Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/178/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210448
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3512210448.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice

Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa A., s.r.o., so sídlom N., A. XX, L.: XX XXX
XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou T. A., s.r.o. so sídlom N., B. 4, proti odporcovi Z. republika
- O. spravodlivosti SR, so sídlom N., R. námestie XX, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 23. októbra
2013, č.k. 7C/303/2012-39, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd
zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 125,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 479,44 Eur z titulu

nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za
preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora JUDr. F.
G. bola doručená dňa 15.07.2010 Okresnému súdu Piešťany, ktorý dňa 27.08.2010 vyslovil miestnu
nepríslušnosť a postúpil spis na ďalšie konanie Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom, pričom spis
bol na Okresný súd Nové Mesto na Váhom doručený dňa 22.10.2010. Uznesením zo dňa 30.11.2010,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.04.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 09.03.2011 o zastavení odvolacieho konania pre späťvzatie odvolania oprávneným, exekučný

súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol čo do zmenkového úroku v časti
prevyšujúcej sumu 132,24 Eur a dňa 02.12.2010 vydal poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej
časti pod č. 5304 014382*. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4
ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
541/2003 Z. z.“). Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení
zákona považoval návrh navrhovateľa v celom rozsahu za nedôvodný. Mal za to, že navrhovateľ

ani v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov
zodpovednostného právneho vzťahu. V prvom rade uviedol, že navrhovateľ mal možnosť domáhať sa
ochrany svojho práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím
inštitútuústavnejsťažnostivsúladesust.§127ods.1ÚstavySR,keďžesúdneatýmiexekučnékonanie
nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len
ÚstavnýsúdSRnapodkladeústavnejsťažnosti,resp.predsedasúdunapodkladesťažnostinaprieťahy.
Hoci súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody postupuje podľa znenia

zákona účinného do 31.12.2012, zastaval názor, že v zmysle ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona je
dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon
v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v
konaní alebo iného zásahu vychádzať z horeuvedených záverov, pretože i samotná súdna prax v tejtooblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o
náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní v

tomto smeče, právoplatného rozhodnutia ES pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia ÚS SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým ÚS SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. V tejto súvislosti uviedol, že i keď v niektorých exekučných konaniach nebol urobený úkon
alebo vydané rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností

veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Dôvodil, že aj keď by takýto nesprávny
úradný postup súdu bol daný, navrhovateľ vôbec nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy
priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným postupom. Za potrebné považoval uviesť, že v niektorých
exekučných konaniach bola dĺžka konania ovplyvnená aj správaním navrhovateľa a súdneho exekútora,
ktorí na opakované výzvy súdu nereagovali, dokonca súdny exekútor odmietol vyzvať oprávneného
postupom podľa ust. § 40 Exekučného poriadku na predloženie súdom žiadaných písomností. Takýto

postoj označil za prejav nedostatočného záujmu účastníka konania o odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa účastník mohol nachádzať a rozhodnutie súdu bolo preto ovplyvnené aj procesnou pasivitou
oprávneného, teda v tomto konaní navrhovateľa. V prvom rade preto skúmal, či navrhovateľ podal
v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť
urýchlené rozhodnutie vo veci. Ako vyplýva z pripojených spisov oddelenia Spr, navrhovateľ nepodal

účinne sťažnosť na prieťahy konaní predsedovi súdu s vybavením sťažnosti tak, aby bolo konštatované,
že v exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Rovnako nemal preukázané, že by navrhovateľ
uplatnil svoje právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu SR pre porušenie základného práva na
súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku a podobne. Považoval za

zrejmé, že navrhovateľ v predmetnom konaní neurobil žiadne úkony, ktoré by viedli k snahe docieliť
urýchlené konanie vo veci. Ďalej konštatoval, že navrhovateľ uplatňuje svoj nárok na náhradu škody
s poukazom na exekučné konania, v ktorých navrhol vykonať exekúciu alebo viedol exekúciu na
svoj návrh na podklade exekučného titulu, a to vo väčšine prípadov rozhodcovského rozsudku, ktorý
tak ako bol v mnohých súdnych rozhodnutiach prvostupňových ako i odvolacích súdov a nakoniec i

súdu NS SR vyhodnotený ako nezákonný exekučný titul, tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy účinky
vykonateľného rozhodnutia nemalo, nikdy platne nepriznalo navrhovateľovi žiadne plnenie práve z
dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú má navrhovateľ vo všetkých úverových zmluvách
upravenú identicky. Vychádzajúc z uvedeného dôvodil, že v takýchto exekučných konaniach nemohol
vzniknúť nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by navrhovateľovi mohla vzniknúť

škoda alebo nemajetková ujma. K tvrdeniu navrhovateľa, že v období nečinnosti súdu mu vznikla
škoda uviedol, že toto svoje tvrdenie navrhovateľ ničím nepreukázal. Dospel totiž k záveru, že pokiaľ
navrhovateľ spravuje svoje vymáhané pohľadávky v informačnom systéme, náklady na tento systém si
musí pokryť sám, tieto náklady nemôžu byť zvýšené v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia
súdu. Zdôraznil, že zákonom stanovená lehota 15 dní sa vzťahovala len také rozhodnutie súdu, ktoré

malo za následok vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a nie na rozhodnutie, ktorým bola žiadosť o
udeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietnutá.Pretozoskutočnosti,žerozhodnutiaozamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia neboli vydané v 15 dňovej lehote, nemožno vyvodiť to, že by sa Okresný
súd Nové Mesto nad Váhom dopustil protiprávneho konania v tej časti ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z., že by nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Nemohol súhlasiť s právnym

posúdením navrhovateľa, ktorý konštatoval, že v danej exekučnej veci došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, keďže jeho skutkové tvrdenie o konaní, ktoré vyvolalo zodpovednosť štátu, sa nevzťahovalo
k postupu, ale k rozhodnutiu súdu, pričom z ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vyplynulo že,
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným

orgánom. V danom prípade však nezistil, že by bolo rozhodnutie, ktorým bola v časti zamietnutá žiadosť
o udelenie poverenia, zmenené alebo zrušené, vychádzajúc z čoho preto podľa jeho názoru nebola v
danom prípade daná zodpovednosť štátu. Zdôraznil, že exekučný súd konal tak, že medzi doručeným
žiadosti o udelenie poverenia a jeho rozhodnutím ubehlo nie viac ako 260 dní, ale 38 dní. Dospel tak
k záveru, že takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u navrhovateľa vznik škody a preto návrh

navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania s poukazom na ust. § 151 ods. 3 O.s.p.
nerozhodol dôvodiac, že v dôsledku väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní bude o trovách
konania rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý namietal, že v prejednávanej veci
došlo v konaní k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., kedy účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom. V konaní tiež došlo k vadám uvedeným v tom smere, že

rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenia právneho predpisu a tiež nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal popretie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy
navrhovateľ ako strana konania nebol pred vyhlásením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením

odporcu k žalobe, nebol oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom
spise, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
tvrdeniam vyjadriť, rovnako nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Mal za to,
že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Súdu prvého stupňa vytýkal,
že porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces s tým, že vykonal dokazovanie, ktorého obsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám a okrem toho vykonal dokazovanie listinami,

ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Namietal tiež, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, kedy navrhovateľ
v samotnom návrhu upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho managmentu, je potrebné z konania vylúčiť. Názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, ústavného súdu a

Európskeho súdu v Štrasburgu neobstojí a preto podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva
na nestranný súd, ktorej výsledok bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Súd prvého stupňa sa
preto podľa jeho názoru dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Označil za zrejmé, že nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva hneď v

niekoľkých skutočnostiach, nie len v jednej z nich, pričom konajúci súd sa musí vysporiadať so všetkými
vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu. Žiadal v konečnom dôsledku, aby krajský súd
ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil ako nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust.

§ 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.
Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné:

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.

Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní
dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník
má povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto
povinnosti je viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p.,

odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti
účastníka konania skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého
dôvodu o odročenie. Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom
prvého stupňa na deň 23.10.2013, predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 23.09.2013, svoju neúčasť
písomne neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania a preto súd prvého

stupňasprávnevovecirozhodovalvzmysleust.§101ods.2O.s.p.vneprítomnostiriadnepredvolaného
navrhovateľa ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na kontradiktórne
konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,

súd nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť
je potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si

súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú, dôkaznú
povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok
spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú
povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrh na začatie konania, vo vyjadrení k nemu
mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom

je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu
(samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122
ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie
rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na
konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že
na pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom príslušného exekučného

spisu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a
poskytolmožnosťobomúčastníkomzúčastniťsapojednávania,čímmalimožnosťvyjadriťsakdôkazom,
resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa
nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných
prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal

zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv
a záväzkov. Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému
z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti

vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania, skutočnosť, že toto nebolo navrhovateľovi
pred uskutočnením pojednávania doručené, treba pripísať krátkosti času, nakoľko toto bolo doručené
na súd prvého stupňa dňa 18.10.2013 a termín pojednávania bol vytýčený na 23.10.2013. Tým, že

súd prvého stupňa vo veci nariadil pojednávanie, však vytvoril pre navrhovateľa možnosť oboznámiť
sa s obsahom predmetného vyjadrenia. Okrem uvedeného treba zdôrazniť, že súd prvého stupňa
svoje rozhodnutie vo veci v konečnom dôsledku založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet
vyjadrenia odporcu, pričom podstata argumentácie protistrany musí byť navrhovateľovi známa už z
veľkého množstva iných súdnych konaní, v ktorých voči odporcovi uplatňuje nárok na náhradu škody

a nemajetkovej ujmy na základe obdobných skutkových okolností a v ktorých mu vyjadrenie odporcu
k návrhu bolo doručené.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval. Odvolací súd v aktuálnom

konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Dôvod na
vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom
je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre
účely preskúmavanej veci odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym

úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú škodu a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

Zároveň na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že súdny
exekútor doručil dňa 15.07.2010 Okresnému súdu Piešťany žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Po postúpení veci na ďalšie konanie Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom ako súdu
miestne príslušnému dňa 22.10.2010 exekučný súd uznesením zo dňa 30.11.2010, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.04.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09.03.2011
o zastavení odvolacieho konania pre späťvzatie odvolania oprávneným, žiadosť o udelenie povereniana vykonanie exekúcie zamietol čo do zmenkového úroku v časti prevyšujúcej sumu 132,24 Eur a dňa
02.12.2010 vydal poverenie na vykonanie exekúcie vo zvyšnej časti pod č. 5304 014382*.

Nie je teda pravdou, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia
rozhodol najskôr jej zamietnutím vo vymedzenej časti do 38 dní od doručenia žiadosti a následne o
ďalšie 2 dni vo zvyšnej časti poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Pokiaľ ide o čiastočné
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, odvolací súd zdôrazňuje, že podľa ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď

súd exekučný vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia teda nevyplýva,
že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučnéhotituluzozákonomažiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcieuznesením(hociaj
len čiastočne) zamietne. Súdu lehota na rozhodnutie o žiadosti v prípade, keď zistil nesúlad exekučného
titulu so zákonom teda neplynula, pričom dobu na rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu
prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky a túto vyhodnotiť aj z

pohľadu ochrany spotrebiteľa považuje aj odvolací súd za primeranú. Z tohto pohľadu potom nemožno
konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie. Porušenie, resp. nedodržanie zákonnej lehoty
nemožno konštatovať ani v súvislosti s následným rozhodnutím exekučného súdu o vydaní poverenia
pre exekútora vo zvyšnej časti, keďže zákonná 15-dňová lehota od doručenia žiadosti v zmysle ust. §
44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d).

V tomto smere preto základné skutkové tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že súd prvého stupňa nevydal
poverenie pre súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote neobstojí a preto bol v
konečnom dôsledku v celom rozsahu správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný, a to s poukazom na jeho skutkové tvrdenia tvrdené v návrhu ako aj

s poukazom na neunesenie dôkazného bremena na strane navrhovateľa v prejednávanej veci.

Preto krajský súd ako súd odvolací v konečnom dôsledku rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne
správnepotvrdil,pričomzároveňdodáva,žepokiaľsanavrhovateľvosvojomodvolanídovolávaústavnej
sťažnosti, ktorú podal na postup krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou

iných krajských súdov, tieto sťažnosti ako vyplýva z ustálenej praxe boli ústavným súdom zamietnuté a
preto ani táto námietka o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom zo strany navrhovateľa dôvodná nie je.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd s poukazom na ust. § 224 ods. 4 O.s.p. nerozhodoval,
keďže rozhodnúť o nej je povinnosťou súdu prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.