Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. august 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/72/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116208822
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Kvietok

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6116208822.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr.

Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne Y.. Y. L., narodenej XX. XX. XXXX,
s trvalým pobytom C. L. XXX, právne zastúpenej URBÁNI & Partners, s. r. o., so sídlom Skuteckého
17, Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
oodvolanížalobkyneažalovanejprotirozsudkuOkresnéhosúduBanskáBystricač.k.20C/119/2016-96
z 9. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v prvom a treťom výroku p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania (štvrtý výrok) z r u š u j e a v
tomto rozsahu vec v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný
súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.619,02
Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 10. 03. 2016 do zaplatenia v lehote
15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok), konanie v časti úroku z omeškania od 24. 03.
2015 do 09. 03. 2016 zastavil (druhý výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (tretí výrok). Žalovanej

priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni podľa pomeru úspechu v konaní (štvrtý výrok).

2. Prvoinštančný súd takto rozhodol o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy
11.619,02 Eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 24. 03. 2015 (keď ohľadne sumy 20.388,- Eur
s príslušenstvom bola žaloba žalobkyňou zobratá späť), a to titulom náhrady škody vo výške 1.619,02
Eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- Eur v súvislosti s nezákonným rozhodnutím
o vznesení obvinenia.

3. Prvoinštančný súd citujúc ust. § 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 17, § 18 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z. z.“) uviedol, že takáto zodpovednosť je koncipovaná ako objektívna bez ohľadu
na akékoľvek zavinenie a odkazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/183/2009 a
4MCdo/15/2009 mal za to, že žalobkyňa preukázala predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovanej
za škodu, a to existenciu nezákonného rozhodnutia, vznik škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi nimi.

Konštatoval nespornosť toho, že uznesením vyšetrovateľa zo dňa 18. 11. 2014 bolo žalobkyni vznesené
obvinenie pre prečin volebnej korupcie, pričom uznesením zo dňa 13. 03. 2015 bolo jej trestné stíhanie
zastavené, pretože skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Náhradu škody
priznal žalobkyni z titulu trov obhajoby vynaložených v sume 1.619,02 Eur, ktoré táto zaplatila svojmuobhajcovi zdôrazniac, že jedinou príčinou vzniku týchto nákladov bolo vznesenie obvinenia, na základe
ktorého sa voči žalobkyni viedlo trestné stíhanie, ktoré ale bolo následne zastavené.

4. Vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy prvoinštančný súd uviedol, že
náhrada nemajetkovej ujmy patrí za predpokladu, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a dospel
k záveru, že tento nárok uplatnený žalobkyňou nie je dôvodný a preukázaný, lebo iba subjektívne
prežívanie zásahu do osobnosti nemôže byť jediným kritériom určenia miery a intenzity zásahu, ale treba

vychádzať z povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania a predovšetkým z dopadov trestného stíhania
do osobnostnej sféry poškodenej osoby vo vzťahu k určeniu formy a výšky zadosťučinenia. Skutkovo
prvoinštančný súd poukázal na to, že žalobkyňa bola od roku 1997 až do novembra 2014 starostkou
obce C. L., poslankyňou F. L. V., mala aj iné funkcie a bola všeobecne známou osobou ako uviedla.
Funkcia starostky jej skončila uplynutím volebného obdobia a voľby, ktoré sa na miesto starostu obce
konali dňa 15. 11. 2014 v týchto nebola zvolená, keďže týždeň predtým boli informácie o možnej volebnej

korupcii v obci. O začatí vyšetrovania sa dozvedela doručením uznesenia. Dňa 05. 11. 2016 vo voľbách
na starostu obce bola opätovne úspešná a od tej doby vykonáva funkciu starostky Obce C. L.. Počas
obdobia od novembra 2014 do apríla 2016 bola nezamestnaná, pracovala ako M. L. T.. Poukazovala na
skutočnosť, že bola známou osobou, ľudia sa od nej odvracali, cítila podozrenie, nedôveru, rezervovaný
odstup, vyhýbala sa verejným akciám, začala navštevovať psychológa, mala zdravotné problémy a bola

aj opakovane operovaná.

5. Poukazujúc na výpovede jednotlivých vypočutých svedkov prvoinštančný súd dospel k záveru,
že napriek tomu, že žalobkyňa bola trestne stíhaná, asi po dvoch rokoch bola opätovne zvolená za
starostku obce a teda začatie trestného stíhania nemalo reálny vplyv na jej možnosť uchádzať sa

o post starostky, u časti voličov naďalej požívala dôveru, ktorú jej prejavili zvolením za starostku. K
jej trestnému stíhaniu došlo uznesením zo dňa 18. 11. 2014 a uznesením zo dňa 13. 03. 2015 bolo
trestné stíhanie zastavené, čím prvoinštančný súd poukázal na dĺžku trestného stíhania z hľadiska
intenzity trvania a rozsahu nepriaznivých následkov. Ohľadne zhoršeného zdravotného stavu žalobkyňa
predložila potvrdenie všeobecného lekára, z ktorého nevyplynulo, že k tomuto došlo v súvislosti so

začatím trestného stíhania, iné dôkazy ohľadne zdravotného stavu neprodukovala, teda nebolo možné
povedať, či zdravotné problémy súviseli len s jej vnútorným prežívaním alebo či boli natoľko závažné,
že by si vyžadovali osobitnú satisfakciu v podobe náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výsluchom
rodinných príslušníkov nemal prvoinštančný súd preukázané, že vznesenému obvineniu verili a že by v
ich očiach povesť žalobkyne nejakým spôsobom utrpela a pokiaľ ide o ostatných svedkov, išlo len o ich

tvrdenia bez náležitého preukázania, ktorí v podstate len poukazovali na vzniknutú situáciu v súvislosti s
medializáciou. Väčšina svedkov pritom uviedla, že žalobkyni verili. Jej opakované zvolenie za starostku
prvoinštančný súd vyhodnotil tak, že požíva dobrú povesť u občanov obce a vzhľadom na závažnosť
následkov v súkromnom živote nezistil osobitné okolnosti, ktoré by si vyžadovali náhradu nemajetkovej
ujmy. Ak by povesť žalobkyne bola značne narušená, ako to prezentovala, nebola by opätovne zvolená

za starostku. Negatívne vnímanie u svedkov sa odvíjalo od medializácie skutku a začatia trestného
stíhania.

6. O úroku z omeškania rozhodol v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a priznal žalobkyni
úroky z omeškania od 10. 03. 2016, t. j. dňom nasledujúcim po doručení odpovede žalovanej o

neuspokojení nárokov.

7. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania podľa pomeru
úspechu v konaní s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.

8. V zákonnej lehote podali proti rozsudku obe strany, tak žalobkyňa, ako aj žalovaná.

9. Žalobkyňa svojím odvolaním napadla tretí a štvrtý výrok a žiadala zmeniť rozsudok tak, že jej bude

prisúdená aj náhrada nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- Eur s príslušenstvom.

10. V dôvodoch odvolania poukázala na to, že jej nezákonné trestné stíhanie spôsobilo nemajetkovú
ujmu, lebo jej povesť utrpela a do dnešnej doby ujma pretrváva, nakoľko ľudia v jej okolí sa stále kunej správajú rezervovane, jej povesť bola narušená nenapraviteľne a to, že sa po vzdaní mandátu
starostu stala opätovne v doplňujúcich voľbách opätovne starostkou, nemožno pripísať na účet toho,
že by jej nevznikla ujma, ale ako dôsledok toho, že bola dlhoročnou starostkou Obce C. L.. Trestné

stíhanie nezákonne vedené ohľadne korupčných trestných činov je veľmi úzko vnímané ľuďmi a človek
má rovno nálepku úplatkára. Hoci sa tejto nálepky zbavila v prípravnom konaní, bolo to po viac ako
roku od jeho začatia a treba dodať, že zastavenie trestného stíhania nemožno vnímať ako postačujúci
element, lebo v priebehu konania na okresnom súde preukázala listinnými dôkazmi a výpoveďami
svedkov šírenie informácií o nej ako o v tom čase vinnej z korupcie, čo bola celorepubliková záležitosť,

nakoľko médiá o tom široko informovali. Svedkovia vo svojich výpovediach jasne uviedli, že sa k nej
správali rezervovane a ich kontakt s ňou nebol príliš žiaduci, čo okrem rodinných príslušníkov potvrdil
každý svedok. Poukázala na výpoveď svedkyne R.. A., Y.. J. a tak isto svedka F. a z týchto dôkazov
podľa nej bolo preukázané, že má nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ stále bojuje za očistenie
svojho mena, darí sa jej to v rodinnom a blízkom okolí, resp. v obci C. L., ale už nie v okrese C. L. a za
jeho hranicami, čoho dôkazom je aj výpoveď svedka Y.. J., podľa ktorého ani strana Maďarskej koalície

ju pre stíhanie za korupciu nechcela podporiť, aby v dôsledku jej pošramotenej povesti si nepokazila
reputáciu takouto kandidátkou.

11. Poukázala aj na skutočnosť, že ju začali stíhať bez vypočutia a keď na tieto okolnosti poukazuje, má
jej byť na ťarchu fakt, že v roku 2016 bola znovuzvolená v doplňujúcich voľbách za starostku. Je pritom

neodškriepiteľným faktom, že trestné stíhanie ju poškodilo už vo voľbách, ktoré nevyhrala, lebo akcie
polície v obci pred voľbami boli zrejmé a ovplyvnilo to ich priebeh, hoci vznesenie obvinenia formálne
nastalo až po dni volieb a hoci si je vedomá, že priamo nemôže zvrátiť výsledky volieb, žalovaná ju
poškodila. Bola štvornásobnou starostkou, nikdy nebola odsúdená a v celom kraji aj v médiách po
celej republike sa hovorilo, že je obvinená z korupcie, lebo to v danom čase bol fakt. Potom jedine

finančná kompenzácia predstavuje v jej prípade niečo, čo aspoň trochu odbremení jej myseľ vo vzťahu
k tomu, že už nikdy nebude tá istá v očiach verejnosti. Nemôže ako osoba verejne činná akceptovať
verdikt prvoinštančného súdu. Žalovaná spochybnila celý nárok vrátane trov obhajoby, keď nezmyselne
poukazovala na to, že sa nejednalo o nutnú obhajobu aj napriek tomu, že zložka prokuratúry dozorovala
jej trestnú vec a na pojednávaní spochybnila všetky úkony, ktoré sú zachytené v trestnom spise, čo malo

jediný cieľ, a to nič nenahradiť. Žalovaná sa jej doteraz neospravedlnila, naopak, počas konania k veci
pristupovala absolútne v rozpore s ustálenou judikatúrou.

12. V závere odvolania poukázala žalobkyňa na to, že nezákonné trestné stíhanie bolo jednoznačne
neoprávneným zásahom do jej osobnostnej sféry, ktorý možno sumou 10.000,- Eur ako postačujúcou

nahradiť. Jej prípad bol zverejnený aj v TV R.i na stránke C. a teda sa jednalo o spoločensky významnú
udalosť na jej ťarchu. Cieľom zákona je poskytnúť spravodlivé zadosťučinenie, ktoré má zahŕňať aj
peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, a to podľa nej jej prípad spĺňa.

13. Žalovaná vo svojom odvolaní žiadala napadnutý rozsudok v prvom výroku zrušiť

(a zrejme vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie), lebo podľa nej sú závery
v ňom obsiahnuté nesprávne a v rozpore so zákonom.

14. V konkrétnostiach poukázala na to, že uznesenie o začatí trestného stíhania nie je možné formálne
spájaťsuznesenímovzneseníobvinenia.ProtiuzneseniuozačatítrestnéhostíhanianepripúšťaTrestný

poriadok opravný prostriedok, kdežto proti uzneseniu o vznesení obvinenia áno. Uznesením o začatí
trestného stíhania sa len konštatuje, že došlo k spáchaniu skutku napĺňajúceho zákonom vyžadované
znaky niektorej skutkovej podstaty trestného činu a nie je v ňom označená žiadna osoba, a teda takéto
uznesenie nemôže tvoriť titul nároku na náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Vo vzťahu
k nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia a oslobodenia spod obžaloby poukázala žalovaná na

nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 a na to, že uznesenie o vznesení obvinenia, z ktorého
si žalobkyňa uplatňuje škodu, nebolo v priebehu celého trestného konania spochybnené a nebolo ako
nezákonne zrušené. Konanie sa ukončilo uznesením prokurátora o zastavení trestného stíhania a tým
nedošlo zo strany súdu k oslobodeniu žalobkyne spod obžaloby. Uznesenie o vznesení obvinenia, z
ktorého si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody nie je nezákonné a počas trestného konania

nebolo ako nezákonné zrušené. Ak by nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia bola pripustená,
neexistuje potom priama príčinná súvislosť so spôsobenou škodou, podľa žalovanej žalobkyňa v tomto
smere neuniesla dôkazné bremeno a uviedla len následky, ktoré podľa jej subjektívneho názoru boli
spôsobenétrestnýmkonaním.Ohľadnepriznanejnáhradytrovobhajobyžalovanánamietala,žeokresnýsúd neprihliadal na skutočnosť, že sa nejednalo o prípad povinnej obhajoby. Trestný poriadok neukladal
povinnosť žalobkyni mať obhajcu v konaní a teda uznesením o vznesení obvinenia nebola vyvolaná
takáto potreba.

15. Žalovaná sa vyjadrila k odvolaniu žalobkyne podaním zo dňa 23. 01. 2018 konštatujúc, že po
preštudovaní odvolania žalobkyne táto neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok
zmenu jej právneho názoru, žalobkyňa opätovne uvádza skutočnosti, s ktorými sa vysporiadal okresný
súd v priebehu konania.

16. Ďalšie vyjadrenia sporové strany v rámci odvolacieho konania nepodali.

17. Na základe odvolaní žalobkyne a žalovanej krajský súd, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, vec
preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v prvom a

treťom výroku podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil a vo štvrtom výroku týkajúcom
sa náhrady trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a v tomto rozsahu vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

19. Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

20. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je v prvom a treťom výroku vecne správne. Odvolací
súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s
odôvodnením rozhodnutia vzťahujúcim sa k týmto výrokom, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné,

zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými
i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení §
220 ods. 2 CSP.

21. Odvolací súd konštatuje, že strany vo svojich odvolaniach neuviedli žiadne skutočnosti, okolnosti

alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa
prvoinštančný súd pri rozhodnutí a pri jeho odôvodnení náležite nevysporiadal. Pokiaľ žalobkyňa aj
žalovaná v odvolaní namietali nesprávnosť právneho posúdenia veci zo strany prvoinštančného súdu,
tak v tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádza zo správne
zisteného skutkového stavu a je výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa v

plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi prvoinštančného súdu i s argumentmi, ktorými tieto závery
náležite vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenom rozsahu podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil a na zdôraznenie správnosti uvádza

nasledovné:

23. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci jeho orgánmi upravuje zákon č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, ktorý v § 3 určuje, že štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,

ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Podľa
§ 3 ods. 2 cit zákona súčasne platí, že štát sa svojej zodpovednosti nemôže zbaviť. Ide teda o objektívnu
zodpovednosť štátu za škodu (bez ohľadu na zavinenie), pri ktorej neprichádza do úvahy možnosť
liberácie. Objektívna zodpovednosť sa niekedy označuje aj ako zodpovednosť za výsledok a preto
rozhodujúcim kritériom hodnotenia zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je v konečnom

dôsledku až výsledok tohto konania. Podľa § 25 ods. 1 cit. zákona tiež platí, že ak tento zákon neurčuje
inak, právne vzťahy sa spravujú Občianskym zákonníkom.24. Právna teória i súdna prax potom zhodne z ust. § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. vyvodzujú, že na
vznik zodpovednosti štátu (Slovenskej republiky) za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sa
vyžaduje kumulatívne (súčasné) splnenie troch podmienok: 1. nezákonné rozhodnutie, 2. vznik škody

ako peniazmi vyčísliteľnej majetkovej ujmy na strane dotknutého subjektu a 3. príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

25. Judikatúra vzťahujúca sa ešte k predchádzajúcej právnej úprave zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zákone č. 58/1969 Zb. pritom dovodila, že ten, proti komu

bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších
podmienok zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (viď R
35/1991, R 70/1994). Tieto závery sú aplikovateľné aj na v súčasnosti platnú právnu úpravu v
zákone č. 514/2003 Z. z., pretože táto právna úprava stojí na rovnakých základných zásadách ako
predchádzajúca.

26. Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. určuje, že právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia
vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona platí, že ak tento zákon neustanovuje inak,
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 6 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z. z. zasa platí, že právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

27. V tomto smere je teda podmienkou zodpovednosti štátu zmena alebo zrušenie právoplatného
rozhodnutia, ktorým bola škoda spôsobená. V prípade právoplatného zastavenia trestného stíhania,
resp. oslobodenia spod obžaloby je situácia špecifická v tom, že podľa Trestného poriadku (zákon č.
301/2005 Z. z.) už nenasleduje ďalší proces, ktorého výsledkom by bolo výslovné zrušenie uznesenia,
ktorým bolo stíhanej osobe vznesené obvinenie. Pokiaľ potom zmyslu právnej úpravy má zodpovedať

z čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky vyplývajúca zásada, že každá majetková ujma spôsobená
nezákonným zásahom štátu má byť odčinená, rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod
obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok spáchal obžalovaný. Tým je totiž zároveň nepriamo
konštatované, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané v rozpore so zákonom - nezákonne.

28. V tejto súvislosti treba zvýrazniť, že rozhodujúcim kritériom posúdenia zákonnosti vznesenia
obvinenia je neskorší výsledok trestného stíhania, kedy zastavenie trestného stíhania (a rovnako aj
oslobodenie spod obžaloby) ukazuje, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla
tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia, resp. nie je rozhodné ako orgány činné

v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie ale to, či sa toto podozrenie v trestnom konaní aj
potvrdilo. V podmienkach materiálneho právneho štátu musí totiž štát niesť (objektívnu) zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca (pozri okrem už
spomínanejjudikatúrynapr.ajrozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.4MCdo15/2009asp.zn.7MCdo
27/2012), pričom podstata nároku na náhradu škody sa v týchto prípadoch neviaže na (ne)správnosť

postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania ale na samotný výsledok
trestného stíhania (viď obdobne aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 25/2011).

29. Z týchto dôvodov preto podľa odvolacieho súdu nebol dôvodným odkaz žalovanej na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013, z ktorého odôvodnenia nemožno vyvodiť, že nemôže byť za

nezákonné považované uznesenie o vznesení obvinenia v prípade následného oslobodenia obvineného
spod obžaloby z dôvodu, že mu vina nebola preukázaná. Takisto bola nedôvodnou námietka žalovanej
o tom, že v prípade žalobkyne nešlo o prípad nutnej obhajoby a tak nebolo potrebné (a účelné) jej
zastúpenie obhajcom v trestnom konaní. V tomto ohľade odvolací súd považuje za postačujúce uviesť,
že právo na právnu pomoc je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu a ak si žalobkyňa zvolila

obhajcu na účely trestného konania, toto právo iba plne realizovala. Za poskytnutie právnej pomoci
preukázateľne uhradila obhajcovi v dôsledku uznesenia o vznesení obvinenia sumu 1.619,02 Eur a tak
je povinnosťou štátu takto vzniknuté náklady nahradiť.30. Pokiaľ ide o námietky žalobkyne, tak odvolací súd sa stotožňuje s okresným súdom, že z výpovedí
žalobkyne a svedkov nevyplynuli tak závažné dôsledky na osobnostnú sféru žalobkyne, ktoré by si v
súlade s ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vyžadovali peňažnú kompenzáciu po zohľadnení

kritérií určených v ust. § 17 ods. 3 cit. zákona.

31. Vovzťahukžalobkyňouprezentovanejmedializáciiprípadutrebauviesť,žeštátnemôžezodpovedať
za formu, akou bola informácia o jej trestnom stíhaní (ak bolo ináč poskytnutie informácií súladné s
ust. § 6 ods. 1 a 2 Trestného poriadku) ďalej skúmaná a rozpracovaná médiami, ako bola žalobkyňa

vykreslená a aký dopad to malo mať na jej osobnosť. Tu by mohla prichádzať do úvahy zodpovednosť
za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) zo strany
daného mediálneho subjektu.

32. Pokiaľ ide o kritériá určené v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. tieto sú v zásade
prebratímjudikatúrouformulovanýchokolností,ktoréjepotrebnézohľadňovaťprirozhodovaníonáhrade

nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Preto aj judikatúra vzťahujúca sa
k tejto problematike ochrany osobnosti je použiteľnou na účely rozhodovania o náhrade nemajetkovej
ujmy podľa osobitného zákona č. 514/2003 Z. z.

33. V týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje na (stále aktuálne) východiská formulované ohľadne

tejto problematiky Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/15/2003, podľa ktorého pri vyjadrení
miery, akou bola znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti treba vychádzať z následnej
reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom prostredí fyzickej osoby. Toto treba zisťovať
dokazovaním a posúdiť na základe zistenia a vyhodnotenia tejto reakcie a iba vtedy, ak sa preukáže
reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere v zmysle § 13

ods. 2 OZ, môže jej byť subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

34. Tiež je nutné spomenúť rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/81/2011, podľa ktorého iba
závažná ujma odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a za takú je považovaná
ujma, ktorú by z objektívneho hľadiska (nie z hľadiska subjektívnych pocitov dotknutého) vzhľadom na

okolnosti a intenzitu zásahu, jeho dopad a dôsledky a jeho trvanie považovala za značnú každá iná
fyzická osoba v danom mieste a čase (v tej istej situácii, spoločenskom postavení, atď.).

35. Aplikujúc tieto východiská a poukazujúc hlavne na fakty, že žalobkyňa bola trestne stíhaná necelé
štyri mesiace (nie vyše roka ako to uvádzala), rodina a blízki jej verili a následne bola opätovne zvolená

za starostku obce (čo nie je na príťaž žalobkyni ako sa to snažila prezentovať v odvolaní, ale dôkazom
o jej dobrom mene v danej komunite), ani odvolací súd nepovažoval za dôvodné priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy, lebo vážnosť osobnosti žalobkyne nebola znížená v značnej miere.

36. Z týchto dôvodov neboli odvolania sporových strán dôvodné s výnimkou odvolania žalobkyne

smerujúceho voči výroku o trovách konania. Odvolací súd musel v tomto štvrtom výroku rozsudok zrušiť
už len z toho dôvodu, že okresný súd nevyjadril nijakým spôsobom (číselne, zlomkom a pod.) pomer
úspech strany žalobkyne a strany žalovanej, hoci pomer úspechu bol podľa odôvodnenia rozhodnutia
smerodajný. Po vrátení veci bude úlohou okresného súdu výrok o trovách konania aj primerane
odôvodniť, t. j. ak bude aplikovať zásadu pomerného úspechu strán bude musieť uviesť a vyčísliť tento

úspech tak, aby výsledok tejto úvahy mal svoj odraz aj vo výroku rozhodnutia.

37. V novom rozhodnutí rozhodne prvoinštančný súd i o náhrade trov celého, teda aj odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 CSP).

38. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).