Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. september 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/60/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116203433
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8116203433.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Mariany Muránskej v spore žalobkyne U. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom E. X., XXX XX J., právne zastúpená advokátom JUDr. Igor Šafranko, so sídlom Sov. hrdinov
163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému J. L., C.., so sídlom G. X., XXX XX L., A.: XX XXX XXX, právne
zastúpený advokátskou kanceláriou AK Antol, s.r.o., so sídlom Hviezdoslavova 14, 902 01 Pezinok, IČO:
47 257 024, o určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky,
o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 17C/55/2016-65 zo dňa
15. februára 2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalobu o určenie, že úver zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX je bezúročný
a bez poplatkov zamieta.

II. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v bode 2.5 zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa

XX.XX.XXXX v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy,
vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou
uvedenou v článku 10, II. časti Všeobecných obchodných podmienok. Klient berie na vedomie, že
rozhodnutie rozhodcovského súdu je konečné a záväzné a jeho zrušenia žalobou na súde sa môže
domáhať len z dôvodov vymedzených v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.“ Je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

III. Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 1 ods. 2, 8, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinný od 01.01.2018, § 52 ods. 1 - 4, § 53 ods. 1, 4 písm. r), 5, §
54 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 298 ods. 1, 2, § 298 ods. 1, § 137 písm.
c), d), § 251, § 255 ods. 1, 2, § 262, čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,

čl. 22, 10 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, § 93b zákona č. 483/2001 o bankách, čl. 3 smernice Rady93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa.

3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 06.05.2013 uzatvoril žalovaný ako veriteľ so žalobkyňou ako dlžníčkou
Zmluvu o úvere dostupná pôžička č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver
vo výške 3.000,- Eur. Zmluva v bode 2.5 obsahovala ustanovenie, podľa ktorého sa zmluvné strany
dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú zo zmluvy budú rozhodované s rozhodcovskou doložkou
uvedenou v článku 10, II. časti Všeobecných obchodných podmienok. Z výpisu z účtu vyplýva, že

žalobkyňa uhradila na istine sumu 198,98 Eur, na úrok 804,75 Eur a na poplatkoch 76,99 Eur. Konečný
stav istiny k 12.10.2015 bol 2.801,02 Eur. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 16.05.2016
(teda cca 3 mesiace po podaní žaloby v predmetnej veci) sa žalovaný v procesnom postavení žalobcu
domáhal voči žalobkyni v procesnom postavení žalovanej nároku vyplývajúceho z úverovej zmluvy
č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, kde súd uznesením zo dňa 13.02.2017 schválil zmier podľa
ktorého je žalovaná (v predmetnom konaní v postavení žalobkyne) povinná zaplatiť sumu 2.801,02 Eur

s prísl. v pravidelných mesačných splátkach po 30,- Eur. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 27.03.2017 a vykonateľnosť dňa 01.05.2017.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že strany
sporu uzatvorili zmluvu, ktorú je nutné vzhľadom na charakter zmluvných strán považovať za zmluvu

spotrebiteľskú. Vo vzťahu k domáhaniu sa určenia úveru za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu
absencie rozpisu splátok na istinu, úrok a poplatky uviedol, že žiadnym spôsobom výkladu zákonného
ustanovenia nemožno dospieť k záveru o nutnosti rozčlenenia splátky, ktorá bola dohodnutá v zmluve,
ako celková splátka zahŕňajúca istinu, úrok, prípadne poplatky, že by mala byť v zmluve v rámci danej
náležitosti zmluvy rozčlenená na jednotlivé jej zložky. Z formulácie citovaného zákonného ustanovenia

vyplýva to, že dohodnutá mesačná splátka zahŕňa všetky spomínané komponenty. Uviedol, že ako
vyplýva z článku 10 ods. 2 písm. h) smernice, zmluva má obsahovať výšku, počet a frekvenciu splátok
spotrebiteľa, teda vôbec sa v nej neuvádza splátka istiny, úrokov a poplatkov, ale je použitý len termín
splátka, preto ani právny poriadok Slovenskej republiky nemôže túto zmluvnú náležitosť modifikovať
tak, aby veriteľ bol povinný do zmluvy uvádzať členenie splátky na istinu, úrok a poplatky. Napokon

uviedol, že odpoveď na túto otázku poskytol Súdny dvor EÚ vo svojom rozsudku C-42/15 z 09.11.2016.
Zároveň súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa
23.04.2018, 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a sp. zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018. Napokon
súd dal do pozornosti, že vo veci strán sporu prebiehalo iné konanie pod sp. zn. 20C/167/2016, ktoré sa
začalo 3 mesiace neskôr ako toto konanie, a v ktorom si veriteľ uplatnil voči žalobkyni žalobou o plnenie

zvyšok istiny s príslušenstvom. Žalobkyňa uzatvorila so žalovaným na pojednávaní zmier, v ktorom sa
zaviazala zvyšok istiny s prísl. uhradiť v 30 eurových mesačných splátkach. Súd má teda za to, že
žalobkyňa bola s rozsahom plnenia voči žalovanému stotožnená a o jej povinnosti plniť žalovanému bolo
právoplatne rozhodnuté. Z uvedených dôvodov súd žalobu o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru zamietol.

5. Vo vzťahu k určeniu neprijateľnosti zmluvnej podmienky poukázal na spoločné stanovisko
občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.09.2010 a uviedol, že bez pochýb
možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom,
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Ide o podmienku, ktorú súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka považuje za
neprijateľnú a preto neplatnú. Ďalej poukázal na to, že v zmysle § 93b Zákona o bankách, žalovaný
ako banka je povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, pričom toto zákonné ustanovenie zároveň vyžaduje, aby klient mal možnosť voľby, či prijme
alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka je povinná pri predložení

návrhu na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy tiež preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia
navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie vzájomných sporov z obchodov. Na záver dodal, že
neprípustnosťžalobyourčenieneprijateľnostizmluvnejpodmienkyvyplývazust.§298ods.1C.s.p.aže
žalobkyňa má zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách
aj v zmysle ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Zároveň poukázal na to, že s

účinnosťou od 01.01.2018 bola zákonom č. 279/2017 Z. z. realizovaná novela zákona č. 129/2010 Z. z.,
kde bolo doplnené ust. § 11 ods. 4 v zmysle ktorého spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia
neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru žalobou, pričom predmetné ustanovenie odkazuje na ust. § 137 písm. c) ad) C.s.p. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že ust. § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. je
procesnej povahy, preto z hľadiska jeho časovej pôsobnosti platí, že súd je povinný ho aplikovať v čase
rozhodovania nároku.

6. O trovách konania rozhodol tak, že oba výroky sú svojim charakterom určovacie, pričom žalobkyňa
bola úspešná iba pokiaľ ide o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, teda jej úspech je 50% a
úspech žalovaného je tiež 50%. Z uvedeného dôvodu súd stranám náhradu trov konania nepriznal.

7. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, a to proti výroku I. a III.. Odvolanie
podala z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
súdom prvej inštancie. Uviedla, že naopak sa domnieva, že v ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch zákonodarca urobil presne to, k čomu súd prvej inštancie nedospel,
že sporné ustanovenie naformuloval tak, že je z neho zjavné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Ak by mali platiť úvahy

prvej inštancie, tak by zákonodarca najskôr volil formuláciu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok úveru. Poukázala na to, že výklad súdom prvej inštancie
je ojedinelý a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré súd prvej inštancie poukazuje, reagujú na
rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-42/15, ktorý sa týka výkladu smernice Európskeho
parlamentu a Rady ES 48/2008. Podľa jej názoru sú úvahy súdu mylné. Ďalej dala do pozornosti čl.

10 ods. 2 písm. j) smernice a na prílohu II smernice. Uviedla, že na rozdiel od výšky, počtu, termínov
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ktoré informácie musí zmluva obsahovať, amortizačnú tabuľku
táto zmluva obsahovať nemusí, a to ani pri úveroch, pri ktorých sa istina amortizuje. Cieľom a podstatou
rozpisu splátok je informovanosť spotrebiteľa, koľko z každej sumy splátky pripadá na istinu, koľko na
úrokakoľkonaprípadnýpoplatok.Ďalejuviedla,žezargumentovaodôvodneniarozsudkuobsiahnutých

najmävodôvodneniach17.-24.rozsudkunajednejstraneavodôvodnení17.rozsudkunadruhejstrane
jej nie je celkom jasné, či žaloba o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru bola zamietnutá preto,
lebo v úverovej zmluve neabsentuje náležitosť, ktorá by úver robila bezúročným a bezpoplatkovým,
alebo sa súd prvej inštancie domnieva, že zmier uzatvorený v konaní vedenom na súde prvej inštancie
pod sp. zn. 20C/167/2016 tvorí pre súdenú vec prekážku rozhodnutej veci. Čo sa týka uzatvoreného

zmieru, ten podľa jej názoru pre súdenú vec nevytvoril prekážku v postupe konania a naviac rovnaký
vzťah k zmieru aký k nemu má otázka bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, má k zmieru aj otázka
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, a v tejto otázke súd žalobe vyhovel. Navrhla rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutých výrokoch zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

8. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný, a to proti výrokom II. a III. Odvolanie
právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že podľa aktuálnej právnej úpravy rozhodnutie súdu podľa § 298 ods. 1
C.s.p. je rozhodnutím v individuálnom spore spotrebiteľa a zaväzuje výlučne žalobcu a žalovaného a

nie akékoľvek iné subjekty. Poukázal na skutočnosť, že ust. § 53a Občianskeho zákonníka nie je možné
vzhľadom na zmeny v súvislosti so zavedením nového procesného kódexu aplikovať na predmetný
prípad vzhľadom na skutočnosť, že podľa právnej teórie ust. § 53a je potrebné aplikovať na výsledky
abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach. Podľa jeho názoru je teda ust. § 53a Občianskeho
zákonníka potrebné vztiahnuť len na prípady, v ktorých bola neprijateľnosť zmluvnej podmienky určená

v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach. Vo vzťahu k individuálnym spotrebiteľským
sporom je ust. § 53a obsolétnym. Uviedol, že vzhľadom na existenciu právoplatného rozhodnutia
o nároku žalovaného neexistuje akýkoľvek právny záujem na určení neprijateľnosti akýchkoľvek
pohľadávok zo zmluvy o úvere týkajúcich sa potencionálneho rozhodcovského konania. Navrhol, aby
odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. a žalobu zamietol a priznal

žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

9. Žiadna zo strán sa k podaným odvolaniam nevyjadrila.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie

§ 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p.
a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súduv Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
a ani odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietanou inou vadou konania, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením,
teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne
predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS 78/05).

13. K námietke, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne zistil tak skutkový stav veci, ako aj prijal správny

právny záver. Vzhľadom na uvedené, ako aj na to, že žalovaný bližšie nešpecifikoval túto odvolaciu
námietku, odvolací súd mal za to, že ani tento odvolací dôvod nebol naplnený.

14. K námietke nesprávnych skutkových zistení odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie

predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne

normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj

to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným poriadkom, s to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu.

15. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

16. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

17. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti

s odvolacími námietkami žalovaného dopĺňa nižšie uvedené.

18. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o
tom, že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským v zmysle ust. §52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere - dostupnápôžička je štandardnou formulárovou
spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a

žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte
zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a
nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva
túto charakteristiku spĺňa.

19. Súd prvej inštancie v predmetnej veci zamietol žalobu v časti o určenie bezúročnosti a
bezpoplatkovosti uzatvorenej zmluvy o úvere, a to s poukazom na uzatvorený zmier medzi sporovými
stranami v inom konaní. S uvedeným záverom však žalobkyňa nesúhlasila. S poukazom na uvedené sa
odvolací súd zaoberal najprv otázkou, či súdom schválený zmier v inom konaní (týkajúci sa tých istých
sporových strán a toho istého predmetu konania) zakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci, pre

ktorú nie je možné v konaní pokračovať.

20. Civilný sporový poriadok vo svojich ustanoveniach upravuje inštitút tzv. zmieru, ktorý vo svojej
podstate predstavuje hmotnoprávnu dohodu a účinkami v podstate nahrádza rozsudok ako meritórne
rozhodnutie súdu v konkrétnej veci sporových strán. V prípade, ak dôjde medzi sporovými stranami

v priebehu konania k uzatvoreniu zmieru, ktorý je následne schválený súdom a takéto uznesenie
nadobudne právoplatnosť, dochádza tak k skončeniu konania na súde. Z uvedeného možno vyvodiť,
že schválený zmier vyvoláva účinky obdobné účinkom meritórneho rozhodnutia, avšak s tými rozdielmi,
že právoplatne schválený zmier zakladá prekážku rei transactae (vec dohodnutá), nie rei iudicatae (vec
rozsúdená) a v prípade vznesenia námietky existencie zmieru a vyhodnotenia uvedenej námietky ako

dôvodnej, súd konanie nezastaví ale zamietne (pozri Civilný sporový poriadok, komentár doc. JUDr.
Marek Števček, PhD. a kolektív, nakladatelství C.H.Beck v Prahe, 2016, strana 555 - 563).

21. Z obsahu pripojeného spisu sp. zn. 20C/167/2016 vyplýva, že uznesením zo dňa 13.02.2017
bol súdom schválený zmier medzi sporovými stranami. Uvedeným zmierom sa žalobkyňa (tam v

postavení žalovanej) zaviazala splatiť dlžnú sumu z uzatvorenej zmluvy medzi sporovými stranami, a
to v pravidelných mesačných splátkach. Uznesenie o schválení zmieru nadobudlo právoplatnosť dňa
17.03.2017 a vykonateľnosť dňa 01.05.2017. S poukazom na vyššie uvedené možno konštatovať, že
postup súdu prvej inštancie vo vzťahu k tej časti ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru bol správny, teda súd správne žalobu v uvedenej časti zamietol. O rovnakej

otázke už bolo vydané meritórne rozhodnutie, preto do tohto nie je možné po jeho právoplatnosti
zasahovať. Odvolacie námietky ohľadom rozčlenenia splátok na istinu, úroky a poplatky vzhľadom na
vyššie uvedené, preto neboli odvolacím súdom preskúmané.

22. Vo vzťahu k výroku o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky odvolací súd uvádza, že Občiansky

zákonník v znení účinnom od 01.01.2008 zakotvil vo § 53 ods. 4 ako neprijateľnú zmluvnú podmienku
aj také dojednanie, ktoré umožňuje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby bol
spor s dodávateľom riešený výlučne v rozhodcovskom konaní. Z uvedeného teda vyplýva, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá od spotrebiteľa vyžaduje, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni prejednaniu a rozhodnutiu veci

rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Pod takúto neprijateľnú zmluvnú podmienku možno
subsumovať aj prípady, keď spotrebiteľ nemal možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným
súdom z dôvodu, že túto možnosť využil už skôr dodávateľ. Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné
to, či riešenie jeho sporu mu bude vnútené štandardnou rozhodcovskou klauzulou alebo konaním
dodávateľa podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Odvolací súd zdôrazňuje, že § 53 Občianskeho

zákonníka obsahuje len demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok, teda charakter
neprijateľnej zmluvnej podmienky môžu mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

23. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne tiež poukázal na ust. § 93b Zákona o bankách, teda o

povinnosti žalovaného ako banky predložiť neodvolateľný návrh na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy
a preukázateľne klienta poučiť o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy. V tejto súvislosti je
však potrebné poukázať na to, že nemožno považovať za kumulatívne naplnenie týchto podmienok
prípad, keď je rozhodcovská doložka inkorporovaná v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktorésa v rámci kontraktácie nemenia a klient ich buď prijme ako celok alebo v opačnom prípade zmluva
nevznikne. V takomto prípade je teda zrejmé, že spotrebiteľ sa nachádza v nevýhodnom postavení
čo do vyjednávacej pozície ako aj do informovanosti (pozri Mostaza Claro bod 25-28, uznesenie

POHOTOVOSŤ C-76/10 bod 37 a iné).

24. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že pre platné dojednanie o rozhodcovskom konaní sa požaduje
individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, pričom jeho
rozhodnutie musí byť preukázateľné. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v rámci podpisovania Zmluvy

o úvere - dostupnápôžička došlo k naplneniu ust. § 93b Zákona o bankách, teda že žalobkyňa
ako klient bola jednak poučená o následkoch takéhoto rozhodnutia, a že žalobkyňa ako klientka sa
pre rozhodcovské konanie aj dobrovoľne rozhodla. V takomto prípade zaťažuje dôkazné bremeno
žalovaného ako banku, avšak v tomto smere žalovaný dôkazné bremeno neuniesol. Ako správne už
poukázal súd prvej inštancie, v uvedenom prípade nešlo o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku,
pretože táto bola vopred pripravená a nebolo možné meniť jej obsah. Z uvedených dôvodov súd prvej

inštancie rozhodol správne, keď určil, že takáto zmluvná podmienka je neprijateľná, a teda aj neplatná.

25. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok
o trovách konania.

26. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdzuje.

27.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1C.s.p.vspojení
s stanovením § 255 odsek 1 C.s.p., tak že nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania ani

jednej zo sporových strán z dôvodu, že v odvolacom konaní nebola úspešná ani jedna zo sporových
strán.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).