Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. január 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/115/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202148
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214202148.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 10C/42/2014-68 zo dňa
13.11.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol (v celom rozsahu) žalobu žalobcu, ktorou sa
domáhal zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 175,- Eur a nemajetkovej ujmy v sume 442,56 Eur
majúcejvzniknúťžalobcovinesprávnymúradnýmpostupomOkresnéhosúduGalanta(ďalejajexekučný
súd) vo veci 5Er/674/2002 tým, že súd nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenej lehote do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i § 44 ods. 8 a 9, § 238 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení
účinnom od 1.6.2010. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Súd pritom vychádzal zo skutkových zistení zo spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. 5Er/674/2002,
že dňa 27.8.2002 bola Okresnému súdu Šaľa doručená žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie

exekúcie vo veci oprávneného: žalobcu, proti povinnému, pre vymoženie pohľadávky 13.500,-Sk s
príslušenstvom. Okresný súd Šaľa poveril dňa 16.9.2002 vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr.
Ľubomíra Pekára, so sídlom exekútorského úradu Šaľa. Žalobca ako oprávnený podaním zo dňa
18.10.2010,doručenýmsúdu21.11.2010,navrholzmenusúdnehoexekútoraažiadalpoveriťvykonaním
exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka
62, Bratislava. Exekútor podaním doručeným súdu dňa 24.6.2011 vyčíslil trovy konania. Uznesením
Okresného súdu Galanta zo dňa 9.8.2011 vyhovel návrhu na zámenu exekútora, súčasne odňal

poverenie JUDr. Ľubomíra Pekára a poveril JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava,
Záhradnícka č. 62, ktorému exekučnú vec postúpil a priznal náhradu trov pôvodnému súdnemu
exekútorovi. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12.12.2011.Vecne súd argumentoval tým, že vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok
žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta za
neopodstatnený. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila

sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd
pre ľudské práva. V danej veci absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, ktorý nebol v konaní preukázaný, preto súd návrh
žalobcu považoval za neopodstatnený. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy žalobca napriek márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho

poriadku žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú
povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok
spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník,
ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená
skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Podľa

názorusúdusažalobcovinepodarilovôbecpreukázať,žebymuvsúvislostispostupomOkresnéhosúdu
Galanta v exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy dospel súd k záveru, že v prejednávanej veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia
práva a nie sú dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím
na dôvody uvedené vyššie. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je

objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora, s povinným a nie je
ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného
je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní. Tieto všeobecne známe
riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Nepochybne žalobcovi musela byť všeobecne
známe vzhľadom na predmet jeho podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte pred

podaním návrhu na vykonanie exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike
rozhodcovských rozsudkov. Preto, ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma,
nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci.
Všetky vyššie konštatované skutočnosti, a to nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne
nepreukázanie vzniku škody, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

vznikom škody, boli dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť. O náhrade trov
konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď plne úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnila a ani nepreukázala, že by jej trovy konania
vznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9

ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu

sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo zo
zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná
dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na znalecké dokazovanie,
čím znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus
jej vzniku, na čo súd nemal udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť

jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie
na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. Štrasburgský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká

aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah
nevybavenej súdnej agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Pokiaľ ide o
oboznámenie sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a záveru súdu prvéhostupňa, že nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, potom súd
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého
jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli ním vynaložené v súvislosti so správou a vedením

pohľadávky. Zadanie vypracovania znaleckého posudku podal ešte 1.3.2013 a nakoľko vypracovanie
znaleckého posudku je tak dôkladné a napokon aj zložité, jeho vypracovanie trvalo viac ako rok, pričom
táto skutočnosť je skutočnosťou objektívnou, ktorú ani on sám nevedel ovplyvniť. V konaní tak boli
preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia
nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou, preto bolo

potrebnévkonanírozhodnúťvsúladesožalobnýmpetitomaprinajmenšomnavrhovanýmmedzitýmnym
rozsudkom. Ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o
porušení práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej
na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred rozhodnutím vo veci o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21

ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Odvolacísúdjevprejednávanejprávnejvecitohonázoru,ženavecsavzťahujeajustanovenieprávneho

predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce,
konkrétne ust. § 44 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (účinného v čase začatia exekučného konania,
t.j. ku dňu 15.8.2002, kedy bola exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia), ktoré súd prvého stupňa nepoužil. V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. dal potom odvolací súd

priestor účastníkom na vyjadrenie sa k možnému použitiu týchto zákonných ustanovení, ktoré právo
účastníci nevyužili.

Podľa ust. § 44 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom ku dňu 15.8.2002 ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie

poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Z vyššie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že v čase predmetného exekučného konania

Okresného súdu Senica zákonná lehota 30 dní na rozhodnutie o zmene exekútora neplatila a teda zákon
vydanie rozhodnutia o žiadosti oprávneného o zmenu exekútora žiadnou lehotou nelimitoval. Lehota 30
dní bola zavedená až v ust. § 44 ods. 7 zákonom č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 01.09.2005, pričom
v zmysle prechodných ustanovení § 238 ods. 1 konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia
podľa práva platného do 31. augusta 2005. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že Okresný

súd Senica v predmetnej veci rozhodnutím o žiadosti oprávneného o zmenu exekútora po lehote 30 dní
neporušil žiadne zákonné ustanovenie.

Zo strany odvolacieho súdu je tiež potrebné poukázať i na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju

viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z
dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní žalobcu niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) vo vzťahuk argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní exekučného
súdu v danej exekučnej veci, z ktorej si uplatňuje svoj nárok žalobca žalobou v tomto súdnom konaní,
na zmenu súdneho exekútora zákonná lehota 30 dní na rozhodnutie súdu o návrhu neexistovala a

súd konal priebežne. Žalobca teda v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať
prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti oprávneného o zmenu exekútora je potrebné poukázať na to,

že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.
z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci
neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti
žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku
rozhodnutiavydanéhovdisciplinárnomkonanísudcu,prípaderozhodnutímEurópskehosúdupreľudské
práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované,

že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní
o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže

všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať
aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu
škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR).
V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť

preskúmavanýsúdomnižšiehostupňa,čojezjavneabsurdnéalenpotvrdzuje,žekonštatovaťexistenciu
prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani

nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu), ktorá

je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 O.s.p. napadnutý
rozsudok do výroku ako vecne správny, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími

dôvodmi osobitne nenapadnutého), potvrdil.

Odvolací súd poznamenáva, že jeho pozornosti neušlo to, že do odôvodnenia napadnutého rozsudku
sa pravdepodobne nedopatrením dostala časť odôvodnenia z iného rozhodnutia, ktorá je oddeliteľná,
ktorý takto zrejmý nedostatok nemohol bez ďalšieho spôsobiť nesprávnosť napadnutého rozsudku.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.