Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. september 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Sa/13/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8019200289
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Kalináková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8019200289.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, sudkyňou JUDr. Ingrid Kalinákovou, v právnej veci žalobcu Q. U., bytom Q. XXX,
J., zastúpeného Hagyari & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Vlčkova 8/A, Bratislava,
proti žalovanému Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Špitálska ulica 8,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 19. februára 2019 č.
UPS/US6/SSVODPPKPC2/SOC/2019/4339, na základe správnej žaloby, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava číslo UPS/
US6/SSVODPPKPC2/SOC/2019/4339 zo dňa 19.02.2019 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie
konanie.

II. P r i z n á v a žalobcovi nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Rozhodnutím číslo: UPS/US6/SSVODPPKPC2/SOC/2019/4339 zo dňa 19.02.2019 (ďalej na účely
rozsudku „ napadnuté rozhodnutie “) žalovaný ako odvolací orgán podľa § 4 ods. 6 písm. c) a § 6 ods. 1
písm. h) zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb
zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 51 písm. b)
zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákon o peňažných
príspevkov na kompenzáciu “), podľa ustanovenia § 59 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
v znení neskorších predpisov potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Prešov (ďalej
len „ správny orgán prvého stupňa “) č. PO2RPČ/SOC/2019/71975-3 zo dňa 10.01.2019 (ďalej na účely
rozsudku „ prvostupňové rozhodnutie “), ktorým nebolo vyhovené žiadosti o vyhotovenie parkovacieho
preukazu zo dňa 12.10.2018 a v zmysle § 2 ods. 3, § 17 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 3, § 55 ods. 7, §
55 ods. 13 zákona o peňažných príspevkoch rozhodol tak, že podľa § 51 ods. 2 Správneho poriadku
odvolanie žalobcu zamietol.

2. Vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo nasledovné konanie na správnych orgánoch.

3. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca dňa 21.12.2018 požiadal Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny Prešov ako správny orgán prvého stupňa, o vyhotovenie parkovacieho preukazu
pre fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím.

4. Správny orgán prvého stupňa prvostupňovým rozhodnutím nevyhovel podľa § 17 ods. 1 písm. a)
zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu v spojení s prílohou číslo 18 tohto zákona žiadosti o
vyhotovenie parkovacieho preukazu zo dňa 21.12.2018, ktorú podal žalobca.

5. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán prvého stupňa konštatoval, že podľa
lekárskeho posudku č. 2019/71975 zo dňa 08.01.2019 má žalobca stanovenú mieru funkčnej poruchy
50 % podľa prílohy číslo 3, časti XII. A.1.d zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, čím je
v zmysle § 2 ods. 3 uvedeného zákona uznaný za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím,
ktorá však nie je v zmysle § 14 ods. 6 citovaného zákona odkázaná na individuálnu prepravu
osobným motorovým vozidlom a jej zdravotné postihnutie nepatrí medzi zdravotné postihnutia na účely
parkovacieho preukazu uvedené v prílohe 18 citovaného zákona. Vzhľadom k uvedenému správny
orgán prvého stupňa rozhodol o nevyhovení žiadosti žalobcu o vyhotovenie parkovacieho preukazu pre
fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Zároveň v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia
citoval ustanovenie § 14 ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu.

6. Podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia bol lekársky posudok číslo: 2019/71975 zo dňa
08.01.2019, ktorým bola miera funkčnej poruchy posudzovaného stanovená na 50 % podľa § 12 ods. 1
zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu a prílohy číslo 3 k uvedenému zákonu. Miera funkčnej
poruchy o 10 % podľa ustanovenia § 12 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu
nebola zvýšená. Miera funkčnej poruchy bola stanovená odvolacím orgánom lekárskym posudkom zo
dňa 04.12.2017, od vtedy nedošlo k podstatnému zhoršeniu zdravotného stavu. Zároveň uvedený
lekársky posudok obsahuje vyjadrenie, že ide o fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. V
záveroch uvádza posudková lekárka Q. k jednotlivým druhom odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím podľa § 14 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu v oblasti mobility
ľahkú poruchu, v oblasti orientácie bez poruchy, v oblasti komunikácie bez poruchy, v oblasti zvýšených
výdavkoch podľa § 14 je schopný prekonávať samostatné bariéry, podľa § 14 ods. 6 písm. a), b), c)
nespĺňa kritéria na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, podľa § 14 ods. 7 nespĺňa
kritéria podľa prílohy číslo 5 II. na diétne stravovanie, podľa § 14/8 nespĺňa kritéria prílohy číslo 6/I., II.,
III. na hygienu, podľa § 14/9 nespĺňa kritéria prílohy číslo 7/I. a II na opotrebovanie šatstva, bielizne a
obuvi, podľa § 14/4 stupeň odkázanosti na pomoc inej osoby je I., podľa § 14 ods. 10 nie je odkázaný na
sprievodcu. Ako druh zdravotného postihnutia sú uvedené poruchy chrbtice, degeneratívne zmeny na
chrbtici, stavy po operáciách s trvalým postihnutím funkcií a častými recidívami VII. A.1.d 50 % až 60 % s
tým, že žalobca je v liečbe neurológa pre chronický VAS a stav po reoperácií chrbtice v septembri 2011,
v máji 2015 a v júni 2017 (Z.). Podľa aktuálneho neurologického nálezu je bez sfinkterových porúch,
bez hypotrofier svalstva a paretických prejavov. Termín opätovného posúdenia zdravotného stavu nebol
stanovený.

7. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom
poukázal na nepriaznivý zdravotný stav a žiadal o prehodnotenie napadnutého rozhodnutia.

8. Podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného bol lekársky posudok číslo UPS/US6/
SSVODPPKPC2/SOC/2019/4339 zo dňa 19.02.2019, v zmysle ktorého bola určená miera funkčnej
poruchy posudzovaného 50 % podľa prílohy č. 3 v časti VII.A.1.d zákona o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu pre poruchy chrbtice, degeneratívne zmeny na chrbtici, stavy po operáciách s trvalým
postihnutím funkcie a častými recidívami. Uvedenému ochoreniu zodpovedá percentuálne rozmedzie
50% až 60 %. Z uvedeného lekárskeho posudku vyplýva vyjadrenie, že ide o fyzickú osobu s ťažkým
zdravotným postihnutím s tým, že rozhodujúce zdravotné postihnutie vzhľadom k veku, stavu nálezu,
ako aj prognóze bolo ohodnotené na dolnej hranici rozpätia. Z lekárskeho posudku vyplýva odôvodnenie
posudkovým lekárom, že žalobca je liečený pre ochorenie driekových medzistavcových platničiek
po opakovaných operáciách a pre vysoký krvný tlak druhého stupňa. Podľa doložených lekárskych
záznamov a vyšetrení postoja a chôdze je v norme samostatnosť s použitím vychádzkovej paliči.
Posudkový lekár v lekárskom posudku konštatoval, že námietky uvedené v odvolaní boli podrobne
preštudované a všetky objektívne nálezy z doložených lekárskych vyšetrení boli zaznamenané,
zhodnotené a brané v úvahu. V lekárskom posudku boli zhodnotené všetky lekárske nálezy a komplexne.
Posudkový lekár skonštatoval, že žalobca nemá zdravotné postihnutie uvedené v prílohe číslo 18 a teda
v zmysle § 17 ods. 1 písm. a) zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu nespĺňa podmienky
odkázanosť na parkovací preukaz s tým, že termín opätovného posúdenia zdravotného stavu podľa
vyjadrenia posudkového lekára odvolacieho orgánu nie je potrebný. Poruchy krvného tlaku 2. stupňa boli

vyhodnotené ako stredná forma, hodnotené podľa časti VIII.A.8.b s mierou s mierou funkčnej poruchy
30 %.

II.

Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

9. Žalobou napadnutým rozhodnutím číslo: UPS/US6/SSVODPPKPC2/SOC/2019/4339 zo dňa
19.02.2019 žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie a odvolanie žalobcu zamietol.

10. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný opísal priebeh administratívneho konania, zistený skutkový
stav správnym orgánom prvého stupňa, vyjadril sa k odvolacím námietkam žalobcu, citoval najmä
ustanovenia § 2 ods. 3, § 17 ods. 1 písm. a), § 17 ods. 1, § 55 ods. 7, § 55 ods. 13 zákona o peňažných
príspevkoch na kompenzáciu.

11. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, ktoré ochorenia patria podľa prílohy číslo
18 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu k zdravotným postihnutiam na účely parkovacieho
preukazu.

12. V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný prijal záver, že žalobca nespĺňa základnú podmienku
pre vyhotovenie parkovacieho preukazu, nakoľko nemá zdravotné postihnutie uvedené v prílohe 18
zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, preto nie možné vyhovieť jeho žiadosti o vyhotovenie
preukazu.

III.

Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

13. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktoré
žiadal zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe opísal priebeh administratívneho
konania.

14. Žalobca sa nestotožnil so závermi lekárskych posudkov, ktoré tvorili podklad pre rozhodnutie orgánu
prvého stupňa a žalovaného a namietal ich závery, ktoré sú podľa neho nesprávne. Podľa jeho názoru
posudkoví lekári nesprávne zhodnotili objektívne nálezy žalobcu.

15. Namietal, že v lekárskom posudku zo dňa 08.01.2019, ktorý je prílohou správneho orgánu
prvého stupňa posudková lekárka uviedla, že miera funkčnej poruchy bola stanovená odvolacím orgán
lekárskym posudkom zo dňa 04.12.2017, odkedy nedošlo k podstatnému zhoršeniu zdravotného stavu a
pri položke parkovací preukaz podľa prílohy číslo 18 uviedla posudková lekárka - nie. V lekárskom náleze
na účely vo veciach kompenzácie preukazu a parkovacieho preukazu zo dňa 11.12.2018 sa uvádza, že
stav žalobcu je progresívne zhoršený s bolesťami drieku a DK, silné vystreľujúce aj pri liečbe opiódmi
nedostatočne kontrolované s vyžarovaním........... Zhoršenie zdravotného stavu žalobcu sa tiež uvádza
napr. v lekárskych správach od neurologičky zo dňa 19.09.2018 a 20.11.2018. V lekárskom posudku
zo dňa 18.02.2019, ktorý je podkladom pre rozhodnutie žalovaného sa uvádza, že žalobca nemá
zdravotné postihnutie uvedené v prílohe číslo 18 k zákonu o peňažných príspevkoch na kompenzáciu,
pričom termín opätovného posúdenia zdravotného stavu podľa posudkového lekára aj nepotrebný.
Dňa 13.03.2019 však posudkovým lekárom sociálnej poisťovne bola zvýšená invalidita žalobcu tzn., že
došlo k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu. Žalobca čaká na rozhodnutie sociálnej poisťovne, ktoré
následne môže pripojiť do konania.

16. Lekársky posudok zo dňa 08.01.2019, lekársky nález zo dňa 11.12.2018, lekársky posudok zo dňa
18.02.2019 a lekársky posudok pre účely sociálnej poisťovne vychádzali z rovnakých lekárskych správ,
pričom v prípade lekárskeho nálezu a posudku sociálnej poisťovne bol vyhodnotený zdravotný stav ako
zhoršený. Žalobca má za to, že trpí jedným zo zdravotným postihnutím na účely preukazu uvedených
v prílohe číslo 18 k zákonu o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, konkrétne ortopedickým
ochorením - stuhnutie jednotlivých úsekov chrbtice s koreňovým dráždením.

17. Žalobca uviedol, že dňa 17.04.2019 bol vyšetrený u svojej neurologičky, kde sa uvádza v lekárskej
správe trvalé, ťažké postihnutie funkcie chrbtice s koreňovým dráždením a predmetná správa potvrdzuje,
že trpí postihnutím, na základe, ktorého má nárok na vydanie parkovacieho preukazu. Žalobca uvádza,
že uvedené postihnutie už bolo možné určiť na základe lekárskych správ, ktorými disponovali posudkoví
lekári žalovaného. Posudkoví lekári žalovaného vychádzali pri posudzovaní zdravotného stavu žalobcu
pre účely vydania parkovacieho preukazu len z lekárskych správ, ktoré im boli poskytnuté. Títo lekári
žalobcu nevyšetrovali. Podľa názoru žalobcu posudkoví lekári žalovaného v oboch prípadoch nesprávne
vyhodnotili jeho zdravotný stav, čo sa odzrkadlilo v ich záveroch.

18. Z uvedeného dôvodu má žalobca za to, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy
bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci žalobcu. V prípade, že by sa súd nestotožnil s uvedenou
argumentáciou navrhuje nariadiť znalecké dokazovanie, ktorého účelom by bolo posúdenie zdravotného
stavu žalobcom pre účely vydania parkovacieho preukazu.

19. Žalobcov zdravotný stav je rapídne zhoršený, žalobca už podstúpil 5 operácií a zdravotné problémy
mu pribúdajú. Žalobca pri chôdzi zakopáva, pri dlhšej chôdzi, alebo státiu mu opúcha noha, do oboch
nôh mu vyžaruje bolesť, má problémy s vysokým krvným tlakom a cievne problémy.

Stručné zhrnutie vyjadrenia žalovaného

20. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním zo dňa 23.05.2019, v ktorom navrhol žalobu
ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný zdôraznil, že posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok
vyhotovenia preukazu podľa §17 ods. l písm. a) a b) zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu
je odbornou medicínskou otázkou v zmysle §11 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu.
Nejde pritom o formálne právne posúdenie, ale o vysokošpecializované odborné posúdenie zdravotného
stavu a z neho vyplývajúcich sociálnych dôsledkov pre posudzovanú osobu.

21. K námietkam uvedených v správnej žalobe spracoval z uvedeného dôvodu dňa 16.05.2019
podrobné stanovisko posudkový lekár žalovaného - MUDr. I. U., atestovaný neurochirurg s XX - ročnou
praxou v odbore a zároveň aj súdny znalec zapísaný v zozname znalcov vedenom na Ministerstve
spravodlivosti Slovenskej republiky, v ktorom v predmetnej veci dostatočne zreteľne, faktograficky
odôvodňuje zhodnotenie zdravotného stavu žalobcu a v jednotlivých bodoch vyvracia žalobné námietky
právneho zástupcu žalobcu. Lekársky posudok žalovaného v týchto intenciách spĺňa všetky požiadavky
úplnosti, celistvosti a presvedčivosti, vysporiadava so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a je preto
rozhodujúcim dôkazom pre posúdenie správnosti a zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia.

22. V ďalšej časti námietok právny zástupca žalobcu bez ďalšieho konštatuje záver, že žalobca nebol
žalovaným posúdený v súlade s jeho zdravotnou dokumentáciou, nezaujato a v týchto intenciách nebol
lekársky posudok žalovaného objektívny a nebol tak relevantným podkladom pre vyvodenie právnych
záverov pri rozhodovacej činnosti. Právny zástupca žalovaného si tak podľa názoru žalovaného osobuje
posudzovať medicínske závery vyplývajúce z jednotlivých lekárskych správ posudzovanej osoby vo
vzťahu k uplatnenénu nároku a hodnotiť závery posudkových lekárov žalovaného ako rozporné s
lekárskymi nálezmi špecialistov, pričom k tomuto záveru, ako vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nemá žiadnu právomoc ani jednotlivý ošetrujúci lekár.

23. Právne závery uvádzané v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 7Sžso/51/2011
zo dňa 27.06.2012 poukazujú na skutočnosť, že podľa zákona o peňažných príspevkoch na
kompenzáciu posúdenie miery funkčnej poruchy patrí do právomoci príslušných posudkových lekárov,
ktorí posudzujú aj odkázanosť fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na individuálnu prepravu
osobným motorovým vozidlom - v danom prípade nároku na vyhotovenie parkovacieho preukazu.

24. Podobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v inej právnej veci pri posudzovaní peňažných
príspevkov na kompenzáciu vo svojom rozsudku sp. zn. : 9Sžso/63/2016 zo dňa 29.11.2017 na
str. 8 dôvodí, že záver neurológa nie je dôvodom pre priznanie predmetného príspevku, nakoľko
posudzovanie zdravotného stavu na účely jeho priznania je zverené posudkovým lekárom úradu a
žalovaného a nie ošetrujúcemu lekárovi. Neurológ na konštatovanie odkázanosti žalobcu na individuálnu
prepravu v zmysle zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu nie je oprávnený. Aj samotný

Krajský súd v Prešove vo svojej rozhodovacej praxi v rozsudku sp. zn.: 4Sa/17/2017 zo dňa 27.03.2018
na str. 7 dôvodí vyššie uvedenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

25. Žalovaný má za to, že správny súd je v predmetnej veci viazaný skutkovým stavom zisteným
orgánom verejnej správy a nemôže sám vykonať dokazovanie a preskúmava iba, či také rozhodnutie
orgánu verejnej správy, ktoré bolo vydané na základe zákonom povolenej správnej úvahy - diskrečnej
právomoci a nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.

Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu v replike

26. Žalobca v replike zo dňa 24.06.2019 zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v žalobe, trvá na tom,
že záver predmetného posudku je v rozpore s jeho skutočným zdravotným stavom a jeho závery sú
nesprávne. Podľa názoru žalobcu aj atestovaný odborník s dlhoročnou praxou sa môže pri hodnotení
zdravotného postihnutia u konkrétnej osoby mýliť.

27. K rozhodnutiu NS SR sp. zn. 9Sžso/63/2016, ktorý do konania doložil žalovaný žalobca uvádza,
že jeho neurologička nekonštatovala odkázanosť žalobcu na individuálne prepravu v zmysle zákona
o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, ale podľa názoru žalobcu len v lekárskej správe uviedla
diagnózu, ktorú je možné považovať za diagnózu v zmysle prílohy č. 18 k zákonu o peňažných
príspevkoch na kompenzáciu. Žalobca opätovne uvádza, že posudkový lekár žalovaného žalobcu
nevyšetroval ale len vyhodnocoval lekárske správy od iných špecialistov, ktorých žalobca navštevuje.

28. V ďalšej časti námietok právny zástupca žalobcu poukazuje na posudok vypracovaný posudkovou
lekárkou Sociálnej poisťovne Prešov a posudok vypracovaný posudkovou lekárkou MSSSZ Brno a
odkazuje na právny predpis Českej republiky s tým, že miera poklesu vykonávať zárobkovú činnosť u
žalobcu stúpla z 55% na 80%, tzn. že zdravotný stav žalobcu sa zhoršil. Z posudku vypracovaného
posudkovou lekárkou MSSZ Brno jednoznačne vyplýva, že žalobca trpí postihnutím chrbtice s trvalými
prejavmi koreňového dráždenia a pod., a teda aj z tohto posudku sa dá odvodiť, že táto diagnóza spadá
pod diagnózy uvedené v prílohe č. 18 k zákonu o peňažných príspevkoch na kompenzáciu .

29. Žalobca má s ohľadom na vyššie uvedené za to, že jeho argumenty vyplývajú z lekárskych správ
viacerých odborníkov a tieto je potrebné v posudzovanej veci brať do úvahy, nejde o novú diagnózu
ale diagnózu, ktorou trpí dlhodobo.

30. K tvrdeniu žalovaného, ktorý poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/51/2011, v ktorom sa
uvádza, že posúdenie miery funkčnej poruchy patrí do právomoci príslušných posudkových lekárov,
ktorí posudzujú aj odkázanosť fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na individuálnu
prepravu osobným motorovým vozidlom - v danom prípade nároku na vyhotovenie parkovacieho
preukazu žalobca uvádza, že nerozporuje skutočnosť, kto má právomoc o týchto veciach rozhodovať.
Žalobca rozporuje zákonnosť a správnosť záverov posudku, ktorý bol posudkovým lekárom žalovaného
vypracovaný.

31. V uvedenom prípade je potrebné, aby žalovaný bral do úvahy závery odborníkov, ktorí posudzovali
zdravotný stav žalobcu, a z ktorých záverov je pravdepodobné, že žalobca trpí diagnózou uvedenou v
prílohe č. 18 k zákonu o peňažných príspevkoch na kompenzáciu.

Podstatné zhrnutie argumentov žalovaného v duplike

32. Žalovaný v duplike zo dňa 13.08.2019 poukázal na doplňujúce stanovisko posudkovým lekárom
žalovaného - Q.. I. U. zo dňa 12.08.2019, v ktorom v predmetnej veci medicínsky vyčerpávajúcim
spôsobom, ako aj dostatočne zreteľne a faktograficky v jednotlivých bodoch odôvodňuje zhodnotenie
zdravotného stavu žalobcu a vyvracia vznesené žalobné námietky.

33. V námietkam žalobcu, ktorými poukazuje na posudok vypracovaný posudkovou lekárkou Sociálnej
poisťovne Prešov a posudok vypracovaný posudkovou lekárkou MSSSZ Brno a odkazuje na právny
predpis Českej republiky, žalovaný uvádza, že v predmetnom súdnom konaní nie je prípustné uvedené
návrhy pripustiť a to ani subsidiárne, keďže jediným aplikovateľným hmotnoprávnym predpisom je zákon

o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, a pre posudkové závery je relevantná najmä príloha č.3
uvedeného zákona.

34. Z vyjadrenia posudkového lekára Q.. I. U. zo dňa 12.08.2019 vyplýva, že posudkový lekár sa stotožnil
s odôvodnením posudkového lekára žalovaného. K nálezu neurológa zo dňa 17.04.2019, na ktorý
poukazuje v žalobe žalobca uviedol, že v tomto sa uvádza iba poškodenie nervových koreňov dokázané
aj elektromyografickým vyšetrením objektívne, bez stuhnutia úsekov chrbtice. Zároveň uviedol, že
posudkový lekár nemá povinnosť vyšetrovať posudzovaného, ak si o to on sám nežiada a ak jeho
zdravotný stav jednoznačne preukázaný doloženými lekárskymi nálezmi, čo je v tomto prípade. Termín
opätovného posúdenia zdravotného stavu nebol posudkovým lekárom stanovený, pretože zdravotný
stav žalobcu je dlhodobo stabilizovaný, je po piatich operáciách chrbtice a nie je predpoklad jeho zmeny v
krátkej dobe. Po opakovaných operáciách a dlhodobej rehabilitácii sa očakáva dlhodobá stabilizácia jeho
zdravotného stavu. Ak by však nastali zmeny zdravotného stavu, nič posudzovanému nebráni opätovne
sa na orgán verejnej správy sa žiadosťou o preskúmanie obrátiť. Tvrdenie o subjektívnom zhoršení
zdravotného stavu je podľa názoru posudkového lekára bez objektívnej odpory lekárskych nálezov a
ich záveroch. Preto jeho zdravotný stav ako zhoršený posúdený nebol. Za zhoršenie sa nepovažuje
jednotlivý akt koreňovej bolesti zvládnutým infúznou liečbou, alebo algeziologickými procedúrami. Iba
posudkový lekár môže uviesť, či posudzovaný trpí jednou z diagnóz uvedených v prílohe číslo 18.
Koreňové dráždenie u posudzovaného nie je spojené s stuhnutím jednotlivých úsekov chrbtice a nie
je tou diagnózou, ktorá by spĺňala kritéria na priznanie parkovacieho preukazu. Posudkový lekár sa
nebráni osobnému vyšetreniu posudzovaného, ak o to požiada. Inak posudkový lekár považuje lekárske
správy posudzovaného za komplexné a dostatočne jasné aby z nich vyplývalo, že posudzovaný nespĺňa
zákonný nárok na parkovací preukaz. Pokiaľ ide o citáciu zákonov Českej republiky žalobcom uviedol,
že uvedené nie je relevantné pre posúdenie jeho nároku na parkovací preukaz.

IV.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

35. Správny súdny poriadok v § 2 ods. 1, 2 upravuje, že v správnom súdnictve poskytuje správny súd
ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej
správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo
právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy,
opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu
verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom
súde.

36. Podľa § 5 ods. 1 SSP - konanie pred správnym súdom sa okrem princípov, na ktorých spočíva Civilný
sporový poriadok a ktoré sa na konanie pred správnym súdom použijú primerane, riadi aj princípmi
uvedenými v odsekoch 2 až 12. Podľa § 5 ods. 2 - konanie pred správnym súdom je jednou zo
záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov
administratívneho konania. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - pri rozhodovaní správny súd dbá na
ochranu zákonnosti a verejného záujmu a podľa ods. 4 tohto ustanovenia - správny súd postupuje a
rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade
so základnými princípmi tohto zákona.

37. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánov verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

38. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu
verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

39. V tretej hlave SSP je upravené rozhodovanie o správnych žalobách v sociálnych veciach.

40. Podľa § 199 ods. 1 písm. c) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.

41. Podľa § 199 ods. 2 SSP v konaní podľa tejto hlavy správny súd zohľadňuje špecifické potreby
vychádzajúce zo zdravotného stavu a sociálneho postavenia účastníka konania - fyzickej osoby a
poskytuje jej poučenie o jej procesných právach a povinnostiach.

42. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

43. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie
skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový
stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore
s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o
konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
alebo opatrenia vo veci samej.

44. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.

45. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

46. Krajský súd v Prešove, ako súd správny, preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane rozhodnutia
orgánu verejnej správny nižšieho stupňa, priebeh administratívneho konania, vychádzajúc zo stavu,
ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), neviazanúc rozsahom a dôvodmi
žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP), pričom na prejednanie veci samej nariadil podľa § 107 ods. 1 písm. a)
SSP pojednávanie. Správny súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko napadnuté
i prvostupňové rozhodnutie trpia vadou nespreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, majúce za
následok ich nezákonnosť.

47. Podľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu posudzovaný nemá
zdravotné postihnutie uvedené v prílohe č. 18 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu.

48. Podľa § 17 ods. 1 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu príslušný orgán vyhotoví
fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím parkovací preukaz, ak a) z právoplatného rozhodnutia
o parkovacom preukaze vyplýva, že má zdravotné postihnutie uvedené v prílohe č. 18, b) podľa
komplexného posudku, ktorý bol podkladom na právoplatné rozhodnutie o peňažnom príspevku na
kompenzáciu, je fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím odkázaná na individuálnu prepravu
osobným motorovým vozidlom.

49. Podľa § 55 ods. 7 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu podkladom na rozhodnutie o
parkovacom preukaze je lekársky posudok podľa § 11 ods. 13 alebo podľa § 11 ods. 15 alebo komplexný
posudok, ak bol vypracovaný.

50. Podľa § 55 ods. 13 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu príslušný orgán doručí
účastníkovi konania spolu s rozhodnutím aj komplexný posudok alebo lekársky posudok, ktoré sú
podkladom tohto rozhodnutia.

51. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa
rozhodovalo v správnom konaní. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov
verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu. Jeho úlohou je preskúmať ich rozhodnutia, či príslušné
orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok, vymedzených žalobou, rešpektovali príslušné
hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posudzovať, či si orgán verejnej správy
zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia,, či zistil vo veci skutočný stav, či
konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti.
Zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho
vydaniu rozhodnutia (záver NS SR sp.zn.2Sžo/32/2014).

52. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým nebolo vyhovené žiadosti o vyhotovenie
parkovacieho preukazu zo dňa 12.10.2018 a v zmysle § 2 ods. 3, § 17 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 3, §
55 ods. 7, § 55 ods. 13 zákona o peňažných príspevkoch bolo odvolanie žalobcu zamietnuté.

53. Žalobca namietal, že posudkoví lekári nesprávne zhodnotili objektívne nálezy žalobcu. Namietal, že
v lekárskom posudku zo dňa 08.01.2019 posudková lekárka uviedla, že miera funkčnej poruchy bola
stanovená odvolacím orgán lekárskym posudkom zo dňa 04.12.2017, odkedy nedošlo k podstatnému
zhoršeniu zdravotného stavu a pri položke parkovací preukaz podľa prílohy číslo 18 uviedla posudková
lekárka - nie. Namietal zhoršenie zdravotného stavu. Lekársky posudok zo dňa 08.01.2019, lekársky
nález zo dňa 11.12.2018, lekársky posudok zo dňa 18.02.2019 a lekársky posudok pre účely sociálnej
poisťovne vychádzali z rovnakých lekárskych správ, pričom v prípade lekárskeho nálezu a posudku
sociálnej poisťovne bol vyhodnotený zdravotný stav ako zhoršený. Žalobca má za to, že trpí jedným
zo zdravotným postihnutím na účely preukazu uvedených v prílohe číslo 18 k zákonu o peňažných
príspevkoch na kompenzáciu, konkrétne ortopedickým ochorením - stuhnutie jednotlivých úsekov
chrbtice s koreňovým dráždením.

54. Správny súd konštatuje, že rozhodnutie správneho orgánu musí byť v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti. Je nepochybné , že vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy
povinnosťou správneho orgánu je rozhodnutie odôvodniť tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným
spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôvodov, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, akými
úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností namietaných v konaní a zodpovedal
na najdôležitejšie otázky vo vzťahu k hmotnoprávnemu nároku, alebo povinnosti, ktorý bol predmetom
správneho konania.

55. Preskúmaním spisového materiálu dospel správny súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Je potrebné, aby správny orgán náležite dbal
na dostatočné, jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a úplné zdôvodnenie, pre vyvodenie právnych záverov
samotného správneho orgánu, aby boli zachované práva posudzovaných osôb. Správny súd poukazuje
na to, že odôvodnenie rozhodnutia je popri jeho výrokovej časti ďalšou a nemenej dôležitou náležitosťou
rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedenie skutočnosti, ktoré boli podkladom
rozhodnutia, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na
základe ktorých rozhodol. Odôvodnenie musí nadväzovať na výrokovú časť rozhodnutia a musí byť s
ňou v súlade. Správny orgán je povinný v odôvodnený v odôvodnení rozhodnutia uviesť všetky podstatné
skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, t.j. opísať predmet konania, poukázať na skutkové
zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádza pri vydaní rozhodnutia, ako sa vysporiadal s návrhmi na
vykonanie dôkazov, príp. s námietkami k vykonaným dôkazom. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán
musí uviesť i záver o tom, t.j. skutočnosti, na základe čoho považoval za nepochybne zistené posúdiť
ich právny význam, vysloviť úsudok o predmete konania a uviesť, z akého dôvodu aplikoval na predmet
konania predpisy citované vo výroku rozhodnutia. Pri právnom posúdení veci však nestačí iba citácia
právneho predpisu alebo odkaz naň, ale je potrebné, aby sa vyložil obsah právnej normy tak, aby bol
účastníkom konania zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci (rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.03.2011 v konaní pod sp. zn. 3Sžo/83/2010).

56. Žalovaný (ani prvostupňový správny orgán) sa vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami neriadili.
Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že požiadavka na riadne odôvodnenie
rozhodnutia vyplýva aj z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktoré je možné subsumovať pod právo na spravodlivý
súdny proces. Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl.
6 ods. 1 Dohovoru je v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR i ESĽP aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
konania. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP (napr. Garcia Ruiz vs. Španielsko, rozsudok z 21.01.1999)
pre správne súdnictvo vyplýva záver, že na každý relevantný argument účastníka musí orgán verejnej
správy primerane reagovať, tzn. vo svojom odôvodnení musí presvedčivým spôsobom ponúknuť
účastníkovi konania odpoveď, či je jeho argument dôvodný a aký záver z toho pre konanie vyplýva.

Rovnako aj na každý irelevantný argument musí orgán verejnej správy reagovať minimálnym spôsobom,
tzn. stručne objasniť, prečo je argument nedôvodný. Problematikou týkajúcou sa povinností náležite
odôvodniť rozhodnutie sa zaoberal vo svojej judikatúre aj Ústavný súd SR (napr. v Nálezoch sp.
zn. I. ÚS 243/07, I. ÚS 114/08, III. ÚS 36/2010), v ktorých ústavný súd o. i. konštatoval, že
„...jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu
pri rozhodovaní je povinnosť súdov, ako aj orgánov verejnej správy svoje rozhodnutia odôvodniť v
súlade so zákonnou úpravou. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť
súdu ako aj orgánu verejnej správy je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť, pričom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli účastníci. Orgán štátnej moci je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý
zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania. Nedostatky odôvodnenia zakladajú
vadu v nepreskúmateľnosti rozhodnutia“. Obdobne Najvyšší súd prostredníctvom svojej judikatúry
vytýčil nasledujúcu definíciu minimálnych kritérií odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy:
„...odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy... musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú
argumentáciu o splnení formálnej a materiálnej podmienky v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemernému
adresátovi je daná možnosť z jemu predloženého odôvodnenia pochopiť, na základe akých skutočností
(dôkazných prostriedkov) a v akom rozsahu bol zistený skutkový stav, správnosť právnych noriem
aplikovaných na skutkový stav a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva vedúcej k
myšlienke obsiahnutnej vo výrokovej časti“. Pokiaľ preskúmavané rozhodnutie orgánu verejnej správy
nebude spĺňať uvedenú definíciu, potom je nepreskúmateľné, čo je dôvodom na zrušenie rozhodnutia
orgánu verejnej správy. Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov nie je len také rozhodnutie, ktorému
úplne chýba odôvodnenie, ale aj také, ktorého odôvodnenie nie je dostatočné a v ktorom chýbajú
skutkové dôvody a úvahy, ktorými sa orgán verejnej správy k skutkovým záverom dopracoval a úvahy,
ktorými ich právne vyhodnotil. Povinnosťou orgánu verejnej správy je teda rozhodnutie odôvodniť tak,
aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov orgán verejnej správy
pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a z akých
dôvodov, aby jasne a výstižne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych
okolností namietaných v konaní a aby odpovedal na najdôležitejšie otázky vo vzťahu k hmotnoprávnemu
nároku, ktorý bol predmetom príslušného administratívneho konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre
tiež zdôraznil, že orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie má
obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné a je povinný formulovať odôvodnenie
spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať
základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.

57. Po oboznámení sa s obsahom žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného súd dospel k záveru,
že žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne vysporiadal so žiadosťou žalobcu o
vyhotovenie parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Vzhľadom na
vyššie uvedené má správny súd za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného (ako aj
prvostupňového správneho orgánu) je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

58. Správny súd sa ďalej v odôvodnení rozsudku považuje za potrebné pre uplatnenie práva na
spravodlivý proces vyjadriť k jednotlivým podstatným žalobným námietkam žalobcu. V tejto súvislosti
súd poznamenáva, že v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a z rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR vyplýva, že úlohou súdu nie je argumentovať ku každej žalobcom vznesenej
žalobnej námietke, ale vysporiadať sa s tými, ktoré sú pre konanie podstatnými.

59. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 2 Sžo/24/2013 z 18.06.2014 uviedol,
že súčasťou základného práva účastníka na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je
aj právo „na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“. Zároveň uviedol,
že všeobecný súd „nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam“. Následne uviedol, že rozhodnutie musí „obsahovať odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky“. Najvyšší
súd Slovenskej republiky rovnako uviedol: „Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky

súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „ právo na spravodlivý proces zahŕňa
aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na
každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z
29. mája 1997, Recueil III/1997). Ďalej Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 2
Sžo/24/2013 z18.06.2014 uviedol: „Európsky súd pre ľudské práva, ale zároveň pripomína, že právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v
súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a
Hiro Balani/Španielsko, oba z 9.decembra 1994, Annuaire, séria Ač. 303 Aač. 303 B).

60. V konaní bolo preukázané, že so zásadnými námietkami žalobcu, ktorými napáda zákonnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu 1. stupňa spočívajúce v jeho tvrdení o
zhoršení zdravotného stavu a o nesprávnom zhodnotení objektívnych nálezov žalobcu, sa nedostatočne
a nesprávne zaoberali, ako aj nedali na ňu náležitú odpoveď. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, je
odôvodnenie prvostupňového správneho rozhodnutia ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného v
danej veci podľa názoru správneho súdu formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené a tým aj
nesúladné s právami podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

61. Súd konštatuje, že z prvostupňového správneho rozhodnutia nevyplýva jasným, určitým a
zrozumiteľným spôsobom postup správneho orgánu prvého stupňa pri rozhodovaní o žiadosti o
vyhotovenie parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Rovnako
absentuje správna úvaha, na základe ktorej správny orgán prijal svoj záver, že žalobca má stanovenú
mieru funkčnej poruchy 50 % podľa prílohy číslo 3, časti XII. A.1.d zákona o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu, čím je v zmysle § 2 ods. 3 uvedeného zákona uznaný za fyzickú osobu s ťažkým
zdravotným postihnutím, ktorá však nie je v zmysle § 14 ods. 6 citovaného zákona odkázaná na
individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom a jej zdravotné postihnutie nepatrí medzi zdravotné
postihnutia na účely parkovacieho preukazu uvedené v prílohe 18 citovaného zákona.

62. Tento nedostatok neodstránil ani žalovaný, keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
jasným a zrozumiteľným spôsobom nevyplýva, v akom rozsahu preskúmal napadnuté rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu a postup mu predchádzajúci, keďže v odôvodnení rozhodnutia vo
veci samotného prieskumu cituje právnu úpravu vzťahujúcu sa k meritu veci a poukazom na skutkové
zistenia, konštatuje ktoré ochorenia patria podľa prílohy číslo 18 zákona o peňažných príspevkoch na
kompenzáciu k zdravotným postihnutiam na účely parkovacieho preukazu a v závere napadnutého
rozhodnutia prijal záver, že žalobca nespĺňa základnú podmienku pre vyhotovenie parkovacieho
preukazu, nakoľko nemá zdravotné postihnutie uvedené v prílohe 18 zákona o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu, a len konštatuje, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Vzhľadom k uvedenému správny
súd prijal záver, že žalovaný správny orgán náležite nepostupoval v intenciách zákonnej úpravy, a
ani v intenciách ustálenej judikatúry ústavného súdu, keď v odôvodnení rozhodnutia náležite neuviedol
svoju správnu úvahu, vychádzajúc zo skutkových zistení a relevantnej právnej úpravy, na základe
ktorej ustálil svoj právny záver, že žalobca nespĺňa základnú podmienku pre vyhotovenie parkovacieho
preukazu, nakoľko nemá zdravotné postihnutie uvedené v prílohe 18 zákona o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu, preto nie možné vyhovieť jeho žiadosti o vyhotovenie preukazu.

63. Preskúmaním kompletného spisovného materiálu dospel správny súd k záveru, že vo veci
nebol dostatočne zistený skutkový stav a napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov. Nie je postačujúce, aby správny orgán bez ďalšieho nekriticky prevzal
nedostatočne zdôvodnený záver, ku ktorému posudkový lekár pri svojom hodnotení dospel, ale je
potrebné, aby správny orgán náležite dbal na dostatočné, jasné a zrozumiteľné, presvedčivé a úplné
zdôvodnenie, ako aj uvedením konkrétnych odborných argumentov, na základe ktorých bol odborný
lekársky záver vyvodený, čo v danom prípade v spisovom materiáli absentuje. Je vecou správneho
orgánu vyžadovať, aby odborné posudky, ktoré sú podkladom pre jeho ďalšie rozhodovanie boli po
obsahovej stránke náležite vyčerpávajúce a boli tak relevantným podkladom pre vyvodenie právnych
záverov samotného správneho orgánu a aby boli zachované práva posudzovaných osôb.

64. Správny súd konštatuje, že lekárske posudky, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia správnych
orgánov, obsahujú všetky žalobcom predložené lekárske správy, popis objektívnych nálezov, lekárske

správy z odborných vyšetrení žalobcu, avšak v závere absentuje uvedenie konkrétnych odborných
vyšetrení, a konkrétny popis zdravotného stavu a diagnostický záver, ktorý odôvodňuje stanovenie
hlavnej diagnózy

65. Správny súd ma za to, že s poukazom na ust. § 2 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na
kompenzáciu záver žalovaného, že žalobca nespĺňa základnú podmienku pre vyhotovenie parkovacieho
preukazu, nakoľko nemá zdravotné postihnutie uvedené v prílohe 18 zákona o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu, nie je v odôvodnení dostatočne presvedčivo odôvodnený a takýto záver nevyplýva
zo zisteného skutkového stavu.

66. V tejto súvislosti poukazuje správny súd na Prílohu č. 3 k zákonu o peňažných príspevkoch
na kompenzáciu, v ktorej je druh zdravotného postihnutia XII. A. 1 .d. definovaný ako stavy po
operácii chrbtice a medzistavcových platničiek, rozsiahle degeneratívne zmeny III. a IV. stupňa s
ťažkými poruchami funkcie (recidivujúcimi chronickými iritáciami nervov až radikulopatiami s motorickým
deficitom na periférii trvalého charakteru, insuficiencia svalového korzetu).Vzhľadom na uvedené
podmienky pre subsumáciu príznakov ochorenia a ťažkostí pacienta pod uvedené zdravotné postihnutie,
správny súd konštatuje, že chýba úvaha správneho orgánu, akým spôsobom sa vysporiadal so
skutočnosťou, že žalobca trpí postihnutím chrbtice s trvalými prejavmi koreňového dráždenia, je
po niekoľkých operáciách chrbtice. Z rozhodnutia žalovaného a posúdenia posudkovými lekármi nie
je zrejmé, vzhľadom na vyššie uvedené a zdravotný stav žalobcu, ktorý spĺňa všetky znaky druhu
zdravotného postihnutia, prečo nebol zaradený do kategórie XII. A.l.d.. Súd preto považuje rozhodnutie
žalovaného za nepreskúmateľné. Nevyplýva z neho, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov.
Žalovaný sa opäť obmedzil len na holé konštatovanie s poukazom na lekársky posudok, jeho záver a
citáciu príslušných ustanovení Zákona o peňažných príspevkoch.

67. Správny súd nespochybňuje odbornú kompetenciu posudkových lekárov na hodnotenie zdravotného
stavu žiadateľov o príspevky, ani odbornú kompetenciu zamestnancov žalovaného a orgánu verejnej
správy prvého stupňa pre vypracovanie posudkových záverov a komplexných posudkov. Aj keď
komplexný posudok tvorí podklad rozhodnutia, podľa správneho súdu nepostačuje len mechanické
prevzatie záverov komplexného posudku do rozhodnutia (najmä záverov posudkového lekára, na ktoré
žalovaný poukazuje) ale je potrebné, aby tieto boli účastníkovi konania vysvetlené vo vzájomných
súvislostiach a aby odpoveď na otázku, prečo nárok nebol priznaný, bola preskúmateľná. Napriek tomu,
že posudky sú podstatným podkladom pre rozhodnutie, v rozhodnutí orgánov verejnej správy nemôže
absentovať vlastná správna úvaha, skutkové vyhodnotenie veci a najmä jej právne posúdenie. Prejavy
jednotlivých ochorení vo vzťahu k potrebe ich kompenzácie musia byť preskúmateľným spôsobom
vyhodnotené, teda z rozhodnutia musí vyplývať preskúmateľný záver.

68. V zmysle dôvodovej správy k návrhu zákona č. 447/2008 Z. z., je jeho účelom upraviť právne vzťahy
pri kompenzácii sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia tak, aby sa vytvorili pre fyzické
osoby s ťažkým zdravotným postihnutím porovnateľné príležitosti v každodennom živote a eliminovali sa
bariéry, s ktorými sa stretávajú v oblastiach vymedzených v návrhu zákona s cieľom ochrániť túto skupinu
fyzických osôb pred sociálnym vylúčením pri zachovaní ich ľudskej dôstojnosti. Správny súd poukazuje
aj na to, že základným cieľom konania o kompenzácii je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby
s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti vrátane nepriameho zabezpečenia nevyhnutných
podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej
ľudskej dôstojnosti, minimalizácia sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, ktoré nie
je postihnutá osoba schopná prekonať vlastným úsilím a prostriedkami. Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa už prostredníctvom svojej ustálenej praxe vyslovil k zámerom zákonodarcu (teleologický
výklad právnej normy), ktorý má byť pri aplikácii ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na
kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia braný konajúcim správnym orgánom na zreteľ (napr.
rozsudok sp. zn. 1Sžso/1/2012 z 28.02.2012, v ktorom je zdôraznený zámer zákonodarcu, ktorý má
byť pri aplikácii jednotlivých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého
zdravotného postihnutia braný konajúcim správnym orgánom na zreteľ: „Základným cieľom konania
o kompenzácii je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do
spoločnosti vrátane nepriameho zabezpečenia nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných
životných potrieb za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti, minimalizácia sociálnych
dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, ktoré nie je postihnutá osoba schopná prekonať vlastným
úsilím a prostriedkami, ako aj zmiernenie jej nepriaznivej sociálnej situácie“ ). Sledujúc takto vymedzený

účel zákona mal, podľa názoru správneho súdu, žalovaný pristúpiť k výkladu § 16 uvedeného zákona
spôsobom, ktorý eliminuje možné pochybnosti o jeho formalizme. Len takto naznačeným spôsobom je
možné dospieť k rešpektovania účelu prijatej právnej normy, ktorú zákonodarca vyjadril v § 1 ods. 2
zákona o peňažných príspevkoch ako podpora sociálnej inklúzie fyzickej osoby s ťažkým zdravotným
postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti. Rovnako izolovane
nemôže pristupovať správny orgán k výkladu ustanovenia § 14 ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch ,
keď sa v správnom konaní obmedzil v podstate len na mechanickú aplikáciu uvedeného ustanovenia,
bez toho , aby realizoval samotný právny princíp vyjadrený v úvodnej vete tohto ustanovenia, ktorý
priamo podmieňuje jeho aplikáciu za podmienky dodržania ľudskej dôstojnosti.

69. V tomto smere poukazuje správny súd aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR: V
rozsudku sp. zn. 1 Sžso 32/2013 zo dňa 15.4.2014 kde najvyšší súd uviedol: „Správny orgán konajúci
a rozhodujúci vo veciach kompenzácie podľa zák. č. 447/2008 Z.z. musí mať na zreteli, že konanie vo
veciach kompenzácie, preukazu a parkovacieho preukazu je osobitne upravené v Piatej časti zák. č.
447/2008 Z.z. a súčasne, že subsidiárnym právnym predpisom všeobecne upravujúcim oblasť konania
vo veciach kompenzácie, preukazu a parkovacieho preukazu je v zmysle § 53 zák. č. 447/2008 Z.z. iba
zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Základným cieľom konania o kompenzácii
je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti
vrátane nepriameho zabezpečenia nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných
potrieb za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti, minimalizácia sociálnych dôsledkov
ťažkého zdravotného postihnutia, ktoré nie je postihnutá osoba schopná prekonať vlastným úsilím a
prostriedkami, ako aj zmiernenie jej nepriaznivej sociálnej situácie.“

70. V rozsudku sp. zn. 7 Sžso 45/2015 zo dňa 29.9.2016 rovnako dôvodil: „Aj podľa názoru odvolacieho
súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného nie
je možné považovať za náležite odôvodnené v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 47 ods. 3
Správneho poriadku, keď žalovaný dôvody svojho rozhodnutia oprel len o skutkové zistenia vyplývajúce
z posudku posudkového lekára Ústredia práce, sociálnych veci a rodiny a právnu úpravu ustanovenú
v § 14 ods. 6 v spojení s § 45 ods. 14 zákona č. 447/2008 Z.z., konštatujúc v závere rozhodnutia, že
žalobca nie je podľa lekárskeho posudku druhostupňového správneho orgánu odkázaný na individuálnu
prepravu osobným motorovým vozidlom a nemá praktickú alebo úplnú slepotu oboch očí, nespĺňa
podmienky podľa § 17 ods. 1 na vyhotovenie parkovacieho preukazu, z ktorých dôvodov nie je možné
vyhovieť jeho odvolaniu, a preto žalobca je povinný vrátiť parkovací preukaz do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasným a
zrozumiteľným spôsobom neuviedol akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ani ako sa vyrovnal
s odvolacími námietkami žalobcu ako účastníka správneho konania. Z uvedených dôvodov v danom
prípade boli splnené zákonné podmienky pre zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu súdom prvého stupňa a vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. „.

71. Pre úplnosť považuje správny súd za potrebné poznamenať, že pri posudzovaní podmienok pre
priznanie parkovacieho preukazu podľa § 14 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z.z. je úlohou príslušných
orgánov verejnej správy zamerať sa aj na vyhodnotenie špecifických prejavov ťažkého zdravotného
postihnutia fyzickej osoby vo vzťahu k jej možnostiam absolvovať cestovanie prostriedkom verejnej
hromadnej dopravy. Predmetom vyhodnotenia by nemala byť len fyzická schopnosť posudzovanej osoby
dopraviť sa na zástavku verejnej hromadnej dopravy, schopnosť nastúpiť do dopravného prostriedku
alebo z neho vystúpiť, a to z pohľadu pohybovej schopnosti, zmyslovej schopnosti, prípadne z
pohľadu psychického stavu fyzickej osoby. Je nepochybne množstvo dôsledkov ťažkého zdravotného
postihnutia, ktoré sa prejavujú inak, osobitným spôsobom, odlišným od popísaných dôsledkov a
ich prejavov. Rovnako je nepochybné, že aj tieto môžu fyzickej osobe s ŤZP znemožňovať alebo
komplikovať prepravu verejnou hromadnou dopravou. Na uvedené reflektuje aj právna úprava v § 14
ods. 6 zákona č. 447/2008 Z.z., ktorá nevypočítava podmienky pre odkázanosť na individuálnu prepravu
osobným motorovým vozidlom taxatívnym spôsobom. Najmä písmeno c) tohto odseku umožňuje
zohľadniť aj iné situácie, ktoré by na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami a pri rešpektovaní
prirodzenej dôstojnosti, neumožňovali fyzickej osobe zvládnuť niektorú zo situácií, ktoré môžu nastať
v prostriedkoch verejnej hromadnej dopravy. Je potrebné mať na pamäti, že tiež nie je postačujúce,
aby správny orgán bez ďalšieho (formálne), či nekriticky prevzal záver, ku ktorému posudkový lekár
pri svojom hodnotení dospel, ale je potrebné, aby správny orgán náležite dbal na dostatočné, jasné a

zrozumiteľné, presvedčivé a úplne zdôvodnenie vlastného správneho rozhodnutia. Je vecou správneho
orgánu vyžadovať, aby odborné posudky, ktoré sú pokladom pre jeho ďalšie rozhodovanie, boli po celej
stránke náležite vyčerpávajúce a reflektovali na všetky právne významné lekárske posudky a boli tak
relevantným pokladom pre vyvodenie právnych záverov samotného správneho orgánu. Iba mechanické
zopakovanie argumentov uvedených v lekárskom posudku bez akceptovania zásady zákonnosti,
materiálnej pravdy a povinnej súčinnosti ako aj povinnosti odôvodniť svoje právne závery vyplývajúce z
medicínskych zistení, ktoré ani správny orgán bližšie po právnej stránke neobjasnil, nevyhovuje nielen
požiadavke zákonodarcu na premietnutie cieľa zákona č. 447/2008 Z.z. do rozhodovacej činnosti podľa
uvedeného zákona vrátane povinnosti zakotvenej v ust. § 47 Správneho poriadku na zabezpečenie
preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia.

72. S poukazom na uvedené správny súd dospel k záveru, že žalovaný správny orgán nepostupoval
dôsledne podľa vyššie citovaných ustanovení zákona a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov na také rozhodnutie, ďalej že vo veci nebol dostatočne zistený skutočný stav veci a
z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré
má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu správny súd zrušil rozhodnutie
žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP.

73. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného postupovať v zmysle vyššie uvedeného v
naznačenom smere, dôsledne sa zaoberať všetkými lekárskymi nálezmi, ktoré v konaní predložil
žalobca pre posúdenie jeho zdravotného stavu a podmienok na kompenzáciu fyzickej osobe s ťažkým
zdravotným postihnutím pre vyhotovenie preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vo
veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie v zmysle vyššie uvedeného odôvodniť. Zároveň je potrebné, aby
správny orgán z dôvodu objektívneho posúdenia zdravotného stavu žalobcu zvážil potrebu vykonania
znaleckého dokazovania nezávislým odborníkom z predmetného odvetvia. Právnym názorom súdu je
žalovaný viazaný.

74. Žalobca bol v konaní úspešný, správny súd mu preto priznal právo na úplnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde
v Prešove, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému
subjektu, ak tento zákon neustanovuje inak (ustanovenie § 443 ods. 1 v spojení s ustanovením § 444
ods. 1 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovať musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§
449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia
byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej
pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom
súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník
konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v
tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený

krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej
sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba
predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť
do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 24. 11. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.