Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. jún 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/87/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5715213163
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5715213163.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobkyne: T. O., nar. XX.XX.XXXX
bytom N. XXX/X, XXX XX S. S., proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava, IČO: 35 807 597, o určenie neplatnosti zmluvy o úvere, o vydanie bezdôvodného
obohatenia a ochranu práv spotrebiteľa, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin

č.k. 7C/383/2015-255 zo dňa 12.11.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 7C/383/2015-255 zo dňa 12.11.2018 vo výroku I., ktorým súd
uložil žalovanému vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie zo zmluvy o úvere č. 609700093
zo dňa 22.07.2010 vo výške 250,00 Eur spolu s 5,5 % úrokom z omeškania ročne od 20.10.2015 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
m e n í t a k , že žalobu v tejto časti z a m i e t a .

OdvolaniežalovanéhoprotivýrokuII.rozsudkuOkresnéhosúduMartin č.k.7C/383/2015-255
zo dňa 12.11.2018 o d m i e t a .

Žalovaný m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné
obohatenie zo zmluvy o úvere č. 609700093 zo dňa 22.07.2010 vo výške 250,00 Eur spolu s 5,5 %

úrokom z omeškania ročne od 20.10.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku (výrok I.). Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo
strán nemá právo na ich náhradu (výrok III.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 16.09.2015
domáhala určenia neplatnosti zmluvy o úvere č. 609700093 zo dňa 22.07.2010. Zároveň žiadala, aby
súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni z predmetnej zmluvy bezdôvodné obohatenie vo
výške 337,00 Eur spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania od 14.09.2015 a nahradil

jej trovy, ktoré jej v súvislosti s týmto konaním vzniknú.
3. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa a
žalovaný uzavreli dňa 22.07.2010 úverovú zmluvu číslo 609700093, na základe ktorej žalovaný poskytol
žalobkyni úver vo výške 1.400,00 Eur a žalobkyňa ako dlžník sa zaviazala zaplatiť žalovanému ako
veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 1.216,00 Eur. Celkovo mala žalobkyňa
zaplatiť žalovanému čiastku 2.616,00 Eur v 12 mesačných splátkach po 218,00 Eur. Zároveň mal

súd preukázané, že rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR12643/11 dňa 12.4.2012 bolo
rozhodnuté o nároku vyplývajúceho z úverovej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, a to
tak, že rozhodcovský súd zaviazal žalobkyňu zaplatiť žalobcovi sumu 1.906,83 Eur spolu so zmenkovýmúrokom, zákonným úrokom a nahradiť mu trovy konania. Na predmetný rozsudok stáleho
rozhodcovského súdu poukázal žalovaný, ktorý ho na výzvu súdu aj do konania doložil. Z predmetného
rozsudku stáleho rozhodcovského súdu, na ktorý sa odvolával žalovaný jednoznačne vyplynulo, že tento

vychádzal z toho, že mala žalobkyňa v súvislosti s predmetnou zmluvou o úvere podpísať aj zmenku dňa
22.07.2010 na základe dohody o vyplnení zmenky. To znamená, že rozsudok stáleho rozhodcovského
súdu sa týkal nároku vyplývajúceho zo zmenky, ktorá bola vystavená a podpísaná zo strany žalobkyne
v súvislosti s predmetnou zmluvou o úvere. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné, s
výnimkou toho, či žalobkyňa zmluvu uzavrela ako fyzická osoba pre účely výkonu jej povolania, alebo

za účelom spotreby.
4. Žalobkyňa bola v zmluve o úvere v prvom rámčeku označená ako fyzická osoba nepodnikateľ
s uvedením rodného čísla a trvalého pobytu. V zmluve je zároveň predtlačená formulácia, že dlžník
prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania. Žalobkyňa tvrdila, že peniaze
použila na osobnú spotrebu a v čase, keď uzatvárala zmluvu nevykonávala žiadnu podnikateľskú
činnosť, bola na starobnom dôchodku, o čom súdu predložila aj rozhodnutie o tom, že jej bol vylácaný

starobný dôchodok, zvýšený od 01.01.2011 a následne zvýšený od 01.01.2012 (č.l. 103 a 104 spisu).
Z týchto tvrdení žalobkyne a listinných dôkazov konajúci súd dospel k záveru, že žalobkyňa, že bola v
čase uzatvorenia zmluvy poberateľkou invalidného dôchodku, ktorý sa považoval za starobný dôchodok
a vdovský dôchodok. Z úradnej činnosti súdu je tiež známe, že obchodní zástupcovia žalovaného, mali
príkazvpisovaťdozmlúvúdajeodlžníkoch,čovyplynuloajzpriloženejzápisniceopojednávanívkonaní

Okresného súdu Martin sp. zn. 10C/273/2012. Z výsluchu T. W., (osoby, ktorá uzatvárala zmluvu aj so
žalobkyňou) vyplynulo, že títo boli spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. inštruovaní, akým spôsobom
majú tieto kolónky súvisiace s účelom úveru vypĺňať a boli inštruovaní teda tak, aký účel úveru majú v
jednotlivých kategóriách obyvateľstva vyplňovať priamo v úverovej zmluve, teda kedy majú zaškrtávať,
že sa prostriedky používajú na výkon zamestnania, kedy na výkon povolania, podnikania alebo na iný

účel.Svedokďalejuviedol, žebolainternátabuľkaobchodnejspoločnostiPOHOTOVOSŤ,s.r.o. a
na základe tejto tabuľky vyplňoval tlačivá zmluvy. Vedel, tiež, že potom ako sa prevalilo niekoľko sporov,
kde práve dôchodcovia namietali, že sa im uvádza ako účel úveru „povolanie“, tak tieto pokyny obchodná
spoločnosť stopla. Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd uzavrel, že žalobkyňa vystupovala
pri uzatváraní predmetnej zmluvy ako spotrebiteľ a peniaze použila na svoju súkromnú spotrebu.

5. Následne prvoinštančný súd pristúpil k posúdeniu námietky žalovaného o prekážke veci rozhodnutej,
ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. Podstatným pre posúdenie uvedenej námietky bolo to, či rozhodcovská
doložka uvedená v úverovej zmluve je vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy platná. V danom
prípade rozhodcovská doložka nebola dojednaná v osobitnej zmluve. Bola uvedená len vo všeobecných
obchodných podmienkach (ďalej len „VOP“), ktorých text je písaný drobným písmom a začína sa

približne v strede bodu 14. VOP poskytnutia úveru (č.l. 236 spisu). Rozhodcovská doložka teda nie
je napísaná vo VOP ani ako samostatný odsek, túto si žalobkyňa osobitne nevyjednala a nemala
na ani výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Je teda
zrejmé, že žalobkyňa mohla len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým podmienkam
upraveným v zmluve a VOP. Znenie tejto doložky pritom núti žalobkyňu podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu, ak žalovaný podá žalobu na rozhodcovský súd. Súdu sú z úradnej činnosti pritom známe iba
prípady, keď bol žalobcom v rozhodcovskom konaní žalovaný, v ktorých prípadné námietky žalovaných
ohľadne spotrebiteľského charakteru zmlúv a potreby aplikácie prepisov na ochranu spotrebiteľa
zväčša nie sú žiadnym spôsobom zohľadňované. Rozhodcovskú doložku v tomto znení, ktorá bola
žalobkyni v podstate nanútená, (keďže ako spotrebiteľ nemala možnosť ju odmietnuť), súd vyhodnotil

ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Táto rozhodcovská doložka nie je spôsobilá eliminovať hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Hoci zákon nevylučuje možnosť
riešenia sporov v rozhodcovskom konaní aj v spotrebiteľských veciach, ale ak má byť
rozhodcovská zmluva, resp. doložka uzavretá so spotrebiteľom právom akceptovateľným spôsobom
musí byť individuálne dojednaná, t.j. musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán.

Slobodná vôľa vyžaduje predovšetkým informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a
informácie o tom, čo tá-ktorá voľba konkrétne znamená. Z predloženej rozhodcovskej
doložky nevyplýva, že by žalobkyňa vôbec mala možnosť voľby, a ak by ju aj mala (čo však súd
nemal v konaní preukázané), tak z predložených listín nevyplýva, že by jej žalovaný ako dodávateľ
poskytol jasné a zrozumiteľné informácie, predovšetkým čo znamená riešenie sporov

v rozhodcovskom konaní a aké sú jeho dôsledky. V rozhodcovskej doložke tiež absentujú akékoľvek
informácie o podstatných skutočnostiach a následkov rozhodcovského konania, ktoré sú potrebné pre
slobodné rozhodnutie spotrebiteľa so znalosťou veci, ako napr. o záväznosti rozhodcovského rozsudku,
voči ktorému zväčša nie je prípustný opravný prostriedok v zmysle dvojinštančnosti konania, (ako jeto napr. v súdnom konaní pred všeobecnými súdmi, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie môže na
základe odvolania preskúmať odvolací súd) alebo o tom, že touto dohodou sa riešenie sporov prenáša
na súkromnú osobu, ako ani poučenie aspoň o základnom procesnom postupe rozhodcovského

súdu a o právach a povinnostiach povinného v prípadnom rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskú
doložku dohodnutú za vyššie uvedených okolností spolu s absenciou individuálnosti jej dojednania, súd
považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v dôsledku toho neplatná. Za takéhoto stavu
potom vo veci rozhodol orgán, ktorý na to, nemal právomoc, čo je jednou zo základných podmienok
právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia určitého orgánu. V tomto smere sa súd stotožňuje s

názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/232/2012, na ktorý poukázala aj
žalobkyňa v podaní, že nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúceho sa od neexistencie,
či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť
(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.
6. Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk konajúci súd dospel k záveru, že strany sporu uzavreli
zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Úverová zmluva ako zmluvný typ je upravená v Obchodnom zákonníku

a patrí medzi tzv. absolútne obchody. Základné práva a povinnosti zmluvných strán z úverovej zmluvy
sa tak riadia Obchodným zákonníkom. Pokiaľ však ide o spotrebiteľský úver, okrem
úpravy v Obchodnom zákonníku, je potrebné aplikovať aj špeciálnu úpravu zákona o spotrebiteľských
úverochatakátozmluvamusíobsahovaťnáležitostiupravenévtomtozákone.Zároveňdohodnutépráva
apovinnostivspotrebiteľskejzmluvenemôžubyť vrozpores§52anasl.Občianskehozákonníka.

7. Po preskúmaní predmetnej zmluvy o úvere súd má za to, že táto neobsahuje termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, úrokovú sadzbu, RPMN a priemernú ročnú percentuálnu mieru
nákladov. Uvedená zmluva teda neobsahuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere
upravené v citovanom § 9 ods. 2 písm. i/, j/, f/, y/ zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase
uzavretiazmluvyoúvere. Absenciatýchtonáležitostíspôsobuje, že poskytnutýúverpovažuje

za bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 a/ a b/ zákona č. 129/2010 Z. z. Žalovanému preto
vzniklo právo na vrátenie iba skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru bez akýchkoľvek
úrokov a poplatkov. Súd nestotožnil s argumentáciou žalobkyne o tom, že by mala byť
neplatná celá zmluva ako celok. Mal za to, že z dôvodu absencie vyššie uvedených náležitostí
zmluvy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko bolo preukázané, že žalobkyni

ako spotrebiteľovi bol poskytnutý úver, ktorý žalobkyňa i začala čerpať.
8. Na výzvu súdu žalovaný predložil do konania prehľad splátok realizovaných žalobkyňou na predmetný
úver (č. l. 234). Tieto splátky boli dané aj žalobkyni, táto ich nerozporovala. V konaní je zrejmé,
že žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 1.400,00 Eur a tento splatila v celkovej výške 1. 737,00
Eur. Predmetný úver žalobkyňa preplatila o sumu 337,00 Eur. Žalovaný vzniesol námietku premlčania

v odvolaní ohľadom celého nároku žalobkyne uplatneného žalobou. Žaloba bola podaná na súd dňa
16.09.2015. Z tohto dôvodu sú premlčané splátky, ktoré žalobkyňa preplatila navyše čiastky 1.400,00
Eur, a to tie, ktoré realizovala do 30.07.2012. Čo sa týka ďalších splátok, ktoré žalobkyňa
realizovala dňa 19.04.2013 v sume 100,00 Eur a 16.05.2013 v sume 150,00 Eur, tieto nepovažoval
za premlčané, nakoľko ich realizovala v trojročnej objektívnej premlčacej dobe. Pokiaľ malo na strane

žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie na základe neplatných náležitostí zmluvy o úvere, toto
si mohla žalobkyňa uplatniť odo dňa vyplatenia finančných prostriedkov zakladajúcich vznik nároku
podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Pri postupnom pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt
treba z hľadiska premlčania za samostatné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia považovať
nároky, ktoré vznikli zo samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia, aj keď ide

o rovnaké subjekty a rovnaké skutkové podstaty zodpovednosti za bezdôvodné
obohatenie. Na uplatnenie každého takéhoto nároku začína plynúť premlčacia doba osobitne. K
bezdôvodnému obohateniu získanému plneniu bez právneho dôvodu, ak právny dôvod neexistoval od
začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený začiatok objektívnej
premlčacej dobe. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa postihnutý dozvedel, že

plnil bez právneho dôvodu a komu plnil. Subjektívna lehota na uplatnenie nároku mohla začať plynúť
odo dňa, kedy žalobkyňa zaplatila jednotlivé plnenia v súvislosti s existujúcou zmluvou o úvere nad
rámec toho, na čo bola povinná. Z tohto dôvodu súd zaviazal žalovaného povinnosťou vydať žalobkyni
bezdôvodné obohatenie vo výške 250,00 Eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Je potrebné uviesť, že
uvedený prípad pre účely posúdenia vzniku bezdôvodného obohatenia je možné posúdiť ako plnenie

z právneho dôvodu, ktorý odpadol, keďže po posúdení okolností uzavretia zmluvy a jej náležitostí súd
dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, teda žalobkyni odpadla
povinnosť zaplatiť žalovanému viac ako jej bolo poskytnuté. Ak by aj neprichádzalo do úvahy posúdenie
úveru ak bezúročného a bezpoplatkového (čo z vyššie uvedených skutočností podľa názorusúdu prichádza) bolo by možné uvedený prípad posúdiť ako plnenie zo zmluvy, ktorá je v časti neplatná,
keďže odplatu vo výške dosahujúcej 96 % z poskytnutej istiny je možné považovať za odplatu
dohodnutú v rozpore so zákonom (§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka) a aj s dobrými mravmi, t.j. ako

neplatnú a to už s prihliadnutím na priemerné úrokové sadzby bánk pri obdobných
úveroch v čase podpisu zmluvy ( priemer úrokových sadzieb pri spotrebiteľských úveroch do jedného
roka v čase uzavretia zmluvy bol 8,14 % ročne.
9. V zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd, rešpektujúc právoplatnosť tretej vety výroku
prvého rozsudku v konaní, ďalej zaviazal žalovaného k zaplateniu 5,5 % úroku z omeškania

ročne zo sumy 250,00 Eur od 20.10.2015 do zaplatenia, lebo je s vrátením tejto sumy v omeškaní.
Prvýkrát sa mohol dozvedieť o žiadosti žalobkyne na vrátenie žalovanej sumy dňa 19.10.2015, kedy
mu bola doručená žaloba.
10. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). Žalobkyňa a žalovaný, (vzhľadom na priznanie čiastočného nároku
žalobkyni), mali vo veci rovnaký pomer úspechu a neúspechu, a preto súd žiadnej zo strán nepriznal

náhradu trov konania.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a vo veci sám rozhodol.
12. Namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam a tiež, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolateľ zotrval na svojej argumentácii prezentovanej v rámci prvoinštančného konania. Tvrdil, že
v prejednávanej veci existuje neodstrániteľná prekážka konania, ktorú predstavuje existencia veci
rozhodnutej, na ktorú je súd povinný prihliadať počas ktoréhokoľvek štádia konania. O platnosti
jednotlivých častí o úvere č. 609700093 (teda, či je zmluva bezúročná a bez poplatkov, alebo

nie) bolo už totiž rozhodnuté dňa 12.04.2012, rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922
761, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na ust.
§ 230 CSP a § 161 CSP, v súlade s ktorými mal súd prvej inštancie konanie vo veci zastaviť.
Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má totiž pre účastníkov

rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Právoplatný rozhodcovský
rozsudok ukladajúci vykonať prejav vôle nahrádza tento prejav vôle (§ 35 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní). V danej súvislosti odvolateľ poukázal na viaceré rozhodnutia napr.
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 29Cdo/2254/2011 zo dňa 27.06.2013, uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 3Cdo/100/2001 zo dňa 28.05.2002, sp.zn. 3Cdo/42/2006, Krajského súdu v

Prešove sp.zn. 1Co/79/2011 zo dňa 20.12.2011, Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/45/2012 zo
dňa 03.05.2012, Okresného súdu Bratislava sp.zn. 17C/35/2014 zo dňa 03.06.2014. Právna povaha
rozhodcovského rozsudku je aj predmetom aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu SR,
napr. uznesenia sp.zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011, 6Cdo/143/2011 zo dňa 18.01.2012 a
3Cdo/122/2011 zo dňa 09.02.2012. Z označených rozhodnutí vyplýva, že rozsudkom rozhodcovského

súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu (§ 159 ods. 2
O.s.p.). Argumentáciu žalovaného týkajúcu sa res iudicata podporuje aj komunitárne a medzinárodné
právo, napr. rozhodnutie ESD vo veci Asturcom, ktoré sa dotýka výkonu rozhodcovského rozhodnutia,
smernica 93/13/EHS nepriznáva spotrebiteľovi po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa vo veci
rozhodlo, žiadne osobitné právo. Ani európske právo nenúti súd členského štátu, aby pristúpil k

opätovnému preskúmaniu právoplatne rozhodnutého sporu, ak by sa tým malo zabezpečiť presadenie
sa európskeho práva, čo súdny dvor potvrdil aj v samotnom rozhodnutí Asturcom. Podľa rozhodnutia
ESD č. C-2/08 vo veci Amministrazione dell'Economia a delle Finanze právo Spoločenstva neprikazuje
vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých
rozhodnutie získava právoplatnosť, (a teda stáva sa res iudicata), aj keby to umožnilo napraviť porušenie

práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. Podľa názoru žalovaného ten istý predmet konania
je daný vtedy, ak vyplýva z rovnakého skutku a zároveň sa týka tých istých osôb. Pritom nie je
rozhodujúce, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Z
vyššieoznačenéhorozhodcovskéhorozsudkujezrejmé,žerozhodcovskýsúdposúdilzmluvuakoplatný
a odplatný právny úkon a na jeho základe priznal žalovanému voči žalobkyni plnenie. Z hľadiska res

iudicata je prípadná nesprávnosť rozhodcovského rozsudku irelevantná, pretože aj v takomto prípade
prekážka res iudicata naďalej existuje. Podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný
účel ako na výkon povolania alebo podnikania. Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi stranami sporudňa 22.07.2010 č. 609700093 vyplýva, že na jej základe žalovaný poskytol žalobkyni úver na výkon
povolania. Žalobkyňa v zmluve o úvere uviedla a aj osobitne podpísala vyhlásenie, že poskytované
peňažné prostriedky budú využité na tento účel. Nie je teda rozhodujúce, na aký účel v skutočnosti

žalobkyňa peňažné prostriedky použila, ale na aký účel jej bol predmetný úver žalovaným poskytnutý.
Žalobkyňa ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby
preukazoval skutočné použitie finančných prostriedkov. Rovnako zákon o spotrebiteľských úveroch
neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie
alebo povolanie, musí byť podnikateľom alebo zamestnaný. Pre právnu kvalifikáciu povahy

poskytnutého úveru je teda úplne postačujúci prejav vôle uvedený v zmluve. V prípade postavenia
žalovaného je potrebné akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalobkyňou
vstupoval. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v
oblasti práva na ochranu spotrebiteľa chrániť dobrú vieru druhej strany (napr. rozhodnutie ESD C-464/01
vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom
(alebovtomtosmereuvediedodávateľadoomylu),jetrebatakútoobligáciucharakterizovaťakoobchod,

a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, keďže dobrá
viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Žalovaný v konaní predložil listinné dôkazy, ktoré
preukazujú účel poskytnutého úveru. Na druhej strane žalobkyňa nepredložila ani jediný dôkaz o tom,
že by si predmetný úver vzal a na spotrebný účel. Napriek tomu sa konajúci súd priklonil k argumentácii
žalobkyne, ktorú si vo svojom rozhodnutí osvojil. Žalovaný má za to, že predmetnú zmluvu

o úvere nemožno posudzovať z hľadiska náležitostí v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, keďže
táto nespadá do režimu spotrebiteľských zmlúv. Pri otázke neplatnosti zmluvy ako celku žalovaný zotrval
na svojej argumentácii, že v predmetnom prípade nemožno žiadať určenie neplatnosti právneho úkonu
ako takého, a to s poukazom na znenie ust. § 41 Občianskeho zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia
by bola teda neplatná len tá časť odplaty, ktorá by podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú

na finančnom trhu a žalovaný by mal naďalej nárok na ostávajúcu primeranú odplatu. Žalobkyňa teda
nemôže dosiahnuť určenie neplatnosti celej zmluvy z dôvodu neprimeranej výšky odplaty, akneexistuje
zákonné ustanovenie, na základe ktorého by sa takéhoto nároku mohol domáhať. Koncepciu celkovej
neplatnosti zmluvy nemožno vyvodiť ani z komunitárneho práva. Ani prípadná nekalá obchodná praktika
nemôže byť v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ dôvodom neplatnosti celej zmluvy. Odvolateľ pritom

poukázal na článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách i rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-453/10 Perenič, Pereničová/
S.O.S financ. Zásada zachovania platnosti zmluvy je tiež zohľadnená aj v rozhodnutí Súdneho dvora
EÚ č. C-26/13 z 30. apríla 2014 (A. Kásler a H. Káslerné Rábai). Takejto argumentácii zodpovedá aj
ústavno-právny princíp zachovania platnosti zmluvy prezentovaný v náleze Ústavného súdu ČR sp.zn.

I.ÚS 625/03 zo dňa 14.04.2005.
13. Napokon, odvolateľ namietal, že vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania voči nároku
uplatnenému žalobkyňou v tomto konaní. Nárok žalobkyne uplatnený žalobou sa stal premlčaný v
subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa 16.05.2015. Z tohto dôvodu súd nebol oprávnený
priznať žalobkyni ani časť žalovaného nároku. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na úpravu

premlčania v Občianskom zákonníku (§ 101 až § 110). Vydania bezdôvodného obohatenia sa
žalobkyňa v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka môže domáhať v subjektívnej (dvojročnej)
lehote najneskôr do uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Ich začiatok je upravený odlišne.
Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je
taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte

plynie druhá premlčacia doba. Žalovaný konštatuje, že nárok uplatnený žalobkyňou žalobou na vydanie
bezdôvodného obohatenia sa stal premlčaný v subjektívnej premlčacej lehote v celom rozsahu dňa
16.05.2015. Vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky
z úveru vzniká v zásade v okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny (z
rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 17Co/372/2015 zo dňa 27.04.2016). Žalobkyňa nijako

skutkovo nepreukázala možnosť uplatnenia desaťročnej premlčacej lehoty. Touto problematikou sa
zaoberal i Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojich rozhodnutiach sp.zn. 13Co/567/2015, sp.zn.
13Co/557/2015 a sp.zn. 13Co/90/2015. Vychádzajúc zo znenia ust. § 451 Občianskeho zákonníka
žalovaný zotrval na svojom názore, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia, ktorú upravuje toto zákonné ustanovenie. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej

zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny
dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu
zmluvy a podobne) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov.14. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť.
15. Akcentovala, že ochrana spotrebiteľa je prejavom verejného záujmu a ochrany ústavných práv

občanov. Poukázal pritom na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011,
z ktorého vyplýva, že zmluvná autonómia a jej ochrana nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné
základné právo jednotlivca, alebo ústavný princíp, či iný ústavne chránený verejný záujem, ktoré sú
spôsobilé zmluvnú autonómiu proporcionálne obmedziť. Podľa názoru žalobkyne konajúci súd správne
posúdil celú vec, zohľadnil európske právo na ochranu spotrebiteľa a správne interpretoval ustanovenia

o neprijateľných zmluvných podmienkach. Rovnako správne okresný súd posúdil i aspekty hrubej
nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a z týchto vyvodil správny záver
v zmysle článku 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Zároveň žalobkyňa poukázala na svoju argumentáciu prezentovanú v priebehu konania.
Podľa jej presvedčenia je odvolanie žalovaného účelové a tendenčné. Jeho opravný prostriedok totiž
neobsahuje nijaké právne argumenty a dôvody spôsobilé relevantne zvrátiť rozhodnutie okresného

súdu. Zdôraznila pritom, že žalovaný dlhodobo a systematicky ignoruje rozhodnutia súdov na Slovensku
a nerešpektuje ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je povinný sa
zdržať používania nekalých zmluvných podmienok s rovnakým významom v zmluvách aj
so všetkými ostatnými spotrebiteľmi. Nekalé obchodné praktiky pri poskytovaní spotrebiteľských úverov
žalovaného analyzovala aj Európska únia a jej podrobné stanovisko je uvedené v liste zo dňa

14.09.2010. Vyplýva z neho, že „Formulár zmluvy POHOTOVOSŤ, s.r.o. obsahuje časť s názvom
Všeobecné podmienky poskytovania úveru, ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu
spotrebiteľa a pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov v dôležitých aspektoch. Celkové náklady
úverovposkytovanýchspoločnosťouPOHOTOVOSŤ,s.r.o.,ktorépozostávajúzúrokuainýchpoplatkov,
sa javia veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100

% ročne zo sumy získanej spoločnosťou POHOTOVOSŤ.“

16. Žalovaný nepodal vo veci odvolaciu repliku.

17. Žiadne ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli produkované.

18. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané včas
a smerovalo proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal
rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a toto rozhodnutie bez nariadenia
pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a

contrario) podľa ust. § 388 CSP vo výroku I. zmenil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti rozhodnutia
a odvolanie žalovaného proti výroku II. podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odmietol.

19. Vo vzťahu k námietke odvolateľa ohľadne prekážky rozsúdenej veci sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje s rozhodnutím prvoinštančného súdu, ktorý sa s uvedenou námietkou žalovaného riadnym

spôsobom zaoberal, posúdil ju ako nedôvodnú a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil v
bode 15. napadnutého rozsudku. Len na doplnenie krajský súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného
súdu SR č.k. I.ÚS 25/2014-11, ktorý sa stotožnil s argumentáciou krajského súdu týkajúcu sa právnej
otázky prekážky rozsúdenej veci. Okrem iného uviedol, že „žalovanému treba uznať aj
tvrdenie, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v

konaní o určení, nie však rozsudok žalovaný na neprijateľnej rozhodcovskej doložke“. V tomto smere má
odvolací súd za to, že otázka prelomenia materiálnej právoplatnosti je už vyriešená v rámci konštantnej
judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/27/2011 zo dňa 29.01.2015).
Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu, preto ním vydaný
rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre

občianskoprávne konanie o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy.

20. Z obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že právny vzťah subjektov vystupujúcich v tomto
konaní bol založený uzatvorením zmluvy o úvere č. 609700093 zo dňa 22.07.2010 medzi žalovaným
ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom, v ktorej sa zmluvné strany dohodli, že veriteľ sa zaväzuje

poskytnúť dlžníkovi úver vo výške 1.400,00 Eur a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi sumu zvýšenú o
poplatok vo výške 1.216,00 Eur, t.j. dlžník celkovo zaplatí veriteľovi čiastku 2.616,00 Eur. Zmluva o úvere
obsahovala (okrem iného) prehlásenie dlžníka, že finančné prostriedky mu veriteľ poskytuje na výkonpovolania - prehlásenie dlžníka bolo formálne vykonané označením možnosti „povolania“ vo vopred
pripravenom formulárovom poli, pod ktorým sa nachádza podpis dlžníka.

21. Žiada sa uviesť, že z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu v identických veciach je
známe, že oprávnený pri uzatváraní zmlúv o úvere, konkrétne pri vypĺňaní zmluvných formulárov
žiadateľov o úver si počína tak, aby v daných prípadoch vylúčil aplikáciu noriem spotrebiteľského práva
nesprávnym vyznačovaním účelu poskytnutého úveru (napr. na výkon podnikania a pod.). Formulár
zmluvy o úvere, vrátane jeho dodatku vypĺňa zástupca veriteľa a predkladá na podpis dlžníkovi bez

možnosti modifikovania jeho obsahu zo strany dlžníka. Zo súdnej praxe je
rovnako známe konanie oprávneného, ktorým presviedča, navádza alebo inak pôsobí na spotrebiteľov
s cieľom dosiahnuť vyznačenie účelu úveru na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania,
aby sa tento úver následne spravoval právnou úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku.
Takéto konanie oprávneného bolo štátnymi orgánmi opakovane sankcionované a definované ako
„nekalá obchodná praktika“ v rozhodnutiach Slovenskej obchodnej inšpekcie, Ústredného inšpektorátu

Slovenskej obchodnej inšpekcie (napr. č. SK/0303/99/2011 zo dňa 15.06.2011, č.
SK/0068/99/2011 zo dňa 10.06.2011), ktorých zákonnosť bola podrobená súdnemu prieskumu v rámci
správneho súdnictva (pozri napr. rozsudok NS SR sp.zn. 5Sžo/13/2014 zo dňa 27.01.2015, či rozsudok
NS SR sp. zn. 8Sžo/45/2014 zo dňa 19.08.2015).

22. Aj keď v danom prípade reálne a preukázateľne došlo k označeniu formulárového poľa majúceho
osvedčiť poskytnutie úveru na výkon povolania žalobkyne, odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné
bremeno ohľadom preukázania, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania dlžníka (žalobkyne) zaťažuje v tomto prípade toho, kto tak tvrdí, t.j. žalovaného. Bezpečným
preukázaním nemôže byť len zaškrtnutie všeobecného údaja o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na

účel podnikania, ktorý nepreukazuje konkrétny súvis uzavretia príslušnej úverovej zmluvy s podnikaním
dlžníka. Vymedzenie účelu - poskytnutie úveru „na výkon povolania“, v spojení s nedostatkom
akejkoľvek aktivity žalobkyne má taký vplyv, ako by účel úveru nebol v zmluve vymedzený vôbec. Ak
by žalovaný ako dodávateľ konal v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti pri poskytovaní úverov,
poskytol by žiadateľovi o úver dostatok informácii aj ohľadom v zmluve uvádzaného účelu poskytnutia

úveru,(keďžezmluvaumožňovalaajvyhlásenieoinomúčeleposkytnutiaúveru),ktorýmázásadnývplyv
na samotné postavenie žiadateľa o úver, a následne by nemal problém uvedenú skutočnosť v
konaní preukázať. Preverenie skutočností rozhodujúcich pre určenie, či žiadateľ o úver (ne)spĺňa
definíciu spotrebiteľa je nepochybne v možnostiach poskytovateľa finančnej služby a je výsledkom
dostatočnej informovanosti spotrebiteľa, okrem iného, aj o dôsledkoch mechanicky vyznačovaných

alternatív v zmluvnom formulári vyžadovaných poskytovateľom finančnej služby. V posudzovanom
prípade však žalovaný ako poskytovateľ finančnej služby využil svoju silnú pozíciu, postupoval v
rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti v snahe jednoznačne vytvoriť zdanie, že sa nejedná o
spotrebiteľský úver.

23. Vychádzajúc z uvedenej právnej argumentácie okresný súd dospel k správnemu záveru, že sa v
danom prípade jedná o spotrebiteľský vzťah, na ktorý bolo potrebné aplikovať ustanovenia zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách. Je zrejmé, že žalovaný v prejednávanej veci nepreukázal, že by bol poskytol žalobkyni úver
na výkon povolania. Napokon ani netvrdil, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto

povolaním, či predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. O tom jednoznačne
svedčí i fakt, že žalobkyňa bola v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy starobnou dôchodkyňou,
t.j. nemala status zamestnanca.

24. Vo vzťahu k argumentácii o neplatnosti zmluvy o úvere odvolací súd poukazuje na zodpovednosť

odvolateľa za obsah jeho námietok prezentovaných v opravnom prostriedku, ktorými je viazaný.
Žiada sa dodať, že okresný súd v prejednávanej veci nekonštatoval absolútnu neplatnosť právneho
úkonu - predmetnej zmluvy o úvere, ale konštatoval len bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetnej
spotrebiteľskej zmluvy, a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia . Odvolacia
argumentácia žalovaného, ktorá popierala neplatnosť zmluvy o úvere, sa teda neviaže na konkrétne

dôvody napadnutého rozhodnutia.

25. Správne vyhodnotil prvoinštančný súd aj skutočnosť, že zmluva o úvere, uzatvorená medzi
žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom, neobsahuje niektoré z obligatórnychnáležitostí v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy
o úvere (bližšie pozri odsek 17. napadnutého rozsudku), v dôsledku čoho je potrebné poskytnutý úver
považovať v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu

uzatvorenia zmluvy za bezúročný a bez poplatkov.

26. Na podporu správnosti záverov prvoinštančného súdu v tejto časti odvolací súd uvádza, že
zákon č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere v ust. § 9 ods. 2 taxatívnym
spôsobom uvádzal náležitostí, ktoré musí zmluva o spotrebiteľskom úvere bezvýhradne obsahovať.

Následkom absencie čo i len jednej v tomto zákonnom ustanovení uvedenej náležitosti je bezúročnosť
a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010. Vo vzťahu k
tejto argumentácii súdu prvej inštancie však odvolateľ neprodukoval žiadne odvolacie námietky.

27. Nadväzne na to, rovnako správny je záver okresného súdu uvedený v napadnutom rozhodnutí, že ak
žalovaný poskytol žalobkyni spotrebiteľský úver vo výške 1.400,00 Eur a žalobkyňa mu zaplatila celkom

sumu vo výške 1.737,00 Eur, (čo medzi stranami sporu nebolo sporné), je nepochybné, že na strane
žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v sume 337,00 Eur, ktoré je povinný žalobkyni v súlade
s ust. § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka vydať.

28. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal nesprávne určenie začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej

premlčacej doby žalobkyne stanovenej v § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka súdom prvej inštancie,
ktoré je podľa jej názoru nelogické a v rozpore s hmotným právom i všeobecnou judikatúrou.
Túto jeho odvolaciu argumentáciu odvolací súd vyhodnotil ako dôvodnú.

29. Primárne odvolací súd uvádza, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je majetkovým

právom, a preto sa premlčuje podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky a ak ide o
úmyselnébezdôvodnéobohateniezadesaťrokovododňa,keďknemudošlo(§107ods.2Občianskeho

zákonníka). Pre premlčanie práva z bezdôvodného obohatenia je stanovená kombinovaná premlčacia
doba, t.j. objektívna a subjektívna premlčacia doba. Tieto dve premlčacie doby začínajú, plynú a končia
nezávislé na sebe. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie
získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených lehôt.

30. Pri postupnom pokračujúcom získavaní majetkových hodnôt treba z hľadiska premlčania za
samostatné nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia považovať nároky, ktoré vznikli zo
samostatných oddeliteľných prípadov bezdôvodného obohatenia, aj keď ide o rovnaké subjekty a
rovnaké skutkové podstaty zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Na uplatnenie každého takéhoto
nároku začína plynúť premlčacia doba osobitne. Ak však nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia

tvorí jeden celok, premlčacie doby začínajú plynúť až po skončení bezdôvodného obohacovania sa.

31. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr než objektívna premlčacia doba. O tom, že
došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr,
než bezdôvodné obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna doba nemôže začať plynúť skôr, než

vznikne právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo
k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové
okolnosti, z ktorých možno usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň
v takej výške (objektívne vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť
na súde. Aj v tomto prípade rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v

ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

32. Je potrebné zdôrazniť, že už v čase uzavretia spornej zmluvy, t.j. dňa 22.07.2010, platila právna
úprava, podľa ktorej sa úver považoval za bezúročný a bez poplatkov v prípade absencie vymedzených
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 11 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č.

129/2010 Z. z.). V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na všeobecne platnú zásadu „ignorantia
legis non excusat“, ktorá znamená, že nikto sa nemôže zbaviť zodpovednosti za svoje konanie alebo
určitej povinnosti tvrdením, že nepoznal zákon, resp. o svojich povinnostiach nevedel. Vedomosť otejto zákonnej úprave sa teda u žalobkyne predpokladá a nemožno ju nijako vyvrátiť, inak povedané
„neznalosť zákona neospravedlňuje“.

33. K bezdôvodnému obohateniu získanému plnením bez právneho dôvodu, ak právny dôvod
neexistoval od začiatku, dochádza okamihom poskytnutia plnenia. Týmto okamihom je tiež určený
začiatok objektívnej premlčacej doby. Subjektívna premlčacia doba začína plynúť odo dňa,
keď sa postihnutý dozvedel, že plnil bez právneho dôvodu, a komu plnil.

34. Zároveň je nutné dodať, že v prejednávanom prípade sa jedná o otázku právnu, a nie otázku
vyhodnotenia skutkových okolností na strane žalobkyne, na základe ktorých by sa oprávnená
(žalobkyňa) dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia a o osobe, ktorá ho na jej úkor získala, t.j.
relevantných skutočností nevyhnutných k iniciovaniu súdneho konania.

35. Ak sa znalosť práva u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá, inak tomu nemôže byť ani

v prípade posudzovania jeho znalosti ako východiska pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Vo
všeobecnostitedamožnopovedať,žezaokamihvznikuskutočnejvedomostioobsahuprávajepotrebné
považovať deň účinnosti právneho predpisu. Ďalej odvolací súd zdôrazňuje, že zmluvu o úvere mala
žalobkyňa k dispozícii už dňom jej podpísania. Podpis ako prejav súhlasu logicky zahŕňa aj prejav
znalosti obsahu právneho úkonu, to znamená, že žalobkyňa poznala obsah

predmetnej zmluvy. Žalobkyňa mala v každom jednom prípade vedomosť o výške poskytnutej úverovej
istiny, teda z jej strany vedomosť o tom, že jej platby presiahli v úhrne výšku poskytnutej istiny úveru,
čo mohla žalobkyňa zistiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Keďže žalobkyňa splátky
úveruuhrádzala,poznalaichvýšku,muselasadozvedieťotom,žeplatíveriteľovinadrámecposkytnutej
istiny súčasne v momente, kedy mu uhradila splátku, ktorou poskytnutú istinu prvýkrát preplatila.

36. Východiskom pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení je v danom prípade znalosť práva
žalobkyňou, ktorú sama žalobkyňa pretavila do podanej žaloby, keď poukazovala na nedostatky zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Právne nedostatky zmluvy o spotrebiteľskom úvere (uplatnením zákonnej
sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru) žalobkyňu v konečnom dôsledku viedli k uplatneniu

vydania bezdôvodného obohatenia.

37. Za popísaného skutkového stavu by bolo akékoľvek ďalšie dokazovanie v prejednávanej veci
nadbytočné. Ak totiž žalobkyni márne uplynula dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi a žalobca v konaní účinne vzniesol proti jej

nároku uplatnenému žalobou námietku premlčania, skutočnosť, či v danej veci uplynula objektívna
premlčacia lehota (trojročná alebo desaťročná), je právne irelevantná. Odvolací súd preto nepovažoval
za potrebné zaoberať sa v konaní ďalšími odvolacími námietkami žalovaného uvedenými v jeho
opravnom prostriedku.

38. Vedomosť dlžníka o bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v platbách na úroky a poplatky
úveru, vzniká v zásade okamihu prvej platby dlžníka nad rámec poskytnutej istiny. Subjektívna lehota
na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia začala žalobkyni plynúť po zaplatení
poslednej zaplatenej splátky úveru presahujúcu istinu (výšku poskytnutého úveru), t.j. konkrétne dňom
nasledujúcim po jej zaplatení, t.zn, ak bol dlh zo zmluvy o úvere č. 609700093 preplatený splátkou

dňa 30.07.2012, subjektívna premlčacia lehota začala žalobkyni plynúť dňom 31.07.2012, (splátka vo
výške 91,00 Eur); u splátky v sume 100,00 Eur zo dňa 19.04.2013, subjektívna premlčacia lehota začala
žalobkyni plynúť dňom 20.04.2013 a u splátky v sume 150,00 Eur zo dňa 16.05.2013 začala subjektívna
lehota žalobkyni plynúť dňom 17.05.2013.
39. Žalobkyňa svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z označenej zmluvy uplatnila

žalobou na Okresnom súde Martin až dňa 16.09.2015, a teda po márnom uplynutí tejto lehoty. Je teda
zrejmé, že vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobou (tvoriacim v súčte žalovanú istinu z označených
splátok) žalobkyni uplynula márne dvojročná subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného
obohatenia.

40. Ak teda žalobkyni márne uplynula dvojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva na
vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi a žalobca v konaní účinne vzniesol proti jej nároku
uplatnenému žalobou námietku premlčania, žalobkyňa nemôže byť v tejto veci úspešná. Z uvedenéhodôvoduodvolacísúdrozsudokokresnéhosúduvovýrokuI.zmeniltak,žežalobužalobkynevpredmetnej
časti zamietol.

41. Pokiaľ odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku, ale aj žalobkyňa v priebehu konania poukazovali
na odlišné rozhodnutia všeobecných súdov v obdobných veciach, k tomu odvolací súd dodáva, že z ust.
§ 193 CSP vyplýva, ktorými rozhodnutiami je súd pri rozhodovaní konkrétnej veci viazaný. Naviac pri
rozhodovaní spotrebiteľských sporov je potrebné vždy prihliadať na konkrétne okolnosti tej-ktorej veci
a časové hľadisko, rešpektujúc právnu úpravu platnú v čase uzavretia zmluvy medzi dodávateľom a

spotrebiteľom.

42. Ak je premlčaný nárok žalobkyne žalovanej istiny, je zrejmé, že nemôže byť dôvodný ani je žalobou
uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva,
že povinnosť platiť úroky z omeškania nemôže trvať dlhšie, ako trvá hlavný záväzok. Splnením dlhu
(záväzku)alebojehozánikomzinéhodôvoduzanikátiežpovinnosťplatiťúrokyzomeškaniaakovedľajší

(akcesorický) vzťah. Ak dôjde k premlčaniu hlavného záväzkového právneho vzťahu, nemôže sa takýto
právny následok uplynutia času nevzťahovať k vedľajšiemu záväzku.

43. Na základe uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo
výroku I. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol.

44. Vo vzťahu k zvyšnej časti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza: Strana môže
napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Odvolanie môže
podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). Aj keď je žalobca stranou
v spore, nespĺňa subjektívny predpoklad na podanie odvolania proti tretej vete výroku napadnutého

rozsudku. Subjektívnym predpokladom na podanie odvolania je to, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vyznelo v neprospech odvolateľa. Neprospech sa spravidla prejavuje v neúspechu vo
veci samej alebo v rozhodnutí procesnej povahy, ktoré znamená pre stranu ujmu. Z
uvedeného vyplýva, že na podanie odvolania je oprávnená tá strana sporu, ktorej bola rozhodnutím
súdu prvej inštancie spôsobená ujma, ktorá priamo vyplýva z posúdenia práv a povinností strán sporu;

podstatné tu je porovnanie výsledku sporu s nárokom uplatneným žalobcom v žalobe (prípadne v ich
procesnom podaní), nie však subjektívne presvedčenie strany sporu o dôsledkoch vyplývajúcich pre ňu
z rozhodnutia súdu prvej inštancie.

45. Z obsahu spisového materiálu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala

voči žalovanému určenia neplatnosti zmluvy o úvere č. 609700093 zo dňa 22.07.2010 uzavretej medzi
žalobkyňou a žalobcom. Zároveň žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni sumu
337,00 Eur s 5,5 % ročným úrokom z omeškania od 14.09.2015 až zaplatenia, ako aj náhrady trov
konania. Okresný súd vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie
zo zmluvy o úvere č. 609700093 zo dňa 22.07.2010 vo výške 250,00 Eur spolu s 5,5 % úrokom z

omeškania ročne od 20.10.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku
II. svojho rozhodnutia súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol. Zároveň vyslovil, že žiadna zo
strán nemá právo na náhradu trov konania. Odvolateľ teda podal odvolanie proti výroku II. rozsudku
okresného súdu o čiastočnom zamietnutí žaloby, v ktorej časti bol v konaní úspešný. Na základe
uvedeného odvolací súd odvolanie žalovaného v predmetnej časti odmietol ako odvolanie, ktoré bolo

podané neoprávnenou osobou (§ 386 písm. b/ CSP). Z tohto dôvodu sa krajský súd nemohol zaoberať
ani odvolacími námietkami vznesenými voči predmetnej časti rozhodnutia.

46. O nároku na náhradu trov konania krajský súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 a 2 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane priznal nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, proti žalobkyni, ktorá vo veci úspech nemala. Je pritom
potrebné zdôrazniť, že trovy konania na súde prvej inštancie i odvolacieho konania, tvoria jeden celok
a preto odvolací súd o nich rozhodol jedným výrokom.

47. O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník

súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

48. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).