Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. august 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/54/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5913202770
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5913202770.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha
a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobcu: Y.
V., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/XX, F. F., doručovacia adresa L. XX/X, N., právne zastúpený
JUDr. Zuzana Baloghová, advokátka so sídlom Madačova 7, 034 01 Ružomberok, IČO 42221340
proti žalovanému v rade 1/ Ústredná vojenská nemocnica SNP - Ružomberok, gen. Miloša Vesela 21,

Ružomberok, IČO 31 936 415 právne zastúpený Ulianko & Holčík, s.r.o., advokátska kancelária so
sídlom Nám. SNP 41, 960 01 Zvolen, IČO 36 856 517, a žalovanej 2/ MUDr. E. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. XXX, XXX XX F., za účasti intervenienta na žalovanej strane - Allianz - Slovenská poisťovňa,
a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00 151 700, o ochrane osobnosti a iné,
o odvolaní žalobcu a odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti uzneseniu Okresného súdu Ružomberok, č.
k.7C/52/2013-383 zo 04. októbra 2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd napadnutým uznesením konanie zastavil a rozhodol, že po právoplatnosti tohto
uznesenia bude vec postúpená Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej republiky. Žiadnej zo strán

nepriznal nárok na náhradu trov konania. Žalobou doručenou súdu 24.04.2013 (v znení jej zmeny
pripustenej súdom uznesením č.k. 7C/52/2013-259 z 23.10.2015) sa žalobca domáhal nasledovných
nárokov: Dohoda o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, uzavretá dňa 28.04.2005 medzi žalobcom a
žalovaným v rade 1./, podpísaná žalovanou v rade 2./ je neplatná. Žalovaný v rade 1./ a žalovaná v
rade 2./ porušili zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi, čím zasiahli do jeho práva
na správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti, práva na ochranu dôstojnosti práva na odmietnutie

poskytnutia zdravotnej starostlivosti, práva na zachovanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa
jeho zdravotného stavu, o skutočnostiach súvisiacich s jeho zdravotným stavom. Žalovaný v rade 1./ a
žalovaná v rade 2./ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný v rade 1./ a žalovaná v
rade 2./ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 8.080,34 €, a to
do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný v rade 1./ a žalovaná v rade 2./ sú povinní

spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov súdneho konania a právneho zastúpenia na účet
jeho právnej zástupkyne. Okresný súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu a vyslovil záver, že vec,
resp. postup správneho orgánu, je možné rozhodovať v rámci správneho súdnictva. Podľa správneho
súdneho poriadku, správne súdy nekonajú len o správnych žalobách, ale aj o žalobách proti nečinnosti
orgánu verejnej správy. V prípade ak správny orgán nevydá rozhodnutie, hoc ho podľa účastníka
správneho konania vydať mal, je zároveň možné využiť prostriedky prokurátorského dozoru. Teda

argumentácia žalobcu ohľadom toho, že žaloba je dôvodná aj preto, lebo orgán verejnej správy nevydal
rozhodnutie v správnom konaní, a teda inej možnosti okrem žaloby v civilnom konaní niet, nie je správna.Civilný súd v žiadnom prípade nie je orgánom, ktorý by mal zhojiť (ne)činnosť správneho orgánu,
sporové konanie nie je prostriedkom takejto nápravy. Posúdenie žalobcovej diskriminácie činnosťou/
nečinnosťou poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a s tým súvisiaci nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch je otázkou, ktorú môže s poukazom na Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (§ 17) môže rozhodnúť
aj príslušný správny orgán, ktorý ak by takúto náhradu priznal ku spokojnosti žalobcu, nie je dôvod
začínať sporové konanie. Pre toto konanie je významnou otázka jeho totožnosti s konaním, ktoré
prebehlo na Okresnom súde Topoľčany pod sp.zn. 5C/40/2012. Súd sa priklonil k záveru, že čo do

procesných podmienok, nie je možné konštatovať, že došlo k naplneniu prekážky rozhodnutej veci.
V tomto konaní oproti konaniu pred Okresným súdom Topoľčany smeruje žaloba aj voči žalobcovi -
Ústrednej vojenskej nemocnici SNP - Ružomberok, ktorý predtým ako žalobca nevystupoval. Zatiaľ
čo v danom konaní sa žalobca domáhal, aby MUDr. S. bola povinná akceptovať slobodné odvolanie
predtým udeleného informovaného súhlasu s poskytovanou zdravotnou starostlivosťou a je povinná
ho uznať práceschopným dňom 30.08.2011, v tomto konaní žalobca vzniesol iné nároky, keď sa

domáhal vyslovenia neplatnosti dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, vyslovenia porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania, zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady
škody. Ani čo do uplatneného nároku, ani čo do subjektov, nie je žaloba totožná, súd preto konanie
nezastavil z dôvodu prekážky rozhodnutej veci. Okresný súd Topoľčany zastavil vec a postúpil ju
Ministerstvu zdravotníctva s poukazom na vyššie citovaný § 17 Zákona o zdravotnej starostlivosti, a

toto rozhodnutie potvrdil aj krajský súd. Podľa týchto rozhodnutí malo otázku akceptácie slobodného
odvolania súhlasu s poskytovanou zdravotnou starostlivosťou a otázku uznania práceneschopnosti
prioritne riešiť Ministerstvo zdravotníctva, ktoré by však uvedené veci nemohlo riešiť bez posúdená
toho, či je alebo nie je platne uzavretá dohoda o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, je teda zrejmé,
že to, čo v žalobe žiada žalobca, nie je vec, ktorú by mal v sporovom konaní riešiť súd. Ďalšie

nároky týkajúce sa náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, môže v rámci konania
podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. riešiť správny orgán, ktorého právomoc a možnosť poskytnutia takéto
náhrady by súd obišiel, ak by mal sám rozhodnúť. Rozhodnutie, že na rozhodovanie vo veci, ktorá
vyplýva z predmetu tohto konania je príslušné Ministerstvo zdravotníctva, je rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a okresný súd je povinný ho zohľadniť. Právomoc súdov na rozhodnutie

v danej veci nie je daná, je vylúčená špeciálnym predpisom Zákona o zdravotnej starostlivosti a
Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ktoré zverujú právomoc na rozhodovanie o inom
rozhodnutí ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
alebo služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v zmysle § 17 ods. 3 písm. b)
Zákona o zdravotnej starostlivosti (ktoré sa netýka priamo správnosti poskytnutia konkrétnej zdravotnej

starostlivosti) Ministerstvu zdravotníctva SR, keďže uvedené ustanovenie odkazuje na ust. § 81 ods.
1 písm. a) Zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a ten na ustanovenie § 11 uvedeného
zákona. Žalobca sa preto mal obrátiť na Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky a následne v
prípade neúspechu na príslušný krajský súd v zmysle V. časti Občianskeho súdneho poriadku (pozn.
aktuálne Správneho súdneho poriadku). Súd teda postúpil vec Ministerstvu zdravotníctva Slovenskej

republiky, pričom právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované, teda neodníme
žalobcovi spravodlivosť, vo veci bude rozhodovať správny orgán, ktorý ak rozhodne v neprospech
žalobcu, tento bude mať možnosť podať správnu žalobu a v prípade ak správny orgán nerozhodne
vôbec, bude mať možnosť využiť iné prostriedky súdnej ochrany v rámci správneho súdnictva podľa
Správneho súdneho poriadku. Žaloba podľa svojho obsahu nemohla byť posúdená ako správna žaloba,

nakoľko správny orgán nevydal vo veci žiadne rozhodnutie, ani ako žaloba na nečinnosť správneho
orgánu, nakoľko bola podaná pred tým (24.04.2013), ako Najvyšší súd Slovenskej republiky vôbec
rozhodol, že prejednanie a rozhodnutie veci patrí do právomoci Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky (20.08.2014). Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy postúpenie veci správnemu
súdu. Nakoľko žalobca podal žalobu vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu, došlo na jeho strane k

procesnému zavineniu zastavenia konania a mal by znášať trovy konania protistrany. Vo veci však súd
vzhliadol dôvody hodné osobitého zreteľa, a to na strane žalobcu. Žalobca bol v konaní rozhodnutím
súdu oslobodený od platenia súdnych poplatkov, čo samo o sebe nie je dôvodom rozhodnutia o
nepriznaní náhrady trov, avšak k uvedenému pristupuje aj fakt, že týmto uznesením súd nerozhodol tak,
že jeho nárok nie je dôvodný, ale tak, že o jeho nároku má rozhodovať iný orgán. Dôvodnosťou nároku

sa súd nezaoberal. Žalobca podal len žalobu, ktorá nepatrí do právomoci súdu, následný procesný
postup bol v rukách jeho právnej zástupkyne, ktorú si sám nezvolil, ale mu bola pridelená ex offo. V
súhrne uvedených skutočností súd dospel k záveru, že situácia je výnimočná do tej miery, že by nebolospravodlivé požadovať od žalobcu náhradu trov konania, preto rozhodol, že žiadna zo strán (zahŕňajúc
intervenienta) nemá nárok na ich náhradu.

2. V zákonom stanovenej lehote proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie žalobca
prostredníctvom právneho zástupcu, nakoľko má za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, neboli splnené tak procesné, ako ani hmotnoprávne podmienky
pre zastavenie konania a súd neprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Žalobcavyjadril

nesúhlas s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie s odkazom na zmenu návrhu zo dňa 07. 11.
2014 (ktorú súd pripustil uzneseniami č.k. 7C/52/2013-201, č.k. 7C/52/2013-259), ktorým žiadal súd o
rozhodnutie, či tu právny vzťah je alebo nie je (§ 137 písm. c) CSP), súčasne podal antidiskriminačnú
žalobu, o ktorej je právomoc na rozhodovanie daná súdu (§ 11 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z.z. v spojení
s ust. § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z.) a teda ak je daná právomoc súdu na rozhodovanie vo
veciach tzv. antidiskriminačných žalôb, je daná aj právomoc o súvisiacich nárokoch z týchto sporov

napokon, pokiaľ ide o náhradu škody, túto nemôže v rámci správneho konania riešiť orgán, ako sa
nesprávne domnieva súd. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považuje žalobca za nedostatočné,
ktoré nedáva presvedčivé a dostačujúce odôvodnenie rozhodnutia o zastavení konania ako celku, hoci
samotný žalobný petit obsahuje viacero uplatnených nárokov, čím súd žalobcovi odníma možnosť
efektívne argumentovať proti takémuto rozhodnutiu. Pokiaľ súd konanie zastavil, urobil tak v rozpore s

platnou právnou úpravou a odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, nakoľko vyššie uvedené nároky,
ktorých sa žalobca podanou žalobou domáha, nemožno riešiť v rámci správneho súdnictva. Žalobca
žiadal, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mu ako strane v spore úspešnej nárok na
náhradu trov konania.

3. Proti výroku o trovách podali odvolanie žalovaní 1/ a 2/, pričom navrhli odvolaciemu súdu, aby
postupom podľa§ 388 CSP napadnuté uznesenie zmenil tak, že prizná žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov
konania na súde prvej inštancie a konania na odvolacom súde, vrátane trov právneho zastúpenia v
plnej výške a to spôsobom podľa § 262 ods. 2 CSP, príp. aby napadnuté uznesenie v časti jeho III.
výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Pri tom poukázali na to, že žalobca

podal žalobu vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu a v začatom súdnom konaní účelovo pokračoval,
pričom nesporne na jeho strane došlo k procesnému zavineniu zastavenia súdneho konania a mal by
znášať trovy konania protistrany. Vo veci však súd prvej inštancie vzhliadol na strane žalobcu tzv. dôvody
hodné osobitného zreteľa. V priebehu súdneho konania bolo jednoznačne preukázané, že žalobca mal
vedomosť o tom, že podáva žalobu na orgán, ktorý nemá právomoc rozhodovať o jeho nároku Z toho

vyplýva, že žalobca nepodal žalobu na súd prvej inštancie v zmysle ochrany svojich práv a právom
chránených záujmov, tak ako to vyplýva z ustanovení CSP, ale urobil tak výslovne účelovo, so snahou
dosiahnuť iný výsledok konania. Vzhľadom na uvedené je preto nepochybné, že žalobca uplatňuje svoje
právo na súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva výslovne účelovo. Žalobca mal vedomosť
o tom, že orgánom, ktorý je príslušný, a ktorý má právomoc prejednať a rozhodnúť predmetný „spor“ je

Ministerstvo zdravotníctva SR a mohol, a mal žalobu zobrať späť, čo účelovo neurobil. Z tohto dôvodu
súd prvej inštancie síce správne súdne konanie zastavil a postúpil vec Ministerstvu zdravotníctva SR,
avšak nesprávne rozhodol o náhrade trov konania. V nadväznosti na vyššie uvedené je nesporné, že
žalovaní 1/ a 2/ účelne vynaložili všetky trovy na obranu svojich práv, a preto súd prvej inštancie mal
pri rozhodovaní aplikovať § 225 ods. 1 CSP a priznať žalovaným náhradu trov konania vrátane trov

právneho zastúpenia v plnej výške.

4. Žalobca k odvolaniu žalovaných 1/ a 2/ podal vyjadrenie (č.l. 396), kde uviedol, že pokiaľ žalovaní vo
výroku o nepriznaní náhrady trov konania žiadnej zo strán vidia vady uvedené v ust. § 365 ods. 1 CSP, s
týmto názorom sa v žiadnom prípade nestotožňuje, nakoľko k žiadnej z týchto vád konania, pokiaľ ide

o rozhodovanie o trovách konania, v postupe súdu prvej inštancie nedošlo. Žalobca sa nestotožňuje s
rozhodnutím súdu pokiaľ ide o zastavenie konania z dôvodu nedostatku právomoci súdu konať vo veci,
a z toho istého dôvodu nepovažuje za dôvodné odvolanie žalovaných, čo do výroku o trovách konania.
Rozsiahle úvahy žalovaných 1/ a 2/ o dôvodoch pre ktoré by im mal súd priznať nárok na náhradu trov
konania, nie sú ani správne, ani opodstatnené, o to viac, že žalovaní majú vedomosť o tom, že finančná

situácia žalobcu je nepriaznivá, preto domáhanie sa priznania náhrady trov konania (najmä pokiaľ ide o
žalovaného1/)jevtomtokontexteskôrsmerujúcekzastrašeniužalobcupredďalšímvedenímsporu.Pre
priznanienárokunanáhradutrovkonaniažalovanýmnapokonniesúsplnenépodmienkypredpokladané
zákonom. Žalobca trvá na dôvodnosti svojho nároku, žiada súd aby žalobe v celom rozsahu vyhovel apriznal mu ako strane v spore úspešnej nárok na náhradu trov konania. Preto navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom
konaní bude súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

5. Intervenient vo svojom vyjadrení k podaným odvolaniam ((č.l. 406) uviedol, že pokiaľ ide o odvolanie
žalovaných voči výroku o trovách intervenient považuje argumentáciu uvedenú žalovanými za správnu.
V nadväznosti na odvolanie žalobcu, uznesenie okresného súdu vo výroku I. a II., o zastavení konania
a postúpení veci Ministerstvu zdravotníctva SR, považuje za správne a riadne odôvodnené. Okresný

súd sa riadne a správne vysporiadal s otázkou právomoci súdu konať v danej veci. V danom prípade
sa jednalo o vec vyplývajúcu zo zákona o zdravotnej starostlivosti a na jej rozhodnutie je príslušné
Ministerstvo zdravotníctva SR. Následne poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Topoľčany, sp. zn.
5C/40/2012 v obdobnom nároku žalobcu, naň nadväzujúce rozhodnutie krajského súdu a nakoniec
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v spore o právomoc, kde rozhodol, že prejednanie a rozhodnutie veci
patrí do právomoci Ministerstva zdravotníctva SR.

6. Žalovaní vo svojom vyjadrení (č.l. 411) k odvolaniu žalobcu uviedli, že žalobca sa svojou žalobou
okrem iného domáhal rozhodnutia vo veci platnosti uzatvorenej dohody o poskytovaní zdravotnej
starostlivosti, poskytnutia samotnej zdravotnej starostlivosti, manipulácie so zdravotnou dokumentáciou
a pod. Už zo samotného znenia žalobného petitu a s prihliadnutím na § 17 zákona č. 576/2004 Z.z.

a § 81 zákona č. 578/2004 Z.z. je zrejmé, že uvedené otázky sú špeciálnymi predpismi vylúčené z
rozhodovacej právomoci všeobecných súdov. Zároveň poukázali na rozhodnutie NS SR, ktoré sa týka
obdobnej právnej veci žalobcu, kde najvyšší súd vyslovil, že právomoc súdov na rozhodnutie v danej
veci nie je daná, nakoľko je vylúčená špeciálnym právnym predpisom a to zákonom o zdravotnej
starostlivosti a zákonom o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ktoré zverujú právomoc na

rozhodovanie o inom rozhodnutí ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka v súvislosti s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti podľa § 17 ods. 3 písm. b) zákona o zdravotnej starostlivosti, Ministerstvu
zdravotníctva. V intenciách uvedeného rozhodnutia majú žalovaní za to, že pojem poskytovanie
zdravotnej starostlivosti v znení uvádzaných zákonov zahŕňa aj samotné právo uzatvoriť dohodu o
poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorá spolu s ďalšími otázkami samotného poskytnutia zdravotnej

starostlivosti žalovanou 2/, vedenie žalobcu ako práceneschopného, manipulovanie s jeho zdravotnou
dokumentáciou, odvolanie informovaného súhlasu žalobcom, ukončenie práceneschopnosti žalobcu sú
otázkami zásadného právneho významu, ktoré však nespadajú do rozhodovacej právomoci súdov. Na
základe vyššie uvedených skutočností žalovaní 1/ a 2/ žiadali, aby odvolací súd uznesenie Okresného
súdu Ružomberok, sp. zn. 7C/52/2013 zo dňa 04. 10. 2016 v I. a II. výroku ako vecne správne potvrdil

a III. výrok zmenil tak, že žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov konania, vrátane trov právneho
zastúpenia vo výške 100%.

7. V podanej replike (č.l. 415) žalobca uviedol, že so záverom súdu, že prejednávaná vec patrí pod
rozhodovaciu právomoc Ministerstva zdravotníctva SR sa nestotožňuje. Zákonné ustanovenia zákona

č. 576/2004 Z.z., na ktoré odkazujú žalovaní vo svojom vyjadrení, síce súvisia s týmto konaním, ale nie
priamo s nárokmi, ktorých sa žalobca podanou žalobou domáha, nakoľko žalobca opiera podanú žalobu
o celkom iné zákonné ustanovenia (napokon súd zmenu žaloby pripustil), čo vzhľadom na rozhodnutie
súdu o zastavení konania sa javí minimálne ako nekonzistentné. Rozhodovanie o platnosti dohody o
poskytovaní zdravotnej starostlivosti nie je zákonom zverené inému orgánu, nakoľko ani Ministerstvo

zdravotníctva SR, ani iný orgán nemá právomoc rozhodovať o platnosti alebo neplatnosti právneho
úkonu - táto právomoc je zverená súdu. Žalovaní ani intervenient nepredložili žiaden relevantný
argument, ktorý by podporoval záver súdu, že nie je daná jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť.
Opomenuli fakt, že podaná žaloba je súčasne žalobou antidiskriminačnou, kde rozhodovanie je zverené
súdu, a nie inému orgánu. K tejto skutočnosti však nie je v písomných vyjadreniach ani zmienka, a to zo

zrejmých dôvodov - právomoc súdu v tejto veci totiž namietať nemožno, je daná vyslovene zákonom.

8. Intervenient v zaslanej replike (č.l. 419) poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 28. 11. 2016, na ktorom
zotrval.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutérozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej
správnosti.

10. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne.

11. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

12. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s

podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

13. Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220
ods. 2 CSP v spojení s ust. § 234 ods. 2 CSP, pričom výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo

k vydaniu rozhodnutia a vyporiadal sa s rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolateľ v podanom odvolaní
neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorým by sa okresný súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak
vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu
je vecne správne pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.

14. odvolací súd v súvislosti s rozsiahlymi podaniami žalobcu a početnými nárokmi v nich obsiahnutých,
poukazuje na to, že súd je povinný vychádzať z obsahu každého podania, a teda je irelevantné, ako
napríklad strana svoj úkon nazve, príp. aké pojmy v podaní aj samotnom žalobnom petite použije, súd
sa musí oboznámiť predovšetkým s obsahom podania a podľa neho toto podanie posúdiť.

15. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom, že predmetná vec nepatrí do právomoci
súdov, právomoc súdov je vylúčená špeciálnym predpisom - zákonom č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti a zákonom 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, konkrétne § 17 ods.
3 písm. b) zákona o zdravotnej starostlivosti.

16. Odvolací súd súhlasí aj s tým, že žalobu (z 22. 04. 2013, prijatú na Okresnom súde Ružomberok
24. 04. 2013) podľa obsahu nebolo možné posúdiť ako správnu žaloba, keďže vo veci zatiaľ správny
orgán nevydal žiadne rozhodnutie. Nemožno však hovoriť ani o žalobe na nečinnosť správneho orgánu,
nakoľko bola podaná pred tým, ako Najvyšší súd Slovenskej republiky vôbec rozhodol spor o právomoc
medzi súdom a správnym orgánom, a teda že prejednanie a rozhodnutie veci patrí do právomoci

Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (uznesenie NS SR sp. zn. 10Rks/1/2013 z 20.08.2014).
Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy postúpenie veci správnemu súdu. Odvolací súd v tejto
súvislosti zdôrazňuje, že civilný súd nie je orgánom ktorý by mal zhojiť (ne)činnosť správneho orgánu, a
civilné sporové konanie nie je prostriedkom takejto nápravy. Ako už bolo aj vyššie uvedené prostriedky,
ktorými sa možno brániť proti nečinnosti správneho orgánu a za akých podmienok upravuje Správny

súdny poriadok.

17. Pokiaľ ide o ďalšie nároky žalobcu týkajúce sa náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, zákona č. 514/2003 Z.z. poskytuje správnemu orgánu zákonný priestor pre ich posúdenie
a následné rozhodnutie o nich.

18. V prejednávanej veci nemožno opomenúť, že obdobný spor (čo do predmetu a obsahu nárokov, ako
ajstránsporu)prebiehalajnaOkresnomsúdeTopoľčany,ktorýsúdveczastavil apostúpiljuMinisterstvu
zdravotníctva práve s poukazom na § 17 Zákona o zdravotnej starostlivosti, a ktoré rozhodnutie potvrdil
aj krajský súd. Následne bolo vo veci vydané aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktorý s konečnou

platnosťou rozhodol kompetenčný konflikt medzi súdom a orgánom štátnej správy.19. Vyššie uvedené skutočnosti preukazujú dôvodnosť a opodstatnenosť postupu súdu prvej inštancie,
ktorý vec postúpil správnemu orgánu, nakoľko právomoc súdu nie je daná. Odvolací súd postup a
následne aj vydané rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne a zákonné.

20. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaných 1/ a 2/ do výroku o trovách konania je odvolací súd rovnako ako
súd prvej inštancie toho názoru, že zastavenie konania pre nedostatok právomoci súdu v prejednávanej
veci konať a rozhodnúť, nemožno považovať za rozhodnutie, ktorým by súd vyslovil, že nárok žalobcu
je nedôvodný a teda vidiac v tejto skutočnosti dôvody hodné osobitného zreteľa, procesné zavinenie

žalobcu na zastavení konania nepreniesol do jeho povinnosti nahradiť trovy konania žalovaným 1/ a 2/
a intervenientovi.

21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 257
CSP a s odkazom na vyššie uvedené dôvody o trovách konania pred súdom prvej inštancie a vyslovil,
že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

22. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)