Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. jún 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/59/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318202880
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8318202880.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobkyne I. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom W. XXX, XXX XX R., proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená advokátkou JUDr. Katarína Hegedüšová, so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, o určenie, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k. 7Csp/78/2018-106 zo dňa 28.
januára 2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„Súd určuje, že úver zo Spotrebiteľskej zmluvy č. XXXXXXXXX uzatvorenej dňa XX.XX.XXXX medzi
žalobkyňou a žalovaným, je bezúročný a bez poplatkov.

Súd určuje, že úver zo Spotrebiteľskej zmluvy č. XXXXXXXXX uzatvorenej dňa XX.XX.XXXX medzi
žalobkyňou a žalovaným, je bezúročný a bez poplatkov.

Žalobkyni náhradu trov konania nepriznáva.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 261 ods. 6 písm. d), § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504, § 506
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník platný a účinný v rozhodnom období, § 52 ods. 1, 2, 3, §
53 ods. 1, 5, 6, § 54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník platný a účinný v rozhodnom
období, § 1 ods. 2, § 2 písm. g), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 4 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
platného a účinného v rozhodnom období, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 972/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
§ 137, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 26.02.2016 bola medzi stranami sporu uzatvorená zmluva o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej boli žalobkyni poskytnuté finančné prostriedky

vo výške 500,- Eur. K zmluve bol v uvedený deň podpísaný aj splátkový kalendár v zmysle ktorého
splatnosť 1. splátky bola dňa 23.03.2016 a poslednej dňa 26.02.2017, výška splátky bola 49,30 Eur.
Dňa 07.09.2016 bola medzi stranami sporu uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXX,
na základe ktorej boli žalobkyni poskytnuté finančné prostriedky vo výške 300,- Eur. K zmluve bol vuvedený deň podpísaný aj splátkový kalendár v zmysle ktorého splatnosť 1. splátky bola dňa 07.10.2016
a poslednej dňa 07.09.2017, výška splátky bola v prípade prvých štyroch splátok vo výške 1,- Eur a v
prípade ôsmych splátok po 58,90 Eur. Žalobkyňa v prospech žalovaného uhradila celkovo sumu 501,10

Eur v prípade prvého úveru a v prípade druhého úveru sumu 166,35 Eur.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že medzi žalobkyňou a žalovaným boli uzatvorené zmluvy o úvere, pričom tieto zmluvy sú zároveň
zmluvami spotrebiteľskými, a to aj v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je

v súlade aj komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v zmysle § 52 Občianskeho
zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v zmluvách absentujú údaje
o dobe trvania zmluvy, o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a tiež, že v zmluvách je
nesprávne uvedená výška RPMN. V prípade údaju o dobe trvania zmluvy uviedol, že tento nebol v
zmluve vôbec obsiahnutý, pričom zákonodarca tento údaj určil v právnom predpise jasne a nie aby si to

musel spotrebiteľ nejakým spôsobom vyvodzovať z viacerých údajov a okrem toho zákon jednoznačne
uvádza,žeďalšoupovinnounáležitosťoujeajúdajotermínekonečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru,
teda rozlíšil pojmy doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti. Vo vzťahu k termínom splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov uviedol, že účelom uvedenia týchto informácií je informovanie spotrebiteľa,
aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje

zorientovať sa v danej situácii, pretože potom nie je dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil, ako
bude s jeho platbou naložené a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda odplatu. Uvedené
preto nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných ustanovení zmluvy vyplýva
výška úrokov a poplatkov. Pokiaľ sa jedná o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/146/2017
a sp. zn. 3Cdo/56/2018, tak sa odklonil od uvedených rozhodnutí, a to vzhľadom na uvedené a tiež z

dôvodu, že text zákona č. 129/2010 Z. z. je odlišný od textu Smernice. V sporoch medzi jednotlivcami
je priamy účinok Smernice vylúčený a vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva EÚ
transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne, avšak tento nepriamy účinok smernice nie
je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, v opačnom
prípade by išlo o výklad contra legem. Až rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15

Home Credit Slovakia proti Kláre Biróovej bolo konštatované, že Smernica bráni členským štátom, aby
vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti,
než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Zákonodarca pristúpil k legislatívnej zmene a
súd nemôže vykladať sporné ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch rovnako v prípade dvoch
rôznych znení zákona len z dôvodu, aby vyhovel požiadavke žalovaného. V zmysle uvedeného preto

neprihliadal v danej veci na závery Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Pokiaľ ide o samotný údaj o
výške RPMN, tak dospel k záveru, že v prípade zmluvy uzatvorenej dňa 07.09.2016 je v nej uvedená
nesprávna výška RPMN v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa. V odôvodnení rozhodnutia ďalej
poukázal na to, že v časti dojednanej výšky ročnej úrokovej sadzby sú zmluvy o úvere neplatné, a to
aj pre rozpor daných dojednaní s dobrými mravmi. Dohodnuté úroky sú odplatou za poskytnutie istiny,

nemajú zabezpečovaciu funkciu a na to, že ich výška je v rozpore s dobrými mravmi nemá vplyv, že táto
bola dobrovoľne dohodnutá. Vzhľadom na to, že úrok dohodnutý medzi stranami sporu v zmluve o úvere
viac ako 8-násobne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, dospel súd k záveru, že takto dohodnutá výška
úrokov v zmluve je neprimeraná a je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Vychádajúc zo štatistických údajov zverejnených na webovej stránke Národnej banky Slovenska boli

priemerné úrokové sadzby pri úveroch v sadzbe 6,29% (február 2016) a 5,48% (september 2016). Výška
dohodnutej úrokovej sadzby medzi stranami sporu bola 32,26% a 32,54% ročne, teda tieto úrokové
sadzby sú viac ako 100% vyššie ako priemerná sadzba úrokov pri úveroch poskytovaných bankami
v rovnakom období. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že poskytnuté spotrebiteľské úvery je
potrebné považovať za bezúročné a bez poplatkov a preto žalobe vyhovel.

5. O trovách konania rozhodol tak, že v danom prípade žalobe v celom rozsahu vyhovel a preto žalobkyni
vznikol nárok na priznanie plnej náhrady trov konania. Nakoľko však žalobkyni v konaní žiadne trovy
nevznikli a zároveň uviedla, že si ich náhradu neuplatňuje, súd jej náhradu trov konania nepriznal.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Odvolanie
právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že tvrdenie súdu o celkovej neplatnosti zmluvy o úvere je mylné a že z
hľadiska platnosti právneho úkonu je v zmysle judikatúry ústavného súdu potrebné uprednostniť výkladzachovávajúci platnosť právneho úkonu a nie výklad, ktorý platnosť právneho úkonu popiera. Úmyslom
zmluvných strán každej zmluvy je totiž uzavrieť platnú zmluvu a tento úmysel je potrebné pri výklade
právneho úkonu chrániť. Vo vzťahu k odpovedi Súdneho dvora EÚ na prvú prejudiciálnu otázku uviedol,

že rozsudok jasne a jednoznačne potvrdil, že cieľom čl. 6 ods. 1 Smernice nie je povinnosť členských
štátov nariadiť neplatnosť celej zmluvy. Vzhľadom na uvedené má za to, že vyhlásenie neplatnosti
celej zmluvy o úvere ako celku tak, ako to navrhuje žalobca nemá žiadnu oporu v ustanoveniach
vnútroštátneho a ani európskeho práva. Poukázal na to, že žalobkyňa nesie dôkazné bremeno a jej
úlohou je preukázať v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje a je

vypočítaná v zmysle platných právnych predpisov, a teda bol by to jediný dôvod prečo by bolo možné
vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Uviedol, že údaj o RPMN
je uvedený jednak na prednej strane zmluvy a zároveň na samostatnej listine s ktorou bol žalobca
oboznámený a ktorá mu bola spoločne so zmluvou o spotrebiteľskom úvere odovzdávaná. Mal za to,
že si splnil svoje informačné povinnosti k predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere ako aj informácie
o RPMN a s tlačivom sa riadne oboznámil. Poukázal na to, že v zmluve o úvere žalobkyňa berie na

vedomie, že výška RPMN v predmetnej zmluve sa vypočítava v zmysle zákona o spotrebiteľských
úveroch a podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru,
a je vo výške 37,48%. K poplatku za expresné spracovanie úveru uviedol, že Národná banka Slovenska
na svojom webovom sídle zverejnila zoznam poplatkov, ktoré sa do výpočtu RPMN nezahŕňajú. Mal za
to, že pre vyhlásenie zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov nie je naplnený žiaden predpoklad uvedený

žalobkyňou. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal o úhradu trov konania, ktoré mu vznikli vrátane
trov odvolacieho konania.

7. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu vyjadrila tak, že má za to, že súd prvej inštancie rozhodol

správne. Dala do pozornosti, že žalobca zmeškal lehotu na podanie odvolania. Uviedla, že odvolanie
žalobcu považuje za zmätočné, nakoľko dôvody uvedené v rozsudku boli relevantné a správne
odôvodnené a žalovaný koná špekulatívne s úmyslom poškodiť žalobkyňu. Poukázala na to, že je
nesporné, že išlo o spotrebiteľský úver a odvolávanie sa žalovaného na RPMN je v rozpore so zdravým
rozumom, pretože voči tomu sa neohradil počas pojednávania a výška RPMN bola prerátavaná na

stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky a prípadné neuznanie výpočtu cez túto stránku
považuje za neúctu voči orgánom SR. Mala za to.. že jej nároky sú dôvodné aj s cieľom európskych
smerníc na ochranu spotrebiteľa. Pri hodnotení neprijateľnosti zmluvných podmienok v zmluve o úvere,
ktoré sú aj v rozpore s dobrými mravmi žiadala aby súd prihliadol najmä na okolnosť, že podmienky
preformuloval profesionál - žalovaný, ktorý má povinnosť odbornej starostlivosti a tiež na okolnosť, že

ako spotrebiteľ je vo finančnej tiesni. Poukázala na to, že dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti
uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané na
získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Žiadala, aby rozsudok súdu prvej inštancie
bol potvrdený, prípadne, aby sa vec vrátila na súd prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu žalobkyne nevyjadril.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie
§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.

a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu
v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.

10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byťdaná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

12. K námietke nesprávnych skutkových zistení odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda

spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť

v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj
to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.

13. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

14. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

15. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalovaného dopĺňa nižšie uvedené.

16. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o
tom, že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským v zmysle ust.

§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzatvorené medzi žalobkyňou
a žalovaným sú štandardnými formulárovými spotrebiteľskými zmluvami, kde žalovaný vystupoval v
postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

17. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov na tom, že
v oboch zmluvách absentuje uvedenie termínu trvania zmluvy a rozpis termínov splátok, istiny, úrokov
a iných poplatkov a v druhej uzatvorenej spotrebiteľskej zmluve bola ešte naviac nesprávne uvedená

výška RPMN.

18. Vo vzťahu k absencii uvedenia doby trvania zmluvy odvolací súd dáva do pozornosti, že samotné
ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného v rozhodnom
období (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) vyžaduje, aby v každej spotrebiteľskej zmluve

bola uvedená jednak doba jej trvania a jednak aj termín konečnej splatnosti. Vzhľadom na to, že ide o
ustanovenie kogentné, zákon v tomto prípade nepripúšťa akúkoľvek dohodu medzi zmluvnými stranami,
tzn. že tieto musia byť uvedené v každej spotrebiteľskej zmluve bez výnimky. Údaj o dobe trvania zmluvy
je pre spotrebiteľa dôležitým údajom z toho hľadiska, že mu umožňuje s istotou a bez ťažkostí poznaťcelkovú dobu trvania zmluvy, teda či zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú alebo na dobu určitú. Údaj
o dobe trvania zmluvy je tak potrebné uviesť v samotnej spotrebiteľskej zmluve. Uvedený údaj by tak
mal byť uvedený na listine, ktorú spotrebiteľ podpisuje, nakoľko zmyslom uvedeného ustanovenia bolo,

aby spotrebiteľ, ktorý podpisuje spotrebiteľskú zmluvu bol už pri jej podpise oboznámený a informovaný
okrem iného o tom, ako dlho si bude povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z danej spotrebiteľskej
zmluvy. Odvolací súd taktiež poukazuje na to, že z obsahu spisu nevyplýva, že by tieto spotrebiteľské
zmluvy uzatvorené medzi sporovými stranami uvedené náležitosti obsahovali a ani žalovaný nijakým
spôsobom nepreukázal, že uvedený údaj obe spotrebiteľské zmluvy obsahovali. Na základe uvedeného

preto súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o absencii uvedených údajov v spotrebiteľských
zmluvách, čo v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch spôsobuje ich
bezúročnosť a bezpoplatkovosť, s čím sa stotožňuje aj odvolací súd.

19. Vo vzťahu k vyššiemu má odvolací súd za to, že už samotná absencia uvedenia doby trvania zmluvy
v oboch spotrebiteľských zmluvách spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť uzatvorených úverov a

preto by nebolo potrebné sa ďalej zaoberať ani ostatnými dôvodmi, bezúročnosti a bezpoplatkovosti.

20. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, odvolací súd však dodáva, že vo vzťahu
k absencii údajov podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch sa súd prvej
inštancie dostatočne vysporiadal a dostatočne odôvodnil odklon od rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 3Cdo/146/2017 a sp. zn. 3Cdo/56/2018, ako aj so skutočnosťou prečo v predmetnom prípade
neprihliadal na závery Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 a teda dospel k záveru, že spotrebiteľské
zmluvy neobsahujú ani uvedené údaje. Pre doplnenie odvolací súd len dodáva, že v čase kedy
boli uzatvorené spotrebiteľské zmluvy, Zákon o spotrebiteľských zmluvách upravoval v uvedenom
ustanovení požiadavku špecifikácie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, teda

ajnapriekskutočnosti,žeuvedenéustanoveniebolovrozporesosmernicou,súdpriaplikáciiuvedeného
ustanovenia nemohol na toto neprihliadať z dôvodu jeho rozporu so smernicou, nakoľko v čase kedy boli
spotrebiteľské zmluvy uzatvorené, vtedy platný a účinný Zákon o spotrebiteľských úveroch v uvedenom
ustanovení vyžadoval takúto špecifikáciu. Vo vzťahu k nesprávne uvedenej výške RPMN, odvolací súd
uvádza,žeRPMNjejednouzpodstatnýchnáležitostíspotrebiteľskýchzmlúv,akoajpredpokladovprejej

výpočet, pretože vyjadruje náklady na úver a spotrebiteľovi pomáha aj poznať, aké všetky náklady budú
spojené so spotrebiteľským úverom, pričom uvedenie nákladov v percentuálnych bodoch zjednodušuje
spotrebiteľovi i porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu a teda aj výberu konkrétneho
úveru samotným spotrebiteľom. Neuvedenie uvedeného údaju ale i jeho nesprávne uvedenie zo strany
dodávateľa je tak klamaním spotrebiteľa a hľadí sa na neho, akoby uvedené ani nebolo (pozri rozsudok

Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/230/2014 zo dňa 19.11.2015). Odvolací súd sa preto stotožnil
aj s absenciou uvedených údajov, ktoré taktiež spôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutých
úverov.

21. Vo vzťahu k výške úrokových sadzieb uvedených v spotrebiteľských zmluvách sa odvolací

súd stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a dodáva, že ročné úroky dosahujúce úroveň
32,26% a 32,54 % prevyšujú úroky obvykle požadované na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v
obdobných prípadoch (6,29% a 5,48%), čo je v priamom rozpore so zákonom, ako i dobrými mravmi.
Vychádzajúc z uvedeného ako aj z ustálenej rozhodovacej praxe je potrebné preto považovať takéto
dohodnuté úrokové sadzby za sadzby, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené potvrdili súdy

pri svojej rozhodovacej činnosti (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.09.2011, sp.
zn. 3Co/3/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 13.08.2014, sp. zn. 10Co/325/2014,
rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09. 11. 2010, sp. zn. 17Co/313/2010). Nemecký BGH v
rozsudku z 13.03.1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12% percentuálnych bodov oproti
priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi

(civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1.4.1967 úrokovú
sadzbuvprípadochúverovprespotrebiteľovz26%na18%asadzbu26%vyhlásilzaodporujúcudobrým
mravom.

22. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok

o trovách konania.

23. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdzuje.24.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§255ods.1C.s.p.vspojení
s stanovením § 262 ods. 2 C.s.p. tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok náhrady trov odvolacieho

konania. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa, ktorej však zo spisu žiadne preukázateľné trovy
odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnila. V odvolacom konaní neúspešnému žalovanému
nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia
NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.

25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).