Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. apríl 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/169/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413212302
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1413212302.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr.

Karola Riháka a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcov: 1/ Ján W., T.. X.X.XXXX, X/ V. W., T.,
X.X.XXXX, B. H. Š. O.. Č.. XXXX/XX, G., obaja zast. advokátom JUDr. Jánom Ščurym, Laurinská ul. č.
12, Bratislava, proti žalovanému: C. K., T.. XX.XX.XXXX, H. B. O.. Č.. XX, H., zast. advokátom JUDr.
Ľuboslavom Kašubom, Na vŕšku č. 1, Bratislava, za účasti intervienta: Y. C.Z., Z.. G.. D. V. K., Š. O..
Č.. X, H., zast. advokátom JUDr. Felixom Neupauerom, Dvořákovo nábr. č. 8/A, Bratislava, o ochranu
osobnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 19. februára 2016
č.k. 9C/142/2013-83, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku p o t v r d z u j e.

Žalobcom 1/, 2/ sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 1/, sumu 20.000 eur
a žalobkyni 2/ sumu 10.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 11, § 13 Obč. zák. do 3
dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a o trovách konania nerozhodol s tým, že o
nich rozhodne po právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 31. augusta 2010 okolo 20.15 hod. viedol
žalovaný v H. po Y. ulici smerom do centra mesta v ľavom jazdnom pruhu osobné motorové vozidlo
značky Š. Q., J.: H.-XXX J. rýchlosťou 95 km/hod napriek tomu, že tento úsek cesty sa nachádzal v obci,
čímporušil§16ods.4zák.č.8/2009Z.z.ocestnejpremávkeŽalovanýpritomnereagovalnaskutočnosť,
že vozidlá jazdiace vo vedľajších jazdných pruhoch zastavili pred priechodom pre chodcov pri križovatke
s ulicou Nad lúčkami, aby umožnili prejsť po priechode pre chodcov chodcom a to poškodenému I.
W. a svedkovi M. H.. Tým žalovaný porušil § 4 ods. 4 zák. č. 8/2009 Z.z. a nedal prednosť chodcovi -

poškodenému I. W., ktorý prechádzal po uvedenom priechode pre chodcov a do poškodeného narazil,
v dôsledku čoho poškodený utrpel rozsiahle zranenia vrátane poranení hlavy a mozgu, ktorým krátko
po prevoze do nemocnice podľahol. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. 2T/11/2011 zo dňa
7.6.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9.11.2011, žalovaného uznal vinným zo spáchania prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona. Zavineným konaním žalovaného prišiel
žalobca 1/ o syna a žalobkyňa 2/ o brata. Smrť I. W. bola náhla, neočakávaná a nepredvídaná v jeho
veku, pretože dovŕšil iba 19 rokov. Vzťah medzi nebohým I. a rodičmi a vzťah medzi I. a jeho sestrou

bol veľmi dobrý. Navzájom si spolu rozumeli a boli si veľmi blízki. Svojim správaním, postojom k životu,
plneniu si svojich povinností, robil I. svojim príbuzným radosť, boli na neho pyšní. Náhla smrť všetkých
ochromila a dodnes sa nevedia s ňou zmieriť. Žalobkyňa 2/ má od tragickej udalosti strach z vedenia
motorového vozidla. Ujma, ktorá im týmto zásahom bola spôsobená je nenapraviteľná, neodstrániteľná,trvalá a bude ich sprevádzať po celý život. Žalobca 1/ - otec zomretého I. W. pre obrovskú bolesť, ktorú
stále cíti, nebol schopný vypovedať. Jeho právny zástupca uviedol, že syn žalobcu I. býval s rodičmi v G.,
vyštudoval tam gymnázium, chcel ísť na C. Z., no nebol prijatý. Rozhodol sa vycestovať do Bratislavy,

kde žije jeho sestra - žalobkyňa 2/. Snažil sa tu nájsť si prácu, ktorú si napokon aj našiel. Žalobkyňa
2/, ktorá bola sestrou I. W., vypovedala, že brat bol v deň, keď sa stala tá tragická udalosť, na brigáde.
Popoludní sa za ňou zastavil, dala mu peniaze na cestu vlakom do G.. Zakrátko na to, ako brat odišiel
na vlak, jej zatelefonoval bratov kamarát, ktorý jej oznámil, čo sa stalo. Hoci už uplynulo viac rokov, tá
udalosť je nevýslovne bolestivá. Má strach šoférovať, má strach mať deti, nechce už viac zažiť to, čo

zažila, je zablokovaná. Veľmi sa bojí. Otec chodí každý deň na hrob. Mama by to psychicky nezvládla,
každýdeňtamchodiť.Odtejtragickejudalostiichrodinanefunguje.Každýznichsasožiaľomvyrovnáva
svojim spôsobom.

3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je čo do základu plne
opodstatnená.Súdprvejinštanciesavprvomradezaoberalposúdenímdôvodnostinámietkypremlčania

a dospel k záveru, že predmetný nárok nie je premlčaný. V tejto súvislosti súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania nároku sa
súd zaoberal najskôr touto otázkou, pričom konštatuje, že uplatnený nárok je právom osobnej povahy,
ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote (§ 101 OZ). Súd poukazuje na uznesenie
NS SR zo dňa 17.2.2011 sp. zn. 5Cdo 265/2009, podľa ktorého počiatok plynutia všeobecnej premlčacej

doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 OZ viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.
Podľa uvedeného rozhodnutia nemajetková ujma vyjadruje najmä náhradu za utrpené pocity frustrácie,
šoku, stresu, smútku, straty zo spoločenstva s milovanou osobou a pod. K vzniku nemajetkovej ujmy

na osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť vzhľadom na odlišnú povahu jednotlivých hodnôt osobnosti
tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu rôznym spôsobom. Podľa uvedeného rozhodnutia zásah bol
jedným konaním, aj keď účinky budú pretrvávať po dlhú dobu. Aj v posudzovanom prípade uvedený
zásah (spôsobenie smrti syna navrhovateľa v 1. rade a navrhovateľky v 2. Rade) bol jedným konaním
odporcu, aj keď jeho účinky budú pretrvávať po dlhú dobu. Neoprávneným konaním odporcu bolo

jedným činom zasiahnuté do práva na život I. W. a to dňa 31.8.2010, ktorý nastal momentom jeho smrti.
Navrhovatelia teda mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy uplatniť prvý krát dňa 1.9.2010. Od
tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 1.9.2013. Navrhovatelia
návrh na začatie konania podali na súde 3. júla 2013, teda včas.“

4. Pokiaľ ide o vec samu, súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Aj medzi
fyzickýmiosobamiexistujúsociálne,morálne,citovéakultúrnevzťahyvytvorenévrámciichsúkromného
a rodinného života, porušením práva na život jednej z nich môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do
práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť
a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická osoba mohla

rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne porušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje
neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo
jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere nie je jediným prípadom, kedy vznikne postihnutej fyzickej
osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov do

osobnostných práv, kedy sa zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejaví ako
postačujúce. Z toho vyplýva, že úmrtie I. W. spôsobené žalovaným predstavuje neoprávnený zásah
do osobnostných práv žalobcu 1/ ako jeho otca a žalobkyne 2/ ako jeho sestry. Konanie žalovaného,
ktorým pri dopravnej nehode došlo k usmrteniu syna žalobcu 1/ a brata žalobkyne 2/ došlo k násilnému
pretrhnutiu úzkych rodinných a citových väzieb, predstavuje neoprávnený zásah do osobnostných práv

žalobcov, predovšetkým do ich práva na súkromie a rodinný život (§ 13 ods. 2 Obč. zák.). Túto ujmu
treba považovať za nenapraviteľnú, a nie je možné zmierniť ju inak, ako priznaním aspoň finančného
zadosťučinenia. V prípade takého zásahu sú dané predpoklady aj pre priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Pri úvahe o výške tejto náhrady z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy zohľadnil súd
najmä to, že žalobca 1/ stratil v jednom okamihu syna a žalobkyňa 2/ brata, s ktorými tvorili harmonickú

rodinu,vzájomnesipomáhali.Vdôsledkujehonásilnéhoúmrtiadošloknezvratnejdeštrukciicelejrodiny.
Žalobca 1/ - otec I. W. uviedol, že v dôsledku predmetnej tragickej udalosti sa im všetkým v rodine od
základu zmenil život. I. im strašne chýba. Žalobkyňa 2/ uviedla, že po predmetnej tragickej udalosti sa
životichrodinyveľmizmenil.Ichrodinaodvtedyfaktickynefunguje.Každýzjejrodičovsastouudalosťouvyrovnáva svojim spôsobom, jeden jedným smerom, druhý druhým. Otec chodieva skoro každý deň na I.
hrob. Mama nemôže, ona by ten tlak psychicky nezvládla. Hoci od tragickej smrti brata už uplynul nejaký
čas, stále je to rovnako veľmi bolestivé. Nie je schopná si urobiť vodičský preukaz, bojí sa, má blok. Má

strach mať vlastné deti. Bojí sa prežiť to, čo zažila s bratom. Rodičia sa o ňu do takej miery boja, že jej
stále telefonujú a ona telefonuje im, aby ich ubezpečila, že je v poriadku. Jej mama by účasť na tomto
konaní a pojednávaní psychicky nezvládla. Po predmetnej tragickej udalosti musela vyhľadať pomoc
psychológa. Súd vzal na zreteľ aj to, že v čase úmrtia mal I. W. len 19 rokov, a fakticky stál na prahu
života. Celý život mal pred sebou. Jeho strata a obrovská bolesť pre jeho rodinu je ničím nenahraditeľná.

Rodičia nebohého a jeho sestra navždy stratili možnosť prežiť ľudskú a rodičovskú radosť pri rôznych
príležitostiach. Znečakanejsmrtiprežívalinielenpocitsmútkuazúfalstva,alestratiliajmožnosťviesťsI.
súkromnýživot.Smrťounebohéhodošloknenávratnejdeštrukciitýchtomedziľudskýchväziebtvoriacich
základ a rámec súkromného života navrhovateľov a tým k intenzívnemu zásahu do ich osobnostných
práv, práva na súkromie a rodinný život. Na základe týchto zistení súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi 1/ z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 20.000 eur a žalobkyni 2/

sumu 10.000 eur.“

5. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/
sumu 20.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 Obč. zák. a žalobkyni 2/ sumu 10.000
eur z toho istého titulu. Keďže žalobca 1/ sa domáhal zaplatenia sumy 25.000 eur a žalobkyňa 2/ sumy

20.000 eur, súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol.

6. O trovách konania súd prvej inštancie nerozhodol, keď postupoval v zmysle § 150 ods. 3 O.s.p.

7. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výrok, ktorým bolo žalobe

vyhovené. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušil a vec
v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol
arbitrárne. Žalobcovia podľa súdu prvej inštancie nepreukázali mieru dôsledkov smrti poškodeného na
ich zdravotný stav a nezohľadnil satisfakčný význam toho, že žalovaný bol odsúdený v trestnom konaní.
Ďalej žalovaný v odvolaní súdu prvej inštancie vytkol, že sa nezaoberal mierou zavinenia poškodeného

I. W., ktorý bol v čase predmetnej dopravnej nehody pod vplyvom drog. Ďalej žalovaný poukázal na
to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovi 1/ priznáva sumu
15.000 eur a žalobkyni 2/ sumu 10.000 eur. Napokon žalovaný v odvolaní uviedol: „Pokiaľ teda vzniknutá
nemajetkový ujma môže byť zmiernená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, je potrebné zvoliť
takú formu, ktorá je podľa okolností toho - ktorého prípadu primeraná a postačujúca k relatívnej sanácii

nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla neoprávneným zásahom a ktorá súčasne bude aj účinná.

8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal
odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo žalobe vyhovené a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

9. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a na jeho základe zistil
správne skutkový stav veci. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie riadne a presvedčivo odôvodnil.
Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 387 ods.
2 C.s.p.).

10. Pokiaľ ide o otázku premlčania predmetného nároku, žalovaný v odvolaní nespochybnil záver
súdu prvej inštancie, že nárok nie je premlčaný. Preto sa odvolací súd, ktorý bol viazaný dôvodmi
odvolania, otázkou premlčania nároku nezaoberal. Odvolací súd iba dodáva, že súd prvej inštancie
postupoval ohľadom posúdenia dôvodnosti námietky premlčania v súlade s konštantnou judikatúrou.

Napr. Najvyšší súd SR v rozsudku z 22.6.2016 sp. zn. 3 Cdo 18/2016 k otázke premlčania nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy uviedol: „Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade
náhrady za spôsobenú nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na
okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné
práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu

došlo.“

11. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že smrť poškodeného - syna žalobcu
1/ a brata žalobkyne 2/, ku ktorej došlo v dôsledku protiprávneho zavineného porušenia dopravnýchpredpisov zo strany žalovaného, predstavuje tak závažný neoprávnený zásah do osobnostných práv
žalobcov1/,2/,žemorálnasatisfakciavzmysle§13ods.1Obč.zák.niejepostačujúcimzadosťučinením
a preto žalobcom vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2

Obč. zák. Odvolací súd poukazuje na konštantnú judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo na súkromie sa
neobmedzuje iba na slobodné rozhodovanie fyzickej osoby o sprístupňovaní skutočností týkajúcich sa
jej súkromia iným osobám a na ochranu proti neoprávneným zásahom do tohto oprávnenia fyzickej
osoby. Rešpektovanie súkromného života musí zahŕňať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie
vzťahov s ďalšími ľuďmi, keď súčasťou súkromného života je tiež život rodinný, zahrnujúci i vzťahy

medzi blízkymi príbuznými, najmä vzťahy sociálne a morálne. Rodinný život zahŕňa okrem iného vzťahy
medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi (deťmi, rodičmi, prarodičmi) bez ohľadu na skutočnosť, či spolu
trvalom žijú alebo nie a protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah
do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. V prejednávanej veci odvolací súd nepochybuje o
nesmiernom žiali najbližších príbuzných poškodeného - jeho otca (žalobca 1/) a jeho sestry (žalobkyňa
2/). Tragika celej situácie je zvýraznená tým, že v prípade poškodeného išlo o mladého 19 - ročného

človeka, teda človeka na prahu života.

12. Okresný súd Bratislava IV v odôvodnení rozsudku zo 7.6.2011 č.k. 2T/11/2011-293 uviedol: „Na
základe skríningového vyšetrenia moču bola ďalej urobená analýza krvi (u poškodeného I. W. - pozn.
odvolacieho súdu), kde bola potvrdená pozitivita pre kanabinoidy a to v koncentrácii 32,31 ng/ml. V tejto

súvislosti je však potrebné uviesť, že účinok takejto výšky drogy má na každú osobu individuálne vplyvy.
Všeobecne na základe literárnych údajov však citeľnému ovplyvneniu jedinca dochádza priemerne od
koncentrácie 6 až 8 ng/ml séra (v danom prípade to bola výrazne prevyšujúca koncentrácia 32,31 ng/
ml). Ani táto okolnosť však nemôže mať za následok, že obžalovaný na základe tejto skutočnosti by bol
obvinený a teda exkulpovaný z uvedeného trestného činu. Znalkyňa V.. J. Y., znalkyňa z odboru doprava

cestná, technický stav cestných vozidiel, nehody v cestnej doprave, odhad hodnoty cestných vozidiel,
jednoznačne ako v písomne vypracovanom znaleckom posudku i na hlavnom pojednávaní potvrdila, že
obžalovaný s motorovým vozidlom jazdil na začiatku nehodového deja rýchlosťou cca 95 km/hod., teda
prekročil maximálne povolenú rýchlosť - v danom úseku bola 40 km/hod. K zrážke tak medzi motorovým
vozidlom a nebohým poškodeným došlo teda na priechode pre chodcov nárazovou rýchlosťou 77,50 km/

hod. Z týchto skutočností je jednoznačné, že technika jazdy obžalovaného bola nesprávna a porušené
boli jednoznačne ustanovenia zákona č. 8/2009 Z.z. Dopravnej nehode by obžalovaný bol zabránil, keby
bola jeho počiatočná rýchlosť nie 95 km/hod., ale rýchlosťou cca 65 km/hod. v čase jeho prvej reakcie
- zastavil by tak s vozidlom cca 4 metre pred miestom zrážky.“

13. Z toho je zrejmé, že i keď poškodený nebohý I. W. bol v čase predmetnej nehody pod vplyvom
drog, táto skutočnosť nemala žiadny vplyv na nehodový dej. Jedinou a výlučnou príčinou nehody bola
tá skutočnosť, že žalovaný výrazne prekročil maximálnu povolenú rýchlosť (o 55 km/hod.) a v dôsledku
toho nedokázal včas zabrzdiť. Ak by s vozidlom išiel rýchlosťou cca 65 km/hod. (čo je stále o 25 km/
hod. viac ako povolený limit), k zrážke s poškodeným by nedošlo, pretože by bol schopný zastaviť pred

miestom zrážky. Preto nemožno hovoriť o žiadnom spoluzavinení poškodeného na predmetnej nehode.

14. Súd prvej inštancie nepochybil ani pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na to, že základným zmyslom relutárnej náhrady je zmysel satisfakčný, pričom potreba
finančnejsatisfakciepriamoúmernenarastásmierouzavineniapôvodcuzásahu,pretoževyššoumierou

zavinenia je vždy neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv zosilnená (je zosilnená krivda, za ktorú
má prísť zadosťučinenie). V prejednávanej veci je miera zavinenia žalovaného mimoriadne vysoká,
pretože k smrti poškodeného došlo výlučne v dôsledku toho, že závažným spôsobom porušil dopravné
predpisy a teda konal protizákonne. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy treba tiež vziať do úvahy postoj
pôvodcu zásahu - poškodeného. Ten v prejednávanej veci síce prejavil ľútosť (viď jeho prednes na

pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 21.11.2014), ale na druhej strane v priebehu trestného
konania s pozostalými vôbec nekomunikoval, odmietol vypovedať na pojednávaniach a svoj skutok
oľutoval až pri záverečnej reči. V odvolaní proti napadnutému rozsudku v prejednávanej veci vyslovil
nesúhlas s tým, že mu bola v trestnom konaní uložená povinnosť zaplatiť pozostalým sumu 848,50 eur
za pohrebnú hostinu. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie všetky tieto okolnosti správne

zhodnotil a ním priznaná výška nemajetkovej ujmy všetky tieto okolnosti reflektuje.

15. Súd prvej inštancie vyhlásil napadnutý rozsudok na pojednávaní dňa 19.2.2016. Výrok napadnutého
rozsudku obsiahnutý v zápisnici z tohto pojednávania sa zhoduje s výrokom uvedeným v písomnomvyhotovení napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto považuje tú skutočnosť, že v druhom odseku 10.
strany odôvodnenia napadnutého rozsudku sa uvádza, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi 1/ sumu
15.000eur,ibazazrejmúnesprávnosť(§224C.s.p.),ktoránemávplyvnavecnúsprávnosťnapadnutého

rozsudku (okrem toho, v tom istom odseku odôvodnenia je uvedená aj správna suma 20.000 eur).

16. Inštitút vedľajšieho účastenstva upravený v ust. § 93 C.s.p. zanikol dňom 1.7.2016, keď nadobudol
účinnosť Civilný sporový poriadok. V ňom je inštitút vedľajšieho účastenstva nahradený inštitútom
intervencie(§81anasl.C.s.p.).PodanieY.C.,Z..G..D.V.K.z11.8.2016trebapodľanázoruodvolacieho

súdu považovať za vstup intervienta do konania z vlastného podnetu (§ 82 ods. 1 C.s.p.).

17. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v napadnutom výroku,
ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 20.000 eur a žalobkyni 2/ sumu
10.000 eur. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil podľa § 387
ods. 1 C.s.p.

18. Výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, nebol napadnutý odvolaním
a nadobudol právoplatnosť.

19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods.

1 C.s.p. a úspešným žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože im v
odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).