Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. júl 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/53/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118215019
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8118215019.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: S.W. H., W.. XX.XX.XXXX, F. Y.
XXX, XXX XX R., o zaplatenie 317,54 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č.k. 9Csp/200/2018-105 zo dňa 11.02.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vo výroku
o určení neplatnosti zmluvnej podmienky a v súvisiacom výroku o trovách konania.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 62,08 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve o povolenom prečerpaní na účte uzatvorenej medzi
žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom dňa 14.1.2015, nachádzajúca sa v bode 2. v znení:
„Poplatok za upomienku je vo výške 15 € a poplatok za výzvu vo výške 30 €.“

je neplatná pre jej neprijateľnosť.
IV. Žalobca nemá nárok na náhradu trov konania a žalovanému nárok na náhradu trov konania
nepriznáva.“
Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 708 ods. 1, § 710 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 a 5, § 2
písm. d), e) a f), § 5 ods. 2, § 10 ods. 1, § 18 ods. 1, § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, § 53 ods. 1 a 2, § 53 ods. 5, § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.
V odôvodnení uviedol, že Žalobca a žalovaný uzavreli dňa 29.01.2014 „Zmluvu o spolupráci pri

poskytovaní bankových produktov a služieb“, predmetom ktorej bolo zriadenie Osobného účtu
žalovanému,ZmluvaovydaníapoužívaníplatobnejkartyaZmluvaoposkytovaníslužiebelektronického
bankovníctva.
Žalobca a žalovaný uzavreli dňa 14.01.2015 „Zmluvu o povolenom prečerpaní“, predmetom ktorej
bol úverový limit do 200 €, pričom vyčerpané prostriedky sa úročili úrokovou sadzbou 19,90% ročne.
Súčasťou zmlúv boli aj Všeobecné obchodné podmienky Prima banka Slovensko, a.s.
Zo Zmluvy o bežnom účte nevyplýva, že rôzne poplatky účtované bankou budú vykazované na

tomto účte tak, že vznikne nepovolené prečerpanie. Z hľadiska transparentnosti zmluvy mala byť táto
skutočnosť osobitne zvýraznená priamo v zmluve (nie napr. len v Obchodných podmienkach), pretože
aj spotrebiteľ, ktorý má na účte nulový zostatok a účet nevyužíva sa časom dostane do nepovolenéhoprečerpania úročeného značným úrokom, čo súd považuje za neprípustné obohacovanie zo strany
banky.
Takýmto spôsobom vytvára žalobca nepovolený debetný zostatok na bežnom účte, ktorý úrokuje

vysokým úrokom vo výške 28 % ročne (úroky dosahujúce takmer trojnásobok úrokových sadzieb bánk
pri spotrebiteľských úveroch), napriek tomu, že klientovi žiadne peňažné plnenie vo forme napr. úveru
neposkytuje. Takáto zmluvná podmienka je teda v neprospech klienta - spotrebiteľa hrubo nerovnovážna
a preto neplatná.
V prejednávanej veci nebolo umožnené žalobcovi prostredníctvom platobnej karty čerpať finančné

prostriedky presahujúce jeho prostriedky a povolené prečerpanie a preto nejde o prekročenie v zmysle
zákona č. 129/2010 Z.z. ale „nepovolený debet“ vytvoril žalobca účtovaním úrokov a poplatkov na ťarchu
účtu žalovaného spôsobom ako keby išlo o finančné prostriedky mu poskytnuté, čo však nezodpovedá
skutočnosti a úročenie takto umelo vytvoreného debetu považuje súd na nezákonné a zároveň neslušné
a nemravné. Druhým, rovnako nezákonným spôsobom vytvorenia nepovoleného debetu je zrušenie
limitu povoleného prečerpania alebo iný dôvod jeho zániku a automatické vytvorenie nepovoleného

prečerpania.
Upomienky v prejednávanej veci majú jednoznačne sankčný charakter (viď ich výšku ako aj rozdielnu
cenu za prvú a druhú upomienku hospodárskymi nákladmi na ich zhotovenie nepreukázanú), čo
treba považovať za neprípustné. Navyše tieto sankcie rovnako ako aj zmluvná pokuta sú opätovne
netransparentne uvedené iba v ÚP a nie priamo v zmluve.

Žalobca súdu predložil nasledujúce doklady o skúmaní bonity žalovaného:
Credit report, z ktorého vyplýva, že žalovanému bolo odmietnutých 6 úverov a zároveň v čase
poskytovania úveru formou povoleného prekročenia splácal už iné tri úvery. Súd teda považuje takéto
skúmanie bonity žalovaného za formálne, pretože z neho nie sú zrejmé skutočné výdavky žalovaného.
Overovanie bonity žalovaného bez skutočného auditu jeho domáceho rozpočtu, umožňujúceho zistiť

skutočnú platobnú schopnosť konkrétnej osoby, tak súd považuje za hrubé porušenie odbornej
starostlivosti vedúce k tomu, že poskytnutý úver je bez úrokov, bez poplatkov a bez možnosti platného
predčasného zosplatnenia.
Žalobca má právo iba na vrátenie sumy, ktorú poskytol žalovanému. Suma kreditných položiek u
žalovaného predstavovala 14397,28 €. Suma debetných položiek predstavovala 14714,82 € a z tejto

sumy súd neuznal položky poplatok za upozornenie - 90 €, poplatok za výzvu - 30 €, úroky - 135,46 €,
teda poplatky viažúce sa k úveru, resp. poplatky neprijateľné. Suma debetných operácií tak predstavuje
14419,36 €. Rozdiel medzi debetnými operáciami a kreditnými operáciami tak predstavuje 14419,36 €
- 14397,28 € = 62,08 € a túto sumu je žalovaný povinný žalobcovi zaplatiť.
O trovách konania rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

2. Proti rozsudku, s výnimkou vyhovujúceho výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalobca. Namietal, že na prekročenie sa použijú ustanovenia výslovne vymenované v § 1 ods. 5, medzi
ktorými okrem iného nie je citovaný § 9 ods. 1, ktorý upravuje písomnú formu zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ani odsek 2, ktorý okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať

aj osobitné náležitosti uvedené pod písmenami a/ až v), teda sa na spotrebiteľský úver vo forme
prekročenia nevzťahuje ani ustanovenie § 9 ods. písm. i/ zákona č. 129/ 2010 Z.z. o úrokovej sadzbe
spotrebiteľského úveru, a preto záver súdu prvej inštancie o tom, že pre absenciu úrokovej sadzby
spotrebiteľského úveru sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný, nie je správny. Z uvedených
ustanovení možno usudzovať, že poskytnutie prekročenia nie je viazané ani na existenciu písomnej

zmluvy, čomu aj zodpovedá definícia „automaticky prijatého prečerpania“. Poplatok za upomienku
predstavuje skutočnú náhradu nákladov banky, ktoré vznikli banke v súvislosti s omeškaním dlžníka,
najmä náklady banky za vyhotovenie a zaslanie upomienky, náklady spojené so zasielaním informácií
do spoločného úverového registra, sledovaním ďalšieho správania dlžníka a podobne. Poplatok za
upomienku predstavuje aj službu klientovi spočívajúcu v tom, že klient je v dostatočnom časovom

predstihu informovaný o omeškaní a o následkoch nesplácania úveru a môže tak tieto negatívne
následky v čas odvrátiť. Upomienka a cena za ňu je v zmluve vyjadrená jasne zrozumiteľne a určito.
Nemožno sa stotožniť so záverom súdu o neprimeranej výške namietaných poplatkov. Poplatok za
vystavenie upomienky je v bankovej praxi bežne účtovaným poplatkom. Úlohou poplatku za upomienku
je (okrem iného) zabezpečiť, aby bol dlžník motivovaný splniť konkrétny záväzok riadne a včas, t.j. aby

neplnenie jeho povinností bolo pre neho ekonomicky nevýhodné. Poplatky súvisiace so spotrebiteľským
úverom predstavujú bežnú časť ceny úveru, na ktorú sa v súlade s § 53 ods. 1 OZ nevzťahuje súdny
prieskum jej primeranosti. Poplatok uhrádza dlžník iba v prípade omeškania so splácaním úveru, t.j. iba
v prípade vlastného delikventného správania, ktoré je pre veriteľa neakceptovateľné. Žalobca skúmalpríjmy žalovaného a výdavky, ktoré pozostávali z výdavkov na splátky úverov (zrejmé z reportu SRBI),
teda nie je možné konštatovať, že žalobca posudzoval bonitu bez akýchkoľvek údajov o príjmoch,
výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa. Súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že žalovanému bolo

odmietnutých 6 úverov. Žalobca má za to, že daný údaj je bez skutočnej výpovednej hodnoty, nakoľko
daná informácia neobsahuje dôvod odmietnutia poskytnutia úveru. V konaní bolo preukázané, že
žalobca za účelom preverenia bonity nahliadol do 2 registrov, a to Sociálnej poisťovne a SRBI. Za
situácie, keď zákon jasne definuje hrubé porušenie povinnosti, pričom konanie žalobcu danej definícii
nezodpovedá,nemôžesúdvrozporesozákonomsvojvoľnetakétokonaniepodriadiťpodpojem,ktorého

definícii nezodpovedá. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
zmenil a vyhovel žalobe aj v rozsahu zvyšnej časti istiny, zaviazal žalovaného zaplatiť dlh v lehote 3
dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň mu priznal aj náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho
konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods.
1 a 2 CSP, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozhodnutia, zisteným skutkovým
stavom, ako aj právnym posúdením uplatneného nároku, odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvej inštancie.

5. Vo vzťahu k zamietnutiu nároku na úrok z nepovoleného prečerpania vo výške 28 % ročne odvolací

súd uvádza, že súd prvej inštancie správne právne posúdil právny vzťah medzi sporovými stranami,
ktorý vznikol na základe zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa
29.01.2014 (a na ňu nadväzujúcou zmluvou o povolenom prečerpaní) ako spotrebiteľský, na ktorý je
nevyhnutné aplikovať ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy vo výške 317,54 Eur spolu s úrokom zo sumy

nepovoleného prečerpania vo výške 28 % ročne od 07.09.2018 do zaplatenia.
Odvolací súd konštatuje, že otázka vzniku nepovoleného debetu (žalobcom označený ako nepovolené
prečerpanie) a existencie povinností spojených s nepovoleným prečerpaním nie je zakotvená priamo v
zmluve, ale vo Všeobecných obchodných podmienkach.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého

umelo vytvorený debet (zúčtovaním úrokov a poplatkov, zrušením limitu povoleného prečerpania) je
nezákonný.
Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje
spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže
výška úroku pri nepovolenom prečerpaní - 28 % ročne nebola uvedená v spotrebiteľskej zmluve (napr.

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010).
Všeobecné obchodné podmienky, Úrokové sadzby produktov resp. Sadzobník neboli individuálne
dojednané medzi stranami sporu. VOP, Úrokové sadzby, Sadzobník obsahujú podmienky, ktoré
vypracovala a presadzuje Prima banka Slovensko, a. s. Keďže ide o tzv. firemné podmienky, v prípade
uzatvárania zmlúv so spotrebiteľom, tieto musia byť ním individuálne dojednané, čo predpokladá aj

ustanovenie § 53 ods. 2 OZ. Teda ide o také podmienky, s ktorými sa mal možnosť spotrebiteľ oboznámiť
pred podpisom zmluvy a mohol ovplyvniť ich obsah. V zmysle § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ (v
danom prípade žalobca) nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a
spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. VOP, na ktoré zmluva odkazuje, či Úrokové
sadzby nemožno považovať za individuálne dojednané. Individuálnosť ich dojednania nie je daná ani

tým, že na VOP, prípadne na Úrokové sadzby zmluva odkazuje. Nakoniec, neindividuálnosť dojednania
VOP vyplýva aj z toho, že neboli nikým podpísané ani datované.
VOP, Úrokové sadzby či Sadzobník predstavujú dokumenty k zmluve formulárového charakteru,
ktoré ak aj obsahujú dojednania o poplatkoch, sankciách, odplate a samotné podmienky vzniku
nepovoleného prečerpania, tieto splývajú so všetkými nespočetnými informáciami do jedného celku tak,

že priemerný spotrebiteľ v kontraktačnej fáze zmluvy je viac dezorientovaný než seriózne dodávateľom
informovaný o význame tejto podmienky. VOP predstavujú rozsiahly (v súdenej veci 46-stranový)
súbor najrozmanitejších ustanovení s množstvom právnických, či ekonomických/„bankových“ termínov,v ktorých je problematické zorientovať sa osobe znalej práva, nieto ešte priemernému spotrebiteľovi.
Uvedené v spojení s neindividuálnosťou dojednania spôsobuje ich neprijateľnosť, neplatnosť.

6. V prípade, ak si žalobca uplatňuje právo na plnenie vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
je potrebné vyhodnotiť, či pri uzatvorení takejto spotrebiteľskej zmluvy boli splnené všetky zákonné
povinnosti a podmienky, ktoré sú na takéto zmluvné vzťahy kladené právnymi predpismi na ochranu
spotrebiteľa. Jedna z takýchto podmienok je upravená v § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch,
a to podmienka odbornej starostlivosti posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,

ktorej nedodržanie sankcionuje zákon v § 11 ods. 2 bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru.
Zákon o spotrebiteľských úveroch ukladá veriteľovi pri zisťovaní bonity klienta postupovať s odbornou
starostlivosťou, avšak čo je potrebné rozumieť pod uvedeným pojmom bližšie nekonkretizuje a
nešpecifikuje. Odvolací súd uvádza, že aj napriek absencii uvedeného pojmu je možné vychádzať z
toho, že takéto konanie predpokladá overenie údajov, ktoré dlžník veriteľovi uviedol, resp. objektívne
podložil minimálne potvrdením zamestnávateľa dlžníka a nepochybne kľúčovou je aj pri skúmaní bonity

klienta využívať aj verejne dostupné informácie, ako napr. štátom zverejňované údaje o životnom
minime, existenčnom minime a tieto porovnávať so známymi alebo od spotrebiteľa zistenými (nie iba
tvrdenými) informáciami o jeho príjmoch a výdavkoch (pozri rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
33Cdo/2178/2018).
Vzhľadom na uvedené ustanovenie možno od žalobcu ako veriteľa požadovať preukázanie bonity

klienta, teda v uvedenom prípade bolo na žalobcovi ako veriteľovi, aby preukázal, že si svoje povinnosti
vyplývajúce z právnych predpisov splnil, teda, že si v uvedenom prípade splnil povinnosť vyplývajúcu
mu z § 7 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Žalobca v konaní na súde prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní poukázal na to, že pri skúmaní
bonity vychádzal z údajov z reportu SRBI, Sociálnej poisťovne. Vzhľadom na uvedené odvolací

súd uvádza, že z uvedených registrov nemohol žalobca ako veriteľ zistiť celkovú finančnú situáciu
žalovaného, teda takýto postup žalobcu nemožno považovať za skúmanie bonity. Bez toho, aby žalobca
skúmal aj iné aspekty a okolnosti na strane žalovaného, ako napr. jeho celkovú zadlženosť, počet
vyživovacích povinností, mesačné výdavky žalovaného, výdavky na zabezpečovanie ubytovania, stravy,
atď., žalobca si nemohol utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného potrebnej pre posúdenie

schopnosti žalovaného splácať dlh zo zmluvy. Z uvedeného teda možno konštatovať správny záver súdu
prvej inštancie o nesplnení si povinnosti žalobcom, o nepreukázaní odbornej starostlivosti posúdenia
schopnosti žalovaného splácať úver. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že pre posúdenie splnenia
povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je smerodajné, aká bola
reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom dodávateľ (žalobca)

pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity spotrebiteľa.
V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií

a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté

ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a

usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,
EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo
strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého
nárokuveriteľanaúrokyvprípadeporušeniapovinnosti,upravenejvčlánku8smernice2008/48,preveriť

pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov,
ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol,
že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho
vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca 2014,LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci
C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej.
V predmetnom prípade žalobca pristupoval k skúmaniu schopnosti splácať úver povrchne, bez získania

potrebných informácií umožňujúcich vytvoriť si objektívny obraz o finančnej situácii žalovaného. V
takomto prípade je aj vzhľadom na vyššie uvedený rozsudok SD EÚ nutné považovať uplatnenie sankcie
voči veriteľovi v podobe neexistencie nároku na úroky a poplatky za dôvodné, v súlade s právom EÚ a
cieľom sledovaným ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

7. Pokiaľ ide poplatky za upozornenia, výzvy, odvolací súd uvádza, že poplatok za upomienku, výzvu
nemôže mať sankčný charakter, v opačnom prípade by totiž mal povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty,
čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné, netransparentné. Podstatou týchto poplatkov je pridanie
bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané. Je za
hranicou rozumného úsudku, aby poplatok vo výške 15 Eur, 30 Eur sledoval výdavky spojené s
vyhotovením a zaslaním upomienky, výzvy. Poplatok za upomienku nemožno chápať ani ako poplatok

za službu, plnenie, ktoré je poskytované spotrebiteľovi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014, v ktorom krajský
súd uviedol: „Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,
ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná

sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore
s „ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad
limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadruje
finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie „ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v
skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti

s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Preto zhodne so súdom prvého stupňa za
neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku v predmetnej právnej veci, ktorá vyjadruje
finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v
skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s
poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).

Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a upomienok obdobného charakteru
je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľa - banky. Na poplatok spojený s výzvou alebo
upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľ - banka zákonný nárok, keďže poplatok
je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru). Podľa
odvolacieho súdu je v účtovaní takýchto poplatkov naviac citeľná snaha navrhovateľa o minimalizovanie

nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok a navyšovanie konečného finančného zaťaženia spotrebiteľa
neplniaceho si svoje záväzky, a to v rozpore s účelom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv
obsiahnutej najmä v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poplatky za služby spojené s
administratívnouagendou(poplatkyzavýzvyapoplatkyzaupomienky),predstavujúplnenia,ktoréniesú
v záujme spotrebiteľa a konanie banky - navrhovateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno

hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi (v danom prípade vo vzťahu k odporkyni) ako poškodzujúce. Preto
s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné
spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné
protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.“ Odvolací
súd sa s vyššie citovaným názorom v plnom rozsahu stotožňuje.

Poplatok za výzvu, upomienku nepredstavuje hlavný predmet plnenia ani cenu úveru, keďže touto je
iba úrok z úveru. Nič preto nebráni tomu, aby súd zmluvnú podmienku o predmetných poplatkoch
podrobil skúmaniu z hľadiska posúdenia jej ne/prijateľnosti v zmysle § 53 OZ. Poplatky predstavujú
netransparentnú, skrytú sankciu za nedodržanie zmluvných povinností, pričom formálne, naoko majú
pôsobiť ako náhrada nákladov spojených s upomínaním, vyzývaním dlžníka.

Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, určeniu neplatnosti zmluvnej podmienky
zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.
Za daného stavu odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods.
1 CSP).

8. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu
sa nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovyv odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady

trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

9. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.