Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. január 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/111/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316210713
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8316210713.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Martina Barana v právnej veci žalobcu BENCONT COLLECTION,
a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, Bratislava, zastúpeného JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., s.r.o.,
Martinčekova 13, Bratislava, proti žalovanej W. X., nar. XX.X.XXXX, Y. XXX/XXX, K. N. E., o zaplatenie
912,81 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné z 8.3.2018, č. k.
15Csp/176/2016-73 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania.

N e p r i z n á v a stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 730,22 eur
s prísl., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a priznal žalobcovi vo
vzťahu k žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60 %.

2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou bola uzatvorená zmluva o úvere dňa XX.X.XXXX, ktorá však neobsahuje výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov podľa § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona o spotrebiteľských

úveroch. Žalobca do zmluvy uviedol len celkovú splátku, z ktorej nie je možné zistiť jej jednotlivé zložky.
Spotrebiteľ v čase uzatvárania zmluvy ani v priebehu trvania zmluvného vzťahu tak nemal vedomosť
o tom, z akých zložiek, v akej výške pozostáva navýšenie úveru. Zmluvu považoval za platnú, avšak
uzavrel, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/
tohto zákona. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj výškou úrokovej sadzby s prihliadnutím na ust. § 39
Občianskeho zákonníka a zistil, že úroková sadzba predmetného úveru v rozsahu 25,5% je viac ako
dvojnásobok priemernej sadzby úverov poskytovaných bankami v rovnakom období. Vzhľadom na túto

skutočnosť dospel k záveru, že žalobca má nárok na zaplatenie rozdielu medzi poskytnutým úverom a
úhradami žalovanej, a preto vyhovel žalobe čo do sumy 730,22 eur s príslušenstvom. O trovách konania
strán sporu rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, žalobu v prevyšujúcej časti ako nedôvodnú zamietol.

3. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o trovách konania
podal včas odvolanie žalobca, ktorý navrhol v tejto časti rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Žalobca nesúhlasí s právnym záverom

súdu prvej inštancie, pokiaľ žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15. Zdôrazňuje, že Súdny dvor dospel k záveru, že nie je nevyhnutné, aby zmluva
o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto
zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveňsúdny dvor dospel k záveru, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Ďalej poukazuje na to, že hodnota RPMN v predmetnej zmluve

bola vypočítaná správne, preto súd nesprávne postupoval, keď z tohto dôvodu posúdil ako bezúročnú
a bez poplatkov úverovú zmluvu. Pokiaľ ide o zmluvné úroky poukazuje na to, že tieto sú odplatou za
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy a predstavujú cenu úveru. Súbežným
uplatňovaním úrokov z úveru a úrokov z omeškania nedochádza k hrubej nadvláde veriteľa, keďže
oba typy úrokov sú diametrálne odlišným právnym inštitútom, sledujú iný cieľ a nemôže ísť o dvojité

sankcionovanie žalovaného. V zmysle týchto dôvodov žalobca navrhol podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok, a to vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti a o trovách konania podľa zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného

sporového poriadku (ďalej len CSP) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal
bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu opodstatnené nie je.

6. Odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu v kontexte s namietaným
nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, s prihliadnutím na to, že v

odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument strany uplatnený
v právnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.

7. Je zrejmé, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola dňa XX.X.XXXX uzatvorená
zmluva o úvere - dostupná pôžička, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.000,-

eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať formou pravidelných 24 mesačných splátok vo výške 56,62 eur,
s ročnou úrokovou sadzbou 25,50 %, konečná splatnosť úveru mala nastať 17.4.2015 a celkové náklady
spotrebiteľa boli vyčíslené sumou 284,85 eur.

8. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy, v ust. § 9 ods. 2 písm. k/ vyžadoval rozčlenenie dohodnutej splátky na jednotlivé zložky, teda na
istinu, úroky a poplatky. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s ust. § 11
ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. považoval za bezúročný a bez poplatkov.

9. Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje

spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal,
keďže výška úroku a poplatkov nebola uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010).

10. Tak explicitne presné ustanovenie, akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010

Z.z., v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov
o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca
jasne deklaroval následky spojené s absenciou týchto obligatórnych obsahových náležitostí. Z tohto
dôvodu odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzavretia
zmluvy platný a účinný.

11. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať splátky v členení na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov alebo nie, ako aj
otázka, kedy sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov je skutočnosť, že smernica
zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii

smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie
vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani
zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice
je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice.
Slovenská republika nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku smernicu 2008/48, ak vo

svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať výšku, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté,
čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že bypoužil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu
nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“.

12. V neposlednom rade si však musíme uvedomiť, že Súdny dvor EÚ vykladá jedine a výlučne právo
Európskej únie a ako taký nikdy nie je oprávnený poskytovať výklad práva vnútroštátneho. V súlade
s vyššie uvedeným Súdny dvor EÚ aj vo veci C-42/15 poskytol výlučne výklad Smernice a v žiadnom
prípade sa nemohol a ani sa nevyjadroval k výkladu zákona č. 129/2010 Z.z..

13. Pokiaľ ide o výšku úrokovej sadzby, táto pri poskytnutí úveru predstavovala rozsah 25,50 %.
Je potrebné zdôrazniť, že úroky za poskytovanie peňažných prostriedkov podliehajú súdnej kontrole
vo svetle princípu dobrých mravov podľa § 34 Občianskeho zákonníka. Doterajšia judikatúra súdov
nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa, ktoré sú v spoločnosti
v prevažnej miere uznávané a predstavujú základný hodnotový poriadok. Cena plnenia nie je vyňatá
zo súdnej kontroly, pokiaľ ide o rozsah jej primeranosti, ani kontroly podľa generálnej klauzuly podľa §

53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška
úrokov, ktorá podstatne presahuje obvyklú úrokovú mieru v čase uzavretia zmluvy, určenú predovšetkým
s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní pôžičiek. Výška
zmluvných úrokov, pokiaľ tieto prevýšia priemer úrokov na trhu pri porovnateľnom úvere o viac ako 100
% je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne zdôraznil,

že s ohľadom na fixáciu úrokovej sadzby v tomto období, úrok z predmetného úveru predstavuje viac
ako dvojnásobok priemernej sadzby úverov, čo opodstatnene vyhodnotil ako neprijateľné.

14. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že je nepochybné, že úver je odplatným právnym úkonom,
za ktorý možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov

(úverové obdobie). Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv
poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky.

15. Žalobca však žiadal priznať nárok na odplatné úroky, ktoré by mu patrili iba v prípade, ak by bol
zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že

veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav
netrvá je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne
predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov
plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení s využitím práva a za podmienok § 53 ods. 9 OZ. K
predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda bol to veriteľ, ktorý v

súvislosti so zmenou obsahu záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojim jednostranným
adresovaným právnym úkonom.

16. Ak nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto
užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej

držby prostriedkov spotrebiteľa. Išlo by o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom
vyvolanejzmenyobsahuzáväzkuaveriteľbyúrokyinkasoval,akokebykzmenezáväzkunedošlo,avšak
spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou
zmenou záväzku. Právo požadovať po dlžníkovi príslušenstvo z príslušenstva (v danom prípade úroky z
omeškania zo zmluvných úrokov) veriteľ nemá, keďže Občiansky zákonník mu túto možnosť nepriznáva

(do pozornosti rozsudok NS ČR sp. zn. 35Odo/101/2002).

17. Za situácie, že správny je aj súvisiaci výrok o trovách konania, odvolací súd poukazujúc na všetky
tieto dôvody rozsudok vo výrokoch o zamietnutí žaloby a o trovách konania potvrdil podľa § 387 CSP.

18. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca v odvolacom konaní nemal úspech, preto mu nepatrí náhrada trov a
žalovanej v tomto štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).