Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. apríl 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Cob/82/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113223071
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Balegová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4113223071.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu

JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: CASINOS SLOVAKIA, a. s., so
sídlom Miletičova 1, 821 08 Bratislava, IČO: 00 698 750, zastúpený: Advokátska kancelária Melničák
a Semančíková, s. r. o., so sídlom Miletičova 1, 821 08 Bratislava, IČO: 36 860 891, proti žalovanému:
BONUL, s. r. o., so sídlom Novozámocká 224, 949 05 Nitra, IČO: 36 528 170, zastúpený: JUDr. Mária
Uheľ Greňová, advokátka so sídlom Piaristická 1379/2, 949 01 Nitra, IČO: 42 174 015, o zaplatenie 33
161,46 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti I. a III. výroku rozsudku Okresného súdu
Nitra č. k. 20Cb/15/2014 - 356 zo dňa 22. 09. 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 20Cb/15/2014 - 356 zo dňa 22. 09. 2017 v napadnutej
časti I. a III. výroku p o t v r d z u j e.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým,
že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 33 161,46 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 33 161,46 eura odo dňa
01. 01. 2014 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), žalobu v časti

o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 33 161,46 eura odo dňa 22. 01. 2013
do 31. 12. 2013 a úroku z omeškania vo výške 0,5 % ročne zo sumy 33 161,46 eura odo dňa 01. 01.
2014 do zaplatenia zamietol (II. výrok) a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania v rozsahu 100 % (III. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 262 ods. 1, 2, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 394 ods. 2,
§ 397, § 324 ods. 1, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR

č. 97/1995 Z. z., § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 46 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 456 veta prvá Občianskeho
zákonníka, § 38 ods. 3 zákona č. 473/2005 Z. z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súkromnej bezpečnosti“) v znení účinnom
dňa 01. 12. 2006, § 470 ods. 1, § 232 ods. 3, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“).

3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si uplatnil nárok na

zaplatenie sumy 33 161,46 eura z titulu bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie po vykonaní
dokazovania dospel k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodný a ustálil, že medzi stranami
sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy, predmetom ktorej bolo poskytovanie ochrany majetku žalobcu,
konkrétneprevádzkykasínavQ.nachádzajúcejsavobchodnomcentreJ.,atovústnejforme.Obsahomzáväzku bolo poskytovanie ochrany majetku žalobcu, za ktoré bol žalobca povinný platiť žalovanému
dohodnutú cenu 730,27 eura mesačne zvýšenú o DPH. Na základe toho žalobca uhrádzal žalovanému
mesačne sumu 869,02 eura za obdobie do 31. 12. 2010 a sumu 876,32 eura od 01. 01. 2011. Uvedená

suma je zrejmá z návrhu zmluvy, ktorý bol v konaní predložený, a to, že bola táto suma stranami
akceptovaná, je zrejmé aj z toho, že žalobca ju uhrádzal od decembra 2006 do augusta 2012, teda
takmer šesť rokov a žalovaný takéto plnenie prijal.
Podľa § 38 ods. 3 zákona o súkromnej bezpečnosti, zmluva o poskytovaní bezpečnostnej služby
musí mať písomnú formu, inak je neplatná. V konaní nebolo preukázané, že by došlo k uzatvoreniu

predmetnej zmluvy v písomnej forme a s poukazom na § 40 Občianskeho zákonníka je zmluva pre
nedostatok formy absolútne neplatná. E-mailová komunikácia z 01. 12. 2006 predložená žalovaným
neobsahuje dohodu o obsahu zmluvy, ale obsahuje návrh zmluvy so žiadosťou o stanovisko. Napriek
tomu, že žalovaný v konaní predložil kópiu zmluvy, ktorá obsahovala podpisy, kde za žalobcu tieto mali
patriť H. Y. a W. J., dôveryhodnosť tohto dôkazu bola spochybnená výsluchmi oboch svedkov (p. Y.
a p. J., rod. J.), ktorí podpisovanie popreli, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že žalobca podpisoval

zmluvy síce v počte dvoch osôb, avšak osoby boli každá z inej skupiny akcionárov, pričom svedkovia
boli z jednej skupiny akcionárov, teda bolo vylúčené, aby v tomto zložení podpísali zmluvy. Takýto
postup podpisovania zmlúv podľa svedka vyplýval zo stanov spoločnosti. Žalobca v konaní navrhol
doplnenie dokazovania odborným vyjadrením znalca z odboru písmoznalectva za účelom overenia
pravosti podpisov. Neskôr už takýto dôkaz nežiadal vykonať z dôvodu, že platné podpísanie zmluvy

má preukázať žalovaný. Žalovanému bola na pojednávaní dňa 09. 11. 2016 uložená povinnosť v
lehote 10 dní predložiť originál predmetnej zmluvy, načo reagoval predložením notársky overenej kópie
zmluvy, pričom ide len o overenie, že kópia súhlasí s originálom. Preto bola žalovanému na ďalšom
pojednávaní opätovne uložená povinnosť predložiť originál, ktorý žalovaný nepredložil a oznámil, že
došlo k odcudzeniu originálu zmluvy dňa 18. 11. 2016 (hoci toto na pojednávaní neuviedol). O tejto

skutočnosti predložil súdu oznámenie o priestupku zo dňa 18. 11. 2016 spísané príslušníkom OR PZ
Nitra a záznam o uložení veci spísaný OR PZ Nitra zo dňa 05. 12. 2016.
Súd prvej inštancie vykonal šetrenie u znalcov z odboru písmoznalectva za účelom zistenia, či je možné
vykonať dokazovanie pravosti podpisov aj z fotokópie dokumentu, avšak znalci súdu oznámili, že v
prípade skúmania kópie podpisu nie je možné vylúčiť použitie niektorej z metód technického falšovania

podpisov. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie nenariadil znalecké dokazovanie a uviedol, že
ak žalovaný tvrdí, že došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy v písomnej forme, bolo dôkazné bremeno
na preukázanie tejto skutočnosti na žalovanom, ktorý ho neuniesol. Ďalej súd prvej inštancie uviedol,
že je zrejmé, že zmluva bola vyhotovená v štyroch vyhotoveniach, pre každú stranu zmluvy po dve
vyhotovenia, teda aj v prípade odcudzenia by žalovaný mal možnosť predložiť druhé vyhotovenie, čo

neurobil. Zároveň svedok X. potvrdil, že zmluva sa nachádza v archíve.
Svedkovia žalovaného p. F. a p. X. nepotvrdili existenciu písomnej zmluvy. Svedok F. potvrdil, že návrh
zmluvy odovzdal p. F., aj to, že ho p. R. zaslal v elektronickej verzii. Napriek tomu, že svedok tvrdil, že bol
osobneprepodpísanúzmluvu,ktorúmumaldaťp.R.,tototvrdeniesanepreukázalo.Naopak,svedkovia
žalobcu, p. J. a p. Y. uviedli, že zmluvu nepodpísali a ich výpovede súd prvej inštancie vyhodnotil ako

dôveryhodné,ktorésivpodstatnýchskutočnostiachneodporovaliabolivsúladesostatnýmivykonanými
dôkazmi svedčiacimi o neuzatvorení zmluvy v písomnej forme. Svedok X. popísal, že pri preberaní
agendy v roku 2008 videl podpísanú zmluvu, sám však pri podpise nebol a štandardne to robí tak, že
zasiela zmluvu v PDF verzii s podpismi. Na žiadosť žalobcu mu ju zaslal iba vo wordovej verzii, teda
bez podpisov s tým, že podpísaná zmluva je v archíve.

Z výpovede svedkyne J. je zrejmé, že keď v roku 2012 žalobca preveroval, na základe čoho platia
žalovanému každý mesiac, volali žalovanému, kde im povedali, že zmluvu nemajú. Súd prvej inštancie
uviedol, že pochybnosti o platne uzatvorenej zmluve v písomnej forme dotvára aj skutočnosť, že návrh
zmluvy zaslaný žalobcovi v roku 2006, ktorý žalobca pripomienkoval, nebol doplnený a upravený v
zmysle pripomienok žalobcu, hoci svedok F. tvrdil, že pripomienky zapracoval a tiež na kópii zmluvy,

ktorá bola predložená, je v roku účinnosti zmluvy pochybenie, keď podľa predloženej kópie zmluva
nadobúda účinnosť v roku 2016, hoci k jej uzatvoreniu malo dôjsť v roku 2006. Svedok F. ďalej uviedol,
že p. R. od neho žiadal zaslať návrh zmluvy v elektronickej verzii, čo aj urobil a o tomto svedčí v
konaní predložená mailová komunikácia, z ktorej je zrejmé, že k odoslaniu mailu s návrhom zmluvy
došlo dňa 01. 12. 2006 o 7.58 hod. Vyjadrenie svedka F., že mu p. R. podpísanú zmluvu vrátil o 2

až 3 dni, nekorešponduje s dátumom podpisu uvedeným na predloženej kópii zmluvy. V inom svojom
vyjadrení svedok zase uvádzal, že to bolo ráno 1. decembra, keď zmluva prišla, potom, že pre zmluvu
šiel osobne do U.. Takéto rozdielne vyjadrenia súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôveryhodné s tým,
že výpoveď svedka F. nie je možné považovať za dôkaz o existencii písomnej zmluvy. V konaní nebolopreukázané, že žalovaný akceptoval návrh zmluvy a túto riadne podpísal, ani písomnosti, z ktorých
vyplýva, že žalobca žalovanému oznamoval informácie ohľadne registrácie DPH, nie sú dôkazom o
platnom uzavretí písomnej zmluvy. Takéto oznámenia svedčia len o tom, že žalobca si bol vedomý istého

vzťahu so žalovaným, hoci založeným na inej forme zmluvy ako žalovaný v konaní tvrdil. V neposlednom
rade ani oznámenie o ukončení vzťahu súd prvej inštancie nepovažoval za dôkaz o existencii písomnej
formy zmluvy.
Označenie vzťahu číslom zmluvy žalobca vysvetlil ako formu, ktorou chcel ukončiť platenie faktúr. Číslo
zmluvy bolo možné získať z faktúr, na ktorých toto číslo používal sám žalovaný. Iba týmto spôsobom

bolo možné zo strany žalobcu označiť vzťah, ktorý chcel ukončiť, keďže nedisponoval zmluvou a ani
na žiadosť žalobcu mu žalovaný žiadnu zmluvu v požadovanej forme nepredložil. Podľa názoru súdu
prvej inštancie bol žalovaný ako prevádzkovateľ povinný predmetnú zmluvu uchovávať najmenej päť
rokov od skončenia zmluvného vzťahu, čo je zrejmé z § 38 ods. 1 a ods. 3 zákona o súkromnej
bezpečnosti a ak k skončeniu zmluvného vzťahu došlo v auguste roku 2012, bol žalovaný povinný ju
uchovávať minimálne do augusta roku 2017. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie

ustálil, že zmluva v písomnej forme uzatvorená nebola, keďže zákon o súkromnej bezpečnosti vyžaduje
obligatórne písomnú zmluvu a nedodržanie písomnej formy zmluvy zákon sankcionuje jej neplatnosťou.
Jednak táto sankcia vyplýva priamo zo zákona o súkromnej bezpečnosti (§ 38 ods. 3) a aj z § 40 ods.
1 Občianskeho zákonníka, kde je upravené nedodržanie písomnej formy zmluvy, kde zákon písomnú
formu vyžaduje. Takýto právny úkon je absolútne neplatný. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ide

o neplatný právny úkon, teda je zrejmé, že žalobca plnil žalovanému na základe neplatného právneho
úkonu a žalovaný sa bezdôvodne obohatil na jeho úkor.
Súd prvej inštancie vykonával dokazovanie aj ohľadne toho, či žalovaný vykonával služby na základe
ústne uzavretej zmluvy. Z dokazovania nebolo v konaní preukázané, že by žalovaný poskytoval
žalobcovi služby, za ktoré by bol žalobca povinný žalovanému platiť. Poskytovanie ochrany objektu malo

byť formou pripojenia na pult centrálnej ochrany (ďalej len „PCO“) a tiež mal mať žalovaný k dispozícii
24 hodín denne zamestnancov pripravených zasiahnuť v prípade potreby. Pripojenie k PCO sa však
nepreukázalo. Žalobca mal v prevádzke v Q. ústredňu P., ktorá však podľa svedka J. nebola pripojená
na PCO a táto nemá ani tlačidlo „PANIK“, ktorým by sa mohla hlásiť k PCO. Na jej pripojenie podľa
svedka J. treba servisný kód, ktorý má svedok J. a bez tohto kódu to nie je možné. Svedok takéto

pripojenie nerobil a pripustil možnosť, že ak by došlo k vlámaniu do systému, teda niekto by násilne
otvoril ústredňu, „poprecvakával“ by v nej akumulátory a vymazal kódy a nahral nové, že by sa dalo
pripojenie k PCO realizovať bez jeho servisného kódu. Takýto násilný spôsob pripojenia prevádzky
kasína na PCO žalovaného však preukázaný nebol. Podľa svedka J. ani nikdy nebola požiadavka na
pripojenie k PCO, naopak, tento vo svojej výpovedi tvrdil, že došlo k pripojeniu kasína a k odskúšaniu

cvičného poplachu a tiež sa svedok oboznámil s objektom. O pripojení kasína síce žiaden záznam podľa
svedka nie je, ale poplach musí byť v pamäti (žiadny dôkaz však žalovaný nepredložil). Práve naopak,
svedok F. potvrdil, že kasíno nemalo žiaden zabezpečovací systém a nebol pri žiadnych jeho skúškach.
Vyjadrenia svedka F., že pri obhliadke bol svedok F., sa nepotvrdili. Výpoveď svedka F. tak opakovane
nekorešponduje s ostatnými vykonanými dôkazmi. Skutočnosť, že kasíno nemalo žiadnu centrálne

zabezpečenú ochranu, potvrdil aj svedok T., ktorý tiež uviedol, že nebol spustený žiadny automatizovaný
systém poplašného systému s pripojením na PCO. Podľa svedka T. existoval len vnútorný systém, ktorý
vytáčal telefónne číslo p. U. (manažér kasína). Existenciu takéhoto spôsobu zabezpečenia, teda len
vnútornú ochranu, potvrdil aj svedok J.. Rovnako aj svedok T. uviedol, že pripojenie k PCO v kasíne
nikdy nebolo, bolo len telefónne číslo a neskôr alarm, ktorý pri narušení objektu spustil sirénu, nešlo o

pripojenie k PCO žalovaného. V danom prípade nebolo v konaní preukázané, že by došlo k poskytovaniu
služieb prostredníctvom pripojenia k PCO. Poskytovanie ochrany iným spôsobom sa v konaní rovnako
nepreukázalo. Napriek tvrdeniam zo strany žalobcu a jeho svedkov, že majú zamestnancov, ktorí sú
pripravení zasiahnuť, súd prvej inštancie toto vyhodnotil len ako účelové tvrdenie s cieľom preukázať
poskytovanie služieb žalobcovi, keďže v jednom prípade žalovaný aj mal možnosť takéto poskytovanie

služby realizovať, a to 03. 12. 2006, kedy došlo k incidentu v kasíne s jedným zákazníkom, avšak na
telefónnom čísle, ktoré malo byť k dispozícii na tento účel sa ozval pán, ktorý odmietol poskytnutie
ochrany, na ktorú žalovaný poukazuje, teda nedošlo k vyslaniu zásahovej jednotky. Žalobca incident
napokon riešil cez štátnu políciu.
Žalovanývkonaníneoznačilaninepredložiltakédôkazy,nazákladektorýchbysúdprvejinštanciemohol

bez pochybností konštatovať, že došlo zo strany žalovaného k plneniu na základe zmluvy o poskytovaní
služieb ochrany objektu. Žalovaný nepreukázal, že by vykonal posúdenie vybudovania poplachového
systému narušenia z hľadiska možnosti jeho pripojenia na stredisko registrovania poplachov, ani jeho
pripojenie, nepredložil dôkaz o tom, že by mal spracovaný plán zásahu chráneného objektu, nepredložildôkaz o narušení objektu, nepreukázal zabezpečenie zásahovej jednotky na volanie žalobcu dňa 03.
12. 2006 a ani obhliadku priestorov kasína, keďže svedok F. tvrdil, že ju vykonal v prítomnosti svedka
F., čo však svedok F. poprel, keď uviedol, že nebol prítomný pri žiadnych skúškach zabezpečovacieho

systému.
K výpovedi svedka F. súd prvej inštancie uviedol, že pred jeho výpoveďou bol tento oslovený za účelom
„spomienkovej kávy“, zrejme p. F., kde tento dal svedkovi F. podpísať čestné prehlásenie a nasledujúci
deň ešte za svedkom F. došiel s tým, aby čestné prehlásenie šli overiť k notárovi. Podľa tohto čestného
prehlásenia svedok F. potvrdzuje, že bol prítomný pri pripojení kasína k PCO, že boli robené skúšobné

poplachy a služba bola funkčná počas pôsobenia svedka F.. Na pojednávaní dňa 03. 03. 2017 však
F. uviedol, že odmietol ísť nasledujúci deň k notárovi dať to čestné prehlásenie podpísať z dôvodu,
že s ním nesúhlasil. Preto podľa súdu prvej inštancie je v prípade čestného prehlásenia p. F. značne
znížená dôveryhodnosť tohto dôkazu. Jeho obsah bol vyvrátený inými vykonanými dôkazmi, z ktorých
vyplýva, že kasíno nebolo pripojené k žiadnemu PCO. Čo sa týka výpovede žalobcu a svedkov Y.,
T., T. a J., súd prvej inštancie uviedol, že tieto spolu korešpondujú, nerozchádzajú sa v podstatných

skutočnostiach a z ich obsahu bez pochybností zistil, že žalovaný žalobcovi neposkytoval žiadne služby.
Výpoveď svedka F. sa v mnohých skutočnostiach rozchádza s ostatnými dôkazmi, je nedôveryhodná
a z výpovede svedka X. je zrejmé, že nebol pri pripojení k PCO, agendu si v roku 2008 prevzal bez
reálnej kontroly a obhliadky stráženého objektu. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že žalobca má
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom žalovaný nemá nárok na žiadne plnenie, keďže

nepreukázal, že žalobcovi poskytol služby ochrany objektu.
S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti sa žalovaný prijatím platieb od žalobcu bezdôvodne obohatil,
keďže prijal plnenie z absolútne neplatného právneho úkonu, pričom žalovanému nevznikli žiadne
nároky v súvislosti s poskytovaním služieb pre žalobcu, keďže žalobcovi žiadne služby preukázateľne
neposkytoval. S poukazom na § 457 Občianskeho zákonníka žalobca nie je povinný nič vrátiť, keďže

podľa neplatnej zmluvy od žalovaného nič nedostal.
Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania a uviedol, že použil
ustanovenia Obchodného zákonníka ako zákona lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, a to
z dôvodu, že samotný základ vzťahu predstavoval zmluvný záväzok obchodnoprávneho charakteru, hoc
neplatný pre nedodržanie písomnej formy. Vzťahy medzi stranami sa riadia Obchodným zákonníkom,

kde zákon upravuje dĺžku premlčacej doby 4 roky. Obchodný zákonník v § 394 ods. 2 upravuje, že pri
práve na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo
dňa, keď k plneniu došlo, začala premlčacia doba plynúť dňom úhrady jednotlivých faktúr. Napriek tomu,
žežalobcaplnilžalovanémunazákladeneplatnejzmluvyoddecembra2006,žalobcasiuplatnilnárokna
vydanieplnenia,ktoréžalovanémuuhrádzalažod15.07.2009do08.08.2012.Žalobabolanasúdprvej

inštancie podaná dňa 10. 07. 2013, teda ešte pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby, a to vo vzťahu
ku všetkým vykonaným plneniam v tomto období. Žalobca uhradenie jednotlivých faktúr preukázal
výpismi z účtu, ktoré žalovaný nespochybnil. Inštitút bezdôvodného obohatenia Obchodný zákonník
nepozná, upravuje však začiatok a dĺžku premlčacej doby a zároveň upravuje inštitúty záväzkových
vzťahov uzavretých medzi podnikateľmi a týmto dáva prednosť pred úpravou v Občianskom zákonníku.

Teda bez ohľadu na absenciu úpravy bezdôvodného obohatenia v Obchodnom zákonníku nič nebráni
predmetnému nároku dopriať štvorročnú premlčaciu dobu. Obchodný zákonník ako lex specialis odráža
potrebu odlišnej úpravy bežných záväzkových vzťahov v podnikateľskom prostredí. Súd prvej inštancie
uviedol, že aj Ústavný súd SR opakovane vyslovil názor, že aj keď sa bezdôvodné obohatenie
riadi Občianskym zákonníkom, premlčanie práv z neho v obchodných vzťahoch bude podliehať iným

pravidlám ako tým, ktoré platia v režime Občianskeho zákonníka (II. ÚS 92/2006, IV. ÚS 214/2004).
Preto je potrebné aj v tomto prípade aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu uvedenú v § 397 Obchodného
zákonníka. Ustanovenia § 391 - § 397 Obchodného zákonníka majú v pomere k § 107 Občianskeho
zákonníka povahu lex specialis. Obchodný zákonník má komplexnú úpravu premlčania obsiahnutú v §
391 - § 408 a podľa Občianskeho zákonníka je potrebné riešiť len tie otázky bezdôvodného obohatenia,

ktoré Obchodný zákonník neupravuje, teda vznik a obsah bezdôvodného obohatenia a práva na jeho
vydanie. Pre úplnosť však použitiu Obchodného zákonníka na určenie premlčacej doby svedčí aj tá
skutočnosť, že v tomto spore ide o bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo v dôsledku plnenia z neplatnej
zmluvy. Doterajšia justičná prax už ustálila, že Obchodný zákonník v § 394 ods. 2 odchylne upravuje
premlčanieprávanavydaniebezdôvodnéhoobohateniazískanéhoplnenímzneplatnejzmluvy.Problém

premlčania v tomto smere riešil aj Najvyšší súd SR a dospel k záveru, že toto právo sa premlčuje
podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je námietka premlčania
nedôvodná.Úrok z omeškania súd priznal žalobcovi ako dôvodný, keďže bezdôvodné obohatenie je peňažný
mimozmluvný záväzok a žalovaný bol na jeho zaplatenie písomne vyzvaný. Podľa žaloby to bola výzva
zo dňa 21. 01. 2013, ktorej doručenie však žalobca nepreukázal, preto súd prvej inštancie žalobcovi

priznal nárok na úrok z omeškania až odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému a v tomto
smere potom upravil aj jeho výšku, ktorá ku dňu 01. 01. 2014 bola rozdielna oproti sadzbe uplatnenej
v žalobe. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nárok na úrok z omeškania do dňa 31. 12. 2013 zamietol
v celom jeho rozsahu a nárok na úrok z omeškania odo dňa 01. 01. 2014 zamietol v časti výšky
prevyšujúcej zákonnú výšku.

Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný požadoval doplnenie dokazovania vyžiadaním
podpisových vzorov Ing. Y. a Mgr. J. (t. č. už J.) z obchodného registra Okresného súdu Bratislava
I založené pri vzniku ich funkcie predsedu, resp. člena predstavenstva. Tieto súd prvej inštancie aj
vyžiadal. Žalovaný neuviedol, čo sa má predmetnými dôkazmi zistiť, pričom žiadna zo strán nenavrhla
skúmanie podpisov Ing. Y. a Mgr. J. znalcom z odboru písmoznalectva.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu a priznal mu nárok

na zaplatenie sumy 33 161,46 eura z titulu bezdôvodného obohatenia, keď plnil žalovanému z neplatnej
zmluvy.Onárokunanáhradutrovkonaniasúdrozhodoltak,žeúspešnémužalobcovipriznalichnáhradu
v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP.

4. Proti I. a III. výroku vydaného rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Namietal, že

súd prvej inštancie porušil princíp rovnosti strán a základné zásady dokazovania v rámci CSP, pretože
sa zameral len na právne významné skutočnosti, ktoré výlučne podporovali skutkové tvrdenia a právne
závery žalobcu, ale vyvracali tvrdenia a právne závery žalovaného. Poukázal na to, že jednotlivým
svedkom žalovaného neboli dané doplňujúce otázky k ich vyjadreniam, ktoré následne súd vyhodnotil
ako protirečivé. Čo sa týka obsahu listinných dôkazov, tieto súd nevyhodnotil v súlade s ich obsahom a

významom, pričom zo strany súdu vidí arbitrárnosť. Žalovaný je toho názoru, že sa súd prvej inštancie
objektívne nezaoberal námietkami a obranou žalovaného a odôvodnenie vydaného rozsudku je v
rozpore s požiadavkou preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí. Z odôvodnenia nie je
zrejmé, ktoré dôkazy súd vykonal, v akom rozsahu, ktoré mal preukázané a ktoré nie, a ktoré súd
nepovažoval za potrebné vykonať a prečo. Z odôvodnenia nevyplýva ani to, na základe čoho dospel

súd k záveru, že medzi stranami ide o obchodnoprávny záväzkový vzťah, nakoľko pri „neexistencii“
písomnej formy zmluvy táto skutočnosť z ničoho nevyplývala. Zmluvné strany sa mohli dohodnúť, že
vzájomné práva a povinnosti zo zmluvy sa budú spravovať Občianskym zákonníkom, čomu by žiadny
právny predpis nebránil. Žalobca v konaní svoje stanovy nepredložil a nepreukázal, kto sú akcionári
spoločnosti a na aké skupiny sa členili. K predloženej notársky overenej kópii zmluvy, o ktorej žalobca

tvrdil, že k jej uzavretiu v písomnej forme nedošlo, žalovaný uviedol, že súd sa hodnotením tohto dôkazu
nezaoberal, iba uviedol svoje pochybnosti o platne uzatvorenej zmluve. Žalovaný tiež poukázal na to,
že nie v dôsledku jeho viny nebolo možné predložiť originál zmluvy.
Súd prvej inštancie nesprávne a účelovo použil výpovede svedkov F. a X., kedy mal nesprávne za
preukázané, že zmluva bola vyhotovená v 4 vyhotoveniach, pritom svedok F. len povedal, že si myslí,

že ju vytlačil 4x, no stopercentne to netvrdil. Ani v danom prípade nebol svedok požiadaný o doplnenie
zo strany súdu, či svedok má vedomosť o odcudzení zmluvy a či v archíve je jej overená fotokópia alebo
jej originál. Taktiež uviedol, že z ukončenia zmluvného vzťahu zo dňa 12. 09. 2012 vyplýva, že žalobca
mal vedomosť o existencii písomnej formy zmluvy a plnení žalovanému na jej základe, a to s poukazom
na jeho obsah, v ktorom sa žalobca odvoláva nielen na číslo zmluvy, ktoré mohlo vyplynúť z fakturácie,

ale žalobca s odvolaním sa na konkrétny článok, t. j. čl. VII a jeho konkrétny bod 4, odstúpil od zmluvy.
Žalovaný trvá na tom, že zmluva bola uzatvorená platne, v predpísanej forme s tým, že súd
nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, z vykonaného dokazovania vytrhol časti výpovedí svedkov na
arbitrárne odôvodnenie a vyvodzoval pre svoje skutkové zistenia závery nemajúce oporu vo vykonanom
dokazovaní. Súd sa náležite nevysporiadal so všetkými dôkazmi v rozsahu ako mu to ukladá zákon, a

to s každým dôkazom jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti. Nezaoberal sa relevanciou dôkazov, ani
skutočnosťami tvrdenými stranami, čo má za následok jeho nesprávne skutkové zistenia. Súd sa okrem
iného nevysporiadal ani s predloženými dôkazmi ohľadom trvania záväzkového vzťahu, a to už od 01.
12. 2016 a nielen od 30. 06. 2009. V prípade, ak by nedošlo k uzavretiu zmluvy v písomnej forme, určite
by žalobca neplnil už od začiatku, t. j. od roku 2006 a upriamil pozornosť na to, že vôľa je základnou

pojmovou kategóriou právneho systému. Rozhodujúcim v konaní bolo posúdenie vôle strán sporu a
následne uhrádzanie platieb za služby poskytované žalovaným žalobcovi. V tejto súvislosti žalovaný
poukázal na to, že v konaní najskôr došlo k popretiu podpisov na zmluve zo strany žalobcu a až potom k
návrhu na vykonanie znaleckého posudku, avšak tiež sa tak stalo v čase po krádeži originálu predmetnejzmluvy. Súd nemôže dať na ťarchu žalovanému nemožnosť predloženia originálu, hoci predložil jej
úradne overenú fotokópiu.
Žalovanému nie je zrejmé, z akého dôvodu dospel súd k záveru nedôveryhodnosti svedkov F. a X.

a k dôveryhodnosti svedkov žalobcu. Žalovaný predložil písomnú zmluvu o zriadení telefónneho čísla
uvedeného na zmluve s tým, že predmetné číslo platí doposiaľ. K incidentu v kasíne podotkol, že
ho žalobca žiadal o poskytnutie služby, ktorá nebola zmluvne dohodnutá a z tohto dôvodu nedošlo k
plneniu zo strany žalovaného. Podľa názoru žalovaného sú práve výpovede svedkov zo strany žalobcu
protirečivé.

Keby žalovaný aj pripustil, že v konaní ide o bezdôvodné obohatenie, toto je upravené v § 107
Občianskeho zákonníka. Závažným argumentom, pre ktorý výlučná aplikácia Obchodného zákonníka
pre posúdenie premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch
nezodpovedá spravodlivému riešeniu právnych vzťahov je tá, že výlučná aplikácia Obchodného
zákonníka v uvádzaných prípadoch znemožňuje aplikáciu § 107 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný záverom uviedol, že súd by vo svojej argumentácii nemal byť nekoherentný, jeho rozhodnutie

musí byť konzistentné a argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať o celkovú
presvedčivosť svojho rozhodnutia, aby zvolené premisy, rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe
dospel, boli pre širšiu právnickú verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade spravodlivé
a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými
zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také

rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
S poukazom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie
v časti I. a III. výroku zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie postupoval striktne v
súlade s právnou úpravou a zásadami, na ktorých je postavený slovenský právny poriadok. Podstata
odvolania žalovaného spočíva v tom, že súd prvej inštancie nerozhodol v jeho prospech. Podľa názoru
žalobcu nemožno považovať za pochybenie ani postup súdu, ktorý nenahrádzal dôkaznú povinnosť
žalovaného, nekládol otázky a nehodnotil dôkazné prostriedky podľa jeho predstáv. Nemôže byť vadou,

že žalovaný nenavrhol znalecké dokazovanie, pričom súd nie je oprávnený v tomto rozsahu nahrádzať
procesnú iniciatívu sporovej strany. Právne významnou skutočnosťou v konaní bolo objasnenie toho, či
medzi sporovými stranami došlo k uzavretiu zmluvy o poskytovaní bezpečnostnej služby podľa § 38 ods.
3 zákona o súkromnej bezpečnosti, k čomu žalobca uviedol, že k uzavretiu nedošlo a opak žalovaným
preukázaný nebol. Žalovaný nepreukázal pravosť ním predloženého listinného dôkazného prostriedku,

vrátane podpisov, v dôsledku čoho neuniesol dôkaznú povinnosť. Osoby, ktoré mali podpisovať za
odberateľa, takúto zmluvu nikdy nepodpísali, žalovaný nevykonal u žalobcu žiadny zásah a neposkytol
ani inú službu. Plnenie bolo poskytnuté len zo strany žalobcu, pričom vzájomné plnenie zo strany
žalovaného preukázané nebolo a žalobca si v konaní uplatnil len tie nároky, ktoré neboli premlčané.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie

potvrdil.

6. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobcu poukázal na to, že medzi žalobcom a žalovaným došlo
k uzavretiu zmluvného vzťahu, a to v písomnej forme, čo preukázal súdu fotokópiou zmluvy č.
24/2006/SRP. Po tom, čo žalobca poprel podpisy štatutárneho orgánu žalobcu na zmluve, žalovaný

navrhol vykonanie dôkazu dožiadaním podpisových vzorov dotknutých štatutárov žalobcu z obchodného
registra, súd však po ich vyžiadaní tento dôkaz nevykonal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
nevyplýva, prečo by mala byť zmluva neplatná, keď žalovaný predložil súdu úradne osvedčený originál
tejto zmluvy. S uvedenou skutočnosťou sa súd prvej inštancie nijako nevysporiadal, rovnako ani s
prejavom vôle zmluvných strán pri jej uzatváraní. Žalovaný poskytoval žalobcovi služby výhradne

poplachovým systémom narušenia prostredníctvom strediska registrovania poplachov a vyslaním
zásahovej jednotky na preverenie narušenia objektu. V ostatnom sa žalovaný pridržal skutočností
uvedených v podanom odvolaní a trval na svojich vyjadreniach v ňom uvedených.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu,

ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalovaným (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez
nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

10.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd preto musí preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Odvolací súd viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie len v rozsahu odvolacích dôvodov

žalovaného (§ 380 ods. 1 CSP) a po prejednaní veci sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam a vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Vykonané dôkazy
vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol pritom starostlivo na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP. Keďže ani v odvolacom konaní neboli

preukázanétakéskutočnosti,ktorébymohlimaťzanásledokodlišnérozhodnutievoveci,odvolacísúdsi
osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na tieto v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

12. K odvolacej námietke žalovaného, že sa súd prvej inštancie nezaoberal hodnotením notársky
overenej kópie zmluvy odvolací súd poznamenáva, že preukázanie existencie platne uzatvorenej

písomnej zmluvy medzi sporovými stranami bolo podstatnou právnou skutočnosťou pre účely posúdenia
dôvodnosti uplatneného nároku a dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažovalo žalovaného. Žalobca
všakpísomnéuzavretiezmluvyodzačiatkusporunamietalaspochybňovalajpodpisyštatutárovžalobcu
na fotokópii zmluvy predloženej žalovaným. Ani dodatočné predloženie notársky overenej fotokópie
tejto zmluvy po údajnej krádeži jej originálu neodstránilo pochybnosti o pravosti podpisov H. Y. a W.

J., ktorí podpísanie zmluvy v mene žalobcu vo svojich svedeckých výpovediach výslovne popreli. V
záujme unesenia dôkazného bremena bolo na žalovanom súdu navrhnúť, aby sa pravosť podpisov
osôb konajúcich v mene žalobcu skúmala znalcom z odboru písmoznalectva. Nakoľko tak žalovaný
neurobil a nariadenie znaleckého dokazovania súdom je v zmysle § 207 ods. 1 CSP prípustné len na
návrh, hodnovernosť týchto podpisov zostala v konaní aj naďalej sporná, a preto súd prvej inštancie

nemohol dospieť k záveru o platnom uzavretí tejto zmluvy v písomnej forme. Podľa názoru odvolacieho
súdu je však otázne, či by aj v prípade žalovaným iniciovaného znaleckého dokazovania bolo možné
dospieť k jednoznačnému záveru o pravosti podpisov osôb konajúcich v mene žalobcu, keďže v prípade
skúmania kópie podpisov nie je podľa vyjadrenia oslovených znalcov vylúčené použitie niektorej z metód
technického falšovania týchto podpisov.

Z obsahu spisu je zrejmé, že podstata právneho vzťahu sporových strán (obchodných spoločností), hoci
neplatne uzatvoreného pre nedostatok jeho zákonnej (písomnej) formy, bezprostredne súvisela s ich
podnikateľskou činnosťou a zo žiadneho z produkovaných dôkazov nevyplynulo, že by sa ich vzájomné
práva a povinnosti mali spravovať Občianskym zákonníkom. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo
ani to, že žalovaný poskytol žalobcovi vzájomné plnenie spočívajúce v konkrétnych výkonoch, za ktoré

by žalovanému prináležala peňažná náhrada. Sumy vyplatené žalobcom na základe faktúr uvedených
v žalobnom návrhu v celkovej výške 33 161,46 eura, ktorých úhradu žalovaný v konaní nespochybnil,
predstavujú bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného (§ 451 ods. 2 Obchodného zákonníka), ktoré
je žalovaný povinný žalobcovi vydať (§ 456 veta prvá Občianskeho zákonníka). Ide o nepremlčanú časť
plnenia poskytnutého žalovanému z neplatne uzavretého obchodnoprávneho vzťahu, v prípade ktorého

bolo potrebné aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu v zmysle § 397 Obchodného zákonníka.

13. Keďže sa súd prvej inštancie v odôvodnení vydaného rozsudku presvedčivo vyrovnal so všetkými
právne významnými skutkovými okolnosťami veci a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec

právne posúdil, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I. a súvisiaceho III. výroku
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd priznal úspešnému žalobcovi ich náhradu
proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

15. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v

rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.