Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. júl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/206/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216212311
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bundzelová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2216212311.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň:

JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION,
a. s., Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO 47 967 692, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Veronika
Kubriková, PhD., s. r. o., Martinčekova 13, Bratislava - Mestská časť Ružinov, proti žalovanému: Q.
E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX, o zaplatenie 2.391,37 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č. k. 12Csp/40/2016-99 zo dňa 03. mája 2018,
v časti zamietnutia (výrok II.), takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie sa v napadnutej časti (vo výroku II.)

p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie výrokom I. odvolaním napadnutého rozsudku rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi istinu 2.391,37 eur, úroky 355,83 eur, úroky z omeškania 916,20 eur, poplatky 39,28 eur a
19,5 % ročne úrok z istiny od 01.05.2016 do 09.10.2016, 5,25 % ročne úrok z omeškania z istiny od
1.5.2016 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti súd
žalobu zamietol. Výrokom III. súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania rozsahu 100 %.

2. V danom prípade mal súd za preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli platne písomnú úverovú
zmluvu,ktorámalaslúžiťnaposkytnutiepeňažnýchprostriedkovprežalovaného.Podľatvrdeniažalobcu
žalovaný úver spotreboval, avšak riadne nesplatil. Žalovaný nárok žalobcu po vecnej (skutkovej), ani po
právnej stránke nesporoval. Vzhľadom k spotrebiteľskému charakteru zmluvného vzťahu súd z úradnej
moci preskúmal oprávnenosť nároku. Vyhodnotením vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že
žaloba bola podaná dôvodne len sčasti. Žalobca má nárok na úrok z úveru výlučne do času zosplatnenia

úveru (v zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Obo/143/1998: „pri mimoriadnom zosplatnení úveru
veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných
ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom
má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania
s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Nastupuje tak stav, v ktorom
by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov,

teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať,
niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej
držby prostriedkov spotrebiteľom. Keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia apočnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasnýmzosplatnenímúveru.Sprotiprávnymstavomsaprirodzenespájajúvýhradnesankcie,keďže
spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom §

517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. ...“), ktoré predstavovali
čiastku 70,07 eur. Preto súd priznal v zmysle žalobného návrhu žalobcovi na nesplatenej úverovej istine
2.391,37 eur, ale úrok výhradne do času zosplatnenia úveru, zároveň súd žalobcovi priznal aj nárok
na poplatky a úrok z omeškania (uplatnený v súlade so zákonom) z priznanej úverovej istiny odo dňa
navrhovaného žalobcom, keďže žalovaný sa s úhradou úveru preukázateľne dostal do omeškania. Vo

zvyšku nároku (na úroku po zosplatnení úveru) súd žalobu zamietol.

3. Súd žalobcovi ako po procesnej stránke úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.

4. Odvolanie proti rozsudku súdu I. inštancie v časti výroku II. podal žalobca z dôvodov podľa ust. §

365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a f) a h) CSP. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné a arbitrárne, pretože nie je zrejmé, z akého právneho predpisu súd vychádzal, keď
uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné
úroky. Pokiaľ by uvažoval o tom, že otázka nároku na zmluvný úrok po vyhlásení predčasnej splatnosti
úveru mala byť zodpovedaná Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/1998, tak, ako to

uvádza vo svojom odôvodnení súd, s týmto záverom sa stotožniť nemožno, nakoľko ide o rozhodnutie,
ktoré nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu, keďže po jeho vydaní došlo k vstupu SR do EÚ
a následne k implementácii relevantných smerníc do nášho právneho poriadku, ako aj k vydaniu nových
právnych predpisov, ktoré sú pre danú oblasť regulácie smerodajné.

5. V tejto súvislosti si dovolí poukázať napríklad na § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj ako „ZOS“), podľa ktorého: „Spotrebiteľ má právo kedykoľvek počas
doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne splatiť pred
dohodnutou lehotou splatnosti. V takom prípade je spotrebiteľ povinný uhradiť úrok a náklady vzniknuté

len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia.“ Výkladom a contrario, v
prípade, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej disciplíny
dlžníka, veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov spolu s
dohodnutým úrokom až do okamihu splatenia úveru. Taktiež chce poukázať na to, že rozhodovacia prax
súdov v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s

princípom právneho štátu, ktorého obsahom je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú
otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS
16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). V prípade zmluvného úroku Žalobca zastáva názor, že ide o
dohodnuté zmluvné plnenie akcesorickej povahy. Uvedené znamená, že takéto plnenie je nevyhnutne
spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa

(Žalobcu) za poskytnutie predmetného úveru. S poskytnutím úveru bol teda spätý aj nárok Žalobcu na
zmluvné úroky, pričom Žalovaný si bol tohto nároku vedomý a svojím podpisom Zmluvy sa tieto zmluvné
úroky zaviazal uhrádzať. Už z jazykového výkladu § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je zrejmé, že
veriteľ má nárok na úrok až do splatenia úveru. Zosplatnenie úveru je len zmena termínu splatnosti, na
ktorú má veriteľ nárok. V prípade ak by veriteľ úver nezosplatnil, dlžník by bol povinný platiť zmluvné

úroky. Ak teda je dlžník povinný platiť zmluvné úroky v prípade ak platí úver v splátkach, odporuje
logickému výkladu aby bol od toho oslobodený v prípade oprávnenej zmeny termínu splatnosti. Úroky
z úveru sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavujú
cenu úveru. Je nepochybné, že úročenie úveru zmluvnou úrokovou sadzbou od jeho poskytnutia až do
úplného splatenia bolo úmyslom Žalobcu a Žalovanému musel byť tento zámer vzhľadom na formuláciu

jasný. S obchodnými podmienkami úveru sa Žalovaný oboznámil a vyjadril s nimi súhlas, čo potvrdil
svojím podpisom na Zmluve.

6. Tento záver konštatoval vo svojom rozhodnutí aj Najvyšší súd ČR Rozsudkom 32Cdo 3830/2014,
podľa ktorého jazykové vyjadrenie právneho úkonu musí byť posudzované z hľadiska gramatického

(jazykového), logického a systematického výkladu a súd okrem uvedeného posúdi na základe
dokazovania, aká bola skutočná vôľa strán v okamžiku uzatvárania zmluvy a táto vôľa nebola v rozpore
s uvedenými výkladmi.7. Žalobca taktiež nesúhlasí s tvrdením súdu, že súbežným uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov
z omeškania dochádza k hrubej nadvláde veriteľa. Keďže oba typy úrokov sú diametrálne odlišným
právnym inštitútom a sledujú iný cieľ, nemôže ísť o dvojité sankcionovanie žalovaného.

8. Zároveň týmto žalobca dáva súdu do pozornosti ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Hlavným
záväzkovým právnym vzťahom je peňažný záväzkový právny vzťah vtedy, ak jeho kauza smeruje priamo
k zaplateniu, resp. k získaniu určitej sumy peňazí. Vedľajším a akcesorickým peňažným záväzkovým
právnym vzťahom je záväzkový právny vzťah úrokový, ktorý vzniká iba vtedy, ak medzi účastníkmi

existuje peňažný záväzkový právny vzťah hlavný. Dohodnuté úroky predstavujú odmenu za požičanie
peňazí, naproti tomu, úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie dohodnutej
doby splatnosti. Zatiaľ čo povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi dohodnuté úroky vzniká zo záväzku
uvedeného priamo v zmluve, povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva zo zákona ako dôsledok
omeškania dlžníka so splnením dlhu. Obidva úroky môže teda veriteľ žiadať popri sebe, a to bez ohľadu
na skutočnosť, či ide alebo nejde o občianskoprávny vzťah. Zároveň žalobca uvádza, že zosplatnením

úveru nedochádza k zániku zmluvného vzťahu, ale dochádza k zmene obsahu záväzku.

9. Podľa právneho názoru žalobcu je predmetné rozhodnutie vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné.
Základom odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú tie tvrdenia, ktorými súd podopiera svoj záver.
Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, pričom

ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Má za
to, že nedostatočným odôvodnením súdneho rozhodnutia porušil súd práva žalobcu vychádzajúce z
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby rozhodnutia
súdu boli zdôvodnené a presvedčivé. Takýto postup vyplýva z potreby transparentnosti vysluhovania
spravodlivosti, ktorá je nevyhnutnou súčasťou každého justičného aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj

zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny (III. ÚS 311/01, III. ÚS 107/07, IV. ÚS 14/07, III.
ÚS 311/07, I. ÚS 265/05, I. ÚS 33/2012, III. ÚS 199/09). Platnosť, či neplatnosť právneho úkonu možno
posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vzniku. (Rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 26. marca 2009, sp. zn. IM Obdo V 16/2006)

10. Pokiaľ ide aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka na plynutie premlčacej doby, resp. aplikáciu
ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa dovoľuje si poukázať na skutočnosť, že článkom II. bodom 1.
zákona č. 102/2014 Z. z., o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe
zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, došlo k novelizácii ustanovenia § 52 odsek 2 zákona č.

40/1964 Zb. Občiansky zákonník, a to tak, že došlo k doplneniu vety: Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z. z., o ochrane
spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo
zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, tento zákon nadobudol účinnosť 1.mája 2014, okrem čl. I, čl. II bodov 2 až 8, čl. III, čl. V bod
2, čl. VI, čl. VIII bodov 2, 4 až 6, 8 až 10, 19 až 24, 28, 31 a 36, čl. XII bodov 1 až 5, 12, 15 a 16, ktoré
nadobúdajú účinnosť 13. júna 2014 a čl. II bodu 1, ktorý nadobúda účinnosť 1. apríla 2015.

11.Zuvedenéhojednoznačnevyplýva,ženaustanovenie§52odsek2zákonač.40/1964Zb.Občiansky

zákonník, sa vzťahuje zákaz retroaktivity, a teda nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré
vznikli pred 1.4.2015, v opačnom prípade by došlo k porušeniu základných princípov nášho právneho
poriadku. Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle aplikovať toto ustanovenie na právne vzťahy, ktoré boli
založené pred 1.4.2015, nič mu nebránilo výslovne to uviesť v intertemporálnej norme § 879p, v ktorej
sú explicitne uvedené ustanovenia, na ktoré sa nepravá retroaktivita vzťahuje. Argumentum a contrario

je možné dospieť k záveru, že úmysel zákonodarcu je ten, že § 52 odsek 2 v novelizovanom znení sa
vzťahuje VÝLUČNE na právne vzťahy založené po 1.4.2015. Pri svojvoľnej retroaktívnej aplikácii tohto
ustanovenia súdom na právne vzťahy založené pred 1.4.2015 dôjde k porušeniu článku 2 Ústavy SR
a zásahu základných práv a slobôd občanov. Na všetky úverové vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2015
je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže zákonodarca až s účinnosťou

1.4.2015 určil výnimku, že spotrebiteľské úverové vzťahy sa spravujú ustanoveniami Občianskeho
zákonníka. Toto tvrdenie nachádza oporu aj v Uznesení Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2013, sp.
zn. 6MCdo/4/2012.12. Súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy, aj ochrana spotrebiteľa má svoje
medzeavžiadnomprípadejuniejemožnéchápaťakoobranujehoľahkomyseľnostianezodpovednosti.
Žalobca uzavrel zmluvu dobrovoľne, bez pripomienok a nátlaku.

13. V tejto súvislosti poukazuje aj na odlišné stanovisko sudcu a zároveň podpredsedu Ústavného súdu
Slovenskej republiky, JUDr. Milana Ľalíka. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné
ustanovenia žiada, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 03.05.2018,
č. k. 12Csp/40/2016-99 v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu I. inštancie na ďalšie konanie

alternatívne žiada, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu
trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

14. Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu nebolo podané.

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu I. inštancie je v napadnutej
- zamietajúcej časti vecne správny.

16. Žalobca svojou žalobou doručenou súdu 08.08.2016 žiadal voči žalovanému zaplatiť mu 2.391,37
eur titulom nesplatenej istiny úveru, úrok vo výške 355,83 eur, úroky z omeškania vo výške 916,2 eur,
úroky zo zostatku nesplatnej istiny, t.j. zo sumy 2.391,37 eur vo výške 19,5 % p. a. zo sumy 2.391,37
eur od 01.05.2016 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 2.391,37 eur od
01.05.2016 do zaplatenia, poplatky vo výške 39,28 eur a nahradiť trovy konania. Svoj návrh odôvodnil

tým, že dňa 09.12.2010 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzatvorená zmluva o
úvere č. 2565582710, na základe ktorej bol zo strany žalobcu poskytnutý žalovanému úver. Žalobca si
právo požadovať predčasné splatenie sitiny úveru v súlade s Obchodnými podmienkami uplatnil, a to na
základevýzvynaúhradudlžnejsumy,následkomčohosastalcelýúvervrátanepríslušenstvapredčasne
splatným. Žalovaný ani napriek zaslanej výzve zo strany žalobcu nezaplatil dlžnú pohľadávku.

17.SúdI.inštanciežalobevčastiozaplatenieistiny2.391,37eur,úrokov355,83eur,úrokovzomeškania
916,20 eur, poplatkov 39,28 eur a 19,5 % ročne úrokov z istiny od 01.05.2016 do 09.10.2016, 5,25 %
ročne úrokov z omeškania z istiny od 1.5.2016 do zaplatenia vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol,
z dôvodu, že po zosplatnení úveru žalobca už nemá nárok na úroky z úveru, ktoré si žalobou uplatňoval.

18. Vzhľadom k rozsahu odvolania zo strany žalobcu, je predmetom prieskumu odvolacieho súdu časť
rozhodnutia súdu I. inštancie, v ktorej bola žaloba zamietnutá.

19. V konaní bolo zistené, že právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným dňa 13.12.2010 Zmluvu

o úvere č. 2565582710, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 3.500 eur. Žalovaný sa
zaviazal zaplatiť veriteľovi úver v 70 mesačných splátkach po 88,29,- eur vždy k 9 dňu v mesiaci. RPMN
bolo v zmluve uvedené vo výške 22,23 % a úrok 19,50 %.

20. Listom zo dňa 13.10.2014 právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného k úhrade sumy 2.786,48

eur v lehote do 10 dní od doručenia tejto výzvy z dôvodu, že svojím konaním podstatným spôsobom
porušil ustanovenia zmluvy o úvere a úverová pohľadávka sa k 13.10.2014 stala predčasne splatnou
v celom rozsahu.

21. S účinnosťou od 01.01.2008 OZ v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez

ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, súneplatné. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa
ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu

svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

22.Podľa§52ods.2OZ(vzneníúčinnomod01.04.2015)ustanoveniaospotrebiteľskýchzmluvách,ako
aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy,
ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,

ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

23. V preskúmavanom prípade by mal súd zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu OZ, podľa ktorého všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by

sainakmalipoužiťnormyobchodnéhopráva.Totoustanovenienadobudloúčinnosť01.04.2015aprávny
predpis, ktorých je súčasťou, nemá prechodné ustanovenie. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú
aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, preto záver žalobcu je nesprávny. Z autentického
výkladu zákonodarcu vyplýva, že OZ bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky
úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť

právna úprava ObZ. Hoci teda účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 01.04.2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu OZ na spotrebiteľské záväzky.

24. Ustanovenie § 52 ods. 2 OZ ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky

ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu stranu v spore priaznivejšie. Z uvedeného dôvodu má
súdpriposudzovaníkaždejspornejotázkyaplikovaťprávnuúpravu,ktorájepriaznivejšiaprežalovaného
ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi
veriteľom a žalovanou je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom ObZ
bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom,

ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych
vzťahoch.

25. Je potrebné prihliadnuť aj na § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

26.Jepretomožnéuzavrieť,ženaposúdeniezmluvnéhovzťahujepotrebnévzhľadomnaspotrebiteľský
charakter zmluvy aplikovať ustanovenia OZ, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo
je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie NS SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn.
5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011,

rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012). Napokon aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I.
ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.06.2013 skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka
na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k
porušeniu ústavných práv veriteľa.

27. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok NS SR z 21.04.2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014,
podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd

SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup
prvoinštančného súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a
na premlčanie aplikovali § 101 OZ. Rovnaký právny názor vyslovil NS SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015
sp. zn. 4 MCdo 17/2014.

28. Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky žalobcu a to nároku na úrok z úveru po zosplatnení, odvolací
súd poukazuje na to, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za
splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokovz úveru. Správne túto situáciu vyhodnotil súd I. inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia a správne
uzavrel, že nie je možné priznať úroky z úveru za čas po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu nastupuje
režim platenia úrokov z omeškania tak, ako to vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4

Obo 143/98. Existujú však aj odlišné názory, podľa ktorých dispozitívna norma neobmedzuje dobu na
poskytnutie finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou tak úroky sú odmenou za
užívanie si peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp.
zn. 33Odo 657/2005).

29. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie: Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej
podmienky za nekalú, ak sa odkláňa od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.
C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem
„značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych
predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť,

či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie
než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k
nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca
alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať,
že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

30. Úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a je možno dohodnúť aj
obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon teda umožňuje dodávateľovi na
určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od
začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru. Zo

zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má dodávateľ tiež právo splatnosť posunúť.
Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť úroky popri
úrokoch z omeškania. Ak úver nie je splatený po splatnosti, zákon priznáva za zadržiavanie finančných
prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné
(napr. zmluvná pokuta).

31. K otázkam dohody o úrokoch po splatnosti popri ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších
sankciách odvolací súd dodáva: Ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje neprimeraný nárast
dlhu, zákonite sa natíska otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti takejto dohody
(úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách). Ak by takejto dohody nebolo, zákon by

umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti sankcie úroky z omeškania pri pomerne novom pravidle o
administratívnom strope na celkové sankcie zakotvenom v § 3a nar. vlády 87/1995 Z. z. Je evidentné, že
úrokypopriúrokochzomeškaniasúnielenodklonomodzákonavneprospechžalovaných,alevosvojich
dôsledkoch odporujú aj kogentnému zákonnému pravidlu. Uplatnený úrok prevyšuje úrok z omeškania
a problematická klauzula o úrokoch popri úrokoch z omeškania (po splatnosti) primafacie potenciálne

umožňuje navýšenie dlhu nad výšku poskytnutého úveru v rozpore s ust. § 3a ods.3 nar. vl. 87/1995 Z. z.

32. Od každého veriteľa konajúceho s odbornou starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver zjednáva
naúverovéobdobiedosplatnostipohľadávky.Pretoprávecenazaúverzaúverovéobdobiedosplatnosti
úveru vyjadruje cenu úveru a je teda pojmovo jednoznačne odlíšiteľná od sankcii za omeškanie s

plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad omeškania nie inštitút ceny úveru ale inštitúty rôznych sankcii
za neplnenie povinnosti riešia krízu spojenú s omeškaním. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje
vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku
požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody
splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ

nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa
vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca
a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho
povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok

splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je
obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí,
ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej
odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je všakpríznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové
vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto
prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú

sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho
práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník
nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická
podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa. Logicky
tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu

peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré
právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy
spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na
to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov
spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav,
kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a

veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De
facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi
by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou
záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej

nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže
sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť
nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by
navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň
by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu

majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú
istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku nijakú
právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací
súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že
keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného

úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania
spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru.
S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s
vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom legeartis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov

podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym
stavom stotožňuje aj odplatné nároky patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava
na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.
Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na tento účel je kogentným

určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z. Ak
by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania dovolával
aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom citovaných
ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy) subsidiárne
ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.

33. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru
odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov
za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančných
prostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný

mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely
aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

34. Aj z doterajšej praxe odvolacieho súdu vyplýva, že žalobcovi je potrebné priznať dohodnutý úrok

(v prípade ak je primeraný) do zániku záväzkového vzťahu medzi účastníkmi resp. do zosplatnenia
(porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30.6.2015 sp. zn. 6Co/190/2014, ale aj uznesenie
Ústavného súdu IV. ÚS 476/2012-14) a následne len úrok z omeškania. Odvolací súd síce pripúšťa,
že v odvolacej praxi všetkých súdov sú aj odlišné stanoviská, ale je úlohou práve NS SR zjednotiťrozhodovaciu činnosť v tejto otázke. Hoci sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalobcu v tom, že
odôvodnenie rozhodnutie je stručné, odvolací súd ho doplnil a v zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP sa
vysporiadal s argumentáciu žalobcu.

35. Z týchto dôvodov preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu I. inštancie v
napadnutej časti ako vecne správny vo výroku potvrdil.

36. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov

odvolaciehokonaniavplnejvýške,vzhľadomnato,žežalovanýbolvodvolacomkonanívcelomrozsahu
úspešný. Z dôvodu, že žalovaný ale preukázateľne a účelne nevynaložil žiadne výdavky v súvislosti
s týmto konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.

37. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).