Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. september 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/181/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313233346
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2313233346.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcov: 1. S. Y., nar. XX.X.XXXX,
adresa N., S. XXX/XX, 2. M. Y., nar. X.X.XXXX, adresa Z., G. D. XXXX/XA, zastúpení spoločnosťou:
ADVOKA, s.r.o., so sídlom Bratislava, Komárnická 36, IČO: 44 449 615, proti žalovanému: žalovanému:
K4 International, s.r.o., so sídlom Banská Bystrica, Bakossova 6, IČO: 36 410 560, zastúpenému
advokátkou:JUDr.MiroslavaVandáková,sosídlomModra,Šúrska136,ourčenievlastníckehopráva,na
odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 23C/318/2013-551 zo dňa 28.3.2018,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v anárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal právo na plnú
náhradu trov konania voči žalobcom, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti tohto rozsudku uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

2. Súd prvej inštancie právne takéto svoje rozhodnutie odôvodnil § 137 písm. c) CSP a vecne
argumentoval, tým že právna predchodkyňa žalobcov (V. Y., rod. G., ktorá v priebehu konania zomrela)
sa žalobou domáhala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou sporných nehnuteľností. Predmetom
konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti z dôvodu, že kúpna zmluva uzatvorená medzi
pôvodnou žalobkyňou a žalovaným je neplatná, nakoľko pôvodná žalobkyňa mala byť žalovaným
uvedená do omylu. Nakoľko v priebehu konania pôvodná žalobkyňa zomrela, súd uznesením vydaným
dňa 27.2.2017 rozhodol o pokračovaní v konaní s právnymi nástupcami žalobkyne - dedičmi, a to

aktuálnymi žalobcami 1. a 2.. Žalobcovia dňa 27.7.2017 podali návrh na pripustenie zmeny petitu žaloby,
ktorým žiadali, aby súd určil, že vlastníkmi sporných nehnuteľností sú žalobca 1. a žalobca 2, každý v
jednej polovici. Súd pripustil zmenu žalobného petitu v navrhovanom znení uznesením vyhláseným na
pojednávaní dňa 30.10.2017. Predmetom konania sa tak stalo určenie vlastníckeho práva v prospech
žalobcov 1. a 2. k nehnuteľnosti z dôvodu, že kúpna zmluva uzatvorená medzi pôvodnou žalobkyňou a
žalovaným je neplatná, nakoľko pôvodná žalobkyňa mala byť žalovaným uvedená do omylu.

3. Podľa prvoinštančného súdu základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej
úspešnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP je existencia naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení (okrem prípadu, ak tento vyplýva z osobitného právneho predpisu). Rozumie
sa tým právny záujem žalobcu, ktorý musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý.Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre
žalobcutoznamenánevyhnutnosťtvrdiťadokázaťskutočnosti,zktorýchvyplývaexistencianaliehavého
právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe

meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaným
je popieraná existencia (neexistencia) práva, resp. právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že
právo, resp. právny vzťah medzi stranami je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej
neistoty medzi stranami); jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu a toto ohrozenie nemožno
odstrániť inak, len určovacím výrokom. Naliehavý právny záujem sa viaže k žalobe, resp. k otázke,

či určovacia žaloba môže byť spôsobilým procesným nástrojom ochrany práva, zatiaľ čo identifikácia
rozhodnéhohmotnoprávnehovzťahu,oktorého(preventívne)určeniezdôvodupotrebyochranyžalobcu
(dopadu na jeho majetkovú sféru) ide, vystihuje v spore otázku aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie.
O splnení podmienky naliehavého právneho záujmu je možné však uvažovať iba v prípade, ak bude
výrok súdneho rozhodnutia spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom vymedzeného vzťahu,
čo logicky predpokladá, že bude záväzný pre všetky jeho subjekty (porov. uznesenie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 5 M Cdo 1/2010 zo dňa 31. 1. 2011). Vecná legitimácia účastníka (aktívna alebo pasívna)
predstavuje hmotno-právny vzťah účastníka k prejednávanej veci. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie,
či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu
alebo práva, o ktoré v konaní ide. Pre posúdenie dôvodnosti a naliehavosti právneho záujmu na podanej
žalobe, je preto rozhodujúce skutkové zistenie, či vôbec sú žalobcovia nositelia hmotného práva, o ktoré

v konaní ide. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie
k zamietnutiu určovacej žaloby. Naliehavý právny záujem súd preto skúma v každom štádiu konania,
a to z úradnej povinnosti. Bez doloženej existencie takéhoto záujmu musí súd žalobu zamietnuť (ako
neprípustnú), pričom ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby; preto súd po zaujatí
záveru, že určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) CSP nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne takúto
žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

4. Súd prvej inštancie ďalej zdôraznil, že k nadobudnutiu dedičstva nedochádza len na základe smrti
poručiteľa. Právna úprava dedičského práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní

dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané
a rozhodnuté, konanie o dedičstve začína aj bez návrhu a v konaní o dedičstve musí byť prejednaný
tiež majetok, ktorý nebol známy pri pôvodnom prejednaní a rozhodnutí o dedičstve. Podľa rozhodnutia
súdu o potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu
smrti poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa až do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania právoplatným

rozhodnutím súdu, tu teda nemôže byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstvo skončí, a to
najmä, kto bude poručiteľovým dedičom a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerými dedičmi,
ak po poručiteľovi sú viacerí dedičia. Preto nie je v danom prípade prípustný petit o určenie vlastníctva
žalobcov k spornej nehnuteľnosti. Bez právoplatného dedičského rozhodnutia totiž nemožno vydať ani
rozhodnutie o určení vlastníckeho práva (ak malo byť nadobudnuté dedením). Tento záver napokon

potvrdzuje aj judikatúra, keď napríklad Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo 51/2007
konštatuje, že „ani jediný dedič sa nemôže s úspechom domáhať žalobou podľa § 80 písm. c) O.s.ř.
určenia, že je vlastníkom veci patriacej do dedičstva, pokiaľ táto vec nebola predmetom konania o
dedičstve a ohľadne tejto veci mu nebolo potvrdené nadobudnutie vlastníctva“. Jedinou prípustnou
určovacoužaloboubybolovdanomprípadeurčenie,žekonkrétnavec(hnuteľnáalebonehnuteľná)patrí

do dedičstva po poručiteľovi, ktorou žalobou sa môže v sporovom konaní takéhoto určenia domáhať ten,
kto je dedičom poručiteľa (resp. do úvahy prichádzajúcim dedičom), prípadne jeho právnym nástupcom,
voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie je poručiteľovým dedičom). (napr. rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikyz11.decembra2008sp.zn.3Cdo44/2008,z30.júna2008sp.zn.5Cdo147/2007,
z 29. januára 2008 sp. zn. 1 Cdo 43/2007, z 26. júla 2007 sp. zn. 3 Cdo 25/2007).

5. Súd prvej inštancie pritom osobitne zdôraznil, že samotný žalovaný prostredníctvom svojho právneho
zástupcu v podaní doručenom súdu dňa 9.10.2017, ktoré bolo krátkou cestou doručené právnemu
zástupcovi žalobcov na pojednávaní dňa 30.10.2017, uviedol, že žalobnému petitu v zmysle jeho zmeny
nie je možné vyhovieť s poukazom na skutočnosť, že sporný pozemok patril do výlučného vlastníctva

pôvodnej žalobkyne a nebol predmetom dedenia po nej, preto sa žalobcovia nemôžu domáhať určenia
vlastníckeho práva k pozemku a náležitým petitom je určenie, že pozemok patrí do dedičstva po neb. V.
Y.. Žalobcovia však na tento priamy návod na zmenu petitu žaloby nereagovali.6.Prvoinštančnýsúdtakuzavrel,žezrozvedenýchdôvodov,nakoľkožalobcoviavtomtokonanínesplnili
podmienku naliehavosti právneho záujmu na svojej určovacej žalobe, súd žalobu v celom rozsahu
zamietol. Keďže súd zamietol žalobu o určenie podľa § 137 písm. c) CSP pre nedostatok naliehavého

právneho záujmu na tomto určení, bolo vylúčené, aby súčasne takúto žalobu preskúmal po vecnej
stránke (napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. júna 2007 sp. zn. 1 Cdo 91/2006,
z 28. októbra 2008 sp. zn. 2 Cdo 231/2007).

7. V konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu
voči žalobcom s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

8. Proti tomuto rozsudku podali fakticky v celom rozsahu prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie obaja žalobcovia z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, s poukazom na § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

9. V úvode odvolania žalobcovia komplexne zhrnuli celú faktografiu sporu, teda zhrnuli a opísali skutkový
stav veci a následne k formulovaniu toho, čo chceli v konaní dosiahnuť odcitovali úryvok z nálezu
Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS 3137/2009 zo dňa 7.4.2010, z ktorého okrem iného vyplýva, že

náležitosti žaloby sú upravené v § 79 ods. 1 OSR, v ktorom sa pokiaľ ide o petit stanovuje, že „...musí
byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha“ a od toho sa potom odvíja všeobecne uznávaný
výklad, že žalobný petit „musí byť úplný, určitý a zrozumiteľný“ (Bureš, J., Drápal, L. a kol. Občanský
soudní řád I. § 1 až 200z. Komentář. prvé vydání Praha: CH Beck, 2009, strana 506). Petit napríklad
nemusí byť zreteľne oddelený od ďalších častí žaloby, nemusí mať určitú predpísanú formu, iba zo

žaloby ako celku musí byť zrejmé, čo je žiadané. S ohľadom na určitosť petitu ide o to, do akej
miery môže súd petit modifikovať, teda do akej miery je „otrocky viazaný,“ to je povinný doslova petit
prevziať. Platí všeobecné pravidlo, že súd musí z hľadiska obsahového petit plne vyčerpať a nesmie
ho prekročiť. Pritom musí prihliadať jak k druhu žaloby, tak k druhu konania, ďalej i k povahe práva
a právneho odvetvia a k odbornej terminológii. Súd ale nie je otrocky, t.j. do najmenšieho detailu

viazaný žalobou, resp. petitom. Dispozičná zásada velí, že nesmie prekročiť návrh a musí ho vyčerpať,
avšak vo vzťahu k jeho podstate. Účelom civilného procesu je riešiť spory a prinášať spravodlivosť.
V tomto ohľade súd nie je pokiaľ ide o nepodstatné veci petitu, ani v sporovom konaní obmedzovaný
vo svojej manondukčnej povinnosti. Požiadavka zákonodarcu vyjadrená v § 79 ods. 1 OSŘ, že zo
žaloby musí byť zrejmé, čoho sa žalobca domáha, nedáva základ pre prísne formalistické poňatie petitu

žaloby tak, ako ho v priebehu konania zaujali všeobecné súdy. Podľa odvolateľov ďalej i Ústavný
súd SR k tomuto poznamenáva, že účastníkovi občianskeho súdneho konania ustanovenie čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru, ale ani zákonné procesno-právne predpisy negarantujú v
procese dokazovania právo vyjadrovať sa k právnym záverom konajúceho súdu, ale len ku skutkovým
záverom. Účelom dokazovania v rámci ktorého má účastník právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom

a tak ovplyvňovať skutkové zistenia súdu je úplné objasnenie skutkového stavu veci. Následné právne
posúdenie dokazovaním ustáleného skutkového stavu je už vecou konajúceho súdu a účastník konania
nie je oprávnený doň kvalifikovane zasahovať (obdobne napríklad I.ÚS 13/2000, III.ÚS 151/2005, III.ÚS
344/2006). Odvolatelia následne zdôraznili, že právna kvalifikácia nároku nie je povinnosťou žalobcu
- je výlučne v rukách súdu. V zavedenej justičnej praxi je dávno prejudikované: Súd by nesprávne v

tej ktorej veci dôvodil, že skutková podstata, na základe ktorej by mal plnenie žalobcovi priznať, je
hmotným právom konštruovaná na inom okruhu právne významnej skutočnosti a že preto nie je možné
priznať mu nárok. Takýto úsudok súdu by bol chybný a nezodpovedal by zásadám v rozhodovaniach v
sporovom konaní. Ak by rozhodnutie súdu vychádzalo z premisy, že žalobca požaduje čosi z dôvodu A
súd mu nemôže priznať plnenie titulom B, pretože by tak údajne zmenil predmet konania, vymedzený v

žalobe a tým teda prekročil dispozičnú zásadu konania, (resp. opačne), bol by tento právny názor chybný
a nezodpovedal by zásadám rozhodovania v sporovom konaní. Sporové konanie je síce ovládané
dispozičnou zásadou, podľa ktorej platí, že súd je viazaný žalobou, teda tým ako žalobca vymedzil
predmet konania; nárok uplatnený žalobou je ale vymedzený opísaním rozhodujúcich skutkových
okolností a žalobným návrhom (petitom). Právna kvalifikácia nároku i keď je v žalobe uvedená, nie je

ale pre súd záväzná a súd je pri rozhodovaní viazaný len zisteným skutkovým stavom, nie tým ako
právne zhodnotil skutkový stav účastník konania (napr. v podanej žalobe). V našej kauze ako právni
nástupcovia pôvodnej žalobkyne vo svojom podaní z 24.7.2017 chybne uviedli, že požadujú priznať
im vlastníctvo k inkriminovanému pozemku. To ale nebolo zmenou skutkového stavu vymedzenéhov žalobe a prvoinštančný súd mal povinnosť - lebo zásadne rozhoduje o nároku žalobcu na základe
skutkových zistení umožňujúcich podriadiť uplatnený nárok po právnej stránke pod inú hmotnoprávnu
normu, než ako uvádza žalobca, vec posúdiť a o nároku rozhodnúť podľa príslušných ustanovení a to

bez ohľadu na to, aký právny dôvod požadovaného plnenia uvádza žalobca. Aj na základe zisteného
skutkového stavu možno žalobcovi priznať plnenie, ktorého sa domáha, hoci z iného právneho dôvodu,
než ako žalobca svoj nárok po právnej stránke kvalifikoval, súd nemôže žalobu zamietnuť, ale musí
žalobcovi plnenie priznať (tak napr. judikát č. 38/1999 JB) - o zmenu návrhu podľa § 95 ods. 1 OSP
nejde, ak žalobca po začatí konania ním uvádzané skutočnosti v návrhu doplní o ďalšie skutočnosti a

nimi odôvodnený uplatnený nárok. Súd má skúmať, či skutočnosti tvrdené žalobcom možno podriadiť
pod niektoré právne ustanovenie, podľa ktorého bude možné vyvodiť realizáciu žalobcovho nároku.
Žalobca nie je povinný svoj nárok právne kvalifikovať. Súd musí zistiť, či skutočnosti tvrdené žalobcom
možno podradiť pod niektoré zákonné ustanovenie, spravidla hmotnoprávnu normu. V občiansko-
súdnom konaní totiž žalobca vymedzuje svoj uplatnený nárok nielen určením petitu, ale aj uvedením
rozhodných skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opiera. Vyjadrenie žalobcu po podaní žaloby sú

doplňujúcimi skutočnosťami, odôvodňujúcimi uplatnený nárok (a preto sa o ich ani nerozhoduje podľa
§ 95 ods. 1 OSP). Podľa odvolateľov ďalej občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit
curia (právo pozná súd). Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený
nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je
súd viazaný právnym názorom účastníka, je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na

tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (citované uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/196/2009 z
22.9.2010). Prekročením návrhu a porušením dispozičnej zásady konania by bolo len priznanie plnenia
na základe iného skutkového stavu, než ktorý bol uvedený v žalobe a ktorý bol predmetom dokazovania
v súdnom konaní, ale o takú situáciu v danej veci nejde. Ostáva teda faktom, že súd sa musel
zaoberať otázkou platnosti citovanej kúpnej zmluvy pre neexistenciu viazanej zmluvy o investičnom

zámere/stavebnom diele a otázkou, kto je teda v konečnom dôsledku vlastníkom inkriminovanej parcely.
Žalobcovia odkázali aj na ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR, rovnako
aj na rozsudok ESĽP Leonard John Azgindane v. United Kingdom, Application no 8225/78, z ktorých
vyvodzuje že prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania
a nadmerný tlak na doplnenie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú

základný význam pre ochranu zákonnosti nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.
Napokon odvolatelia namietali, že súd prvej inštancie porušil zákonnú, ba až ústavn-právnu garantovanú
povinnosť všeobecného súdu súdne rozhodnutie dostatočne odôvodniť. Kritizovaniu toho, čo chceli ako
žalobcovia dosiahnuť odvolatelia poukázali na to, že konformne s odborným článkom (publikovaným v
Bulletine Slovenskej advokácie č. 12/2017): formulácia petitu žaloby v konaniach o určenie, že vec patrí

do dedičstva: majú za to, že v prípade, že keď je z obsahu žaloby, resp. v nadväznosti na to ďalších
vyjadrení je zrejmé, že žalujú, aby vec patrila do dedičstva po poručiteľovi..., pričom v petite túto sa táto
skutočnosť neuvádza (hoci možno len odporučiť, aby ju z hľadiska správnosti petitu žalobca uviedol),
majú za to, že zamietnutie žaloby len z tohto dôvodu je prejavom prílišného formalizmu, ktoré môže
byť síce sofistikovane odôvodnený, no v konečnom dôsledku znamená odmietnutie spravodlivosti. Je

faktom, že v podaní z 24.7.2017 petit formulovali chybne, ide ale o vadu odstrániteľnú, pričom formulácia
petitu nie je nutne povinnou súčasťou žaloby. Preto nech sa teda odvolací súd zaoberá možnosťou
vyhlásiť enunciát v nasledovnom znení: Súd určuje, že nehnuteľnosť, nachádzajúca sa v obci A., okres
Galanta, katastrálne územie A.; pozemok parcely registra C, evidovaný na katastrálnej mape, parcelné
číslo 6320/2 o výmere 1.217 m2, druh pozemku orná pôda zapísaný na LV č. XXXX, vedenom Okresným

úradom v Galante, katastrálnym odborom pre katastrálne územie A., obec A., v okrese Galanta patrí
do dedičstva po pani V. Y., rod. G., nar. X.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom XXX XX Z.,
T. ul. č. XXX/X. Riešenie danej veci vidia len jedno - uznať odvolacie dôvody a následne rozhodnúť
v merite kauzy priamo z pozície Krajského súdu v Trnave. Prosia teda o vytýčenie pojednávania a
tak o smerovanie k meritórnemu rozhodnutiu v predmetnej kauze. Prvoinštančný súd pritom ignoroval

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli. Reálny stav prvoinštančný súd vyhodnotil v rozpore
s platným právom. Vzhľadom na prednesenú argumentáciu tvrdia, že súd prvej inštancie ignoroval
nimi predložené dôkazy a na základe dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (vôbec
nepochopil, resp. ignoroval problematiku viazaných zmlúv, o ktorých je v spore reč). K tomu sa viaže
nesprávne právne posúdenie veci zo strany Okresného súdu v Galante. Odvolací súd preto žiadajú, aby

po oboznámení sa s vecou a v rámci nariadeného pojednávania napadnutý rozsudok ako vecne i právne
nesprávny podľa § 388 CSP zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel v zmysle žalobného petitu. Z
dôvodu náležitej opatrnosti a s ohľadom na charakter kauzy v prípade, ak by bol potvrdený napadnutýrozsudok a preto, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu mienia postupovať
podaním dovolania v zmysle § 419 CSP v spojení s § 421 ods. 1 CSP, resp. § 420 písm. f) CSP.

10. K doručenému odvolaniu žalobcov podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomné
vyjadrenie žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Poukázal na skutočnosť, že z dôvodu úmrtia
pôvodnej žalobkyne v priebehu konania súd rozhodol o pokračovaní v konaní s jej právnymi nástupcami,
terajšímižalobcami.Zuvedenéhodôvodužalobcoviaprostredníctvomprávnehozástupcunavrhlizmenu

petitu žaloby v znení, že: Súd určuje, že vlastníkmi pozemku, ktorý je predmetom tohto súdneho sporu sú
súčasní žalobcovia. Súd pripustil zmenu žalobného petitu v navrhovanom znení. Ako žalovaný listom zo
dňa 29.9.2007 poukázal na skutočnosť, že žalobnému petitu v pripustenom znení nie je možné vyhovieť
a to z dôvodu, že pozemok do uzatvorenia kúpnej zmluvy patril do výlučného vlastníctva nebohej V.
Y., a teda nebol a nemohol byť ani súčasťou majetku, ktorý podlieha dedičskému konaniu po nebohej.
Z uvedeného dôvodu sa žalobcovia nemôžu domáhať určenia vlastníckeho práva k predmetnému

pozemku a ich návrh musí byť zamietnutý, keďže náležitým petitom je určenie, že pozemok patrí do
dedičstva po nebohej V. Y.. Na pojednávaní dňa 28.3.2018 súd vyzval právneho zástupcu žalobcov
na prednesenie žalobného petitu. Právny zástupca žalobcov uviedol, že trvá na uvedenom petite a
napriek „návodu,“ ktorý mu strana žalovaná dala. Strana žalobcov trvá na nesprávne formulovanom
petite a následne, podľa jeho názoru nezmyselne podala odvolanie voči rozhodnutiu súdu vo veci samej,

ktoré odvolanie považuje len za účelové, nakoľko v inom spore, ktorý je vedený medzi žalobcami a
spoločnosťou ARKAS s.r.o. vlastniacou susedný pozemok, podali dovolanie. Je potrebné uviesť, že aj v
tejto právnej veci bola žaloba zamietnutá a rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené aj rozhodnutím
krajského súdu. Rozsudok v tejto právnej veci považuje za vecne aj právne správny, nakoľko žalobcovia
neuviedli správny petit, pričom sa nejedná len o formuláciu, ktorú by súd bol býval mohol korigovať,

ale predovšetkým o spôsob a obsah, čoho sa domáhajú (určenie vlastníckeho práva pre seba, nie
určenia, že pozemok patrí do dedičstva), čo je na ich ťarchu a súdu prvej inštancie jednoducho nedali
možnosť rozhodnúť inak. Žalobcovia sa domáhajú práva, ktoré im nepatrí, nakoľko neboli zmluvnou
stranou kúpnej zmluvy a až v odvolaní menia petit žaloby, čo je ale podľa jeho názoru neprípustné. Čo
sa týka ostatných skutočností uvedených v odvolaní pridržiava sa doterajších vyjadrení a vzhľadom na

uvedené nepovažuje za nutné ďalej uvádzať argumenty, ktoré použil v súdnom konaní.

11. Ďalšie podania v odvolacom konaní do spisu doručené neboli, žalobcovia prostredníctvom právneho
zástupcu už len písomne odkázali podľa nich v kontexte s predmetným sporom, na vyargumentovaný
rozsudok NS ČR sp. zn. 23 Cdo 3724/2009 z 12.7.2010, ako i na výňatok z rozsudku sp. zn. 29 Cdo

1912/2012 zo dňa 27.6.2013.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákon č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej

inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1), po skonštatovaní, že podané odvolanie
mázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateliapoužilizákonomprípustnéodvolaciedôvody
(§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako

ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nemožno priznať úspech, keďže

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu
žalobcov,boloposúdiťsprávnosťskutkovýchaprávnychúsudkovsúduprvejinštancievedúcichkzáveru

nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na žalovanom určení, že sú vlastníkmi dotknutej
nehnuteľnosti, každý v jednej polovici.14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu
zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.
Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej
inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia dopĺňa nasledovné:

15. Zo spisu vyplýva, že V. Y. ako pôvodná žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia voči žalovanému,
že je že výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, pozemok parcely registra „C“, evidovanej na katastrálnej
mape, parcelné č. 6320/2, o výmere 1.217 m2, druh pozemku orná pôda, zapísaný na LV č. XXXX,
vedenom Okresným úradom v Galante, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie A., obec A., v
okrese Galanta, ktorú nehnuteľnosť mu na základe spornej kúpnej zmluvy z 12.11.2013 previedla do

vlastníctva. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie V. Y. dňa XX.X.XXXX zomrela. Súd prvej
inštancieuznesenímz27.2.2017,č.k.23C/318/2013-462rozhodol,ževkonanípokračujesožalobcami
ako právnymi nástupcami - dedičmi pôvodnej žalobkyne (právoplatnosť rozhodnutie nadobudlo dňa
3.4.2017). Žalobcovia prostredníctvom ich právneho zástupcu podaním zo dňa 24.7.2017 navrhli zmenu
žaloby tak, že žiadajú o určenie, že sú vlastníkmi danej nehnuteľnosti, a to každý v jednej polovici, keď

súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 30.10.2017 zmenu žaloby pripustil.

16. K naliehavému právnemu záujmu na požadovanom určení žalobcov za vlastníkov spornej
nehnuteľnosti odvolací súd konštatuje nasledovné.

17. Dedičstvo sa v súlade so zákonom (§ 460 až § 472 Občianskeho zákonníka) nadobúda smrťou,
pričom súd v dedičskom konaní v súlade s §§ 175a až 175zd OSP deklaruje nadobudnutie dedičstva
tými, ktorých dedičského právo je preukázané. Dedičským konaním sa predovšetkým zabezpečuje: a)
zistenie právnych nástupcov poručiteľa a b) zistenie majetku a dlhov poručiteľa. Účelom konania o
dedičstve (§ 175a až § 175zd OSP) je prejednanie dedičstva a rozhodnutie o dedičstve podľa zásad

dedičského práva hmotného (§ 461 až § 486 Občianskeho zákonníka).

18. Právna úprava prechodu dedičských práv a povinností v zmysle ustanovení § 175a až § 175zd
OSP vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Od smrti poručiteľa do potvrdenia
dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím súdu existuje teda určitá neistota v

tom, s akým výsledkom konanie o dedičstvo skončí, ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerými
dedičmi a kto z nich fakticky prevezme dedičstvo. Dedič totiž môže dedičstvo aj odmietnuť, dedičia
sa môžu dohodnúť na vyporiadaní dedičstva inak, ako vyplýva z ich zákonných dedičských podielov.
Právna úprava dedičského práva teda predpokladá, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť prejedané
a rozhodnuté dedičským súdom. Ak je teda viac dedičov a dedičstvo ohľadne spornej veci nebolo

ešte vyporiadané, nemôžu sa dedičia alebo jeden z nich bez ďalšieho domáhať určenia, že sú
(spolu)vlastníkmi veci. Ak nebol zachovaný postup upravený ustanoveniami § 175a až § 175zd OSP,
nemožno ho obchádzať žalobou, ktorou by sa právny nástupca poručiteľa domáhal priamo určenia, že
je (spolu)vlastníkom veci patriacej do dedičstva (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.3.2014,
sp. zn. 3 MCdo 4/2013, na ktorý odkazoval i prvoinštačný súd v napadnutom rozsudku).

19. Aj v čase smrti pôvodnej žalobkyne platilo, že v zmysle § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo
nadobúda smrťou poručiteľa, avšak tým nie sú bez ďalšieho určené konkrétne veci, ani podiely,
ktoré jednotliví dedičia z dedičstva nadobúdajú. Riešenie právnych vzťahov, ktoré vznikli v dôsledku
smrti poručiteľa, patrí do právomoci dedičského súdu, keď vykonaním jednotlivých úkonov v konaní o

dedičstve súd poveruje notára ako súdneho komisára. Vyporiadanie potom má spätnú účinnosť a jeho
účinky nastávajú ku dňu smrti poručiteľa. Pokiaľ nie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu
potvrdené, že v dôsledku dedenia dedič nadobudol vec, resp. jej spoluvlastnícky podiel, nemôže sa
dedič domáhať ochrany svojho vlastníctva priamo žalobou o určenie svojho vlastníckeho práva. Takýto
dedič je aktívne legitimovaný len na podanie žaloby o určenie, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom

veci, prípadne tiež súdnou praxou pripúšťanej žaloby o určenie že vec patrí do dedičstva po zomrelom
poručiteľovi.20. V danom prípade právna predchodkyňa žalobcov, ktorá spornú nehnuteľnosť previedla na
žalovaného, podľa zápisu v katastri nehnuteľností jej vlastníkom v čase začatia dedičského konania
nebola; nehnuteľnosť preto nemohla byť predmetom konania o dedičstve poručiteľky. Žalobcovia

sa preto ako právny nástupcovia nemôžu v predmetnom spore domáhať priamo určenia svojho
vlastníckeho práva k nej, ako to súd prvej inštancie správne uzavrel napadnutým rozsudkom, čoho
logickým následkom bolo zamietnutie zmenenej žaloby (pre absenciu naliehavého právneho záujmu
na žalovanom určení), správne tak už potom bez potreby sa ňou zaoberať i skutkovo, čím je v
podstate daná odpoveď i na rozsiahlu odvolaciu argumentáciu žalobcov založenú na namietaní

nepreskúmateľnosti prvoinštančného rozsudku (napádané nezaoberanie sa žalobou ako po vecnej
stránke, tak ani faktografiou danej veci).

21. K odvolacej argumentácii týkajúcej sa žalobného petitu a to vo vzťahu k tomu, čo žalobcovia chceli
žalobným návrhom dosiahnuť, odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že civilné sporové konanie je
ovládané dispozičným princípom, čo znamená, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet

konania po skutkovej i právnej stránke, a týmto vymedzením je súd v zásade viazaný. Žalobný návrh
(petit) je obligatórnou náležitosťou žaloby. V zásade platí, že žalobný návrh musí byť jasný a určitý a
musí z neho vyplývať, čoho sa žalobca domáha. Súd je týmto žalobným návrhom viazaný (tzv. zásada
ne ultra petitum upravená v § 216 ods. 1 a 2 CSP) čo znamená, že nemôže prekročiť návrh strán a
prisúdiť viac, než čoho sa domáhajú, ani prisúdiť iné plnenie, než ktorého strany domáhali.

22. Odvolaciemu súdu sú pritom známe závery súdnej praxe, že pokiaľ žalobca označí v žalobe
presne, určite a zrozumiteľne... spôsob určenia právneho vzťahu, práva, alebo právnej skutočnosti,
súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia
rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje, ako bude formulovaný

výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia nie je pritom viazaný.
Pri formulácii výroku rozhodnutia musí súd dbať, aby vyjadroval to, čoho sa žalobca skutočne domáhal
(rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 4542/2007).

23. V danom prípade sa žalobcovia ako „páni sporu“ (dominus liti), potom ako požiadali súd o

pripustenie zmeny pôvodnej žaloby (žaloby o určenie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti ich
právnej predchodkyni), ktorá zmena bola súdom pripustená, čím súd prvej inštancie rešpektoval tento
dispozičný procesný úkon žalobcov, ktorý im výhradne patrí, domáhajú určenia, že sú vlastníkmi danej
nehnuteľnosti, každý v jednej polovici. Takýto žalobný petit je bezpochyby petitom určitým, presným
a zrozumiteľným, súd na jeho základe vie úplne presne o čom koná a rozhoduje, v danom prípade o

požiadavke žalobcov určiť priamo ich za vlastníkov nehnuteľnosti (t.j. už nie ich právnu predchodkyňu),
dokonca každého v určitom podiele.

24. Zmenou žaloby je i návrh, ktorým sa uplatňuje iné právo na základe toho istého skutkového stavu,
pričom nie je vylúčené, že súčasne môže dôjsť i k určitej, i keď nie výrazne podstatnej zmene v

skutkovom stave (v prípade podstatnej zmeny by už išlo o zmenu žaloby založenú na opieraní nároku
o nové rozhodné skutočnosti).

25. V danom prípade žalobcovia, v spore právne zastúpení, písomným podaním zo dňa 24.7.2017 (č.
l. 482 spisu) s odkazom na § 139 CSP požiadali súd o pripustenie zmeny pôvodnej žaloby na určenie

vlastníckeho práva ich právnej predchodkyne k spornej nehnuteľnosti, na určenie svojho vlastníckeho
práva, u každého v jednej polovici a to na pôvodnom skutkovom stave, ktorý doplnili o skutkové okolnosti
týkajúce sa smrti pôvodnej žalobkyne (ich predchodkyne), ktorej sú dedičmi a v spore žiadajú priznať
priamo im ako dedičom vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti a to v podiele, ktorý sami určili.

26. Je pritom primárne na žalobcovi, aby zvolil, akej formy ochrany sa domáha a čoho sa v
konaní dožaduje. Žalobcovia sa v danom prípade domáhajú určenia, že sú vlastníkmi spornej
nehnuteľnosti, čoho sa ale v predmetnom spore domáhať nemôžu (pozri uvedené v odsekoch 17
až 20 tohto odôvodnenia). Na uvedenú skutočnosť pritom boli žalobcovia upozornení, paradoxne
samotným žalovaným, dokonca ešte pred pripustením navrhovanej zmeny a to v rámci písomného

vyjadrenia sa žalovaného k návrhu žalobcov na zmenu pôvodnej žaloby (inak tej správnej) podaním
zo dňa 29.9.2017 (č. l. 489 spisu), ktoré podanie bolo právnej zástupkyni žalobcov doručené na
pojednávaní dňa 30.10.2017, na ktorom pojednávaní následne súd navrhovanú zmenu pripustil. I
napriek tejto skutočnosti žalobcovia na zmene žaloby a následne na zmenenej žalobe ďalej trvali, pričomv nej vymedzený žalobný petit sa následne stal predpokladom súdneho rozhodnutia z materiálneho
hľadiska vykonateľného, so sledovanými právnymi účinkami na základe takto jednoznačne a jasne
formulovaného petitu stať sa vlastníkom danej nehnuteľnosti.

27.Odvolateliavtejtosúvislostiprvoinštančnémusúduvytýkajú,žesámnezmenil,resp.nepreformuloval
ich požiadavku na určenie, že sú vlastníci spornej nehnuteľnosti, na určenie, že sporná nehnuteľnosť
patrí do dedičstva po zomrelej pôvodnej žalobkyne, čo by podľa nich predstavovalo iba neformálnu
modifikáciu žalobného petitu súdom, s čím ale odvolací súd nemôže súhlasiť. Ako cieľ takejto

argumentácie odvolací súd vidí odvrátenie nežiaducich následkov nesprávnej žaloby, konkrétne jej
zamietnutie.

28. Odvolací súd v súvislosti s uvedeným upriamuje pozornosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 33 Cdo 2184/2016, ktoré sa zaoberalo skutkovo obdobným prípadom, z ktorého rozhodnutia
navyše vyplýva, že nesprávnu žalobnú požiadavku pre daný prípad nemožno zhojiť, resp. sa o zhojenie

pokúsiť cez poučovaciu povinnosť súdu, preto tým skôr sa tak nemôže stať cez žalobcami požadovaný
formulačný zásah do žalobného petitu súdom. Z uvedeného rozhodnutia odvolací súd cituje nasledovnú
časť: „Výrazom ustálenej súdnej praxe (porov. rozsudok Vrchného súdu v Prahe z 9.8.1994, sp. zn. 3
Cdo 17/94, uznesenie Najvyššieho súdu z 27.6.1996, sp. zn. 2 Cdon 661/96, rozsudok Najvyššieho
súdu z 27.3.1997, sp. zn. 3 Cdon 344/96, rozsudok Najvyššieho súdu z 30.10.2002, sp. zn. 22 Cdo

320/2001) je, že ustanovenie § 5 o.s.ř. sa vzťahuje iba na poučenie o procesných právach účastníkov.
Ak ide však o formuláciu procesných úkonov, ktoré nevyplývajú z procesných predpisov, ale majú základ
v hmotnom práve napr. zmena žaloby podľa § 95 o.s.ř. ustanovenie § 5 o.s.ř. sa neuplatní. Žalobný
návrh (petit) nie je výsledkom aplikácie procesných predpisov, ale vychádza z hmotnoprávnych noriem.
Súčasťou všeobecnej povinnosti poučiť nie je návod či pomoc účastníkovi spočívajúci v tom, čo by mal

alebo mohol v danom štádiu konania urobiť, ale len pomoc smerujúcu k tomu, aby zákonom stanoveným
spôsobom vyjadril, čo sám chce v konaní urobiť;...“ Z formulácie žalobného petitu žalobcov pritom
vyplýva jednoznačne ich žiadosť určiť ich za spoluvlastníkov spornej nehnuteľnosti.

29. Vychádzajúc z uvádzaného potom odvolací súd uzatvára, že požiadavka žalobcov, aby si súd sám

preformuloval nesprávnu žalobnú požiadavku z hľadiska hmotného práva (inak tu v podobe určitého,
zrozumiteľného a jasného žalobného návrhu) na právne správny žalobný návrh, s odvolávaním sa, že
ide len o prípustnú modifikáciou žalobného petitu odvolávajúc sa na nález Ústavného súdu ČR sp. zn.
II. ÚS 3137/2009, ktorého závery sa na danú vec vztiahnuť nedajú, pretože v ňom išlo o úplne iný
prípad, konkrétne o formálnu požiadavku súdu na upresnenie žalobného petitu vo vzťahu k listine v ňom

špecifikovanej o ďalšie údaje o nej, ku ktorým žalobca nemal prístup, obstáť nemôže.

30. Odvolací súd ešte záverom poznamenáva, že je si vedomý, že právna kvalifikácia nároku, ako to
uvádzajú žalobcovia, je „v rukách súdu“. To, že súd pozná právo ale ešte neznamená, že súd má sám
z vlastnej iniciatívy zmeniť v prospech žalobcov ich žalobnú požiadavku a to tak, aby bola v súlade s

hmotným právom.

31. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov
uplatnených žalobcami, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny,
včítane závislého výroku o náhrade trov konania, osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadnutého, s

použitím ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.

32. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol
odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému
žalovanému priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešným žalobcom. O výške náhrady trov

odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

33. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).