Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1Co/15/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220050
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislav Libant

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220050.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Stanislava Libanta a členov senátu

JUDr. Štefana Hrvolu a JUDr. Jána Vanka, v právnej veci žalobcu: V., s. r. o. so sídlom O., V. XX, IČO: XX
XXX XXX, zastúpený E. V., s. r. o. so sídlom v O., F. 4, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa
17. decembra 2013, č.k. 14C/329/2012-47, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Žalobca sa písomne podanou žalobou doručenou dňa 28.09.2012 Okresnému súdu Komárno
domáhal, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol o základe veci tak, že žalovaný je zodpovedný
za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno. Svoje
rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a/ bod. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, §
17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 1, 2, 5, 7, § 238 ods. 1, 2, § 240 ods. 1 zákona č. 233/1995

Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a § 101 ods. 2, § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku. Z exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp.zn. 7Er/149/2007
vyplýva, že súdny exekútor dňa 20.02.2007 predložil exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie proti povinnej Q. o vymoženie sumy 27.600 Sk (916,15 eura), exekučným titulom
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, sp.zn. SR 5960/06 zo dňa 20.11.2006. Exekučný súd
dňa 23.02.2007 vydal vo veci poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Dňa 25.05.2009
doručil oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora a žiadal, aby súd poveril vykonaním

exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Dňa 24.05.2010 oprávnený písomným podaním
žiadal o informáciu o stave konania. Uznesením č.k. 7Er/149/2007-14 zo dňa 02.06.2010 exekučný súd
žiadosti oprávneného na zmenu exekútora vyhovel.
Konštatoval, že nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú protiprávny úkon,
resp. škodová udalosť, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom
(škodovou udalosťou) a vznikom škody, zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri
objektívnej zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť), čo
znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie
vo forme úmyslu resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla), je výsledkom činnostipríslušnéhoorgánuštátu(tzv.zodpovednosťzavýsledok).Ústavnýmzákladomuvedenejzodpovednosti
je čl. 46 ods. 3 ústavy ("Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom"). Vzťah

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý
musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako
(priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Z uvedených
skutočností vyplýva, že nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa

zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré bolo priamo
a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia
majetku žalobcu rozhodujúcim, t.j. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok
by sa nezmenšil. V nadväznosti na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, v danej veci súd skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené
neboli. Je nesporné, že žaloba žalobcu vychádza z platnej úpravy, nakoľko právny poriadok Slovenskej

republiky umožňuje ktorémukoľvek subjektu domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej
sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súdne konanie z

pohľadu dodržiavania lehôt či už zákonných, resp. primeraných lehôt na rozhodnutie v danej veci, nie
je kompetentný preskúmavať všeobecný súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom
istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd

konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by
mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu súdnictva.
Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady konania, ako je
zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok

nesprávne rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku
by sa poškodený mohol domáhať podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čo však žalobca vyslovene
vylúčil, a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo.
Žalobca v danej veci namieta, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že o návrhu na
zmenu súdneho exekútora nerozhodol exekučný súd v zákonom stanovenom čase. Súd v tomto prípade

skúmal, či exekučný súd dodržal zákonnú 30-dňovú lehotu, z akého dôvodu táto dodržaná nebola a či
je tu existencia dôvodu na náhradu škody, a či vôbec nejaká škoda vznikla.
V predmetnej veci súd predovšetkým poukázal na skutočnosť, že podľa ustanovení Exekučného
poriadku, účinného v čase začatia exekučného konania, ktoré je potrebné aplikovať na uvedenú vec,
bola v ustanovení § 44 ods. 7 určená lehota 30 dní na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu

súdneho exekútora. Je nesporné, že exekučný súd o tomto návrhu nerozhodol v zákonom určenej
lehote, ale o návrhu doručenom dňa 25.05.2009 rozhodol až uznesením zo dňa 02.06.2010 a to
vyhovením žiadosti oprávneného. Napriek tomu, že exekučný súd nerozhodol v zákonom určenej 30
- dňovej lehote, nie je možné skonštatovať, že rozhodnutie súdu o návrhu oprávneného na zmenu
súdnehoexekútoraporoku,spĺňapodmienkynesprávnehoúradnéhopostupuexekučnéhosúduanárok

žalobcu na náhradu škody z tohto titulu. V danej veci súd poznamenal, že v exekučnom konaní zo strany
oprávneného nebola podaná žiadna sťažnosť na prieťahy v konaní, nebolo vedené žiadne disciplinárne
konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, či
Európskym súdom pre ľudské práva. Oprávnený sa iba písomným podaním zo dňa 24.05.2010 domáhal
informácie o stave konania. Zastal názor, že oprávnený nemôže utrpieť majetkovú škodu počas výkonu

exekúcie, a to ani v čase, kedy oprávnený podal návrh na zmenu exekútora, nakoľko pôvodný exekútor
má podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať všetky úkony exekučného konania, a to až do
doby rozhodnutia exekučného súdu o zmene exekútora. Žalobca v predmetnej veci podľa názoru súdu
nepreukázal, že majetková škoda mu vznikla v príčinnej súvislosti s oneskorene vydaným rozhodnutím
exekučného súdu o jeho návrhu na zmenu exekútora.

Žalobca si v predmetnom konaní uplatnil náhradu tak majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy.
Žalobca existenciu škody v tejto časti žiadnym spôsobom nepreukázal, pričom ako dôkaz v žalobe
navrhol pripojiť exekučný spis. Súd tento exekučný spis pripojil a oboznámil prečítaním listiny z tohto
spisu, pričom žiadne dôkazy, na ktoré žalobca poukazuje, a z ktorých odvodzuje vznik škody, sa vspise nenachádzajú a ani žiadne iné žalobca k žalobe, ani na pojednávaní, na výzvu súdu, nedoložil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, dospel súd k záveru, že počas doby, ktorá uplynula od podania
návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia exekučného súdu, žalobcovi nevznikla žiadna škoda. Jeho

vyjadrenia o rizikách neskoro vydaného rozhodnutia o tom, že nastalo riziko zániku povinného, riziko
zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolventnosti povinného, by mohol
súd považoval za právne relevantné iba v takom prípade, ak by neboli uvádzané len všeobecne a
hypoteticky, ale by boli podložené jednoznačnými dôkazmi. Aj v tejto súvislosti však súd dáva do
pozornosti skutočnosť, že až do právoplatného rozhodnutia súdu o zmene exekútora, je povinný vykonať

úkony pôvodne poverený exekútor.
V časti uplatneného nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu v tomto konaní, súd poznamenáva, že
nemajetková ujma nezávisí automaticky, len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod
pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. O návrhu na zmenu exekútora bolo exekučným
súdom rozhodnuté, aj keď nie v zákonnej 30-dňovej lehote. Po vyhodnotení všetkých dôkazov a

skutočností súd na jednej strane skonštatoval, že žiadna škoda nevznikla a na druhej strane konštatuje,
že ak by aj teoreticky žalobca určitú škodu reálne utrpel a túto preukázal relevantnými dokladmi,
nepreukázal žalobca príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a rozhodnutím exekučného súdu o zmene
exekútora, nepreukázal, že by mu ním tvrdené náklady nevznikli aj v prípade včasného rozhodnutia
exekučnéhosúdu,keďžeexekúcianiejedoterazprávoplatneskončená.Zuvedenýchdôvodovsúdpreto

konštatoval, že v danej exekučnej veci vedenej Okresným súdom Komárno sp.zn. 7Er/149/2007 nezistil
žiadny nesprávny úradným postup, zakladajúci nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy žalobcu. Z tohto dôvodu súd neakceptoval návrh žalobcu na odročenie pojednávania do doby
vypracovania znaleckého posudku, ktorý sám zadal znaleckému ústavu na preukázanie výšky škody. Z
predloženého potvrdenia Ekonomickej univerzity v Bratislave, znaleckého ústavu, jednoznačne vyplýva,

čoho sa znalecký posudok bude týkať a aký problém bude riešiť.
V danej veci žalovaný namieta zmätočnosť žaloby žalobcu s poukazom na ustanovenie § 43 ods. 1
Občianskehosúdnehoporiadku(zákončíslo99/1963Zb.vzneníneskoršíchpredpisov,ďalejlen"OSP"),
ktorú námietku súd vyhodnotil ako účelovú, keď dospel k záveru, že žaloba spĺňa náležitosti v zmysle
§ 43 OSP a zákona číslo 514/2003 Z.z.. Žalobca v podanej žalobe uviedol čoho sa domáha, voči komu

smeruje a z akého dôvodu, pričom nepredloženie dôkazov nie je dôvodom na zastavenie konania, ale
má vplyv na výsledok sporu a môže viesť k zamietnutiu žaloby.
Ďalej žalovaný namietal predčasnosť podanej žaloby, keď žalobca síce podal návrh na predbežné
prerokovanie návrhu podľa § 15 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z., avšak neodstránil vady tohto návrhu,
na odstránenie ktorých ho vyzval. Súd preto skúmal, či žalobca podal žalovanému návrh v zmysle

ustanovenia § 15 ods. 1 zákona a z písomného vyjadrenia žalovaného zistil, že tento bol podaný
dňa 23.04.2012. Žalobca podal súdu žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súdu
dňa 28.09.2012. V čase podania žaloby súdu šesťmesačná zákonná lehota ešte neuplynula, avšak
v čase rozhodovania súdu, táto lehota už uplynula a žalovaný návrhu žalobcu v rámci predbežného
prerokovania nevyhovel. Súd preto žalobu za predčasne podanú nepovažoval a vo veci rozhodol.

Žalovaný v písomnom vyjadrení vzniesol námietku premlčania dôvodiac, že lehota na uplatnenie tohto
nároku uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu
súdneho exekútora. Námietku premlčania vzniesol pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k
uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.04.2009
(t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Preskúmaním námietky premlčania súd konštatoval, že žiadosť o zmenu súdneho exekútora bola
exekučnému súdu doručená dňa 25.05.2009, súd o nej rozhodol 02.06.2010. Trojročná premlčacia
lehotavčasepodanianárokunapredbežnéprerokovanie,anižaloby,neuplynula.Nazákladeuvedených
skutočností súd neakceptoval žalovanou vznesenú námietku premlčania. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov

konania, keďže si žiadne neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na

základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v
znení zákona č. 412/2012 Z.z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie

o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti
údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len
usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,

že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo
zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny

poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 212 ods. 1 OSP bez
prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je
dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil,

keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvodypreskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady

konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale
ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní

predmetnej veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu
prvého stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Knesprávnemuúradnémupostupumôžedôjsťnielenpriúkonochvrámcičinnosti,priktorejštátnyorgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných

lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu
na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ (článok 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky).

O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla

v dôsledku nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorej platí,
že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako príčina škody existuje

skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla)
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Uvedená zodpovednosť je v ústave zakotvená v čl. 46

ods. 3.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci správne skúmal naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, konkrétne či došlo v konaní k
nesprávnemu úradnému postupu, vzniku škody a následne príčinnej súvislosti medzi nimi. Súd prvého

stupňa po preskúmaní uvedených podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu nezistil
naplnenie ani jednej z nich, ktoré by vo vzájomnej súvislosti pri naplnení spôsobili zodpovednosť štátu
za škodu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu

tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (6Cdo 119/2013).

Žalobca namietal, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci,
ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny

poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä
vtedy, ak by súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi,atýmodňalúčastníkovijehoprocesnépráva.Žalobcavšaknešpecifikovalžiadneskutočnosti,
na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden
takýto dôvod nevzhliadol. Navyše hoci podľa § 120 odsek 1, veta prvá OSP účastníci sú povinní

označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, podľa vety druhej citovaného ustanovenia, súd (teda nie
účastníci)rozhodne,ktorézoznačenýchdôkazovvykoná.Pretoaninevykonanienavrhovanýchdôkazov
nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Právom a zároveň povinnosťou účastníka konania je zúčastniť sa nariadeného pojednávania.

Pojednávaniemôžebyťodročenéibazdôležitéhodôvodu.Súdprvéhostupňapretopostupovalsprávne,
keď na základe vykonaného dokazovania vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného, ktorý
svoju neúčasť ospravedlnil.Žalobca vo svojom odvolaní ďalej namietal, že súd založil odôvodnenie o zániku nároku na
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Ako sám
uviedol, nemal k dispozícii súdny spis a niektoré skutočnosti usudzoval len podľa sekundárnych

prejavov, ktoré mali v realite. Súd prvého stupňa dokazovanie vykonal oboznámením sa s listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v exekučnom spise. Zmyslom rozhodnutia však bolo konštatovanie
nesplnenia podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., nie
nedôveryhodnosť údajov, tak ako to tvrdil žalobca v podanom odvolaní.

Súd prvého stupňa v tejto súvislosti vec správne právne posúdil a správne zistil skutkový stav veci. Ako
vyplýva z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno, sp. zn. 7Er/149/2007, exekučné konanie v
predmetnej veci začalo dňa 09.02.2007, kedy došiel návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi
Mgr. Kataríne Baňarovej. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došla Okresnému súdu
Komárno dňa 20.02.2007. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zo dňa 20.11.2006, sp.zn. SR 5960/06. Dňa 23.02.2007 Okresný súd Komárno poveril súdneho

exekútora Mgr. Katarínu Baňarovú vykonaním exekúcie v predmetnej veci. Následne dňa 25.05.2009
došiel súdu návrh na zmenu súdneho exekútora zo dňa 20.05.2009. Dňa 29.10.2009 súdny exekútor
zaslal súdu originál exekučného spisu Ex85/07 a dňa 29.10.2009 zaslal stanovisko k návrhu na
zmenu súdneho exekútora. Následne Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 02.06.2010, č.k.
7Er/149/2007-14 vyhovel návrhu na zmenu súdneho exekútora a vykonaním exekúcie poveril súdneho

exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 62. Dňa 30.06.2010 došiel
súdu návrh pôvodného súdneho exekútora na vydanie doplňujúceho uznesenia o trovách exekúcie. Dňa
18.10.2011 došiel exekučnému súdu prípis od súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého označený ako
splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku. Okresný súd Komárno dňa 12.09.2012
vydal doplňujúce uznesenie č.k. 7Er/149/2007-29, ktorým doplnil uznesenie Okresného súdu Komárno

7Er/149/2007-14 zo dňa 02.06.2010 tak, že o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora Mgr.
Kataríny Baňarovej, rozhodne až v rozhodnutí, ktorým sa exekučné konanie skončí. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 10.10.2012.

Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa
doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis neustanovujú inak.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred
1. decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie.
V konaniach začatých pred 1. decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie

na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd
určí túto výšku na žiadosť exekútora.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu

exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí
súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 7 exekučného poriadku účinného od 01.09.2005, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.
Podľa odseku 8 citovaného ustanovenia, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň

vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.Podľa § 44 ods. 8 exekučného poriadku účinného od 01.12.2006, teda v čase začatia exekučného
konania, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať

na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa odseku 9 citovaného ustanovenia, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Na základe citovaného ustanovenia odvolací súd k žalobcom tvrdenému nedodržaniu zákonom
stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora uvádza, že v prípade
predmetnej veci exekučné konanie začalo dňa 09.02.2007 a preto bolo potrebné postupovať podľa

Exekučného poriadku účinného od 01.12.2006, teda po novele, ktorá už upravovala 30 dňovú lehotu
na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora. V tomto prípade exekučný súd rozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora doručenom súdu dňa 25.05.2009, uznesením zo dňa 02.06.2010 č.k.
7Er/149/2007-14 tak, že návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a vykonaním
exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, teda rozhodol po uvedenej lehote, po

doručení potrebných podkladov k rozhodnutiu. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty však
nezakladá automaticky nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobca v
tomto konaní uplatňuje. Ak by aj vo veci bolo konštatované omeškanie exekučného súdu v súvislosti s
rozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora, v tomto smere by museli byť naplnené aj ďalšie
predpoklady zodpovednosti za škodu, ktoré však splnené neboli, tak ako to už konštatoval aj súd prvého

stupňa. Žalobca totižto žiadnym spôsobom nepreukázal vznik tvrdenej škody, prípadne nemajetkovej
ujmy a tiež príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.
Navyše odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že až do právoplatného rozhodnutia exekučného
súdu o zmene súdneho exekútora je oprávnený a zároveň povinný exekúciu vykonávať pôvodný súdny
exekútor. Pri zmene súdneho exekútora zostávajú zachované nielen účinky pôvodného návrhu, ale aj

úkony vykonané pôvodným súdnym exekútorom. V exekúcii pokračuje nový súdny exekútor tak, že
naväzuje na úkony vykonané pôvodným súdnym exekútorom. Vzhľadom k tomu v čase od podania
návrhu na zmenu súdneho exekútora až do rozhodnutia exekučného súdu exekúciu vykonáva pôvodný
súdny exekútor a preto ani v tomto smere nemohlo dôjsť k vzniku škody.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd môže len konštatovať, že nedošlo k porušeniu povinnosti
rozhodnúť o návrhu na zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote, a teda k stavu právnej neistoty
a k prieťahom v konaní namietaných žalobcom ani nemohlo dôjsť.

K námietke žalobcu, že súd rozhodoval na základe inšpirácie novou právnou úpravou je potrebné

poznamenať, že čo sa týka použitia ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd prvého stupňa toto citoval v správnom znení (teda
v znení účinnom do 01.01.2013), pričom ho na daný skutkový stav aj správne aplikoval. Uvedené preto
nemá žiaden vplyv na nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a preto je aj táto námietka nedôvodná.
Zároveň odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zákona č. 412/2012 Z.z. z ktorej

vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ
by konajúci súd o náhradu škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,
pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v

súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky. Taktiež aj novela § 9 ods. 2, 3 presne
upravila prieťahy v konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené konštatovania odvolací súd dospel k záveru, že žalobca nenaplnil ani
jednu z podmienok zodpovednostného právneho vzťahu vymedzených zákonom č. 514/2003 Z.z., ako

ani nepreukázal, že by mu vznikla akákoľvek majetková škoda, resp. nemajetková ujma v príčinnej
súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu.Na základe uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vo
výroku vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 odsek 1, v spojení s § 140 odsek 1, §
151 odsek 1 veta prvá a § 224 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu trov neuplatnil a z obsahu spisu mu vznik týchto
trov ani nevyplýva, a teda mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.