Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. máj 2018

Súd: Okresný súd Vranov nad Topľou
Spisová značka: 12T/58/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816010200
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Havírová

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2018:8816010200.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou, samosudkyňou JUDr. Andreou Havírovou, na hlavnom pojednávaní

konanom dňa 30. mája 2018, vo Vranove nad Topľou, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaný:

C. K., nar. XX.XX.XXXX vo H. U. F.Ľ., trvale bytom M. č. XXX/XXA, Vranov nad Topľou, prechodne
bytom - bez prihlásenia sídlisko C. č. XXXX, Vranov nad Topľou, nezamestnaný, rozvedený,

u z n á v a s a z a v i n n é h o , ž e

v bode 1/ rozsudku

tento, v snahe sa obohatiť, si dňa 17.01.2015, v spoločnosti Orange Slovensko, a. s., na osobné údaje
N. Š., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX, okr. Vranov nad Topľou, telefonicky objednal SIM kartu

spolu s mobilným telefónom zn. LG G3 S black, na základe čoho mu dňa 23.01.2015 boli kuriérskou
spoločnosťou Direct Parcel Distribution SK, s.r.o., na adresu N. T. XXXX, Vranov nad Topľou, doručené
SIM karta č. XXXXXXXXXXXX, s telefónnym číslom XXXX XXX XXX a 1 ks mobilný telefón zn. LG
G3 S Black, IMEI: XXXXXXXXXXXXXXX, spolu so Zmluvou o poskytovaní verejných služieb č. K.,
s jej dodatkom, ku ktorému sa viazal účastnícky program Panter Pr 45, s osobitným roamingovým
balíkom, ktoré aj pri doručení v mene N. Š. podpísal, pričom už v čase telefonickej objednávky, ako
aj podpisu uvedenej zmluvy a jej dodatku, konal v úmysle podmienky z nej vyplývajúce nedodržať, za
poskytované služby neplatiť a takto získaný mobilný telefón následne odpredať, s cieľom získať pre seba

finančné prostriedky, čím týmto konaním spoločnosti Orange Slovensko, a. s., so sídlom Metodova 8,
821 08 Bratislava, IČO: 356 97 270, spôsobil celkovú škodu vo výške 405,37 EUR, ktorá v sebe zahŕňa
cenu akciového mobilného telefónu v sume 270,00 EUR a sumu 135,37 EUR za nezaplatené faktúry
vystavené za poskytované služby v období mesiacov január až marec 2015,

v bode 2/ rozsudku

vystupujúc pod menom N. Š., nar. XX.XX.XXX1, trvale bytom E. XX, okr. Vranov nad Topľou, si dňa
26.02.2015 cestou internetového obchodu spoločnosti NAY eshop, Tuhovská 15, Bratislava, objednal
mobilný telefón zn. HTC ONE DUAL SIM v hodnote 339,00 EUR, ktorú kúpu mal uhradiť pri 20-
eurovej akontácií formou úveru od spoločnosti CETELEM SLOVENSKO, a. s., Panenská 7, Bratislava,
na základe čoho preto aj dňa 02.03.2015 vo Vranove nad Topľou uzavrel s touto spoločnosť zmluvu
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške
319,00 EUR, ktorý sa zaviazal splatiť 30-timi mesačnými splátkami, každou po 15,29 EUR, počnúc

dňom 15.03.2015, čo však následne po prevzatí zakúpeného tovaru už neurobil, doposiaľ neuhradil anijednu splátku poskytnutého úveru, čím týmto podvodným konaním poškodenej spoločnosti CETELEM
SLOVENSKO a.s., Panenská 7, Bratislava, IČO: 36787783, spôsobil škodu vo výške 319,00 EUR,

v bode 3/ rozsudku

v období od 01.05.2015 doposiaľ, vo Vranove nad Topľou, si ako zákonný otec mal. N. K., nar.
XX.XX.XXXX,vočitomutoúmyselneneplnívyživovaciupovinnosťpravidelne,vyplývajúcumuzoZákona

o rodine tým, že aj keď je zamestnaný, vyživovaciu povinnosť si nenahlásil a sám si ju riadne a včas
neplní a to aj napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 8P/47/2014, zo
dňa 28.05.2015, bol zaviazaný prispievať na výživné na svojho mal. syna N. K. v sume 120,00 EUR
mesačne k rukám matky dieťaťa D.. R.. C. K., nar. XX.XX.XXXX, čím dlhuje na výživnom poškodenej
D.. R.. C. K. sumu najmenej 2.115,24 EUR, pričom bol trestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad
Topľou, sp. zn. 12T/246/2014, zo dňa 23.12.2014, právoplatným dňa 23.01.2015, odsúdený za prečin

zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody
v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov,

t e d a

v bode 1/ rozsudku

- na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom
majetku malú škodu,

v bode 2/ rozsudku

- vylákal od iného úver tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru
a na jeho splácanie a tak mu spôsobil malú škodu,

v bode 3/ rozsudku

- najmenej tri mesiace v období dvoch rokov neplní úmyselne zákonnú povinnosť vyživovať iného a
spáchal čin, hoci bol v predchádzajúcich dvadsiatich štyroch mesiacoch za taký čin odsúdený,

t ý m s p á c h a l

v bode 1/ rozsudku

prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona,

v bode 2/ rozsudku

prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona,

v bode 3/ rozsudku

prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona,

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Za skutky 1/ a 2/ rozsudku

Podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona, v spojení s § 42 ods. 1 Trestného zákona, v nadväznosti
na § 41 ods. 1 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri zistení rovnováhypoľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a priťažujúcich okolností podľa § 37 písm.
h) Trestného zákona, na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 1 (jedného) roka a 6 (šiestich) mesiacov
nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona r u š í výroky o treste, o ktorých bolo rozhodnuté:

a/ trestným rozkazom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 31.07.2015, sp. zn. 12T/126/2015,

doručeným obžalovanému a právoplatným dňa 31.05.2016, ktorým bol obžalovanému podľa § 221 ods.
1, § 42 ods. 1, § 36 písm. l) a § 37 písm. h) Trestného zákona uložený súhrnný trest odňatia slobody v
trvaní 1 (jedného) roka s tým, že výkon uvedeného trestu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu
v trvaní 2 (dvoch) rokov a 6 (šiestich) mesiacov,

b/ trestným rozkazom Okresného súdu Prešov zo dňa 28.11.2016, sp. zn. 3T/48/2016, právoplatným

dňa 14.02.2017 a ktorý bol obžalovanému doručený dňa 05.12.2016 a ktorým bol obžalovanému podľa
§ 212 ods. 1, § 38 ods. 2, § 37 písm. m), § 36 písm. l) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v
trvaní 4 (štyroch) mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia,

ako aj všetky obsahovo nadväzujúce výroky, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili

podklad.

Za skutok 3/ rozsudku

Podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri zistení rovnováhy
poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a priťažujúcich okolností podľa § 37 písm.
m) Trestného zákona, na trest odňatia slobody v trvaní 1 (jedného) roka.
Podľa 48 ods. 4 Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku je obžalovaný p o v i n n ý z titulu nároku na náhradu škody
zaplatiť poškodeným:

a/ spoločnosti CETELEM SLOVENSKO, a. s., so sídlom Panenska 7, Bratislava, IČO: 36787783, sumu
319,00 EUR (tristodevätnásť eur),

b/ spoločnosti Orange Slovensko, a. s., so sídlom Metodova 8, Bratislava, IČO: 356 97 270, sumu 405,37
EUR (štyristopäť eur a tridsaťsedem eurocentov).

Podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku súd poškodeného - CETELEM SLOVENSKO, a. s., so sídlom
Panenska 7, Bratislava, IČO: 36787783, so zvyškom nároku na náhradu škody o d k a z u j e na civilný
proces alebo na konanie pred iným príslušným orgánom.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry vo Vranove nad Topľou podal na C. K. dňa 12.04.2016 obžalobu pre
skutok uvedený v bode 2/ tohto rozsudku, ktorý právne kvalifikoval ako prečin úverového podvodu
podľa § 222 ods. 1 Tr. zákona a ktorá bola vedená na tunajšom súde pod sp.zn. 12T/58/2016. Dňa
26.04.2016 bola na toho istého obžalovaného tunajšou prokuratúrou podaná obžaloba zas pre skutok

uvedený v bode 3/ tohto rozsudku, ktorý bol právne posúdený ako prečin zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zákona a ktorá bola pôvodne vedená na tomto súde pod sp.
zn. 12T/65/2016. Táto trestná veci bola pritom uznesením tunajšieho súdu č.k. 12T/65/2016-76 zo dňa
29.04.2016 spojená s trestnou vecou vedenou pôvodne na tunajšom súde pod sp. zn. 12T/58/2016
a ďalšie spoločné konanie bolo už vedené pod sp.zn. 12T/58/2016. V tejto už spojenej trestnej veci

bol pritom, teda v prípade skutkov 2/ a 3/ tohto rozsudku, dňa 22.07.2016 vydaný trestný rozkaz, vočiktorému obžalovaný podal v zákonnej lehote, dňa 22.08.2016, odpor. Dňa 07.10.2016 však na tunajší
súd bola podaná ďalšia obžaloba voči tomu istému obžalovanému pre skutok uvedený v bode 1/ tohto
rozsudku, právne posúdený ako prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona a táto trestná vec bola

vedená na tunajšom súde pod sp.zn. 12T/153/2016. Uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou
č.k. 12T/153/2016-144 zo dňa 28.06.2017 bolo uvedené konanie spojené s vyššie uvedenými trestnými
vecami a spoločné konanie sa tak v prípade všetkých troch skutkov tohto rozsudku vykonávalo pod sp.
zn. 12T/58/2016.

Obžalovanému C. K. bolo na hlavnom pojednávaní umožnené urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 Tr.
poriadku. Obžalovaný urobil vyhlásenie, že je vinný zo spáchania skutku vedeného na tunajšom súde
pôvodne pod sp. zn. 12T/58/2016 ( skutok 2/ rozsudku ) ako aj zo spáchania skutku vedeného pôvodne
na tunajšom súde pod sp.zn. 12T/153/2016 ( skutok 1/ tohto rozsudku ). Vo vzťahu k skutku vedeného
pôvodne na tunajšom súde pod sp.zn. 12T/65/2016 ( skutok 3/ tohto rozsudku) pritom obžalovaný
neurobil žiadne vyhlásenie. Vzhľadom na to, že obžalovaný odpovedal na všetky otázky obsiahnuté v

ust. § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Tr. poriadku, položené mu v súlade s ust. § 257 ods. 5 Tr. poriadku,
kladne, po zistení stanoviska prítomného prokurátora, súd vyhlásenie obžalovaného týkajúce sa skutkov
2/ a 1/ tohto rozsudku podľa § 257 ods. 7, 8 Tr. poriadku, keďže boli splnené všetky zákonom stanovené
podmienky, prijal a vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu priznania oboch týchto skutkov obžalovaným sa
nevykoná s tým, že sa vykonajú len dôkazy súvisiace s nepriznaným skutkom uvedeným pod bodom 3/

tohto rozsudku, s výrokom o treste a s výrokom o náhrade škody.

Na tomto podklade súd rozhodol, že obžalovaný je vinný zo skutku uvedeného v bode 1/ tohto rozsudku
tým, že dňa 17.01.2015 vystupujúc pod menom svedka N. Š. si najprv telefonicky objednal SIM kartu
spolu s mobilným telefónom a neskôr ako SIM kartu tak aj 1 ks mobilného telefónu zn. LG G3 S

Black si aj prevzal spolu so zmluvou o poskytovaní verejných služieb s dodatkom, a to v mene tohto
svedka,pričomužvčasetelefonickejobjednávkymalvedomosťotom,žepredmetnépodmienkynebude
dodržiavať, že za poskytnuté služby nebude platiť a takto získaný mobilný telefón predá za účelom
získania finančných prostriedkov, čím takto poškodenej spoločnosti Orange Slovensko a.s. spôsobil
škodu uvedenú v skutkovej vete bodu 1/ tohto rozsudku. Obžalovaný teda týmto svojím konaním po

objektívnej stránke naplnil skutkovú podstatu prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona tým, že
od poškodenej spoločnosti obžalovaný podvodným spôsobom vylákal tento mobilný telefón spolu so
SIM kartou, čím spôsobil tejto poškodenej spoločnosti malú škodu. V prípade skutku 2/ tohto rozsudku
si zas obžalovaný dňa 26.02.2015 cestou internetového obchodu objednal mobilný telefón, následne
dňa 02.03.2015 uzatvoril so spoločnosťou CETELEM SLOVENSKO a.s. zmluvu o spotrebiteľskom

úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru v sume 319,00 eur, ktorý mal splatiť v 30 mesačných
splátkach, každou po 15,29 eur, počnúc dňom 15.03.2015, čo však po prevzatí tohto mobilného telefónu
už neurobil, čím tejto spoločnosti takto spôsobil škodu v sume 319,00 eur. Obžalovaný teda tým, že
podvodným spôsobom, teda uvedením do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie ako aj
na splácanie úveru, vylákal od poškodenej spoločnosti CETELEM SLOVENSKO a.s. úver a spôsobil

tak tejto poškodenej spoločnosti malú škodu, sa dopustil prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods.
1 Tr. zákona.

Obžalovaný oba skutky spáchal v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona, keďže
chcel vyššie uvedeným spôsobom porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom.

Obžalovaný C. K. sa oboch týchto skutkov dopustil ako trestne zodpovedný subjekt.

NahlavnompojednávaníbolovykonanédokazovanievýsluchomobžalovanéhoC.K.,poškodenejD..R..
C. K., prečítaním listinných dôkazov vo vzťahu k skutku 3/ tohto rozsudku ako aj prečítaným svedeckých

výpovedí zástupcov poškodených spoločností Orange Slovensko a.s. a CETELEM SLOVENSKO a.s.
vo vzťahu k výroku o náhrade škody ako aj oboznámením pripojených spisov a to spisu tunajšieho súdu
sp. zn. 12T/126/2015 a spisu Okresného súdu Prešov sp.zn. 3T/48/2016 vo vzťahu k výroku o treste,
na základe čoho súd zistil nasledovné.

Obžalovaný C. K. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní uviedol, že výživné uhrádzal v žalovanom
období podľa svojich zárobkových pomerov, pričom niekedy neplatil výživné v určenej výške, ale v
minimálnej výške, t. j. po 30,00 eur. Nemal teda tak vedomosť, akú presne sumu výživného poškodenej
uhradil; ale potvrdil, že v čase prvého hlavného pojednávania dňa 08.11.2017 poškodenej zaplatil navýživu ich spoločného mal. syna asi sumu okolo 800,00 eur. K svojím zamestnaniam sa vyjadril tak,
že od júna 2015 do apríla 2016 bol zamestnaný v spoločnosti E. N. a.s. ako vodič kamiónovej dopravy
a mal čistý mesačný príjem v sume 800,00 eur; od apríla 2016 do septembra 2016 bol zamestnaný

ako kuriér v spoločnosti I. s.r.o. s čistým mesačným príjmom v sume 550,00 eur; od 12.09.2016 do
15.04.2017 bol zamestnaný ako vodič kamiónu vo firme N. s.r.o. so sídlom v Humennom, kde mal
čistý mesačný príjem v sume 700,00 eur. Vyjadril sa ďalej, že od 15.04.2017 do 21.07.2017, kedy
bol podmienečne prepustený, bol vo výkone trestu odňatia slobody za trestný čin krádeže, ktorý mu
bol uložený rozhodnutím Okresného súdu Vranov nad Topľou ( správne Okresným súdom Prešov ) v

trvaní štyroch mesiacov. Vo výkone trestu bol pritom pracovne zaradený do vývarovne a jeho pracovná
odmena v čistom predstavovala sumu 28,00 eur a to po zrážkach pohľadávok v prospech štátu ako
aj zrážkach na náhradu škody v trestnej veci krádeže a nákladov výkonu trestu odňatia slobody. Vo
výkone trestu mu pritom nebola zrážaná nijaká suma na úhradu predmetného výživného z toho dôvodu,
že Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Prešove nebola naspäť doručená vyplnená žiadosť zo
strany poškodenej D.. R.. K. za účelom vykonávania zrážok výživného z pracovnej odmeny. Vo vzťahu

k jednotlivým úhradám výživného vypovedal, že počas svojho zamestnania v spoločnosti E. N. a.s.
pracoval v zahraničí, z tohto dôvodu teda nemohol uhrádzať výživné a poveril preto svoju matku, aby
toto výživné uhrádzala. Jeho matka však neuhrádzala výživné každý mesiac, ale približne každý druhý
mesiac a takisto platila nie súdom určenú sumu výživného vo výške 120,00 eur, ale výživné vo výškach
50,00 eur; 60,00 eur; 80,00 eur či 30,00 eur. Počas zamestnania obžalovaného v spoločnosti I. s.r.o.

mu boli, podľa jeho vyjadrenia, vykonávané exekučné zrážky na poskytnutý úver a z tohto dôvodu
mu zostávala čistá mzda len vo výške 129,00 eur. Z vyššie uvedeného dôvodu tak nemal finančné
prostriedky na uhrádzanie výživného. Počas zamestnania obžalovaného v spoločnosti N. s.r.o. mu boli
zo mzdy súdnym exekútorom zrážané sumy dlžného výživného v rozdielnych výškach, podľa výšky
jeho aktuálneho príjmu a to raz v sume 60,00 eur, raz v sume 80,00 eur či raz v sume 90,00 eur. Vo

výkone trestu odňatia slobody bol pritom obžalovaný pracovne zaradený od mája 2017 do júla 2017,
s tým, že prvý mesiac mu bola vyplatená pracovná odmena vo výške 30,00 eur, za druhý mesiac mu
bola vyplatená pracovná odmena vo výške 120,00 eur, ale z tejto odmeny mu bola zrazená istá suma
a nakoniec mu zostalo len vreckové v sume 20,00 eur. Po návrate z výkonu trestu odňatia slobody mu
bola súdnym exekútorom zrazená suma bežného výživného vo výške 120,00 eur ako aj zameškané

výživné. Po ukončení výkonu trestu odňatia slobody mu bol poskytnutý aj jednorazový príspevok od
sociálneho kurátora vo výške 30,00 eur. Neskôr sa stal odo dňa 09.11.2017 práceneschopným, pričom
jeho práceneschopnosť bola ukončená dňa 05.05.2015 a zároveň súdu krátkou cestou predložil doklady
o výške nemocenských dávok a to za mesiac december 2017 vo výške 132,50 eur, za mesiac január
2018 a mesiac február 2018 v zhodnej výške 311,19 eur. Vyjadril sa ďalej, že podanú žiadosť o zníženie

výživného zobral späť, keďže sa rozhodol, že naďalej bude uhrádzať výživné vo výške 120,00 eur.
Podľa jeho vedomostí posledná splátka výživného uhradená súdnym exekútorom predstavovala sumu
266,00 eur. Bližšie opísal na hlavnom pojednávaní, že súdny exekútor mu zrazil sumu 294,00 eur za
mesiac november 2017, avšak za mesiac december 2017 mu zrazil len sumu 33,00 eur a za mesiac
január a február 2018 mu pravdepodobne nebola zrazená žiadna suma na úhradu výživného. Vyjadril

sa ďalej, že sám zaplatil výživné za mesiac december 2017, za mesiac január 2018, za mesiac február
2018, za mesiac marec, za mesiac apríl ako aj mesiac máj roku 2018 zhodne po 10,00 eur a neskôr
ešte podľa jeho vedomostí mal súdny exekútor uhradiť sumu 69,00 eur. Vypovedal tiež, že v priebehu
roka 2015 za nájom bytu na E. M. uhrádzal nájomné v sume 130,00 eur, za elektrinu uhrádzal sumu
25,00 eur a za plyn sumu 6,00 eur. Pre nákladnosť tohto ubytovania však neskôr tento byt odovzdal

naspäť jeho vlastníkovi, teda mestu a v novembri roku 2015 sa vrátil naspäť do bytu svojich rodičov vo
VranovenadTopľou,ktoríboliobajapoberateľmidôchodkuaktorýmnabývanieprispievalsumou120,00
eur. V dôsledku utrpeného pracovného úrazu, zlomeniny kĺbovej kosti ruky, bol najprv práceneschopný
od 20.04.2016 do 12.09.2016, pričom počas tejto práceneschopnosti poberal nemocenské dávky vo
výške 220,00 eur a nemal zvýšené výdavky na lieky. Jeho mesačné výdavky na stravu predstavujú

sumu približne okolo 30,00 eur, na ošatenie minie asi 10,00 eur a na hygienu sumu 25,00 eur. S mal.
N. K. sa pritom nestretáva. Opakovane uvádzal na hlavných pojednávaniach, že má možnosť získať
zamestnanie ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy a to konkrétne s nástupom od 01.06.2018 a
to buď s miestom výkonu práce v Holandsku s predpokladaným príjmom od 1.900 do 2.500,00 eur ako
aj tzv. diéty vo výške 75,00 eur za týždeň. Druhú ponuku zamestnania mal s miestom výkonu práce v

Taliansku ako aj v Holandsku, s predpokladaným príjmom od 2.200,00 eur do 2.800,00 eur, opätovne aj
s tzv. diétami - buď 45,00 eur denne v Taliansku alebo 75,00 eur týždenne v Holandsku.Poškodená D.. R.. K. na hlavnom pojednávaní uviedla, že obžalovaný neuhrádzal výživné na ich
spoločného mal. syna od mesiaca mája 2015. Presne opísala, že v priebehu roka 2015, v máji a
júni roku 2015 obžalovaný nezaplatil žiadne výživné; v júli 2015 uhradil sumu 130,00 eur; v auguste

2015 nezaplatil nič; v septembri 2015 zaplatil 120,00 eur; v októbri 2015 neuhradil výživné; v novembri
roku 2015 zaplatil 100,00 eur; v decembri roku 2015 nezaplatil nič. V roku 2016 obžalovaný zaplatil
v januári sumu 50,00 eur; vo februári nezaplatil žiadne výživné; v marci zaplatil sumu 60,00 eur a v
apríli, máji, júni, júli, auguste, septembri nezaplatil žiadne výživné; v októbri zaplatil sumu 70,00 eur
a v novembri a decembri roku 2016 nezaplatil žiadnu sumu na výživu mal. syna. V roku 2017, a to

konkrétne v januári obžalovaný nezaplatil žiadne výživné, avšak v ďalšom období jej bolo uhrádzané
výživné postupne súdnym exekútorom JUDr. Š. a to vo februári 2017 suma 28,00 eur; v marci suma
50,00 eur; v apríli suma 78,00 eur; v máji jej bola raz uhradená suma 31,00 eur a raz sumu 64,00
eur; v júni jej nebola uhradená žiadna suma; v júli 2017 jej samotný obžalovaný poštovou poukážkou
uhradil sumu 30,00 eur; v auguste a v septembri jej nebolo uhradené žiadne výživné a v októbri roku
2017 jej bola poukázaná prostredníctvom súdneho exekútora suma 143,00 eur. Dňa 16.11.2017 jej

bola súdnym exekútorom opätovne poskytnutá suma 210,00 eur, pričom súdny exekútor zrazil sumu až
294,28 eur, dňa 14.12.2017 jej bola súdnym exekútorom poskytnutá suma 23,00 eur a dňa 13.03.2018
zas suma 69,00 eur. Dňa 20.12.2017 jej samotný obžalovaný zaslal sumu 10,00 eur; dňa 18.01.2018
jej zaslal sumu 10,00 eur; dňa 19.02.2018 jej zaslal sumu 10,00 eur; dňa 12.03.2018 sumu 10,00
eur; dňa 11.04.2015 sumu 10,00 eur a dňa 17.05.2018 sumu 10,00 eur. Obžalovaný je pritom podľa

vyjadrenia tejto poškodenej naďalej zaviazaný povinnosťou platiť jej výživné podľa pôvodného rozsudku
v sume 120,00 eur mesačne k 25. dňu toho - ktorého mesiaca. Poukázala tiež na to, že na pojednávaní
na tunajšom súde o návrhu obžalovaného na zníženie výživného na sumu 30,00 eur konanom dňa
31.10.2017 obžalovaný tento svoj návrh zobral späť a konanie bolo preto zastavené. Obžalovaný teda
dlhoval poškodenej v čase prvého hlavného pojednávania sumu 2.646,00 eur, pričom v tom čase jej

celkovo uhradil sumu 954,00 eur. Poškodená však poukázala aj na to, že obžalovaný jej dlhuje aj dlžné
výživné za obdobie od 01.02.2014 do 30.04.2015 v sume 750,00 eur. V čase konania posledného
hlavného pojednávania dňa 30.05.2018 tak podľa vyjadrenia poškodenej jej obžalovaný dlhoval na
výživnom sumu 3.124,00 eur a spolu s dlžným výživným ešte z predchádzajúceho obdobia vo výške
750,00 eur, tak podľa jej výpočtov predstavovalo dlžné výživné sumu 3.874,00 Eur. Vo vzťahu k mal.

synovi N. K. táto poškodená uviedla, že od septembra roku 2017 jej syn nastúpil do 1. ročníka Základnej
školy v L. a preto mala zvýšené výdavky na pomôcky, knihy, topánky či oblečenie. Za stravu svojho syna
v školskej jedálni pritom za mesiac október zaplatila sumu 17,60 eur, za topánky minula 35,00 eur a
hodnota školskej aktovky predstavovala sumu 54,90 eur. Na ošatenie svojho syna minie táto poškodená
mesačne sumu okolo 40,00 až 50,00 eur a úhrada jeho školských potrieb predstavuje mesačne sumu

okolo 120,00 eur. Poškodená pritom zdôraznila, že jej mal. syn je alergikom na prach, peľ a roztoč a
z tohto dôvodu na krémy uhradí mesačne sumu okolo 30,00 až 40,00 eur. Jej mal. syn takisto začal
navštevovať folklórny súbor V., za ktorý mesačne uhrádza sumu 2,00 eur. Zároveň táto poškodená súdu
predložila aj potvrdenia o návštevách tohto folklórneho súboru ako aj o štúdiu na Základnej školy v L.
jej mal. synom. Poškodená sa tiež vyjadrila, že od 01.04.2015 do 01.11.2015 pracovala na plný úväzok

ako sociálna terénna pracovníčka na Obecnom úrade v L. D. a potom od novembra 2015 do 31.05.2017
pracovala na polovičný úväzok v tej istej pracovnej pozícii. V roku 2015 ako aj v roku 2016 však bola
dlhodobejšie práceneschopná a to konkrétne od novembra 2015 do februára 2016 a potom od apríla do
júna či júla 2016. Počas tejto svojej práceneschopnosti poberala nemocenské dávky vo výške 300,00
eur. Počas svojho zamestnania na plný úväzok poberala mzdu vo výške 603,00 eur a počas svojho

zamestnania na polovičný úväzok zas poberala mzdu vo výške 315,85 eur a to spolu aj s daňovým
bonusom. Od 01.06.2017 sa opätovne zamestnala na plný úväzok na dobu určitú do roku 2019 ako
sociálny terénny pracovník s čistým mesačným príjmom v sume 603,18 eur. Podrobne opísala aj svoje
výdavky na uspokojenie svojich životných potrieb ako aj životných potrieb svojho mal. syna s tým, že
na ubytovanie svojim rodičom, s ktorými býva v spoločnej domácnosti, prispieva sumou 150,00 eur;

avšak so svojím synom sa stravuje samostatne a na túto stravu minie mesačne sumu okolo 100,00
eur. Poškodená pritom nemá žiadne ďalšie vyživovacie povinnosti. Obžalovaný sa podľa vyjadrenia
poškodenej o ich spoločného syna nikdy nezaujímal, tohto videl v živote len raz, keď mal mal. N. K.
dva mesiace a takisto ničím neprispel nad rámec určeného výživného. Vyjadrila sa tiež, že v dôsledku
neplatenia výživného obžalovaným sa však mal. N. K. nedostal do núdze a ani nebol bezprostredne

ohrozený jeho život a zdravie, keďže jej pomáhali finančne aj naturáliami jej rodičia a to predovšetkým
v období, keď bola zamestnaná len na polovičný úväzok.Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 8P/47/2014-71 zo dňa 28.05.2015, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 15.07.2015, bol zmenený výrok rozsudku toho istého súdu č.k.
4C/87/2011-42 zo dňa 27.10.2011 a to tak, že sa zvýšilo výživné na mal. N. K. zo sumy 70,00 eur na

sumu 120,00 eur mesačne, ktoré bol obžalovaný zaviazaný platiť vždy do 30. dňa toho ktorého mesiaca
vopred, k rukám poškodenej, počnúc dňom 01.02.2014. Zároveň týmto rozhodnutím bol obžalovaný
zaviazaný povinnosťou uhradiť dlžné výživné za obdobie od 01.02.2014 do 30.04.21015 v sume 750,00
eur v mesačných splátkach po 100,00 eur, počnúc mesiacom júl roku 2015 pod následkom straty výhody
splátok.

V prípravnom konaní bol zabezpečený rodný list mal. N. K.. Poškodená D.. R.. C. K. pritom podľa správy
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad Topľou nepožiadala o náhradné výživné, ale bola
poberateľkou len prídavkov na deti a to konkrétne v roku 2015 ako aj v roku 2016 v sume 23,52 eur.
Podľa správy toho istého štátneho orgánu obžalovaný C. K. nepoberal žiadne dávky v hmotnej núdzi
a ani iné štátne sociálne dávky, pričom v období od 31.03.2015 do 08.06.2015 bol vedený v evidencii

uchádzačov o zamestnanie.

Podľa oznámenia Sociálnej poisťovne bola poškodená D.. R.. K. od 04.06.2007 do 31.03.2015
zamestnaná v spoločnosti G..B..E.. E., spol. s.r.o. a od 01.04.2015 až do podania tejto správy dňa
24.02.2016 bola zamestnankyňou Obce L. D.. Obžalovaný K. bol zas podľa správy toho istého štátneho

orgánu v období od 18.02.2008 do 30.03.2015 zamestnaný takisto v spoločnosti G..B.. E.. E., spol. s.
r.o. a od 09.06.2015 do času podania tejto správy, teda dňa 24.02.2016, zamestnancom spoločnosti E.
N. a.s. Poškodená a ani obžalovaný neboli vedení ako samostatne zárobkovo činná soba.

V prípravnom konaní bola podaná aj správa zamestnávateľa tohto obžalovaného, spoločnosti E. N. a.s.,

vrátane mzdového listu obžalovaného, ktorý bol zamestnaný v tejto spoločnosti od 09.06.2015. Súdnym
exekútorom JUDr. Š. bola dňa 08.04.2016 podaná správa o vymožených sumách dlžného výživného od
obžalovaného na jeho mal. syna N. K. v celkovej výške 290,00 eur a to ešte na podklade rozhodnutia
tunajšieho súdu sp.zn. 12T/47/2013-90, pričom v úradnom zázname vyhotovenom vyšetrovateľom PZ
bolo skonštatované, že uvedené exekučné zrážky zo mzdy obžalovaného sa netýkali výživného na jeho

mal. syna za obdobie od 01.05.2015 až doposiaľ. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Vranov nad
Topľou podal aj podrobnú správu týkajúcu sa mal. N. K. a Mesto Vranov nad Topľou zas správu o povesti
obžalovaného C. K.. Zároveň boli v prípravnom konaní zabezpečené aj trestné rozkazy tunajšieho súdu
sp. zn. 12T/47/2013 zo dňa 03.04.2013 a sp. zn. 12T/246/2014 zo dňa 23.12.2014.

V konaní pred súdom boli zabezpečené správy Sociálnej poisťovne o zamestnaní obžalovaného K.;
opakované oznámenia súdneho exekútora JUDr. Š. o vykonávaných zrážkach v prospech oprávnenej
osoby mal. N. K.; správa Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Prešov o tom,
že obžalovaný bol vo výkone trestu odňatia slobody od 15.04.2017 do 21.07.2017. Poškodená D.. R.. K.
pritom súdu predložila ňou vypracovaný prehľad dlžného výživného, výplatnú pásku z jej zamestnania

za mesiac august roku 2017, potvrdenie o návšteve Detského folklórneho súboru V. ako aj 1. ročníka
Základnej školy L. mal. N. K. ako aj poštové poukážky o úhradách výživného zo strany obžalovaného
K. či potvrdenie o vykonaných zrážkach na úhradu výživného súdnym exekútorom. Obžalovaný K. zas
predložil lekárske správy o svojej práceneschopnosti ako aj uznesenie Okresného súdu Prešov č.k.
2OdK/223/2018-16 zo dňa 09.05.2018 o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka - obžalovaného C. K..

Vo vzťahu k výroku o náhrade škody týkajúcich sa skutkov 1/ a 2/ tohto rozsudku boli oboznámené
výpovede zástupcov poškodených spoločností.

Podľa výpovede zástupcu poškodenej spoločnosti Orange Slovensko a.s. G.. G. A. z prípravného

konania si táto poškodená spoločnosť uplatnila celkový dlh vo výške 405,37 eur, ktorý pozostával z
nezaplatených faktúr za poskytnuté služby za obdobie od 01/2015 do 03/2015 vo výške 135,37 eur ako
aj z hodnoty prevzatého akciového telefónu vo výške 270,00 eur. Okrem úhrady v sume 50,00 eur za
mobilný telefón pri jeho prevzatí od kuriéra, neevidovala táto spoločnosť žiadnu ďalšiu úhradu a z tohto
dôvodu si preto uplatnila túto škodu v trestnom konaní.

Z výpovede zástupkyne poškodenej spoločnosti CETELEM SLOVENSKO a.s. M. T. takisto z
prípravného konania súd zistil, že dňa 26.02.2015 si osoba vystupujúca pod menom svedka N. Š.
objednala mobilný telefón HTC One dual SIM v hodnote 339,00 eur, ktorý sa rozhodla financovať pri20,00 eur akontácií formou úveru od tejto spoločnosti, na základe čoho táto osoba podpísala dňa
02.03.2015 vo Vranove nad Topľou zmluvu o spotrebiteľom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXX, ktorej
predmetomboloposkytnutieúveruvovýške319,00eur,ktorýsazaviazalasplatiťvtridsiatichmesačných

splátkach po 15,29 eur počnúc dňom 15.04.2015 a po uzatvorení zmluvy o úvere a prevzatí tovaru
doposiaľ neuhradila ani jednu splátku, čím táto osoba túto spoločnosť uviedla do omylu v otázke splnenia
podmienok na poskytnutie úveru ako aj na jeho splácanie a spôsobila tak tejto spoločnosti škodu vo
výške 362,96 eur. Táto poškodená spoločnosť sa pripojila k trestnému konaniu a uplatnila si v ňom nárok
na náhradu škody vo výške 362,96 eur.

V konaní pred súdom boli oboznámené pripojené spisy a to tunajšieho súdu sp. zn. 12T/126/2015 a
Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/48/2016,

Na základe takto vykonaného dokazovania, hodnotiac dôkazy jednotlivo ako i v ich súhrne považoval
súd za jednoznačne preukázané, že obžalovaný C. K. sa dopustil skutku uvedeného pod bodom 3/ tohto

rozsudku tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Obžalovaného zo spáchania skutku usvedčuje predovšetkým vlastná výpoveď, keďže tento síce
neurobil žiadne vyhlásenie vo vzťahu k tomuto skutku rozsudku, avšak vo svojej výpovedi na hlavnom
pojednávaní potvrdil, že výživné na svojho jediného mal. syna N. K. neplatil a to jednak pravidelne

a takisto výživné neuhrádzal ani v súdom určenej výške v rámci občiansko- právneho konania, teda
v sume 120,00 eur. Takéto tvrdenie obžalovaného potvrdila aj svedecká výpoveď poškodenej D.. R..
C. K., z ktorej jednoznačne vyplýva, že obžalovaný si už od narodenia ich spoločného mal. syna N.
K. neplnil svoju vyživovaciu povinnosť, pričom k vzájomnému rozchodu obžalovaného s poškodenou
došlo ešte pred narodením tohto ich spoločného mal. syna dňa 24.09.2010, keďže poškodená uviedla,

že už od augusta roku 2010 obývala spolu s oboma svojimi rodičmi ich domácnosť v obci L. a
s obžalovaným v podstate, napriek uzavretiu manželského zväzku, nikdy nezdieľala ani spoločnú
domácnosť. Obžalovaný sa zároveň podľa vyjadrenia tejto poškodenej so svojím mal. synom N. K.
ani vôbec nestretával, nijakým spôsobom sa ani nepodieľal na jeho starostlivosti a takisto ani nijakým
spôsobom neprispel na jeho výživu či už finančnými prostriedkami alebo iným spôsobom. V kontexte

s výpoveďami oboch rodičov mal. N. K. týkajúcich sa predovšetkým ich príjmových pomerov potom
vyznievajú aj početné zabezpečené listinné dôkazy.

Z vykonaného dokazovania pritom vyplýva, že obžalovaný bol už za neplnenie si svojej vyživovacej
povinnosti vo vzťahu k tomu istému mal. dieťaťu už celkovo dvakrát súdne trestaný, pričom naposledy

bol za takýto trestný čin odsúdený trestným rozkazom tunajšieho súdu č.k. 12T/246/2014-97 zo dňa
23.12.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.01.2015 a ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného
z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zákona, za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu
v trvaní dvoch rokov. Uvedeným rozhodnutím bol pritom obžalovaný trestne postihnutý za neplnenie

si svojej vyživovacej povinnosti voči tomuto istému mal. dieťaťu za obdobie od 01.06.2013 do času
vydania tohto trestného rozkazu, teda do 23.12.2014. Obžalovaný si opätovne podľa vyjadrenia
poškodenej, čo nespochybnil ani samotný obžalovaný, prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť od
mesiaca máj roku 2015, pričom podľa vyjadrenia poškodenej mal obžalovaný ešte dlh na výživnom
za obdobie od 01.02.2014 do 30.04.2015 v sume 750,00 eur, na ktorého úhradu bol obžalovaný

zaviazaný pri rozhodnutí o zvýšení výšky výživného na toto mal. dieťa rozsudkom tunajšieho súdu
č.k. 8P/47/2014-71 zo dňa 28.05.2015. Obžalovaný v rozhodnom období, vychádzajúc aj z vyjadrenia
samotného obžalovaného, čo potvrdila aj zabezpečená správa Sociálnej poisťovne, od 09.06.2015
do 31.05.2016 pracoval v spoločnosti E. N. a.s. ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy s
čistým mesačným príjmom pohybujúcim sa na úrovni okolo 800,00 eur, aj keď podľa mzdového listu

vystaveného týmto zamestnávateľom bol príjem obžalovaného oveľa nižší a v nasledujúcom období a
to už od 11.04.2016 do 30.09.2016 zas bol obžalovaný zamestnaný v spoločnosti N., s. r.o., pričom
obžalovaný uvádzal, že názov tejto spoločnosti bol I. s.r.o., s čistým mesačným príjmom v sume okolo
550,00 eur. Neskôr bol tento obžalovaný zamestnaný podľa jeho vyjadrenia v spoločnosti N. s.r.o., aj
keď zo správy Sociálnej poisťovne súd zistil, že obžalovaný bol v období od 12.09.2016 do 27.04.2017

zamestnaný v D. D. K. V. a.s. s čistým mesačným príjmom, opätovne podľa vyjadrenia obžalovaného,
vo výške okolo 700,00 eur. Obžalovaný bol neskôr od 15.04.2017 do 21.07.2017 vo výkone trestu
odňatia slobody pôvodne v trvaní 4 mesiacov, ktorý mu bol uložený trestným rozkazom Okresného
súdu Prešov sp. zn. 3T/48/2016 zo dňa 28.11.2016, pričom z výkonu tohto trestu bol podmienečneprepustený. Obžalovaný bol pritom počas svojho výkonu trestu odňatia slobody a to konkrétne od mája
roku 2017 až do svojho podmienečného prepustenia dňa 21.07.2017 pracovne zaradený, pričom z jeho
pracovnej odmeny mu boli vykonávané zrážky na úhradu rôznych pohľadávok štátu, vrátene nákladov

výkonu trestu odňatia slobody, avšak neboli mu zrážané sumy na úhradu výživného na mal. N. K.
z dôvodu nepredloženia vyplnenej žiadosti o vykonávanie takýchto zrážok poškodenou D.. R.. K.Ž..
Obžalovaný bol po svojom podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody dňa 21.07.2017
istý čas nezamestnaným a od dňa 09.11.2017 do 05.05.2018 bol práceneschopný z dôvodu utrpeného
pracovného úrazu s tým, že poberal nemocenské dávky a to konkrétne v decembri roku 2017 vo výške

132,50 eur a zhodne počas januára a februára roku 2018 vo výške 311,19 eur. Obžalovaný pritom
poukázal aj na to, že z dôvodu uvedeného pracovného úrazu bol pôvodne práceneschopný aj od
20.04.2016 do 12.09.2016, počas ktorého obdobia mu boli vyplácané nemocenské dávky v sume 220,00
eur. Obžalovaný sa pritom v súvislosti s možnosťou opätovného zamestnania vzhľadom na utrpený
pracovný úraz vyjadril, že už od 01.06.2018 by sa znovu mohol zamestnať ako vodič medzinárodnej
kamiónovej dopravy s miestom výkonu práce buď v Holandsku alebo v Taliansku s príjmom v rozsahu od

1.900,00 eur do 2.800,00 eur. Zároveň obžalovaný poukazoval vo svojej výpovedi aj na tú skutočnosť, že
mu boli vykonávané zrážky súdnym exekútorom na úhradu výživného v prejednávanom prípade na mal.
N. K. a na poslednom hlavnom pojednávaní súdu krátkou cestou predložil aj uznesenie Okresného súdu
Prešov č.k. 2OdK/223/2018-16 zo dňa 09.05.2018, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka,
teda na tohto obžalovaného a zároveň bol tento dlžník oddlžený tak, že bol zbavený všetkých dlhov,

ktoré mohli byť uspokojené iba v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze ako
aj dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia v tomto konkurze a zároveň bolo začaté aj hlavné insolvenčné
konanie voči tomuto obžalovanému. Z výpovede tohto obžalovaného na hlavnom pojednávaní, v zhode
so zabezpečenými listinnými dôkazmi, mal tak súd za nepochybne preukázané, že obžalovaný v
období od mesiaca máj roku 2015 do doby svojho nástupu do výkonu trestu odňatia slobody dňa

15.04.2017 mal väčšinou stály a dostatočný príjem, ktorý mu umožňoval uhrádzať výživné presne vo
výške určenej rozhodnutím Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 8P/47/2014-71 zo dňa 28.05.2015,
teda vo výške 120,00 eur už od 01.02.2014 a počas obdobia svojej práceneschopnosti nasledujúcej
po predchádzajúcom období jeho nezamestnanosti a výkone trestu odňatia slobody od 09.11.2017 do
05.05.2018, keď poberal len nemocné dávky, zas bolo v jeho schopnostiach a možnostiach uhrádzať

výživné len v rozsahu hodnoty minimálneho výživného v zmysle Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z. Súd tiež
dospel k záveru, že v prípade predchádzajúceho obdobia práceneschopnosti obžalovaného v období
od 20.04.2016 do 12.09.2016 tento síce poberal len nemocenské dávky v sume 220,00 eur, avšak v
tom čase ako aj v predchádzajúcom období bol riadne zamestnaný v pracovnom pomere, z ktorého
mal pomerene vyšší príjem v hodnote od 550,00 eur do 800,00 eur, z čoho mal súd za preukázané,

že obžalovaný mal možnosť si vytvoriť dostatočnú rezervu na úhradu výživného v súdom určenej
výške a v takto určenej výške mohol uhrádzať výživné aj počas tejto svojej práceneschopnosti. Počas
obdobia od 15.04.2017 do 21.07.2017, keď bol zas obžalovaný vo výkone trestu odňatia slobody, aj
keď prevažnú čas tohto svojho výkonu bol pracovne zaradený, podľa názoru súdu však vzhľadom na
vykonávané zrážky z pracovnej odmeny toho obžalovaného na úhradu pohľadávok štátu, tento počas

tohto obdobia nebol vôbec schopný si plniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť ani v minimálnom
rozsahu. V súvislosti s týmto dočasným obmedzením osobnej slobody obžalovaného, v konečnom
dôsledku len v trvaní 3 mesiacov, však súd dospel k záveru, keďže obžalovaný do výkonu trestu odňatia
slobody nastúpil až dňa 15.4.2015, že tento nebol povinný uhradiť výživné v súdom určenej výške aj
za mesiac apríl roku 2017, keďže splatnosť tohto výživného nastala vždy až v 30. deň toho ktorého

mesiaca. Obžalovaný to síce výslovne neuvádzal, aj keď z jeho výpovede to mal súd za nepriamo
potvrdené, že v období od svojho podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody dňa
21.07.2017, keď mu mal byť poskytnutý jednorázový príspevok vo sume 30,00 eur, nebol zamestnaný a
v období od 09.11.2017 v podstate do 05.05.2018 bol práceneschopný, počas ktorého obdobia poberal
len nemocenské dávky. Súd na základe vyššie uvedeného tak dospel k jednoznačnému názoru, že

obžalovaný aj za obdobie od svojho podmienečného prepustenia z výkonu trestu dňa 21.07.2017 do
času vzniku jeho práceneschopnosti, teda do 31.10.2017, bol schopný uhrádzať výživné v súdom
určenej výške, v sume 120,00 eur a počas obdobia svojej práceneschopnosti, teda od 09.11.2017 až do
rozhodnutia súdu vo veci samej, teda do mája roku 2018, ako už bolo vyššie uvedené, tak bol schopný
uhrádzaťvýživnélenvzákonomstanovenejminimálnejvýške.Súdnadruhejstranepriurčovanírozsahu

vyživovacej povinnosti tohto obžalovaného musel prihliadať aj na tie závažné okolnosti, že z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplýva, že tento obžalovaný má len jednu vyživovaciu povinnosť; nemá
zvýšené výdavky na bývanie, keďže s výnimkou obdobia roku 2015 a to do novembra roku 2015, keď
užíval byt vo vlastníctve mesta ako nájomník, za ktorý uhrádzal nájomné vo výške 130,00 eur, neskôr užobýval spoločnú domácnosť so svojimi rodičmi; zároveň jeho prechodné zhoršenie zdravotného stavu
v súvislosti s pracovným úrazom jeho hornej končatiny si takisto nevyžadovalo zvýšené náklady a tento
obžalovaný nemá zvýšené výdavky ani na stravu či iné svoje potreby, aj keď obžalovaný na druhej strane

poukázal na to, že sa voči nemu viedli konkurzy z dôvodu ním neuhrádzaných pohľadávok z úverových
zmlúv.

Z výpovede ako obžalovaného tak aj poškodenej D.. R.. K. pritom súd zistil, že obžalovaný si za ustálené
rozhodné obdobie len čiastočne plnil svoju vyživovaciu povinnosť a opierajúc sa o podrobnú výpoveď

poškodenej na hlavnom pojednávaní dokladovej aj predloženými poštovými poukážkami súd zistil, že
obžalovaný jej v roku 2015 uhradil dňa 24.07.2015 sumu 130,00 eur; dňa 11.09.2015 sumu 120,00 eur;
dňa 25.11.2015 sumu 100,00 eur; v priebehu roku 2016 jej zas dňa 27.01.2016 zaplatil sumu 50,00
eur; dňa 17.03.2016 sumu 60,00 eur a dňa 20.10.2016 sumu 70,00 eur. V priebehu roku 2017 jej zas
bolo výživné už uhrádzané súdnym exekútorom a to konkrétne dňa 15.02.2017 v výške 28,00 eur; dňa
15.03.2017 v sume 50,00 eur; dňa 19.04.2017 v sume 78,00 eur; dňa 03.05.2017 vo výške 64,00 eur;

dňa 17.05.2017 v sume 31,00 eur; dňa 13.10.2017 v sume 143,00 eur; dňa 16.11.2017 v sume 210,00
eur; dňa 14.12.2017 v sume 23,00 eur a dňa 13.03.2018 v sume 69,00 eur. Obžalovaný jej v roku 2017
uhradil výživné len dňa 20.12.2017 vo výške 10,00 eur a v priebehu roku 2018 jej obžalovaný uhradil a
to v dňoch 18.01.2018, 19.02.2018, 12.03.2018, 11.04.2018 a 17.05.2018 výživné v zhodnej výške po
10,00 eur. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že obžalovaný sám počas rozhodného obdobia uhradil na

výživnomspolusumu620,00eurasúdnymexekútorombolapoškodenejzarozhodnéobdobievyplatená
suma 696,00 eur. Celkovo teda poškodenej bola poskytnutá suma na úhradu výživného v rozhodnom
období vo výške 1.316,00 eur.

Obžalovaný bol vyššie citovaným rozhodnutím tunajšieho súdu v občiansko - právnom konaní zaviazaný

na úhradu výživného na mal. N. K. v sume 120,00 eur, ktorú bol obžalovaný v istých obdobiach
schopný uhrádzať a ktorú súd považoval za adekvátnu aj v tomto trestnom konaní, pričom v ďalšom
období buď bol schopný si plniť túto svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť len v zákonnom stanovenej
minimálnej výške alebo počas výkonu trestu odňatia slobody vôbec nebol schopný uhrádzať výživné.
V tejto súvislosti je pritom potrebné poukázať na tú skutočnosť, že pri určovaní rozsahu vyživovacej

povinnosti v trestnom konaní súd nie je viazaný rozhodnutím o určení výšky tejto vyživovacej povinnosti
rozhodnutím súdu v občiansko - právnom konaní. Súd však dospel k záveru, že vzhľadom na
dosiahnutý príjem obžalovaného v čase existencie jeho riadneho pracovného pomeru u jednotlivých
zamestnávateľov, pričom ako už bolo vyššie spomenuté, tento podľa svojho udania nemal zvýšené
náklady na uspokojovanie svojich základných životných potrieb, keďže prevažnú čas rozhodného

obdobia obýval spoločnú domácnosť s oboma rodičmi, ktorým prispieval na náklady spojené s užívaním
tohto obydlia sumou 120,00 eur, pričom týmto neprispieval na stravu a na stravu spotreboval sumu
30,00 eur, na hygienické potreby sumu 25,00 eur a na ošatenie sumu 10,00 eur; bol tento obžalovaný
schopný uhrádzať výživné na svoje jediné mal. dieťa vo výške určenej rozhodnutím súdu pri zvýšení
výživného, teda v sume 120,00 eur mesačne. Zároveň pritom pri zisťovaní schopnosti obžalovaného

uhrádzať výživné na svoje jediné mal. dieťa vo výške určenej rozhodnutím občiansko - právneho súdu
bolo potrebné prihliadať aj na tú závažnú skutočnosť, že obžalovaný ani nenamietal takto ustálenú výšku
vyživovacej povinnosti; obžalovaný tiež uviedol, že svoj pôvodný návrh na zníženie tejto vyživovacej
povinnosti zobral neskôr späť a tvrdil, že výživné na svojho mal. syna v čase existencie jeho riadneho
pracovného pomeru neuhrádzal z toho dôvodu, že sa prevažne zdržiaval na území cudzích štátov,

pričom v uvedenom období mala výživné za neho uhrádzať jeho matka, aj keď na druhej strane pripustil,
že výživné uhrádzala jeho matka väčšinou len každý druhý mesiac a takisto aj v nižšej ako určenej výške
120,00 eur, väčšinou v rozličných sumách.

Zohľadniac všetky vyššie uvedené skutočnosti tak súd dospel k záveru, že obžalovaný bol schopný

uhrádzať výživné na mal. N. K. vo výške určenej mu rozhodnutím občiansko - právneho súdu s výnimkou
obdobiajehovýkonutrestuodňatiaslobodyakoajobdobiajehopráceneschopnostipopredchádzajúcom
období jeho nezamestnanosti ako aj výkonu trestu odňatia slobody. Obžalovaný bol pritom prevažnú
časť rozhodného obdobia riadne zamestnaný, poberal pravidelný príjem, nebol zaviazaný ďalšou
vyživovacou povinnosťou a zároveň nemal zvýšené náklady na uspokojovanie svojich základných

životných potrieb či už z dôvodu svojho zdravotného stavu, napriek istým zdravotným ťažkostiam a
takisto si nemusel sám uhrádzať celé náklady bývania, keďže obžalovaný obýval spoločnú domácnosť
spolu so svojimi rodičmi, ktorým istou čiastkou prispieval na túto ich domácnosť. Zároveň súd dospel k
názoru, že obžalovaný nebol vôbec schopný si plniť svoju vyživovaciu povinnosť v období svojho výkonutrestu odňatia slobody od 15.04.2017 do 21.07.2017 a počas obdobia jeho práceneschopnosti od
09.11.2017 do 05.05.2018 bolo podľa názoru súdu v možnostiach obžalovaného zas plniť si vyživovaciu
povinnosť len v zákonnom stanovenej minimálnej výške. Nemožno pri posudzovaní všeobecných

schopností obžalovaného plniť si svoju vyživovaciu povinnosť neprihliadať aj na vyjadrenie poškodenej
D.. R.. K., ktorá uviedla, že obžalovaný sa nikdy nezaujímal o svojho mal. syna, tohto videl v živote asi len
raz, pričom obžalovaný v práve posledného slova aj pripustil, že mal. syn ho ani nepozná a voči nemu sa
nepovažuje ani za rodiča. Obžalovaný takisto ničím neprispel nad rámec určeného výživného, teda mal.
synovi neposkytol nijaké darčeky pri príležitosti jeho narodenín, menín či napr. jeho nástupu do školy,

keďže mal. N. K. si začal plniť svoju povinnú školskú dochádzku práve v septembri roku 2017, teda v
čase priebehu súdneho konania a ktorého nástup do školy si aj podľa vyjadrenia poškodenej vyžadoval
zvýšenévýdavkynaškolsképotreby.Obžalovanýsapritomaniinýmspôsobomčiužvnaturálnejpodobe
alebo vo forme osobnej starostlivosti nepodieľal na výchove tohto svojho jediného mal. syna, tohto ani
nenavštevoval, nebol s ním ani v pravidelnom kontakte, aj keď obžalovaný tvrdil, že samotná poškodená
mu neumožňovala stretávať sa s týmto jeho mal. synom.

Obžalovaný bol tak teda povinný za obdobie od 01.05.2015 do 31.12.2015 uhradiť na výživnom sumu
960, eur ( 8 mesiacov x 120,00 eur ); za obdobie roku 2016 celkovo sumu 1.440, 00 eur a za obdobie od
01.01.2017do31.03.2017sumu360,00eur.Súdďalejvychádzalztoho,žezaobdobieod15.04.2017do
svojho podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody dňa 21.07.2017, obžalovaný nebol

schopný uhrádzať výživné v akejkoľvek čiastke z vyššie uvedených dôvodov. Obžalovaný bol povinný si
opätovne začať plniť svoju vyživovaciu povinnosť od 22.07.2017 do 31.10.2017, teda v období, keď sa
mohol zamestnať a tak dosahovať riadny pravidelný príjem za účelom uhrádzania výživného na svoje
jediné mal. dieťa, teda za uvedené obdobie mohol obžalovaný zaplatiť sumu 480,00 eur ( 4 mesiace x
120,00 eur ). Súd potom dospel aj k záveru, že v období svojej práceneschopnosti od začiatku mesiaca

november roku 2017 do 31.12.2017 už bol obžalovaný schopný uhrádzať výživné len v zákonom
stanovenej minimálnej výške, konkrétne v sume 27,32 eur, teda za tieto dva mesiace roku 2017 bolo v
jeho možnostiach a schopnostiach uhradiť sumu 54,64 eur. Obžalovaný bol pritom počas roku 2018 a to
do času rozhodnutia súdu vo veci samej, teda od 01.01.2018 do 30.05.2018, aj keď práceneschopnosť
ukončil už dňa 05.05.2018, práceneschopný a jeho jediným príjmom boli nemocenské dávky. Z tohto

dôvodu preto súd dospel k záveru, že za celé obdobie roku 2018 do času vyhlásenia rozhodnutia súdu
prvéhostupňabolobžalovanýopätovneschopnýuhrádzaťvýživnélenvzákonomstanovenejminimálnej
výške, v sume 27,32 eur; teda za celé uvedené obdobie v sume 136,60 eur ( 5 mesiace x 27,32 eur ).
Za takto ustálené rozhodné obdobie od 01.05.2015 do 30.05.2018 bol teda obžalovaný povinný uhradiť
na výživnom na svojho mal. syna sumu 3.431, 24 eur. Keďže na výživu mal. N. K. bola či už samotným

obžalovaným alebo súdnym exekútorom uhradená spolu suma 1.316,00 eur, súd tak určil sumu dlžného
výživného na sumu 2.115,24 eur.

Z vykonaného dokazovania je takisto zrejmé, že starostlivosť o mal. N. K. zabezpečuje v prevažnej
miere jeho matka, poškodená D.. R.. K., ktorá pritom v rozhodnom období bola poberateľkou nepomerne

nižšieho príjmu ako obžalovaný a ktorá, ako bude nižšie uvedené, bola takisto ako obžalovaný
dlhodobejšie práceneschopná. Podľa vyjadrení poškodenej táto v rozhodnom období a to konkrétne
od 01.04.2015 do 01.11.2015 pracovala na plný pracovný úväzok ako sociálna terénna pracovníčka
na Obecnom úrade v L. D., pričom bývala spolu so svojimi rodičmi v rodinnom dome v obci L..
Obdobne od novembra roku 2015 do 31.05.2017 pracovala táto poškodená na tej istej pracovnej

pozícii, ale iba na polovičný úväzok, pričom konkrétne od novembra roku 2015 do februára roku 2016
ako aj od apríla do júna, resp. do júla roku 2016 bola práceneschopná. Poškodená pritom počas
existencie riadneho pracovného pomeru poberala mzdu vo výške 603,00 eur; v čase vykonávania
toho istého zamestnania v rámci polovičného úväzku zas jej príjem predstavoval sumu 315,85 eur
a počas svojej práceneschopnosti poberala nemocenské dávky v sume 300,00 eur. Poškodenej sa

pritom v období od 01.06.2017 podarilo opätovne zamestnať na tej istej pracovnej pozícii, ale už
na celý pracovný úväzok a to na dobu určitú do roku 2019, pričom od uvedeného obdobia jej čistý
mesačný príjem predstavoval sumu 603,18 eur. Poškodená pritom podrobne a detailne uviedla svoje
mesačné výdavky na zabezpečenie životných potrieb seba ako aj mal. syna, ktorá zas prispievala
svojim rodičom na bývanie v ich obydlí sumou 150,00 eur a na stravu samostatne minula sumu

100,00 eur, pričom ešte poukázala na to, že mal. N. K. je alergikom. Táto poškodená tiež zdôraznila,
že sama trpí istými zdravotnými ťažkosťami, ktoré si vyžadujú náklady na lieky v sume okolo 20,00
až 30,00 eur mesačne. Poškodenej pritom rovnako ako obžalovanému nepribudla žiadna ďalšia
vyživovacia povinnosť. Poškodená pritom ani nepoberala náhradné výživné a táto bola len poberateľkouprídavkov na deti v sume 23,52 eur. Súd pri zisťovaní pomerov poškodenej pritom považoval za
neopodstatnené a neodôvodnené tvrdenie obžalovaného, ktorý uvádzal, že poškodená má aj iný príjem
plynúci jej z vykonávania činnosti predajcu kozmetických výrobkov v rámci kozmetickej spoločnosti K.,

pričom poškodená namietala, že ide o jej vedľajší, nevýrazný príjem. Takáto skutočnosť však sama
osebe nezbavuje obžalovaného povinnosti plniť si svoju vyživovaciu povinnosť a podľa názoru súdu
neuvedenie takejto skutočnosti v súvislej výpovedi poškodenej nemôže takisto znižovať vierohodnosť
jej výpovede; pričom je zároveň pravdepodobné, že takýto vedľajší príjem poškodenej je nevýrazný.
Je potrebné v tejto súvislosti ešte poukázať na to, že poškodená sama poskytuje osobnú opateru

ich spoločnému mal. synovi od jeho narodenia, pričom obžalovaný na výživu svojho jediného mal.
syna nikdy neprispel nad rámec určeného výživného a na jeho výchove a starostlivosti sa nepodieľal
ani iným spôsobom, teda prípadne aj finančnými prostriedkami či kúpou darčekov mimo rámca jeho
zákonnej vyživovacej povinnosti. Z vyjadrenia poškodenej na hlavnom pojednávaní mal súd pritom aj
za preukázané, že mal. N. K. sa v dôsledku neplnenia vyživovacej povinnosti zo strany obžalovaného
nedostal do núdze, aj to len vzhľadom na finančnú ako aj inú pomoc zo strany oboch rodičov tejto

poškodenej. Zároveň táto poškodená vypovedala, že na mal. N. K. mala zvýšené výdavky v súvislosti s
jeho nástupom na Základnú školu dňa 02.09.2017 a jej výdavky dosiahli sumu okolo 120,00 eur, tento
má zvýšené výdavky aj v súvislosti so svojou alergiou, predstavujúce náklady za lieky a to v sume
okolo 30,00 eur až 40,00 eur mesačne a uvedené mal. dieťa tiež navštevuje detský folklórny súbor, na
čo poškodená prispieva mesačne sumou 2,00 eur. Z uvedeného teda vyplýva, že poškodená napriek

nepomerne výrazne nižšiemu príjmu ako mal obžalovaný v čase svojho riadneho zamestnania, musela
uhrádzať všetky tieto základné ale aj zvýšené výdavky svojho mal. syna.

Keďže obžalovaný bol v predchádzajúcich dvadsiatych štyroch mesiacov odsúdený za totožný trestný
čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zákona a to konkrétne trestným rozkazom

tunajšieho súdu sp. zn. 12T/246/2014 zo dňa 23.12.2014, právoplatným dňa 23.01.2015, na trest
odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu
v trvaní dvoch rokov, teda do 24.01.2017, pričom na uvedené odsúdenie nemá vplyv ani tá skutočnosť,
že neskôr bol tento výrok o treste vyššie uvedeného trestného rozkazu zrušený trestným rozkazom
tunajšieho súdu sp. zn. 12T/126/2015 zo dňa 31.07.2015, právoplatným dňa 31.05.2016 v rámci

ukladania tzv. súhrnného trestu odňatia slobody, súd dospel k záveru, že obžalovaný svojím konaním
naplnil kvalifikovanú skutkovú podstatu prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3
písm. c) Tr. zákona. Zároveň je nepochybné, že obžalovaný si svoju vyživovaciu povinnosť neplnil už od
mája roku 2015, pričom súd prvého stupňa vyhlasoval predmetný rozsudok dňa 30.05.2018 a súd preto,
keďže obžalovaný sa uvedeného žalovaného skutku dopustil závažnejším spôsobom konania, teda po

dlhší čas, ktorého sa dopúšťal po dobu dvoch rokov, konanie obžalovaného právne kvalifikoval aj ako
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zákona. Po objektívnej stránke
obžalovaný naplnil skutkovú podstatu uvedeného trestného činu tým, že najmenej tri mesiace v období
dvoch rokov úmyselne neplnil svoju zákonnú povinnosť vyživovať iného a taký čin spáchal závažnejším
spôsobom konania, po dlhší čas, teda po dobu dvoch rokov a zároveň bol v posledných dvadsiatych

štyroch mesiacov za taký istý trestný čin aj odsúdený.

Obžalovaný tento skutok spáchal v nepriamom úmysle v zmysle § 15 písm. b) Trestného zákona,
keďže vedel, že svojím neplnením si vyživovacej povinnosti môže spôsobiť porušenie alebo ohrozenie
záujmu chráneného Trestným zákonom na riadnom plnení si vyživovacej povinnosti povinnej osoby voči

oprávnenej osobe a pre prípad, že takéto porušenie alebo ohrozenie spôsobí bol s tým uzrozumený.

Pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu prihliadal súd na všetky okolnosti spáchaného skutku, spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na

osobu páchateľa (§ 34 ods. 4 Tr. zákona)

Z miesta svojho bydliska je obžalovaný hodnotený všeobecne.

Podľa výpisu z ústrednej evidencie priestupkov bol tento obžalovaný jedenkrát priestupkovo postihnutý

za priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, keď dňa 14.04.2016 spôsobil dopravnú
nehodu, pričom na mieste tejto dopravnej nehody nezotrval, vec neoznámil a z tohto miesta aj odišiel,
za čo mu bola uložená v samostatnom konaní pokuta vo výške 150,00 eur.Z odpisu registra trestov ako aj z pripojených spisov súd zistil, že obžalovaný bol doposiaľ celkovo
už 4 krát súdne trestaný a to za rôznorodú protiprávnu činnosť, pričom v prvých dvoch prípadoch bol
súdne potrestaný za totožný trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zákona.

Trestným rozkazom tunajšieho súdu sp. zn. 12T/126/2015 zo dňa 31.07.2015, ktorý bol obžalovanému
doručený dňa 31.05.2016 a v ten istý deň aj nadobudol právoplatnosť, bol obžalovaný odsúdený za 4
skutky právne posúdené ako pokračujúci prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Tr. zákona spáchaný v
jednočinnom súbehu s pokračujúcim prečinom poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm.
a) Tr. zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 1 roka, výkon ktorého mu

bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov a 6 mesiacov, pričom po započítaní
predchádzajúcej skúšobnej doby podmienečného odsúdenia mu tak táto skúšobná doba mala uplynúť
dňa 23.07.2017. Zároveň bol týmto rozhodnutím zrušený aj výrok o treste v trestnom rozkaze toho istého
súdu sp. zn. 12T/246/2014 zo dňa 23.12.2014. V súvislosti s týmto odsúdením je potrebné poznamenať,
že uznesením tunajšieho súdu č.k. 12T/126/2015-405 zo dňa 01.03.2018 bolo rozhodnuté, že v tejto
trestnej veci sa obžalovaný neosvedčil a z tohto dôvodu uvedený súhrnný trest odňatia slobody vykoná,

pričom súd ho na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Vzhľadom na to, že obžalovaný voči uvedenému rozhodnutiu podal sťažnosť ihneď do zápisnice o
verejnom zasadnutí, v čase rozhodovania súdu v tejto trestnej veci uvedené rozhodnutie ešte nebolo
právoplatné. Naposledy bol pritom obžalovaný súdne sankciovaný trestným rozkazom Okresného súdu
Prešov č.k. 3T/48/2016-79 zo dňa 28.11.2016, doručený obžalovanému dňa 05.12.2016 a právoplatným

dňa 14.02.2017, ktorým bol tento obžalovaný uznaný za vinného z prečinu krádeže podľa § 212 ods.
1 Tr. zákona, za čo mu bol zas uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov so zaradením do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Uvedený trest odňatia slobody pritom tento
obžalovaný vykonával od 15.04.2017 do 21.07.2017.

Vzhľadom na to, že obžalovaný sa skutku uvedeného v bode 1/ tohto rozsudku dopustil dňa 17.01.2015
( vec pôvodne vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 12T/153/2016 ) a skutok uvedený pod bodom
2/ tohto rozsudku zas spáchal dňa 26.02.2015 ( vec pôvodne vedená na tunajšom súde pod sp. zn.
12T/58/2016 ), teda ešte pred vyhlásením rozhodnutia, t.j. doručením trestného rozkazu obvinenému, v
trestnej veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 12T/126/2015, ku ktorému došlo dňa 31.05.2016 a

zároveňajpredvyhlásením,tedaopätovnedoručenímtrestnéhorozkazuOkresnéhosúduPrešovsp.zn.
3T/48/2016 zo dňa 28.11.2016, ktorý bol zas obžalovanému doručený dňa 05.12.2016 a právoplatným
sa stal dňa 14.02.2017, pričom prvým odsudzujúcim rozhodnutím za iný trestný čin bol až trestný
rozkaz tunajšieho súdu sp. zn. 12T/126/2015 zo dňa 31.07.2015, u ktorého účinky spojené s vyhlásením
rozsudku nastali až jeho doručením obžalovanému, teda dňa 31.05.2016, vo vzťahu k týmto dvom

odsúdeniam bolo potrebné v prípade skutkov 1/ a 2/ tohto rozsudku ukladať súhrnný trest odňatia
slobody. Zároveň v prípade skutku 3/ tohto rozsudku, keďže v páchaní prečinu zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 Tr. zákona sa pokračuje až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdom prvého
stupňa, ktorý bol vyhlásený dňa 30.05.2018, za tento skutok bolo potrebné obžalovanému zas ukladať
samostatný trest.

Obžalovanému v prípade skutkov 1/ a 2/ tohto rozsudku pritom poľahčovalo, že sa k tejto trestnej činnosti
obdobného charakteru priznal a túto úprimne oľutoval, pričom takýto prejav obžalovaný urobil už v
prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní, keďže vo vzťahu k týmto obom skutkom rozsudku aj
urobil vyhlásenie o vine a súd aj z celkového vystupovania obžalovaného na hlavnom pojednávaní mal

za odôvodnený predpoklad, že obžalovaným prejavená ľútosť nad spáchaním týchto skutkov je úprimná
( § 36 písm. l/ Tr. zákona ). Priťažujúcou okolnosťou na strane obžalovaného bola tá skutočnosť, že
vzhľadom na ukladanie súhrnného trestu odňatia slobody, sa obžalovaný dopustil viacerých trestných
činov, teda nielen podvodného charakteru ale aj iných trestných činov, čo bolo nevyhnutné vyhodnotiť
ako priťažujúcu okolnosť v podobe spáchania viacerých trestných činov v zmysle ust. § 37 písm. h)

Tr. zákona. Pochopiteľne vzhľadom na ukladanie súhrnného trestu odňatia slobody ako aj s ohľadom
na samotný charakter trestných činov, vo vzťahu ku ktorým súd ukladal súhrnný trest, predchádzajúce
odsúdenia tohto obžalovaného súd nebral do úvahy ako priťažujúcu okolnosť v zmysle ust. § 37 písm.
m) Tr. zákona. U obžalovaného tak bola zistená rovnováha poľahčujúcich ako aj priťažujúcich okolností
podľa § 38 ods. 2 Tr. zákona a z uvedeného dôvodu nebolo potrebné nijakým spôsobom upravovať

základnú trestnú sadzbu najprísnejšie trestaného činu, vo vzťahu ku ktorému súd ukladal súhrnný trest.

Týmto najprísnejšie trestaným trestným činom, vo vzťahu ku ktorému súd ukladal súhrnný trest, bol
pritom prečin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zákona, za ktorý umožňuje Trestný zákon uložiťjeho páchateľovi trest odňatia slobody v rozmedzí od jedného do piatich rokov. Zároveň súd poukazuje
na to, že žiaden z posudzovaných trestných činov nebol zločinom, teda nebolo potrebné v prípade tohto
obžalovaného aplikovať tzv. asperačnú zásadu v zmysle ust. § 41 ods. 2 Tr. zákona, ale súhrnný trest

bolo potrebné ukladať podľa zásad na ukladanie úhrnného trestu podľa ust. § 41 ods. 1 Tr. zákona.

Pri úvahách súdu o konkrétnom druhu a výmere trestu ukladanému tomuto obžalovanému za skutky
1/ a 2/ tohto rozsudku, súd zobral do úvahy, že obžalovaný sa týchto skutkov dopustil obdobným
spôsobom, pričom na ich spáchanie zneužil osobné údaje svojho bývalého kolegu takým spôsobom, že

vystupujúc v mene svojho bývalého kolegu si zabezpečil mobilné telefóny, hodnotu ktorých mal splatiť
buď jednotlivými mesačnými splátkami alebo mal splácať jednotlivé faktúry za poskytnuté služby na
tomto mobilnom telefóne, čo však neurobil. Zároveň odhliadnuc od charakteru tejto trestnej činnosti,
súd musel prihliadať na tú závažnú skutočnosť, že obžalovaný bol už pred predmetnými skutkami
súdne trestaný, aj keď za inú trestnú činnosť spočívajúcu v neplnení si zákonnej vyživovacej povinnosti.
Nemožno opomenúť aj ten fakt, že obžalovaný sa oboch týchto skutkov zo dňa 17.01.2015 a zo dňa

26.02.2015 dopustil tesne po vyhlásení trestného rozkazu tunajšieho súdu sp. zn. 12T/246/2014 zo dňa
23.12.2014, ktorý mu bol doručený dňa 14.01.2015 a ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.01.2015,
z čoho je nepochybné, že minimálne skutku 2/ tohto rozsudku zo dňa 26.02.2015 sa už obžalovaný
dopustil tesne po začiatku plynutia mu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia uloženej mu týmto
trestným rozhodnutím. Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné obžalovanému nevyhnutne ukladať

nepodmienečný trest odňatia slobody. Vzhľadom na zákonnú trestnú sadzbu pri prečine úverového
podvodu podľa § 222 ods. 1 Tr. zákona; s ohľadom aj na tú skutočnosť, že ďalší samostatný trest
sa musel obžalovanému ukladať v prípade skutku 3/ tohto rozsudku a fakt, že obžalovaný sa dopustil
dvoch skutkov, dospel súd k záveru, že na nápravu tohto páchateľa ako z hľadiska individuálnej tak aj
generálnej prevencie je adekvátny a primeraný súhrnný trest odňatia slobody pri dolnej hranici trestnej

sadzby a to v trvaní 1 roka a 6 mesiacov.

Keďže obžalovaný pred spáchaním oboch skutkov zo dňa 17.01.2015 a zo dňa 26.02.2015 ešte nebol
vo výkone trestu za úmyselný trestný čin, súd ho na výkon tohto trestu zaradil do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia ( § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona ).

Zároveň,keďžesúdukladalsúhrnnýtrest,súdzrušilajvýrokotrestevtrestnomrozkazeOkresnéhosúdu
Vranov nad Topľou sp. zn. 12T/126/2015 zo dňa 31.07.2015 ako aj výrok o treste v trestnom rozkaze
Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/48/2016 zo dňa 28.11.2016.

V prípade skutku 3/ tohto rozsudku, obžalovanému takisto poľahčovalo, že sa aj k tejto trestnej činnosti
v podstate priznal a túto úprimne oľutoval, keďže aj keď vo vzťahu k tomuto žalovanému skutku neurobil
žiadne vyhlásenie na hlavnom pojednávaní, učinil tak z toho dôvodu, že prejavil záujem dlžné výživné
v priebehu prebiehajúceho súdneho konania uhradiť a je zrejmé, že postupne, aj keď vo veľmi malých
čiastkach, si začal aj plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Takýto postoj obžalovaného preto súd vyhodnotil

ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle ust. § 36 písm. l) Tr. zákona. Zároveň v prípade tohto trestného činu
už súd musel prihliadať aj na jeho predchádzajúce odsúdenie, aj keď za odlišnú trestnú činnosť, keďže v
tomto trestnom čine sa pokračuje až do doby, kým súd prvého stupňa nevyhlási rozsudok a obžalovaný
v čase vyhlásenie tohto rozsudku už vykonal aj trest odňatia slobody uložený mu trestným rozkazom
Okresného súdu Prešov č.k. 3T/48/2016-79 zo dňa 28.11.2016, tak ako to predpokladá ust. § 37 písm.

m) Tr. zákona. U obžalovaného tak bola zistená rovnováha poľahčujúcich ako aj priťažujúcich okolností
podľa § 38 ods. 2 Tr. zákona a z uvedeného dôvodu nebolo potrebné nijakým spôsobom upravovať
základnú trestnú sadzbu posudzovaného trestaného činu.

Za prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 3 Tr. zákona umožňuje Trestný zákon uložiť jeho

páchateľovi trest odňatia slobody v rozmedzí od jedného do piatich rokov.

Pokiaľ teda ide o skutok 3/ tohto rozsudku, súd pri rozhodovaní o určení druhu a výmery trestu musel
zohľadniť tie závažné skutočnosti, že obžalovaný bol za neplnenie si svojej vyživovacej povinnosti k
svojmu jedinému mal. synovi už v minulosti celkovo dvakrát súdne trestaný, pričom s ohľadom aj na vek

tohto mal. dieťaťa je nepochybné, že obžalovaný si v podstate od narodenia svojho jediného mal. dieťaťa
neplnil riadne a včas svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť, pričom tento bol prevažnú časť rozhodnej
doby v prejednávanom prípade zamestnaný a mal tak stály pravidelný príjem. Obžalovaný sa pritom tejto
trestnej činnosti začal dopúšťať už od 01.05.2015, teda krátko po nadobudnutí právoplatnosti trestnéhorozkazutunajšiehosúdusp.zn.12T/246/2014zodňa23.12.2014,atokonkrétnedňa23.01.2015,ktorým
bol odsúdený za neplnenie si svojej vyživovacej povinnosti k tomuto svojmu jedinému mal. dieťaťu v
predchádzajúcom období. Nemožno tiež opomenúť aj ďalšiu podstatnú okolnosť, že obžalovaný svojím

konaním naplnil aj obe kvalifikované skutkové podstaty tohto trestného činu v zmysle ust. § 207 ods. 1,
ods.3písm.b),písm.c)Tr.zákona.Vzhľadomnavšetkytietovyššieuvedenéskutočnosti,taksúddospel
k záveru, že uloženie iného ako nepodmienečného trestu odňatia slobody aj v prípade tohto skutku
rozsudku u obžalovaného neprichádzalo do úvahy. Keďže súd tak ukladal obžalovanému v prípade tohto
skutku nepodmienečný trest odňatia slobody a zároveň v prípade skutkov 1/ a 2/ tohto rozsudku mu

uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 1 roka a 6 mesiacov, súd dospel k záveru, že v
prípade tohto trestného postihu je postačujúci na nápravu páchateľa trest odňatia slobody na samej
spodnej hranici trestnej sadzby a to v trvaní 1 roka. S prihliadnutím na ten fakt, že obžalovaný bol
prevažnú dobu neplnenia si svojej vyživovacej povinnosti väčšinou zamestnaný a hoci nepravidelne, ale
predsa si plnil aspoň čiastočne svoju vyživovaciu povinnosť, pričom najnižšia možná výmera pri tomto
trestnom čine je trest odňatia slobody v trvaní jedného roka, súd tak dospel k záveru, že na nápravu

obžalovaného z hľadiska individuálnej ako aj generálnej prevencie je postačujúci trest odňatia slobody
na tejto samej spodnej hranici trestnej sadzby. Súd vzhľadom na ukladanie nepodmienečného trestu
odňatia slobody, pochopiteľne obžalovaného nemohol nijakým spôsobom zaviazať na náhradu dlžného
výživného poškodenej D.. R.. K..

Zároveň súd v prípade tohto skutku pri rozhodovaní o zaradení páchateľa do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody, musel prihliadať na tú skutočnosť, že v páchaní tohto trestného činu sa pokračuje až
do doby, kým súd prvého stupňa nevyhlási rozsudok, pričom obžalovaný už v čase vyhlásenia tohto
rozsudku vykonal trest odňatia slobody za iný úmyselný trestný čin uložený mu trestným rozkazom
Okresného súdu Prešov sp. zn. 3T/48/2016 zo dňa 28.11.2016, čo by odôvodňovalo jeho zaradenie do

ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia ( § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zákona ). Súd na druhej
strane zas zohľadnil aj tú skutočnosť, že v prípade prvých dvoch skutkov tohto rozsudku obžalovaného
zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a zároveň vyhodnotil ako dôvodnú
námietku obžalovaného, že do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia sú zaraďovaní
páchatelia závažnejšej či násilnej trestnej činnosti. Z týchto dôvodov tak súd, vzhľadom na závažnosť

tohto trestného činu ako aj mieru narušenia tohto páchateľa, dospel k záveru, že v ústave na výkon
trestu s minimálnym stupňom stráženia bude jeho náprava lepšie zaručená. Súd v tejto súvislosti takisto
poukazujenato,žetentoobžalovanýboldoposiaľvovýkonetrestuodňatiaslobodylenvcelkovomtrvaní
3 mesiacov a na základe predmetného rozsudku by mal vykonávať trest odňatia slobody po dobu 2 rokov
a 6 mesiacov, čo je nepochybne trest výrazne dlhšieho trvania a zároveň je súd toho názoru, že v ústave

na výkon trestu so stredným stupňom stráženia by mohol obžalovaný nadobudnúť návyky a zvyklosti
typické pre kriminogénne prostredie, pričom nepochybne po výkone takéhoto niekoľkoročného trestu
bude zároveň sťažený aj neskorší návrat obžalovaného do bežného ako aj predovšetkým pracovného
života. Z týchto dôvodov preto súd považoval za dôvodné aplikovať v prípade obžalovaného ust. §
48 ods. 4 Tr. zákona a teda zaradiť obžalovaného do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom

stráženia.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Poškodené spoločnosti a to Orange Slovensko a.s. ( skutok 1/ rozsudku ) ako aj CETELEM
SLOVENSKO, a.s. ( skutok 2/ rozsudku) si riadne a včas v prípravnom konaní uplatnili nárok na náhradu
škody. Poškodená spoločnosť Orange Slovensko a.s. si uplatnila nárok na náhradu škody pozostávajúci
z nezaplatených faktúr za poskytnuté služby za obdobie od 01/2015 do 03/2015 vo výške 135,37 eur
ako aj z hodnoty prevzatého akciového telefónu vo výške 270,00 eur, ktorý si v mene svedka N. Š.

objednal obžalovaný a ktorý aj využíval, pričom neskôr tento mobilný telefón predal, teda v celkovej
výške 405,37 eur. Keďže takto uplatnený nárok na náhradu škody mal súd za preukázaný predovšetkým
listinnými dôkazmi, súd tejto poškodenej spoločnosti priznal nárok na náhradu škody v nej uplatnenej
výške. Naproti tomu z výpovede zástupcu poškodenej spoločnosti CETELEM SLOVENSKO a.s. ako aj
zo zabezpečených listinných dôkazov je nepochybne zrejmé, že obžalovaný vystupujúci pod menom

svedka N. Š. uzatvoril s touto spoločnosťou zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorej predmetom bol úver
vo výške 319,00 eur. Táto spoločnosť si pritom v prípravnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody
pozostávajúci z úverovej istiny vo výške 319,00 eur ako aj z dlžných úrokov, poplatkov a poistného vo
výške 43,96 eur, pričom spôsob výpočtu tohto nároku vôbec neuviedol vo svojej výpovedi splnomocnenýzástupca tejto obchodnej spoločnosti. Takto uplatnenú výšku uvedeného nároku poškodenej spoločnosti
na náhradu škody mal súd za preukázanú výpoveďou svedka N. Š. a predovšetkým oznámením tejto
poškodenej spoločnosti; ktoré bolo doručené tomuto svedkovi, na meno ktorého bola uzatvorená táto

zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 26.02.2015; zo dňa 11.10.2015. Vzhľadom na to, že na ustálenie
presnej výšky týchto dlžných úrokov, poplatkov a poistného by bolo potrebné vykonať rozsiahlejšie
dokazovanie, pričom obžalovaný vo vzťahu k tomuto skutku urobil aj vyhlásenie o vine, ktoré súd aj prijal,
súd tak dospel k záveru, že vykonanie dokazovania v tomto smere by nepochybne presiahlo potreby
trestného stíhania. Súd z týchto dôvodov preto tejto poškodenej spoločnosti priznal nárok na náhradu

škody pozostávajúci z hodnoty tohto spotrebiteľského úveru vo výške 319,00 eur, čiže tak ako to bolo
uvedené v skutkovej vete bodu 2/ tohto rozsudku, pričom so zvyškom jej nároku na náhradu škody
odkázal túto poškodenú spoločnosť na civilný proces alebo na konanie pred iným príslušným orgánom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia na Okresnom súde vo
Vranove nad Topľou. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok

doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.
Rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku, obžalovaný
pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, poškodený pre nesprávnosť výroku o náhrade škody,
zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci. Súdom prijaté vyhlásenie obžalovaného, že
je vinný alebo že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe je neodvolateľné a v tomto rozsahu

nenapadnuteľné odvolaním, ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť
aj preto, že taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo
rozsudku, ak toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny, alebo že chýba. Po vyhlásení
rozsudku sa môže oprávnená osoba odvolania výslovne vzdať.