Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. september 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/43/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117220832
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117220832.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu: Q. O.Č., A.. XX.XX.XXXX, W.
D. XX, XXX XX D., právne zastúpený JUDr. Igorom Šafrankom, IČO: 31 954 448, advokátom so sídlom
Sovietskychhrdinov163/66,08901Svidník,protižalovanému:EUROP?ŽIČKA,s.r.o.,IČO:36588504,
so sídlom Hradbová 19, 040 01 Košice, právne zastúpený JUDr. Marošom Minčíkom, IČO: 44 119 089,
advokátom so sídlom Palackého 1, 040 01 Košice, o vydanie bezdôvodného obohatenia 307,60,- Eur, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 12Csp 221/2017-26 zo dňa 12.03.2019,
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Priznáva žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v I. výroku žalobu
zamietol. V II. výroku priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, o ktorých výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. 2.1. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 14.09.2017 sa

žalobca domáhal na žalovanom bezdôvodného obohatenia vo výške 307,60,- Eur, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 307,60,- Eur, od druhého dňa po dni doručenia žaloby
žalovanému, do zaplatenia sumy 307,60,- Eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoju
žalobu odôvodnil tým, že uzatvoril zmluvu o pôžičke č. XXXXXXXXXX, zo dňa 27.08.2009 vo výške
950,- Eur. V zmluve bola uvedená ročná úroková sadzba 56,40 %, RPMN 73,44 %, priemerná RPMN
56,20 % a konečná splatnosť úveru 27.08.2010. Žalovanému uhradil sumu v celkovej výške 1.257,60,-
Eur. Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva musí obsahovať

náležitosti podľa § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v
čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Namietal najmä, že zmluva o spotrebiteľskom úvere mala obsahovať
adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (§ 4 ods. 2 písm.
d/ ZoSÚ), - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ), -
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods.
2 písm. j/ ZoSÚ). Zmluva o pôžičke, č. XXXXXXXXXX, z 27.08.2009 neobsahovala náležitosti podľa

§ 4 ods. 2 písm. d), i), j) ZoSÚ, preto mal za to, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov.
Namietal, že aj keby úver nebol bezúročný a bez poplatkov z dôvodov uvedených vyššie, tak v zmluve
o pôžičke je uvedená výška ročnej úrokovej sadzby 56,40 %. Pričom priemerné úrokové miery z úverov
poskytnutých v Eurách rezidentom eurozóny, pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou do 1 roka, vauguste 2009, boli vo výške 6,38 % ročne. Z uvedeného vyplýva, že úrok stanovený veriteľom v zmluve
o úvere je viac ako osemnásobne vyšší. Výška úrokov musí byť v súlade s § 39 OZ, teda nesmie sa
priečiť dobrým mravom. Vzhľadom na uvedené považoval ročnú úrokovú sadzbu uvedenú v zmluve

o pôžičke, č. XXXXXXXXXX, z 27.08.2009, vo výške 56,40 % za absolútne neplatnú. Bezdôvodné
obohatenie si uplatnil vo výške rozdielu medzi platbami, t. j. 1.257,60,- Eur a výškou úveru 950,- Eur
teda 307,60 Eur. Uviedol, že o tom, že sa žalovaný na môj úkor bezdôvodne obohatil, sa dozvedel
od združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, dňa 06.03.2017; a poukázal na to, že, súdy
opakovane posúdili konanie dodávateľov, ktorí porušujú spotrebiteľské právo, ako úmyselné konanie,

vedúcekichbezdôvodnémuobohateniunaúkorspotrebiteľov,čomázanásledokdesaťročnúobjektívnu
premlčaciu dobu.

2.2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 07.02.2018 a vo veci
uviedol, že úročenie pôžičky bolo dohodnuté v predmetnej zmluve o pôžičke a výška úrokov zodpovedá
výške, akú v čase uzatvorenia pôžičky umožňovali právne predpisy SR upravujúce spotrebiteľské

úvery. Súčasne vzniesol námietku premlčania, a to v zmysle § 107 ods. 2 OZ, keďže mal za to, že
žalobcovi márne uplynula objektívna trojročná premlčacia doba na uplatnenie svojho nároku. Žalovaný
tiež poukázal na to, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, že v danom prípade je možné
hovoriť o úmyselnom bezdôvodnom obohatení na strane žalobcu.

2.3. Súd vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými zo strany žalobcu a to zmluvou
o pôžičke č. XXXXXXXXXX zo dňa 27.08.2009, všeobecnými podmienkami poskytovania pôžičky,
potvrdením o splatení pôžičky zo dňa 17.07.2012 a potvrdením zo dňa 14.02.2017, prehlásením
združenia na ochranu občana spotrebiteľov HOOS.
2.4. Vychádzajúc v posudzovanom prípade zo skutočnosti, že žalobcovi bola titulom úveru poskytnutá

istina 950 Eur a ku dňu 12.07. 2012 splatil na daný úver sumu 1257,60 Eur. Podstatným však, ale je,
že podľa potvrdenia dodávateľa ku dňu 12.07.2012 bola pôžička zo zmluvy o pôžičke č. XXXXXXXXXX
uhradená ak pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď k získaniu
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného došlo pričom premlčacia lehota v danom prípade
začala najneskôr plynúť dňa 13.07.2012, teda deň nasledujúci po úhrade predmetnej pôžičky a platí,

že subjektívna doba sa musí zmestiť do objektívnej premlčacej doby a v danom prípade by subjektívna
premlčacia doba uplynula dňa 13.07.2014, objektívna premlčacia doba dňa 13. 7. 2015 a objektívna
desaťročná premlčacia doba dňa 13.07. 2022. V danom prípade by bola zachovaná premlčacia doba
za predpokladu, že zo strany žalovaného šlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie sa. Pri úmyselnom
bezdôvodnom obohatení sa však musí nespochybniteľným spôsobom preukázať úmysel, a to či

už priamy alebo nepriamy, smerovaný k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať v čase
získania bezdôvodného obohatenia. O zákonných nedostatkoch spotrebiteľskej zmluvy sa žalobca
mohol dozvedieť z platnej právnej úpravy, a takto uplatniť svoje práva. Súd sa teda stotožnil s námietkou
žalovaného, že nárok je premlčaný uplynutím tak subjektívnej ako aj objektívnej premlčacej lehoty dňa
13.07.2015.

2.5. Súd prihliadol aj na samotný účel premlčania, ktorým je stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu
subjektívnych občianskych práv. Inštitút premlčania je v súlade s požiadavkou právnej istoty a bráni
existencii dlhotrvajúcich občianskych subjektívnych práv. Ďalej poukázal na to, že pri úmyselnom
bezdôvodnom obohatení sa musí nespochybniteľným spôsobom preukázať úmysel, a to či už priamy

alebo nepriamy smerovaný k bezdôvodnému obohacovaniu sa. A musí existovať v čase získania
bezdôvodného obohatenia a pokiaľ sa žalovanému vyčíta, že ako subjekt podnikajúci v oblasti
poskytovania úverov nebankovým spôsobom mal mať vedomosť o tom, akým právnym predpisom je
potrebné sa riadiť, mal tento poznať a mal ho dodržiavať, tak v tomto prípade aj žalobca mal poznať
zákony (zákonná fikcia - neznalosť práva neospravedlňuje), a mohol mať vedomosť o tom že zmluva o

úvere neobsahuje potrebné náležitosti a má uhradiť len reálne vyplatenú sumu. Je nesporne pravdivé,
že nároky z bezdôvodného obohatenia nie sú spotrebiteľským vzťahom a preto sa nežiada prístup súdu
zohľadňujúci záujem slabšej strany, ale je potrebné zachovávať rovnosť strán. Súd je toho názoru,
že v čase, keď došlo k uzatvoreniu zmluvy, v roku 2009 žalovaný nemohol mať vedomosť o vývoji
rozhodovacej činnosti súdov. Vzhľadom na túto skutočnosť súd vyhodnotil ako dôvodnú námietku

premlčania.2.6. V danej právnej veci žalovaný bol v konaní plne úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov
konania, o výške trov sa však bude rozhodovať samostatným uznesením súdu prvej inštancie, ktoré
vydá vyšší súdny úradník.

3. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, 3, § 451 ods. 1, 2 zák. č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 251, § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

4. Proti tomu rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, z dôvodu nesprávnych

skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Žalobca v odvolaní
namietal, že podstata aplikácie desaťročnej premlčacej doby spočíva v tom, že v dobe prijatia
nezákonnej platby dodávateľ prijal platbu, o ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako
bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, ak by sa pripustilo, že v dobe uzatvorenia vadnej zmluvy ešte
tento úmysel priamo nemusel mať. V každom prípade, prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie,
sa úmysel dodávateľa získať bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a

ponechal si platbu, ktorá mu bola vyplatená bez právneho dôvodu. Obchodník, profesionál vedel, že
mu bola platba vyplatená v rozpore so zákonom a napriek tomu si platbu ponechal. Chcel platbu prijať
a prijal ju, vediac, že je to platba prevyšujúca spotrebiteľovi poskytnutú sumu, a nepatrí mu z dôvodu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, prípadne z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy. Objektívna
desaťročná premlčacia doba, na premlčanie bezdôvodného obohatenia preto začína plynúť prijatím

každej takejto nedôvodne prijatej platby od momentu, keď ju veriteľ od spotrebiteľa prijal. Nemôžu byť
preto žiadne rozumné pochybnosti o tom, že žalovaný sa na môj úkor obohatil úmyselne a preto na
posúdenie premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať desaťročnú
objektívnu premlčaciu dobu. Z uvedených dôvodov navrhujem rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a
vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaný k podanému odvolaniu žalobcu
nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenou osobou (§ 359 C. s. p.), preskúmal rozhodnutie
súduprvejinštancie,akoajkonaniemupredchádzajúcevzmyslezásadvyplývajúcichzust.§379anasl.
C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku
bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok
preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli

byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch
uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací
súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C. s. p.). Po prieskume
napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C. s. p.) dospel odvolací

súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej
časti vecne správne.

7. V odvolacom konaní posúdil odvolací súd relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

8. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia

prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie
dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným
spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil.
Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:

11. V danom prípade odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak
súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak súd síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záveroch vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa právneho názoru odvolacieho súdu uvedené vyššie súd prvej inštancie, pokiaľ ide o zamietnutie
žaloby, na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom
zo skutkového stavu vyvodil správne právne závery.

12. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.

13. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

14. Účelom inštitútu premlčania je na jednej strane viesť oprávneného (veriteľa) k tomu, aby v prípade
nesplnenia záväzku povinným (dlžníkom) zbytočne neodkladal uplatnenie svojho práva, na druhej

strane poskytnúť dlžníkovi nástroj na obranu proti veriteľovi, ktorý svoje právo neuplatnil v ustanovenej
lehote. Premlčacou dobou sa rozumie doba, v ktorej musí byť vykonané právo, aby nedošlo k jeho
premlčaniu. Vznesenie tejto námietky nemá za následok zánik samotného práva; dlžníkom účinne
vznesená námietka premlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného práva.

15. V dôsledku vznesenej námietky premlčania žalovaným, sa súd prvej inštancie správne zaoberal
otázkou možného premlčania nároku žalobcu (§ 100 ods. 1 OZ). V prejednávanej veci bolo preto nutné
vysporiadať sa s otázkou okamihu vzniku nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy v zmysle §
100 ods. 1 tretej vety OZ, podľa ktorého právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka a ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčacie lehoty pri uplatnení práva
z bezdôvodného obohatenia sú upravené v ust. § 107 prvej a druhej vety OZ.

16. Právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať tak v subjektívnej dobe,
ako aj v objektívnej dobe. Ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na

vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula aspoň jedna z uvedených
lehôt. Začiatok plynutia premlčacích dôb je určený okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného
obohatenia, t. j. kedy ide o okamih splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti
za bezdôvodné obohatenie. Subjektívna premlčacia doba môže začať plynúť najskôr od začiatku
objektívnej premlčacej doby. V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia premlčí vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel, či už priamy
alebo nepriamy, musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a musí existovať už v čase získania
bezdôvodného obohatenia. Ak nie sú splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná
objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec
nezavinil; zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Začiatok plynutia

subjektívnej a objektívnej lehoty je stanovený odlišne a na sebe nezávislý je aj priebeh plynutia ako aj
ich skončenie. Pre začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa
oprávnený skutočne dozvedel (bez ohľadu na to, že pri vynaložení všetkého úsilia sa mohol dozvedieť
skôr), že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto bezdôvodné obohatenie získal. Prezačiatok plynutia objektívnej premlčacej doby, je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného
obohatenia skutočne došlo. V prípade absolútne neplatného právneho úkonu, bezdôvodné obohatenie,
získané z tohto úkonu, vzniká od samého vzniku právneho úkonu.

17. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správny právny záver súdu prvej inštancie, že k vzniku
bezdôvodného obohatenia došlo najskôr dňom zaplatenia poslednej splátky žalobcu voči žalovanému
a k tomuto dňu sa viaže začiatok plynutia premlčacej doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia. Je irelevantné kedy si žalobca začal zisťovať bližšie informácie ohľadom spotrebiteľského

práva a kedy danú skutkovú situáciu mal právne posúdenú. To, kedy žalobca tvrdí, že si vec nechal
právne posúdiť, tak relevantné byť nemôže, pretože žalovaný v takomto prípade nemá žiadnu obranu
a začiatok plynutia premlčacej lehoty by závisel iba od tvrdenia žalobcu. Vychádzajúc z argumentov
odvolateľa má odvolací súd za to, že nie je možné určiť začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
počas neobmedzenej doby len na základe tvrdenia žalobcu. O to viac je logický záver, že žalobca pri
náležitej opatrnosti mohol pristúpiť k predloženiu veci na právne posúdenia už počas existencie jeho

povinnosti plniť, a nie spätne, viac ako päť rokov po zániku povinnosti splatením poslednej splátky úveru.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd opätovne konštatuje, že v prípade práva na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, t. j. subjektívna
a objektívna premlčacia doba. Jej začiatok je upravený odlišne s tým, že tieto dve premlčacie doby

začínajú, plynú a končia nezávisle na sebe. Subjektívna premlčacia doba je kratšia - dvojročná,
objektívna premlčacia doba je buď trojročná v prípade bezdôvodného obohatenia vzniknutého z
nedbanlivosti alebo desaťročná, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru odvolacieho
súdu v posudzovanom prípade je rozhodujúcou otázka, kedy začala plynúť subjektívna dvojročná
premlčacia doba. Za rozhodujúci pre začiatok jej plynutia treba považovať deň, kedy sa oprávnený v

konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohatenia a kto
ho získa. Nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť sa potrebné skutočnosti dozvedieť
už skôr. V danom prípade teda nie je podstatná a rozhodujúca okolnosť, kedy sa žalobca pri riadnej
starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia,
ale je rozhodujúce, kedy sa o tejto okolnosti skutočne dozvedel. V danom prípade tak pri posudzovaní

vedomosti žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom v prospech koho k obohatenie došlo,
treba z hľadiska § 107 ods. 1 OZ vychádzať zo dňa (dní), kedy žalobca splatil žalovanému úver, z ktorého
požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho zo splatených úrokov a poplatkov, a to
bez ohľadu na skutočnosť, či žalobca skutočne vedel o prípadnej neplatnosti zmluvy o úvere v časti
poplatkov a úrokov a o tom, že sa žalovaný bezdôvodne obohacuje.

19. Odvolací súd vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel k záveru, že žalobcovi začala plynúť
dvojročná subjektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 1 OZ od času, ako uhradil poslednú splátku
žalovanému, teda od júla 2012, pričom nepochybne už týmto okamihom boli žalobcovi známe všetky
skutkové okolnosti potrebné na podanie žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j. komu plnil a v

akej výške, pričom žalobca svoj nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatnil na súde až 14.09.2017 teda
po uplynutí premlčacej doby, ktorá mu uplynula v júli 2014. Keďže žalovaný v priebehu konania právne
relevantným spôsobom vzniesol námietku premlčania, odvolací súd sa stotožňuje s takto vznesenou
námietkou premlčania, a dospel k záveru, že v danej veci nebolo možné žalobcovi premlčané právo
priznať.

20. Súd prvej inštancie správne uviedol, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia ako majetkové
právo sa premlčuje v zákonom stanovenej troj alebo desaťročnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 2
OZ, v rámci ktorej plynie dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 OZ.

21. V tejto súvislosti preto odvolací súd ešte dopĺňa odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, že
okamih splnenia všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie
je potrebné skúmať z viacerých hľadísk. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než
objektívna premlčacia doba, zároveň je vylúčené, aby plynula potom, ako uplynie objektívna premlčacia
doba. V 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď

bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel, či už priamy alebo nepriamy musí smerovať k
bezdôvodnému obohacovaniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačí
teda, aby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Ak
nie sú splnené podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu, platí 3-ročná objektívna premlčacia doba, a toaj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil, nakoľko zodpovednosť
za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Občiansky zákonník napriek tomu, že
vymedzuje vo svojich ustanoveniach úmyselné bezdôvodné obohatenie, podstatu úmyselného konania

nevymedzuje. Preto pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby sa vychádza z právnej úpravy zavinenia
obsiahnutejvtrestnompráve.Zavineniepodľa§15Trestnéhozákonajevybudovanénadvochzložkách,
a to vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy.

22. Vzhľadom na vyššie uvedený záver odvolací súd má za to, že na preukázanie úmyslu konajúcej

osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri
uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, resp. jeho vedomosť o tom, že viaceré jeho nároky uplatnené voči
spotrebiteľom boli v dôsledku súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv súdom vyhlásené za neplatné,
prípadne úvery poskytnuté spotrebiteľom považované za bezúročné a bez poplatkov z dôvodu absencie
obligatórnych zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pre možnosť súdu konštatovať
vedomostnúzložkuúmyslužalovanéhobezdôvodnesaobohacovať,bybolonutnévkaždomjednotlivom

konkrétnom prípade s poukazom na okolnosti uzavretej konkrétnej úverovej zmluvy s konkrétnymi
zmluvnými stranami preukázať, že žalovaný, ako úverový veriteľ, v čase uzavretia zmluvy a prijatia
plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo bol aspoň uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne
na úkor dlžníka obohacuje.

23. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vznesenú námietku
premlčania posúdil správne a s odôvodnením súdu prvej inštancie v tejto otázke sa odvolací súd
stotožňuje majúc za to, že žalobca, napriek jeho tvrdeniam v žalobe, právne relevantným spôsobom
nepreukázal, že zo strany žalovaného v tomto prípade došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu
a že by bolo potrebné na vznesenú námietku premlčania aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu. Žalobca

teda v tomto rozsahu neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení.

24. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú
spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

25. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd považuje za vecne správny a zákonný, a vo vzťahu ku ktorému neboli zo
strany odvolateľa podané žiadne námietky.

26. So zreteľom na všetky tieto okolnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods.

1, 2 C. s. p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1 C. s. p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C. s. p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia
bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov

odvolacieho konania a úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a vychádzajúc
z obsahu spisu mu ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto
odvolací súd rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).