Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. september 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/58/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3107209308
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3107209308.4

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo
Nitra, so sídlom Nitra, Nám. Jána Pavla II 7, IČO: 35 593 008, právne zastúpený Petruška & partners,
s. r. o., so sídlom v Nitre, Kupeckého 18, IČO: 47 254 882 proti žalovaným 1/ Slovenská republika,
zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, 2/ Okresný

úrad Trenčín, so sídlom v Trenčíne, Hviezdoslavova č. 3, 3/ LESY Slovenskej republiky, š.p., so sídlom
v Banskej Bystrici, Námestie SNP č. 8, právne zastúpený JUDr. Pavlom Halajom, advokátom so sídlom
v Revúcej, Remeselnícka 315/9, 4/ Mesto Trenčín, so sídlom v Trenčíne, Mierové nám. 2, právne
zastúpený GARANT PARTNER legal, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Einsteinova 21, IČO: 36 856 380,
o vydanie nehnuteľností, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, zo dňa 12.
novembra 2018, č.k. 19C/85/2007-983, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní1/,2/,3/,4/ majú nároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavočižalobcovivrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal vydania
vlastníctvaknehnuteľnostiampôvodnezapísanýmvpozemnoknižnejvložkeč.1,k.ú.Opatováavyslovil,

že žalovaným 1/ až 4/ sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. Súd prvej inštancie uviedol,
že v poradí prvým rozsudkom zo dňa 01.04.2008 bola žaloba žalobcu zamietnutá v celom rozsahu
pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie na strane žalovaného, pričom na odvolanie žalobcu bol
odvolacím súdom rozsudok súdu prvej inštancie zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Následne bolo uznesením zo dňa 24.07.2013 pripustené, aby do konania vstúpil na stranu žalovaných

aj pôvodne Obvodný úrad Trenčín, v súčasnosti Okresný úrad Trenčín, Lesy SR a Mesto Trenčín a
následne uznesením zo dňa 24.06.2014 bola pripustená zmena žaloby tak, že žalovaní sú povinní
vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnostiam definovaným v návrhu, pôvodne vedených v
pozemnoknižnej vložke č. 1 pre k.ú. Opatová a to žalovaný 1/ Slovenský pozemkový fond, nehnuteľnosti
zapísané v registri C na LV č. 30309 definované v žalobe, žalovaný 2/ Okresný úrad Trenčín,
nehnuteľnosti zapísané v registri C, k.ú. Opatová na LV č. 33902, definované v žalobe, žalovaný 3/ Lesy

SR, nehnuteľnosti zapísané v registri C na LV č. 3249, definované v žalobe a žalovaný 4/ Mesto Trenčín,
nehnuteľnosti registra C, k.ú. Opatová, zapísané na LV č. 2932, definované v žalobe.

2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 2 ods. 1, § 2, § 3 ods. 1
písm. c/ zák.č. 161/2005 Z.z. s tým, že za účelom nápravy majetkových krívd spôsobených pred rokom
1989 odňatím majetku sú v rozpore s princípmi právneho štátu bol najprv prijatý zák.č. 403/1990 a

následne zák.č. 282/1993, pričom s cieľom umožniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj
nárok v lehote, bol následne prijatý aj zák.č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľnýmveciam cirkvám a náboženským spoločnostiam. Žalobca si preto v konaní uplatnil právo na vydanie
nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v k.ú. Opatová titulom cirkevnej reštitúcie podľa ust. zák.č. 161/2005
Z.z., pričom predpokladom úspešnosti takéhoto návrhu je v prvom rade skutočnosť, že žalobca je

oprávnenou osobou a v zmysle § 2 ods. 2 uvedeného zákona mu svedčí reštitučný titul v zmysle §
3 uvedeného zákona, svoj návrh uplatnil proti povinnej osobe a podľa § 4 ods. 1 včasne a riadne
uplatnenie práva na vrátenie vlastníctva proti povinnej osobe podľa § 5 ods. 1 uvedeného zákona. Po
vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že žalobca nie je oprávnenou osobou, ktorej by svedčil
reštitučný titul v zmysle ustanovení zák.č. 161/2005 Z.z.. Žalobca je útvarom registrovanej cirkvi so

sídlom na území Slovenskej republiky a má právnu subjektivitu. V konaní nebolo ničím preukázané,
že by žalobca bol pôvodným vlastníkom predmetných nehnuteľností, ktoré prešli do vlastníctva štátu v
období od 02.11.1938 do 01.01.1990 na základe odňatia bez náhrady postupom podľa zák.č. 142/1947
Zb. alebo podľa zák.č. 46/48 Zb. a nebolo preukázané, že by bol žalobca právnym nástupcom takéhoto
vlastníka. V pozemnoknižnej vložke č. 1, k.ú. Opatová je ako vlastník pozemkov zapísaných vedená
Študijná základnina v Bratislave na základe pôvodného zápisu.

3. Z oboznámených listín vyplynulo, že Študijná základnina bola založená cisárovnou Máriou Teréziou
dekrétom zo dňa 25.03.1780 z majetku uprázdnených opátstiev a prepozitúr ako aj klauzúr a kláštorov
a z majetku hnuteľného a nehnuteľného zrušeného náboženského rádu Spoločnosti Ježišovej, teda z
majetku rímskokatolíckej cirkvi. Základnina bola samostatnou právnickou osobou od rímskokatolíckej
cirkvi odlišnou a mala charakter verejného fondu. Panovníčka Mária Terézia zriadila základninu s

vlastnou právnou subjektivitou a na základe jej dispozičnej právomoci darom tejto základnine previedla
do jej vlastníctva majetok oslobodený od cudzieho práva, pričom určila, na aký účel má tento
majetok slúžiť (pre obecné dobro, pre starostlivosť, ktorú venuje panovníčka výchove a vzdelávaniu
mládeže). Študijná základnina spĺňa všetky znaky verejného fondu s vlastnou právnou subjektivitou (viď
Slovník verejného práva Československého vydavateľstvo Rovnosť Brno 1948, Základy všeobecného

súkromného práva univerzitného profesora JUDr. Štefana Lubyho). V neskorších dobových listinách
bola Študijná základnina označená ako Študijný fond a s prihliadnutím na ust. § 18 ods. 1, 2
písm. b/ v spojení s § 854 OZ je potom potrebné túto Študijnú základninu považovať za právnickú
osobu, ktorá má spôsobilosť mať práva a povinnosti. Záver, že Študijná základnina bola samotnou
právnickou osobou oddelenou od cirkvi je podložený účelom Študijnej základniny vyjadrenej priamo

v zakladacom dekréte Márie Terézie slovným spojením pre obecné dobro, starostlivosť o výchovu
a vzdelávanie mládeže a spôsobom správy, keď táto bola vykonávaná štátnymi orgánmi (Kráľovská
komora, Miestodržiteľská rada, Zvláštne oddelenie bývalého Uhorského ministerstva kultu a osvety,
Cirkevný referát pri ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska, Centrálna komisia RK cirkevných
majetkov na Slovensku, Likvidačná komisia pre správu niektorých cirkevných majetkov, Centrálna

správa verejnozákladninných majetkov v Bratislave a Povereníctvo školstva a osvety odbor pre správu
základnín). Následne súd prvej inštancie poukázal na niektoré dobové historické práce, ktoré považovali
Študijný fond za verejný fond vychádzajúc z jeho verejného charakteru určeného príjmov na krajinské
školské ciele s tým, že väčšina katolíckych politikov pri vypracovaní koncepcie autonómnej Uhorskej
katolíckej cirkvi ani pri predpokladanej odluke od štátu nepožadovali odovzdanie fondu do vlastníctva

cirkvi. Výnimkou bol Štefan Apáty snažiaci sa vo svojej analýze dokázať cirkevný charakter fondu
argumentujúclegislatívouzfeudálnehoobdobiaaministergrófJánZichy.OcharaktereŠtudijnéhofondu
ako verejného fondu verejnej základniny svedčí nepriamo aj práce financovaním cirkvi v českých zemích
v 20.storočí autora Petra Bradáča, keď z tejto vyplýva, že ani náboženské fondy zriadené Jozefom II. a
slúžiace výhradne potrebám rímskokatolíckej cirkvi nikdy neboli majetkom cirkevným, ale mali povahu

samostatnej právnickej osoby. Uvedené vyplynulo aj z obsahu rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu
Československej republiky č. 3252/26 zo dňa 20.02.1926. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané,
že neboli naplnené predpoklady ani v zmysle kódexu kanonického práva preto, aby bolo možné
považovať Študijnú základninu za cirkevnú právnickú osobu, teda za jej útvar. Študijnú základninu
nezriadila cirkevná vrchnosť, ale štát, reprezentovaný panovníčkou Máriou Teréziou. Neriadila sa

kánonickým, ale svetským právom, bola spravovaná orgánmi štátu, nie cirkevnou vrchnosťou a o jej
zániku nerozhodovala cirkev, ale štát prostredníctvom svojho orgánu.
4. Z dokazovania vyplynulo, že majetok Študijného fondu nemožno pokladať za majetok
rímskokatolíckej cirkvi, prípadne majetok niektorého jej útvaru z rozhodnutia Najvyššieho správneho
súdu Československej republiky č. 16643/24 zo dňa 01.10.1924 vyplýva, že cirkevný majetok bol

a je majetkovou podstatou sui generis, ktorá slúži výhradne účelom konfesným a na ktorú platné
právo nenazerá inak, ako na predmet istej starostlivosti a dozoru štátnych orgánov, správa majetku
cirkevného je v rukách kléru a vplyv štátnej moci sa obmedzuje na intenzívny dozor a zákazy voľného
nadobúdania, scudzenia a zabavenia cirkevných statkov. Podľa rozhodnutia Najvyššieho správnehosúdu Československej republiky č. 9720/25 zo dňa 25.06.1925 cirkevným imaním rímskokatolíckej cirkvi
sa má rozumieť súbor vecí a práv majúcich majetkovú cenu, ktoré patria cirkvi sú trvale spojené s
niektorým cirkevným ústavom a slúži účelom cirkvi. Z týchto rozhodnutí možno uzavrieť, že cirkevným

majetkom je taký majetok, ktorý patrí celej rímskokatolíckej cirkvi apoštolskému stolcu, cirkevnej
právnickej osobe, ide o majetok, ktorý slúži výhradne účelom rímskokatolíckej cirkvi a jeho správa je
v rukách rímskokatolíckej cirkvi a je v istej starostlivosti a dozoru štátnych orgánov. Žiadna z týchto
podmienok splnená nebola. Majetok Študijného fondu vlastnícky patril Študijnému fondu, ktorý bol
samostatnou právnickou osobou, verejným fondom založeným zakladajúcou listinou Márie Terézie

majúcej účinky zákona, pričom tento fond bol odlišný od rímskokatolíckej cirkvi neboli právnickou
osobou. Z listín bolo preukázané, že z výnosov majetkov Študijnej základniny bolo zabezpečované
bývalé jezuitské gymnázia, ktoré štát prevzal do svojej kompetencie, pričom časť z nich ostala natrvalo
štátnymi školskými inštitúciami, niektoré z nich boli zverené do správy iným náboženským rádom
a z výnosov Študijnej základniny sa financovali len štátne gymnázia. Z výnosov majetkov Študijnej
základniny boli financované aj tzv. normálne školy, teda štátom podporované základné školy, pričom

postupom času nadobudli školy v Rakúsko-Uhorsku občiansky charakter a študovali na nich nielen
katolícky, ale aj protestantskí a židovskí žiaci (viď. § 23 zák.č. 48 z 25.05.1868). Rímskokatolícka cirkev
nemala na vyučovanie iných predmetov ako náboženstva na štátnych školách žiadny vplyv a školy a
výchovné ústavy, ktoré sú celkom alebo sčasti zriadené alebo financované štátom, môžu užívať všetci
štátni občania bez ohľadu na ich vierovyznanie. Z majetku Študijnej základniny boli financované tzv.

šľachtické konkvikty, Kráľovská akadémia v Košiciach dvojročným filozofickým a právnickým kurzom,
Štátna školská správa ľudových škôl, štipendiá pre učiteľov ľudových škôl. Z tohto vyplýva, že majetok
Študijnej základniny bol používaný v súlade s jej účelom určeným zakladajúcej listine panovníčky
Márie Terézie a slúžil verejnému prospechu, podpore školstva a nielen v prospech rímskokatolíckej
cirkvi. Správu študijného fondu nevykonávala rímskokatolícka cirkev, ale boli to orgány štátu. Ani po

uzatvorení Modus vivendi 1927 neprešla správa študijnej základniny do rúk rímskokatolíckej cirkvi.
Do Správy apoštolského administrátora v Trnave prešla len Správa cirkevných majetkov maďarských
cirkevných ustanovizní na území Slovenskej republiky, majetky verejno-právnych základnín dostali
osobitnú ústrednú správu, ktorá v roku 1938 začala pôsobiť ako centrálna správa verejnozákladninných
majetkov v Bratislave. Tento záver je potvrdený svedectvom Ministerstva školstva a Národnej osvety v

Bratislave zo dňa 19.01.1940 a 04.09.1940.
5. Z textu zakladajúcej listiny, teda dekrétu cisárovnej Márie Terézie majúceho účinky zákona bolo
preukázané, že účel a ciele Študijnej základniny neboli viazané z rímskokatolíckou cirkvou, pretože tento
fond bol založený pre obecné dobro pre starostlivosť a výchovu a vzdelávanie mládeže a na tento účel
aj slúžil. Študijná základnina bola samostatnou právnickou osobou od rímskokatolíckej cirkvi odlišnou,

ktorá vlastnila predmetné nehnuteľnosti a tie nemožno považovať za cirkevný majetok, keďže by jej boli
odňaté dekrétom panovníčky. Neslúžili potrebám cirkvi konkrétneho útvaru cirkvi a cirkev nevykonávala
ani správu tohto majetku. Z fondu boli zabezpečované bývalé jezuitské gymnáziá, štátom podporované
základné školy, platy inšpektorov, či štipendiá pre učiteľov ľudových škôl. S vydávaním nehnuteľností,
ktoré patrili verejným základninám nepočítal ani zák.č. 161/2005 Z.z., podľa ktorého žalobca uplatnil

reštitučný nárok, pretože z dôvodovej správy vyplýva, že predmetom vydania nie sú nehnuteľnosti,
ktoré boli majetkom verejných základnín, školské, univerzitné a náboženské. V dôvodovej správe sa tiež
uvádza, že verejné základniny tvorili spravidla nehnuteľné majetky, ktoré určil zakladateľ a ktorých výnos
slúžil na podporovanie inštitúcie a osôb. Od obdobia neskorého feudalizmu mali základniny charakter
právnických osôb, ich zakladateľmi bývali najmä cirkevní hodnostári a šľachtici, ale prostredníctvom

kráľovskej pokladnice aj panovník, ktorý potvrdzoval všetky cirkevné a významné základniny. Keďže
v konaní bolo preukázané, že predmetný majetok odňatý postupom podľa zák.č. 142/47 v tom čase
nepatril rímskokatolíckej cirkvi, ani žiadnej jej právnickej osobe, nešlo o cirkevný majetok a jednalo sa
o vlastníctvo samostatnej právnickej osoby študijnej základniny zapísanej v pozemkovej knihe, žalobca
nemôžebyťpovažovanýzaoprávnenúosobuvzmysle§2ods.2zák.č.161/2005Z.z.lenztohodôvodu,

že predmetné nehnuteľnosti boli pred vydaním dekrétu menovanej panovníčky cirkevným majetkom.
Tento majetok prestal byť vlastníctvom rímskokatolíckej cirkvi na základe dekrétu Márie Terézie z roku
1780, ktorým boli majetky zrušeného Jezuitského rádu Máriou Teréziou darované Študijnej základnine
na účely financovania školstva. Nápravu takejto dávnej krivdy zák.č. 161/2005 nesledoval.
6. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by v období od vydania zakladacieho dekrétu

Márie Terézie po odňatí vlastníctva podľa zák.č. 142/1947 Zb. došlo ku právnej skutočnosti, na základe
ktorej by právo aprobovaným spôsobom vlastnícke právo k predmetnému majetku stratila Študijná
základnina a nadobudla ho rímskokatolícka cirkev. Cisár Jozef II. nariadil zlúčenie univerzitného a
študijného fondu, následkom čoho boli majetky fondov dňa 02.02.1782 odovzdané Kráľovskej dvorskejkomore a tento stav sa zmenil po smrti Jozefa II. v roku 1793, kedy majetky oboch fondov boli odňaté
Dvorskej komory a od 01.08.1793 bola správa odovzdaná späť Miestodržiteľskej rade. Nešlo o vrátenie
vlastníckeho práva, ale len vyčlenenie tých majetkov z majetku štátu dané pod správu inému orgánu

štátu. Konkordát uzavretý medzi Svätou stolicou a Rakúsko-Uhorskom v roku 1855, ktorý bol vyhlásený
cisárskym patentom zo dňa 05.11.1855 v zmysle článku XXXI, z ktorých pozostáva náboženský a
Študijný fond sú podľa svojho pôvodu vlastníctvom cirkvi, budú jej menom spravované, pričom budú
biskupi vykonávať im prislúchajúci dozor a príjem Študijného fondu bude využitý výlučne na katolícke
školstvo a podľa zbožnej vôle zakladateľa netvoril v roku 1918 súčasť ríšských zákonov zanikajúcej

Rakúsko-uhorskej monarchie a nemohol byť prevzatý nástupnickými štátmi, teda ani Československou
republikou, pretože konkordát bol zo strany Rakúsko-Uhorska vypovedaný v roku 1870 s odôvodnením,
že dogmou o pápežskej neomylnosti, ktorý bol vyhlásený na Prvom Vatikánskom koncile došlo k
zmenecharakterukatolíckejcirkvi.Platnosťvýpovedekonkordátubolapotvrdenápápežskoualokáciouz
21.11.1921 a pápežskou konštitúciou Pia XI zo dňa 23.12.1922, v dôsledku ktorej Svätá stolica vyhlásila,
ženepovažujenástupníckeštátyzanástupcovzaniknutýchštátovdoprávapovinnostívočicirkviaSvätá

stolica a nástupnícke štáty stratili možnosť dovolávať sa právnej úpravy pred rokom 1918.Výpoveďou
konkordát zanikol a preto sa nepostupovalo podľa čl. XXXI cisárskeho patentu, z čoho vyplýva, že
Študijný fond bol aj naďalej spravovaný štátnymi orgánmi a nie cirkvou, ani v mene cirkvi a príjmy z
majetku Študijného fondu neslúžili výlučne katolíckemu školstvo, ale boli z nich financované aj štátne
školy.

7. Základnina mala s rímskokatolíckou cirkvou spoločné len to, že ich majetkový substrát bol pri
založení vytvorený z majetku rímskokatolíckej cirkvi. Inak sa jednalo o samostatnú právnickú osobu
s povahou verejného fondu. V konaní nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by menovaný fond
zanikol. V zmysle základov všeobecného súkromného práva univerzitného profesora JUDr. Štefana
Lubyho základnina zanikne 1. Ak zanikne jej účel, najmä splnením alebo tým, že sa jeho plnenie stane

raz navždy nemožným. 2. Zánikom majetkového substrátu. 3. Ak sa splní príčina určená zakladateľom,
napr. využil svoje mienené právo základninu zrušiť, alebo uplynul čas alebo nastala rozvozovacia
podmienka. 4. Základnina zanikne, ak ju zruší vrchnostenská moc. V konaní nebolo preukázané, že
by niektoré z týchto dôvodov zániku nastal. Podľa uznesenia Vlády Československej republiky zo dňa
21.10.1952 Študijný fond bol výslovne vyňatý zo zrušenia, ktoré dopadlo na všetky fondy, účelové

imanie a nadácie v správe ústredných úradov a ich orgánov. Uvažovať by sa dalo o zániku Študijného
fondu z dôvodu zániku jeho majetkového substrátu. Likvidačné stredisko základniny z roku 1954 svoju
činnosť ukončilo, pretože sa úplne zlikvidovala majetková podstata verejných základnín. V konaní nebol
vykonaná žiaden dôkaz, ktorým by bolo preukázané, že okrem nehnuteľností v k.ú. Opatová stratil fond
nejakým spôsobom všetok ostatný nehnuteľný aj hnuteľný majetok. Súdu chýbali dôkazy o tom, že celý

majetkový substrát Študijného fondu zanikol, čím by zanikol aj samotný fond a bolo by možné uvažovať
o právnom nástupníctve po ňom. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že aj v prípade, ak by
sa Študijný fond mal pokladať za tzv. zbožnú nadáciu rímskokatolíckej cirkvi, či inú cirkevnú právnickú
osobu, čo však súd ako je hore uvedené vylučuje, musel by žalobca preukázať jej zánik v zmysle kódexu
kanonického práva. Takéto skutočnosti z vykonaného dokazovania nevyplynuli. Ani Modus vivendi z

roku 1927, ani apoštolské konštitúcie nestanovil a ani nemohli stanoviť, keď Študijný fond v tom čase
existoval, vykonával činnosť a bol pod dohľadom a správou štátnych orgánov, právne nástupníctvo po
Študijnej základnine, ale len určil obvody diecézne na území Československej republiky tak, aby sa kryli
so štátnymi hranicami. O právnom nástupníctve rímskokatolíckej cirkvi, prípadne niektorého jej útvaru
po Študijnom fonde vzhľadom na územný princíp by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by tento fond

preukázateľne zanikol a z nejakého dôvodu by sa dalo dôvodne domnievať, že jeho právneho nástupcu
treba hľadať medzi subjektmi rímsko-katolíckej cirkvi.
8. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že Študijná základnina, ktorej
svedčí zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe bola od jej založenia samostatným subjektom
práva s vlastnou právnou subjektivitou a nebol útvarom rímskokatolíckej cirkvi. Zo strany žalobcu

nebolo preukázané tvrdenie, že je právnym nástupcom Študijnej základniny. Nebola vyvrátená
hodnovernosť zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľnosti v prospech Študijnej základniny ako
pôvodného vlastníka. Žalobca tak nie je oprávnenou osobou v zmysle § 2 ods. 2 zák.č. 161/2005
Z.z.. Z týchto dôvodov nemožno odňatie vlastníctva nehnuteľností zapísaných vo vložke č. 1, k.ú.
Opatová pozemnoknižnému vlastníkovi Študijnej základniny bez náhrady postupom podľa zák.č.

142/47 považovať za krivdu voči rímskokatolíckej cirkvi. Dôvod, že nebola preukázaná aktívna vecná
legitimácia žalobcu, súd sa už nezaoberal pasívnou vecnou legitimáciu žalovaného, ktorú tiež žalovaný
spochybňoval. Preto súd žalobu ako celok zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1
CSP a úspešným žalovaným 1/ až 4/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.9. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietal, že predložil v konaní viaceré právne predpisy ako aj archívne

dokumenty a judikáty Najvyššieho súdu týkajúce sa majetku náboženskej základniny, pričom v tejto
časti odvolania poukazoval na vývoj cirkevného majetku po roku 1918. Po vzniku Československej
republiky v roku 1918 na Slovensku ostal istý komplex z rôznych rímskokatolíckych majetkov. Tieto
majetky boli spísané v pozemkov knihe pod rôznymi menami s tým, že Československá vláda
majetky prevzala do nútenej správy a to nariadením ministra pre Slovensko a to č. 132/19 UN o

vnútenej správe niektorých cirkevných statkov zo dňa 11.08.1919. Na základe tohto nariadenia celý
hnuteľný a nehnuteľný majetok Ostrihomského arcibiskupstva, Biskupstva Nitrianskeho, Spišského,
Bánskobystrického kapitulu Ostrihomského a Vácovského, základniny náboženskej a vyučovacej,
seminára Ostrihomského a všetky ostatné majetky a fondy rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú spravované
rímskokatolickými biskupmi, prelátmi, kapitulami a kláštormi dané pod dozor. Správu týchto cirkevných
majetkov a dozorom nad cirkevnými základninami bola poverená Centrálna komisia rímsko-katolíckych

majetkov pre Slovensko, ktorým predsedom bol Karel Medvedský a ďalej sedem členov. Nariadením č.
158/1919 UN bolo umožnené Centrálnej komisii odpredávať nepodstatné čiastky katolíckych cirkevných
majetkov. Nariadením č. 7/1921 bol daný hnuteľný a nehnuteľný majetok a základnina biskupstva pod
nútenú správu Centrálnej komisie. Nariadením č. 30/1921 bola vyslovená nútená správa nad majetkom
rábskej kapituly na území Slovenska. Svätá stolica po vzniku Československa menovala biskupa ThDr.

Pavla Jantauscha za apoštolského administrátora pre celé územie ostrihomskej arcidiecézy, ktoré sa
nachádzalo na území Československej republiky. Vládny referent Karol Medvedsky podľa notárskej
zápisnice odovzdal všetky hnuteľné a nehnuteľné cirkevné majetky na území Československej republiky
nachádzajúce sa pod bývalou správou Ostrihomskej arcidiecézy. Minister mocou pre Slovensko
výnosom zo dňa 03.10.1922 uložil centrálnej komisii, aby úlohy zverené nariadením naďalej vykonávala.

Následne bola zriadená likvidačná komisia pre správu cirkevných majetkov za tým účelom, aby prevzala
cirkevný majetok doteraz nachádzajúci sa v správe centrálnej komisie. Zásadná dohoda sa vyjadrila v
pakte Modus vivendi, ktorý vstúpil do platnosti 02.02.1928,na základe ktorého vznikla správna komisia
v dohode s Československou vládou s tým, že po týchto udalostiach sa pristúpilo k riešeniu čl. 1
Modusu vivendi v dvoch etapách. Prvá etapa zahŕňala vonkajšie ohraničenie diecéz, aby hranice

zrovnávali s hranicami štátnymi. Druhá etapa mala predstavovať vnútorné rozhraničenie diecéz. Prvá
etapa sa definitívne skončila vydaním apoštolskej konštitúcie zo dňa 02.09.1937, ktorým sa hranice
diecéz upravili tak, aby sa zhodovali so štátnymi hranicami a vláda zrušila formálne zátvor cirkevných
majetkov, čím došlo k formálnemu uvoľneniu cirkevných majetkov v prospech zriadenej a samostatnej
apoštolskej administratúre v Trnave. Rímskokatolícke majetky podľa svojej povahy a pôvodného určenia

nie sú cirkevnými majetkami v Maďarsku, ale rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku. Táto koncepcia vo
vzťahu k majetkom cirkevným základním pretrvávala až do roku 1949. Zák.č. 217/1949 bol zriadený
štátny úrad pre cirkevné veci ako ústredný orgán, ktorý prevzal od ústredných orgánov štátnej moci
výlučnú pôsobnosť vo všetkých cirkevných a náboženských veciach. Vládne nariadenie o pôsobnosti
a organizácie štátneho úradu pre cirkevné veci určil rozsah pôsobnosti tohto orgánu a prináležala

mu aj pôsobnosť v správnych veciach cirkvi náboženských spoločností zložiek, komunít, ústavov,
základnín, kostolov, fondov, reholí, správa cirkevných fondov a základnín. Štátny úrad pre cirkevné veci
vo vyhláške č. 351/1950 určil, že správu majetkových podstát a kongregácií, ktoré neslúžia rehoľným
účelom preberá náboženský fond a výnosy plynúce z týchto majetkových podstát zostávajú zachované
pre náboženské účely rímskokatolíckej cirkvi. Takto ustanovený fond mal inú právnu a inštitucionálnu

povahu ako to bolo pred rokom 1950. Štátny úrad pre veci cirkevné bol zrušený Nariadením vlády
č. 19/1956 a jeho pôsobnosť prešla na Ministerstvo školstva a kultúry. To, že aj v tomto čase boli
základniny zlúčené do Slovenského náboženského fondu vo vlastníctve rímsko-katolíckej cirkvi je
nepriamo potvrdené ust. § 28 zák.č. 29/51, ktorým sa určuje štátny rozpočet ČSR na rok 1951. To
isté platí aj účelových imaniach akéhokoľvek vzniknutých a o základninách. Štát si vyhradil právo na

zrušenie fondov pod štátnym dozorom a nariadiť ich likvidáciu. K tejto situácii nikdy nedošlo a štátom
kreovaný náboženský fond v roku 1959 prestal vykonávať svoju činnosť bez nariadenia likvidácie a teda
jej zostávajúci majetok zostal majetkom žalobcu a nebol nikdy poštátnený. To, že nešlo o majetok štátu je
priamo potvrdené aj schválením prevodu nehnuteľností podľa § 10 zák.č. 218/1949 na majetok patriaci
pôvodnej Študijnej základnine povereníctvom školstva a kultúry v darovacej zmluve uzavretej medzi

Slovenským náboženským fondom a Československým štátom, pričom takýto súhlas by nebol potrebný,
ak by išlo o vlastníctvo štátu alebo iného subjektu ako cirkvi. Tento právny názor bol potvrdený na
celoštátnomseminárivýkladuzákonaozmiernenímajetkovýchkrívdspôsobenýcirkvouanáboženským
spoločnostiam.KonečnýmriešenímapotvrdenímvzájomnejdohodymedziČeskoslovenskourepublikoua Svätou stolicou z roku 1928 bolo vydanie pápežskej konštitúcie slovenskosti zo dňa 30.12.1977, na
základe ktorých bola zriadená Samostatná slovenská cirkevná provincia. Na základe týchto konštitúcii
boli zosúladené hranice cirkevnej jurisdikcie so štátnymi hranicami. V tejto súvislosti je potrebné

uviesť, že žalobca pri podávaní výzvy vychádzal najmä zo zápisov v pozemnoknižnej vložke č. 1
pre k.ú. Opatová, kedy posledný relevantný zápis bol vykonaný v roku 1948, na základe ktorého
sa poznamenalo, že predmetné nehnuteľnosti sa zamýšľajú štátom prevziať a že podliehajú revízií
v zmysle pozemkovej reformy. Prevzatím prechádzajú tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Vo
veciach posúdenia právneho nástupníctva po Študijnej základnine (maďarský kráľovský verejný majetok

- študijný podklad poukazoval aj na medzivojnovú literatúru ako aj na doterajšiu judikatúru rozhodujúcu
činnosť Najvyššieho súdu a to v konaní 1Mcdo 9/2010). Vo veci právneho nástupníctva rímskokatolíckej
cirkvipozákladninesavyjadrilNSSRvoviacerýchrozhodnutiach(1Cdo247/2006,1Mcdo9/2007,2Cdo
201/2009, 1Mcdo 9/2010). V týchto rozhodnutiach jednoznačne Najvyšší súd stanovil za situácie, keď na
Slovensku už nepôsobí už Študijná základnina, ktorej majetok bol priamo zviazaný s rímskokatolíckou
cirkvou, dovolací súd je toho názoru, že pre posúdenie, či žalobca je alebo nie je oprávnenou osobou

nie je podstatná skutočnosť, že Študijná základnina netvorila súčasť hierarchického zriadenia rímsko-
katolíckej cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely zákona nemožno totiž obísť aký bol
pôvod, účel a cieľ uvedeného fondu a stav, že ukončením jeho činnosti sa zmaril účel a ciele fondu
bezprostredne viazané s rímskokatolíckou cirkvou, t.j. že krivda spáchaná na tomto fonde predstavovala
priamu krivdu voči rímskokatolíckej cirkvi, ktorú napraviť sledovať aj zámer zák.č. 161/2005 Z.z. a zák.č.

282/1993 Z.z.. Okrem rozhodnutia Najvyššieho súdu poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR
IV. ÚS 216/2011-36. S prihliadnutím na túto skutočnosť mal za to, že žalobca je aktívne legitimovaným
subjektom a právnym nástupcom pôvodného vlastníka žalovaných nehnuteľností. Poukázal na správu
grófa Alberta Aponyho a Ištvána Apáthyho, ktorú v roku 1883 preskúmavali právnu povahu Študijnej
základniny na požiadanie Uhorského parlamentu a pričom zo správy z roku 1883 vyplynulo, že

základniny sú majetkom rímsko-katolíckej cirkvi. Mala za to, že Okresný súd Trenčín pri vydaní
napadnutého rozsudku nerešpektoval judikatúru rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktoré boli vydané za
účelom vyriešenia otázky zásadného právneho významu. Došlo teda tým k porušeniu práva žalobcu na
spravodlivý proces s tým, že v prípade, ak krajský súd nebude chcieť odvolaniu vyhovieť, žiadali, aby
bolo pripustené dovolanie, ktorým dôjde k vyriešeniu otázky, či je Rímskokatolícka cirkev biskupstvo

Nitra právnym nástupcom Študijnej základniny maďarský kráľovský verejný majetok.
10.Kpodanémuodvolaniusapísomnevyjadrilžalovaný1/Slovenskýpozemkovýfond,ktorýsastotožnil
s právnym posúdením veci vykonaný súdom prvej inštancie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil.
11. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný 4/, ktorý uviedol, že s námietkami zo

strany žalobcu nesúhlasí, pričom z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvého stupňa vykonal vo veci
rozsiahle dokazovanie, správne zistil skutkový stav veci, vec správne posúdil po právnej stránke
a správne sa argumentačne vysporiadal so skutkovým aj právnym posúdením celej veci. Žalobca
opakovane poukazuje na vývoj cirkevného majetku po roku 1918, s posúdením ktorého sa prvostupňový
súd dostatočným spôsobom vysporiadal, čo preukazuje rozsiahla argumentácia prvostupňového

súdu. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že konajúci súd pri vydávaní svojho rozhodnutia nerešpektoval
rozhodnutia Najvyššieho súdu. Žiadny právny predpis neukladá všeobecnému súdu povinnosť byť
viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu vydaného v inej veci, pričom súdne rozhodnutie
ako také nie je prameňom práva, ale je zdrojom argumentačnej sily pri zabezpečení súladnej aplikácie
a interpretácie právnych predpisov. Žalovaný považuje teda rozsudok za zákonný, správny a určitý

vychádzajúceho zo správne a úplne zisteného skutkového stavu veci.
12. Žalobca sa ďalej k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
13. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a
contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny

potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP z týchto dôvodov:
14. V prejednávanej veci mal odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie za preukázané, že žalobca
sa domáha pôvodne od žalovaného 1/ a následne aj žalovaných 2/, 3/, 4/ vydania vlastníctva k
nehnuteľnostiam, zapísaným v pozemnoknižnej vložke č. 1, k.ú. Opatová s tým, že z obsahu tejto vložky
vyplýva, že okrem iného v tejto boli zapísané aj parcely č. 776, 777/1, 778, 779/2, 696, 783/1, 784, 785,

786, 787 a 788. Tieto nehnuteľnosti podľa zápisu z pozemnoknižnej vložky boli vedené ako Maďarské
kráľovské verejné základniny (vzdeláviacia základnina). Následne zo záznamov pod č. 9 a 10 v časti
B pozemnoknižnej vložky, nehnuteľnosti na strane A, teda aj tieto parcely podľa návrhu Povereníctvapôdohospodárstvapozemkovejreformypodliehajúrevíziipodľazák.č.142/1947Zb.atietonehnuteľnosti
zamýšľa Povereneníctvo pôdohospodárstva pozemkovej reformy prevziať.
15.Listomzodňa02.11.1949Poverníctvoškolstvaviedaumení,odborpresprávuzákladnínvBratislave

upovedomil všetkých zamestnancov verejných základnín v trvalom služobnom pomere, že všetok
vlastnia poľnohospodársky majetok verejných základnín bol zrevidovaný podľa Zákona o revízii prvej
pozemkovej reformy č. 142/1947 Zb. a do konca decembra 1949 bude odovzdaný Národným podnikom
Československé štátne lesy a Československé štátne podniky.
16. Zápisnicou zo dňa 15.12.1949 bolo preukázané, že v tento deň sa uskutočnilo prevzatie lesného

majetku, veľkostatku Študijnej základniny Opatová nad Váhom od vlastníka osôb hospodáriacich podľa
zák.č. 142/1947 Zb. a jeho odovzdanie prídelcom. V prílohe č. 1a tejto zápisnice je zoznam parciel,
majetku Študijnej základniny v Opatovej nad Váhom, ktoré sa odovzdávajú Československým štátnym
lesom, n.p. Bratislava.
17. Výzvou zo dňa 30.03.2006 vyzval žalobca Slovenský pozemkový fond žalovaného 1/ o navrátenie
vlastníctvaknehnuteľnýmveciam,k.ú.Opatovávpozemnoknižnejvložkeč.1vzmysle§5ods.1zákona

ako povinnú osobu na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v k.ú. Opatová,
ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy, iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej
usadlosti, pričom nehnuteľnosti špecifikoval v prílohe k výzve podľa zápisu z pozemnoknižnej vložky č.
1 a identifikácie parciel. Pôvodným vlastníkom k nehnuteľnosti zapísaný v pozemkovej knihe je vedený
Maďarský, kráľovský majetok študijný fond, teda mal za to, že je to cirkevná právnická osoba, ktorý bol

vytvorený na základe rozhodnutia Márie Terézie a to je veľkým kráľovským diplomom zo dňa 25.03.1780.
Ďalej vo výzve poukázal na tú skutočnosť, že Študijný fond základnina bol zriadený ako zbožná, nie
svetská základnina a bol vytvorený výlučne z majetkov katolíckej cirkvi pre božstvá blahoslavenej Panny
Márie v Turci, ktoré vlastnícky aj právomocou patril Ostrihomskému arcibiskupovi Františkovi Forgáčovi.
O využiteľnosti a najmä pôvode majetku v predmetnom k.ú. Opatová svedčia historické skutočnosti

o pôsobení rehoľníkov v tejto lokalite pod označením Skalka historicky uznávané stavby kláštora na
Skalke, pozostatok pôvodnej kaplnky na Skalke sv. Svorada a Benedikta.
18. Uznesením zo dňa 16.12.2009 súd prvej inštancie pripustil, aby do konania namiesto doterajšieho
navrhovateľa vstúpila rímsko-katolícka cirkev biskupstvo Nitra so sídlom v Nitre z dôvodu, že
apoštolskou konštitúciou Slovachiae sacrorum antistites jeho svätosť pápeža Benedikta XVI. datovanou

14.02.2008 bola vyhlásená územná reorganizácia rímsko-katolíckej cirkvi na Slovensku, pričom
právnym nástupcom bratislavsko-trnavskej arcidiecézy na území dekanátov Bánovce nad Bebravou,
Trenčín, Topoľčany, Nemšová, Radošina, Bošany, Lužianky, Hronský Beniadik, Šurany, Štúrovo, Vráble,
Zlaté Moravce, Nové Zámky, Nitrianske Rudno, Molčanok, Nitra, Želiezovce je rímskokatolícka cirkev
biskupstvo Nitra so sídlom v Nitre.

19. Uznesením zo dňa 24.07.2013, č.k. 19C/85/2007-409 súd prvej inštancie pripustil, aby do konania
vstúpili na strane žalovaných ďalší účastníci a to Obvodný úrad Trenčín, Lesy SR a Mesto Trenčín s
prihliadnutím na ust. § 92 ods. 2, 3 O.s.p., kedy po začatí konania došlo k zmene správcov v časti
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, kedy správcami častí týchto nehnuteľností sa stali žalovaní,
ktorí mali byť pribratí do konania. Uznesením zo dňa 24.07.2014, č.k. 19C/85/2007-445 súd prvej

inštancie následne pripustil zmenu žaloby v náväznosti na ust. § 95 ods. 1, 2 O.s.p., kedy žalobca
požiadal o zmenu žaloby s prihliadnutím na tú skutočnosť, že v roku 2012 boli vykonané pozemkové
úpravy v k.ú. Opatová a teda po začatí konania došlo k prechodu v časti práv a povinností na nové osoby
a došlo aj k zmene označenia pôvodných pozemnoknižných vložiek na nové listy vlastníctva.
20. Je nepochybné, že po zmenách v novembri roku 1989 štát pristúpil k náprave majetkových krívd,

ktoré spôsobil v predchádzajúcom období, pričom boli prijaté reštitučné zákony č. 403/1990, zák.č.
282/1993 a v konečnom dôsledku aj zák.č. 161/2005 Z.z., ktorý v ust. § 1 upravuje navrátenie vlastníctva
knehnuteľnýmveciam,ktorénebolivydanépodľazák.č.282/1993Zb.,pričomžalobcasiuplatňujeprávo
na vydanie nehnuteľností práve v súlade s ust. zák.č. 161/2005 Z.z..
21. Zhodne so súdom prvej inštancie aj odvolací súd dospel k tomu právnemu záveru, že žalobca nie

je oprávnenou osobou, ktorej by svedčil reštitučný titul v zmysle ustanovení citovaného zákona. Faktom
je, že žalobca je registrovanou cirkvou, resp. je útvarom na územní Slovenskej republiky, avšak v konaní
nebolo jednoznačne preukázané, že by bol aj pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností, ktoré prešli
do vlastníctva štátu v období od 02.11.1938 do 01.01.1990 na základe odňatia bez náhrady postupom
podľa zák.č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zák.č. 46/1948 Zb. a novej

pozemkovej reforme a rovnako nebolo preukázané, že by bol právnym nástupcom takéhoto vlastníka.
22. K tomuto záveru dospel súd prvej inštancie a zhodne s ním aj odvolací súd predovšetkým na
základe skúmania historického vývoja v danej veci. V prejednávanej veci je nepochybné a v zásade
zrejme aj medzi stranami sporu aj nesporné, že pápež Klement XIV. v roku 1773 zrušil mnohé cirkevnérády jezuitov a majetok zrušených rádov dal do správy Arcibiskupstva ostrihomského. Iný pohľad na
to mala cisárovná Mária Terézia, ktorá sa snažila majetky previesť pod korunu a o nich aj sama
rozhodovať. Spor, ktorý z toho vznikol medzi ňou a pápežom sa nakoniec vyriešil tak, že Mária Terézia

súhlasila, aby pôvodné cirkevné majetky sa dali na účely zvyšovania vzdelanosti. Mária Terézia takto z
majetku uprázdnených opátstiev a prepozitúr klauzúl a kláštorov z majetku hnuteľného a nehnuteľného
zrušeného náboženského rádu Spoločnosti Ježišove, teda z majetku rímskokatolíckej cirkvi zakladá
Verejný fond základninu, z čoho teda vyplýva, že tento fond je samostatná právnická osoba od cirkvi
odlišná.

23. Pokiaľ vychádzame zo samotného prekladu dekrétu Márie Terézie z roku 1780 z latinčiny v tomto
sa konštatuje, že Mária Terézia pre verejné školy a vzdelávací systém určenými a ich väčšiu časť
uprázdnenýchmajetkovtýmtozákladomnáboženskémuráduzrušenejspoločnostipredchodcamikráľmi
Uhorska alebo aspoň s ich súhlasom, úplne všetky majetky hnuteľné i nehnuteľné spomenutého
zrušeného Náboženského rádu spoločnosti Ježišovej a pod dispozíciu zverené akékoľvek náboženské
fundácie,základniny,cirkevnédonáciesvojímspôsobomspravovanéaosobitnevydanéfundačnélistiny,

aby sa nezastavilo a naopak, aby tieto zdroje pripadli pre obecné dobro, pre starostlivosť kráľovskú
vo výchove a vzdelávaniu mládeže venujeme do večného daru základnine študijnej a obecných škôl
existujúce s predrahom kráľovstve uhorskom a pripojených provinciách, udeľuje a potvrdzuje základniny
administráciu politickej jurisdikcii a váženej študijnej komisii osobitne konštituovanej z grémia našej
kráľovskej miestodržiteľskej rady, ustanovuje všeobecné privilégia a práva udelené spomenutému

náboženskému rádu zrušenej Spoločnosti Ježišovej a potvrdzuje do generálnej základniny študijnej
oslobodenie od cudzieho práva, rovnako preniesla na základe najvyššieho patronátneho práva a
dozoru nad akýmikoľvek zbožnými základninami túto študijnú základninu a celý inštitút vzdelávania, v
ktorýchkoľvek sporoch tak aktívne, ako aj pasívne týkajúcich sa akýchkoľvek majetkov hnuteľných a
nehnuteľných. Zaopatrujeme, aby však nikdy v žiadnom čase ohľadom tejto základniny a skrze náš

predošlých spôsobom učinenej večnej donácie a fundácie spor vzniknúť nemohol, tiež že majetky
hnuteľné a nehnuteľné vkladáme do našej donácie a fundácie a milostivo ich uvádzame. Následne v
bode 10 daného dekrétu je konkrétne uvedené, že pod túto základninu spadá Opátstvo sv. Benedikta
Andreja na Skalke s prislúchajúcimi dedinami Opatová, Ujyesdo a Zliechov, dedinou Ľuborča udelenou
pri založení oltáru Najsvätejšej trojice v slobodnom Kráľovskom meste Trenčín, ktoré všetky uvedené

mestá v stolice Trenčianskej sú situované, ktoré kedysi kolégiu tohože mena prináležali.
24. Takýto záver je podložený účelom Študijného fondu, ktorý bol založený pre obecné dobro,
pre starostlivosť o výchovu a vzdelávanie mládeže podľa zakladajúceho dekrétu Márie Terézie
z 25.03.1780 a tiež spôsobom jeho správy, ktorá bola vykonávaná štátnymi orgánmi (kráľovská
komora, miestodržiteľská rada, zvláštne oddelenie bývalého uhorského ministerstva kultu a osvety,

cirkevný referát pri ministerstve, centrálna komisia RK cirkevných majetkov, likvidačná komisia pre
správu niektorých cirkevných majetkov atď., viď. Nástin súkromného práva platného na Slovensku a
Podkarpatskej rusi autorov Fajnor, Záturecký, Slovník verejného práva Československého, rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu Československej republiky č. 16643/24, Uhorský náboženský študijný fond
autora prof. PhDr. Petra Kónya PhD., majetky ostrihomského arcibiskupstva a iné cirkevné majetky na

Slovensku v rokoch 1918 až 1955, Verejnej základniny Bratislava autora Štefana Tomana a Júliusa
Urbanoviča. Z práce profesora PhDr. Petra Kónya PhD. štúdijný fond za výsostne verejný považoval aj
minister barón Jozef Eötvös s tým, že rovnako aj väčšina katolíckych politikov pri vypracovaní koncepcie
autonómnej uhorskej katolíckej cirkvi ani pri predpokladanej odluky od štátu, nepožadovali odovzdanie
fondu do vlastníctva cirkvi. Výnimkou bol Štefan Apáthy, na ktorého práve vo svojom odvolaní poukazuje

žalobca, ktorý sa snažil vo svojej analýze dokázať cirkevný charakter fondu argumentujúc legislatívou
z feudálneho obdobia a minister gróf Ján Zichy predpokladajúci vo svojej koncepcii autonómnej cirkvi
včlenenie fondu je jej majetku. Avšak spolu s prevzatím všetkých katolíckych škôl, ktoré dovtedy štát
financoval.
25. O charaktere Študijného fondu ako verejného fondu, verejnej základniny svedčí nepriamo aj

práca, Financovanie cirkvi v českých zemích v 20.století autora Petra Bradáča, z ktorej vyplýva,
že ani náboženské fondy zriadené Jozefom II. a slúžiace výhradne potrebám rímskokatolíckej cirkvi
nikdy neboli cirkevným majetkom, ale mali povahu samostatnej právnickej osoby (viď. rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu Československej republiky č. 3252/26).
26. Je nepochybné a v prejednávajúcej veci nesporné, že majetkový substrát tohto fondu bol vytvorený

z majetku rímskokatolíckej cirkvi, avšak jednalo sa o samostatnú právnickú osobu s povahou verejného
fondu, ktorá nebola nijako s rímskokatolíckou cirkvou viazaná.
27. Rovnako ani tzv. územný princíp aj s prihliadnutím na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Cdo
119/02 nepreukazuje, že by rímskokatolícka cirkev bola právnym nástupcom Študijného fondu. Tentorozsudok odôvodňoval právne nástupníctvo rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku, pokiaľ ide o majetok
vedený v pozemkových knihách na Ostrihomskú, Rábskú, či Jágerskú arcidiecézu. Ani Modus vivendi z
roku 1927, ani apoštolské konštitúcie „ad ecclesiastici regiminis incrementum“ a „qui divino“ nestanovili

právne nástupníctvo po Študijnej základnine, ale určili obvody diecéz na území Československej
republiky. Územný princíp, ktorý má takto platiť v rímskokatolíckej cirkvi, tak môže myšlienky o právnom
nástupníctvepoštudijnomfondeviesťvtedy,akbytentofondpreukázateľnezanikolaznejakéhodôvodu
by sa dal dôvodne domnievať, že jeho nástupcom treba hľadať medzi subjektmi rímskokatolíckej cirkvi.
28. Bez právneho významu v prejednávanej veci nie je ani tá skutočnosť, aký je charakter majetku

Študijného fondu pokiaľ má žalobca za to, že by sa malo jednať o majetok rímskokatolíckej cirkvi. Je
potrebnépoukázaťnarozhodnutieNajvyššiehosprávnehosúduČeskoslovenskejrepublikyč.16643/24,
z ktorého vyplýva, že cirkevný majetok bol a je majetkovou podstatou sui generis, ktorá slúži výhradne
účelom konfesným a na ktorú platné právo nenazerá inak ako na predmet istej starostlivosti a dozoru
štátnych orgánov. Správa majetku cirkevného je v rukách kléru a vplyv štátnej moci sa obmedzuje na
intenzívny dozor a zákazy voľného nadobúdania scudzenia a zabavenia cirkevných statkov. Cirkevným

majetkom - imaním rímskokatolíckej cirkvi sa má rozumieť súbor vecí a práv majúcich majetkovú
cenu, ktoré patria cirkvi sú trvale spojené s niektorým cirkevným ústavom a slúži účelom cirkvi (viď.
rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Československej republiky č. 9720/25). Z týchto rozhodnutí
ako aj z oboznámených kanónov kódexu kánonického práva možno dovodiť, že cirkevným majetkom
je taký majetok, ktorý patrí celej cirkvi, apoštolskému stolcu, cirkevnej právnickej osobe, slúži výhradne

účelom cirkvi, jeho správa je v rukách cirkvi a z hľadiska štátu je len predmetom istej starostlivosti
dozorov štátnych orgánov. Žiadnu z týchto podmienok súd nemal za splnenú. Majetok študijného
fondu patril Študijnému fondu ako samostatnej právnickej osobe, verejnému fondu, ktorý bol odlišný
od rímsko-katolíckej cirkvi a nebol ani právnickou osobou. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo,
že tento majetok neslúži výhradne potrebám rímskokatolíckej cirkvi, keď v konaní bolo preukázané,

že z výnosov z jeho majetkov boli zabezpečované bývalé jezuitské gymnáziá, tzv. normálne školy,
štátom podporované základné školy a postupom času nadobudli školy v Rakúsko-Uhorsku občiansky
charakter. Študovali na nich nielen katolíci, ale aj protestantskí a židovskí žiaci aj s ohľadom na §
2 a 3 zák.č. 48 z 25.05.1868. Rímskokatolícka cirkev nemala na vyučovanie iných predmetov ako
náboženstva na štátnych školách žiaden vplyv. Výchovné ústavy, ktoré sú celkom alebo sčasti zriadené

alebo financované štátom môžu dnes užívať všetci občania bez ohľadu na ich vierovyznanie, šľachtické
koncily,KráľovskáakadémiavKošiciachsdvojročnýmfilozofickýmaprávnickýmkurzom,Štátnaškolská
práva ľudových škôl, či štipendiá pre učiteľov ľudových škôl. Ani správu študijného fondu nevykonávala
cirkev, ale ako už bolo povedané orgány štátu, pričom ani po uzatvorení Modus vivendi z roku 1927
neprešla správa majetkov študijného fondu do rúk cirkvi (do správy apoštolského administrátora v

Trnave, ktorý zriadil osobitnú ustanovizeň - ústrednú správu Dr. Jantauscha z niektorých cirkevných
majetkov na Slovensku prešla len správa cirkevných majetkov maďarských cirkevných ustanovizní
na území Slovenska) a majetky verejnoprávnych základnín, teda aj Študijného fondu dostali osobitnú
ústrednú správu, ktorá počnúc v roku 1935 začala pôsobiť ako Centrálna správa verejnozákladninných
majetkov v Bratislave.

29. Suma sumárum teda možno konštatovať, že Študijný fond bol založený Máriou Teréziou z
opustených cirkevných majetkov a skonfiškovaných majetkov niektorých reholí, čo však svedčí o
pôvodne majetkovej podstaty Študijného fondu, ale nie o jeho ďalšom charaktere. Cisár Jozef II. nariadil
zlúčenie univerzitného a študijného fondu a inkameraciu týchto fondov, následkom čoho boli majetky
fondov 02.02.1782 odovzdané Kráľovskej dvorskej komore a tento stav sa zmenil po smrti Jozefa II.,

kedy boli v roku 1793 majetky oboch fondov odňaté dvorskej komore a následne bola správa týchto
majetkov daná späť Miestodržiteľskej rade.
30. Z hľadiska historického charakter základnín osvedčuje správa likvidačnej komisie pre správu
cirkevných majetkov na Slovensku, zriadená pri referáte Ministerstva školstva a Národnej osvety v
Bratislave zo dňa 14.01.1927, ktorá sumarizuje historický vývoj Študijných základnín, pričom v správe

sa okrem iného odvoláva na nález Najvyššieho správneho súdu zo dňa 22.03.1922 pod č. 4050,
avšak s tým, že čo sa týka účelového majetku cirkevného viazaného nemožno priznávať, že by
týmto bolo rozhodnuté aj pokiaľ sa týka práve predmetných a v pôvodnom Uhorskom zákonodarstva
súhrnne verejnozákladninným pojmom označeným fondovým majetkom. Majetky náboženskej študijnej
a univerzitnej základniny povahovej, ani po stránke historickej, ani po stránke formálnej a účelovej,

nie sú účelovým majetkom cirkevným, ale verejnoprospešným a verejno-účelovými základninami.
Ďalej sa správa zaoberá historicky pojmom Náboženská základnina, Študijný alebo účelový fond a
tiež pojmom Univerzitný fond. V správe sa tiež rozoberá obdobie po smrti Jozefa II. v roku 1793,
kedy majetky oboch fondov boli odňaté Dvorskej komory a od 01. augusta tohože roku potiažnepo zrušení Veľkej výsadnej listiny univerzity na základe kráľovského rozhodnutia zo dňa 20.01.1804
bola správa majetkov späť daná Miestodržiteľskej rade a postupne bola zriadená tá samá správa,
ktorá ohľadne týchto majetku i na Slovensku až do štátnej prevratu zostala. Bola zriadená spoločná

správa a spoločná pokladnica verejnozákladninných majetkov pričlenená ako zvláštne oddelenie
bývalého Uherského ministerstva kultu a osvety zvané: Oddelenie verejných základnín. Ďalej sa v
správe konštatuje, že akokoľvek prakticky medzi správou majetkov fondu, náboženského, študijného a
univerzitného v bývalom Uhorsku nebolo žiadnych rozdielov ohľadne univerzitného fondu činil sa tento
jaksi pragmatický rozdiel, že dôchodky tohto fondu boli v štátnom rozpočte vedené pri položke univerzít.

Že uvedené fondové majetky boli svojou povahou verejný majetok, účelový a nie účelový majetok
cirkevný, mimo horeuvedeného historického podkladu svedčia aj ďalšie zákonné články bývalého
uhorského zákonodarstva, napr. Zákonné články II. z roku 1855 a LXV z roku 1912, podľa ktorých
všetci úradníci a zamestnanci týchto majetkov boli čo do aktívnych a výsluhových pôžitkov i po stránke
pragmatikálnej na roveň, respektíve identicky postavený zamestnancom štátnym. Tento stav správy
majetkov fondových bol na území Slovenska prechodne a dočasne narušený štátnym prevratom. Ak by

majetky týchto fondov zostavšie bez jednotného hlavného vedenia neboli vystavené záhube, minister
s plnou mocou pre Správu Slovenska svojim Nariadením č. 6525/1919 zriadil Centrálnu komisiu pre
správu RK majetkov na Slovensku i správu týchto fondových majetkov tejto komisii. Táto komisia bola
zrušená Nariadením tohože ministerstva č. 9656/23 a výnosom Ministerstva školstva č. 108.207/23 bola
zriadená a podpísaná Likvidačná komisia pre správu niektorých cirkevných majetkov na Slovensku pri

referáte tohože Ministerstva v Bratislave. Týmito opatreniami nijako nebol narušený právny charakter
fondových majetkov. Že sa jedná o majetok Verejnej základniny a o reštitúcii právneho stavu i po
stránke formálnej a správnej, dôkazom toho je, že i sama podpísaná komisia i Referát ministerstva
školstva pripravili odovzdanie správy týchto majetkov opäť do priamej pôsobnosti Ministerstva školstva
a Národnej osvety v Prahe. Právne zastupovanie týchto majetkov v zmysle 84 paragrafu zákona

číslo zákonného článku LIV. z roku 1882 náležalo verejnozákladninnému fiškusovi teraz ho sprevádza
Generálna finančná prokuratúra v Bratislave. Majetky náboženskej základniny, študijnej a univerzitnej
základniny na Slovensku nie sú účelový viazaný majetok cirkevný, ale temer inkamerované v správe
štátu sa nachodiace verejno-prospešné verejné základniny. Je pravda, že Záborovým zákonom č.
215/1919 Zbierky zákona ohľadne fondových majetkov nebola stanovená výnimka, že by tieto boli zo

záboru vylúčené a komisia požiadala, aby tieto základninné majetky boli zo záboru alimine vylúčené,
avšak keďže tejto žiadosti nebolo vyhovené, komisia predkladala alternatívnu žiadosť pre praktické
vyriešenie. Ďalej sa v správe sumarizuje aký majetok zostal náboženskej základnine a ako má byť s
ním ďalej naložené. Ďalej sa zaoberá Študijnou základninou, rozsahom jej majetku, kde sa konkrétne
spomína aj Opatová nad Váhom s tým, že na objekt Študijnej základniny v Opatovej nad Váhom

a Zliechov v Gápli bola tiež daná poznámka záboru, pričom sa jedná o väčšinu lesných majetkov
a poľnohospodárske pozemky mimo deputátnych pozemkov sú jednak existenčnou podmienkou tam
pracujúcej sklárne, ako zdroje výživy celého obyvateľstva obci Zliechov Gápel, žiada zdvorilo, aby tu od
prídelu bolo vôbec upustené, poťažne nakoľko by nejaký prídel bol predsa nutný, nech sa to stane v
zmysle bodu II. alternatívnej žiadosti. Správa sa tiež zaoberá majetkom univerzitnej základniny.

31. Ako bolo ďalej naložené s verejnými základninami svedčí inventár verejných základnín založený v
Štátnom ústavnom archíve SSR, spracovaný Štefanom Tomanom a Júliusom Urbanovičom v Bratislave
v roku 1975, kde sa sumarizuje vývoj správy verejných základnín z rokov 1919 až 1954, kde sa zároveň
konštatuje, že pri vzájomnej zabezpečenia kontinuitu a riadneho hospodárenia nová štátna správa
prostredníctvom Cirkevného referátu pri ministerstve s plnou mocou pre Správu Slovenska zriadila

na týchto majetkoch na jar v roku 1919 dočasné trojčlenné kuratória. Ich úlohou bolo zistiť konečný
stav benefícií a dbať o zachovávanie ich účelom majetkovej podstaty. Takto bolo zriadených celkovo
päť kuratórií a keďže ich činnosť nebola dostatočná minister s plnou mocou pre Správu Slovenska
na základe § 14 zák.č. 64 Zbierky zákonov zo dňa 10.12.1918 uvalil na všetky majetky okrem iného
aj základnín na území Slovenska nútený štátny dozor a zriadil Centrálnu komisiu pre Správu RK

cirkevných majetkov na Slovensku, ktorá do správy postupne prevzala majetkové komplexy s tým, že
táto Centrálna komisia bola zrušená Nariadením ministra s plnou mocou pre Správu Slovenska ku dňu
01.11.1923 a jej kompetencie boli prenesené na Likvidačnú komisiu pre Správu cirkevných majetkov
na Slovensku zriadenú pri Referáte ministerstva školstva a Národnej osvety v Bratislave s tým, že
na základe úpravy pomerov medzi Československým štátom a cirkvou reprezentovanou Vatikánom

(Modus Vivendi) cirkevné majetky maďarských cirkevných ustanovizní na území Slovenska prešli do
Správy apoštolského administrátora v Trnave, ktoré pre ich správu zriadil tzv. Ústrednú správu Dr.
PavlaJantouschaniektorýchcirkevnýchmajetkovnaSlovensku.PodSprávoulikvidačnejkomisiezostali
len majetky verejných základnín, pre ktoré bola zriadená Ústredná správa pod názvom „Centrálnaspráva verejnozákladninných majetkov v Bratislave“. Pred rozbitím Československej republiky pod
Správou likvidačnej komisie podliehali majetky Náboženského fondu, Študijného fondu, a okrem iného
konkrétne sa tu spomína majetok v Opatovej a majetok Univerzitného fondu. Od roku 1938 do roku

1945 bola Likvidačná komisia zrušená a jej funkciu prevzala novozriadená päťčlenná „Správna rada
verejnozákladninných majetkov na Slovensku“. Po oddelení základninných majetkov od cirkevných sa
postupne oddeľovala aj agenda Verejných základnín od Správy cirkevných majetkov, čím sa vytvorila
samostatná ustanovizeň, ktorej priamo podliehali Lesné hospodárske správy základnín.
32. Z tohto dôvodu dospel potom odvolací súd k tomu záveru, že Študijný fond je subjektom odlišným od

rímsko-katolíckej cirkvi, nebol právnickou osobou rímskokatolíckej cirkvi a jeho majetok nebol majetkom
cirkevným. Faktom je, že bol preukázaný prechod nehnuteľností v k.ú. Opatová, pôvodne zapísaným
v pozemnoknižnom protokole č. 1 do vlastníctva štátu v rozhodnom období, avšak nestalo sa tak na
ujmu žalobcu rímsko-katolíckej cirkvi, či inej cirkevnej právnickej osoby, keď títo neboli vlastníkom tohto
majetku v čase prevzatia. Preto bola žaloba správne pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie na strane
žalobcu zamietnutá.

33. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že na Okresnom súde Trenčín ako aj Krajskom súde v Trenčíne
ako súde odvolacom prebehli viaceré konania týkajúce rovnakých nárokov, pričom v konaní vedenom
na Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 15C/87/2007 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne
5Co/376/2013 sa viedol spor Rímskokatolíckej cirkvi, biskupstvo Nitra proti žalovaným Lesom SR,
týkajúcichsarovnakejpozemnoknižnejvložke,avšakpoidentifikáciiinýchparcielztejtopozemnoknižnej

vložke, kde právoplatne bol návrh žalobcu zamietnutý z rovnakého dôvodu, t.z., kedy súd prvej inštancie
zhodne s odvolacím súdom dospeli k záveru, že žalobca nie je vecne aktívne legitimovaný z rovnakých
dôvodov ako v tomto prejednávanom spore. I v tomto spore sa konštatuje, že Rímsko-katolícku cirkev
nemožno pokladať za právneho nástupcu Študijného fondu a to i s prihliadnutím na tú skutočnosť, že
Študijnázákladninanezanikla,nakoľkozuzneseniaVládyČeskoslovenskejrepublikyzodňa21.10.1952

vyplýva, že Študijný fond bol výslovne vyňatý zo zrušenia, ktoré dopadlo na všetky fondy účelov imania
a nadácie správe ústredných úradov a ich orgánov. Rovnako sa súd v tomto konaní vysporiadal s tzv.
územným princípom zakotveným v rozhodnutí NS SR, sp.zn. 3Cdo 119/02 a toto rozhodnutie nemení
nič na závere súdu v tom smere, že navrhovateľ, ani iná cirkevná právnická osoba, či Rímsko-katolícka
cirkev nie je právnym nástupcom Študijného fondu.

34. Z obdobných právnych záverov vychádzal Krajský súd v Trenčíne aj vo veciach vedených na
Okresnom súde Trenčín pod sp.zn. 20C/102/2006, ktorá bola prejednávaná odvolacím súdom pod
sp.zn. 6Co/856/2015, kedy v tomto spore sa Rímskokatolícka cirkev, biskupstvo Nitra domáhala vydania
nehnuteľností voči Slovenskej republike - Lesy SR titulom reštitučného zákona č. 161/2005 Z.z., kde aj
v tejto veci oba stupne súdov uzatvorili, že Rímsko-katolícka cirkev nie je právnym nástupcom Študijnej

základniny a preto pre nedostatok vecnej aktívnej legitimácie bola táto žaloba zamietnutá.
35. Uznesením Ústavného súdu SR III. ÚS 139/2016-17 bola odmietnutá sťažnosť Rímsko-katolíckej,
biskupstvo Nitra, ktoré namietalo porušenie základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne 5Co/376/2013, kedy zo sťažnosti cirkvi vyplývalo, že považovala rozsudok krajského
súdu za nesprávne rozhodnutie, ktoré je po skutkovej a právnej stránke nedostatočne zdôvodnené,

pričom základnej sťažnostnej argumentácie nesúhlas sťažovateľky s posúdením aktívnej legitimácie v
konaní pred všeobecnými súdmi, t.j. právneho nástupníctva po Študijnom fonde založenom cisárovnou
Máriou Teréziu a tým aj posúdenie splnenia podmienok na vrátenie vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam v zmysle reštitučného zákona s tým, že ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd
konal v medziach svojej právomoci príslušnej hmotnoprávnej a procesnoprávne ustanovenia právnych

predpisovpodstatnépreposúdeniedanejveciinterpretovaťaaplikovaťsúladnýmspôsobom,jehoúvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické a preto celkom legitímne a právne akceptovateľné. Ústavný
súd dospel k záveru, že nedošlo ani k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky vlastniť
majetok a právo na ochranu majetku a preto napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k
porušeniu označených práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru.

36. Odvolací súd je si plne vedomý rozhodnutia Najvyššieho súdu 1Mcdo 9/2010. Rovnako sa
stotožňuje v plnom rozsahu s konštatovaním Najvyššieho súdu v tom smere, že ratio legis zák.č.
161/2005 Z.z. je aspoň čiastočne zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd spáchaných
na majetku cirkvi a náboženských spoločností, pričom jeho cieľom bolo umožniť oprávneným osobám,
ktoré nestihli uplatniť nárok v lehote určenej zákonom 282/93 Z.z.. Rovnako faktom je, že žalobca

patrí medzi štátom registrované cirkvi a rovnako sa stotožňuje aj s konštatovaním v tom smere, že
Modus Vivendi zo 17.12.1927 upravil vzťahy medzi Československou republikou a Svätou stolicou,
kde následne boli určené obvody diecézne na území Československej republiky tak, aby sa tieto kryli
so štátnymi hranicami. Rovnako faktom je, že z Nálezu Najvyššieho správneho súdu z 25.06.1925pod č. 9720/26 platilo, že cirkevným majetkom sa rozumel súbor vecí a práv majúcich majetkovú
cenu, ktoré patrili cirkvi, trvalo boli spojené s niektorým cirkevným účelom, ústavom a slúžili účelom
cirkvi. Ako bolo konštatované v bode 27 rozhodnutia 5Co 58/2009 táto podmienka však splnená v

prejednávanejvecinebola,pretožemajetokneslúžilvýhradnepotrebámrímsko-katolíckejcirkvi,nakoľko
z výnosu majetkov boli zabezpečované bývalé jezuitské gymnáziá, teda školy štátom podporované
základné školy, ktoré nadobudli postupom času v Rakúsko-Uhorsku občiansko-právny charakter s tým,
že Správu fondu nevykonávala cirkev, ale orgány štátu, pričom ani po uzavretí Modusu Vivendi v
roku 1927 neprešla Správa majetku študijného fondu do rúk cirkvi, avšak majetkom verejno-právnych

základnín aj Študijného fondu dostali osobitnú ústrednú správu, ktorú počnúc rokom 1935 bola zverená
Centrálnej správe verejnozákladninných majetkov v Bratislave. To, že Študijná základnina netvorila
súčasť hierarchického zriadenia rímsko-katolíckej cirkvi nespochybňuje vo svojom rozhodnutí Najvyšší
súd v rozhodnutí 1Mcdo 9/2010, avšak v závere rozhodnutia uvádza, že pri výklade pojmu oprávnenej
osoby nemožno obísť, aký bol pôvod - majetkový základ tohto fondu, z čoho je teda nesporné, že
skutočne majetkovým základom fondu bol pôvodne cirkevný majetok, ktorý však tento charakter stráca

dekrétom Márie Terézie, pričom zrejme účelom a zmyslom reštitučného zákona nie je a nemohlo byť
na právo krívd spôsobenej cirkvi dekrétom Márie Terézie a následným historickým vývojom vo vzťahu
k týmto majetkom, nakoľko obdobie definované reštitučným zákonom je definované za čas od náprava
krívdnamajetkucirkvispôsobenávčaseod08.05.1945židovskýmnáboženskýmobciamod02.11.1938
do 01.01.1990, čo však nie je prejednávaný prípad v spornej veci.

37. Vo vzťahu k rozhodnutiu 1Cdo 247/2006 toto rozhodnutie reaguje na reštitučný zákon č. 282/1993
Z.z. a nie na reštitučný zákon, ktorý je predmetom v tejto prejednávanej veci. Z obdobného princípu
vychádzalo aj rozhodnutie 1Mcdo 9/2007, ktoré naväzuje na Reštitučný zákon č. 282/1993 Z.z. a teda
nie z pohľadu Reštitučného zákona, ktorý bol predmetom tohto konania, pričom charakter a použitie
fondu odôvodňuje odvolací súd v tomto rozhodnutí v bodoch 24., 27., 28. a 29. Tohto rozhodnutia.

38. Čo sa týka rozhodnutia 2Cdo 201/2009 vo vzťahu k charakteru a účelu Študijného fondu je potrebné
poukázať okrem vyššie uvedeného aj na literatúru, z ktorej odvolací súd vychádzal pri posudzovaní
tejto právnej veci ako Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi autorom
Fajnor Záturecký, Slovník verejného práva Československého, Rozhodnutie Najvyššieho správneho
súdu Československej republiky č. 16643/24, Uhorský náboženský študijný fond autora profesora PhDr.

Petra Kónya PhD., majetky Ostrihomského arcibiskupstva a iné cirkevné majetky na Slovensku v rokoch
1918 až 1955, Verejné základniny Bratislava autora Štefana Tomana a Júliusa Urbanoviča, ďalej práca
autora Petra Bradáča ako aj rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Československej republiky č.
3252/26.
39. Odvolací súd sa rovnako zaoberal aj rozhodnutím Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 216/2011,

ktoré však vychádza zo skutkovo odlišného základu ako v prejednávanej veci, kedy je zrejmé, že síce
sa odvoláva na tento Reštitučný zákon č. 161/2005 Z.z., pričom toto rozhodnutie Ústavného súdu sa
zaoberalo reštitučným nárokom rímsko-katolíckej cirkvi, ktorej nárok odvolací súd v žiadnom prípade
nespochybňuje, pričom Ústavný súd sa v tomto rozhodnutí zaoberal ako náležitosťou výzvy na vydanie
nehnuteľnosti, ktorú v tomto prípade odvolací súd nespochybňuje ako aj označenie nehnuteľností, ktoré

majú byť predmetom vydania a rovnako odvolací súd nespochybňuje oprávnenie rímsko-katolíckej cirkvi
domáhať sa svojich reštitučných nárokov v zmysle reštitučných zákonov. Z toho teda vyplýva, že v tomto
kontexte sa Ústavný súd charakterom Študijnej základniny nezaoberal vôbec a preto na danú právnu
vec nie je toto rozhodnutie použiteľné.
40. Odvolací súd o návrhu o pripustenie dovolania nerozhodoval vychádzajúc z aktuálnej

procesnoprávnej úpravy podľa Civilného sporového poriadku, ktorý nahradil a zrušil do 30.06.2016
účinný Občiansky súdny poriadok vychádzajúc z prechodného ust. § 470 ods. 1 CSP (t.j. ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti), ktorý
procesný predpis podmienky prípustnosti dovolania zjednotil a novoprijatá právna úprava upúšťa od
prípustnosti dovolania založenej rozhodnutím dovolacieho súdu.

41. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 § 396 ods.
1, CSP, kedy v spore úspešným žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/ odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100% voči žalobcovi, ktorý úspech vo veci nemal, pričom o výške trov odvolacieho
konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktoré
vydá vyšší súdny úradník.

42. Senát odvolacieho súdu rozhodol v prejednávanej veci pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).