Rozsudok – Majetok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. jún 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/59/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311010329
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1311010329.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Petra

Šamka a JUDr. Danice Veselovskej, v trestnej veci obžalovanej P.. A. Z., pre zločin porušovania
povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní
obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 3T/101/2011 zo dňa 10. 12. 2015, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 23. júna 2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaná

P.. A. Z., nar. XX. XX. XXXX v E. nad M., trvale bytom E. nad M. XXX,

podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku

o s l o b o d z u j e

spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III sp.zn. 1Pv 520/2007 zo dňa 29. 06. 2011
pre skutok právne posúdený ako zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237
ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

Ing. A. Z. spravujúca majetok vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu na K. XX, XX,
XX v C., v presne nezistenom období porušila povinnosti vyplývajúce z § 8 a nasl. Zákona č. 182/1993

Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a zo Zmluvy o výkone
správy zo dňa 11. 10. 2000, a to najmä tým, že po ukončení tohto zmluvného vzťahu ku dňu 31. 07. 2006
nepreviedla v plnej výške zostatok majetku vlastníkov na účtoch v banke na účty nového správcu, a
teda majetok vlastníkov nebol použitý na krytie alebo úhradu záväzkov, ktoré by bezprostredne súviseli s
činnosťou spojenou so správou bytového domu, čím spôsobila vlastníkom bytov a nebytových priestorov
bytového domu na K. XX, XX, XX v C. škodu vo výške 66.063,63 €,

lebo skutok nie je trestným činom.

Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku sa poškodení Ministerstvo obrany SR, Slovenský plynárenský
priemysel, a.s., IČO 35 815 256, Mlynské Nivy 44/A, Bratislava, a vlastníci bytov a nebytových priestorov
bytového domu na Sputnikovej 14, 16, 18 v Bratislave, odkazujú s nárokom na náhradu škody na
občianske súdne konanie. o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 3T/101/2011 zo dňa 10. 12. 2015 bola obžalovaná P..
A. Z. uznaná vinnou zo spáchania zločinu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa

§ 237 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti
tohto rozsudku, za čo jej súd prvého stupňa podľa § 237 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 36 písm.
j), § 38 ods. 3 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, pre výkon ktorého ju
podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd prvého stupňa zaviazal obžalovanú k náhrade
škody vo výške 50.749,57 € Ministerstvu obrany SR a vo výške 7.748,02 € Slovenskému plynárenskému

priemyslu.

Protitomutorozsudkupodalaobžalovanáprostredníctvomobhajkyneihneďpojehovyhláseníodvolanie.
Obžalovaná podala odvolanie aj písomne dňa 16. 12. 2015. Podaním doručeným súdu dňa 04.
05. 2016 obžalovaná prostredníctvom obhajkyne uvádza, že vykonané dôkazy v súhrne vyvolávajú

pochybnosť o jej vine, preto je nevyhnutná potreba aplikovať jednu zo zásad trestného konania - in
dubio pro reo. V žiadnom prípade nemožno súhlasiť, že protiprávne konanie obžalovanej spočívalo
v tom, že jej vlastníci neodsúhlasili väčšinu faktúr, pretože povinnosť ohlasovať faktúry vlastníkom
nevyplýva zo žiadneho predpisu a takúto povinnosť nemala obžalovaná uloženú ani zmluvou o výkone
správy. Pokiaľ ide o údajné nerešpektovanie vôle vlastníkov, žiadny právny predpis neurčuje povinnosť

rešpektovať vôľu tak, aby došlo k trestnoprávnej zodpovednosti. Úkony po ukončení správy obžalovaná
nevykonala svojvoľne, ale v súlade so zákonom č. 182/1993 Z.z. účinného do 01. 07. 2007. Následne
obžalovaná v odvolaní opisuje spôsob výpovede zmluvy o výkone správy a polemizuje s platnosťou
tohto úkonu. Snahu obžalovanej konať v súlade s vôľou vlastníkov podporuje aj fakt, že odmenu za
správu si účtovala len do 30. 06. 2006, kedy bola reálne správa na základe dohody ukončená. K

znaleckému posudku Ing. N. U. obhajoba uvádza, že tento bol nekvalifikovaný a zmätočný, vychádzal
z neúplných podkladov. Na účel prehľadnosti a transparentnosti oddelenia majetku tvoriaceho sa z
finančných príspevkov vlastníkov zasielaných na tvorbu FÚaO a úhrad spojených s užívaním bytov
od majetku správcu zákon ukladá správcovi viesť samostatné analytické účty pre každý spravovaný
dom. Do účinnosti novely zákona sa hovorilo o povinnosti viesť samostatné účtovníctvo pre každý dom.

Všeobecný pojem „účtovníctvo" sa spresnil termínom „analytický účet". Pojem analytický účet však
nie je pojmom právnym, ale termínom účtovným a vychádza z postupov účtovania podľa opatrenia
MF. V praxi je situácia taká, že veľa správcov si predmetné ustanovenie § 8 (nie však § 10 tak,
ako uvádzal znalec) vysvetľuje spôsobom, že musia viesť dve samostatné oddelené bankové účty,
jeden na účely prijímania a platenia úhrad za plnenia voči dodávateľom služieb na zabezpečenie

prevádzky domu, a druhý na akumulovanie finančných prostriedkov na výdavky spojené s prevádzkou
a údržbou domu. Takýto výklad je však nesprávny, pretože zákon neukladá povinnosť viesť dva
samostatné účty, ale len účty analytické. To v skutočnosti znamená, že v rámci jedného bankového
účtu by mal mat' správca len účtovne vytvorené dva analytické podúčty vo svojom účtovníctve, ktoré
by preukazovali oddelenosť finančných prostriedkov. Povinnosť viesť dva samostatné analytické účty

z hľadiska účtovníctva znamená, že správca eviduje príjmy a výdavky pre každý dom, ktorý spravuje,
samostatne a izolovane od svojej podnikateľskej účtovnej evidencie. Vlastníci totiž v zmysle § 10 ods.
1 prispievajú len do FPÚaO, z čoho sa pokrývajú predpokladané náklady na prevádzku, služby, údržbu
a opravu spoločných častí domu, ako aj výdavky na obnovu, modernizáciu a prípadnú rekonštrukciu.
Vedeniedvochsamostatnýchbankovýchúčtov,najmäprisprávcochúčtujúcichvsystémejednoduchého

účtovníctva, spôsobuje vlastníkom zbytočné náklady spojené s vedením a správou dvoch účtov v banke.
Je zrejmé, že znenie zákona nejednoznačne, s veľkým spektrom výkladových možností, ktoré obhajoba
aj konkretizuje, a nejednotnosti, nedostatočne a striktne nepokrýva povinnosť správcu tak, aby bolo
možné priamo konštatovať, že tento porušil povinnosť, ktorú mu zákon ukladá, že nepostupoval s
odbornou starostlivosťou a na dôvažok sankcionovať takéto konanie trestnoprávnou zodpovednosťou.

Preto ani na vyjadrenia znalcov v tomto smere nie je možné absolútne prihliadať, brať ich do úvahy
a takto vypracovaný posudok nemôže tak byť ani dôkazom v predmetnom trestnom konaní. Rovnako
ďalšie ustálené závery protiprávneho konania obžalovanej v tom smere, že si mala dať "ročne odsúhlasiť
účtovníctvo vlastníkmi bytov na zhromaždení“, je v absolútnom rozpore so zákonom č. 182/1993 Z.z.,
nikde nie je takáto povinnosť správcu stanovená. Tiež je potrebné zdôrazniť, že odmena správcu v

celkovej výške 33.884,35 €, ktorá obžalovanej riadne patrila, nebola znalcami uznaná, a to len z dôvodu,žebezprávnehozáveru,čitátoodmenamôžebyťvyplatenázfonduoprávalebonemôže,nemôžuznalci
ustáliť svoje závery o škode. V čase výkonu správy obžalovanou, zákon takýto postup jednoznačne
nevylučoval, napriek tomu súd ustálil, že nárok na odmenu nie je možné z účtu fondu údržby a opráv

realizovať. Obžalovaná má tiež za to, že právnu úpravu, v zmysle ktorej je potrebné posudzovať jej
práva a povinnosti z výkonu správy, je nutné odvodiť ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu založeného
Zmluvou o výkone správy zo dňa 11. 10. 2000, t.j. ku dňu 31. 07. 2006, kedy bol v platnosti Zákon
č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, novelizovaný zákonom č. 469/2005 Z.z.,
ktorý nadobudol účinnosť dňom 01. 11. 2005 a jemu predchádzajúcim zákonom č. 367/2004 Z.z., ktorý

nadobudol účinnosť dňom 01. 07. 2004. Až následne, zákonom č. 367/2004 Z.z. došlo v súvislosti s
výkonom správy k zmene ustanovenia § 8, za ktorý boli vložené §8a a §8b, v znení podľa citovaného
zákona. Nový § 8a ods. 3 stanovil, že zmluva o výkone správy sa uzatvára so správcom písomne, na
neurčitý čas a že vlastníci sú oprávnení vypovedať zmluvu o výkone správy len na základe rozhodnutia
podľa ustanovenia § 14, pričom výpovedná lehota je 6 mesiacov, ak sa zmluvné strany nedohodnú v
zmluve inak. Rovnako prišlo týmto zákonom k zmene ustanovení § 10, § 11 ods. 3. § 11, ktorý bol

doplnený odsekmi 5 a 6, § 14 a ďalších, preto aplikácia zákonných ustanovení účinných následne,
po skončení výkonu správy obžalovanej, je neprípustná. K uloženému trestu rozsudkom súdu prvého
stupňa obžalovaná uvádza, že tento je v rozpore so základnými zásadami ukladania trestu upravenými
v Trestnom zákone, najmä v rozpore s ustanoveniami §§ 31 a nasl. Trestného zákona, nerešpektujúc
ani základnú definíciu trestu, ako následku trestného činu vyžadujúceho negatívne právne a etické

hodnotenie, a jeho činu, a sledujúci účel uvedený v Trestnom zákone. V rozsahu výroku súdu o treste je
zdôraznená len zásadne negatívna rovina trestu a jeho neprimeraná tvrdosť, ktorá aj k osobe páchateľa,
veku, doterajšiemu spôsobu života i zdravotného stavu, je v podstate trestom likvidačným. Vzhľadom
na všetky uvedené skutočnosti obhajoba navrhla zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu.

Prokurátor ani poškodení nevyužili právo vyjadriť sa k odvolaniu obžalovanej, ktoré im bolo v súlade s
§ 314 Trestného poriadku riadne doručené.

Obžalovaná P.. A. Z. sa verejného zasadnutia odvolacieho súdu nezúčastnila potom, čo sa písomne
dňa 20. 06. 2016 ospravedlnila zo zdravotných dôvodov, kedy výslovne uviedla, že súhlasí s tým, aby

odvolací súd konal v jej neprítomnosti a za prítomnosti zvolenej obhajkyne. Nakoľko takémuto postupu
nebránili žiadne zákonné prekážky, odvolací súd podľa § 293 ods. 7 Trestného poriadku vykonal verejné
zasadnutie v neprítomnosti obžalovanej.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajkyňa zotrvala na písomných dôvodoch odvolania a

zdôraznila, že vykonaným dokazovaním nebola preukázaná vina obžalovanej, preto navrhla, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovanú spod obžaloby oslobodil.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry považovala napadnutý rozsudok za správny a zákonný vo všetkých
jeho výrokoch, a preto navrhla odvolanie zamietnuť ako nedôvodné.

Splnomocnený zástupca poškodených sa pripojil k záverečnému návrhu prokurátorky, výrok o náhrade
škody považoval za správny a zákonný, preto navrhol odvolanie obžalovanej zamietnuť.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť

odvolania (306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1
alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného

poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu, jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 2 ods. 1 Trestného poriadku nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných
dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.Podľa § 8 Trestného zákona trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 237 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. kto inému spôsobí malú škodu tým, že
poruší všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú
právoplatným rozhodnutím súdu alebo vyplývajúcu zo zmluvy opatrovať alebo spravovať cudzí majetok,
potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Podľa § 255 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 kto inému spôsobí škodu nie nepatrnú
tým, že poruší zákonom alebo na základe zákona ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú
právoplatným rozhodnutím súdu opatrovať alebo spravovať cudzí majetok, potresce sa odňatím slobody
až na jeden rok alebo peňažným trestom.

Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je
trestným činom.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok, ak bolo
napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané

v neprospech obžalovaného, vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli na hlavnom
pojednávaní vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci

navrhnuté procesnými stranami v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku, tieto boli
vykonané zákonným spôsobom, avšak súd prvého stupňa tieto vyhodnotil v rozpore s ustanovením § 2
ods. 12 Trestného poriadku, keď bez náležitých dôvodov subsumoval konanie obžalovanej pod skutkovú
podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného poriadku bez toho, aby obžalovaná naplnila
všetky objektívne a subjektívne znaky skutkovej podstaty trestného činu potrebné pre vznik trestnej

zodpovednosti.

Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti:

Dňa 30. 06. 2011 podal prokurátor na príslušný súd na P.. A. Z. obžalobu pre zločin porušovania

povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona na vyššie
uvedenom skutkovom základe.

Na hlavnom pojednávaní obžalovaná Ing. A. Z. učinila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku, že je nevinná, preto súd vykonal vo veci dokazovanie. Vypočul obžalovanú P.. A. Z., vypočul

znalca A.. P.. N. U., svedkov S. Z., Z.. Q. V., M. D., U. E., A. N., A. N., Z. O., Z. E., Z. Z. - Q., A. U., U. V.,
vypočul osobu oprávnenú vyjadriť sa k znaleckému posudku ústavu P.. M. Z., a podľa § 269 Trestného
poriadku prečítal listinné dôkazy.

Odvolací súd dospel k záveru, že hoci súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní rozsiahle

dokazovanie zákonným spôsobom a na základe návrhov procesných strán, nevysporiadal sa so
všetkými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie. Súd prvého stupňa v prvom rade pochybil,
keď prehliadol obsahové nedostatky skutkovej vety obžaloby, pretože skutok, ako je formulovaný v
obžalobe, nemožno subsumovať pod žiadnu skutkovú podstatu trestného činu podľa osobitnej časti
Trestného zákona. Obžaloba kladie obžalovanej za vinu, že v presne nezistenom období porušila

presne nešpecifikovanú povinnosť uloženú zákonom č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej „len zákon č. 182/1993 Z.z,“) a zo zmluvy o výkone
správy, čo je konanie natoľko všeobecné, že z neho možno len dedukovať, akú zákonnú povinnosť mal
prokurátor na mysli. Z obsahového hľadiska zo skutku konkrétne vyplýva, že obžalovaná mala spôsobiťškodutým,ženepoužívalaspravovanéfinančnéprostriedkynaúhraduzáväzkov,ktorébybezprostredne
súviseli so správou bytového domu, a preto po skončení zmluvného vzťahu previedla na nového správcu
len časť finančných prostriedkov vlastníkov bytov a nebytových priestorov.

Dokazovanie na hlavnom pojednávaní sa však vôbec neviedlo v duchu preukázania či vyvrátenia už aj
tak vágnej skutkovej vety, v ktorej skutok vôbec nie je vymedzený v súlade s požiadavkami zákona. Ak
nie je zo skutkovej vety jednoznačné, kedy malo dôjsť k porušeniu povinnosti (aspoň približne), o akú
povinnosť sa jednalo, akým konaním došlo k porušeniu povinnosti, a či je porušenie tejto povinnosti v

príčinnej súvislosti so vznikom škody, nemožno ani len uvažovať, že došlo k naplneniu znakov skutkovej
podstaty trestného činu, nieto ešte uznať obžalovanú vinnou. Akceptácia daného skutku prokurátorom a
následne súdom prvého stupňa nezodpovedala požiadavke zákonnosti trestného konania vymedzenej
nielen v § 2 ods. 1 Trestného poriadku, ale aj v čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky. Pravidlo, že nikoho
nemožno stíhať ako obvineného inak než zo zákonných dôvodov, predstavuje obsahovú stránku skutku,
ktorý tvorí základ trestného konania v tom zmysle, že predmetom trestného konania môže byť len trestný

čin (nie priestupok, nedodržanie zmluvného záväzku a pod.). Pri posúdení, či je určité konanie trestným
činom, je potrebné vychádzať z definície trestného činu podľa § 8 a nasl. Trestného zákona, ale aj
z konkrétneho zákonného ustanovenia osobitnej časti Trestného zákona. Inými slovami, skutok, pre
ktorý sa vedie trestné stíhanie, musí obsahovať také skutkové okolnosti, ktoré možno subsumovať pod
konkrétnu skutkovú podstatu trestného činu podľa osobitnej časti Trestného zákona. V danom prípade

bolo potrebné, aby skutková veta obsahovala konkrétne zákonné ustanovenie ukladajúce obžalovanej
povinnosť pri správe bytového domu, ďalej spôsob, akým obžalovaná porušila danú povinnosť, a rezultát
tohto porušenia v podobe vyčíslenia zmenšenia majetku poškodených. Iba za týchto okolností by bolo
trestné stíhanie obvinenej vedené zákonne v zmysle § 2 ods. 1 Trestného poriadku. Len obžaloba
obsahujúca uvedené konkrétne skutočnosti by umožnila procesným stranám navrhnúť a súdu vykonať

dôkazy s potrebným obsahom, t.j. so zameraním na to, či obžalovaná pri výkone správy nakladala
s majetkom poškodených hospodárne alebo nie, prípadne či nehospodárnym nakladaním spôsobila
škodu, v akej výške, a či táto škoda bola spôsobená porušením zákonnej, príp. zmluvnej povinnosti. Po
prípadnom zistení, že obžalovaná porušila zákonnú povinnosť, čím spôsobila vlastníkom škodu, by bolo
ďalšou úlohou prokurátora preukázať pred súdom, že tak urobila úmyselne.

Výlučne po preukázaní uvedených skutočností by súd prvého stupňa mohol prijať záver, že obžalovaná
spáchala trestný čin. Nakoľko uvedené podmienky pre odsudzujúce rozhodnutie splnené neboli a
zákonné prekážky nie je možné odstrániť ani doplnením dokazovania vzhľadom na formuláciu skutku a
zásadu kontradiktórnosti, kedy súd (ani odvolací) nie je oprávnený napomáhať ktorejkoľvek procesnej

strane návodom, čo treba vo veci dokazovať, akým spôsobom, ako formulovať skutkovú vetu a ako
zachovať jednotu skutku, bolo potrebné, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného
poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám vo veci rozhodol tak, že obžalovanú podľa
§ 285 písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodí.

Hoci v skutkovej vete sa explicitne uvádza, že obžalovaná ku dňu 31. 07. 2006 nepreviedla v plnej
výške zostatok majetku vlastníkov na nového správcu, podstatou postihovaného konania je taký spôsob
výkonu správy počas jej trvania od 11. 10. 2000 do 31. 07. 2006, pri ktorom mala vzniknúť škoda.
Ustálenie časových okolností je dôležité o.i. aj preto, že v uvedenom období došlo k zmene právnej
úpravy trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku, keď do 01. 01. 2006 zákon

pre vznik trestnej zodpovednosti vyžadoval porušenie povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí
majetok určenej zákonom alebo na základe zákona alebo uloženej právoplatným rozhodnutím súdu a
až od 01. 01. 2006 sa mohlo jednať aj o povinnosť spravovať cudzí majetok vyplývajúci zo zmluvy.

Pri oboch právnych úpravách trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku však

platí, že sa jedná o skutkovú podstatu s blanketou, kedy sa vznik trestnej zodpovednosti viaže na
porušenie povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok (nie inú, napr. oznamovaciu povinnosť)
zakotvenú v inom právnom predpise, príp. v zmluve. Práve preto je nevyhnutné, aby priamo v skutkovej
vete bolo vyslovene uvedené konkrétne ustanovenie zákona (zmluvy), ktoré ukladá povinnosť spravovať
alebo opatrovať cudzí majetok. V danom prípade vychádzajúc z vykonaných dôkazov by takýmto

ustanovením mohli byť napríklad:- § 8 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého majetok vlastníkov nesmie správca použiť na krytie
alebo úhradu záväzkov, ktoré bezprostredne nesúvisia s činnosťou spojenou so správou domu. Správca
nesmie využiť majetok vlastníkov vo vlastný prospech alebo v prospech tretích osôb.

- § 8b ods. 2 písm. a) a písm. d) zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého pri správe majetku vlastníkov
je správca povinný najmä hospodáriť s ním s odbornou starostlivosťou v súlade s podmienkami zmluvy
o výkone správy, a vykonávať práva k majetku vlastníkov len v záujme vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome,

Jedná sa o znenie zákona účinného od 01. 07. 2004. Následne od 31. 10. 2005, kedy tiež došlo k
novelizácii zákona č. 182/1993 Z.z. by prichádzalo do úvahy aj porušenie povinnosti uvedenej v

- § 8b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého pri obstarávaní služieb a tovaru je správca povinný
dojednať čo najvýhodnejšie podmienky, aké sa dali dojednať v prospech vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome.

Dňa 01. 01. 2006 nadobudol účinnosť Trestný zákon č. 300/2005 Z.z., ktorý rozšíril trestnosť aj
na spravovanie cudzieho majetku pri porušení zmluvnej povinnosti, preto od uvedeného dátumu by
prichádzalo do úvahy porušenie povinností správcu napr. podľa čl. III bod 5b) zmluvy o výkone správy,
čl. III bod 1), čl. V, bod 2, čl. VI bod 3 zmluvy o výkone správy.

Okrem konkretizácie danej povinnosti musí byť pre vznik trestnej zodpovednosti preukázané konanie
páchateľa, ktorým sa dostal do rozporu so zákonom (zmluvou). V tomto smere súd prvého
stupňa čiastočne vykonal príslušné dokazovanie, avšak toto bolo zamerané na porušenie povinností
obžalovanej pri vedení účtovníctva, vyhotovovaní každoročného vyúčtovania pre vlastníkov bytov a

nebytových priestorov, zvolávania schôdzí vlastníkov a pod., pričom z povahy uvedených povinností
je evidentné, že ich porušením nemohlo dôjsť k zmenšeniu majetku poškodených. Ani včasným
neprevedením zostatku finančných prostriedkov na nového správcu, ktoré je explicitne v skutkovej vete
uvedené, nemohlo dôjsť ku škode, keď takýmto opomenutím nedošlo k zmene vlastníckeho práva k
finančným prostriedkom.

Jediným spôsobom, kedy konaním obžalovanej mohlo dôjsť k vzniku škody, bolo prípadné
nehospodárne nakladanie s finančnými prostriedkami vlastníkov. Z vykonaného dokazovania vyplýva,
že obžalovaná riadne hradila faktúry za služby spojené s užívaním bytu, poškodené subjekty namietali
len to, že obžalovaná nezdokladovala náklady na prevádzku a údržbu bytového domu, ktoré podľa ich

odhadu museli byť oveľa nižšie a zostatok fondu oveľa vyšší. Zo zmluvy o výkone správy vyplýva, že
obžalovaná mohla vynakladať viac ako 5.000,- Sk (165,97 €) len so súhlasom zástupcov vlastníkov a
viac ako 20.000,- Sk (663,88 €) len so súhlasom nadpolovičnej väčšiny vlastníkov, nikdy však žiaden
súhlas nežiadala. Odvolací súd opäť zdôrazňuje, že vynaloženie nákladov z prostriedkov vlastníkov
bytov bez požadovaného súhlasu nespôsobuje automaticky škodu (zmenšenie hodnoty majetku), jedná

sa len o relatívne neplatný právny úkon, ktorý je platný do okamihu, kedy súd v civilnom procese
na návrh dotknutej strany vysloví jeho neplatnosť. Iná situácia by nastala, ak by sa preukázalo,
že obžalovaná z fondu prevádzky a údržby hradila záväzky nesúvisiace so správou. Súd prvého
stupňa v tomto smere vykonal dokazovanie, a to výsluchmi svedkov a znalcov ohľadom platenia mzdy
zamestnancom obžalovanej Ing. U. E. (správa na technickom úseku), Z. E. (administratívne práce),

B. D. (administratívne práce), A. U. (upratovanie, jednoduchá údržba), Q. S. (obslužné práce) a Z.
Z. (upratovanie spoločných priestorov) a prečítaním listinných dôkazov. Správne súd prvého stupňa
vyriešilpredbežnúotázku,čiriadenietechnickéhoúsekuaadministratívnychprácpresprávcujesprávou
bytového domu, keď dospel k záveru, že nie, a preto náklady na uvedené činnosti musia byť pokryté
určenou odmenou pre správcu. V zmysle záverov znaleckého dokazovania sa jedná o sumu 26.069,91

€, ktorá bola obžalovanou vyplatená P.. E., B. D. a Z. E. z prostriedkov vlastníkov za práce nesúvisiace
so správou bytového domu, keď odmena za správu bola obžalovanou čerpaná samostatne, nad rámec
uvedenýchfinančnýchprostriedkov.NazákladeznaleckéhoposudkuEkonomickejuniverzityjepotrebné
ustáliť,žeobžalovanávynaložilavobdobíodroku2001doroku2006prostriedkyvúhrnnejvýške4.991,4
€ Spoločenstvu vlastníkov bytov Nová Doba III ako platbu za byt pre súkromné potreby správcu. Ostatné

nepreukázané výdavky, ktoré znalecký ústav neuznal z dôvodu nedostatku účtovných dokladov nie je
možno z hľadiska účelnosti ich vynaloženia vyhodnotiť, alebo ich účelnosť je sporná (napr. platba na
účet U. V., ktorý opravoval strechu). Z uvedeného vyplýva, že v období od októbra 2000 do ukončeniačinnosti pre bytový dom obžalovaná použila sumu 31.061,31 € na iný účel než správu bytového domu,
a minimálne o túto sumu sa zmenšil majetok poškodených.

Za predpokladu stíhania obžalovanej za uvedené konkrétne konanie, avšak až po vyriešení aplikácie
príslušnej legislatívnej úpravy vo vzťahu k porušeniu zákonnej či zmluvnej povinnosti, by bolo možné
konštatovať, že časť škody zo sumy 31.061,31 €, ktorú obžalovaná spôsobila v období, kedy mala
zákonomuloženúpovinnosťopatrovaťcudzímajetok,konkrétnymspôsobomspôsobilaškoduvpríčinnej
súvislosti s porušením zákonnej povinnosti spravovať cudzí majetok.

Uvedené úvahy odvolacieho súdu síce vychádzajú zo spisového materiálu, avšak vzhľadom na
formuláciu skutku, pre ktorý je obžalovaná trestne stíhaná, nie je možné ich premietnuť do
odsudzujúceho rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že skutok uvedený v obžalobe

sa stal, avšak tento nie je možné podradiť pod žiadnu zo skutkových podstát trestných činov uvedených
v osobitnej časti Trestného zákona primárne pre nenaplnenie formálnych znakov. Preto odvolací súd
podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a postupom
podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol vo veci rozsudkom, keď s poukazom na § 285
písm. b) Trestného poriadku obžalovanú spod obžaloby oslobodil.

Vzhľadom na oslobodzujúci výrok odvolací súd obligatórne podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku
odkázal poškodených s nárokmi na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.