Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. august 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/188/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117234510
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5117234510.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej
a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: PROFI CREDIT
Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti žalovaným: v rade
1/ T. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX, štátny občan SR, v rade 2/ X. J., nar. XX.XX.XXXX,

trvale bytom C. XXX, W. B. T., štátny občan SR, právne zastúpený: STEHURA & partners, v. o. s., so
sídlom Fraňa Kráľa 2080, Čadca, o zaplatenie 1.365,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 46Csp/7/2017-73 zo dňa 10.12.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II., IV. a V.p o t v r d z u j e .

Výroku III. sa nedotýka.

Žalovanému v 1/ rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Žalovanému v 2/ p r i z n á v avoči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu voči žalovanému v rade 2/ zamietol. II. Žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v rade 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100 %. III. Žalovanému v

rade 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 873,70 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 873,70 eur od 23.07.2015 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. IV. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. V. Žalobcovi priznal voči žalovanému v rade 1/ nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 27,94 %.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 151 ods. 1, 2 CSP, § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, § 1 ods. 2, § 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 517 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka.

3. Súd mal preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/ vznikol právny vzťah na základe
vyššie uvedenej zmluvy zo dňa 21.11.2014, a to nakoľko bol úver poskytnutý na účet
žalovaného v rade 1/, ktorý jeho splátky uhrádzal. Spornou skutočnosťou v konaní bolo, či platne vznikol
právny vzťah na základe vyššie uvedenej zmluvy aj so žalovaným v rade 2/, ktorý v konaní spochybnil

svoj podpis na zmluve a opakovane uviedol, že došlo k jeho sfalšovaniu a zneužitiu jeho dokladov.
Súd preto skúmal pasívnu legitimáciu žalovaného v rade 2/ v spore. Nakoľko súd doručil vyjadrenie
žalovaného v rade 2/ k žalobe na vyjadrenie žalobcovi a ten sa k spochybneniu podpisu žalovaného vrade 2/ v konaní nevyjadril, súd v zmysle § 151 CSP považoval tvrdenie žalobcu za nesporné. Okrem
toho súd poznamenáva, že žalobca v konaní vôbec nepreukázal doručovanie výziev a oznámenia o
zosplatnení úveru aj žalovanému v rade 2/. Uvedené preukázal iba vo vzťahu k žalovanému v rade 1/.

Na základe uvedeného, je súd toho názoru, že žalobca vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom preukázania nielen jeho pasívnej legitimácie v spore, ale najmä vo vzťahu
preukázania dôvodnosti žalobného nároku voči žalovanému v rade 2/. Z vyššie uvedených dôvodov súd
žalobu voči žalovanému v rade 2/ zamietol a žalovanému v rade 2/ v zmysle § 255 CSP, t. j. zásady
úspechu v konaní, priznal voči žalobcovi náhradu trov konania. Súd následne posudzoval právny vzťah

z vyššie uvedenej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/, ktorý bol preukázateľne príjemcom
úveru a zároveň úver splácal (i keď nepravidelne). S poukazom na to, že zo strany žalobcu išlo o
činnosť v zmysle ust. § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka a zo strany žalovaného v rade 1/ nešlo o
obdržanie peňažných prostriedkov na výkon jeho povolania alebo podnikania, pričom išlo o dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcom žalovanému v rade 1/, súd dospel k záveru, že medzi
stranami sporu (žalobcom a žalovaným v rade 1/) vznikol právny vzťah v zmysle príslušných ust. zákona

č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a rovnako
v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd preskúmal predmetnú zmluvu, pričom zistil, že
táto neobsahuje zákonom predpísané náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to konkrétne termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z.). Pri
oznaní splatnosť úveru je zmluve uvedený údaj - splatnosť úveru (počet splátok) 42. Nie je možné tento

údaj odvodzovať od termínov jednotlivých splátok odpočtom počtu dní od uzavretia
zmluvy a počtu splátok, nakoľko takýto postup podľa názoru súdu nie je konformný so zmyslom a účelom
sledovaným takto zakotvenou podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ (v
tomto prípade dlžník) musí pri danej forme spotrebiteľského úveru už na prvý pohľad bez akýchkoľvek
matematických operácií presne vedieť, kedy dôjde ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru,

t. j. ktorým dňom. Pokiaľ žalobca listom zo dňa 21.11.2014 oznámil žalovanému v rade 1/ údaje o
schválenomúvere(okreminéhoajtermínkonečnejsplatnosti),žalovanývrade1/saakodlžníkdozvedel
niektoré z podstatných povinných náležitostí zmluvy o úvere až po tom, čo podpísal listinu označenú
ako žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/zmluva o revolvingovom úvere, pričom zákon vyžaduje,
aby už pri uzatvorení zmluvy boli zmluvnými stranami dohodnuté a ustálené všetky povinné náležitosti

zmluvy, čo v tomto prípade nebolo dodržané. Dlžník sa nemôže dozvedieť niektoré z parametrov úveru
až po podpise zmluvy a tieto nemôže určiť sám žalobca jednostranne bez spoluúčasti žalovaného. Na
základe uvedeného je tak zrejmé, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje vyššie uvedené
povinné náležitosti, ktorých nedostatok zákon č. 129/2010 Z. z. v ustanovení § 11 ods. 1 sankcionuje
tým, že takýto úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Nespornou skutočnosťou v konaní bolo,

že žalovaný v rade 1/ čerpal úver na svoj účet uvedený v zmluve o úvere vo výške 1.500,- eur dňa
21.11.2014. Súd mal z tvrdení žalobcu za preukázané, že žalovaný v rade 1/ splatil na
úvere sumu 626,30 eur, čo zároveň preukázal aj v prehľade platieb (č. l. 23), to znamená, že pri výške
čerpaného úveru 1.500,- eur, ktorý je považovaný za bezúročný a bez poplatkov, je povinný žalovaný
v rade 1/ zaplatiť žalobcovi zvyšnú časť istiny poskytnutého úveru, t. j. sumu 873,70 eur. Z uvedených

dôvodov súd žalobnému návrhu v časti uplatňovanej istiny 873,70 eur vyhovel a vo zvyšku žalobný návrh
v časti istiny zamietol. Súčasne súd priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania v zákonom stanovenej
výškezpriznanejdlžnejsumy(873,70eur),atood23.07.2015dozaplatenia.Nároknaúrokzomeškania
si žalobca uplatnil dňom nasledujúcim po zosplatnení úveru. V zmysle oznámenia zo dňa 14.06.2015
malo dôjsť k zosplatneniu úveru uplynutím 15 dní od doručenia oznámenia. Oznámenie sa považuje

v zmysle bodu 12.2 VOP dňom 18.06.2015, lehota 15 dní uplynula dňa 03.07.2015. Ďalším dňom sa
dostal žalovaný v rade 1/ do omeškania, t. j. od 04.07.2015. Nakoľko si žalobca uplatnil nárok na úrok
z omeškania od 23.07.2015, súd mu ho priznal v zmysle žalobného návrhu (nakoľko nemohol priznať
viac, ako žalobca žiadal). Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení výška úrokov z omeškania v
čase, keď sa žalovaný dostal do omeškania s platením svojho peňažného záväzku,

predstavovala 5,05 % ročne. Na základe uvedeného súd žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 873,70
eurspolusúrokomzomeškaniavovýške5,05%ročnezosumy873,70eurod23.07.2015dozaplatenia,
vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 1.365,76 eur s úrokom z
omeškania z jednotlivých súm za príslušné obdobie. Súd žalobcovi priznal celkovo sumu 873,70 eur s
príslušným úrokom z omeškania z priznaných súm za jednotlivé obdobia. Procesný úspech žalobcu je

teda vo výške 63,97 % (873,70 eur / 1.365,76 eur x 100 %). Procesný úspech žalovaného v rade 1/ je
vo výške 492,06 eur. Vzhľadom k predmetu konania je to 36,03 % (492,06 eur / 1.365,76 eur x 100 %).
Čistý procesný úspech žalobcu s prihliadnutím na jeho procesný neúspech je vo výške 27,94 % (63,97
% - 36,03 %). Preto je žalovaný v rade 1/ povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 27,94 %.4. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, a to proti výrokom I., II., IV.
a V. rozsudku. Žalobca popiera závery súdu pre ich nezákonnosť. Uvádzanie jednotlivých náležitostí

v zmluve o spotrebiteľskom úvere a vyvodzovanie následkov v podobe bezúročnosti je potrebné
vykladať nie iba na základe zákona č. 129/2010 Z. z., ale aj únijného práva. Postup, kedy postup súd
sa odkloní od takto určeného postupu, je poručením povinnosti dodržať únijné právo, čo vo svojich
rozhodnutiach opakovane konštatoval Súdny dvor EÚ. Poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo
veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01. Ďalej poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR - uznesenie

sp. zn. 3Cdo 146/2017, ako aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Súd prvej inštancie
nerešpektoval povinnosť vykladať vnútroštátne právo v zhode s právom EÚ. Súd prvej inštancie ďalej
uviedol, že uzavretá zmluva neobsahovala údaj o konečnom termíne splatnosti úveru, a preto ide o
dôvod bezúročnosti úveru. Náležitosť ,,konečná splatnosť úveru“ nepozná unijné právo, čo napokon
viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z. z. a táto náležitosť bola vylúčená. Ak uvádzanie
konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do

spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne
vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom nemôže byť
spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo
vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti. Túto skutočnosť potvrdila aj zmena zákona č. 129/2010
Z. z. od 01.09.2018. Zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru

pritom bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu
splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok spôsobom vyplývajúcim z čl. 4
ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení
o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Zmluva o revolvingovom úvere požadované
informácie obsahovala, a to spôsobom vyplývajúcim z obsahu jednotlivých dokumentov, ktoré podľa vôle

zmluvných strán predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť. Výrok súdu v časti, v ktorej žalobu žalobcu voči
žalovanému v 2/ rade zamietol, súd odôvodnil tým, že žalobca nepoprel skutkové tvrdenia žalovaného v
2/ rade spočívajúce v tom, že úverovú zmluvu nepodpísal. Súd rozhodol na základe § 151 ods.
1 CSP, a teda považoval jeho tvrdenie za sporné. Uvedený postup súdu je nesprávny, nakoľko žalobca
v žalobe tvrdil a písomnou zmluvou aj preukázal, že žalovaný v 2/ rade zmluvu podpísal. Toto tvrdenie

žalobcu poprel žalovaný v 2/ rade tým, že namietal svoj podpis. Výsledkom týchto dvoch tvrdení nie je to,
že tvrdenie žalovaného v 2/ rade je nesporné. Výsledkom týchto dvoch vzájomných tvrdení je iba to, že
táto skutočnosť je v konaní sporná. Na tom nemení nič ani to, že žalobca sa k tomuto tvrdeniu na výzvu
súdu nevyjadril, keďže k uvedenej otázke sa už vyjadril v žalobe. Súd na základe uvedeného rozhodol
nesprávne a predčasne podľa nesprávne právnej normy, ktorú zle aplikoval. Žalobca podáva odvolanie

podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), f) a h) CSP a žiada, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil
tak, že žalobe vyhovie a žalovaných zaviaže k povinnosti náhrady trov konania žalobcu v celom rozsahu.

5. Žalovaný sa v 1/ rade k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

6. Žalovaný v 2/ rade vo vyjadrení k odvolaniu uvádza, že odvolanie považuje za nedôvodné,
nakoľko súd vec správne právne posúdil, jeho rozhodnutie je vecne správne a svoje rozhodnutie
náležitým spôsobom zdôvodnil. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným
v 2/ rade uzavrel zmluvu o úvere. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie
zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu. Žalobca k podanej žalobe pripojil kópiu zmluvy. Len žalovaný

v 2/ rade však platnosť predmetnej zmluvy poprel, nakoľko so žalobcom predmetnú zmluvu neuzatvoril.
Keďžedošlokpopretiupravostipredloženejzmluvyorevolvingovomúverezodňa21.11.2014,žalobcovi
vznikla povinnosť preukázať svoje tvrdenie, že s ním uzatvoril predmetnú zmluvu. U súkromných listín
je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je v nej
uvedený ako vystaviteľ a správnosť, t. j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží

dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Bolo preto povinnosťou žalobcu preukázať pravosť
predloženej listiny, teda, že zmluva o revolvingovom úvere bola skutočne žalobcom v 2/ rade podpísaná.
Tento záver možno vyvodiť aj uplatnením tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu. Tvrdí, že
zmluvu nikdy nepodpísal, teda tvrdí jej neexistenciu. Preukázanie reálnej neexistencie zmluvy nie je

možnéodnehospravodlivopožadovať.Žalobcanapreukázanievyššieuvedenejskutočnostinepredložil
žiaden dôkaz. Jeho námietky považuje za nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok ako vecne
správny potvrdil a priznal mu náhradu trov konania.7. Žalobca ani žalovaný v 1/ sa k vyjadreniu nevyjadrili.

8. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov daných

ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)
rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 219 ods. 3 CSP v napadnutom rozsahu, t. j. čo do
výrokov I., II., IV. a V. potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

9. Rozsudku súdu prvej inštancie sa čo do výroku III., ktorý nebol odvolaním napadnutý, rozhodnutie

odvolacieho súdu nedotýka.

10. Rozsudok súdu prvej inštancie je podľa názoru odvolacieho súdu v napadnutom rozsahu vecne
správny. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho správny
právny záver. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám pre odôvodňovanie
súdnych rozhodnutí v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia jasne a

zrozumiteľne vyplývajú jeho skutkové a právne závery, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje a poukazuje na ne v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP.

11. Odvolanie žalobcu odvolací súd nepovažuje za dôvodné.

12. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že zmluva o úvere uzatvorená medzi žalobcom ako
dodávateľom a žalovaným v 1/ rade ako spotrebiteľom neobsahuje jednu z obligatórnych náležitostí v
zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, a
síce termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, následkom čoho je potrebné vzniknutý zmluvný
vzťah považovať v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. za bezúročný a bez poplatkov.

Tento údaj musel byť podľa zákonnej úpravy platnej v čase uzatvorenia zmluvy výslovne uvedený a
nemožno ho vyvodzovať z ďalších náležitostí zmluvy. Počet a výška splátok úveru je samostatnou
zmluvnou náležitosťou a nemožno ho stotožňovať s chýbajúcim údajom o konečnej splatnosti úveru.
Spotrebiteľ musí už na prvý pohľad bez akýchkoľvek matematických operácií presne vedieť, kedy dôjde
ku konečnej splatnosti jeho spotrebiteľského úveru, t. j. ktorým dňom a aká je doba trvania zmluvy.

Vychádzajúc zo zmyslu a účelu Zákona o spotrebiteľských úveroch, účelom uvedenej náležitosti je
bez pochybností zrozumiteľným spôsobom informovať spotrebiteľa o podmienkach spotrebiteľského
úveru, čomu zmluva nezodpovedá. Údaje určujúce základné parametre poskytnutého spotrebiteľského
úveru požadované kogentnými ustanoveniami zákona musia byť uvedené v zmluve, a pokiaľ podstatné
náležitosti obsahovalo až neskôr doručené oznámenie veriteľa o schválení úveru, nejednalo sa o

dvojstranný právny úkon a nie je ho možné považovať za súčasť zmluvy uzavretej medzi stranami.

13. Odvolací súd tiež poukazuje na znenie § 54 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Ide o základné výkladové
pravidlo, v zmysle ktorého v prípade, ak vzniknú pochybnosti, bude platiť priaznivejší výklad obsahu

zmluvy pre spotrebiteľa. Priaznivejším výkladom pre spotrebiteľa je v tomto prípade taký výklad, že
termín konečnej splatnosti úveru musí byť určený konkrétnym, vopred pevne stanoveným dňom, pričom
tento nemožno odvodzovať od termínov splátok, od počtu dní od uzatvorenia zmluvy, od počtu splátok
a pod. Možno teda konštatovať, že predmetný spotrebiteľský úver je už aj bez ďalšieho pre chýbajúcu
obligatórnu náležitosť bezúročný a bez poplatkov.

14. Uvedenú požiadavku zákona platnú v čase uzavretia zmluvy nemožno prekonať eurokonformným
výkladom. Požiadavka uvedenia tejto obligatórnej náležitosti celkom jasne zo zákona účinného
v čase uzavretia zmluvy vyplýva a na tom nič nemení ani neskoršia novelizácia tohto zákonného
ustanovenia, ktorá z hľadiska časovej pôsobnosti na posudzovaný prípad nedopadá.

15. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, aj pokiaľ ide o
konštatovaný nedostatok vecnej legitimácie žalovaného v 2/ rade. Možno konštatovať, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ ide o vecnú legitimáciu žalovaného v 2/ rade. Všeobecne platí, že
žalobcu v každom prípade zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať existenciu

právneho vzťahu, od ktorého odvodzuje uplatňované právo. Žalovaný existenciu právneho vzťahu so
žalobcom zospornil, keď tvrdil, že písomnú zmluvu, ktorá bola predložená ako podstatný dôkaz na
preukázanie ich vzájomného právneho vzťahu, neuzavrel a nepodpísal. Žalovaný v 2/ rade tak zospornil
existenciu vzájomného právneho vzťahu a bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu predložiť ďalšie dôkazypreukazujúce existenciu právneho vzťahu so žalovaným v 2/ rade (napr. preukazujúce pravosť podpisu
na dotknutej písomnej zmluve). Možno iba prisvedčiť žalovanému v 2/ rade, že vychádzajúc z tzv.
negatívnej dôkaznej teórie, nemožno mu uložiť povinnosť preukazovať neexistenciu právneho vzťahu.

Možno konštatovať, že žalobca bol v súdnom konaní nedostatočne bdelý, keď nijakým spôsobom sa
nevyjadril k tvrdeniam žalovaného v 2/ rade o neuzavretí a nepodpísaní predmetnej zmluvy. Nezúčastnil
sa ani pojednávania, kde mohol využívať prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Neunesenie
dôkazného bremena zo strany žalobcu má pre neho nepriaznivý procesný výsledok, ktorý sa prejavil
neúspechom v spore vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade.

16. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, vrátane výroku o trovách
konania, voči ktorému neboli vznesené žiadne odvolacie námietky. Preto rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu, čo do výrokov I., II., IV. a V. potvrdil ako vecne správny.

17. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 s poukazom na ust. § 255 ods. 1

CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný v plnom rozsahu, preto žalovaným v 1/ a v 2/ rade ako
úspešným stranám sporu vznikol voči nemu nárok na náhradu trov konania. Súd tento nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalobcovi priznal iba žalovanému v 2/ rade, ktorý bol v odvolaní aktívny
a preukázateľne mu vznikli trovy konania. Súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal
žalovanému v 1/ rade, ktorý bol v odvolacom konaní nečinný a trovy konania mu preto nevznikli.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)