Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. september 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/130/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316208480
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316208480.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Reality Centrum, s.r.o., so sídlom
Trnava, Ulica Teodora Tekela 6482/10, IČO: 46 623 060, zastúpeného advokátom: JUDr. Andrej Kučera,
so sídlom Hlohovec, SNP 6, IČO: 42 299 047, proti žalovaným: 1. Y. M., nar. XX.X.XXXX, adresa S. XXX,
2. P. M., nar. XX.X.XXXX, adresa S. XXX, zastúpení advokátom: JUDr. Roman Jurík, so sídlom Nové
Zámky, Jazerná 19, IČO: 40 353 729, o zaplatenie 32.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a
žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 25.1.2018, č. k. 17C/207/2016-177, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku o veci samej p o t v

r d z u j e a iba v časti lehoty plnenia výrok m e n ítak, že priznanú pohľadávku sú žalovaní povinní
zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku m e n í tak, že žalovaní sú p o
v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 8.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 8.000,- Eur od 14.5.2016 do zaplatenia, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozsudku.

III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom
súde v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu 24.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od
14.5.2016 do zaplatenia, a to všetko do 5-tich mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej
časti súd žalobu zamietol a žalobcovi voči žalovaným priznal náhradu trov konania vo výške 50 %, o
ktorej výške súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 34, § 39, ô 451 ods. 1, 2, § 457, § 563, § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a vecne tým, že: „Rozsudok
Okresného súdu Galanta, č. k. 15C/457/2015 - 70 zo dňa 10. 3. 2016, právoplatný dňa 15. 4. 2016
určil, že Zmluva o pôžičke zo dňa 17. 7. 2014 je neplatná. Z odôvodnenia uvedeného v bode 17. potom
vyplýva, že žalobca, ako poskytovateľ financií v prospech žalovaných 1/ a 2/ má nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, nakoľko nastal stav, že právny úkon je neplatný a neplatnosť právneho

pôsobíextunc.Súdjetohonázoru,ževdanomprípadesanejednáospotrebiteľskývzťah,pretožepodľa
§ 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. V danom prípade neexistuje žiaden právny úkon, ktorý by bol platne medzi
stranami uzatvorený. Ani uvedený vzťah nemožno považovať za spotrebiteľský, nakoľko medzi stranaminevznikol žiaden vzťah založený nejakým právnym úkonom. Žalobca poskytol žalovaným finančné
prostriedky a tieto si vymáha bezúročne, t. j. bez získania prostriedkov za účelom dosiahnutia zisku,
ktorý je predpokladom podnikateľskej činnosti. Vzhľadom k tomu sú potom argumentácie právneho

zástupcu žalovaných ohľadne ochrany spotrebiteľa bezpredmetné. Aj argument žalovaných, že žalobca
poskytoval pôžičky, hoci nebol zapísaný v registri veriteľov naopak svedčí o tom, že veriteľ teda nemohol
konať ako dodávateľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a teda aj to svedčí o závere, že sa nejedná
o spotrebiteľský vzťah. Ďalej, ak by Zmluva o pôžičke bola uzatvorená platne, žalovaní by pôžičku
splatili pri riadnom plnení najneskôr do 17. 7. 2015. Teda argument o tom, že pôžičku alebo bezdôvodné

obohatenie nie sú žalovaní povinní splatiť naraz neobstojí, nakoľko žaloba bola podaná dňa 12. 5. 2016,
t. j. v čase, kedy pôžička či bezdôvodné obohatenie mali byť už splatené.“.

3. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že: „Pokiaľ ide o neplatnosť zmluvy, treba skúmať, či zmluva
je vôbec neplatná a ak áno, z akého dôvodu. V danom prípade existuje právoplatné rozhodnutie súdu,
ktorý vo svojom rozsudku určil, že Zmluva o pôžičke zo dňa 17. 7. 2014 je neplatná (bod 18. tohto

odôvodnenia). Z neplatnej zmluvy je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo na základe
nej dostal. Táto povinnosť je vzájomná, pričom účastníci majú možnosť dohodnúť sa o čase a spôsobe
vrátenia toho, čo navzájom dostali. Ak k takejto dohode nedôjde, účastník zmluvy je povinný vrátiť to, čo
dostal, v prvý deň po tom, čo ho druhý účastník o vrátenie požiadal (pozri § 563). Podľa § 457 je každý
z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo dostal. V prejednávanom prípade sa jednoznačne jedná

o vydanie bezdôvodného obohatenia ktoré vzniklo plnením z neplatného právneho úkonu - Zmluvy o
pôžičke zo dňa 17. 7. 2014. K účinkom neplatnosti právneho úkonu pozri odôvodnenie uvedené v bode
17. K plneniu z titulu bezdôvodného obohatenia došlo zo strany žalobcu v prospech žalovaných od 17.
7. 2014 do 18. 7. 2014. V zmysle § 151 ods. 1 CSP súd nedokazoval poskytnutie financií v prvých
dvoch splátkach - 15 000,- eur a 946,76 eura, nakoľko toto ani jedna strana nespochybnila. Žalovaní

však spochybnili výšku tretej splátky poskytnutých financií, pričom uviedli, že v skutočnosti im žalobca
poskytol 8053,24 eura a nie 16 053,24 eura, t. j. o 8000,- eur menej, ako žalobca uviedol v žalobe.“.

4. Podľa prvoinštančného súdu: „Po vykonanom dokazovaní mal súd pochybnosti o poskytnutí sumy 16
053,24 eura, túto pochybnosť sa žalobcovi nepodarilo nijako odstrániť, čím žalobca neuniesol dôkazné

bremeno. Keďže žalobca uviedol, že poskytol žalovaným sumu 16 053,24 eura, bolo na ňom, toto
tvrdenie aj riadne preukázal. Súd sa stotožnil so žalovanými v tom, že je prinajmenšom podivné, akým
spôsobom boli financie vkladané na účet žalovaného 1/, túto pochybnosť žalobca nijako hodnoverne
nevysvetlil, preto súd zaviazal žalovaných na zaplatenie sumy 24 000,- eur (15 000,- eur + 946,76 eura +
8053,24 eura) z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a v časti 8000,- eur aj s príslušenstvom žalobu

zamietol. Žalovaní potvrdili poskytnutie financií zo strany žalobcu v celkovej výške 24 000,- eur. Súd
však nemohol brať do úvahy argumentáciu, pre ktorú žalovaní žiadali žalobu zamietnuť, nakoľko bola
nedôvodná, účelová, v snahe vyhnúť sa splneniu povinnosti. Pokiaľ žalovaní poukazovali na konanie
žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, súd je toho názoru, že žalovaní taktiež nepostupovali v súlade s
dobrými mravmi, ak žiadali od žalobcu poskytnutie finančných prostriedkov, dokonca podpísali zmluvu

(aj keď neskôr vyhlásenú za neplatnú), hoci si museli byť vedomí toho, že financie nevrátia, nakoľko,
ako uviedli, boli na hranici chudoby. Súd pri rozhodovaní o platnosti zmluvy neposkytol právnu ochranu
žalobcovi pre jeho správanie, v tomto konaní súd nemôže nad limit chrániť nezodpovedné správanie
žalovaných, ktoré rovnako považuje za rozporné s dobrými mravmi. Súd zároveň zaviazal žalovaných
aj na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 14. 5. 2016 do zaplatenia.

Žalobca pôvodne žiadal priznať úroky z omeškania od 13. 5. 2016 s poukazom, že žaloba bola podaná
dňa 12. 5. 2016 a preto od 13. 5. 2016 sú žalovaní v omeškaní a sú povinní zaplatiť aj príslušenstvo
pohľadávky. Splatnosť pohľadávky môže byť dohodnutá v zmluve alebo určená právnym predpisom,
prípadne rozhodnutím súdu. Ustanovenie § 563 sa týka tých prípadov, keď čas splnenia nebol určený
žiadnym z uvedených spôsobov. Právo určiť čas plnenia má podľa tohto ustanovenia veriteľ. Ak čas

splnenia nebol dohodnutý a nebol daný ani na voľbu dlžníka, veriteľ môže kedykoľvek, hoci aj na druhý
deň po uzavretí zmluvy, vyzvať dlžníka, aby plnil. Dlžník je povinný predmet záväzku splniť v nasledujúci
deň po obdržaní výzvy (upomienky). V tom prípade platí na splnenie čas, ktorý určil veriteľ vo svojej
výzve dlžníkovi. V danom prípade za výzvu na plnenie je možné, podľa ustálenej judikatúry, považovať
doručenie žaloby na súd. Nasledujúci deň je potom dlžník povinný plniť a ak tak neurobí, dostáva sa

ďalším dňom do omeškania. Žaloba bola doručená na súd dňa 12. 5. 2016 a tak dňa 13. 5. 2016
(piatok) boli žalovaní povinní plniť. Keďže sa tak nestalo, odo dňa 14. 5. 2016 sa dostali do omeškania.
Keďže sa žalovaní dostali do omeškania dňom 14. 5. 2016, súd priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške 5 % p.a., nakoľko základná úroková sadzba Európskej centrálnej bankyplatná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu bola určená vo výške 0 % p.a., potom
výška úrokov z omeškania je 5 % p.a. Súd žalobu zamietol v časti jedného dňa uplatnených úrokov z
omeškania s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie v bodoch 27. až 30. Súd rozhodol o povinnosti

žalovaných vydať bezdôvodné obohatenie v lehote 5-tich mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku,
nakoľko sa jedná o vysokú sumu, pričom by bolo nereálne a najmä nevykonateľné zviazať ich na plnenie
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd považuje uvedenú lehotu za primeranú, pretože s najväčšou
pravdepodobnosťou si budú musieť žalovaní opätovne finančné prostriedky požičať. Vzhľadom k tomu
súd považuje takúto lehotu za reálnu a vzhľadom na okolnosti celého prípadu aj za spravodlivú.“.

5. Súd prvej inštancie rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil tak, že: „V sporových konaniach sa
ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním
žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Ak strana nemá plný úspech
vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t. j. každá strana (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešná a
sčasti neúspešná. Vo všeobecnosti platí, že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov konania pomerne rozdelí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. júna 2011, sp. zn. 8 Sžo 215/2010).
Súd pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 255 ods. 2 CSP určí pomer úspechu a neúspechu strán
sporu. Žalobca bol v konaní úspešný vo výške 75 % (24 000,- eur / 32 000,- eur x 100) a neúspešný vo
výške 25 % (čo predstavuje úspech žalovaných). Po pomernom rozdelení trov konania, t. j. po odpočítaní
úspechu a neúspechu žalobcu, potom prináleží žalobcovi náhrada trov konania vo výške 50 %. O výške

náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.“.

6.Protitomutorozsudkusúduprvejinštanciepodaliprostredníctvomprávnehozastúpeniaodvolanieako
žalobca, tak i žalovaní. Žalobca v zamietajúcej časti a v časti lehoty plnenia priznanej mu pohľadávky s
odkazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a žalovaní v časti vyhovujúcej

s uvedením odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP.

7. Žalobca argumentoval tým, že napadnutý rozsudok v časti zamietnutia mu žaloby o zaplatenie sumy
8.000,- Eur s príslušenstvom je v príkrom rozpore s vykonaným dokazovaním, a ako taký absolútne
svojvoľný, arbitrárny, v rozpore s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku, ako aj

základnými princípmi civilného sporového konania, taktiež v rozpore s princípom právnej istoty a
predvídateľnosti práva, v konečnom dôsledku nedošlo k porušeniu ústavného práva na súdnu ochranu
podľačl.46ods.1ÚstavySRaprávanaspravodlivýsúdnyprocespodľačl.6ods.1Dohovoruoochrane
ľudských práv a základných slobôd. V danom prípade považuje za právne neakceptovateľné, keď súd
prvejinštancieprijalzáveroneunesenídôkaznéhobremenaotom,žeposkytolcelúsumu16.053,24Eur,

tedaajsumu8.000,-Euratolennazákladekonštatovania,žesúdmalvážnepochybnostiovloženísumy
8.000,- Eur na účet žalovaného 1., vychádzajúc pritom len zo spochybnenia poskytnutia sumy 8.000,-
Eur žalovanými na základe nimi vykonanými výbermi postupne poskytovaných prostriedkov, ktoré súd
hodnotil slovami ako „divné vklady a výbery“, keď sám súd konštatoval, že sa stotožnil so žalovanými
v tom, že je „prinajmenšom podivné“ akým spôsobom boli financie vkladané na účet žalovaného 1. Z

uvedeného zjednodušene vyplýva, že súdom konštatovaná „podivnosť“ spôsobu vkladania peňazí na
účet žalovaných bola v danom prípade rozhodujúcim kritériom vyhodnotenia toho, že on nepreukázal
poskytnutie finančných prostriedkov aj v žalovanými sporovanej časti 8.000,- Eur. Zotrváva na tom,
že súdu dostatočným a nespochybniteľným spôsobom preukázal poskytnutie sumy 16.053,40 Eur
žalovaným (tzn. uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, že žalovaným poskytol tretiu časť

pôžičky v sume 16.053,40 Eur), ktorá čiastka im bola ním vložená na účet a to dňa 17.7.2014 o 15:05:43,
kedy im vložil na účet sumu 8.053,26 Eur, dňa 17.7.2014 o 15:21:15, kedy im vložil na účet sumu
5.000,- Eur, dňa 18.7.2014 o 11:57:32, kedy im vložil na účet 3.000,- Eur, o čom súdu predložil listinné
dôkazy a to doklady o vklade v hotovosti na účet žalovaného 1. Na druhej strane žalovaní poskytnutie
sumy 8.000,- Eur spochybňujú a rozporujú a snažia sa preukázať neposkytnutie im pôžičky v časti

8.000,- Eur a to len výlučne dokladmi o výbere hotovosti z účtu žalovaného 1 zo dňa 17.7.2014 o
15:18:03 v sume 5.000,- Eur a zo dňa 18.7.2014 o 11:55:36 v sume 3.000,- Eur. Súd prvej inštancie
z dôvodu pretrvávajúcich pochybností sumy 8.000,- Eur žalobu v tejto časti zamietol. Takýto právny
záver podľa jeho názoru nespĺňa ani elementárnu logiku, keď súd bez opory čo i len v jednom dôkaze,
keďže súd konštatoval, že výbery z účtu žalovanými nie sú dôkazom o neposkytnutí pôžičky v sume

8.000,- Eur, povýšil svoju pochybnosť nad riadne ním tvrdenú a preukázanú skutočnosť, že žalovaným
vložil celú sumu tretej časti pôžičky vo výške 16.053,24 Eur na účet žalovaného 1. Neexistuje žiadny
presvedčivejší dôkaz o vyplatení finančných prostriedkov ako doklad potvrdený pečiatkou banky o tom,
že vložil finančné prostriedky postupne v celkovej výške 16.053,24 Eur na účet žalovaných. Na druhejstrane upriamuje pozornosť na to, aký dôkaz predložili žalovaní na preukázanie svojho tvrdenia, že
im čiastku 8.000,- Eur nevyplatil, resp. že zo sumy 16.053,24 Eur im vyplatil len 8.053,24 Eur. Podľa
obsahu spisu sú týmito dôkazmi len dva doklady o výbere prostriedkov v sume 5.000,- Eur a 3.000,-

Eur z účtu žalovaného 1, ktoré podľa jeho názoru na preukázanie neposkytnutia pôžičky v časti 8.000,-
Eur nepostačujú. V danom prípade si bez akýchkoľvek pochybností splnil svoju povinnosť tvrdenia
dôkaznú povinnosť, keď na preukázanie svojho tvrdenia, že žalovaným poskytol aj tretiu časť pôžičky
v celkovej výške 16.053,24 Eur splnil, keďže predložil súdu listinné dôkazy preukazujúce hotovostný
vklad uvedenej sumy v troch častiach na účet žalovaného 1. V zmysle uvedeného preto považuje

napadnutý rozsudok v zamietajúcej časti v rozpore s § 150 a nasl. CSP. Súd prvej inštancie tiež
v časti lehoty poskytnutia žalovaným na zaplatenie sumy 24.000,- Eur mu priznanej bez náležitého
zdôvodnenia poskytol neprimerane dlhú lehotu piatich mesiacov, čím v podstate ohrozil uspokojenie
súdom priznaného nároku. Má za to, že súdom poskytnutá lehota žalovaným na splnenie súdom
uloženej povinnosti je nedôvodná a neopodstatnená, umožňujúca žalovaným špekulatívnym spôsobom
vyhnúť sa splneniu svojej povinnosti. Žalovaní mali čas na vrátenie prostriedkov už od 17.7.2014,

resp. od 10.3.2016, kedy bol vyhlásený rozsudok o určení neplatnosti zmluvy o pôžičke, prípadne od
októbra 2016, kedy im bol doručený platobný rozkaz na zaplatenie sumy 32.000,- Eur, pričom doposiaľ
nesplnilianijedencent.Považujepretozanezmyselnéodďaľovaťplnenieuloženejpovinnostižalovaným
poskytnutím im lehoty piatich mesiacov, keď žalovaní mali už doteraz dostatok času, aby si zabezpečili
potrebné finančné prostriedky na ich vrátenie.

8. Žalovaní namietali, že od začiatku sporu uplatňovali konštantnú procesnú obranu týkajúcu sa
právneho posúdenia veci. Od začiatku tvrdili, že tu ide o spotrebiteľský spor. Je nesporné, že zmluva
o pôžičke zo dňa 17.7.2014 je neplatná. Neplatnosť spotrebiteľskej zmluvy, v tomto prípade zmluvy o
spotrebiteľskomúvere,zavinenúdodávateľom,nemôžeznamenaťstratuzvýšenejochranyspotrebiteľov

vyplývajúcejzprávnychpredpisovnaochranuspotrebiteľa.Kľúčovounámietkuvrámciprocesnejobrany
bolo zjavne preukázané tvrdenie o absencii posúdenia schopnosti dlžníkov splácať spotrebiteľský úver
s odbornou starostlivosťou zo strany dodávateľa - žalobcu. Hoci zmluva o pôžičke je nesporne od
začiatku neplatná, posudzovanie schopnosti dlžníkov splácať úver sa ale deje pred uzatvorením zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v rámci predzmluvných vzťahov. Ak patrí ochrana podľa § 11 ods. 2 zákona

č. 129/2010 Z. z. spotrebiteľovi, s ktorým veriteľ uzatvoril platnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, no
veriteľ pochybil len pri posúdení schopnosti spotrebiteľa - dlžníka posúdiť s odbornou starostlivosťou
jeho bonitu, o to viac by takáto ochrana mala patriť spotrebiteľovi, voči ktorému dodávateľ - veriteľ
porušil nielen povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., ale naformulovaním úžerníckych
podmienok v zmluve o spotrebiteľskom úvere, nota bene na uzatvorenie ktorej ani nemal oprávnenie,

spôsobiljejneplatnosť.Nemožnosúhlasiťsodôvodnenímsúdu,ževdanomprípadenemožnoposkytnúť
ochranu podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., pretože úver bol v čase podania žaloby i tak
splatný. V danom prípade je vhodné upriamiť pozornosť na dobré mravy zo strany žalobcu a tým
súvisiacu sériu porušení zákona. Žalobca nijako neskúmal schopnosť žalovaných splácať úver, pričom
o nesolventnosti ich ako žalovaných musel vedieť, nakoniec časť poskytnutých peňazí išla priamo na

účet súdnej exekútorky. Žalobca im predložil na podpis zmluvu o spotrebiteľskom úvere, hoci nebol
vedený v registri veriteľov vedenom v NBS a teda nebol oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery.
Žalobca v zmluve deklaroval poskytnutie plnenia vo výške 32.000,- Eur, hoci v skutočnosti poskytol len
24.000,- Eur. Podľa neplatnej zmluvy zjavne úžerníckeho charakteru mali ako dlžníci splácať najskôr
len prijateľných 250,- Eur po dobu 11 mesiacov a potom v 12. mesiaci sumu 33.090,- Eur. Ide o

dobre známu praktiku nebankoviek zneužívajúcich tieseň dlžníkov, nútiacich do kontaktov, ako je tento,
poskytujúcich dlžníkom krátku „slobodu“ od dlhu v podobe malých splátok s následnou „smrteľnou“
poslednou splátkou. Žalobca dosiahol cieľ, a teda ich neschopnosť splatiť dlh a siahol po výkone
záložného práva formou dobrovoľnej dražby. Konanie žalobcu tak zjavne od samého začiatku bolo
zamerané na úklady s cieľom získať lukratívnu nehnuteľnosť v niekoľkonásobnej hodnote v porovnaní

s poskytnutým plnením. Takéto konanie v demokratickej spoločnosti nemôže požívať súdnu ochranu
nielen z hľadiska ochrany spotrebiteľov. Podľa čl. 20 ods. 1 tretej vety Ústavy SR v znení ústavného
zákona č. 100/2010 Z. z. „majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva“. Ide
teda o ústavnoprávny imperatív s vyššou právnou silou ako je § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, či §
11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Na druhej strane treba uznať snahu súdu vyjsť v ústrety určením

lehoty na plnenie v dĺžke piatich mesiacov s ohľadom na poskytnutie súdnej ochrany protiprávnemu,
zlomyseľnému a úžerníckemu konaniu, ale nemožno túto moderáciu považovať za dostatočnú. Pokiaľ
ide o výrok o trovách konania, tu poukazujú na skutočnosť, že i ak by bol výrok o povinnosti zaplatiť
žalobcovi sumu 24.000,- Eur ako vrátenie bezdôvodného obohatenia správny, mal súd prihliadať naprotiprávne a zlomyseľné konanie žalobcu nimi namietané od počiatku a mal aplikovať § 257 CSP
a prihliadnuť na výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie žalobcovi náhrady trov
konania.

9. K doručenému odvolaniu žalovaných sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril v tom
smere, že s podaným odvolaním žalovaných a najmä s dôvodmi odvolania nesúhlasí a žiada, aby
odvolacísúdodvolaniužalovanýchnevyhovel,alevzmyslejehoodvolaniarozsudoksúduprvejinštancie
v ním napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

alebo aby rozsudok prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a vyhovel žalobe aj vo zvyšnej časti a
priznal mu právo na náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Súhlasí a
stotožňuje sa s právnym posúdením nároku súdom prvej inštancie napadnutým rozsudkom tak, že ide
o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku plnenia z neplatného právneho úkonu a to
zmluvy o pôžičke zo dňa 17.7.2014, ktorú Okresný súd Galanta svojím rozsudkom zo dňa 10.3.2016
právoplatným dňa 15.4.2013 sp. zn. 15C/457/2015-70 určil za neplatnú. V danom prípade žiadna

spotrebiteľská ochrana žalovaným nepatrí. Argumentácia žalovaných, ktorou sa domáhajú ochrany
podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je absolútne vecne nesprávna,
keď uvedené ustanovenie sa týka výlučne platne uzatvorených spotrebiteľských úverových zmlúv, pri
ktorých je ustanovená sankcia v podobe nemožnosti veriteľa požadovať jednorazové splatenie úveru,
ak veriteľ pred uzatvorením zmluvy o úvere nepostupoval s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1

zákona č. 129/2010 Z. z. V danom prípade keďže zmluva o pôžičke je absolútne neplatným právnym
úkonom, nemôže sa na ňu vzťahovať žiadne ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. Vychádzajúc z
uvedeného považuje preto podané odvolanie žalovanými za zjavne účelové s cieľom ho poškodiť a
nevrátiť mu finančné prostriedky, ktoré im poskytol, resp. v čo možno maximálnej miere oddialiť splnenie
ich povinností vrátiť mu poskytnuté finančné prostriedky. Za všetko hovorí aj samotný odvolací návrh

žalovaných, ktorým sa domáhajú, aby odvolací súd žalobu zamietol, tzn. žalovaní, ktorým preukázateľne
poskytol finančné prostriedky vo výške 32.000,- Eur majú za to, že nie sú povinní mu vrátiť nič. Aj toto
je dôkazom o dobrých mravoch na strane žalovaných. Navrhuje odvolaciemu súdu preto, aby rozhodol
v zmysle jeho odvolacieho návrhu.

10. K odvolaniu žalobcu sa žalovaní prostredníctvom ich právneho zástupcu vyjadrili tak, že vo
svojom odvolaní uvádzajú podrobné argumenty, pričom považujú prvý výrok rozsudku za nesprávny.
Rozhodne nepovažujú za nesprávne poskytnutie päť mesačnej lehoty na plnenie. Druhý výrok rozsudku
(ozamietnutížalobyvozvyšku)napadolodvolanímlenžalobca,pričomneuvádzapresnektoréodvolacie
dôvody aplikuje na túto časť odvolania. V tomto prípade pochybnosti o poskytnutí o vkladoch a

následných výberoch sumy 8.000,- Eur vznikli už pri predbežnom prejednaní sporu a súd žalobcovi
poskytol dostatočnú lehotu na odstránenie týchto pochybností, žalobca ale žiadne dôkazy v tomto smere
nepriniesol ani na pojednávaní dňa 25.1.2018, ani v odvolacom konaní žiadne dôkazy neponúka. Ak si
strana, ktorá niečo tvrdila, nesplnila dôkaznú povinnosť vo vzťahu k tvrdeniu, v tomto prípade s ohľadom
vážne pochybnosti o pravdivosti tvrdenia nevyhnutým následkom takéhoto procesného postupu strany

je strata sporu (v tomto prípade v rozsahu 8.000,- Eur s príslušenstvom). Na rozdiel od žalobcu považujú
v tejto časti rozsudok za vecne správny, náležite odôvodnený, bez nutnosti jeho revízie v odvolacom
konaní.

11. Žalobca využil svoje právo a k doručenému vyjadreniu sa žalovaných k jeho odvolaniu písomne

uviedol, pokiaľ podal odvolanie len proti určenej paričnej lehote, rozsudok by aj tak nemohol vo
výroku o uloženej povinnosti zaplatiť mu sumu 24.000,- Eur nadobudnúť právoplatnosť, keďže určenie
lehoty na plnenie je nevyhnutnou náležitosťou každého výroku súdneho rozhodnutia odsudzujúceho na
zaplatenie určitej peňažnej sumy. Pokiaľ ide o konštatovanie žalovaných, že si v súdom určenej lehote
ani nikdy, až do vyhlásenia rozsudku neplnil dôkaznú povinnosť a nepredložil súdu žiadne dôkazy na

rozplynutie pochybností o poskytnutí pôžičky aj v časti 8.000,- Eur uvádza, že svoju dôkaznú povinnosť
si splnil, keď dostatočným a nespochybniteľných spôsobom preukázal súdu poskytnutie sumy 16.053,40
Eur žalovaným. Podľa jeho názoru neexistuje žiadny presvedčivejší dôkaz o vyplatení finančných
prostriedkov ako doklad potvrdený pečiatkou banky o tom, že vložil finančné prostriedky postupne v
celkovej výške 16.053,24 Eur na účet žalovaných a preto nevidel ani najmenší dôvod, aby predkladal

súdu ešte nejaký iný dôkaz preukazujúci vyplatenie prostriedkov na účet žalovaných.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolanievčasejehopodaniapripúšťa(§355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania strán sporu majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363

CSP)ažeodvolateliapoužilizákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.b),d),f)ah)CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi oboch odvolaní
(§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že možné je vyhovieť iba odvolaniu žalobcu, keďže rozsudok súdu
prvej inštancie je vo vyhovujúcom výroku o veci samej vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP a v časti lehoty plnenia priznanej pohľadávky a v
zamietajúcom výroku boli splnené podmienky pre zmenu napadnutého rozsudku v zmysle § 388 CSP.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody strán
sporu a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku posúdiť správnosť postupu a rozsudku súdu prvej
inštancie v celom jeho rozsahu.

14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku vo veci samej, inak i nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 8.000,- Eur s príslušenstvom, podľa prvoinštančného
súdu nedôvodného pre jeho nepreukázanie, s čím sa ale odvolací súd ako s jediným vo vzťahu
k nároku vo veci samej nestotožňuje a pretože v podstatnom vo vyhovujúcej časti, okrem lehoty

splatnosti priznaného nároku, zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa tu v podstatnom stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje vo vzťahu k takto definovanej vyhovujúcej časti napadnutého rozsudku správnosť jeho
dôvodov a odkazuje na opäť v podstatnom výstižné a správne odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových

alebo právnych záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku napadnutého rozsudku
(rozumej tým mimo určenej lehoty plnenia priznanej pohľadávky napadnutým rozsudkom) odchýliť a
nemôže preto dať za pravdu žalovaným ako odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia v uvedenej vyhovujúcej časti o veci samej uvádza nasledovné:

15. Inštitút bezdôvodného obohatenia upravuje Občiansky zákonník vo svojej VI. časti, tretej hlave,
ustanovenia § 451 - § 459. Všeobecná skutková podstata bezdôvodného obohatenia je zakotvená v
Občianskeho <., uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 M Cdo 2/2008 a pod.). Uvedená nespravodlivosť totiž nemôže byť daná len samotným

nepomerom v majetkovej situácii jednotlivých strán sporu, ako faktorom úplne nezávislým od priebehu
konania, správania strán v ňom ako aj od okolností, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu svojho nároku
na súde a podobne. Žalovaní pritom namietajú pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi pre
prípad jeho úspechu v spore len jeho so zákonom rozporné konanie pri uzatváraní zmluvného vzťahu,
ktoré konanie už ale bolo sankcionované neplatnosťou zmluvy, pričom v predmetnom spore žalobca už

len žiada vrátenie poskytnutého plnenia žalovaným na základe tejto neplatnej zmluvy, ktorá neplatnosť
bola určená samostatným súdnym rozhodnutím v roku 2016, čo žalovaným už od uvedeného obdobia
umožňovalo minimálne nesporovanú poskytnutú sumu žalobcovi vrátiť, minimálne ju aspoň začať
splácať, k čomu ale nepristúpili. Podľa odvolacieho súdu bolo v danom prípade rozporné s účelom § 257
CSP v celom rozsahu úspešnému žalobcovi nepriznať náhradu účelne vynaložených trov tohto konania.

52. Aplikujúc vyššie citované zákonné ustanovenia, o nároku na náhradu trov konania odvolací súd
rozhodol tak, že v celom rozsahu úspešnému žalobcovi, ktorému bola priznaná celá žalovaná istina
uplatnenej pohľadávky s príslušenstvom priznal nárok na náhrada trov konania na súde prvej inštancie
aj na odvolacom súde v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.

53. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).