Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 19. február 2016

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 9C/142/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413212302
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Taťána Poláková

ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2016:1413212302.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV v konaní samosudkyňou JUDr. Taťánou Polákovou v právnej veci

navrhovateľov : 1. N. W., H. Š. XXXX/XX, G., 2. V. W.Ľ., H. Š. XXXX/XX, G., obidvaja právne zastúpení:
JUDr. Ján Ščury, advokát, Laurinská 12, Bratislava, proti odporcovi: C. K., zastúpený: JUDr. Ľuboslav
Kašuba, advokát, na Vŕšku 1, Bratislava, za účasti vedľajšieho účastníka: Kooperativa poisťovňa, a. s.
Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o ochranu osobnosti takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade sumu 20.000 eur do troch dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.
Odporcajepovinnýzaplatiťnavrhovateľkev2.radesumu10.000eurdotrochdníododňaprávoplatnosti

tohto rozsudku.
Vo zvyšku sa návrh zamieta.
O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia sa návrhom na začatie konania zo dňa doručeným tunajšiemu súdu 3.7.2013 domáhali
zaviazať odporcu uhradiť navrhovateľovi v 1. rade sumu 25.000 eur a navrhovateľovi v 2. rade sumu
20.000 eur a na náhradu trov konania.
Návrh odôvodnil tým, že odporca dňa 31.8.2010 okolo 20.15 hod. viedol v H. po Y. O. smerom do centra
mesta v ľavom jazdnom pruhu osobné motorové vozidlo značky Š. Q., EČV: H. XXX J. rýchlosťou 95

km/h napriek tomu, že tento úsek sa nachádzal v obci, pričom nereagoval na skutočnosť, že vozidlá
jazdiace vo vedľajších jazdných pruhoch zastavili pred priechodom pre chodcov, pri križovatke s ulicou
T. W., aby umožnili prejsť po priechode pre chodcov chodcom, poškodenému I. W., čím odporca porušil
ustanovenie § 4 písm. e) a f) zákona č. 8/2009 Z. z. a v dôsledku porušenia uvedených povinností vodiča
do poškodeného narazil, v dôsledku čoho poškodený utrpel rozsiahle zranenia, vrátane poranení hlavy
a mozgu, ktorým krátko po prevoze do nemocnice podľahol. Odporca bol rozsudkom Okresného súdu
Bratislava IV pod sp. zn. 2T/11/2011 odsúdený za spáchanie prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2

písm. a) Trestného zákona. Navrhovatelia v návrhu ďalej uviedli, že vyššie uvedeným protiprávnym
konanímodporcudošlokzásahudoprávaknehmotnýmstatkom,ktoréhopredmetomjehodnotaľudskej
osobnosti I.Š. W., ktorý je nositeľom osobnostného práva a to práva na svoj život uvedeného v § 11
zákona č. 40/1964 Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, podľa ktorého má fyzická osoba
právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako
aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Toto právo prináleží každej fyzickej osobe bez
rozdielu, či ide len o jeho ohrozenie alebo o samotný zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať toto ohrozenie

bez ohľadu na zavinenie, či už úmyselné, neúmyselné alebo nedbanlivé.
Odporca vo vyjadrení uviedol, že predpokladom úspešného uplatnenia nárokov žalobcov je jednak
preukázať čo pre neho usmrtená osoba znamenala a jednak, že činom došlo k neodčiniteľnej ujme
a deštrukcii rodinných a interpersonálnych vzťahov ako takých, pričom vzniknutá trauma je zo životanavrhovateľov prakticky neodstrániteľná. Navrhovatelia však v návrhu tieto skutočnosti neodôvodňujú
a ani nepreukazujú. Nijako súdu nepreukázali ťaživé dopady a dôsledky smrti I. W. na ich osobný a
rodinný život ako aj mieru dôsledkov na ich zdravotný stav, prípade či vyhľadali po jeho smrti odbornú

lekársku (psychiatrickú) pomoc a pod. Uviedol tiež, že je nepochybné aj spoluzavinenie odporkyne v 2.
rade na smrti jej brata, na ktoré je potrebné prihliadnuť, keď potom ako bol I. W. usmrtený motorovým
vozidlom odporcom (tak ako vyplýva z trestného spisu tunajšieho súdu, sp. zn. 2T/11/2011 a priloženého
znaleckého posudku súdneho znalca z odboru toxikológie), tento bol silne pod vplyvom drog, hneď
ako odišiel z bytu od odporkyne v 2. rade. Odporca tiež vzniesol námietku premlčania navrhovateľmi

uplatneného nároku. Poukazoval tiež na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu, keď aktuálne sa
presadzuje právny názor, že aj nemajetková ujma by mala byť krytá z povinného zmluvného poistenia,
keď potrebné stanovisko k tejto veci poskytol pri výklade prejudiciálnej otázky aj Súdny dvor EÚ vo
svojom rozsudku sp. zn. C22/12 zo dňa 24.10.2013, ktorý rozhodol, že medzi škody, ktoré by mali
byť hradené z povinného zmluvného poistenia podľa smerníc EÚ, patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy.
Z uvedeného vyplýva, že odporca nemá pasívnu legitimáciu byť účastníkom tohto konania. Odporca

navrhol návrh zamietnuť.
Podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 28.1.2015 navrhovatelia navrhli vstup vedľajšieho účastníka
do konania na strane odporcu podľa § 93 ods. 3 O. s. p.
Podaním zo dňa 16.2.2015 spoločnosť Kooperativa poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group súdu
oznámila, že súhlasí so vstupom do konania na strane odporcu v pozícii vedľajšieho účastníka.

Vedľajší účastník vo vyjadrení zo dňa 30.10.2015 uviedol, že nemajetková ujma nie je krytá z povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Taktiež
poukazovalnarozhodnutieNajvyššiehosúduSR,podľaktorého, žeprávonaochranuživotaakosúčasti
jednotného(subjektívneho)osobnostnéhopráva,neoddeliteľnespojenéhososobnosťoufyzickejosoby,
E.B., zaniklo jeho smrťou, ktorý zánik je totožný s okamihom zásahu. Napriek tomu, že išlo o zásah

jednoznačne neoprávnený a protiprávny, jeho okamihom - smrťou zaniklo právo tejto, konkrétnej fyzickej
osoby postihnutej zásahom, E.B., domáhať sa ochrany v zmysle § 13 Obč. zák. proti subjektu zásahu
- odporcovi, ktoré ako nemajetkové právo netvorí súčasť dedičstva a neprechádza na osoby uvedené
v § 15 Obč. zák. Na dedičov, ani na osoby uvedené v § 15 Obč. zák. nemohlo preto prejsť ani právo
na nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktoré pre svoju osobnú povahu bolo viazané výlučne na dotknutú

fyzickú osobu a okamihom zásahu - smrťou zaniklo. Preto poskytnutím nemajetkovej ujmy v peniazoch
niekomu inému by stratilo nielen svoju satisfakčnú funkciu, ktorým má byť zmiernenie nemajetkovej
ujmy zomrelej fyzickej osoby, ale vzhľadom na totožnosť zásahu s následkom, by nadobudlo výlučne
majetkový charakter, teda plnilo by reparačnú funkciu. Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, podľa
ktorého obsah práva žalobcov ako osôb uvedených v § 15 Obč. zák. nie je zhodný s obsahom práva

zomreléhoE.B.,ktorémubolozasiahnuté(odporcom)doosobnostnéhopráva,právanaživot,pretožedo
obsahuprávatýchtoosôb nepatríprávonanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,trebahopovažovať
za správny.
Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením s a s návrhom, spisom tunajšieho súdu sp. zn.
2T/11/2011, ako aj ostatným obsahom spisu, výsluchom účastníkov konania a po poučení podľa § 120

ods. 4 O. s. p. zistil tento skutkový stav:
Dňa 31. augusta 2010 okolo 20.15 hod. viedol odporca v H., po Y. O., smerom do centra mesta, v ľavom
jazdnom pruhu osobné motorové vozidlo značky Š. Q., evidenčné číslo: H.-XXX J. rýchlosťou 95 km/
hod napriek tomu, že tento úsek cesty sa nachádzal v obci, čím porušil § 16 ods. 4 zákona č. 8/2009
Z.z. o cestnej premávke, pričom nereagoval na skutočnosť, že vozidlá jazdiace vo vedľajších jazdných

pruhoch zastavili pred priechodom pre chodcov pri križovatke s ulicou T. W.Č., aby umožnili prejsť po
priechode pre chodcov chodcom poškodenému I. W. a svedkovi M. H., čím odporca porušil § 4 ods. 4
zákona č. 8/2009 Z.z. a nedal prednosť chodcovi poškodenému I. W., ktorý prechádzal po uvedenom
priechode pre chodcov, čím odporca porušil ustanovenie § 4 pís. e/, f/ zákona č. 8/2009 Z.z. a v dôsledku
porušenia uvedených povinností vodiča do poškodeného narazil, v dôsledku čoho poškodený utrpel

rozsiahle zranenia, vrátane poranení hlavy a mozgu, ktorým krátko po prevoze do nemocnice podľahol.
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2T/11/2011 zo dňa 7.6.2011, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 9.11.2011 bol odporca uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149
ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona. Zavineným konaním odporcu prišiel navrhovateľ v 1. rade o svojho
syna a navrhovateľka v 2. rade o svojho brata. Smrť I. W. bola náhla, neočakávaná a nepredvídaná v

jeho veku, pretože dovŕšil iba 19 rokov. Vzťah medzi nebohým I. a rodičmi a vzťah medzi I. a jeho
sestrou bol veľmi dobrý. Navzájom si spolu rozumeli a boli si veľmi blízki. Svojim správaním, postojom
k životu, plneniu si svojich povinností robil I. svojim príbuzným radosť, boli na neho pyšní. Náhla smrť
všetkých ochromila a dodnes sa nevedia s ňou zmieriť. Navrhovateľka v 2. rade má od tragickej udalostistrach z vedenia motorového vozidla.. Ujma, ktorá im týmto zásahom bola spôsobená je nenapraviteľná,
neodstrániteľná, trvalá a bude ich sprevádzať po celý život.
Navrhovateľ v 1. rade - otec zomretého I. W., pre obrovskú bolesť, ktorú stále cíti, nebol schopný

vypovedať. Jeho právny zástupca uviedol, že syn navrhovateľa I. býval s rodičmi v G.V., vyštudoval tam
gymnázium, chcel ísť na Policajnú akadémiu, no nebol prijatý. Rozhodol sa vycestovať do H., kde žije
jeho sestra - navrhovateľka v 2. rade. Snažil sa tu nájsť si prácu. Aj si prácu našiel, no stalo sa to, čo sa
stalo. Pri ustálení sumy, ktorú si navrhovateľ uplatňuje, vychádzali z judikovaných sporov.
Navrhovateľka v 2. rade, ktorá bola sestrou I. W. vypovedala, že vypovedala, že brat bol v deň, keď sa

stala tá tragická udalosť na brigáde. Popoludní sa za ňou zastavil, dala mu peniaze na cestu vlakom
do G.. Zakrátko na to, ako brat odišiel na vlak, jej zatelefonoval bratov kamarát, ktorý jej oznámil, čo sa
stalo. Hoci už uplynulo viac rokov, tá udalosť je nevýslovne bolestivá. Má strach šoférovať, má strach
mať deti, nechce už viac zažiť to, čo zažila, je zablokovaná. Veľmi sa bojí. Otec chodí každý deň na hrob.
Mama by to psychicky nezvládla, každý deň tam chodiť. Od tej tragickej udalosti ich rodina nefunguje.
Každý z nich sa so žiaľom vyrovnáva svojim spôsobom.

Odporca vypovedal, že mu je veľmi ľúto, čo sa stalo. V dôsledku predmetnej udalosti má problém
zaradiť sa do bežného života. Výkon trestu zvládol len vďaka tabletkám, ktoré užíval 2x denne.
Navštevuje psychológa. Keby mohol, všetko by odčinil, žiaľ, taká možnosť už neexistuje. Navrhovateľov
po dopravnej nehode nekontaktoval. Bolo by to preňho veľmi ťažké.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej slobody.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať,
aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa

odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1
najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť
v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3, výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa § 15 Občianskeho zákonníka, po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať práva

na ochranu osobnosti manželovi a deťom a ak ich niet, jej rodičom.

Podľa § 16 Občianskeho zákonníka kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti
za škodu.

Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka vyslovuje všeobecnú zásadu ochrany
osobnosti a súčasne uvádza najtypickejšie zložky a prejavy osobnosti, rozvedené ďalej
v ustanovení § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka (písomnosti osobnej povahy, fotografie,
obrazové snímky a zvukové záznamy). Zo slovného znenia ustanovenia § 11 Občianskeho

zákonníka vyplýva, že výpočet chránených práv v ňom uvedených nie je vyčerpávajúci
(Občiansky zákonník chráni aj iné zložky a prejavy spojené s osobnosťou, ako je dôstojnosť,
vážnosť, skutočnosti týkajúce sa rodinného života, vnútorné, intímne stránky osobnosti
a pod.).

Ustanoveniami § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka je poskytovaná ochrana
fyzickým osobám. Teda subjektom práva na ochranu osobnosti je len fyzická osoba, ako
ľudská bytosť - človek, pretože len táto môže byť nositeľom osobnosti, resp. jednotlivých
hodnôt tvoriacich osobnosť.

Podľa § 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobilosť fyzickej osoby mať práva
a povinnosti vzniká narodením. Túto spôsobilosť má aj počaté dieťa, ak sa narodí živé.
Okamihom narodenia má každá fyzická osoba spôsobilosť na práva a povinnosti t.j. má
právnu subjektivitu. Pre všetky fyzické osoby je táto spôsobilosť rovnaká a nemôže byťobmedzená. Spôsobilosť na práva a povinnosti zaniká smrťou (§ 7 ods. 2 Občianskeho
zákonníka), ktorá sa preukazuje ustanoveným spôsobom.

Základ právnej úpravy ochrany osobnostných práv obsiahnutej v citovaných
ustanoveniach vychádza z druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 14 ktorej
každý má spôsobilosť na práva. Spôsobilosť mať práva nadobúda každá fyzická osoba ako
individualita okamihom narodenia (prípadne počatím) bez toho, aby k tomuto nadobudnutiu
bolo treba z jej strany ďalších náležitostí resp. právnych skutočností.

Z hľadiska právneho poňatia (v právnickej terminológii) sa právo rozlišuje
na objektívne a subjektívne.

Objektívne právo je právo ako také t.j. právny poriadok, platné právo (členené
na právo verejné a právo súkromné). Subjektívne právo znamená právo, ktoré niekomu patrí

alebo môže patriť.

Subjektívne práva fyzických osôb chránené Občianskym zákonníkom (subjektívne
občianske práva) možno všeobecne deliť podľa rôznych kritérií. Významným z hľadiska
poskytovania ochrany citovanými ustanoveniami je rozdelenie na rýdzo osobné, osobnostné

práva a majetkové práva.

Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha,
imateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová
neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia totiž voči neobmedzenému resp. neurčitému

okruhu ostatných subjektov práva, ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty
(osobnosť), patria každej fyzickej osobe „a priori“, (sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu
k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým právnym
postavením, výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach určených právnym
poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe, nemožno ich

scudzovať, deliť od ich nositeľa, upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie
v spoločnosti (sú časovo neobmedzené počas života fyzickej osoby) sú nezdediteľné (netvoria
predmet dedičstva), sú nepremlčateľné, rovnako aj neprekludovateľné a nemožno ich
postihovať exekúciou. Na rozdiel od nich majetkové práva možno oddeliť od ich subjektov,
prevádzať (scudzovať) ich, podliehajú exekúcii, premlčaniu a preklúzii.

Špecifickosť subjektívnych osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým je
priamo osobnosť človeka, fyzickej osoby v jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti
(subjektívne rýdzo osobné resp. osobnostné právo) Občiansky zákonník upravuje ako
jednotné právo (doslovné znenie „občan má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku

toho je treba jednotlivé práva, ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva
čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom k rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak
vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu. Preto je aj výpočet
jednotlivých čiastkových osobnostných práv v § 11, ktoré vytvárajú jednotlivé osobnostné
práva len demonštratívny.

Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník
v § 11 výslovne život, zdravie a tým i telo (podľa čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 2 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných
práv a slobôd každý má právo na život), označované ako práva na telesnú integritu a jej

nedotknuteľnosť. Telo človeka tvorí integrálnu súčasť jeho osobnosti ako právneho subjektu.
Osobnosť každej fyzickej osoby je teda vytváraná jednotou jej zložky morálnej a telesnej. Ak
má preto občianske právo v rámci všeobecného osobnostného práva chrániť osobnosť
fyzickej osoby v plnom rozsahu, musí sa táto právna ochrana nutne vzťahovať nielen na sféru
morálnu, ale aj na sféru telesnú. Preto je právo na telesnú integritu uznávané za jednu

z najvýznamnejších čiastkových práv, ktoré tvoria súčasť občianskoprávnej ochrany
osobnosti ako celku. To platí aj na právnu úpravu, ktorá podľa ustanovenia § 11 Občianskeho
zákonníka právo na život a zdravie výslovne prehlasuje za súčasť širšieho práva na ochranu
osobnosti fyzickej osoby. Z toho potom vyplýva, že i právo na telesnú integritu (života zdravie) ako súčasť jednotného všeobecného osobnostného práva (§ 11 Občianskeho
zákonníka) je svojou povahou subjektívnym občianskym právom so všetkými uvedenými
pojmovými znakmi.

Prostriedky občianskoprávnej ochrany (§ 13 a nasl. Občianskeho zákonníka) fyzickej
osoby prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej
nemajetkovej sfére.

Občiansky zákonník umožňuje v ustanovení § 13 ods. 1 postihnutej fyzickej osobe
domáhať sa proti subjektu zásahu najmä, aby sa upustilo od neoprávneného zásahu do práva
na ochranu jej osobnosti a aby sa odstránili následky zásahu, keď zákon len príkladmo
vymedzuje konkrétne právne prostriedky ochrany práv fyzických osôb spojených s ich
osobnosťou a uvedených v ustanovení § 11 a § 12 Občianskeho zákonníka a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie, ktoré nemá charakter peňažnej náhrady, teda nejde o majetkové

plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho, imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou
nejde o prostriedok represívny, ani reparačný, ale o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti
so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta do majetkovej sféry postihnutej
fyzickej osoby, prečo ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. V prípade, ak by sa nezdalo
toto zadosťučinenie postačujúce, umožňuje Občiansky zákonník v § 13 ods. 2 (novela

Občianskeho zákonníka č. 87/1990 Zb. s činnosťou od 27.3.1990) priznať náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej účelom je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu
peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Následne aké zadosťučinenie v peniazoch
(po splnení zákonom predpokladaných podmienok) sa bude javiť primeraným, bude závisieť
na posúdení súdu (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). To neznamená, že neoprávneným

zásahom do osobnosti fyzickej osoby nemôže dôjsť aj ku vzniku majetkovej (hmotnej,
materiálnej) ujmy - škody. Táto sa ale podľa výslovnej úpravy § 16 Občianskeho zákonníka
riadi, čo do podmienok vzniku, spôsobu a rozsahu náhrady škody všeobecnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu.

Pretože subjektívne osobnostné právo je (ako vyplýva zhora) právom neoddeliteľným
od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po celú dobu života fyzickej soby, ako právo rýdzo
osobné, nemôže sa pred súdom domáhať úspešne občianskoprávnej ochrany podľa citovaných
ustanovení nikto iný, ako sama dotknutá určitá konkrétna fyzická osoba. Teda na uplatnenie
práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná vždy tá fyzická osoba, voči osobnosti

ktorej smeroval (neoprávnený) zásah. A právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako právo
nemajetkové, zaniká jej smrťou (§ 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka), neprechádza smrťou
fyzickej soby na dedičov a nestáva sa predmetom dedenia. Z toho dôvodu je aj vylúčené, aby
súd priznal zadosťučinenie v peniazoch namiesto dotknutej (zásahom do osobnosti) fyzickej
osoby nejakému tretiemu subjektu.

Občiansky zákonník však zabezpečuje občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej
osoby i po jej smrti (tzv. postmortálna ochrana). Podľa výslovnej úpravy § 15 Občianskeho
zákonníka vzniká smrťou fyzickej osoby určitým (taxatívne) vymedzeným osobám, ktoré
neboli samy neoprávneným zásahom postihnuté, zo zákona (ex lege) zvláštne subjektívne

občianskej právo určené k uplatneniu ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Ide pritom
o celkom zvláštnu zákonom predvídateľnú situáciu, keď nie je podstatné, či sú uvedené
fyzické osoby súčasne dedičmi po zomrelej fyzickej osobe (nejde o dedičské nástupníctvo).
Právo podľa § 15 ods. 1 Občianskeho zákonníka je pôvodným (originálnym) právom
na občianskoprávnu ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Preto u osôb tu uvedených

nejde o nejaký druh právneho nástupníctva do práva po zomrelej fyzickej osobe, ale o vznik
zvláštneho, pôvodného (originálneho) osobnostného práva. Zo znenia uvedeného ustanovenia
jednoznačne vyplýva, že osoby v ňom uvedené uplatňujú ochranu osobnosti zomrelej fyzickej
osoby.

Ako bolo uvedené zhora medzi základné hodnoty osobnosti, ktoré výslovne uvádza
§ 11 Občianskeho zákonníka, patrí i právo na ochranu života zakotvené v čl. 15 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky - každý má právo na život. Jeho cieľom je zabezpečiť ochranu
jednotlivca, fyzickej osoby (človeka) pred akýmkoľvek svojvoľným pozbavením života,vychádzajúcim z Listiny základných práv a slobôd v intenciách európskych civilizačných
hodnôt (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nároku sa súd zaoberal najskôr touto otázkou, pričom
konštatuje, že uplatnený nárok je právom osobnej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej lehote (§ 101 OZ). Súd poukazuje na uznesenie NS SR zo dňa 17.2.2011, sp. zn. 5Cdo
265/2009, podľa ktorého počiatok plynutia všeobecnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je
podľa§101OZviazanýnaokamih,kedydošlokneoprávnenémuzásahuobjektívnespôsobiléhoporušiť

alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim
po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Podľa uvedeného rozhodnutia
nemajetková ujma vyjadruje najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie, šoku, stresu, smútku, straty
zo spoločenstva s milovanou osobou a pod. K vzniku nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby
môže dôjsť vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu
jednotu rôznym spôsobom. Podľa uvedeného rozhodnutia zásah bol jedným konaním, aj keď účinky

budú pretrvávať po dlhú dobu.
Aj v posudzovanom prípade uvedený zásah (spôsobenie smrti syna navrhovateľa v 1. rade a
navrhovateľky v 2. rade) bol jedným konaním odporcu, aj keď jeho účinky budú pretrvávať po dlhú
dobu. neoprávneným konaním odporcu bolo jedným činom zasiahnuté do práva na život I. W. a to
dňa 31.8.2010, ktorý nastal momentom jeho smrti. Navrhovatelia teda mohli svoje právo na náhradu

nemajetkovej ujmy uplatniť prvý krát dňa 1.9.2010. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná
premlčacia doba, ktorá skončila 1. 9. 2013. Navrhovatelia návrh na začatie konania podali na súde 3.
júla 2013, teda včas.
Vyhodnotením vykonaných dôkazov však súd dospel k záveru, že návrhu navrhovateľov z titulu zásahu
odporcu do práva na život I. W. nie je možné vyhovieť a to z nasledovných dôvodov:

Je nepochybné, že navrhovatelia si ako osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka svojim návrhom
uplatňovali nemajetkovú ujmu v peniazoch (navrhovateľ 1 vo výške 25.000 eur a navrhovateľka 2 vo
výške 20.000 eur) titulom zásahu odporcu (trestným činom) do základného osobnostného práva, práva
na život zomrelého I. W. (syna navrhovateľa 1 a brata navrhovateľky 2 podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka (nie titulom zásahu do ich osobnostného práva následkom smrti syna a brata).

V prejednávanej veci bolo preukázané, že odporca zavinil dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej zomrel
I. W. - syn navrhovateľa v 1. rade a brat navrhovateľky v 2. rade, tak neoprávnene zasiahol do
osobnostných práv nebohého I. W. a to do práva na život. Právo I. W. domáhať sa ochrany osobnosti
podľa § 11 a nasl. Obč. zák. okamihom jeho smrti zaniklo, toto právo neprešlo na dedičov a ani na osoby
uvedené v § 15 Obč. zák. Inými slovami, navrhovateľ 1 ako rodič a navrhovateľka 2 ako sestra nebohého

I. W.Ľ. nemôžu „v jeho mene“ požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2
Obč. zák., pretože vlastné osobnostné právo zomretého (nie teda právo na tzv. postmortálnu ochranu) v
zmysle § 11 až 13 Obč. zák. zaniklo jeho smrťou. Inými slovami, § 11 až 16 Obč. zák. poskytujú ochranu
fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv. Subjektom práva na ochranu osobnosti
je teda len fyzická osoba, ako ľudská bytosť - človek, pretože len táto môže byť nositeľom osobnosti.

Spôsobilosť fyzickej osoby zaniká smrťou (§ 7 ods. 2 Obč. zák). Pretože subjektívne osobnostné právo
je právom neoddeliteľným od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po celú dobu života fyzickej osoby,
ako právo rýdzo osobné, nemôže sa pred súdom domáhať úspešne občianskoprávnej ochrany nikto
iný, ako sama dotknutá určitá konkrétna osoba. Teda na uplatnenie práva na ochranu osobnosti je
aktívne legitimovaná vždy tá fyzická osoba, voči osobnosti ktorej smeroval neoprávnený zásah. Právo

na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako právo majetkové zaniká jej smrťou. Je teda vylúčené, aby
súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch namiesto dotknutej fyzickej osoby nejakému
tretiemu subjektu. V danej veci došlo k zásahu práve do osobnostného práva zosnulého I. W., t.j. do
jeho práva na život protiprávnym konaním odporcu, ktorý mu tým spôsobil neodstrániteľnú ujmu -
smrť. Právo na ochranu života ako súčasť jednotného osobnostného práva neoddeliteľne spojeného

s osobnosťou fyzickej osoby I. W. zaniklo jeho smrťou. Smrťou zaniklo právo tejto konkrétnej osoby
domáhať sa ochrany v zmysle § 13 Obč. zák. Toto právo nemohlo prejsť na dedičov ani osoby uvedené
v § 15 Obč. zák. Nemohlo teda na nich prejsť ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
S poukazom na uvedené, keďže predmetom konania bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch , a to, za neoprávnený zásah do osobnostných práv nebohého I. W., syna navrhovateľa v 1.

rade a brata navrhovateľky v 2. rade (§ 15 Obč. zákonníka) a vlastné osobnostné právo zomretého
(nie teda právo na tzv. postmortálnu ochranu) v zmysle § 11 až 13 Obč. zá. zaniklo. Inými slovami,
v danej veci bolo zasiahnuté práve do tohto osobnostného práva zomrelého I. W., t.j. do jeho práva
na život, protiprávnym konaním (trestným činom) odporcu, ktorý mu tým spôsobil neodstrániteľnú, tedaabsolútnu ujmu - smrť, v rámci ochrany osobnosti ktorého sa navrhovatelia ako osoby uvedené v § 15
Občianskeho zákonníka domáhali nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právo na ochranu života ako súčasti
jednotného (subjektívneho) osobnostného práva, neoddeliteľne spojeného s osobnosťou fyzickej osoby,

I. W. zaniklo jeho smrťou, ktorý zánik je totožný s okamihom zásahu. Napriek tomu, že išlo o zásah
jednoznačne neoprávnený a protiprávny, jeho okamihom - smrťou zaniklo právo tejto, konkrétnej fyzickej
osoby postihnutej zásahom, I. W. domáhať sa ochrany v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka proti
subjektu zásahu - žalovanému, ktoré ako nemajetkové právo netvorí súčasť dedičstva a neprechádza na
osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka. Na dedičov ani na osoby uvedené v § 15 Občianskeho

zákonníka nemohlo prejsť preto ani právo na nemajetkovú ujmu v peniazoch, ktoré pre svoju osobnú
povahu bolo viazané výlučne na dotknutú fyzickú osobu a okamihom zásahu - smrťou zaniklo. Preto
poskytnutím nemajetkovej ujmy v peniazoch niekomu inému by stratilo nielen svoju satisfakčnú funkciu,
ktorýmmábyťzmiernenienemajetkovejujmyzomrelejfyzickejosoby,alevzhľadomnatotožnosťzásahu
s následkom, by nadobudlo výlučne majetkový charakter. To je podľa názoru súdu v rozpore s cieľom
ochrany poskytovanej citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu, obsah

práva navrhovateľov ako osôb uvedených v § 15 Občianskeho zákonníka nie je zhodný s obsahom
práva zomrelého I. W., ktorému bolo zasiahnuté (odporcom) do osobnostného práva, práva na život,
pretože do obsahu práva týchto osôb nepatrí právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Napriek uvedenému, keďže právna kvalifikácia predmetu sporu patrí súdu a súdne rozhodnutie by malo
byť nielen zákonné, ale aj spravodlivé, súd zastáva názor, že zo skutkových okolností v priebehu konania

vyplynulo, že navrhovatelia si uplatnili aj náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich osobnostných práv
- t.j do práva na súkromie a rodinný život (§ 13 ods. 2 Obč. zák.).
Aj medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného a rodinného života, porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť k neoprávnenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej

osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická
osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne porušenie týchto vzťahov zo strany iného
predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Zníženie dôstojnosti fyzickej
osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere nie je jediným prípadom, kedy vznikne postihnutej
fyzickej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov
do osobnostných práv, kedy sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejaví ako
postačujúce.
Z toho vyplýva, že úmrtie I. W. spôsobené odporcom predstavuje neoprávnený zásah do osobnostných
práv navrhovateľa v 1. rade ako jeho otca a navrhovateľky v 2. rade ako jeho sestry. Konanie odporcu,

ktorým pri dopravnej nehode došlo k usmrteniu syna navrhovateľa v 1. rade a brata navrhovateľky v
2. rade došlo k násilnému pretrhnutiu úzkych rodinných a citových väzieb predstavuje neoprávnený
zásah do osobnostných práv navrhovateľov, predovšetkým do ich práva na súkromie a rodinný život (§
13 ods. 2 Obč. zák.). Túto ujmu treba považovať za nenapraviteľnú, a nie je možné zmierniť ju inak,
ako priznaním aspoň finančného zadosťučinenia. V prípade takého zásahu sú dané predpoklady aj pre

priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri úvahe o výške tejto náhrady z hľadiska závažnosti
vzniknutej ujmy zohľadnil súd najmä to, že navrhovateľ stratil v jednom okamihu syna a navrhovateľka
brata, sktorýmitvoriliharmonickúrodinu,vzájomnesipomáhali.Vdôsledkujehonásilnéhoúmrtia došlo
k nezvratnej deštrukcii celej rodiny. Navrhovateľ v 1. rade, otec I. W. uviedol, že v dôsledku predmetnej
tragickejudalostisaimvšetkýmvrodineodzákladuzmenilživot.Marošimstrašnechýba.Navrhovateľka

v 2. rade uviedla, že po predmetnej tragickej udalosti sa život ich rodiny veľmi zmenil. Ich rodina odvtedy
fakticky nefunguje. Každý z jej rodičov sa s tou udalosťou vyrovnáva svojim spôsobom, jeden jedným
smerom, druhý druhým. Otec chodieva skoro každý deň na I. hrob. Mama nemôže, ona by ten tlak
psychicky nezvládla. Hoci od tragickej smrti brata už uplynul nejaký čas, stále je to rovnako veľmi
bolestivé. Nie je schopná si urobiť vodičský preukaz, bojí sa, má blok. Má strach mať vlastné deti. Bojí sa

prežiť to, čo zažila s bratom. Rodičia sa o ňu do takej miery boja, že jej stále telefonujú a ona telefonuje
im, aby ich ubezpečila, že je v poriadku. Jej mama by účasť na tomto konaní a pojednávaní psychicky
nezvládla. Po predmetnej tragickej udalosti musela vyhľadať pomoc psychológa. Súd vzal na zreteľ aj
to, že v čase úmrtia mal I. W.Ľ. len 19 rokov, a fakticky stál na prahu života. Celý život mal pred sebou.
Jeho strata a obrovská bolesť pre jeho rodinu je ničím nenahraditeľná. Súd pri rozhodovaní zohľadnil aj

majetkovú situáciu odporcu a so zreteľom na všetky uvedené okolnosti za primeranú náhradu, ktorá je
spôsobilá aspoň sčasti zmierniť následky neoprávneného zásahu.
Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, navrhovateľovi v 1. rade priznal sumu 15.000 eur, keď ako
rodiča ho považoval za najviac postihnutú osobu a navrhovateľke v 2. rade, sestre priznal sumu10.000 eur, pretože sa nepochybne jedná o zásah do jej práva na citovú väzbu s bratom, možnosť
ďalšieho udržiavania a rozvíjania vzťahov s ním, možnosti vzájomne si pomáhať ( a nepochybne si
veľmi blízki boli), a o prirodzenú sféru týchto vzťahov sú ochudobnení, pričom sa jedná o nenávratný

stav. Rodičia nebohého a jeho sestra navždy stratili možnosť prežiť ľudskú a rodičovskú radosť pri
rôznych príležitostiach. Z nečakanej smrti prežívali nielen pocit smútku a zúfalstva, ale stratili aj možnosť
viesť s I. súkromný život. Smrťou nebohého došlo k nenávratnej deštrukcii týchto medziľudských väzieb
tvoriacich základ a rámec súkromného života navrhovateľov, a tým k intenzívnemu zásahu do ich
osobnostných práv, práva na súkromie a rodinný život. Na základe týchto zistení súd uložil odporcovi

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 20.000
eur a navrhovateľke v 2. rade sumu 10.000 eur.
O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 150 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Bratislava IV na Krajský súd v Bratislave.

Odvolanie proti rozsudku musí obsahovať všeobecné náležitosti každého podania podľa § 42 ods.3
O.s.p. ( ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, podpísané, datované, v
dostatočnom počte rovnopisov a s prílohami, v opačnom prípade bude rovnopis s prílohami vyhotovený
na trovy účastníka), a náležitosti podľa § 205 ods.1 O.s.p. ( proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa rozhodnutie napáda, v čom sa rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho

sa odvolateľ domáha).
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že ( § 205
ods.2 O.s.p.):
- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy,, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozsudkom, možno navrhnúť výkon
rozhodnutia.