Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. september 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/25/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317219043
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2317219043.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: D. S., nar.
XX.XX.XXXX, C. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Vladimír Sidor, Železničná 4/A, Hlohovec, proti
žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený
splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s.r.o., 1. Mája 173/11, Trenčín, o

zaplatenie 6.605,30 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta
č.k. 35Csp/316/2017-88 zo dňa 24. septembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť

zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady bude
rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 497, § 501 ods. 1, 2, § 502 ods. 1, § 507, § 52 ods.
1 až 4, § 53 ods. 1 až 3, § 53 ods. 5, 6, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a),
b), d), g), h), i), l), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných

úveroch a pôžičkách v znení účinnom k 26.11.2013, § 37 ods. 1, § 39, § 41 Občianskeho zákonníka
a § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka vecne odôvodnil tým, že medzi žalovaným a žalobcom
uzavretá zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 52 Občianskeho zákonníka. Na
jednej strane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci
predmetusvojejobchodnejalebopodnikateľskejčinnostianastranedruhejprávnickáosoba-dodávateľ,
ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Predmetnú zmluvu

teda súd považoval za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Aj keď predmetná zmluva je zmluvou, ktorá vykazuje známky absolútneho obchodu a je
potrebné ju posúdiť podľa Obchodného zákonníka, je zároveň zmluvou spotrebiteľskou, a potom normy
obchodného práva sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov podľa
Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov, ktoré ustanovenia majú prednosť pred aplikáciou
Obchodného zákonníka.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že uzavretiu úverovej zmluvy predchádzalo uzavretie písomnej
kúpnej zmluvy medzi treťou osobou - spoločnosťou AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s. ako predajcom
a žalobcom ako kupujúcim, predmetom ktorej bol predaj automobilu špecifikovaného v kúpnej zmluve.
Kúpna cena za automobil bola dohodnutá vo výške 9.970,- Eur, pričom časť kúpnej ceny vo výške
1.800,- Eur bola žalobcom zaplatená v hotovosti a zostatok vo výške 8.170,- Eur mal byť zaplatený
prostredníctvom úveru na základe úverovej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným. Predávajúci

dňa 26.11.2013 vystavil faktúru č. FVBA1130_131879, do ktorej okrem predmetu kúpy na základe
písomnej kúpnej zmluvy z 26.11.2013, teda motorového vozidla Renault Laguna, ktorého kúpna cena jevo faktúre špecifikovaná na sumu 9.970,- Eur, zahrnul aj ďalšie tovary a služby špecifikované ako: Carlife
Garance *** v cene 629,- Eur, Prípr. Vozidla k predaju + Služba v cene 191,- Eur, Balíček povinnej výbavy
v cene 48,- Eur, Čierne koberce do auta v cene 15,40 Eur, centové vyrovnanie -0,40 Eur. Predmetná

faktúra je žalobcom podpísaná.
Následne bola medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom uzavretá úverová zmluva č.
SUA13/005720, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalovanému celkovú výšku úveru
9.053,- Eur na účel kúpy motorového vozidla, vrátane prípadných doplnkových služieb, poskytovaných
dodávateľom k tomuto vozidlu a žalobca sa zaviazal úver použiť na dohodnutý účel a vrátiť veriteľovi

dlžnú sumu spolu s príslušenstvom. Podstatnými náležitosťami zmluvy o úvere je a) záväzok veriteľa
poskytnúť na požiadanie dlžníka a v jeho prospech peňažné prostriedky, b) určenie sumy týchto
peňažných prostriedkov, c) záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky.
Žalobca vo svojich vyjadreniach argumentoval, že celková výška úveru 9.053,- Eur (z ktorej následne
žalovaný vychádzal pri výpočte RPMN a celkovej čiastky splatnej spotrebiteľom) nezodpovedá výške
zostatku kúpnej ceny motorového vozidla 8.170,- Eur podľa kúpnej zmluvy, ktorá mala byť uhradená

z prostriedkov úveru. Podľa tvrdenia žalobcu mal žalovaný celkovú výšku úveru navýšiť o sumu
príslušenstva, pričom z kúpnej zmluvy je zrejmé, že v dohodnutej kúpnej cene bolo zahrnuté i
príslušenstvo predmetu zmluvy. S takouto argumentáciou sa súd nestotožňuje. Je nesporné, že
predmetom písomnej kúpnej zmluvy uzavretej medzi treťou osobou a žalobcom bol predaj motorového
vozidla Renault Laguna za kúpnu cenu 9.970,- Eur, ktorá mala byť v časti 8.170,- Eur financovaná z

prostriedkov úveru. Zároveň však bolo zistené, že okrem písomnej kúpnej zmluvy z 26.11.2013 boli
medzi treťou osobou a žalobcom uzavreté ďalšie zmluvy, predmetom ktorých boli tovary a služby
vymedzené a ocenené vo faktúre FVBA1130_131879. Túto faktúru žalobca podpísal a ani v priebehu
konania nerozporoval, že mu tieto služby a tovary popri motorovom vozidle Renault Laguna boli dodané.
Tieto zmluvné vzťahy neboli uzatvárané za účasti žalovaného.

Ako je uvedené vyššie určenie sumy peňažných prostriedkov, ktoré tvoria úver, je podstatnou
náležitosťou zmluvy o úvere a podlieha dohode strán a hlavnom predmete plnenia. Podľa názoru súdu
je v zmluve celková výška úveru uvedená jasne, určite a zrozumiteľne v sume 9.053,- Eur. Zároveň
je zmluve vymedzený účel, na ktorý sa žalobca zaviazal poskytnuté prostriedky použiť ako nákup
motorového vozidla, vrátane prípadných doplnkových služieb, poskytovaných dodávateľom. Žalobca

netvrdil, ani nepreukazoval, že by mu prostriedky v dojednanej výške úveru neboli poskytnuté (teda, že
nebola preplatená celá faktúra FVBA1130_131879). Skutočnosť, že celková výška úveru v úverovej
zmluve sa nezhoduje so zostatkom kúpnej zmluvy, ktorá mala byť financovaná z úveru podľa kúpnej
zmluvy, je irelevantná, keďže predmetné zmluvné vzťahy boli uzatvárané medzi odlišnými subjektmi.
Pre uzavretú úverovú zmluvu je podstatné, že bol platne dojednaný hlavný predmet plnenia, a to výška

úveru v sume 9.053,- Eur. Použitie predmetných prostriedkov bolo viazané na dohodnutý účel, a to kúpu
motorového vozidla (v sume 8.170,- Eur podľa kúpnej zmluvy), prípadne doplnkové služby poskytované
dodávateľom. Záväzok použiť peňažné prostriedky v súlade s účelom zaväzoval žalobcu ako dlžníka,
ktorý ich použil na úhradu ďalších tovarov a služieb vymedzených vo faktúre FVBA1130_131879 v
celkovej sume 883,- Eur (629 + 191 + 48 + 15,40 - 0,40). V prípade ak by žalobca použil peňažné

prostriedky v rozpore s účelom, v zmysle § 507 Obchodného zákonníka by veriteľ mal právo od zmluvy
odstúpiť, ktoré však žalovaný v danej veci nevyužil.
Pokiaľ žalobca poukazoval na ust. § 2 písm. l) zák. č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého je celkovou výškou
spotrebiteľského úveru maximálna výška alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, táto formulácia len potvrdzuje argumentáciu súdu. Celkovou

výškou úveru sú peňažné prostriedky poskytnuté na základe uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere
a nie na základe inej zmluvy, v tomto prípade kúpnej zmluvy uzavretej medzi inými subjektmi.
Nakoľko podľa názoru súdu medzi stranami bola dojednaná výška úveru v sume 9.053,- Eur, ďalej
sa zaoberal argumentáciou žalobcu o nesprávnom vymedzení RPMN a celkovej čiastky, ktorú musí
žalobcazaplatiť.RPMNbolavzmluveuvedenávovýške44,90%acelkováčiastkasplatnáspotrebiteľom

19.900,40 Eur. V zmysle § 2 písm. h) zák.č. 129/2010 Z.z. celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť
tvorí súčet celkovej výšky úveru (9.053,- Eur) a celkových nákladov spojených so spotrebiteľským
úverom, ktoré sú vymedzené v § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z.. Podľa úverovej zmluvy mali byť
celkové náklady tvorené úrokmi dohodnutými v sadzbe 36,396489% ročne a poplatkom za poskytnutie
úveru vo výške 200,- Eur, ktorý bol uhradený v hotovosti pri podpise zmluvy. Splátka úrokov bola

zahrnutá v dojednanej splátke vymedzenej vo výške 328,34 Eur mesačne (bez zohľadnenia havarijného
poistenia, ktoré sa ako dobrovoľná doplnková služba do celkových nákladov nezahŕňa). Žalobca tak bol
v súvislosti s úverovou zmluvou povinný žalovanému zaplatiť 60 splátok po 328,34 Eur (splátka istiny
+ úroku), spolu 19.700,40 Eur a poplatok za poskytnutie úveru vo výške 200,- Eur. Celková čiastkasplatná spotrebiteľom tak predstavovala sumu 19.900,40 Eur a v zmluve je uvedená správne. K rovnakej
výslednej sume dospel súd aj pri použití žalobcom označenej interaktívnej kalkulačky na výpočet RPMN
na portáli finančnej osvety a ochrany spotrebiteľa MF SR, kde pri zadaní parametrov úveru ako čerpanie

úveru 26.11.2013 vo výške 9.053,- Eur a dodatočnom náklade 200,- Eur predstavovala výsledná výška
RPMN 44,29% (je nutné poznamenať, že ide len o informatívny výpočet, ktorý nezohľadňuje dátum
splatnostisplátok).Vzhľadomnauvedenémalsúdzato,ževstupnéúdaje,zktorýchžalovanýprivýpočte
RPMN vychádzal boli správne a tým aj údaj o výške RPMN bol v zmluve uvedený správne. Vzhľadom
k tomu dospel súd k záveru, že predložená zmluva o úvere aj v spojení so splátkovým kalendárom

predloženým žalovaným spĺňa všetky náležitosti stanovené ust. § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch a
zároveň sú uvedené náležitosti uvedené jasne, určito a zrozumiteľne. Podľa názoru súdu neboli splnené
predpoklady vymedzené § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. na vyslovenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru.
K tvrdeniu o neplatnosti dohodnutej výšky úrokov z dôvodu ich rozporu s dobrými mravmi súd uvádza
nasledovné. Úroky z poskytnutého úveru predstavujú cenu peňažných prostriedkov, ktoré zmluvou

o úvere veriteľ umožňuje čerpať dlžníkovi. Záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi úrok z poskytnutých
peňažných prostriedkov je podstatnou časťou zmluvy o úvere. Veriteľovi vzniká nárok na úrok z
peňažných prostriedkov odo dňa ich poskytnutia do dispozície dlžníka. V danom prípade vznikol
žalovanému nárok na úroky na základe dohody zmluvných strán o výške, ktorá bola stanovená na
sumu 36,396489% a je v zmluve uvedená jasne, určito a zrozumiteľne v časti 4. Zmluvy upravujúcej

Podmienky splácania úveru, v samostatnom riadku a výraznejším (tučným) písmom. Občiansky
zákonník, Obchodný zákonník a ani iný predpis účinný ku dňu uzavretia zmluvy o úvere neobsahuje
ustanovenie o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky, predstavujúce odplatu za
poskytnutie finančných prostriedkov. Pri posúdení primeranosti je však potrebné vychádzať z celkových
okolností úveru, jeho pohnútky a účelu, ktorý sledoval a súčasne je potrebné porovnať dojednaný

úrok s úrokovou mierou obvyklou v praxi peňažných ústavov. V novembri 2013 bola priemerná výška
úrokových mier z úverov pri úveroch do 5 rokov 11,27% ročne, vo vzťahu k čomu je nutné prisvedčiť
žalobcovi, že dojednaná úroková sadzba tú priemernú prekračuje viac ako trojnásobne. Zároveň je však
akceptovateľná aj argumentácia žalobcu, že nebankové subjekty poskytujú úvery s vyšším rizikom ako
banky, pričom cena rizika sa prejavuje práve vo výške odplaty za poskytnutý úver. Úroky, resp. odplaty

za poskytnuté úvery budú vždy pri bankách rádovo nižšie ako pri poskytovaní úverov nebankovými
spoločnosťami. Je to aj dôvodu prísnejších kritérií bánk pri poskytovaní úverov. Úvery v nebankovkách
preto využívajú najmä klienti, ktorým by úver banky z dôvodu zvýšeného rizika nesplácania neposkytli.
Treba poukázať na to, že na túto obranu žalovaného žalobca nereagoval, bližšie sa k pohnútke, ktorá
ho viedla zvoliť úverový produkt žalovaného, nevyjadril. Ako je vyššie uvedené, porovnávacie kritérium

priemernej výšky úrokových mier nie je jediným, ale pristupujú k nemu aj ďalšie okolnosti za ktorých
bol úver spotrebiteľom zvolený a dojednaný. V konaní nebolo preukázané, že by žalobca bol nútený k
uzavretiu úverovej zmluvy, že by ju uzatváral pod nátlakom, v tiesni alebo závislosti. Vo vzťahu ku kúpnej
zmluve je zrejmé, že žalobca uzavretím zmluvy sledoval získanie peňažných prostriedkov na získanie
motorového vozidla do osobného vlastníctva a zároveň na zabezpečenie doplnkového tovaru a služieb

podľa jeho voľby v súlade s účelom zmluvy. Žalobca nespochybnil tvrdenie žalovaného, že úverová
zmluva bola uzavretá z jeho iniciatívy. Vzhľadom k uvedenému sa súd zhodne so žalovaným domnieva,
že neprimeranosť ceny úveru, resp. jej rozpor s dobrými mravmi nemožno odvodzovať výhradne z
porovnania medzi stranami dohodnutej výšky úrokov a priemernou výškou úrokov. Žalobca vo svojich
vyjadreniach však žiadnym spôsobom netvrdí a nešpecifikuje aké konanie žalovaného v kontraktačnom

procese bolo v rozpore s dobrými mravmi a ako toto konanie ovplyvnilo zmluvnú voľnosť žalobcu pri
dojednávaní základnej náležitosti úverovej zmluvy, teda výšky úrokovej sadzby.
Nakoľko súd po vykonaní dokazovanie nezistil, že by uzavretá zmluva o úvere trpela nedostatkami, ktoré
by spôsobovali jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť v zmysle § 11 zák.č. 129/2010 Z.z. a zároveň, že
by dojednaná výška úrokov, síce prevyšujúca primeranú mieru úrokov, v spojení s ďalšími okolnosťami

naplňovala znaky konania, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, žalobu v celom rozsahu zamietol, keďže
plnenie žalobcu v prospech žalovaného bolo plnením na základe platnej zmluvy o úvere z 26.11.2013.

3. Žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, vzniklo v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP právo na plnú
náhradutrovkonaniapotrebnýchnaúčelnéuplatňovaniesvojichprávvočižalovanému.Ovýškenáhrady

trov konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom splnomocnenca a to z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, pretože súd nesprávnym procesnýmpostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku, pretože
konanie má inú vadu, ktorá mohla mat' za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm.

f) Civilného sporového poriadku, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku, pretože
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca považuje
rozsudok za arbitrárny, nepreskúmateľný bez opory v právnom poriadku, vykonanom dokazovaní,
bez aplikácie príslušných ustanovení právnej normy a to nie len zákona o spotrebiteľských úveroch.

Súd neaplikoval ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom
poriadku hlavne v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ani v smernici Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade je
uvažovať v tom prípade, že sa súd odchýlil od znenia príslušných ustanovení. Žalobca poukazoval aj na
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale súd bez ďalšieho prevzal argumentáciu žalovaného. Žalobca
poukazoval na to, že sa so žalovaným v kúpnej zmluve zo dňa 26.11.2013 dohodli na tom, že doplatkom

kúpnej ceny predmetu financovania automobilu bude suma po odpočítaní sumy uhradenej žalobcovi
pri podpise kúpnej zmluvy 8.170,- Eur a táto suma bude uhradená predávajúcim prostredníctvom
úveru kde žalovaný vystupuje ako veriteľ. Uvedené vyplýva aj z kúpnej zmluvy. Spotrebiteľ podpisom
zmluvyprejavilvôľuuzatvoriťzmluvuospotrebiteľskomúverevovýškezodpovedajúcejtomutodoplatku.
Taktiež strana žalobcu uviedla, že všetky v konaní predložené listiny boli žalobcovi predložené v jediný

okamih po 5 hodinovom čakaní na uzatvorenie kúpnej zmluvy, úverovej zmluvy a odovzdanie predmetu
financovania s tým, že žalobca nemal žiaden priestor skúmať obsah zmluvných dojednaní a všetky
listiny v priebehu konania sú datované na 23.11.2013. Pokiaľ súd v rámci odôvodnenia uviedol, že
podpis kúpnej zmluvy prebiehal bez účasti žalovaného je potrebné uviesť, že ide o zjavnú nesprávnosť,
ktorá mohla mať vplyv na úsudok súdu. Tak z kúpnej, úverovej ako aj z ostatných listín predložených v

priebehu konania vyplýva, že všetky listiny pripravovala, predkladala a podpisovala za predávajúceho
aj za žalovaného jediná osoba a to zamestnanec predávajúceho R. B.. Preto je nesprávny záver
súdu, že zmluvný proces prebiehal bez účasti žalovaného pretože na strane žalovaného vystupovala
splnomocnená osoba.
Ďalší omyl súdu spočíval v tom, že spotrebiteľské zmluvy skúmali izolovane bez vzájomnej súvislosti.

Podľa názoru odvolateľa ide o závislé zmluvy v zmysle § 52a Občianskeho zákonníka a hlavné
východiská z ktorých súd vychádzal a na ktorých založil svoje rozhodnutie boli v rozpore s ním
formálne označenými ustanoveniami na ochranu spotrebiteľa pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci,rovnakosúddospelnazákladevykonanýchdôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca dôvodil ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka.

Predmetom plnenia mala byť individuálne dohodnutá výška úveru medzi spotrebiteľom a veriteľom.
Žalobca poukazoval na konanie vo veci C 377/14. Z kúpnej zmluvy zo dňa 26.11.2013 vyplýva, že
žalobca a žalovaný sa dohodli, že hlavný predmet plnenia teda úver predstavuje doplatok kúpnej
ceny predmetu financovania automobilu v kúpnej zmluve jasne uvedený výške 8.170,- Eur a tiež
je uvedené, že v kúpnej cene je zahrnuté i príslušenstvo automobilu, na čo žalobca poukazoval v

priebehu celého konania. V úverovej zmluve v bode 2.1 je však predmet financovania zmenený tak,
že predmetom financovania podľa tejto zmluvy je motorové vozidlo, vrátane prípadných doplnkových
služieb, poskytovaných dodávateľom k tomuto vozidlu. Táto formulácia nie je v žiadnom ustanovení
zmluvy vysvetlená. Na základe tejto formulácie došlo k navýšeniu celkovej výšky spotrebiteľského
úveru s označením ako konečná cena bod 3. úverovej zmluvy a žalovaný tak pôvodne dohodnuté

dojednanie o doplatku kúpnej ceny automobilu z pôvodnej sumy 8.170,- Eur zmenil na sumu 10.853,-
Eur. Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C - 96/14, na článok 5 Smernice
93/13/EHS, rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-484/08. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že pre
súd je irelevantná skutočnosť, že celková výška úveru v úverovej zmluve sa nezhoduje so zostatkom
kúpnej zmluvy, ktorá mala byť financovaná podľa kúpnej zmluvy, keďže predmetné zmluvné vzťahy boli

uzatvárané s inými zmluvnými subjektmi. Súd však nijako neskúmal okolnosti podstatné pre to, aby bolo
spoľahlivo zistený skutkový stav veci s následnou ex offo súdnou kontrolou neprijateľných zmluvných
podmienok. Strana žalobcu v konaní poukazovala na to, že ak sa zmenila celková výška úveru muselo
sa tak uskutočniť z podnetu žalobcu resp. na základe žiadosti žalobcu, ktorý si doplnkové služby zvolil a
požiadal žalovaného, aby navýšil pôvodne dohodnutú sumu úveru. Súd však na uvedené neprihliadol

a ukončil dokazovanie, vzhľadom k tomu, že právny zástupca uviedol, že síce nemá vedomosť o takejto
žiadosti, avšak dodal, že uvedená zmena nemohla nastať len na základe vôli žalovaného. Jediným
podkladom, ktorý spája navýšenú sumu úveru v úverovej zmluve ako rozdiel oproti kúpnej zmluve
je faktúra, ktorá bola žalobcovi dňa 26.11.2013 spolu so všetkými listinami predložená na podpis akde sú uvedené fakturované plnenia za prípadné doplnkové služby, poskytnuté dodávateľom k tomuto
vozidlu v celkovej sume 883,- Eur. Fakturované plnenia sú doplnkovými službami svojich charakterom
už príslušenstvom predmetu financovania, ktoré niektoré ako vyplýva zo znenia kúpnej zmluvy boli

už obsahom dojednanej kúpnej ceny nepochybne z fakturovaných plnení sem možno zaradiť čierne
koberce do auta, balíček povinnej výbavy, príprava vozidla k predaji. Pokiaľ ide o službu Carlife Garance
v sume 629,- Eur nie je zrejmý obsah fakturovanej služby. Z bodu 37. odôvodnenia rozsudku vyplýva
prekvapujúcizáverotom,žesúdsivrámcikonaniazistil,žeokrempísomnejkúpnejzmluvyz26.11.2013
boli medzi treťou osobou a žalobcom uzavreté ďalšie zmluvy, predmetom ktorých boli tovary a služby

vymedzené vo faktúre. Tieto zmluvné vzťahy neboli uzatvárané za účasti žalovaného. Naposledy
uvedený záver súdu je prekvapivým, nakoľko žiadna zo strán nepredložila žiadne ďalšie zmluvy, okrem
kúpnej a úverovej zmluvy ani ich existenciu netvrdila. Teda záver súdu nemá v žiadnom prípade oporu
v dôkazoch ani v tvrdeniach sporových strán. Pokiaľ sa súd opieral o žalobcom podpísanú faktúru je
potrebné uviesť, že súd sa nezaoberal okolnosťami, ktoré súvisia s obsahom fakturovaných plnení,
priebehom zmluvnej kontraktácie. Súd si vytvoril domnienku o existencii ďalšej zmluvnej dokumentácie

napriek poukazu žalobcu na nekalú praktiku pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv.
Súd neskúmal ani splnenie predzmluvnej informačnej povinnosti žalovaného. Nakoniec pokiaľ ide o
priebeh kontraktácie v jedinom okamihu, je zrejmé, že žalobca s nákladom spojeným s doplnkovými
službami, ktoré žalovaný započítal do celkovej výšky úveru, pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere informovaný nebol. Žalobca podmienku, podľa ktorej žalovaný zahŕňa do výšky úveru aj náklady

spojené s doplnkovými službami vo výške 883,- Eur považuje za podmienku, ktorá priamo odporuje
zákonu s poukazom na § 2 písm. d), g), l) zákona o spotrebiteľských úveroch. Je potrebné vyvodiť záver,
že absentuje akákoľvek zmluvná vôľa, resp. dohoda medzi žalobcom a žalovaným o tom, že celkovou
výškou spotrebiteľského úveru je žalovaným v úverovej zmluve uvádzaná konečná cena 10.853,- Eur
t.j. dohoda o výške spotrebiteľského úveru. Taktiež má za to, že podmienka, podľa ktorej mal spotrebiteľ

zaplatiť tzv. doplnkové služby poskytované dodávateľom bez akej akejkoľvek informácie o tom ako
uvedený mechanizmus má fungovať vykazuje znaky neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. a)
Občianskeho zákonníka vychádzajúc pritom aj zo znenia, že ide o formulár o zmluvných podmienkach
zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovaným nebol predložený a nie je zrejmý jeho obsah, najmä to, či
spotrebiteľ bol informovaný s nákladmi a cenami spojenými s doplnkovými službami, tiež akákoľvek

iná zmluvná dokumentácia s obsahom ustanovení o plnení spotrebiteľa s ktorými mal mať spotrebiteľ
možnosť sa oboznámiť, čo nebolo v konaní splnené, tiež s poukazom na to, že pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere musí byť spotrebiteľ písomne oboznámený so všetkými zmluvnými podmienkami
podľa § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca má za to, že jednak konanie žalovaného pri
poskytnutí spotrebiteľského úveru vykazuje znaky nekalej obchodnej praktiky, to znamená praktiky,

ktorá je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá mohla podstatne narušiť ekonomické
spávanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k finančnej službe, ktorý žalovaný v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti spotrebiteľom poskytuje, majúc za to, že ku konaniu v rozpore s odbornou
starostlivosťou došlo zo strany žalovaného tým, že pri poskytovaní spotrebiteľského úveru dojednal
so spotrebiteľom neurčité podmienky, podmienky v rozpore so zákonom, neprijateľné podmienky a

spotrebiteľovi uprel právo na ochranu jeho ekonomických záujmov, čím vybočil z pravidiel čestnej
obchodnej praxe, lebo nedodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú bolo možné od neho
rozumne očakávať. Žalobca má za to, že týmto konaním došlo zo strany žalovaného k porušeniu §
7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Preto ak žalovaný do celkovej výšky spotrebiteľského úveru
zahrnul aj sumu nevyžiadaných plnení za doplnkové služby 883,- Eur postupoval v rozpore s platnou

právnou úpravou ustanovenou v § 2 zákona č. 129/2010, pretože doplnkové služby majú charakter
celkových nákladov spotrebiteľa na spotrebiteľský úver a je potrebné ich započítať i do celkovej RPMN
a nie do celkovej výšky spotrebiteľského úveru a teda sumu 883,- Eur treba považovať len za náklady
spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti poukazuje odvolateľ aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu č.k.
6Sžo 39/2012 zo dňa 29.05.2013. V bode 38. rozsudku súd do celkovej výšky úveru započítal i sumy za

doplnkové služby bez akejkoľvek reflexie na poukazy žalobcu o pojme celková výška úveru v spojení s
pojmom celkové náklady spotrebiteľa na spotrebiteľský úver, čo možno považovať za zásadný odklon
od ustálenej judikatúry, ktorej výklad má podstatný význam pre rozhodnutie vo veci samej a rozhodnutie
nie len v tejto súvislosti možno označiť za prekvapivé a nepreskúmateľné.
Závery súdu pokiaľ ide o úrokovú sadzbu sú podľa odvolateľa vzájomne rozporné, prekvapivé,

pretože doterajšia judikatúra súdov nespochybnila, že neprimerane vysoké úroky dojednané pri
peňažnej pôžičke sú všeobecne spoločensky považované za odporujúce pravidlám správania, ktoré
sú v spoločnosti v prevažnej miere uznávané. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn.
1MCdo 1/2009 kde sa potom ustálilo pravidlo posudzovania primeranosti dohodnutej zmluvnej úrokovejsadzby, podľa ktorej výška zmluvných úrokov, pokiaľ tieto úroky prevýšia priemer úrokov na trhu pri
porovnateľnom úvere o viac ako 100% je neprijateľná a odporuje dobrým mravom. Prevýšenie o 50%
oproti priemeru plne pokrýva obavy poskytovateľov úverov nebankového typu. Judikatúra súdov nikdy

nespochybnila, že neprimerané úroky sú v rozpore s pravidlami správania sa. Poukázal na viaceré
rozhodnutia súdov. Pri posudzovaní primeranosti žalovaným určenej úrokovej sadzby sledoval pohnútky
žalovaného namiesto toho, aby poskytol ochranu žalobcovi pred neprimeranou výškou úrokovej sadzby,
ktorá je zjavne v rozpore s dobrými mravmi. Nie je bez právneho významu, že v dôsledku uvedeného
potom súd poskytol ochranu konaním žalovaného, ktorý zaťažil celkovú výšku spotrebiteľského úveru

sumou nevyžiadaného plnenia s úrokovou sadzbou takmer 37%. Ak súd chcel aplikovať súdnu kontrolu
komplexne na celkovú odplatu bolo v tejto súvislosti potrebné overiť a porovnať najmä priemernú RPMN
a RPMN pre predmetnú zmluvu, čo súd neurobil. Súd pri posudzovaní rozpornosti úrokovej sadzby s
dobrými mravmi skúmal pohnútku spotrebiteľa uzatvoriť zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá je jasná,
zrozumiteľná a tvorí samostatnú podstatu sporu. Argument, že spotrebiteľ je slobodný v tom, či zmluvu
uzavrie alebo nie, nie je namieste vzhľadom na to, že v jednotlivých odboroch podnikania postupujú

spravidlazmluvnípartnerispotrebiteľovobdobneapretospotrebiteľbysarozhodolnepristúpiťnavopred
pripravené zmluvné podmienky, odsúdil by sám seba k životu mimo bežnú spoločnosť bez využívania
služieb. Navrhol preto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, príp. zmeniť
a vyhovieť žalobnému návrhu v celom rozsahu.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný

skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v
dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c) Civilného
sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného

sporového poriadku).

7. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 6.605,30 Eur s príslušenstvom. Vzhľadom
na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práv na spravodlivý proces, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
správnym skutkovým zisteniam a právne správne posúdil žalobcov nárok.

8. Podanou žalobou sa žalobca domáha zaplatenia sumy 6.605,30 Eur s 5% úrokom z omeškania od

25.10.2017 do zaplatenia. Súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že nezistil nedostatky,
ktoré by spôsobovali bezúročnosť a bezpoplatkovosť v zmysle § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkáchazároveňnezistil,žebydojednanávýškaúrokov
naplňovala znaky konania v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca nesúhlasil so zamietnutím žaloby,
rozsudok považuje za arbitrárny a nepreskúmateľný, vytýkal súdu, že neaplikoval ustanovenia týkajúce

sa ochrany spotrebiteľa upravené v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a v smernici Rady č. 93/13/EHS
z 5.apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nesprávne právne posúdil otázku
závislých spotrebiteľských zmlúv, konajúcej osoby za predávajúceho a žalovaného, v otázke hlavného
predmetu plnenia poukázal na súdnu kontrolu neprijateľných zmluvných podmienok, namietal, že súd
neskúmal splnenie predzmluvnej informačnej povinnosti žalovaného a napokon namietal záver súdu o

súlade úrokovej sadzby s dobrými mravmi.

9. Predávajúci AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s., so sídlom Panónska cesta 39, 851 04 Bratislava so
žalobcom ako kupujúcim uzavreli 26.11.2013 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol predaj automobiluznačky Renault Laguna vrátane jeho súčastí, príslušenstva za kúpnu cenu dohodnutú vo výške 9.970,-
Eur. Časť kúpnej ceny vo výške 1.800,- Eur bola predávajúcemu zaplatená v hotovosti pri podpise
tejto zmluvy, čo predávajúci na tejto zmluve potvrdzuje a zvyšná časť kúpnej ceny vo výške 8.170,-

Eur bude predávajúcemu zaplatená prostredníctvom úveru na základe zmluvy o úvere č. 13005720
uzatvorenej medzi kupujúcim a žalovaným. Predmet zmluvy bol uvedený v bode I.- predávajúci touto
zmluvou predáva kupujúcemu automobil špecifikovaný vyššie vrátane jeho súčastí, príslušenstva za
vyššie uvedenú kúpnu cenu a kupujúci týmto automobil od predávajúceho za dohodnutú kúpnu cenu
kupuje. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 26.11.2013 spoločnosť AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s.

vystavila žalobcovi faktúru č. FVBA1130_131879, splatnú 6.12.2013 na sumu 10.853,- Eur. Vo faktúre
je názov tovaru špecifikovaný ako Renault Laguna 2.0 dCi v cene 9.970,- Eur, Carlife Garance *** v cene
629,- Eur, Prípr. Vozidla k predaju + Služba v cene 191,- Eur, Balíček povinnej výbavy v cene 48,- Eur,
Čierne koberce do auta v cene 15,40 Eur, centové vyrovnanie -0,40 Eur. Faktúra je podpísaná žalobcom.
Dňa 26.11.2013 žalovaný ako veriteľ a žalobca ako klient uzavreli Úverovú zmluvu č. SUA13/005720,
v ktorej špecifikovaný predmet financovania ako motorové vozidlo, vrátane prípadných doplnkových

služieb, poskytovaných dodávateľom k tomuto vozidlu: úžitkový automobil Renault Laguna Grandtour
III Diesel 2.0 dCi Expression, s uvedením čísla VIN. Podľa bodu 3.1 zmluvy klient podpisom tejto
zmluvy vyhlasuje, že má záujem o kúpu Predmetu financovania a podpisom tejto zmluvy žiada veriteľa
o poskytnutie úveru na nákup Predmetu financovania vo výške uvedenej nižšie. Podľa bodu 3.2 sa
veriteľ zaviazal úver podľa zmluvy v prospech klienta poskytnúť a klient sa zaviazal úver použiť na

dohodnutýúčelavrátiťveriteľovidlžnúsumuspoluspríslušenstvom,tovšetkozapodmienokuvedených
v tejto zmluve a Úverových podmienkach žalovaného, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Podľa
bodu 3.3 klient žiadal veriteľa, aby mu bol úver poskytnutý formou preplatenia kúpnej ceny predmetu
financovania (či jej časti) na účet predajcu. Konečná cena (vrátane všetkých ďalších účtovaných služieb)
predmetu financovania je 10.853,- Eur vrátane DPH, časť kúpnej ceny vozidla uhradená klientom v

hotovostipripodpisezmluvy(akontácia)je1.800,-Eur,poplatokzaposkytnutieúveru(uhradenýklientom
v hotovosti pri podpise zmluvy) je 200,- Eur, celková výška úveru je 9.053,- Eur. V bode 4. sú uvedené
podmienky splácania úveru nasledovne: Druh Úveru: účelový - úhrada ceny Predmetu financovania,
Ročná úroková sadzba: 36,396489%, RPMN: 44,90%, Priemerná hodnota RPMN: 11,87%, Celkové
náklady spotrebiteľa: 10.847,40 Eur, Celková čiastka splatná spotrebiteľom: 19.900,40 Eur, Konečná

splatnosť Úveru: 23.11.2018, Výška celkových nákladov nezahrnutých do výpočtu RPMN: 1.885,00
Eur, Poplatok za asistenčné služby Ideal Asistence Basic vo výške: 84,00 Eur + DPH, Zľava na
poskytnuté služby vo výške: 84,00 Eur + DPH, mesačná splátka 359,76 Eur, dátum prvej mesačnej
splátky 23.12.2013, počet splátok 60. Úhrada nesledujúcich mesačných splátok bola vždy do 23. dňa
v kalendárnom mesiaci. V bode 7. zmluvy je špecifikované havarijné poistenie nasledovne: poistiteľ -

KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, poistná zmluva č. 2439000407, poistná doba od
26.11.2013 do 23.11.2018, poistná čiastka 10.853,- Eur. Podľa bodu 7.1. zmluvy ak sú údaje, týkajúce
sa havarijného poistenia zhora vyplnené, platí, že sa klient pri podpise tejto zmluvy dobrovoľne rozhodol
využiť možnosť havarijného poistenia prostredníctvom veriteľa. Klient svojim podpisom vyhlasuje, že
veriteľa požiadal o prihlásenie do havarijného poistenia k zhora uvedenej rámcovej poistnej zmluve,

uzavretej medzi veriteľom a poistiteľom, a to v zhora uvedenom rozsahu. Úver vrátane príslušenstva
bol zabezpečený Zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k predmetu financovania,
ktorá bola uzavretá na samostatnej listine dňa 26.11.2013. Podľa predložených výpisov z účtu žalobca
v období od 1.2.2014 do 20.8.2017 uhradil 45 splátok po 359,76 Eur, spolu sumu 16.189,20 Eur.
Predsporovou výzvou z 25.10.2017 žalobca prostredníctvom právneho zástupcu upozornil žalovaného,

že zmluva najmä obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v rozpore s právnymi predpismi a
spôsobujú bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. Ďalej žalobcu vyzval na podpis dohody o urovnaní,
predmetom ktorej má byť aj vrátenie preplatku, ktorý má charakter bezdôvodného obohatenia.

10. Predovšetkým je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah

založený zmluvou o úvere medzi žalobcom a žalovaným ako spotrebiteľský, keďže táto zmluva spĺňa
definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (ktorý je osobou, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti), a to aj podľa

právneho poriadku platného v čase jej uzavretia (§ 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka). Súd prvej
inštancie tiež správne posúdil uplatnený nárok podľa ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúceho
zmluvu o úvere (§ 497) a súčasne vychádzal zo zistenia, že ide o nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré mohlo vzniknúť v súvislosti so zmluvou o úvere zo dňa 26.11.2013, pričom v danomprípade sa tak na právny vzťah účastníkov tohto záväzkového vzťahu vzťahuje zákon č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy.

11. Záväzok zo zmluvy o úvere vzniká v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka dohodou
o jej podstatných náležitostiach, ktorými súd záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v
jeho prospech peňažné prostriedky, určenie sumy (limitu) týchto peňažných prostriedkov (úverový
limit), záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Zmluva o úvere je

konsenzuálnym kontraktom, takže na vznik záväzkového vzťahu z tejto zmluvy postačuje dohoda
zmluvných strán o jej podstatných náležitostiach a nie je potrebné faktické poskytnutie peňažných
prostriedkov.

12. Žalobca namietal tvrdenie súdu, že je irelevantné, že celková výška úveru sa nezhoduje so
zostatkom kúpnej ceny, ktorá mala byť financovaná podľa kúpnej zmluvy, keďže predmetné zmluvy boli

uzatvárané s inými zmluvnými subjektmi.

13. Odvolací súd k uvedenému považuje za potrebné uviesť, že spotrebiteľský úver mal byť
použitý na účel financovania doplatku kúpnej ceny a tento doplatok predstavoval sumu 8.170,- Eur.
Uvedená suma preto mala byť aj celkovou výškou poskytnutého spotrebiteľského úveru. Žalovaný

ako poskytovateľ služby, ktorou spotrebiteľovi poskytuje spotrebiteľský úver, bol povinný postupovať v
zmysle platnej právnej úpravy stanovujúcej úpravu spotrebiteľských zmlúv. Vychádzajúc z logického
výkladu právnej úpravy spotrebiteľského úveru, za spotrebiteľský úver je možné považovať dočasné
poskytnutie finančných prostriedkov na zabezpečenie potrieb spotrebiteľa, ktoré majú spotrebiteľský
charakter. Z okolností danej veci je zrejmé, že súd prvej inštancie nezaujal stanovisko k otázke, či

žalovaný vopred pred podpísaním predmetnej úverovej zmluvy náležitým spôsobom nevzbudzujúcim
akékoľvek pochybnosti informoval žalobcu o celkovej výške poskytnutého úveru a jeho náležitostiach,
či vysvetlil okolnosť, že predmetom financovania je motorové vozidlo vrátane prípadných doplnkových
služieb poskytovaných dodávateľom k vozidlu, z čoho tieto prípadné doplnkové služby pozostávajú. V
tejto súvislosti mal súd venovať pozornosť okolnosti tvrdenej zástupkyňou žalobcu na pojednávaní, že

všetky listiny boli predložené po 5 hodinovom čakaní a naraz. Z predložených listín je zrejmé, že ich
všetky pripravovala, predkladala žalobcovi a podpisovala za veriteľa ako aj za predávajúceho jediná
osoba, ktorá skutočnosť vyplýva zo zhodných podpisov na listinách. Podľa názoru odvolacieho súdu
bolo potrebné posúdiť kúpnu zmluvu a úverovú zmluvu vo vzájomnej súvislosti, pretože v podstate
sledovali rovnaký účel. Súd prvej inštancie síce vo svojom odôvodnení citoval príslušné dotknuté

zákonné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, avšak nedostatočne ich aplikoval na zistený skutkový stav,
pričom nie všetky rozhodujúce okolnosti danej veci zobral dostatočne do úvahy.

14. Súdom prvej inštancie potom nebol vyhodnotený postup žalovaného pri poskytnutí spotrebiteľského
úveru v posudzovanom prípade, či je v súlade s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, či

mohol takýto postup narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutej službe, teda
k poskytnutému úveru, či v procese uzatvárania spotrebiteľského úveru poskytol veriteľ podstatné
informácie zrozumiteľným spôsobom, čo mohol uviesť spotrebiteľa do omylu vo vzťahu k výške
poskytnutého úveru.

15. Pokiaľ súd prvej inštancie odkázal v súvislosti s výškou úveru uvedenej v úverovej zmluve na
faktúru číslo FVBA1130-131879 vystavenú predávajúcim dňa 26.11.2013 a dôvodil tým, že žalobca
faktúru podpísal, nerozporoval prípadné nedodanie tovarov a služieb, tak podľa názoru odvolacieho
súdu bolo potrebné sa zaoberať charakterom fakturovaných plnení, pričom fakturovaná suma je
spochybniteľná v dodaní čiernych kobercov do auta, balíčku povinnej výbavy, príprava vozidla k predaju

a v službe Carife Garance, ktorá bližšie nie je špecifikovaná. Preto automatické prebratie výšky
fakturovanej sumy súdom prvej inštancie, ktorá vyvoláva odôvodnené pochybnosti, možno považovať
za predčasné. V tejto súvislosti možno hodnotiť ako prekvapivý aj záver súdu prvej inštancie, ktorý
vychádzal zo zistenia, že okrem písomnej kúpnej zmluvy z 26.11.2013 boli medzi treťou osobou (tu išlo o
predávajúceho) a žalobcom uzavreté ďalšie zmluvy, predmetom ktorých boli tovary a služby vymedzené

a ocenené vo faktúre FVBA1130-131879. O aké ďalšie konkrétne zmluvy malo ísť súd prvej inštancie
neuvádza a existencia takýchto ďalších zmlúv z vykonaného dokazovania ani nevyplynula. Takže možno
konštatovať, že spomínané zistenie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.16. Žalobca už v podanej žalobe odkazoval na rozhodovaciu prax NS SR (sp. zn. 6Sžo/21/2013, sp. zn.
6Sžo/39/2012, sp.zn. 2Sžo/29/2013, sp.zn. 3Sžo/19/2012) podľa ktorých za spotrebiteľský úver možno
považovať len poskytnutie finančných prostriedkov, ktoré veriteľ poskytol spotrebiteľovi na doplatenie

kúpnej ceny za motorové vozidlo, ktoré spotrebiteľovi predával. V napadnutom rozhodnutí prvoinštančný
súd nedal odpoveď žalobcovi z akých dôvodov neaplikoval ustálenú rozhodovaciu prax NS SR, ktorý v
uvedených konaniach rozhodoval ako odvolací súd v oblasti správneho súdnictva.

17. Žalobca namietal závery súdu prvej inštancie v otázke či úroková sadzba v danom prípade

stanovená na sumu 36,396489% je v súlade s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie k tvrdeniu žalobcu
o rozpore úrokovej sadzby s dobrými mravmi uviedol, úroková sadzba je stanovená jasne, určito a
zrozumiteľne. V novembri 2013 bola priemerná výška úrokových mier z úverov do 5 rokov 11,27%,
teda dojednaná úroková sadzba priemernú prevyšuje viac ako trojnásobne, pričom súd prvej inštancie
okrem porovnávacieho kritéria zohľadnil aj ďalšie okolnosti, keď nebolo preukázané, že by bol žalobca
nútený k uzavretiu zmluvy, súd poukázal na to, čo žalobca zmluvou sledoval a to získanie peňažných

prostriedkov na získanie motorového vozidla, žalobca netvrdil žiadne konanie žalovaného, ktoré by
ovplyvnilo zmluvnú voľnosť pri dojednaní výšky úrokovej sadzby.

18. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

19. Priposúdeníprimeranostidojednanejvýškyúrokovpripeňažnejpôžičketrebaprihliadnuťnacelkové
okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval, ako aj porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou
obvyklou z praxe peňažných ústavov. (Rozsudok NS SR 1 57/2005 z 1.7.2010).

20. Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných
pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne
na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byt v súlade
s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon
postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté

úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Preto sa touto
skutočnosťou mal súd v rámci dokazovania zaoberať a ustáliť, či obsah právneho úkonu, v ktorom je
výška úrokov 60% ročne, neodporuje dobrým mravom, aj keď sa účastníci právneho úkonu na výške
úrokov dohodli. (1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

21. Aj keď pre porovnanie výhodnosti alebo nevýhodnosti poskytnutého úveru možno použiť aj
údaj ročnej percentuálnej miery nákladov, je možné právne posúdenie urobiť aj zo samotnej výšky
dojednaného úroku, tak ako to umožňuje napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Cdo 57/2005 z
01.07.2010 alebo súdom prvej inštancie citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009
zo dňa 31.07.2009. Podľa štatistiky zverejnenej na stránke Národnej banky Slovenska, v roku 2012

priemerná úroková miera z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, pri domácnostiach a pri
úrokoch poskytnutých nad 5 rokov (spotrebiteľské a ostatné úvery) bola 9,82%-ta. Dojednaná úroková
sadzba v tomto prípade naozaj túto priemernú sadzbu prevyšuje takmer o 200%, a preto je záver súdu
prvej inštancie o tom, že takýto úrok je v rozpore s dobrými mravmi správny. Rozpor s dobrými mravmi
sa môže týkať aj plnenia, ktoré je v súlade s právnymi predpismi, a teda ja pokiaľ by takto dojednaný

úrok bol v súlade s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, môže byť v rozpore s dobrými mravmi

22. K výške úrokov a dobrým mravom sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí
sp. zn. 5Cdo/26/2011 zo dňa 26.4.2012, v ktorom konštatoval: „Pri dojednávaní úrokov pri peňažnej
pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na

to, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je
preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke „uspokojí“ bez ohľadu na to, v akej situácii
sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie požičanej istiny a ktorý svoje voľné
peňažné prostriedky mieni „zhodnotiť“ obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť,
že dlžník uzatvára zmluvu o peňažnej pôžičke a dohodu o úrokoch z tejto pôžičky často z dôvodov

svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi
ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky“. Totiž aj
podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ak
predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatneprevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných
prípadoch. Pri posudzovaní obdobných prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa,
spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu

splatnosti. Správne v tomto smere súd prvej inštancie poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax o tejto
otázke a i odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že judikatúra nespochybnila,
že neprimerane vysoké úroky dojednané v zmluve o spotrebiteľskom úvere sú skutočne všeobecne
považované za odporujúce uznávaným pravidlám správania sa a mravným princípom. Ak súd prvej
inštancie zistil, že v dobe poskytnutia úveru boli priemerné úrokové sadzby za spotrebiteľské úvery

poskytované bankami v obdobných prípadoch vo výške 11,21%, jeho záveru o neprimeranosti odplaty
(úroku) nemožno nič vytknúť, nakoľko ročný úrok z úveru podľa zmluvy o revolvingovom úvere mal
dosahovať 70,00% (čím viac ako šesťnásobne presiahol odplatu obvyklú)“.

23. Vychádzajúc z uvedeného žalobca v podanom odvolaní dôvodne namietal, že pri posudzovaní
primeranosti úrokovej sadzby súd prvej inštancie neposkytol ochranu žalobcovi pred neprimeranou

úrokovou sadzbou, ktorá je s poukazom na rozhodovaciu prax v rozpore s dobrými mravmi.

24. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných
prostriedkov uspokojí, bez ohľadu na to, v akej situácií sa nachádza dlžník, s primeranou výškou
odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni

zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu
a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá
preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácií poskytoval veriteľovi
neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška
úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s

prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek.

25. Odvolací súd sa stotožnil s podstatou odvolacej argumentácie žalobcu a v dôsledku skutkových i
právnych vád preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie mu neostávalo nič iné, než napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane závislého výroku o nároku náhrade trov konania (osobitne

odvolaním nenapadnutého), podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku
zrušiť a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

26. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o nároku žalobcu, súc pritom viazaný

právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), po zohľadnení
skutočnosti, že žalobca vstupoval do tohto záväzkového vzťahu ako spotrebiteľ. Je tiež potrebné
dôsledne sa oboznámiť so všetkými skutkovými tvrdeniami žalobcu ohľadne uplatneného nároku v
žalobe i vo vyjadreniach žalobcu, s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, aplikovať dôsledne
predpisy na ochranu spotrebiteľa. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade

s ustanovením § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné
otázky, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci
znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného
sporého poriadku odôvodniť.

27. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

28. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).