Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. september 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/254/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215215110
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2215215110.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: Dopravný podnik Bratislava, a. s., so sídlom
Olejkárska1,Bratislava,IČO:00492736,zastúpenéhoJUDr.VladimíromKánom,advokátom,sosídlom
Nám. Martina Benku 9-C1, Bratislava, proti žalovanej: X. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. O.. XXXX/X,
Y. F., o zaplatenie 70,70 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo
dňa 12. decembra 2017, č.k. 5C/431/2015-55, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalovanej na prerušenie konania a podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na
konanie o súlade právnych predpisov sa z a m i e t a .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

III. Odvolanie v časti zastavenia konania o zaplatenie sumy 25,70 eur o d m i e t a .

IV. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti nároku na náhradu trov konania m e n í tak, že
žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 25%.

V. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi sumu 19,30
eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, konanie v časti o zaplatenie sumy 51,40 zastavil a o nároku
na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 760 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako
„OZ“), ako aj § 16 ods. 4 písm. a) a c), § 16 ods. 5 a § 17 ods. 2 zákona č. 56/2012 Z.z. o cestnej doprave,
keďmalvykonanýmdokazovanímpreukázané,žežalovanátým,ženastúpiladodopravnéhoprostriedku
žalobcu a jeho prostriedok použila na svoju prepravu, uzavrela so žalobcom zmluvu o preprave osôb,
pričom podľa tejto zmluvy za prepravu mala zaplatiť vopred stanovené cestovné v sume 0,70 eur, a to
označením zakúpeného cestovného lístka, alebo zakúpením časových predplatných lístkov. Žalovaná
ale nezaplatila ani jedným z možných spôsobov, čím porušila svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy o

preprave. Žalobca dňa 16.3.2016 doručil súdu čiastočné späťvzatie žaloby v časti istiny vo výške 25,70
eur a uviedol, že po podaní žaloby došlo dňa 19.10.2015 k čiastočnej úhrade pohľadávky žalovanou.
Následne žalobca dňa 28.11.2016 doručil súdu čiastočné späťvzatie žaloby (v poradí druhé) v časti
istiny vo výške 25,70 eur, pričom uviedol, že po podaní žaloby na súd došlo dňa 08.08.2016 k čiastočnejúhrade pohľadávky žalovanou v uvedenej výške, a preto žiadal súd konanie v týchto častiach zastaviť.
Vzhľadom na to, že žalobca zobral svoju žalobu čiastočne späť pred prvým pojednávaním, súd konanie
v uvedenej časti zastavil. Vo zvyšnej časti uplatnenej sumy (19,30 eur) mal súd za to, že nakoľko

podmienky, za ktorých vzniká podľa citovaného zákona povinnosť platiť cestovné a úhrady, boli splnené,
teda žaloba žalobcu bola podaná dôvodne, a preto jej súd po čiastočnom späťvzatí zostávajúcej časti
vyhovel. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil použitím ust. § 255 ods. 1 a § 256
ods. 1 CSP, keď vychádzal z toho, že dôvodom čiastočného späťvzatia žaloby bolo čiastočné zaplatenie
žalovanej sumy po podaní žaloby, a preto súd dospel k záveru, že zastavenie konania procesne zavinila

žalovaná, preto v zastavenej časti konania bol v konaní úspešný žalobca. Súd vychádzal z toho, že
žalobca mal vo veci 100%-ný úspech, nakoľko čiastočné zastavenie konania zavinila žalovaná a vo
zvyšnej uplatnenej sume bol žalobca úspešný.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti vyhovenia žalobe, v časti zastavenia konania o zaplatenie
sumy 25,70 eur, ako i v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania podala v zákonnej lehote

odvolanie žalovaná, ktorá namietla, že súd sa pri posudzovaní veci opieral o nesprávny zákon č. 56/2012
Z.z. o cestnej doprave, pričom na vec sa vzťahuje zákon č. 514/2009 Z.z. o doprave na dráhach, a súd
sa tiež vôbec nezaoberal jej žiadosťou o predloženie predmetného zákona na posúdenie Ústavnému
súdu SR o primeranosti pokuty. V oboch predpisoch je odvolávka na príslušnú normu ES, ktorá však
stonásobok pokuty vôbec nerieši, a to ani pri dráhach a ani pri cestnej doprave. Uvedený stonásobok

si totiž podľa článku 5 Tarify MHD v Bratislave žalobca uplatňuje od samého začiatku platnosti takto
sformulovaného zákona napriek tomu, že na dráhach vtedy platila prirážka najviac do dvadsať násobku
základného cestovného. Ňou zaplatená pokuta vo výške 25% je približne tridsaťpäť násobkom ceny
základného cestovného, čo považuje za primerané. Podotkla, že pri každej jednej jej jazde bez lístka v
MHDBratislavahralarolumomentálnanesústredenosťzdôvodunejakéhorozrušenia,čidlhodobejšieho

charakteru. Žalobca svoj predpis (prepravný poriadok v Bratislave) opiera o zákon č. 56/2012 Z.z.
o cestnej doprave a zákon č. 514/2009 Z.z. o doprave na dráhach, ktoré sú vraj harmonizované s
predpismi EÚ, pričom však ani jeden predpis EÚ, resp. ES neustanovuje sumu pokuty do sto násobku
základného cestovného. Preto žiadala, aby Ústavný súd SR zaviazal zákonodarcov k zmene oboch
predmetných zákonov tak, aby určovali konkrétnu sumu pokuty v primeranej výške, t.j. 25 eur, resp.

maximálne tridsaťpäť násobok ceny základného cestovného. Navrhla, aby sa v oboch dotknutých
právnych predpisoch uplatnili iné vzorce na stanovenie výšky pokuty v MHD, ktorá by nemala presiahnuť
sumu 20 až 25 eur, aby bola primeraná, a to nielen pre ňu, a súčasne by zotrela diskrimináciu pri sume
0,70 eur za prečin. Keďže trovy konania prevyšujú samotnú pohľadávku, sú podľa jej názoru voči nej
neprimerané. Žiadala preto súd o nepriznanie trov konania v zmysle § 150 ods. 2 O.s.p. v spojení s

§ 200ea ods. 1 O.s.p. a nesúhlasila s čiastočným späťvzatím žaloby v časti istiny vo výške 25,70 eur,
nakoľko uvedenú sumu uhradila len raz.

4. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca, ktorý odvolanie považoval za bezpredmetné a
tvrdenia v ňom obsiahnuté za účelové, v snahe vyhnúť sa uhradeniu dlžnej sumy. Poukázal na to,

že žalobca eviduje voči žalovanej celkovo desať neuhradených pohľadávok, z čoho tri pohľadávky
sú predmetom exekúcie. Uviedol, že žalovaná uznala, že jazdila bez cestovného lístka v MHD
Bratislava, v dôsledku čoho jej preto bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi cestovné a úhradu v
zmysle ustanovení prepravných a tarifných podmienok žalobcu. Predmetná povinnosť jej bola uložená
oprávnene a v súlade s právnym poriadok SR.

5. K vyjadreniu žalobcu zaslala písomné stanovisko žalovaná, ktorá zotrvala na tvrdeniach obsiahnutých
v jej odvolaní.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas strana sporu

(§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§
355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok,
ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej vo veci samej nie je dôvodné, v časti zastavenia konania
nie je prípustné a v časti nároku na náhradu trov konania je dôvodné.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/431/2015 bolo zaplatenie sumy
70,70 eur. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalovanej uložil zaplatiť žalobcovi
sumu19,30eurdotrochdníodprávoplatnostirozsudku,konanievčastiozaplateniesumy51,40zastavila o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením.

8. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie
v časti vyhovenia žalobe, v časti zastavenia konania o zaplatenie sumy 25,70 eur a v závislom výroku
o nároku na náhradu trov konania.

9. Odvolací súd zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania a predloženie veci Ústavného súdu
Slovenskej republiky, keď ústavný súd podľa čl. 125 Ústavy SR rozhoduje len o súlade všeobecne
záväzných právnych predpisov nižšej právnej sily a vyššej právnej sily. Nerozhoduje o súlade súkromno-
právnych úkonov, ako napr. všeobecné zmluvné podmienky, so zákonmi a ústavou. Pretože prepravný
poriadok a tarifa dopravcu sú súkromno-právnymi dokumentmi, nie je daná právomoc Ústavného súdu
SR na preskúmanie ich súladu, čím nie sú splnené podmienky na prerušenie konania a predloženie veci

Ústavnému súdu SR podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP.

10. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

11. Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

12. Subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ustanovení § 359 až §
361. Osobou oprávnenou podať odvolanie je v prvom rade tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané. Ak odvolanie podala sporová strana, je povinnosťou odvolacieho súdu skúmať,
či napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v jej neprospech. Podmienkou subjektívnej prípustnosti

odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať
výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého
odvolaním. Ujma môže mať podobu formálnu, ktorá sa navonok prejavuje v odlišnosti napádaného
výroku rozhodnutia od posledného návrhu sporovej strany vo veci samej, v jej neprospech. Formálna
ujma môže vzniknúť vtedy, ak nebolo žalobe vyhovené čo len sčasti, ak súd prekročil žalobný návrh

alebo prisúdil niečo iné, než čoho sa strana domáhala. Ujma môže mať aj povahu materiálnu, a to vtedy,
ak rozhodnutie znevýhodňuje odvolateľa alebo zhoršuje jeho právne postavenie.

13.Zobsahuspisovéhomateriáluvyplynulo,žesúdnapadnutýmrozsudkomkonanievčastiozaplatenie
sumy 51,40 eur zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom v tejto časti pred prvým pojednávaním.

Uvedené rozhodnutie teda nie je v neprospech žalovanej, nakoľko táto spochybňuje nárok žalobcu na
zaplatenie uvedenej sumy, a teda zastavenie konania v tejto časti nemožno vyhodnotiť ako rozhodnutie
vydané v jej neprospech, a to bez ohľadu na dôvody, pre ktoré bolo konanie v tejto časti zastavené.

14. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalovanej v tejto časti podľa § 386 písm. b)

CSP odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

15. Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým

záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotno-právne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku.

16. Obsah prepravného poriadku je spolu s tarifou a cestovným poriadok súčasťou verejného návrhu na
uzavretie zmluvy o preprave osôb (§ 43a ods. 1 OZ). Tá je v prípade hromadnej dopravy osôb uzavretá
v zásade okamihom nastúpenia do pristaveného dopravného prostriedku, keďže v tomto prípade ide
o konkludentné (faktické) konanie, ktoré s prihliadnutím na § 35 ods. 3 OZ môže prepravca (žalobca)

oprávnene vnímať ako prijatie návrhu. Nastúpenie do vozidla žalovanou tak treba považovať za prijatie
takéhoto návrhu žalobcu, a tým za uzavretie zmluvy o preprave osôb v zmysle § 760 a nasl. OZ v spojení
s ustanoveniami zákona č. 56/2012 Z.z. o cestnej doprave, ako aj ustanoveniami zákona č. 514/2009
Z.z. o doprave na dráhach. Žalovanej z tejto zmluvy vznikla povinnosť zaplatiť cestovné, a to spôsobomurčeným prepravným poriadkom a tarife. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalovaná si
cestovný lístok nezakúpila, v dôsledku čoho jej vznikla povinnosť zaplatiť cestovné a úhradu. Podstatou
odvolacích námietok žalovanej je práve nesúhlas s výškou sankčnej úhrady žiadanej žalobcom vo výške

sto násobku základného cestovného.

17. Podľa súdom prvej inštancie použitého § 17 ods. 2 zákona č. 56/2012 Z.z., sankčnú úhradu
pri nepreukázaní sa platným cestovným lístkom určí dopravca najviac do sto násobku základného
cestovného bez príplatkov. Rovnako tomu je v zmysle § 8 ods. 6 zákona č. 514/2009 Z.z., v zmysle

ktorého je prirážka v železničnej doprave najviac stonásobok základného cestovného v prvom tarifnom
pásme bez príplatkov a zliav; v mestskej doprave je to najviac stonásobok základného cestovného.
Zákon v citovaných ustanoveniach neurčuje žiadne iné hranice pre jej určenie, ani žiadne obmedzenia
predopravcuprijejurčovaní.Určeniesankčnejnáhradynaúrovnistonásobkucestovnéhovprepravnom
poriadku v spojení s ustanoveniami tarify je teda na strane žalobcu výkonom práva, ktorý mu vyplýva
z citovaných zákonných ustanovení. Už to samo o sebe podľa odvolacieho súdu svedčí proti názoru

žalovanej o „neprimeranosti“ takejto sankčnej úhrady. Otázka primeranosti či neprimeranosti určitej
sankcienemôžebyťzávisláodsubjektívnejúvahytoho,ktotútosankciumáplatiť,alevprvomradezávisí
odzákonnýchustanovení,ktoréjuupravujú.Žalovanáinakneponúklažiadnuhlbšiuargumentáciu,prečo
by postup žalobcu, ktorý je v súlade so zákonom (teda určenie sankčnej náhrady na najvyššej zákonom
dovolenej úrovni sto násobku cestovného) mal mať za následok neprimeranosť tejto sankcie.

18. Pri hodnotení výšky sankčnej úhrady upravenej v prepravnom poriadku v spojení s tarifou treba
podľa názoru odvolacieho súdu predovšetkým vychádzať už z citovaných zákonných ustanovení, ktoré
vyslovene dovoľujú túto sankčnú úhradu upraviť až do výšky sto násobku základného cestovného. Treba
teda vychádzať z toho, že sám zákonodarca týmto spôsobom dostatočne uvážil otázku primeranosti, či

neprimeranosti sankčnej úhrady, keď citovaným ustanovením vyjadril, že sankčná úhrada vo výške sto
násobku základného cestovného je prijateľná, a tým aj primeraná. Podľa názoru odvolacieho súdu je
takáto výška zvolená žalobcom opodstatnená, práve so zreteľom na povahu služby (mestská hromadná
preprava osôb) a okolnosti súvisiace s uzatváraním samotnej zmluvy o preprave. Pokiaľ je prepravná
zmluva uzatváraná prostredníctvom vodiča dopravcu, okolo ktorého sa nastupuje do vozidla a u ktorého

cestujúci platí cestovné a dostane od neho cestovný lístok, je pomerne zriedkavé použitie dopravného
prostriedku bez cestovného lístka. Podobne je zriedkavé použitie prostriedku bez cestovného lístka v
prípadoch uzavretých prepravných systémov, kde je technickými zariadeniami zabránené vôbec dostať
sa do priestoru nástupišťa bez platného cestovného lístka. Avšak v mestskej hromadnej doprave
v Bratislave môže cestujúci nastúpiť do dopravného prostriedku ktorýmikoľvek dverami, v dôsledku

čoho vodič nemá možnosť kontrolovať platnosť cestovných lístkov pri nástupe do vozidla. Takýto
postup je podľa názoru súdu opodstatnený technickými a praktickými dôvodmi používania hromadnej
dopravy, keď kontrola každého cestujúceho pred nástupom by bola vzhľadom na počet nástupov a
výstupov ťažko predstaviteľná za súčasného zachovania primeraných prepravných časov. Preto je
odhalenie bez cestovného lístka možné v zásade len pri náhodných kontrolách vykonávaných určenými

zamestnancami žalobcu (revízormi). Preto aj keď sankčná úhrada určená žalobcom predstavuje celkovo
stonásobok základného cestovného, čo sa v individuálnej veci môže javiť ako vysoká suma, nemožno
ju podľa názoru odvolacieho súdu považovať za neprimeranú s ohľadom na charakter služby a spôsob
uzatvárania zmluvy, ako aj na všetky podmienky samotnej zmluvy. Na veci nič nemení ani okolnosť, ktorú
tvrdí žalovaná, že jej opakované cestovanie bez cestovného lístka bolo dôsledkom akejsi momentálnej

nesústredenosti a nie snaha cestovať načierno.

19. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej
časti podľa § 387 ods. 1 CSP z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

20. Súd prvej inštancie správne pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal z ust. §
255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP, keď vychádzal z toho, že v spore možno považovať za v celom rozsahu
úspešného žalobcu, a to s prihliadnutím na vyhovenie žalobe, ako aj späťvzatie žaloby v dôsledku
zaplatenia sumy po začatí sporu. Podľa názoru odvolacieho súdu však bolo v danej veci dôvodné
použitie ust. § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú hodné

osobitného zreteľa.

21. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sú trovy konania žalobcu neprimerané
voči pohľadávke, pričom odvolací súd celkové náklady zastúpenia žalobcu advokátom považoval zaneúčelné po zistení, že sa jedná o vec typovo veľmi jednoduchú po skutkovej i právnej stránke, pričom k
uplatňovaniutakýchtonárokovžalobcomdochádzavzorovoužalobou,vktorejsameniaibaidentifikačné
údaje žalovanej strany, dátum jazdy bez platného cestovného lístka, číslo dokladu o prepravnej kontrole,

výška dlhu (súčet cestovného a sankcie). Vyplňovanie týchto žalôb je rutinnou činnosťou nevyžadujúcou
odborné znalosti. V prípade žalobcu ide o hromadne uplatňované nízkej hodnoty, čím je daná i nízka
právna zložitosť a časová náročnosť poskytovaných úkonov právnej služby. Žalobca a jeho advokát
sú si vyššie uvedených okolností vedomí, pretože aj keď súd vo veci nariadi pojednávanie, títo sa
nikdy nezúčastnia, vychádzajúc z toho, že súd prvej inštancie s pravdepodobnosťou hraničiacou s

istotou rozhodne na základe predložených písomných podkladov v prospech žalobcu. Podľa názoru
odvolaciehosúducezprizmuúčelnostiuvedenúvust.§251CSPjepretonevyhnutnéposudzovaťvšetky
náklady, ktoré strane v spore vznikli, teda aj náklady vynaložené stranou v súvislosti s jeho zastúpením
advokátom. Na posudzovanie účelnosti nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto,
že strana pri zastúpení advokátom realizuje svoje právo na právnu pomoc.

22. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v časti
nároku na náhradu trov konania zmenil tak, že žalobcovi proti žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 25%.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP

a § 255 ods. 2 CSP a vzhľadom na čiastočný úspech každej zo strán v odvolacom konaní (žalobca
bol úspešný v napadnutej vyhovujúcej časti a žalovaná bola úspešná v časti nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania) rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

24. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).