ozrejmil inštitút vydržania podľa
§ 134 ods. 1 OZ, považuje za potrebné zdôrazniť, že základnými predpokladmi vydržania okrem
spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť
tejtooprávnenejdržbypočascelejzákonomustanovenejdoby.Predpokladomoprávnenejdržbyjedobráviera nadobúdateľa, že nekoná bezprávne. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec
v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný, pričom pre posúdenie dobromyseľnosti
držiteľa je potrebné vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti

a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu
dôvodné pochybnosti o tom, že vec mu patrí. Pri skúmaní podmienok nadobudnutia vlastníctva
vydržaním žalovaným v l. rade k predmetným nehnuteľnostiam odvolací súd dospel k záveru, že
žalovaný v l. rade v tomto smere nesplnil všetky zákonom vyžadované predpoklady. V tejto súvislosti
je potrebné uviesť, že žalovaný v l. rade zámennou zmluvou uzatvorenou so žalovaným v 2. rade dňa

13.07.2001 prevzal mimo iného i sporné nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu mohol byť so zreteľom ku
všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu právny titul (zámenná zmluva) prináleží a z jeho obsahu
mohol objektívne vyvodiť presvedčenie, že predmetné pozemky patria do jeho vlastníctva. Pri nastúpení
žalovaného v l. rade do držby sporných nehnuteľností tak v konaní nevyvstali žiadne okolnosti, ktoré
by jeho dobromyseľnosť pri vstupe do držby spochybnili. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že poznámka
o spochybnení hodnovernosti údajov katastra z dôvodu zistenia duplicitného vlastníctva bola na LV č.

XXXX kat. úz. D., na ktorom je zapísaná i parc. č. 766/21 zapísaná až dňa 19.09.2011, ako to dokladuje
list Správy katastra Nové Zámky. Ako už bolo konštatované, dobromyseľnosť musí byť zachovaná
počas celej vydržacej doby a teda je potrebné posúdiť, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú
možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal resp. nemohol
mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Naviac, dobrá viera musí

byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s
prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. V danom prípade
žalovaný v l. rade by nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním po uplynutí
10-ročnej vydržacej doby počítanej odo dňa, keď sa ujal držby (13.07.2001) dňom 13.07.2011 len za
predpokladu, že počas celej tejto doby bola jeho držba dobromyseľná. Niet sporu, že žalovaný v l. rade

nehnuteľnosti užíva formou ich nájmu doposiaľ, ako to vyplýva z nájomných zmlúv. Podľa nich žalovaný
v l. rade Nájomnou zmluvou č. 315 zo dňa 02.10.2011 prenajal nehnuteľnosť v kat. úz. D. zapísanú
na LV č. XXXX ako parc. č. 766/21 vo výmere 228827 ha spoločnosti HYDINA a.s. Cífer na dobu od
02.10.2001 do 01.10.2006, Nájomnou zmluvou č. 348 zo dňa 25.09.2006 totožný pozemok prenajal
GAMOTA-agro, s.r.o. Komárno na dobu od 01.10.2006 do 30.09.2016 a Zmluvou o nájme č. 92 zo

dňa 02.01.2018 následne spoločnosti R.A.B. s.r.o., so sídlom Dvory nad Žitavou na dobu neurčitú od
prevzatia pôdy do užívania. V konaní tiež bolo preukázané, že žalobkyňa v l. rade Nájomnou zmluvou
zo dňa 18.06.1993 pôvodnú PKN parc. č. 858/3 v kat. úz. D. prenajala ŠM š.p. D. na dobu neurčitú a
následne spolu s právnou predchodkyňou žalobkyne v 2. rade Nájomnými zmluvami č. 90 a 91 zo dňa
20.08.1996 a zo dňa 19.01.1998 POVER spol. s r.o., Semerovo na dobu neurčitú. Podľa prehlásenia

W.. I. R., bývalého konateľa POVER spol. s r.o. (č.l. 346 spisu) parc. č. 766/2001 (z časti vytvorená aj z
PKN parc. č. 858/3) bola v užívaní POVER spol. s r.o. v rámci výrobnej činnosti do vstupu spoločnosti
do konkurzu v roku 2001. Listom odoslaným dňa 18.11.2009 W.. J. J. ako jediný spoločník a konateľ
R.A.B. s.r.o., so sídlom D. oslovil žalobkyňu v 2. rade s ponukou na znovuobnovenie spolupráce formou
prenájmu poľnohospodárskej pôdy, prípadne jej odpredaja poukazujúc na to, že už 5 rok pôsobia v

podniku, ktorý mal od nej prenajatú pôdu, pričom jeho predchodca POVER spol. s r.o. sa dostal do
konkurzu, do ukončenia ktorého posplácali jeho záväzky a sú 100% majiteľmi hospodárskeho dvora,
kde tento pôsobil. Bezpochyby tak už pri uzatvorení zmluvy o nájme dňa 02.01.2008 so žalovaným
v l. rade musel mať vedomosť o tom, že vlastníčkou časti prenajímaných pozemkov je minimálne
žalobkyňa v 2. rade. S ohľadom na blízky príbuzenský vzťah konateľov a spoločníkov zmluvných strán

(matka a syn) v čase uzatvorenia uvedenej nájomnej zmluvy nemožno sa domnievať, že by touto
informáciou nedisponoval i žalovaný v l. rade. Podľa názoru odvolacieho súdu dobrú vieru žalovaného
v l. rade (posudzujúc ju prísne) počas celej vydržacej doby, zistený skutkový stav tak neumožňuje
konštatovať, keď pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od žalovaného v l. rade požadovať, je nutné
zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej

obozretnosti) k presvedčeniu, že mu nehnuteľnosti patria. Za danej situácie žalovaný v l. rade nenaplnil
jeden zo základných predpokladov pre vydržanie sporom dotknutých nehnuteľností a to nepretržitosť
oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej 10-ročnej doby pre stratu svojej dobromyseľnosti.

16. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej

podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

17. V časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
388 CSP zmenil, keď neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie. Žalobkyne maliv konaní plný úspech, a preto v intenciách § 255 ods. 1 CSP im vzniklo právo na náhradu trov konania,
pričom odvolací súd nevzhliadol dôvod pre použitie § 257 CSP a nepriznanie im nároku na náhradu trov
konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa totiž

nemožno vyvodil len zo skutočností, že žalovaný nezapríčinili vznik sporu, ale ho zapríčinila nesprávna
a nedôsledná evidencia nehnuteľností orgánom, ktorý vykonáva správu katastra nehnuteľností, a ktorý
duplicitne evidoval vlastníctvo strán sporu k tým istým nehnuteľnostiam, ako to učinil súd prvej inštancie.
I keď dôvody hodné osobitného zreteľa zákon bližšie nešpecifikuje, pri ich posudzovaní je potrebné
prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, ako i na

okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Toto ustanovenie má tak
slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ
ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, o ktorý v
súdenej veci nejde. Hodnotiac vyššie uvedené atribúty odvolací súd dospel k záveru, že nie sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, pričom nepriznanie nároku na náhradu trov konania v konaní úspešným
žalobkyniam, s ohľadom i na postoj žalovaných v priebehu sporu by sa javilo ako neprimeraná tvrdosť.

18.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.1vspojenís§
255ods.1CSPavodvolacomkonaníúspešnýmžalobkyniampriznalnároknanáhradutrovodvolacieho
konania v rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).