Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. september 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/138/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114226049
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6114226049.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej

a sudcov JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v právnej veci žalobcu F.. Z. V., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom P. č. XXX, časť H., právne zastúpeného splnomocnenou advokátkou JUDr.
Martou Ivaničovou, Dolná 62, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., Pribinova 25, 824 96 Bratislava 26, IČO: 35 792 752, právne zastúpenému splnomocnenkyňou:
Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47
233 516, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/258/2014-152 zo dňa 07. 03. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“ ) rozsudkom
č. k. 9C/258/2014-152 zo dňa 07. 03. 2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu
primeraného finančného zadosťučinenia sumu 330 Eur, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že rozsudkom č. k. 9C/258/2014-94 zo dňa

11. 12. 2015 vyhovel žalobe a určil, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 8200037095, uzatvorená medzi
stranami sporu dňa 18. 04. 2011 je neplatná. Ďalej určil, že zmluvná podmienka uvedená v článku 8
Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8200037095 zo dňa 18. 04. 2011 v znení: „Predmetom tejto Dohody o
poskytnutí služby je záväzok Veriteľa poskytnúť Dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených
podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp.
revolvingu poskytnutého na základe Žiadosti/Zmluvy uzavretej medzi Veriteľom a Dlžníkom (ďalej ako
„úver/revolving“) a záväzok Dlžníka zaplatiť Veriteľovi odplatu a) za poskytnutie služby spočívajúcej v

možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 168,17 Eur. Odplatu je Veriteľ oprávnený na základe
vlastného uváženia jednostranne znížiť, k čomu Dlžník udeľuje Veriteľovi svoj súhlas. Veriteľ je povinný
písomne oznámiť Dlžníkovi stanovenú zníženú výšku odplaty, pričom písomné oznámenie bude tvoriť
prílohu tejto Dohody o poskytnutí služby,“ je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Okresný súd zároveň
uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v sume 659,67 Eur a zaplatiť
žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 330 Eur. V časti požadovaného bezdôvodného
obohatenia v sume 64 Eur a primeraného finančného zadosťučinenia v sume 64 Eur okresný súd

konanie zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

2. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že Krajský súd v Banskej
Bystrici rozsudkom sp. zn. 13Co/253/2016 zo dňa 28. 11. 2017 vydaným v odvolacom konaní vedenomna základe odvolania žalovaného zrušil rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 9C/258/2014-94 zo dňa
11. 12. 2015 vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi primerané
finančné zadosťučinenie v sume 330 Eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v uvedenom

rozsahu vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo zvyšnej časti rozsudok
súdu prvej inštancie zostal nedotknutý. Dôvodom zrušenia predmetného rozsudku v časti o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia bolo podľa odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu to,
že súd prvej inštancie neodôvodnil akým spôsobom posúdil priznanú výšku primeraného finančného
zadosťučinenia.

3. Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie v tej časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorá sa týkala
nároku na primerané finančné zadosťučinenie zostal predmetom konania na súde prvej inštancie práve
nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Vo vzťahu k tomuto nároku právna zástupkyňa žalobcu
uviedla, že dňa 16. 05. 2014 bol žalobcovi doručený rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK-PC-288/14-
EK zo dňa 26. 02. 2014, vydaný Stálym rozhodcovským súdom Viktória v Žiline, návrh na zrušenie

ktorého podal žalobca na Okresnom súde Banská Bystrica, kde bolo konanie vedené pod sp. zn.
20C/163/2014. Táto skutočnosť vyvolala u žalobcu stresové situácie a psychické vypätie a prerástla
do psychického kolapsu. Na základe toho bol žalobca čiastočne pozbavený spôsobilosti na právne
úkony spojené s nakladaním s finančnými prostriedkami prevyšujúcimi jeho invalidný dôchodok, a to
rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 32Ps/20/2013. Uplatnený nárok na primerané

finančné zadosťučinenie odvodil žalobca od požadovaného bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na
strane žalovaného, pričom jeho výšku považoval za primeranú aj vzhľadom k psychickej ujme, ktorú
utrpel, keď bol v dôsledku konania pred rozhodcovským súdom hospitalizovaný a následne obmedzený
v spôsobilosti na právne úkony rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 32Ps/20/2013 zo
dňa 23. 09. 2014.

4. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že vychádzajúc z
právneho názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici uvedeného v odsekoch 28 a 29 odôvodnenia
jeho rozhodnutia mal za to, že nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie je zmysle
ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa čo do základu dôvodný,

keď rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/258/2014-94 z 11. 12. 2015 zo dňa 11.
12. 2015 bolo právoplatne rozhodnuté o porušení povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 40 ods. 1
Občianskeho zákonníka v súvislosti so znením § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. žalovaným a v nadväznosti
na to o neplatnosti Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8200037095 zo dňa 18. 04. 2011. Ďalej
bola konštatovaná existencia neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá zároveň predstavuje nekalú

obchodnú praktiku žalovaného, keď žalovaný z dojednanej sumy úveru 1 170 Eur zrazil ešte pred
faktickým poskytnutím úveru žalobcovi sumu 168,17 Eur z titulu dohody o poskytnutí služby, ktorá suma
predstavovala 14,37 % z dojednanej sumy úveru a fakticky navyšovala už tak neprimerane vysoko
stanovenú odplatu za poskytnutý úver (76,21 %). Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého
rozsudku uviedol, že pri rozhodovaní o nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie zohľadnil

na strane žalobcu aj tú skutočnosť, že tento napriek neplatnému dojednaniu zmluvy o úvere platil
dohodnuté splátky úveru žalovanému, a to v sumách a dátumoch uvedených v karte klienta až do
23. 07. 2013, keď spolu uhradil sumu 1 641,50 Eur, ktorá skutočnosť nebola sporná. Nebolo tiež
sporné, že žalovaný sa domáhal plnenia z titulu predmetnej zmluvy o úvere v rozhodcovskom konaní,
voči ktorému rozhodnutiu sa žalobca bránil podaním žaloby na Okresnom súde Banská Bystrica v

konaní sp. zn. 20C/163/2014, v ktorom konaní bol aj úspešný. Vo vzťahu k osobe žalobcu okresný
súd uviedol, že žalobca je invalidným dôchodcom, pričom jediným zdrojom jeho príjmu je invalidný
dôchodok v sume 420 Eur, na ktorú skutočnosť poukázala jeho právna zástupkyňa v podaní doručenom
okresnému súdu dňa 22. 04. 2015 (č. l. 47 spisu) v súvislosti so znením § 7 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z.. K predmetnému podaniu pripojila rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

32Ps/20/2013 zo dňa 23. 09. 2014, ktorým bol žalobca obmedzený v spôsobilosti na právne úkony
spojené s nakladaním s finančnými prostriedkami prevyšujúcimi jeho invalidný dôchodok. Konštatoval,
že v odôvodnení predmetného rozsudku sa uvádza, že žalobca je od roku 1996 dlhodobo liečený
na psychiatrickom oddelení Nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta Banská Bystrica z dôvodu jeho
poruchy, ktorá sa prejavuje nehospodárnym vynakladaním finančných prostriedkov. Z uvedeného potom

podľaokresnéhosúduvyplýva,žežalobcaužvčaseuzavretiapredmetnejzmluvyoúverebolinvalidným
dôchodcom napriek jeho veku, pričom žalovaný ako profesionál v oblasti poskytovania úverov mal
povinnosť postupovať pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí finančných prostriedkov k osobe žalobcu s
odbornou starostlivosťou. Okresný súd posudzujúc počet a charakter uvedených porušení povinnostína strane žalovaného, prihliadnuc na osobu žalobcu (invalidný dôchodca, charakter ochorenia, dĺžka
liečby), subjektívny prístup žalovaného k protiprávnemu konaniu (vedomosť o zákonom stanovených
náležitostiach zmluvy, zapracovanie neprijateľnej zmluvnej podmienky navyšujúcej odplatu samu o

sebe neprimeranú) mal za to, že stanovená výška primeraného finančného zadosťučinenia, tak ako je
uvedená vo výroku rozhodnutia, v danom konkrétnom prípade vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam
daného prípadu ako aj vzhľadom k výške bezdôvodného obohatenia v pomere k poskytnutej sume úveru
a charakteru a dĺžke splácania úveru žalobcom, je primeraná. Okresný súd mal ďalej za to, že stanovená
výška primeraného finančného zadosťučinenia plní v dostatočnej miere aj preventívnu funkciu, keďže

žalobca preukázateľne dlhodobo uzatváral a vo veľkom množstve obdobné zmluvy vo vzťahu k ostatným
spotrebiteľom. Zdôraznil, že význam chráneného záujmu vyplýva zo samotného znenia ustanovenia §
3 ods. 5 zákona 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keď toto ustanovenie ochraňuje slabšiu stranu
v spotrebiteľských zmluvných vzťahoch a to spotrebiteľa pred takými zásahmi do jeho chránených práv
a záujmov, ktoré sú v rozpore so zákonom.

5. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalovaný odvolal a v odvolaní uviedol, že
súd prvej inštancie nesprávne a jednostranne vyhodnotil skutočnosti tvrdené žalobcom. V prvom rade
ide o charakter ochorenia žalobcu, ktorý viedol k obmedzeniu jeho spôsobilosti na právne úkony. V
uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní uviedol, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 8200037095
bola uzavretá v roku 2011 a k obmedzeniu spôsobilosti žalobcu na právne úkony došlo rozhodnutím

súdu až v roku 2014. Zdôraznil, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný mal vedomosť o
skutočnostiach spojených s ochorením žalobcu. Táto skutočnosť preto ani následne nemohla mať vplyv
na rozhodnutie súdu v neprospech žalovaného. Druhou nesprávne vyhodnotenou skutočnosťou je podľa
žalovaného záver súdu prvej inštancie o tom, že v prípade žalobcu išlo o invalidného dôchodcu. Z
odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo by práve táto skutočnosť mala

predstavovať akýsi negatívny prvok alebo viesť k negatívnemu posudzovaniu vo vzťahu k žalovanému.
Ani v čase uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere a ani v súčasnosti nie je vo vzťahu k skúmaniu
druhu príjmu - dôchodok predpísaná osobitná metodika, či postup, ktorý by zavádzal osobitné, či
zvláštne požiadavky vo vzťahu k poskytovateľovi úveru. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnocoval
aj konanie žalovaného, a to predovšetkým tam, kde poukazuje na protiprávne konanie súvisiace s

náležitosťami zmluvy. Z prvého rozsudku v tejto veci (č. k. 9C/258/2014-94 z 11. 12. 2015) vyplýva,
že súd vychádzal z nedostatku obsahových náležitostí zmluvy, konkrétne RPMN, termínu konečnej
splatnosti úveru a takzvaného „rozčleňovania splátok“. Od vydania uvedeného rozhodnutia však súdna
prax prijala podstatné stanoviská k jednotlivým obsahovým náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ktoré majú práve ten význam, že popierajú súdom tvrdenú protiprávnosť konania žalovaného.

V uvedenej súvislosti poukázal žalovaný na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo/146/2017 a tiež na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, kde Súdny dvor EÚ uviedol, že
článok 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o spotrebiteľských
úveroch a o zrušení smernice Rady 87/102/ES sa má vykladať v tom zmysle, že nič nebráni tomu, aby
členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade ak zmluva o úvere neobsahuje

všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, tak táto zmluva sa bude považovať za
zmluvu o úvere bez úrokov a bez poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť
možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Medzi takéto údaje rozhodne ani „rozpisovanie
splátok“, ani konečná splatnosť úveru nepatrí. V prípade „rozpisovania splátok“ Najvyšší súd SR
konštatoval, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie

toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej - ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných podľa
zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej
amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu úrok a poplatky). Pokiaľ
ustanovenie § 10 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy výška alebo počet, či termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je za použitia eurokonformného výkladu potrebné dospieť k

záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Vo vzťahu k RPMN v súvislosti
s tvrdením žalovaného, že RPMN sa ako údaj zmluvy dohodnúť nedá, poukázal žalovaný v odvolaní
na uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co/839/2016 zo dňa 29. 06. 2016. V závere odvolania
žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v tejto časti (v
časti nároku na primerané finančné zadosťučinenie) zamieta.

6.KrajskýsúdvBanskejBystriciakosúdodvolací(§34CSP),prejednalodvolaniežalovanéhovrozsahu
a z dôvodov daných ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia§ 385 ods. 1 CSP (a contrario) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia
§ 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích námietok žalovaného, ktorý v odvolaní okresnému súdu vytkol, že nesprávne vyhodnotil
skutočnosti tvrdené žalobcom, čo znamená, že si uplatnil odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365
ods. 1 písm. f) CSP - t. j. namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam.

8. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie
pri rozhodovaní o nároku žalobcu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal
z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, kde sa uvádza: „Proti
porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa, môže sa tento proti
porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý si na súde úspešne uplatní

porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá“. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie pri posúdení splnenia predpokladov citovaného ustanovenia
vychádzal z toho, že porušenie práv žalobcu - spotrebiteľa žalovaným bolo konštatované rozsudkom

Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/258/2014-94 zo dňa 11. 12. 2015, ktorým súd prvej
inštancie okrem iného právoplatne rozhodol o tom, že Zmluva o revolvingovom úvere č. 8200037095,
uzatvorená medzi stranami sporu dňa 18. 04. 2011 je neplatná, pričom konštatoval, že v zmluvnom
vzťahu žalobcu a žalovaného, založenom predmetnou zmluvou o revolvingovom úvere boli porušené
spotrebiteľské práva žalobcu. Uvedenú skutočnosť považoval okresný súd vo vzťahu k naplneniu

predpokladov ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 270/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia žalobcovi za rozhodujúcu. V uvedenej súvislosti odvolací súd
uvádza, že pokiaľ žalovaný v odvolaní polemizuje so závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k porušeniu
spotrebiteľských práv žalobcu, ktoré závery sú premietnuté do už právoplatných výrokov rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/258/2014-94 zo dňa 11. 12. 2015, tak táto polemika -

argumentácia žalovaného už nemôže byť predmetom tohto odvolacieho konania z hľadiska opätovného
preskúmavania právoplatných výrokov rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/258/2014-94
zo dňa 11. 12. 2015, pretože je to neprípustné. Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd odvolaciu
námietkužalovaného,týkajúcusanesprávnehovyhodnoteniaporušeniaprávnychpovinnostížalovaným
pri uzatváraní predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere, za neopodstatnenú.

9. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo záverov rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
13Co/253/2016 zo dňa 28. 11. 2017, (ktorým krajský súd ako súd odvolací rozsudok Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 9C/258/2014-94 zo dňa 11. 12. 2015 vo výroku o primeranom finančnom
zadosťučinení zrušil a v uvedenom rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie) vysvetlil

v odôvodnení svojho rozhodnutia, prečo považoval primerané finančné zadosťučinenie v sume 330
Eur za - vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu - opodstatnené. Odstránil tým vadu svojho
predchádzajúceho rozhodnutia vo vzťahu k nároku na primerané finančné zadosťučinenie, keď odvolací
súdrozsudkomsp.zn.13Co/253/2016zodňa28.11.2017predchádzajúcirozsudoksúduprvejinštancie
práve vo výroku o primeranom finančnom zadosťučinení zrušil z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie v tejto časti (v časti nároku na primerané finančné zadosťučinenie) nepovažoval za
dostatočne odôvodnené. Súd prvej inštancie v súlade s intenciami odvolacieho súdu vyjadrenými v jeho
rozsudku sp.zn.13Co/253/2016zodňa28.11.2017svojerozhodnutieouloženípovinnostižalovanému
zaplatiť žalobcovi z titulu primeraného finančného zadosťučinenia sumu 330 Eur, v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia riadnym spôsobom, v súlade s ustanovením § 220 CSP odôvodnil tak, že

z obsahu odôvodnenia je zrejmé, prečo súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy
330 Eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Žalovaný v odvolaní vo vzťahu k dôvodom
rozhodnutia súdu prvej inštancie neuviedol žiadne relevantné odvolacie námietky, spôsobilé zvrátiť
správnosť záverov odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, kde súd prvej inštancie
vysvetlil, že vo vzťahu k priznanej výške primeraného finančného zadosťučinenia bral do úvahy aj

skutočnosti týkajúce sa žalobcu v tom slova zmysle, že k uzatváraniu Zmluvy o revolvingovom úvere
č. 8200037095 zo dňa 18. 04. 2011 žalovaný nepristupoval ako profesionál v danej oblasti s náležitou
odbornou starostlivosťou tak, aby neboli porušené práva žalobcu - spotrebiteľa, ktorý sa navyše aj
pre okolnosti súvisiace s uvedenou zmluvou o revolvingovom úvere dostal do takej situácie, že bolrozhodnutím súdu obmedzený v spôsobilosti na právne úkony (rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 32Ps/20/2013).V uvedenej súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 7 ods.
1 zákona č. 129/2010 Z. z., do ktorého je premietnutá požiadavka, kladená na poskytovateľa úveru,

aby pristupoval ku skúmaniu schopnosti spotrebiteľa splácať úver s náležitou odbornou starostlivosťou.
Neobstojí preto argumentácia žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil tvrdenia žalobcu
súvisiace s jeho zdravotným stavom a s tým, že je invalidným dôchodcom, keď pri rozhodovaní o nároku
na primerané finančné zadosťučinenie zobral do úvahy aj špecifické okolnosti na strane žalobcu a keď
v konečnom dôsledku priznal žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výroku jeho rozsudku

uvedenej sume 330 Eur, ktorú odvolací súd považuje zhodne so súdom prvej inštancie vzhľadom k
okolnostiam daného prípadu, k výške poskytnutého úveru a k výške bezdôvodného obohatenia na
strane žalovaného, za primeranú.

10.Nazákladeuvedenýchskutočnostíodvolacísúdodvolanímnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancie
ako vecne správny podľa ustanovenia § 378 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).