Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. október 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/130/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5717200281
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Jamrich

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5717200281.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Jamricha

a členov senátu JUDr. Gabriely Veselovej a JUDr. Dagmar Cabadajovej, v právnej veci žalobcov:
1/ Ing. C. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/X, XXX XX C., 2/ RNDr. J. S., nar. XX.XX.XXXX,
bytom B. XXXX/X, XXX XX C., 3/ O. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, XXX XX C., všetci
zastúpení JUDr. Jaroslavom Kevickým, advokátom so sídlom G.. C. XX, XXX XX C., proti žalovaným:
1/ Autodoprava MPH, s. r. o., IČO: 36 403 326, so sídlom Na Bystričku 34, 036 01 Martin, zastúpená
JUDr. Jozefom Pliešovským, advokátom so sídlom T. X, XXX XX C., 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.,
Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441 so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, zastúpená

JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom so sídlom E. XX, XXX XX J., v konaní o ochranu osobnosti, o
náhrade nemajetkovej ujmy a o náhrade škody, o odvolaní žalovaného 1/ a žalovaného 2/ proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 15C/2/2017-287 zo dňa 11.02.2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku II., IV., V. a VI. p o t v r d z u j e.

V odvolaním nenapadnutej časti (výrok I. a III.) ponecháva rozsudok n e d o t k n u t ý.

Žalobcovia v rade 1/ až 3/ m a j ú voči žalovanému 1/ právo na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

Žalobcovia v rade 1/ až 3/ m a j ú voči žalovanému 2/ právo na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom konanie v časti zaplatenia sumy 566,45 Eur zastavil. Žalovaným
1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ náhradu škody vo výške 198 Eur a nemajetkovú ujmu vo
výške 10 000 Eur, žalobcovi 2/ nemajetkovú ujmu vo výške 3 000 Eur, žalobcovi 3/ nemajetkovú ujmu vo
výške 3 000 Eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia druhého žalovaného. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovaným
1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi 1/ nepriznal. Žalobcovi 2/ priznal nárok na náhradu
trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 18%. Plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu

tohto plnenia povinnosť plnenia druhého žalovaného. Žalobcovi 3/ priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 18%. Plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť plnenia druhého žalovaného.Žalobcovia sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu 11.01.2017 domáhali voči žalovaným 1/ až 2/
náhrady škody, náhrady nemajetkovej ujmy za spôsobenie poškodenia zdravia s následkom smrti
ich manželky a matky. V konaní bolo nesporne preukázané, že došlo k dopravnej nehode, že ju

spôsobil zamestnanec, teda vodič žalovaného 1/, ktorý je prevádzkovateľom motorového vozidla, ktorý
vyslal tohto zamestnanca, vodiča na služobnú cestu, pričom pri dopravnej nehode došlo k usmrteniu
manželky a matky žalobcov 1/ až 3/ P. S.. Žalovaný 1/ ako prevádzkovateľ motorového vozidla, ktoré
spôsobilo dopravnú nehodu a smrť manželky a matky žalobcov 1/ až 3/ je pasívne vecne legitimovaný.
V tomto prípade neoprávneného zásahu do osobnostných práv fyzickou osobou sa dopustil vodič, t.j.

zamestnanec, pričom žalovaný 1/ je zamestnávateľom a táto osoba bola použitá na výkon činnosti,
pri ktorej došlo k zásahu a ním spôsobenej ujmy, ako aj škody na zdraví a na veciach zodpovedá
analogicky aj táto právnická osoba. V rámci trestného konania bolo preukázané, že vodič žalovaného
1/ spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zahynula manželka, matka žalobcov 1/ až 3/. Tým teda došlo
k neoprávnenému zásahu do práva žalobcov na súkromný a rodinný život a žalobcovia sa domáhajú
okrem náhrady škody, aj ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka so zreteľom na

to, že morálna satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je v danom prípade postačujúca
a majú žalobcovia podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Čo sa týka žalovaného 2/, tak ten od začiatku namietal svoju pasívnu legitimáciu ale
len vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy, nakoľko mal za to, že nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorá je taktiež predmetom tohto konania, nie je podľa žalovaného 2/ oprávneným

nárokom podľa zákona č. 381/2000 Z. z.. Okresný súd sa však s týmito tvrdeniami zástupcu žalovaného
nestotožnil a mal za to, že je daná pasívna legitimácia žalovaného 2/ v súvislosti s uplatnenou náhradou
nemajetkovej ujmy. Súd v prvom rozsudku, vo výroku I. konanie v časti zaplatenia sumy 13,26 Eur s
prísl. vo vzťahu k náhrade škody zastavil, tento výrok nadobudol právoplatnosť 19.01.2018. Rovnako
súd v prvom rozsudku, vo výroku III. nepriznal žalobcovi nárok na náhradu škody pozostávajúci z

poplatkov u notára vo výške 585,06 Eur a súdneho poplatku za dedičské konanie vo 127,50 Eur,
tento výrok nadobudol právoplatnosť 19.01.2018. Po právoplatnosti výrokov I., III. prvého rozsudku
súdu prvej inštancie, predmetom konania ostal nárok žalobcu 1/ na náhradu škody pozostávajúcej s
nákladov súvisiacich s pohrebom vo výške 947,38 Eur, ďalej nákladov na dopravu vo výške 49,99 Eur
a škodu na oblečení nebohej v celkovej výške 198 Eur. Po rozhodnutí krajského súdu a po pokračovaní

v konaní žalobca 1/ zobral žalobu späť, a to v časti zaplatenia sumy 566,45 Eur, z toho dôvodu, že
žalovaný 2/ čiastočne uhradil škodu žalobcovi 1/. Súd o tom rozhodoval podľa § 144 CSP a konanie
v časti zaplatenia sumy 566,45 Eur zastavil. Čo sa týka náhrady škody (okrem čiastočných späťvzatí,
čiastočného zamietnutia), ktorú si žalobca 1/ uplatnil vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ ide o škodu, ktorá
bola spôsobená dopravnou nehodou žalobcovi 1/. Súd z oznámenia o poistnom plnení (t.j. príloha

k oznámeniu o poistnom plnení č. l. 244 súdneho spisu) zistil, že žalovaný 2/ z poistnej udalosti č.
9526586043 zo dňa 21.02.2018 priznal žalobcovi 1/ pohrebné služby vo výške 600,40 Eur, ako aj
ďalšie náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s pohrebnými službami a činnosťami vyfakturované faktúrou
spoločnosti Brantner Fatra, s. r. o. č. 201520027 ( č.l. 23-24 súdneho spisu ) vo výške 45,72 Eur. Zároveň
žalovaný 2/ z tohto poistného plnenia odrátal štátnu dávku z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny na

pohreb vo výške 79,67 Eur a poistné plnenie, ktoré bolo uhradené žalobcovi 1/ v súvislosti s pohrebnými
službami a činnosťami, a teda pohrebom pozostalej vyplatil v sume 566,45 Eur. To znamená, že čo
sa týkalo nároku žalobcu, ktoré si uplatnil ako náklady súvisiace s pohrebom 947,38 Eur, tieto mu súd
nepriznal vo zvyšku, nakoľko ich časť bola uhradená zo strany žalovaného 2/, tu bral do úvahy súd celu
sumu 646,12 Eur, a zvyšok, ktorý si uplatnil súd považoval za nepreukázaný, a to vo zvyšnej výške

301,26 Eur, nakoľko reštauračné služby boli preukázané len príjmovým pokladničným dokladom zo
17.01.2015 a z neho vyplýva, že táto čiastka mala byť prijatá od nejakého p. J. (č. l. 25 spisu) v súvislosti
s reštauračnými službami, to znamená, že nebolo preukázané, že išlo o škodu, ktorá by vznikla žalobcovi
1/. Rovnako neboli priznané ani náklady na dopravu z dôvodu ich nepreukázania žalobcom 1/ vo výške
49,99 Eur, nakoľko žalobca 1/ ich riadne nešpecifikoval, neuviedol, čoho sa týkali. Súd priznal, čo sa týka

náhrady škody okrem tej, ktorá bola zaplatená zo strany žalovaného 2/, žalobcovi 1/ aj náhradu škody na
oblečení, ktoré malo byť zničené v čase smrti matky, manželky žalobcov. Súd vychádzal zo zostatkových
hodnôt, ktoré určil žalobca 1/ (č. l. 28 súdneho spisu). Vo výroku druhého rozsudku súd priznal žalobcovi
1/ náhradu škody vo výške 198 Eur, vo zvyšku tejto náhrady škody súd žalobu zamietol. Čo sa týka výšky
náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobcovia uplatnili, žalobca 1/ vo výške 25 000 Eur a žalobcovia

2/ a 3/ vo výške 5 000 Eur, tak súd im tieto náhrady nemajetkovej ujmy vzhľadom na právny názor
vyslovený v rozhodnutí odvolacieho súdu nepriznal v celom rozsahu. Pokiaľ ide o závažnosť vzniknutej
ujmy, súd je toho názoru, že vzhľadom na jej rozsah a intenzitu ide o ujmu hlbokú a nenapraviteľnú,
hoci vodič žalovaného 1/, ako prevádzkovateľa skutok spáchal z nedbanlivosti. Na strane žalobcov súdprihliadal aj na psychickú traumu vyvolanú smrťou manželky a matky v dôsledku dopravnej nehody.
Konaním vodiča žalovaného 1/, ktorý naplnil skutkovú podstatu prečinu usmrtenia z nedbanlivosti podľa
§ 143 ods. 1 Trestného zákona došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu 1/, teda manžela na

ochranu osobnosti, žalobcov 2/ a 3/, teda detí na ochranu osobnosti, a to konkrétne k zásahu do práva na
súkromie, ako jedného z čiastkových osobnostných práv fyzickej osobnosti, ktoré mu poskytuje ochranu
§ 11 Občianskeho zákonníka. Súd berúc do úvahy všetky tieto okolnosti a vychádzajúc aj z vyššie
citovaných rozhodnutí mal za to, že priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 Eur pre žalobcu 1/ ako
manžela usmrtenej manželky a žalobcom 2/ a 3/ vo výške 3 000 Eur je postačujúce, vo zvyšku žalobu

vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy zamietol. Žalobcovia 1/ až 3/ si v podanej žalobe
uplatnili aj úrok z omeškania zo žalovaných nárokov vo výške 5,05% ročne od 23.11.2016 do zaplatenia.
Podľa názoru súdu však žalobcovia 1/ až 3/ tento nárok na zaplatenie úroku z omeškania žiadnym
spôsobom nezdôvodnili a nebolo možné ho ani vyvodiť z predložených listinných dôkazov, nakoľko z
nichnevyplynulo,žebyboližalovaní1/až3/vyzývanínejakýmspôsobomzaplatiťžalovanénároky.Tieto
neboli ani v písomnej komunikácii zo strany žalobcov pre žalovaného 1/ nejakým spôsobom vyčíslené.

Z tohto dôvodu súd žalobu, čo sa týkalo uplatneného úroku z omeškania zo žalovaných súm zamietol.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku podal odvolanie žalovaný 2/ prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. Odvolanie podal proti výrokom II., IV., V., a VI.,. V odvolaní namietal, že nie je
pasívne legitimovaný a súd mal zaviazať k náhrade nemajetkovej ujmy len žalovaného 2/. Svoje tvrdenia

podložil judikatúrou (rozhodnutie ESD zo dňa 24.10.2013, rozhodnutie ESD C-22/12, Rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.04.2011. sp. zn. 4Cdo/168/2009 a pod.). Žalovaný 2/
zastáva stanovisko, že priznaná čiastka spolu v rozsahu 16 000 Eur je značne neprimeraná. Súd bol
povinný vziať do úvahy aj tú skutočnosť, že žalobcovia v konaní účelovo nežalovali samotného vinníka
dopravnej nehody, čo má jednoznačne vplyv na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Dôležitými

skutočnosťami pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sú aj viaceré okolnosti prípadu -
okolnosti autonehody, odsúdenie škodcu a jeho správanie po autonehode - prejavenie ľútosti. Prejavenie
ľútosti zo strany škodcu je veľmi dôležitým aspektom, nakoľko samo o sebe predstavuje určitú formu
zadosťučinenia, na ktorú je súd povinný prihliadať pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Má za to, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mat za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, a to nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k všetkým skutočnostiam
podmieňujúcim výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch - najmä konštrukcii žaloby a
neuplatneniunárokuvočiškodcovi.Mázato,žesvyššieuvedenýmiskutočnosťamisasúdprvejinštancie
nedostatočne vyporiadal. Vzhľadom na uvedené žiada Krajský súd, aby predmetné rozhodnutie súdu
prvej inštancie zmenil, a to tak, že žalobu voči žalovanému 2/ zamieta. Žalovaný v rade 2/ má voči

žalobcom 1/ až j/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie aj žalovaný 1/ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania. Odvolanie smeruje proti výrokom II.,
IV., V. a VI.. Dopravnú nehodu - ako poistnú udalosť žalovaný 1/ v zákonnej lehote ohlásil poisťovni -

žalovanému v 2/ rade, aby podľa zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení hradil škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Následne potom, ako bol žalovanému 1/ doručený návrh
žalobcov na uzavretie mimosúdnej dohody to žalovanému v 2/ rade oznámili a požiadali o vyjadrenie.
Žalovanému 1/ bolo oznámené, že nie sú oprávnení poskytnúť plnenie. Je nepochybné, že podľa §
427 a nasl. Občianskeho zákonníka žalovaný 1/ zodpovedá za škodu vyvolanú osobitnou povahou

tejto prevádzky. Podľa § 4 ods. 2 a/ zák. č. 381/2001 Z. z. má poistený právo, aby poisťovňa za neho
nahradila poškodeným uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a náhradu nákladov
pri usmrtení, pričom pozostalý je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovni
podľa § 15 zákona. Má preto za to, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný a že súd mal zaviazať
k náhrade nemajetkovej ujmy len žalovaného 2/. Podľa jeho názoru súdom priznaná výška nemajetkovej

ujmy u žalobcu 1/ vo výške 10 000 Eur a žalobcov 2/ a 3/ vo výške po 3 000 Eur nezodpovedá kritériám
hodnotiacim stupeň primeranosti zadosťučinenia s prihliadnutím na závažnosť ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu osobnostných práv poškodených osôb došlo. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
nie je byť zábezpekou pre pozostalých, ani zdrojom obživy alebo náhradou príjmu. Priznaná náhrada je
podľa jeho názoru značne vysoká a v prípade, že ju bude musieť aj zaplatiť - je pre ich podnikateľskú

činnosť likvidačná. Preto navrhuje v prípade, že ak ich spoločnosť bude zaviazaná aj podľa názoru
odvolacieho súdu plniť nároky žalobcov - uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy pre žalobcov znížiť. Z
vyššie uvedených dôvodov navrhuje jeho odvolaniu vyhovieť, nakoľko súd I. inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza aj z nesprávnehoprávneho posúdenia veci. V prípade úspechu odvolania žiada zmeniť aj rozhodnutie o trovách konania,
ktoré by mal hradiť len žalovaný v 2/ rade resp. rozhodnú tak, že žiaden zo strán nemá právo na náhradu
trov konania.

4. Žalobcovia sa k podaným odvolaniam vyjadrili prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Žalovaný
v rade 2/ nepoprel oprávnený nárok žalobcov v rade 1/ až 3/ na náhradu škody a nemajetkovú ujmu,
avšak spochybňuje pasívnu legitimáciu, podobne ako aj žalovaný v rade 1/ spochybňuje svoju pasívnu
legitimáciu. Tvrdenia žalovaného v rade 2/ považuje za účelovú obranu, ktorá nemá oporu jednak v

legislatíve a jednak ani v právnej praxi. Domnieva sa, že žalovaný je nositeľom povinnosti na zaplatenie
náhrady škody a to na základe skutočnosti, že s ním žalovaný v rade 1/ uzavrel zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Je presvedčený, že oprávnený
nárok by mal byť hradený pozostalým osobám práve z tohto poistenia, v opačnom prípade sa míňa
akýkoľvekúčeltakéhotopoistenia.Zastávanázor,ževsúvislostisovstupomSlovenskejrepublikydoEÚ,
vznikla povinnosť orgánov Slovenskej republiky, prijať, rešpektovať a aplikovať právo Európskej Únie a

jej orgánov do praxe a predpisov. Preto, ak existuje nedostatok v legislatívnych normách Slovenského
právneho poriadku, je potrebné sa pridržiavať a rešpektovať právo Európskej únie. Opäť poukázal na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. značky III. ÚS 666/2016 zo dňa 11.10.2016 a na
rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 24.10.2013 vo veci Haasová sa v bode 8 s odkazom na nariadenie
Rady (ES) č. 864/2007. Povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode. Chce podotknúť, že nárok žalobcov uplatnený v tomto konaní je
nesporný, nakoľko usmrtením manželky žalobcu v rade 1/ a zároveň matky žalobcov v rade 2/ a 3/ došlo
k závažnému zásahu do ich osobného, rodinného a citového života, ktorý zakladá aj dôvod na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zastáva názor, že výška uplatneného nároku nie je vysoká a vzhľadom

na závažnosť zásahu do práv žalobcov je aj primeraná aj v porovnaní s rozhodnutiami, ktoré Krajský
súd v Žiline vo svojom uznesení spis. značky 5Co/122/2018-198 zo dňa 26. júna 2018 uvádza. Zároveň
poznamenáva, že hoci v našom právnom poriadku nie je stanovená výška nemajetkovej ujmy, poukazuje
na súdnu prax, z ktorej vyplýva, že výška uplatnených nárokov žalobcov vôbec nie je neprimeraná.
Navrhujepretoodvolaciemusúdu,abypotvrdilrozsudokprvostupňovéhosúduvplnomrozsahuapriznal

žalobcom trovy odvolacieho konania v 100% rozsahu.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané stranami sporu
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení

s ust. § 219 ods. 3 CSP) rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa ust. § 387 ods. 1 a
2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. V odvolaniach nenapadnutej časti ponechal napadnuté
rozhodnutie nedotknuté.

6. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

8. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s

podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,

ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštanciezodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

10. S rozhodnutím súdu prvej inštancie, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolatelia k

veci samotnej neuviedli žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v novom rozsudku
nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery.
Keďže súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podaných
odvolaniach a na ktoré poukazovali odvolatelia aj v priebehu prvostupňového konania, odvolania
nepovažoval odvolací súd za dôvodné, neuznal opodstatnenosť argumentácie odvolateľov, na ktorých
založili svoje odvolacie dôvody, a tiež sa prvostupňový súd vysporiadal s vytýkanými vadami pôvodného

rozsudku v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, nový napadnutý rozsudok okresného súdu
odvolací súd potvrdil ako vecne správny.

11. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

12. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

13. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne

určuje § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok
dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť (dôvod na zrušenie v odvolacom konaní), ale aj k tomu, že
základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom.

14. V súlade s § 220 ods. 2 CSP musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a

zákonnosti výroku rozsudku. Rozhodnutie súdu môže byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd v
odôvodnení rozhodnutia vymedzí po skutkovej stránke predmet konania a následne podá zrozumiteľný
a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal. Musí byť jasne a
zrozumiteľne vysvetlený myšlienkový postup súdu. Závery, ku ktorým súd dospel musia byť pre adresáta
prijateľné, racionálne, a v konečnom dôsledku aj spravodlivé a presvedčivé. Ak rozhodnutie súdu nemá

uvedené náležitosti, je nepreskúmateľné.

15. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 5Co/122/2018-198 zo dňa 26.06.2018 pôvodný rozsudok
Okresnéhosúduč.k.15C/2/2017-131zodňa29.11.2017vovýrokuII.aIV.zrušilavecmuvrátilnaďalšie
konanie. V odvolaním nenapadnutej časti ponechal rozsudok (výrok I. a III.) nedotknutý. V odôvodnení

uznesenia odvolacieho súdu uviedol, že prvostupňový súd sa dostatočne nevysporiadal s okolnosťami,
ktoré ovplyvňujú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a nedostatočne odôvodnil svoje úvahy na
základe, ktorých dospel k záveru o konkrétnej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. V ďalšom
poukázal na to, že pri stanovení peňažného zadosťučinenia platí v Európskom deliktuálnom práve
zásada, že v prípade objektívne podobných újm, by sa mali priznávať porovnateľné sumy, keďže

priznanie diametrálne odlišných výšok odškodnenia skutkovo a právne podobných prípadov je nielen
prejavom sudcovskej svojvôle, ale i porušením práva poškodeného (príp. škodcu) na spravodlivý súdny
proces. Úlohou prvostupňového súdu bolo opätovne vec prejednať, posúdiť a vyhodnotiť jednotlivé
aspekty vo vzťahu k výške priznanej náhrady rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť tak, aby bolo
jeho rozhodnutie preskúmateľné, aby bolo z neho zrejmé akými úvahami sa riadil a z akých dôkazov

vychádzal pri rozhodovaní.

16. Odvolací súd konštatuje, že nové rozhodnutie okresného súdu č. k. 15C/2/2017-287 zo dňa
11.02.2019 spĺňa náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd sa riadil právnym názoromodvolacieho súdu a svoje rozhodnutie rozšíril o zhodnotenie jednotlivých aspektov, z ktorých vychádzal
pri priznaní náhrady a jej výšky. Okrem iného okresný súd doplnil odôvodnenie o skutočnosti zistené
pri výsluchu žalobcu 3/, poukázal na správanie žalovaného 1/ a tiež poukázal a zobral do úvahy

rozhodnutia súdov v podobnej veci, kde sa priznala náhrada nemajetkovej ujmy. Predmetné rozhodnutia
doodôvodneniauviedol.Zodôvodneniarozhodnutiaokresnéhosúdujeodvolaciemusúduzrejmé,akými
úvahami sa riadil a na základe čoho a akým postupom určil výšku nemajetkovej ujmy.

17. Odvolací súd nad rámec uvedeného zdôrazňuje, že pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo

pasívnou sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť
účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z
hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom
subjektívnejpovinnostivyplývajúcejzhmotnéhopráva(pasívnavecnálegitimácia),oktorýchsavkonaní
rozhoduje. Ak žalobca zažaloval žalovaného, ktorý nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, teda nevznikla
tomu konkrétnemu žalovanému povinnosť žalobcovi platiť resp. plniť, súd takýto návrh zamietne z

dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.

18. Na to, aby sa niekto stal stranou konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,
o ktorý v konaní ide, stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,

závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok.
Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a opačná
procesná strana subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve
užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na
základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého

hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia
(žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok
pasívnejvecnejlegitimácieidenaopakvtedy,akten,okomžalobcatvrdí,žejenositeľomhmotno-právnej
povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. (Rozsudok

Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/334/2016 zo dňa 08.03.2017)

19. Odvolací súd dáva do pozornosti, že skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej,
je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, pričom súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez
návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta, kde zistenie nedostatku vecnej legitimácie má

za následok zamietnutie žaloby. V danom prípade bolo teda v zmysle uvedeného povinnosťou žalobcov
preukázať, že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sú účastníkmi hmotno-právneho vzťahu.

20. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného 1/ odvolací súd uvádza nasledovné.
Prevádzkovateľom motorového vozidla sa nestáva zamestnanec, ktorému zamestnávateľ poskytne

motorové vozidlo na plnenie pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi. Zodpovednosť
prevádzkovateľa dopravného prostriedku za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 a
nasl. Občianskeho zákonníka nevylučuje súbežnú (solidárnu) zodpovednosť vodiča tohto dopravného
prostriedku podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý škodu spôsobil, pri tej istej
škodovej udalosti zavineným porušením právnej povinnosti, ak nejde o prípad uvedený v ustanovení §

420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V praxi ide o dva prípady, keď prevádzateľ a osoba, ktorá v čase
spôsobenia škody riadila motorové vozidlo sú dva rôzne subjekty, tak je to v prípade, ak prevádzkovateľ
zverí motorové vozidlo inej osobe. O dva rôzne subjekty (vodič a prevádzateľ) nejde, ak vodičom je
zamestnanec prevádzateľa (podnikateľa), ktorý škodu spôsobil prevádzkou dopravného prostriedku
svojho zamestnávateľa pri plnení pracovných úloh. Zodpovednosť vodiča za zverené motorové vozidlo

nemôže byť posudzovaná podľa právnej úpravy zodpovednosti za schodok na hodnotách zverených
na vyúčtovanie, ani podľa právnej úpravy zodpovednosti za zverené predmety. Za škodu spôsobenú
haváriou motorového vozidla podniku zodpovedá vodič podľa právnej úpravy všeobecnej zodpovednosti
za škodu spôsobenú porušením povinnosti z pracovného pomeru. Ak nárok na náhradu škody
spôsobenej prevádzkou dopravného prostriedku organizácie uplatňuje žalobca voči vodičovi - priamemu

škodcovi na základe jeho zodpovednosti za zavinenie podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka,
treba vždy súčasne zisťovať, či nebola škoda spôsobená v rámci plnenia úloh organizácie v zmysle
ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V kladnom prípade nemožno ustáliť zodpovednosť
priameho škodcu - vodiča, podľa ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak je v žalobe taktouplatňovaná. Aj v prípade zodpovednosti vodiča za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
zostáva zachovaná zodpovednosť prevádzateľa podľa zásad uvedených v § 427. Nakoľko poškodený
mámožnosťuplatniťsinároknanáhraduškodyspôsobenejprevádzkoumotorovéhovozidla,jednakvoči

vodičovi,jednakvočiprevádzkovateľovivozidla.Pokiaľbyškodunahradilprevádzkovateľvozidla,tenmá
proti vodičovi právo na postih podľa § 440 a 420 Občianskeho zákonníka, ale ak je vodič zamestnancom
prevádzkovateľa, potom zodpovedá iba za podmienok pracovnoprávnej zodpovednosti.

21. Čo sa týka namietanej pasívnej legitimácie žalovaného 2/, tak ten od začiatku namietal svoju pasívnu

legitimáciu ale len vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy, nakoľko mal za to, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá je taktiež predmetom tohto konania, nie je podľa žalovaného 2/
oprávnenýmnárokompodľazákonač.381/2000Z.z..S pasívnoulegitimácioužalovaného2/saokresný
súd vysporiadal aj v druhom rozsudku.

22. Odvolací súd v tomto smere opäť poukáže názor Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS

III. 666/2016-36), podľa ktorého ústavný súd nespochybňuje, že koncept súčasnej právnej úpravy
obsiahnutej v Občianskom zákonníku pri svojom vzniku skutočne vychádzal z pojmu škoda ako
materiálneho, a tým aj presne kvantifikovaného postihnutia poškodeného. Naznačuje to i § 442 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk) v relácii k ods. 2 toho istého ustanovenia, podľa ktorého pri škode spôsobenej niektorých

trestným činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch. Lenže aj v tomto prípade
je fakt vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie zásadným prelomom v procese kontinuálneho
vývoja právneho poriadku, jeho interpretácie, pretože okrem vnútroštátneho zákonodarcu (ktorý vytvoril
koncept materiálneho poňatia škody v čase, keď integráciu do Európskej únie nebolo možné ani len
predpokladať), je doň oprávnený svoju vôľu presadzovať aj únijný normotvorca). Ak teda slovenský

zákonodarca do zákonného pojmu škoda použitého v zákone o povinnom zmluvnom poistení teda
do rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu v zmysle uvedeného zákon nezahrnul aj nemajetkovú
ujmu a jej poistné krytie, dostáva sa vzhľadom na záväzný výklad zodpovedajúcich smerníc (v
súčasnosti už len konsolidovaná smernica Európskeho parlamentu a rady 2009/103/ES o poistení
zodpovednosti za škody spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti

poistenia tejto zodpovednosti) do rozporu so zámerom tvorcu únijnej právnej regulácie identifikovaným
Súdnym dvorom. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, ktorý vyslovil, že je potrebný
extenzívny prístup k interpretácii pojmu škoda plynúceho z judikatúry Súdneho dvora. Tento pojem
zahŕňa aj pojem nemajetkovej ujmy z titulu občiansko-právnej zodpovednosti za zásah do osobnostných
práv pozostalých spočívajúcich v zásahu do práva na osobný a súkromný rodinný život spôsobením

usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Zo slovného spojenia je zrejmé, že aj
v prípade nemajetkovej ujmy ide o škodu. K takémuto poňatiu škody sa mimo iného hlásia aj princípy
Európskeho deliktuálneho práva, ktoré definuje škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú zákonom
chránenýchzáujmov(ÚstavnýsúdČeskejrepublikyč.k.642/02).Vosvetleuvedenéhoeurokomfortného
výkladu ustanovenia §4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z

dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu
spôsobenou prevádzkou dopravného prostriedku, a teda žalovaný je ako poisťovateľ zodpovednosti
žalovaného 1/ za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1 veta
prvá zákona o povinnom zmluvnom poistení vznikla povinnosť uhradiť škodu žalobcom.

23. Odvolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že pri stanovení peňažného zadosťučinenia platí v
európskom deliktuálnom práve zásada, že v prípade objektívne podobných ujm, by sa mali priznávať
porovnateľné sumy, keďže priznanie diametrálne odlišných výšok odškodnenia v skutkovo a právne
podobných prípadoch je nielen prejavom sudcovskej svojvôle, ale i porušením práva poškodeného (príp.
škodcu) na spravodlivý súdny proces.

24. Okresný súd v bode 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, z akých porovnateľných
rozhodnutí súdov vychádzal pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy. V súvislosti so stanovením výšky
toho peňažného zadosťučinenia, súd poukázal aj na viaceré rozhodnutia súdov, ktorými bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým smrťou blízkej osoby, a ktoré uviedol Krajský súd v

Žiline vo svojom uznesení č. k. 5Co/122/2018. Navyše poukázal aj na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 12Co/465/2014, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici, kde
išlo o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou manžela - otca, kde sa teda domáhali žalobcovianemajetkovej ujmy vo výške pre matku 66 500 Eur, deti 2x po 33 500 Eur, kde okresný súd priznal 3x
po 33 500 Eur a krajský súd uvedené potvrdil.

25. Odvolací súd na záver konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje komplexné a
dôsledné zhodnotenie skutočností, ktoré bolo potrebné skúmať na strane poškodených pri posudzovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho zhmotnení v konkrétnej výške. S priznaním nemajetkovej
ujmy aj s jej výškou sa odvolací súd stotožňuje v plnom rozsahu.

26. Na základe skutočnosti, že odvolací súd potvrdil výrok napadnutého rozsudku o náhrade škody,
stotožňuje sa aj s výrokmi o náhrade trov prvostupňového konania. Okresný súd správne priznal
trovy konania, pričom odvolací súd na ich výpočet odkazuje na body 35 až 37 napadnutého rozsudku
okresného súdu.

27. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa ust. §

387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti. V odvolaniach nenapadnutej časti ponechal
napadnuté rozhodnutie nedotknuté.

28. Prirozhodovaníonárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdaplikovalust.§396ods.
1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa

pomerujejúspechuvoveci.Vpredmetnomodvolacomkonanímalaplnýúspechstranažalobcov,apreto
odvolacísúdpriznalžalobcom1/až3/protižalovaným1/a2/nároknanáhradutrovodvolaciehokonania
v plnom rozsahu. Ďalej o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
29. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)