Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. máj 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/286/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5616207188
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5616207188.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého
a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: MUDr. D. Z., nar.
XX.XX.XXXX, bytom T., C. U. XX, prechodne bytom H. X/A, S.-M., zastúpeného JUDr. Lukášom
Bútorom, advokátom, so sídlom Vojtecha Tvrdého 12, Žilina, IČO: 42 433 622, proti žalovanému: Y. O.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. B. - O. B., K. A. B. XXXX/X, o zaplatenie 4.000,- eur s príslušenstvom,

o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6C/165/2016-166 zo dňa
05.06.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
4.000,- eur s úrokmi z omeškania 5 % ročne od 02.04.2016 do zaplatenia a vo výroku III. o trovách
konania z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

Vo zvyšnej časti z o s t á v a rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uložil výrokom
I. žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.000,- eur s úrokmi z omeškania 5 % ročne od 02.04.2016
do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol.

Napokon rozhodol výrokom III., že žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

2. Nárok žalobcu posudzoval podľa § 657, § 559, § 563, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho
zákonníka a podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/95 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

3. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že v predmetnej veci bolo nesporne
zistené, že žalobca dňa 20.11.2013 poukázal na účet označený žalovaným sumu 4.000,- eur. Ďalej
dôvodil, že medzi stranami bolo sporné, či uvedenú sumu žalobca poskytol žalovanému ako pôžičku,
alebo zaplatil úhradu za služby, ktoré žalobcovi poskytol žalovaný spolu so svojou partnerkou, Ing. W.
A.. Vyhodnotením všetkých dôkazov jednotlivo, aj v ich vzájomných súvislostiach mal súd prvej inštancie

preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke. Uveril tvrdeniu
žalobcu, ktorý vo svojej výpovedi jednoznačným spôsobom popísal okolnosti, kedy k tejto dohode došlo.
Žalobca pri poukazovaní finančných prostriedkov nevedel, komu patrí účet, ktorý mu oznámil žalovaný,
pričom žalovaný potvrdil, že číslo účtu žalobcovi oznámil on. Dôvodom bola zrejme skutočnosť, že
žalovaný nemal zriadený žiaden účet (ako fyzická osoba a ani ako podnikateľ), čo prehlásil v písomnom
vyjadrení zo dňa 22.08.2017 a vyplýva to aj z písomnej odpovede žalovaného a svedkyne Ing. W. A. zo

dňa 15.11.2017, kde oznámili, že spoločnosť CORDOBA, s. r. o., ani spoločnosť SALIH, s. r. o., nemali
v rokoch 2013 a 2014 žiadne bankové účty. Žalobca logicky a jednoznačným spôsobom odôvodnil,za akým účelom poskytol uvedené finančné prostriedky žalovanému, pričom tieto peniaze poskytol
žalovanému už v čase, keď neboli v pravidelnom kontakte, pretože koncom roka 2008 odišiel z T. B..
Žalobca pritom z T. B. odišiel bývať a pracovať najskôr do D. a v roku 2011 do T., kde v roku 2012 kúpil

byt - táto skutočnosť vyplýva z LV č. XXXXX, k. ú. T., podľa ktorého žalobca je vlastníkom bytu č. X vo
vchode č. X na základe zmluvy o prevode zo dňa 26.07.2012. Podľa súdu prvej inštancie skutočnosť,
že finančné prostriedky žalobca poskytol žalovanému ako pôžičku, potvrdzuje ich komunikácia cez
aplikáciu Viber, keď žalovaný na výzvu žalobcu zo dňa 16.06.2014 reagoval odpoveďou dňa 16.06.2014,
v ktorej ubezpečil žalobcu o tom, že to bude mať do 15.07. Pokiaľ ide o komunikáciu prostredníctvom

aplikácie Viber, súd výpoveď žalovaného vyhodnotil ako nedôveryhodnú a to z toho dôvodu, že žalovaný
v podaní zo dňa 22.08.2017 oznámil súdu (prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu), že SIM
kartu s telefónnym číslom XXXX XXX XXX nepoužíval a ani nevlastnil. Pravdivosť tohto tvrdenia bola
však vyvrátená oznámením telefónneho operátora Slovak Telekom, a.s. zo dňa 31. 10. 2017 z ktorého
vyplýva, že telefónne číslo je evidované od 31. 03. 2007 na žalovaného.
Súd prvej inštancie neuveril tvrdeniu žalovaného, že úhradou sumy 4.000,- eur žalobca vyrovnal dlh,

ktorý mal voči nemu a jeho partnerke Ing. W. A. za cesty, ktoré mal žalovaný uskutočniť pre žalobcu. V
prvom rade žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie, že pre žalobcu vykonal cesty motorovým vozidlom tak,
ako tieto špecifikoval v liste s názvom „Preprava D.“. Z tejto špecifikácie nevyplýva, kedy mali byť tieto
cesty uskutočnené. Listina obsahuje údaj o dohodnutej cene za kilometer, pričom vypočutím žalovaného
bolo preukázané, že žalovaný vopred žalobcu neupozornil na to, že za cestu bude požadovať náhradu

a už vôbec netvrdil, že sa dohodli na akejkoľvek konkrétnej sume. Pokiaľ ide o sťahovanie z T. B. do D.,
medzi stranami bola nesporná iba jedna cesta, za ktorú žalobca, podľa vlastného tvrdenia, žalovanému
zaplatil. Tvrdenie žalovaného, že za týmto účelom boli vykonané tri cesty z T. B. do D., preukázané
nebolo. Pokiaľ ide o presťahovanie žalobcu z D. do T., toto zrealizoval svedok U. N., pričom z jeho
výpovedi vyplýva, že za týmto účelom bola vykonaná iba jedna cesta. Nakoľko podľa tohto svedka

boli všetky veci žalobcu presťahované naraz a byt v T. v čase ich príchodu bol prázdny, je vylúčené,
aby za účelom presťahovania žalobcu z T. B. do D. vykonal žalovaný tri cesty motorovým vozidlom.
Pokiaľ ide o cesty do S., medzi žalobcom a žalovaným bola nesporná iba jedna cesta z S. do T. B., za
ktorú žalobca žalovanému nič nezaplatil z toho dôvodu, že žalobca so svedkyňou Ing. A. boli sami v
S. a žalobcu z S. len doviezli, keď sa vracali domov. Uvedená cesta teda nebola vykonaná za účelom

dopravy žalobcu z S.. Súd prvej inštancie neuveril tvrdeniu žalovaného, že sumu 4.000,- eur zaplatil
žalobca ako náhradu za uvedené cesty aj z toho dôvodu, že tieto cesty žalovaný mal vykonať v roku
2008 (kedy sa žalobca sťahoval z T. B. do D.) a v roku 2011, keď sa žalobca sťahoval z D. do T.. Aj
keď po odchode žalobcu z T. B. so žalovaným zostali v určitom kontakte, je nepravdepodobné, aby sa
žalovaný s odstupom takmer 5 rokov domáhal od žalobcu, aby mu spätne zaplatil úhradu za priateľskú

službu, vykonanú v roku 2008, prípadne v roku 2011. Vypočutím žalovaného a svedkyne Ing. A. súd
zistil, že so žalobcom mali priateľský vzťah a vzájomne si vypomáhali v rámci svojich možností. Žalobca
sa podľa súdu prvej inštancie snažil zabezpečiť žalovanému a jeho partnerke lekársku starostlivosť a
žalovaný mu poskytoval iné priateľské služby v rámci svojich možností, keď ich tento navštevoval v
pizzérii, alebo odvozom motorovým vozidlom. Takisto v konaní žalovaný nepreukázal hodnoverne, kedy

bolo vypracované vyúčtovanie cestovných nákladov, nepreukázal, prečo vyúčtoval iba tieto cesty keď
podľa neho malo byť tých ciest podstatne viac. Súd poukázal aj na rozpor medzi výpoveďou žalovaného
a svedkyne Ing. A., keď žalovaný uviedol, že uvedené vyúčtovanie bolo vypracované 2 - 3 mesiace
predtým, ako došlo k úhrade peňazí, ale svedkyňa Ing. A., ktorá túto listinu vypracovala uviedla, že tak
urobila po tom, ako sa žalovaný presťahoval do T., čo mohlo byť v období rokov 2011 - 2012. Vzhľadom

na všetky tieto nezrovnalosti, súd neuveril výpovedi žalovaného, že žalobca poukázal sumu 4.000,- eur
na úhradu cestovných výdavkov a súd toto tvrdenie posúdil ako účelové. Žalovaný neuviedol žiaden
relevantný dôvod, pre ktorý by žalobca mal poukázať dňa 20.11.2013 sumu 4.000,- eur na účet, ktorý
mu žalovaný nesporne oznámil. Potom žalovaný nevyvrátil skutkové tvrdenia žalobcu, že k dohode o
pôžičke došlo v T., kde ho za tým účelom navštívil žalovaný. Takisto tvrdenie žalovaného a svedkyne

Ing. A., že žalobcu požiadali o zaplatenie náhrady za pohonné hmoty až s odstupom niekoľkých rokov
z toho dôvodu, že pôvodne žalobca nemal dostatok finančných prostriedkov, sa v konaní nepreukázalo.
Žalobca, pokiaľ žil v T. B., pracoval ako lekár s príjmom okolo 900,- eur mesačne a aj neskôr, keď
pracoval v D. a v T., bol zamestnaný ako lekár, takže mal príjem, ktorý by mu umožňoval zaplatiť
náhrady za pohonné hmoty, ak by ho žalovaný o to bol požiadal. Vo svetle týchto skutočností sa potom

javí byť vierohodné tvrdenie žalobcu, že žalovaný ho jedenkrát navštívil v T. so žiadosťou o pôžičku,
ktorú odôvodnil rozbiehajúcim podnikaním v Nemecku. Nie je právne významné, či žalovaný skutočne
mienil podnikať v Nemecku, pretože žalobca ani netvrdil, že by si bol overoval pravdivosť tvrdenia
žalovaného. Či žalovaný finančné prostriedky mienil použiť na rozvoj svojho podnikania, alebo na inýúčel (v konaní bolo preukázané tvrdenie žalobcu o nedoplatkoch žalovaného vo Všeobecnej zdravotnej
poisťovni, aj Daňovému úradu Žilina, pričom sa jedná o záväzky, vzniknuté do 31.12.2010), nie je
právne významné. Súd prvej inštancie preto uveril žalobcovi, že finančné prostriedky vo výške 4.000,-

eur poskytol žalovanému na základe jeho žiadosti na účet, označený žalovaným s tým, že sa jednalo
o pôžičku. Žalobca tvrdil, že žalovaný uvedenú pôžičku nevrátil, pričom žalovaný ani netvrdil, že by
žalobcovi bol uvedenú sumu vrátil. Pokiaľ súdu bol predložený výpis z účtu o úhrade sumy 300,- eur
dňa 03.09.2009, sám žalovaný uviedol, že sa táto platba nevzťahuje na predmet sporu.
Podľa súdu prvej inštancie žalobca tvrdil, že pri uzatváraní zmluvy o pôžičke sa dohodli so žalovaným

na splatnosti do 01.07.2014. Žalobca však sám rozporoval toto tvrdenie vo svojej výpovedi keď uviedol,
že žalovaný prisľúbil vrátiť pôžičku, keď si vysporiada obchod v Nemecku, čo malo byť „tak do pol roka“.
Vzhľadom na uvedené potom nebol preukázaný termín splatenia úveru, a potom v zmysle ustanovenia
§ 563 Občianskeho zákonníka sa dlh stal splatným nasledujúci deň po tom, čo ho o plnenie veriteľ
požiadal. Z listinných dôkazov, predložených žalobcom vyplýva, že žalobca prvýkrát žalovaného vyzval
na úhradu dlhu listom, ktorý bol žalovanému doručený dňa 31.03.2016, takže pôžičku mal žalovaný

vrátiť nasledujúci deň, t. j. 01.04.2016.
Podľa súdu prvej inštancie žalovaný nesplatil pôžičku na výzvu žalobcu do 01.04.2016, dostal sa do
omeškaniadňom02.04.2016,kedybolaEurópskoucentrálnoubankouurčenázákladnáúrokovásadzba
0,0 %. Nakoľko úroky z omeškania predstavovali túto sadzbu zvýšenú o 5 percentuálnych bodov, súd
prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi z priznanej istiny 4 000,- eur úroky z omeškania

5 % ročne od 02.04.2016 a v časti, pokiaľ žalobca žiadal priznať úroky z omeškania za dlhšiu dobu, t.
j. od 02.07.2014 do 01.04.2016, súd žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobca mal úspech v prevažnej miere; pričom
pokiaľ ide o istinu, súd žalobe vyhovel v celom rozsahu. Preto súd priznal žalobcovi voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

4. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/,
f/ a h/ CSP. Poukázal na to, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi žalobný nárok napriek skutočnosti,
že žalobca nepreukázal súdu žiadny relevantný dôkaz o vzniku záväzku. Súd rozhodol o jeho existencii.

Podľa odvolateľa žalovaný neuzatvoril so žalobcom žiadnu zmluvu o pôžičke, žiadnu pôžičku od neho
neprijal. Z uvedeného dôvodu nemôže byť zaviazaný čokoľvek žalobcovi vracať. Žiadny záväzok medzi
žalobcom a žalovaným neexistuje. Nikdy k poskytnutiu pôžičky zo strany žalobcu voči žalovanému
nedošlo, v dôsledku čoho žalovaný nemôže byť dlžníkom žalobcu. Samotná skutočnosť, či predmetná
suma bola poukázaná na účet za služby poskytnuté žalobcovi z titulu sťahovania alebo nie, nemôže byť

dôkazom o poskytnutí pôžičky. Nie je spravodlivé a ani možné vyžadovať od žalovaného preukázanie
skutočností, ktoré neexistujú a nemôžu byť dokázané tak, ako je tomu v tomto prípade. Žalobca
nepredložil 1 dôkaz o poskytnutí pôžičky, no súd rozhodol o tom, že pôžičku poskytol. Predmetom sporu
nebolo to, za čo boli poskytnuté peniaze, ale skutočnosť, či to bola pôžička alebo nie. Podľa odvolateľa
bolo len na žalobcovi, aby svoje tvrdenie o uzavretí pôžičky preukázal tak, ako mu to vyplýva z čl.

8 CSP, podľa ktorého sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti podľa pokynov súdu.
Žalobca v konaní nepreukázal, že postupoval tak, aby urobil všetko, čo urobiť mohol, aby sa vyhol v
možnom súdnom konaní problémom s preukazovaním svojho nároku. Má za to, že žaloba žalobcu bola
nedôvodná a z uvedeného dôvodu navrhuje odvolaciemu súdu rozhodnúť v prospech žalovaného a

zrušiť rozsudok s tým, že nebolo preukázané, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a na základe
toho nemôže byť žalovaný žalobcovým dlžníkom a nie je povinný žalobcovi nič hradiť.

5. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že sa stotožňuje v celom rozsahu s napadnutým
rozsudkom, ktorý považuje za vecne, ako aj právne správny. Má za to, že súd dôkladne zistil skutkový

stav, so všetkými dôvodmi sa logicky a zrozumiteľne vyporiadal a vec aj správne posúdil. Preto navrhol
potvrdiť rozsudok.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu
na základe odvolania žalovaného v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.000,- eur
s úrokmi z omeškania 5 % ročne od 02.04.2016 do zaplatenia a vo výroku III. o trovách konania, je
potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP. Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie nedotýka.7. Žalovaný vo svojom odvolaní uvádza aj odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP,

t.j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď súd bez
jediného priameho dôkazu o vzniku sporného záväzku uznal jeho existenciu a zaviazal žalovaného vrátiť
žalobcovi peniaze bez preukázania, že tieto boli žalovanému poskytnuté ako pôžička len na základe
tvrdenia žalobcu o tejto skutočnosti a bez predloženia jediného dôkazu o tejto skutočnosti.

8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval na daný prípad.

9. Z ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje inštitút zmluvy o pôžičke, vyplýva, že
pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i
ústne, alebo konkludentne.

10.Podstatnounáležitosťouobsahutakejtodohodyje,okremoznačeniazmluvnýchstrán,predovšetkým

určenie predmetu pôžičky, pričom z obsahu zmluvy musí vyplynúť povinnosť dlžníka vrátiť veci
rovnakého druhu (peňazí). Táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje
i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí z titulu
pôžičky nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozhodnutie NS SR
4Cdo/403/2014).

11. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 2CdoN/257/97, dôkazné bremeno je na tom účastníkovi konania,
ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé následky. Dôkazným bremenom sa
v zmysle ustanovenia judikatúry (uznesenie NS SR sp. zn. 5Obo/52/2010 zo dňa 24.06.2010) rozumie
procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z

tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena
je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá právne významná skutočnosť
podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci nebola, alebo nemohla byť preukázaná a keď teda
výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti,
ani o tom, že by táto skutočnosť nebola pravdivá.

12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd po preskúmaní spisu, na rozdiel od súdu prvej
inštancie, dospel k záveru, že žalobca nepreukázal uzavretie zmluvy o pôžičke so žalovaným, ako aj
poskytnutie pôžičky - odovzdanie peňazí z titulu pôžičky. V predmetnom konaní bolo pritom povinnosťou
žalobcu ako veriteľa preukázať, že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Žalobca však žiadnym priamym

dôkazom nepreukázal, že by so žalovaným uzatvoril zmluvu o pôžičke, hoc aj ústne. Na žalobcovi ako
veriteľovi spočívalo dôkazné bremeno, že podľa zmluvy o pôžičke došlo k jej poskytnutiu odovzdaním
peňazí, ktorá skutočnosť však podľa odvolacieho súdu preukázaná nebola, keďže predmetná suma
nebola prevedená na účet, ktorý by patril žalovanému. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
závery vyplývajúce z rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/325/2009 zo dňa 30.06.2010, podľa ktorého

„medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, ak nedôjde ku skutočnému odovzdaniu
predmetu pôžičky, a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitosti vôle)
boli dané“. Okrem toho, samotná skutočnosť, či predmetná suma bola poukázaná na účet za služby
poskytnuté žalobcovi z titulu sťahovania alebo nie, nemôže byť dôkazom o poskytnutí pôžičky.

13. Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
spočíva na nesprávnom právnom posúdení v otázke poskytnutia plnenia zo zmluvy o pôžičke, a preto
odvolaniu vyhovel a rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil na opätovné prejednanie a nové rozhodnutie
podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP. Zároveň odvolací súd zrušil aj výrok o nároku na náhradu trov konania,
keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zrušené.

14. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP).15. Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa § 396 ods. 1, 3 CSP a § 262 ods. 1 CSP
rozhodne aj o náhrade trov konania.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)