Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/88/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216588
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216588.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Renáty Pátrovičovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná advokát a konateľ
Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 16. septembra
2013 č. k. 12C/90/2013-40, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 16. 09. 2013 č. k. 12C/90/2013-40 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol
návrh (správne žalobu, lat. actio) a odporcovi (správne žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V
odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že navrhovateľ (správne žalobca) sa žalobou doručenou dňa
28. 09. 2012 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej
škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.051,08 eura. Svoj návrh odôvodnil tým, že

OkresnýsúdLeviceakoexekučnýsúdnerozhodolonávrhunazmenuexekútoravzákonomstanovenom
čase. Vec bola vedená exekútorom pod exekučným číslom EX 37/2004. Z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu mu vznikla majetková škoda vo výške 175 eur predstavujúca
náhradu účelne vynaložených nákladov vo veci správy a vymáhania pohľadávky v čase omeškania
a to 70 eur na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačnéhosystému,40eurnaudržiavanieasprávuinformačnéhosystému,50eurnaadministratívnu
prácu, poštovné, telekomunikačné výdavky, 15 eur na poštovné a ostatné administratívne výdavky.

Nemajetkovú ujmu vyčíslil na 1.051,08 eura za 595 dní bezdôvodnej nečinnosti súdu, pričom vychádzal
z výpočtu 55,32 eur za 1 mesiac omeškania s poukazom na nálezy Ústavného súdu; nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, považuje ju za spravodlivú satisfakciu.
Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že exekúcia bola u exekútora vedená
pod sp. zn. EX 37/2004 a bola vedená voči povinnej Eve Suhajovej, nar. 28. 06. 1950. Oprávnený podal
návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol exekučnému súdu doručený dňa 25. 05. 2009, exekútor

doručil súdu vyčíslené trovy exekúcie dňa 13. 09. 2010. Okresný súd Levice rozhodol uznesením zo dňa
05. 01. 2011 tak, že žiadosť oprávneného na zmenu exekútora zamietol, zároveň exekúciu zastavil. Proti
uvedenému rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie, Krajský súd v Nitre napadnuté uznesenie zrušil a
vec vrátil na ďalšie konanie.Návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 25. 05. 2009. Zákonná lehota
na rozhodnutie je 30 dní, teda uplynula dňom 25. 06. 2009, exekučný súd rozhodol dňa 05. 01. 2011,
po roku a 7 mesiacoch od podania návrhu a po 4 mesiacoch od doručenia vyčíslených trov pôvodného

exekútora.
Žalovaný sa k podanému návrhu vyjadril písomne, žiadal návrh zamietnuť, návrh považoval za
zmätočný, celú dôkaznú povinnosť žalobca prenáša na súd, nie je jasný ani titul nároku na náhrady
škody. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní.
Mal za to, že návrh je uplatnený na súde predčasne, keďže ešte neuplynula lehota 6 mesiacov na

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Z praktického hľadiska je lehota na zmenu exekútora
objektívne nedodržateľná vzhľadom na úkony súdu spojené s týmto návrhom ako je doručenie návrhu
pôvodnému exekútorovi, vyčíslenie trov pôvodného exekútora či zaslanie originálu spisu. Čo sa týka
prieťahov v konaní poukazoval na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a uviedol, že žalobca vo vzťahu
k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v zmysle citovaného ustanovenia svoje
tvrdenie nepreukázal. Vzniesol námietku premlčania, pretože došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od

doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23. 04. 2009, teda tri roky pred dňom,
kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Namietal vyčíslenie
materiálnej škody, mal za to, že požadovať paušálnu sumu je nesprávne a účelové. Je potrebné
preukázať skutočnú škodu listinnými dôkazmi, čo žalobca nepreukázal. K nemajetkovej ujme uviedol, že
poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu

zo strany Ústavného súdu, pričom vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný,
treba prihliadať aj na dobré mravy u poškodenej osoby. Vzhľadom na to, že išlo o spotrebiteľský vzťah,
bolonamiestepodrobnéskúmanie,privydávanípoverenia,vzhľadomnazvýšenérizikoohrozeniaalebo
porušenie práva spotrebiteľa. Z tohto pohľadu je návrh navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, keď si
požaduje náhradu škody od štátu, ktorá mala vzniknúť pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej

aktivite navrhovateľa. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a
bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom
okresného súdu. Žalobca nepreukázal, že by v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, že by mu vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda.
Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že návrh žalobcu bol dostatočne

špecifikovaný v zmysle § 43 O.s.p. a zákona č. 233/1995 Z. z. platného v čase podania návrhu, v
petite návrhu žalobca uviedol čoho sa domáha, voči komu a z akého titulu. Nepredloženie dôkazov
a neunesenie dôkazného bremena je dôvodom na prípadné zamietnutie návrhu, nie na odmietnutie
podania. Návrh nebol predčasne podaný, pretože súd vo veci rozhodol po uplynutí 6 mesiacov odo
dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žiadosť žalobcu o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody bola žalovanému doručená dňa 25. 05. 2012 a dňa 30. 05.
2012, táto skutočnosť medzi účastníkmi konania nebola sporná a súdu je známa z množstva obdobných
prejednávaných vecí, jej znenie je totožné so znením podaného návrhu na súd. Návrh súd prvého stupňa
nepovažovalzapremlčaný,pretoženávrhnazmenuexekútorabolpodanýdňa25.05.2009,navrhovateľ
sa mohol o škode dozvedieť po 30 dňoch od doručenia návrhu na zmenu exekútora, teda 25. 06. 2009 a

neuplynula lehota troch rokov do podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
ktorá bola podaná v máji 2012.
Žalobca sa domáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného
postupusúdu,ktorývidelvtom,žerozhodnutieozmeneexekútoranebolovydanévzákonnejstanovenej
30- dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní, pretože otázku, či v

konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý
ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a
postupsúdu(napr.I.ÚS41/02).Súdnekonanieniejekompetentnýpreskúmavaťsúdvkonaníonáhrade

škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej
sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého
súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov.
Ak žalobca tvrdil, že mu vznikla škoda, mal by mať dôkazy, ktorými by ju preukázal a za daného stavu nie

je zrejmé ako mohol žalobca dospieť k výške ním tvrdenej škody, ním tvrdená majetková škoda nebola
nijako preukázaná, nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom dôkazné bremeno
bolo na ňom. Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané ničím nedokladoval. Určenie
výšky škody v návrhu nie je dôkazom o vzniknutej škode. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že kvzniku škody nedošlo, nestotožnil sa s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za
prieťahy v konaní. Nevidel dôvod, aby sa nemajetkovou ujmou a jej výškou škody vôbec zaoberal, keďže

mal za to, že k vzniku škody ani nemajetkovej ujmy nedošlo, jednak žalobca ani vznik nemajetkovej ujmy
nepreukázal, len formálne uviedol, že došlo k zániku jeho podnikateľských aktivít a jeho podnikateľských
plánov, čo nebolo bližšie odôvodnené, ani preukázané.
Zistil, že o návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté po 1 roku a 7 mesiacoch od podania návrhu a 4
mesiacoch o doručenia vyčíslených trov, teda 30- dňová zákonná lehota dodržaná nebola. Vznik škody

alebo nemajetkovej ujmy nezávisí automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej či premeranej
lehoty a nestačí len konštatovanie prekročenia 30 - dňovej lehoty, pretože podstatné sú aj ďalšie
relevantné okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora, oprávneného a súd mohol vo veci rozhodnúť až
po zaslaní požadovaných dokladov, za dôležité okolnosti súd považoval aj tú skutočnosť, že žalobca ako
oprávnený sa v exekučných konaniach domáhal vymoženia svojich pohľadávok na základe rozhodnutí
rozhodcovských súdov a z rozhodovacej činnosti súdu je známe, že sa jedná o veľký počet návrhov,

ktoré nie je možné fyzicky reálne vybaviť v zákonom stanovenej lehote v každom jednom prípade.
Navyše v priebehu exekúcie, aj keď je podaný návrh na zmenu exekútora, ku žiadnej škode nemôže
dôjsť a žalobca vznik škody ani nepreukázal, pretože pôvodný exekútor je podľa exekučného poriadku
oprávnený a povinný vykonávať všetky úkony exekučného konania v prospech oprávneného až do
právoplatného rozhodnutia exekučného súdu o jeho zmene. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné

bremeno a nepreukázal vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi nedodržaním lehoty na rozhodnutie
o zmene exekútora a prípadnou škodou.
Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2 (uviedol znenie
účinné do 31. 12. 2012, t.j. v čase rozhodovania o návrhu o zmene exekútora, i znenie účinné v
súčasnosti od 01. 01. 2013), § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 44 ods. 1, § 44 ods.
8, 9 Exekučného poriadku.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal
vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, odôvodniac ho tým,

že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom

odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku

právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobca na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného

súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav

právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základnéhopráva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.

Okrem toho mal za to, že na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody.
Bolo predsa zrejmé, že znalecké dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody nutné určiť s
použitímodbornýchznalostí,ktoréprávnavedaneposkytuje.Predsúdomuviedol,žezadalvypracovanie
znaleckého posudku, a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej podstate veci. Keďže
výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu

vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. V poslednej
časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše,
súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,

teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom

na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201

OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený

minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 175 eur

ako majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy v sume 1.051,08 eura, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom
Levice pod sp. zn. 9Er/626/2004. Majetková škoda podľa žalobcu predstavuje účelne vynaložené

náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Uvádzal,
že vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov
pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu
40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur a na

administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur, spolu sumu
175 eur. Nemajetkovú ujmu požadoval ako primeranú náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych

očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, pričom pri
výpočte vychádzal z alikvotného pomeru 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu a to na základe aplikácie doktríny ústavného súdu.Exekučné konanie bolo na exekučnom Okresnom súde Levice vedené pod sp. zn. 9Er/626/2004
a z obsahu tohto spisu vyplýva, že na základe návrhu oprávneného podaného dňa 13. 10. 2004
Okresný súd Levice dňa 12. 01. 2005 poveril súdneho exekútora Mgr. Katarínu Baňarovú, so

sídlom Exekútorského úradu Dunajská Streda, Kukučínova 1211/17, na vymoženie istiny 6.152,- Sk
s príslušenstvom. Dňa 25. 05. 2009 doručil oprávnený súdu návrh na zmenu exekútora a žiadal,
aby súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Listom zo dňa 30.
07. 2010 požiadal exekučný súd súdneho exekútora o vyčíslenie trov exekúcie. Súd uznesením č.
k. 9Er/626/2004-36 zo dňa 05. 01. 2011 zamietol návrh oprávneného na zmenu exekútora, exekúciu

zastavil a uložil povinnosť oprávnenému zaplatiť trovy exekúcie. Voči uvedenému uzneseniu podal
oprávnený odvolanie, Krajský súd Nitra uznesením zo dňa 27. 06. 2012 č. k. 25CoE/61/2012-50
uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Exekučné konanie tak nie je
právoplatne skončené.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní skoro vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých
konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací

súd viazaný vždy.
Odvolací súd sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu
uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu
napadnutého rozsudku z hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu

škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo
poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide
o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 6 EP v znení účinnom od 01. 03. 2004 do 31. 08. 2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie
poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 238 ods. 1 EP, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do
31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné

prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca
explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v
rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 30-dňová lehota na rozhodnutie o návrhu
na zmenu exekútora (ak bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny

úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov - vzniku škody a danosti príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
Súd prvého stupňa nesprávne citoval ustanovenie § 44 ods. 8, 9 EP, teda § 44 EP upravujúce zmenu

súdneho exekútora v znení účinnom od 01. 12. 2006. Keďže exekučné konanie začalo dňa 13. 10. 2004
(podaním návrhu na vykonanie exekúcie), s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 je potrebné na celé
konanie aplikovať Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania. Nesprávne
citovanie znenia § 44 EP však v konečnom dôsledku nemá vplyv na správnosť napadnutého rozsudku,
ktorý je vo výroku vecne správny.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za
škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup

okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve
nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených
zákonom č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci nesprávnym úradným postupom.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak

ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.
Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v priebehu exekúcie

včase,keďjepodanýnávrhnazmenuexekútorakžiadnejškodenemôžedôjsť,keďžepôvodnýexekútor
má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa po podaní návrhu na zmenu
súdneho exekútora vykonával úkony potrebné k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora
a následne o zmene súdneho exekútora aj rozhodol, pričom tieto úkony vykonával v akceptovateľnej

lehote. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva
účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Avšak v danom prípade podľa
ustanovenia § 44 v znení účinnom v čase začatia exekúcie v danej veci, zmena súdneho exekútorabola upravená v § 44 ods. 6 EP a v tom čase nebola určená lehota na rozhodnutie o návrhu na zmenu
exekútora.
Samotné nedodržanie lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré

majú vplyv na jej plynutie. Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd dospel rovnako ako
súd prvého stupňa k záveru, že návrh žalobcu je nedôvodný.
K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania, teda v správnom znení, preto je táto námietka žalobcu nedôvodná. K odvolaciemu

argumentu žalobcu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov
žalobcu, uvedeného v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nároku
neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, pričom na rozhodnutie mal k dispozícii exekučný
spis. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vykonával úkony
smerujúce k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora, nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu
o návrhu žalobcu na zmenu súdneho exekútora v akceptovateľnej lehote ani k posunutiu trvania

právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom
na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si
žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase.

Vzhľadom k tomu, že v danej veci v čase začatia exekučného konania Exekučný poriadok nestanovil
lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu v
zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2002 Z. z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť
žalovaného na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny vo výroku podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,
že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.