Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. september 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/294/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2109208917
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2109208917.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: V. T., nar.
XX.XX.XXXX, I., K. X, zastúpený splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Korytár s.r.o., Sladovnícka
13, Trnava, IČO: 47 243 279, proti žalovanému: V. S., nar. XX.XX.XXXX, R. X, I., o zaplatenie
29.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
13C 174/2009-426 zo dňa 17. júla 2018 vo výroku I., III., IV. a V., takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III., IV. a V. p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi 27.553,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 3% ročne počítaným zo sumy
27.553,- eur od 10.03.2009 do zaplatenia, do 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku
žalobu zamietol, výrokom III. rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 89,2%, výrokom IV. rozhodol, že štát má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v
rozsahu 94,6% a výrokom V. rozhodol, že štát má nárok na náhradu trov konania štátu voči žalobcovi
v rozsahu 5,4%.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil citáciou § 132 ods. 1, § 588, 599, § 420 ods. 1, 3,
§ 442 ods. 1, ods. 3, § 443 Občianskeho zákonníka, § 7 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 88, § 90 ods. 1 písm.
a), § 96 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z., § 52 ods. 8 vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 227/2004 Z.z.,
§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 470 ods. 1,
článku 17, článku 5, článku 2 ods. 1, § 149, § 150 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

3. Vecneargumentovaltým,žepovykonanomdokazovanídospelkzáveru,žežalobajevčastidôvodná,
pričom vychádzal z toho, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby ako vlastník
motorového vozidla. Súd má za to, že z dôkazov vykonaných v konaní bolo preukázané vlastníctvo
žalobcu k predmetnému motorovému vozidlu, pričom toto vlastníctvom mal preukázané tak kúpnou
zmluvou č.l. 5, ako aj výpoveďou žalobcu a svedeckými výpoveďami svedkov S. a pána O. a W..
Súd konštatuje, že svedkovia zhodne tvrdili podpis dotknutej zmluvy, ako aj odovzdanie peňažných
prostriedkov v hotovosti pri podpise zmluvy, pričom sprostredkovane dosvedčil vlastníctvo aj svedok W..

Z obsahu daňových priznaní žalobcu za rok 2008 a 2009 mal súd preukázané, že žalobca disponoval v
rámci podnikania dostatočnými príjmami, aby si toto motorové vozidlo mohol dovoliť zaplatiť, odhliadnuc
od toho, že mal si na uvedené vozidlo vziať pôžičku. Súd k časovému sledu vlastníctva motorového
vozidla dospel k záveru, že vozidlo bolo do podpisu a odovzdania motorového vozidla vo vlastníctvesvedka H. S. staršieho a následne vo vlastníctve žalobcu, až do vzniku nehody. Vo vzťahu k tvrdeniu
žalovaného, že vlastníkom bol v čase nehody Ing. H. S., súd konštatuje, že toto sa v konaní žalovanému
nepodarilo preukázať, napriek enormnej snahe žalovanej strany, a to tak žiadnym listinným dôkazom,

ako ani svedeckou výpoveďou niektorého svedka, pričom svedecká výpoveď svedka B. je v tomto
nepoužiteľná, keďže tento sa len domnieval, že mu niečo patrilo, ale žiadny titul nadobudnutia nemal.
Súd vo vzťahu k údajnému vlastníctvu motorového vozidla svedkom B. konštatuje, že tak zo svedeckej
výpovede svedka W., ktorý uviedol, že svedok B. bol využitý ako prostredník pri vybavovaní prihlásenia
vozidla, ako aj z výpovede samotného svedka B., ktorý uviedol, že sa cítil ako vlastník, čo neskôr

doplnil, že ako papierový vlastník vozidla, pričom však vozidlo nikdy nekúpil. Súd nemal pochybnosti o
pravdivosti výpovede svedka B., ktorý sa snažil zodpovedať všetky otázky, pričom však z obsahu jeho
výpovede plynulo, že niektoré aspekty ohľadne motorového vozidla mu unikajú (reálnosť vlastníctva,
pojem vlastníctva). Žalovaná strana opakovane poukazovala na to, že žalobca jeho právny predchodca
nepostupovali v súlade so zákonom, a preto je spochybnená aktívna vecná legitimácia žalobcu. Na
uvedené poukázal aj Krajský súd v zrušujúcom rozhodnutí a uložil povinnosť súdu prvej inštancie zistiť

pohyb vo vlastníctve motorového vozidla a reálne zaplatenie kúpnej ceny. Súd má za to, že svedok Ing.
H. S. (a aj jeho právny nástupca - žalobca) nepostupoval v súlade so zákonom od času dovozu vozidla
na územie Slovenskej republiky, nakoľko neprihlásil vozidlo do evidencie v zákonom stanovenej lehote,
ani nevykonal všetky potrebné úkony k takémuto prihláseniu, používal vozidlo v cestnej premávke, načo
toto nebolo spôsobilé a dokonca nemal uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, čo bolo preukázané potvrdením od Slovenskej kancelárie
poisťovateľov. Súčasne uvedené vzťahuje aj na žalobcu, ktorý takto postupoval od kúpy vozidla dňa
20.01.2009. Všetky uvedené skutočnosti však nie sú spôsobilé vyvrátiť tvrdenia a dôkazy o aktívnej
vecnej legitimácii žalobcu, ktorý síce porušoval právne predpisy (čo sa týka prihlásenia, zákonnej
poistky), čo však neznamená, že nebol vlastníkom vozidla, čo preukazujú tvrdenia, žalobcu, listinné

dôkazy (kúpna zmluva), ako aj svedecké výpovede svedkov S. a svedka W., tak čo sa týka vlastníctva,
ako aj zaplatenia kúpnej ceny v hotovosti s poukazom na výpoveď svedka O.. Súd sa stotožnil s
argumentáciou žalobcu a svedka S., že pri predaji vozidla za tak vysokú cenu medzi fyzickými osobami
môžu byť prítomní svedkovia, aj keď pri iných obchodoch by neboli prítomní. Súd súčasne uvádza, že z
obsahu záznamu z dopravnej nehody mal preukázané, že na vozidle bolo číslo C00491, aj tu však súd

dospel k záveru, že toto číslo bolo na vozidlo umiestnené neoprávnene, čo však rovnako nespochybňuje
vlastníckeprávožalobcu.Súdvykonalrozsiahledopytyzaúčelomzabezpečenianavrhovanýchdôkazov
žalovaným, avšak takéto sa nepodarilo získať. Vlastníckemu právu žalobcu naopak svedčí výpoveď
svedka S., ako aj jeho účasť pri nehode, kde však tento príslušníkmi policajného zboru nebol zaznačený
ako vlastník, ale ako tretia osoba. Svedecká výpoveď pána W. súčasne vyvracia aj doklady, ktoré by

mohli preukazovať jeho vlastníctvo k veci. Súčasne samotný žalovaný uviedol, že spolupracoval so
svedkom W. pri vybavovaní prihlasovania vozidiel, čo patrilo k bežnej činnosti svedka W.. Súd ďalej
konštatuje, že v konaní žalovaný predložil doklad č.l. 40 (v kópii), ktorý nie je vzhľadom na obsah č.l.
173-188 (Spisový materiál Obvodného úradu v Senci č.j. 2009/61, ktorý sa týkal úplne iného vozidla)
zjavne pravý, a ktorý žalovaný nepredložil v origináli ani kópii, ktorou disponuje. Súd má tiež za to, že

je štandardnou situáciou, že prihlasovanie vozidiel, aj z dovozu vybavujú špecializované organizácie,
ktoré majú na to oprávnenie. V tomto prípade to realizovali fyzické osoby, aj keď pri tom nedodržiavali
právne predpisy, čo však nie je predmetom tohto konania a za čo si nesú zodpovednosť samotné
tieto osoby a nemožno ich prenášať na žalobcu v podobe nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Súd
vyhodnotil aj odovzdanie kúpnej ceny v hotovosti ako reálne, pričom uvedenému svedčili všetky dôkazy

avkonanísatútoskutočnosťvyvrátiťžalovanémunepodarilo.Súdmátiežzato,ževzhľadomnapriebeh
uzavretia kúpnej zmluvy (písomne za prítomnosti svedkov) a obsah daňových priznaní žalobcu (ktoré
svedčia dostatku obehu peňazí pre takýto obchod), a keďže neboli predložené dôkazy, ktoré by uvedené
vyvracali, ani sa takéto skutočnosti nepodarilo zistiť, súd dospel k záveru, že peňažné prostriedky boli
reálne odovzdané. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že žalobca bol vlastníkom motorového

vozidla v rozhodnom čase vzniku dopravnej nehody, a je teda aktívne legitimovaný na podanie žaloby.
Súd má ďalej za to, že vzhľadom na uvedené zistenia by bolo zadovažovanie ďalších dôkazov
bezpredmetné, nakoľko súd dospel k záveru, že žalobca bol vlastníkom vozidla a aj prípadné iné údaje
uvedené v správnom spise nebudú relevantné, nakoľko tieto boli poskytované za účelom prihlásenia
vozidla, o čom svedčí aj obsah pripojeného správneho spisu, kde rovnako bol ako vlastník označovaný

svedok B., avšak vlastníkom bol svedok S..
Po zistení, že žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby, ako vlastník veci skúmal súd
vznik škody, konanie žalovaného ako škodcu a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a konaním
žalovaného. V konaní bolo nesporné, že škoda vznikla, ako aj to, že ju spôsobil žalovaný svojím vedenímmotorového vozidla. Tu súd musí konštatovať, že žalovaný konal v rozpore s právnymi predpismi,
a to v tom smere, že porušil svoju povinnosť počínať si tak, aby nedošlo k vzniku škody § 420 OZ
a súčasne porušením povinnosti podľa § 7 a § 15 zákona č. 315/1996 Z.z., čo bolo preukázané

jednoznačnezáznamomzdopravnejnehody,kdepríslušnícipolicajnéhozborukonštatovali,žežalovaný
neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam a súčasne vozidlo viedol nesprávnym smerom, alebo
po nesprávnej strane, okraja vozovky, čo spôsobilo vznik dopravnej nehody a tým aj vznik škody
na motorovom vozidle. Vzhľadom na uvedené mal súd preukázaný vznik škody, protiprávne konanie
žalovaného, ktoré spočívalo v porušení dopravných predpisov a aj príčinnú súvislosť medzi konaním

žalovaného a vznikom škody, nakoľko keby tento viedol motorové vozidlo v súlade s právnymi predpismi
nedošlo by k nehode, ani vzniku škody. Súd následne skúmal, aký rozsah náhrady škody priznať
žalobcovi voči žalovanému vzhľadom na uplatnený nárok vo výške 29.000,- eur, keďže v zmysle hore
citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka (v ods. 34-38) má žalobca nárok na náhradu škody
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku. V zmysle § 442 sa má poškodenému uhradiť skutočná
škoda a to v peniazoch. Skutočnou škodou je nutné rozumieť takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie

majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodovou udalosťou. Škoda má vyjadriť porovnanie
majetkového stavu poškodeného pred a po poškodení, preto aj rozsah náhrady v peniazoch musí
zohľadňovať výšku prostriedkov nutných k obnoveniu pôvodného majetkového stavu. V danom prípade
jepotrebnémaťnazreteli,žežalobcaakopoškodenýužívalautomobil,zavineníminéhomutotoužívanie
bolo znemožnené a nie je možné po žalobcovi požadovať, aby na nehodu sám doplácal. S poukazom

na uvedené kritériá bol súd toho názoru, že v danom prípade bolo potrebné stanoviť obvyklú trhovú cenu
nákladného motorového vozidla žalobcu ku dňu dopravnej nehody a od tejto odpočítať finančnú čiastku,
za ktorú možno predať zvyšky vozidla. Súd konštatuje, že znaleckým posudkom č. 23/2010 od Ing. H.
Q. bola stanovená reprodukčná obstarávacia cena na sumu 28.153,- eur a hodnota predajných zvyškov
na sumu 600,- eur. Odčítaním hodnoty predajných zvyškov vo výške 600,- eur od hodnoty reprodukčnej

obstarávacej ceny v sume 28.153,- eur bola stanovená skutočná škoda na sumu 27.553,- eur, ktorú súd
priznal žalobcovi ako dôvodnú časť nároku voči žalovanému. Súd vychádzal pri priznaní skutočnej škody
z vypracovaného znaleckého posudku, pričom neprihliadol na argumentáciu žalovaného o prílišnej
výške škody, nakoľko tento svoju argumentáciu ničím nepodporil, resp. nepreukázal, a teda neuniesol
v tejto časti dôkazné bremeno. Súd uvádza, že nestačí namietať výšku škody zvlášť ak je preukázaná

znaleckým posudkom, ale je potrebné predložiť adekvátny dôkaz o tom, že výška škody je iná. Súd
súčasne má za to, že dôkazom o inej výške škody nie je colná deklarácia Ing. H. S., nakoľko tento nebol
vlastníkom v čase nehody, a ak by aj bol treba vychádzať z hodnoty veci v čase vzniku poškodenia.
Súd uvedené by prirovnal k situácii, že kúpi obraz, ktorého kúpna cena môže byť napr. 2.000,- eur, ale
skutočná hodnota môže byť podstatne vyššia, pričom ak sa vec zničí, je potrebné nahradiť jej aktuálnu

cenu a nie pôvodné náklady na jej obstaranie. V tomto smere mal súd skutočnú škodu spoľahlivo
preukázanú znaleckým posudkom a v ňom uvedenými zisteniami. Súčasne súd žalobcovi priznal úroky
z omeškania z uvedenej sumy od 01.03.2009 až do zaplatenia, pričom vychádzal zo skutočnosti, že
žalovanému bola vo výzve uložená lehota na plnenie 10 dní a zásielka odovzdaná na poštovú prepravu
dňa 18.02.2009, t.j. k doručeniu mohlo prísť najskôr 19.02.2009. Súd však vychádzal aj z výzvy zo

dňa 03.03.2009, kde bola určená dodatočná lehota na plnenie 5 dní a z podacieho lístka k tejto výzve,
ktorá bola zaslaná na poštovú prepravu dňa 03.03.2009, a teda mohla byť doručená žalobcovi najskôr
04.03.2009, a preto lehota na plnenie mohla uplynúť najskôr 09.03.2009. Vzhľadom na uvedené súd
priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 27.553,- eur spolu s úrokmi z omeškania 3% ročne počítané
zo sumy od 10.03.2009 až do zaplatenia a v prevyšujúcej výške žalobu zamietol.

Súd záverom uvádza, že právny zástupca žalobcu podal na súde dňa 17.05.2018 podanie, kde žiadal
ospravedlniť svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti, hospitalizácie spojenej s
operačnýmzákrokomspredpokladanýmukončenímpráceneschopnostivjúli,auguste.Právnyzástupca
uviedol, že nemôže zabezpečiť substitučné zastúpenie koncipientom, lebo tento je do 30.06.2018 v
zahraničí. Ďalej v podaní bolo uvedené, že ak klient bude súhlasiť, právny zástupca sa dá zastúpiť

substitučne. Dňa 22.05.2018 tesne pred pojednávaním bolo súdu telefonicky oznámené ospravedlnenie
spolu so žiadosťou o odročenie pojednávania (viď úradný záznam č.l. 411).
Súd na žiadosť právneho zástupcu žalovaného o odročenie pojednávania neprihliadol a vec prejednal,
nakoľko žiadosť vyhodnotil ako nepodanú včas. Súd konštatuje, že žalovaná strana požiadala o
odročenie až tesne pred pojednávaním (pár minút - ospravedlnenie bolo donesené do pojednávacej

miestnosti počas predchádzajúceho pojednávania), pričom o odročenie mohlo byť požiadané už v
ospravedlnení, resp. už 10.05.2018 (čas začiatku práceneschopnosti právneho zástupcu), čo sa však
nestalo. Súčasne v žiadosti o ospravedlnenie (odročenie) nebolo uvedené, že právny zástupca sa
pokúsil o zabezpečenie substitučného zástupcu z radov advokátov, na čo podľa zákona aj plnej mocič.l. 250 bola oprávnená. Vzhľadom na uvedené súd už pojednávanie za nesúhlasu protistrany neodročil
a vec prejednal, nakoľko má za to, že žiadosť o odročenie nebola podaná včas, neobsahovala zákonné
náležitosti a vzhľadom na spôsob jej podania (čas) ju musel súd posúdiť ako účelovú, zneužívajúcu

právo s cieľom oddialiť súdne rozhodnutie. Ďalej má súd za to, že žalovaná strana vedela dlhodobo
o termíne a napriek tomu zostala procesne nečinná. Súd súčasne vykonal všetky dôkazy, ktoré boli
navrhnuté procesnými stranami, respektíve sa ich pokúsil zabezpečiť.
Súd vzhľadom na výšku žalovanej pohľadávky, umožnil túto žalovanému splatiť v lehote 90 dní od
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, nakoľko vzhľadom na výšku žalovanej pohľadávky má súd za

to, že je na mieste túto lehotu predĺžiť.

4. Súd o náhrade trov konania rozhodol v súlade s citovanými predpismi (§ 255 ods. 1 a 2, § 257,
§ 262 ods. 1 a 2 a podľa čl. 4, § 258 ods. 1, § 259 CSP) tak, že ich náhradu priznal žalobcovi
ako účastníkovi úspešnejšiemu v konaní. Súd vypočítal čistý úspech žalobcu nasledovne. Žalobca sa
domáhal zaplatenia sumy 37.306,71 eur (sumy 29.000,- eur a vyčíslených úrokov z omeškania vo výške

8.306,71 eur vypočítaných ku dňu vyhlásenia rozhodnutia), pričom bol úspešný čo do sumy 35.291,24
eur (suma 27.553,- eur a vyčíslené úroky z omeškania ku dňu vyhlásenia rozsudku v sume 7.738,24
eur). Hrubý úspech žalobcu predstavuje 94,60% (vypočítané ako 35.291,24 eur delené 37.306,71 eur
x 100 = 94,60 %) a úspech žalovaného 5,4%. Od takto vypočítaného hrubého úspechu žalobcu 94,6%
odčítal súd úspech žalovaného 5,4% a dospel k čistému úspechu žalobcu 89,2%.

Štátuvzniklivkonanívýdavkypoukázanímznalečnéhovovýške237,10eur zrozpočtovýchprostriedkov
tunajšieho súdu priznaných znalcovi ako znalečné, ktoré boli priznané uznesením tunajšieho súdu č.k.
13C/174/2009-109 zo dňa 13.03.2012 a boli vyplatené zo štátnych rozpočtových prostriedkov. Súd štátu
podľa článku 4 ods. 2 a ustanovenia § 259 Civilného sporového poriadku priznal náhradu uhradených
výdavkov s ohľadom na výsledok konania (strany boli úspešné v konaní v pomere 94,60% : 5,4%) a to

voči žalobcovi vo výške 94,6% a voči žalovanému v rozsahu 5,4%.
O výške náhrady trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

5. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a to vo všetkých výrokoch, okrem výroku II., z
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) Civilného sporového poriadku. Z hľadiska

právneho posúdenia namietal legitimáciu a výšku škody. Súd sa zaoberal aj reálnou možnosťou
zaplatenia kúpnej ceny, pričom spis obsahuje aj žalobcovu žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku.
Sám žalobca uviedol, že na kúpnu cenu si požičal 29.000,- eur, nemal finančné prostriedky, preto
požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Neuviedol však od koho si mal peniaze požičať, ani
súd sa touto podstatnou okolnosťou nezaoberal. Súd nevykonal dôkaz, ktorý sám pripustil teda, že

uložil žalobcovi predložiť výpis z účtu za obdobie január 2008 až január 2009. Na pojednávanie dňa
30.01.2018 súd uložil právnym zástupcom zabezpečiť účasť klientov, na pojednávanie sa však dostavili
žalobca, žalovaný ako aj svedkovia. Súd však musel pojednávanie z dôvodu časovej tiesne odročiť,
bolo povedané, že bude vypočutý žalobca, žalovaný ako aj svedok W., to sa nepochybne nachádza
na zvukovom zázname, pričom v zápisnice je uvedený iba svedok W.. Súd nepostupoval správne,

nerešpektoval usmernenie odvolacieho súdu, nevykonal dôkazy, ktoré sám pripustil a ktoré boli potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ďalším dôvodom, prečo bol výsluch žalobcu dôležitý je i to, že
zmluva obsahuje plnomocenstvo udelené predávajúcim kupujúcemu, teda Ing. S., ku všetkým právnym
úkonom spojeným s evidenciou a pridelením evidenčného čísla. Toto predstavuje teda príkaznú zmluvu
a z jej plnenia zodpovednosť nesie povinná strana, na čo bolo i poukazované zo strany žalovaného ako

nedostatok pasívnej legitimácie. Má preto za to, že bolo potrebné sa vysporiadať aj s touto právnou
skutočnosťou. Podotkol, že p. S. v minulosti opakovane dovážal autá zo zahraničia, vedel ako prebieha
schvaľovací proces, vedel, že žiadateľ musí byt' totožný s vlastníkom, musí preukázať nadobúdací titul,
plnomocenstvomusíbyťoverené.IvrozhodnomčasesvedokW.vedel,že p.S.predalvozidložalobcovi
a podľa výpovede svedka ho o vybavenie požiadal S., ktorý kúpnu zmluvu mal k dispozícii, bol by mu túto

kúpnu zmluvu aj odovzdal. Taktiež poukazuje na výpoveď svedka O. na to, že žalovaný, svedok S. ako
predávajúci žije so sestrou žalobcu. Táto vzťahová väzba ako aj potreba medzi takto blízkymi osobami
vyhotovovaťsvedeckúvýpoveďvlogickejspojitostisadministratívnymispismiatiežnevysvetleniaodkiaľ
sa zobrala ŠPZ z úplne iného dovážaného vozidla dokazuje, že išlo o fiktívny právny úkon. Pokiaľ by súd
vykonal dokazovanie v navrhovanom smere, teda že by boli preverené všetky dovozy zainteresovaných

subjektov zo zahraničia, následných administratívnych konaní, teda na koho všetkého boli jednotlivé
dovozy schvaľované bolo by nepochybné, že nemajú nič spoločné s reálnymi vlastníckymi vzťahmi,
v tomto smere poukazuje na výpoveď svedka B.. Takéto konanie obchádzajúce zákonom stanovené
povinnosti a smerujúce k snahe obísť povinnosť zdaňovania pri opakovaných dovozoch, nemôže byťdôveryhodnými svedeckými výpoveďami, dokladajúcimi i takýmto spôsobom vlastníctvo. Pokiaľ ide o
reálne vyplatenie ceny, svedok O. je síce na listine podpísaný, ale sám uviedol, že zmluvu nečítal,
nevidel, či sa tam uvádzaná suma aj vyplácala. Rovnako absentuje fakt, že ak by zmluva v písomnej

forme skutočne mala osvedčovať, že tento právny úkon je reálny, tak nepochybne by bola odovzdaná
W., B. i žalovanému, ktorí na vozidle buď jazdili alebo vec registrácie na obvodnom úrade mali vybaviť.
Súd nepostupoval správne, keď nevykonal dôkazy, ktoré sám ustálil v zmysle pokynu krajského súdu,
čím znemožnil procesnej strane riadne uplatniť svoje práva, neustálil dostatočne skutkový stav, dospel
k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Z hľadiska vyhodnotenia dokazovania nie je možné stotožniť

ani s tým, keď príjmy z daňových priznaní boli dokladované, súd k otázke reálneho vyplatenia ceny
toto považoval za dôveryhodné. Súd sa nevysporiadal s tvrdením predávajúceho, že vozidlo nebolo
ani škrabnuté, taktiež s argumentáciou právnej stránky zodpovednosti z plnomocenstva. Žalovaný
by totiž rozhodne neprisľúbil konanie na príkaz p. W. na vozidle, ktorého hodnota bola jeden milión
slovenských korún, naviac bez havarijného poistenia, ale vychádzal z hodnoty, ktorá bola uvádzaná v
colnejdeklaráciínamenoS..Žalovanýbolschopnýpreprípad,žehavarovalnavozidlezaplatiťibaškodu

podľa deklarácie, pričom vychádzal z listiny, ktorú mal k dispozícii a takéto jeho správanie bolo rozumovo
zodpovedné, primerané a zodpovedajúce dobrým mravom. Zároveň žalovaného právna zástupkyňa
informovala o svojej práceneschopnosti v snahe zabezpečiť substitúciu, s čím nesúhlasil. Vyhradila si
doplnenie dokazovania, či rozdiel medzi ním vynaloženou sumou na dovoz vozidla p. S. a údajnou
kúpnopredajnou cenou aj riadne zdanil. Týmto postupom mu však odňatá možnosť konať pred súdom.

6. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom splnomocnenkyne. Rozhodnutie
považuje za vecne správne, dostatočne odôvodnené. K otázke aktívnej vecnej legitimácie poukázal
na to, že kúpna zmluva ako nadobúdací titul bola uzavretá, vozidlo bolo predávajúcim žalobcovi ako
kupujúcemu odovzdané a žalobca zaplatil kúpnu cenu, čo zhodne tvrdia všetci účastníci kúpnej zmluvy

ako aj tretie osoby ktoré boli pri podpise kúpnej zmluvy a odovzdávaní vozidla. Žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno a žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátil, že by k uzavretiu kúpnej zmluvy
nedošlo. Jeho tvrdenia sú iba hypotetické, ničím nepodložené domnienky, ktoré stoja proti výpovedi
predávajúceho, kupujúceho a dvoch svedkov, ktorí boli pri podpise kúpnej zmluvy. Pokiaľ ide o ostatné
dokumenty a to objednávka na kontrolu originality, kde ako vodič a vlastník vystupuje A. W., odborný

posudok o kontrole originality kde ako prevádzkovateľ vozidla je tiež A. W. ide len o osobu poverenú
predávajúcim na zabezpečenie jednotlivých úkonov v súvislosti s evidenciou vozidla. Skutočnosť, že na
dokladochjeuvedenýA.W.ešteneznamená,žetentobolajvlastníkomvozidlauvedenéúradyasprávne
orgány nie sú orgánmi evidencie alebo rozhodovania o vlastníckom práve k vozidlu. A. W. nesvedčí
nijaký titul nadobudnutia vozidla, nikdy sa vlastníkom nestal a ani sa nikdy nemohol stať. Okrem toho

aj zo samotnej výpovede A. W. a Y. B. vyplýva, že neboli nikdy vlastníkmi motorového vozidla ani
sa nikdy necítili byť vlastníkmi vozidla. Čo sa týka reálne spôsobenej škody žalobca poukazuje na
priebeh konania, na to, že znalec bol vypočutý na pojednávaní, teda, že právny zástupca žalovaného
sa nedostavil. Žalobca považuje súčasnú argumentáciu žalovaného za účelovú, pretože si je vedomý,
že v dnešnej dobe už nie je možné vykonať opakované znalecké dokazovanie. Žalobca má za to,

že dokazovanie bolo vykonané dostatočne na to, aby bolo vo veci rozhodnuté a to bez akýchkoľvek
pochybností v správnosť tohto rozhodnutia, odôvodnenie je presvedčivé, navrhuje rozsudok potvrdiť a
priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie

bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) Civilného

sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch v medziach
daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového

poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového
poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného
sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súduprvej inštancie je v napadnutých výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

8. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu
prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce

doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu
iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v
odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy,

že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

10. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na zaplatenie sumy 29.000,- eur s úrokom z omeškania
vo výške 3% ročne zo sumy od 01.03.2009 do zaplatenia. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov
dokazovania dospel k záveru, že v súdenom spore je požiadavka žalobcu opodstatnená v rozsahu sumy

27.553,- eur s úrokom z omeškania vo výške 3% zo sumy 27.533,- eur od 10.03.2009 do zaplatenia,
keďže bol preukázaný vznik škody, protiprávne konanie žalovaného spočívajúce v porušení dopravných
predpisov, príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody a priznal skutočnú škodu vo
výške 27.533,- eur stanovenú v zmysle znaleckého posudku Ing. Igora Morávka. Vzhľadom na rozsah a
dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či procesným postupom súdu

prvejinštanciedošlokporušeniuprávanaspravodlivýsúdnyproces,čikonaniemáinúvadu,ktorámohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil uplatnený nárok.

11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,

keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

12. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) Civilného
sporového poriadku.

13. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený

vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

14. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami

strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods.
2 Civilného sporového poriadku). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou
každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočnédôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu
prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie
(porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-VIII).

15. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom

opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a
právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a
námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný sa dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je
postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

16. Vsúvislostistýmtoodvolacímdôvodomžalovanýnamietalodňatiemožnostiobrany,nakoľkoprávna
zástupkyňa žalovaného informovala o svojej práceneschopnosti, mala snahu zabezpečiť substitúciu, s
čím žalovaný nesúhlasil, vyhradila si doplnenie dokazovania po výsluch svedka S..

17. Pokiaľ ide o námietku odňatia možnosti konať pred súdom prvej inštancie takým postupom, že súd

konal v neprítomnosti právnej zástupkyni žalovaného a žalovaného, napriek ospravedlneniu, je potrebné
uviesť, že žalovaný nekonkretizuje v aký deň sa malo pojednávanie uskutočniť. Z obsahu spisu je
zrejmé, že by malo ísť o pojednávanie určené na 22.05.2018, pričom právna zástupkyňa žalovaného sa
na uvedené pojednávanie ospravedlnila podaním zo dňa 14.05.2018 doručeným 17.05.2018 z dôvodu
práceneschopnosti, substitúciu sa jej nepodarilo zabezpečiť. K podaniu doložila doklad o dočasnej

práceneschopnosti vystavený 10.05.2018. Ďalej sa v spise nachádza úradný záznam spísaný dňa
22.05.2018 o 9.30 hod. o telefonickom oznámení právnej zástupkyne žalovaného, že ospravedlňuje
neúčasť svoju aj žalovaného a žiada o odročenie pojednávania. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa
22.05.2018 so začiatkom pojednávania o 10.00 hod. vyplýva, že sa nedostavil žalovaný a jeho právna
zástupkyňa, súd pojednával v ich neprítomnosti. Uvedený postup súd prvej inštancie zdôvodnil v

bode 67. rozsudku. Ani odvolací súd nezistil žiadne procesné pochybenie súdu prvej inštancie, pokiaľ
pojednával dňa 22.05.2018 v neprítomnosti právnej zástupkyne a žalovaného a s dôvodmi postupu
uvedenými súdom prvej inštancie sa stotožňuje a na neodkazuje. Zároveň je potrebné dodať, že pokiaľ
žalovaný v odvolaní uvádza, že nesúhlasil so substitúciou, toto tvrdenie nezodpovedá vyjadreniu právnej
zástupkynežalovaného,ktoráuviedla,žesubstitúciusajejnepodarilozabezpečiť.Popísanýmpostupom

súdu prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalovaného konať pred
súdom.

18. Ďalšia procesná námietka žalovaného sa týkala odňatia procesnej možnosti obrany v tom smere,
že právna zástupkyňa žalovaného informovala, že po výsluchu svedka S. chcela navrhnúť doplnenie

dokazovania. Z obsahu spisu vyplýva, že takéto doplnenie dokazovania nebolo žalovanou stranou
navrhnuté, pričom nemožno konštatovať, že by neúčasť právnej zástupkyni žalovaného a žalovaného
na nasledujúcom pojednávaní mala svedčiť o nemožnosti navrhnúť doplnenie dokazovania, nakoľko
žalovaná strana mala dostatok času takýto návrh na doplnenie dokazovania urobiť kedykoľvek, nielenna pojednávaní. Z uvedeného potom vyplýva, že odvolací nezistil žiadne odňatie procesnej možnosti
obrany ako žalovaný tvrdí v odvolaní.

19. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.
Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, ktoré sám pripustil a ktoré
boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (uloženie povinnosti žalobcovi predložiť výpis
z účtu za obdobie január 2008 - január 2009), nevykonal navrhované dokazovanie na preverenie
všetkých dovozov zainteresovaných subjektov zo zahraničia a následných administratívnych konaní za

účelom zistenia na koho všetkého boli jednotlivé dovozy schvaľované, teda bolo by podľa odvolateľa
nepochybné, že nemajú nič spoločné s reálnymi vlastníckymi vzťahmi.

20. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní neuviedol
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového

poriadku.

21. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal ním navrhnuté dôkazy za účelom preverenia
všetkých dovozov a administratívnych konaní, ako aj nevykonania dôkazu zabezpečením výpisu z účtu

žalobcu, pričom od vykonania tohto dôkazu súd upustil, je treba ako prvoradé uviesť, že dokazovanie
možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je
predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom
konaní povinnosťou strán, ktorá im bola všeobecne uložená v ustanovení § 120 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku účinného v čase začatia konania pred súdom prvej inštancie (aktuálne § 132 ods. 1 a

§ 185 Civilného sporového poriadku). Ide o povinnosť tej zo strán, ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť
v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom
prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť
stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia
tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v
konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch,
kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť
strany preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov

neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť
bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží potom na tej strane, ktorá z
jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto
skutočností tiež tvrdí. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, zadováženie ďalších dôkazov
je bezpredmetné, nakoľko súd mal preukázané, že žalobca bol vlastníkom a prípadné iné údaje uvedené

v správnom spise nie sú relevantné, pretože tieto boli poskytnuté za účelom prihlásenia vozidla v ktorých
ako vlastník bol uvedený B..

22. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis
strane priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Súd má dbať na to, aby nevylúčil taký

dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranami. Ak by súd vylúčil z
dokazovania dôkaz, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, zakladá to odvolací dôvod
podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie preto svojim
postupom žalovaného nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu procesný
predpis priznáva a správne tieto návrhy na doplnenie dokazovania ako neúčelne zamietol. Odvolacia

námietkažalovaného,žesúdprvejinštancienevykonalnímnavrhnutédôkazyjetaktiežneopodstatnená.

23. Ak žalovaný v odvolaní poukazuje na nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, napr. svedka
O. ohľadom vyplatenia kúpnej ceny, je potrebné uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia §
383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem

prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia
dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.24. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu,
pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie.
Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska

pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

25. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov
jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku
hodnoteniadôkazov,kuktorýmdospelsúd,sauskutočňujenajmäprostredníctvominštitútuodôvodnenia

rozsudkuupravenéhovustanovení§220ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,pričomsúdmápovinnosť
dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis
a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní

nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

26. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods.

1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť
súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto,
že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa
ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti

súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať
s jeho skutkovými závermi.

27. K odvolaciemu dôvodu žalovaného podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového

poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne
zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne
posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím
dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne
a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe v rozsahu sumy 27.533,- eur s príslušenstvom
vyhovel. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli

potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k naplneniu
podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 420, § 442 ods. 1 a 3, § 443 Občianskeho zákonníka, keďže
poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne
pravidlo. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že bol preukázaný vznik
škody, žalovaný sa dopustil protiprávneho konania spočívajúceho v porušení dopravných predpisov v

zmysle § 7 a 15 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách, bola preukázaná
príčinná súvislosť medzi vznikom škody a konaním žalovaného, a preto je povinný zaplatiť žalobcovi
skutočnú škodu vo výške stanovenej znaleckým posudkom Ing. Igora Morávka. Napokon polemika
o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové záveryvyvodzované žalovaným, pričom žalovaným namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie
je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu
prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.

28. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného z dôvodu, že
zmluva obsahuje aj plnomocenstvo udelené predávajúcemu Ing. S. ku všetkým právnym úkonom
spojených s evidenciou a pridelením evidenčného čísla, čo predstavuje podľa žalovaného príkaznú
zmluvu a z jej plnenia nesie zodpovednosť povinná strana, podľa názoru odvolacieho súdu je uvedená

námietka neopodstatnená, pretože pasívna legitimácia žalovaného je daná, k čomu správne dospel
aj súd prvej inštancie. V bode III. posledná veta kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 20.01.2009 je
uvedené nasledovné: Ku všetkým právnym úkonom spojených s evidenciou vozidla a pridelením EVČ
splnomocňuje kupujúci predávajúceho. Pokiaľ by bola úvaha žalovaného správna, že v časti udeleného
plnomocenstva ide o príkaznú zmluvu, podľa názoru súdu zodpovednosť predávajúceho by sa týkala
činnosti smerujúcej k evidencii a prideleniu evidenčného čísla, teda činnosti uvedenej v plnomocenstve,

a škoda vzniknutá žalobcovi z dôvodu porušenia dopravných predpisov žalovaným, nespadá pod
zodpovednosť predávajúceho, ide o iný právny vzťah, ktorý nie je predmetom konania.

29. Odvolateľ ďalej argumentoval, že sa súd nevysporiadal so skutočnosťou, že v colnej deklarácii
sa uvádza poškodenie vozidla, čo sa nepremietlo do znaleckého posudku, pričom predávajúci tvrdil,

že vozidlo nebolo ani škrabnuté. S uvedeným argumentom sa súd prvej inštancie vysporiadal a prijal
záver, že dôkazom o inej výške škody nie je colná deklarácia predávajúceho, ktorý nebol vlastníkom v
čase vzniku škody a navyše treba vychádzať z hodnoty veci v čase poškodenia. K tomuto odvolací súd
dopĺňa, že závery znalca v znaleckom posudku za účelom stanovenia skutočnej škody neboli žiadnym
relevantným spôsobom spochybnené. Okrem písomného znaleckého posudku bol znalec vypočutý aj

na pojednávaní, na ktoré sa splnomocnenec žalovaného nedostavil, takže ku konfrontácii znalca s
tvrdeniami žalovaného na pojednávaní ani nedošlo, pričom žalovaná strana sa svojou neúčasťou tejto
možnosti vzdala.

30. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu na zaplatenie vzniknutej škody žalovaným.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po
náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi
strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor.
Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o preukázaní nároku uplatneného

žalobcom.

31. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie
sú naplnené.

32. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného zachádzajúcu do nadbytočných
podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné

reagovať špecifickou odpoveďou.

33. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva
odvolanie i proti tomuto výroku bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Nakoľko odvolací súd považuje
preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalovaný

žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu
prvej inštancie, vychádzajúceho z tzv. zásady čiastočného úspechu nespochybnil (v prípade ktorého
ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka
opodstatnená.34. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. vo veci
samej a v napadnutom výroku I., III., IV. a V. o nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia §

387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v

plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po
právoplatnom skončení veci.

36. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).