Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. apríl 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/696/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314226306
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314226306.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Holiča a sudkýň JUDr. Gabriely

Briškovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 510 eur, o odvolaniach žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 13. mája 2015 č. k. 35C/237/2014-43 a uzneseniu Okresného
súdu Galanta z 29. júla 2015 č. k. 35C/237/2014-56 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 385 eur, pričom
žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom
nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Dunajská Streda (exekučný súd) v exekučnom konaní

vedenom týmto súdom pod sp. zn. 10Er/445/2010 s následným vyvodzovaním zodpovednosti štátu (za
nesprávny úradný postup) odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/,
§ 9 ods. 1, 2 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4 a § 17 ods. 1, 2, ZoZS (zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
platnom a účinnom do 31. decembra 2012), § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 E. p. (Exekučného
poriadku č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov),
§ 115a ods. 2, § 156 ods. 3, § 200ea ods. 1 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb.

v znení neskorších zmien a doplnení). Svoju argumentáciu podporil rozhodnutiami Ústavného súdu
Slovenskej republiky (sp. zn. II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 16/2002). Vecne zdôvodnil,
že exekučný súd posudzoval žiadosť súdneho exekútora, návrh oprávnenej (žalobkyne) na vykonanie
exekúcie a exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) podľa ustanovení E. p., za účelom zistenia ich
možného rozporu so zákonom. Dňa 27. apríla 2010 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na
exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré bolo vydané 9. septembra
2010. Nedodržanie 15-dňovej zákonom stanovenej lehoty na preskúmanie žiadosti však neznamená

automaticky nesprávny úradný postup exekučného súdu. V rámci preskúmavania exekučný súd vykonal
dokazovanie zadovážením rozhodcovského spisu od rozhodcovského súdu. Z dôvodu, že rozpor nebol
zistený, exekučný súd poverenie vydal. Žalobkyňa taktiež nepreukázala, že v postupe exekučného súdu
boli zistené prieťahy, keďže až po konštatovaní existencie prieťahov oprávneným orgánom sa otváramožnosť podať predmetnú žalobu. Z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že nie každý prieťah v
súdnomkonanímánevyhnutnezanásledokporušenieprávanaprerokovaniebezzbytočnýchprieťahov.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že exekučný súd nebol vo veci nečinný, ale vykonával úkony

smerujúce k posúdeniu zákonnosti navrhovanej exekúcie. Rozhodnutie o trovách konania súd prvého
stupňa odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a úspechom žalovanej, pretože z
obsahu nevyplývali žiadne trovy, ktoré by jej vznikli.

Proti uvedenému rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho

zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého
stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec nesprávne
právne posúdil. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 ZoSZ v znení zákona č.
412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj

založenia zodpovednostného právneho vzťahu, pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti (potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu) nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto by došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd prvého stupňa neozrejmil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty do času, kým došlo ku konečnému rozhodnutiu. Exekučný

súd posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu prvého stupňa neprislúchalo polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Mal povinnosť aplikovať platné právo a prihliadať na
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“), teda
aj práva na spravodlivý súdny proces (osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).

Dohovor o ľudských právach (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov
dojednaný v Ríme 4. novembra 1950, Oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok spôsobom, ktorý by vyhovel požiadavkám čl. 6 ods. 1 (zahrňujúci aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah

nevybavenej súdnej agendy. Súd prvého stupňa tiež nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým znaleckým posudkom, preukazujúcim výšku, v akej mal nesprávny úradný postup na
žalobkyňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jej majetku.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobkyni povinnosť do 3 dní od právoplatnosti

uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 20 eur a toto rozhodnutie odôvodnil položkou č. 7a
Sadzobníka súdnych poplatkov (bez uvedenia, že sadzobník má byť prílohou zákona SNR č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a doplnení,
ďalej len „ZoSP“).

Aj proti takémuto uzneseniu podala včas žalobkyňa odvolanie a navrhla ho zrušiť, namietajúc absenciu
odôvodnenia ako jednej zo zákonom predpísaných náležitostí súdneho rozhodnutia. V sadzobníku
súdnych poplatkov nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania
proti rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
Analogické rozširovanie úkonov podliehajúcich poplatkom podľa Ústavy SR neprichádza do úvahy.

Podľa ustanovenia § 18ca ZoSP, ako prechodného ustanovenia v zákone, možno podľa predpisov
účinných od 1. októbra 2012 vyberať poplatky len v konaniach začatých po takomto čase a o takýto
prípad tu nešlo (žaloba bola podaná v septembri 2012). Poplatková povinnosť nie je jasne a jednoznačne
stanovená a žalobkyni bola uložená v rozpore so zákonom. Spoplatňovanie procesného úkonu sa
musí riadiť časom začatia konania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo

14/2007 z 30. júna 2008). V čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov (išlo o vecné oslobodenie), teda
konanie bolo od poplatkovej povinnosti oslobodené celé. Žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu prax
okresných súdov (Okresný súd Komárno a Okresný súd Rimavská Sobota), ktoré pristúpili k zrušeniu
uznesenia o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa položky 7a a na podporu svojho názoru aj na

závery rokovania občiansko-právneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.Odvolací súd po zistení, že odvolanie proti rozsudku podala včas účastníčka konania a to proti
rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok
prvostupňového súdu v medziach odvolania žalobkyne (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia

pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny
a odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje

rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalobkyne v odvolaní,
odvolací súd doplnil ďalšie dôvody.

Žalobkyňa predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobkyne o

nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu viac ako 7 mesiacov nebolo
pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne preukázané, že k vydaniu poverenia
došlo po uplynutí 135 dní (po približne vyše 4 mesiacoch), pričom žalobkyňa žiadnym spôsobom
nepreukázala zásah do jej práva prekročením tejto lehoty. Z exekučného spisu bolo preukázané, že
exekučný súd vyzval rozhodcovský súd na predloženie kompletného rozhodcovského spisu za účelom

skúmania súladu či rozporu so zákonom (žiadosti o vydanie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu). Bol povinný náležite skúmať exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok,
a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Podľa ustálenej
judikatúry Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS 16/02) nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, pretože je potrebné

zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v
trvaní 15 dní bolo zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie
exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd záväzná len do
tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Táto lehota bola ideálnou
predstavou zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať. Primeraná rýchlosť

konania je jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie
ohrozuje jeho účinnosť, pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť
všakneznamenáprenáhlenosť.Konaniemusíbyťčonajrýchlejšiealetak,abytýmneutrpelajehokvalita.
Nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov
konania (rozhodnutie ESĽP vo veci Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci

Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje
rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti
(Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť). Nemohlo tak obstáť tvrdenie žalobkyne
o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych
predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný ako aj teleologický

(nachádzajúci zmysel a účel zákona).

Nebolo tiež možné prehliadať okolnosti prípadu, ktoré spočívali v postupe samotnej žalobkyne, ktorá
podávala na súd návrhy na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom počte, ktorý objektívne
znemožnil zamestnancom súdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších stagnačných lehotách.

Na uvedený postup takýchto subjektov reagovala aj legislatíva, keď zákonodarca upravil osobitný
procesný postup súdu v prípade tzv. hromadných podaní (§ 42a O. s. p. a § 139a a nasl. vyhlášky č.
543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd
a vojenské súdy). Cieľom uvedenej úpravy bolo zamedziť paralyzovaniu činnosti súdov (predovšetkým
exekučných oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytovať súdnu ochranu vo všetkých ďalších

veciach exekučnej ako aj každej inej agendy. Finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 E.
p. vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na
vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora.

V čase plynutia 15-dňovej lehoty na udelenie poverenia exekučný spis neobsahoval podklady pre

pozitívne ani negatívne vybavenie žiadosti. S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného
skutkového základu primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho dôvodne súd
prvého stupňa žalobu zamietol (žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu).Novelizovaná právna úprava ustanovenia § 9 ods. 2 ZoZS (od 1. januára 2013) aj explicitne
zakotvilapožiadavkuposúdenianesprávnehoúradnéhopostupuvzávislostiodvýsledkovprávoplatných

rozhodnutí označených súdov (ESĽP alebo Ústavného súdu SR) alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy,
príp. žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvého
stupňaneaplikovalnovúprávnuúpravu(apretonemohlodôjsťkporušeniuprincípuzákazuretroaktivity),
keďže argumentačným základom súdu prvého stupňa bol platný právny stav v čase žalobkyňou
tvrdeného postupu exekučného súdu (a to vo vzťahu k ZoZS a E. p.), ako aj judikatúra Ústavného súdu

SR.

Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v danom
prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov, keďže
by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť.
Preto námietka žalobkyne týkajúca sa nesprávnosti odmietnutia návrhu na znalecké dokazovanie

nemohla byť dôvodná. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom, svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, v ktorom plne úspešná žalovaná náhradu

trovkonanianevyčíslilaatietonevyplývalianizospisu,pretonepriznanienáhradytrovkonaniažalovanej
bolo dôvodné.

Aj v prípade uznesenia odvolanie podala včas účastníčka konania proti rozhodnutiu, proti ktorému
je prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) a odvolací súd po preskúmaní uznesenia

prvostupňového súdu v medziach odvolania žalobkyne (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) aj tu dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne správne o uložení poplatkovej povinnosti
žalobkyni za podané odvolanie proti rozsudku, a to vo výške 20 eur.

Úprava súdnych poplatkov je obsiahnutá v zákone č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov. Výpočet poplatkových úkonov a bližšie podmienky ich platenia sú obsiahnuté
v sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona. Keďže odvolacie konanie na
základe odvolania žalobkyne bolo začaté podaním jeho odvolania, na vyrubenie súdneho poplatku za

odvolanie je potrebné aplikovať zákon o súdnych poplatkoch č. 71/1992 Zb. v znení účinnom v čase
začatia odvolacieho konania, teda v znení zákona 286/2012 Z. z. účinného od 1.10.2012 (ďalej len „cit.
zák.“).

V zmysle § 2 ods. 4 ZoSP v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Podľa § 5 ods. 1

písm. a/ ZoSP poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania, ak je poplatníkom odvolateľ a poplatok
je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (§ 8 ods. 1 ZoSP). Sadzba poplatku je pritom uvedená v
sadzobníku buď percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1 ZoSP). Ak je sadzba
poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej
sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 ZoSP).

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov v znení zákona č. 71/1992 Zb. v znení č. 286/2012
Z. z. účinného od 1.10.2012 zo žaloby na náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur.

V preskúmavanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak
žalobkyni za podané odvolanie vyrubil súdny poplatok vo výške 20 eur a to v zmysle položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 286/2012 Z. z. účinného od
1.10.2012. Odvolací súd zastáva názor, že poplatková povinnosť žalobkyne za podané odvolanie sa
neviaže na znenie ZoSP účinného ku dňu podania žaloby na súd, ale na znenie zákona účinného, kedy

vznikla poplatková povinnosť, t. j. kedy žalobkyňa podala odvolanie, čím začalo odvolacie konanie a
to s poukazom na znenie ust. § 5 ods. 1 písm. a/ ZoSP. V danom prípade sa tak stalo za účinnosti
zákona č. 286/2012 Z. z. účinného od 1.10.2012, ktorým bola založená poplatková povinnosť zo žaloby
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnymúradným postupom vo výške 20 eur a preto je potrebné aplikovať toto zákonné ustanovenie. Neobstojí
preto námietka žalobkyne, že súd prvého stupňa vyrubením tohto súdneho poplatku určil tento súdny
poplatok nad rámec zákona.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, podľa ktorej žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku a nie žalobu,
len ktorá je podľa znenia položky 7a sadzobníka poplatkov predmetom spoplatnenia a súd nie je
oprávnenýsvojvoľnerozširovaťokruhúkonovpodliehajúcichsúdnemupoplatku,pretoodvolateľnemôže
byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie, odvolací súd uzatvára nasledovné:

Podľa § 1 ZoSP sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa tieto
vykonávajú na návrh účastníkov konania a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej
len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov
(ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Pritom treba dôrazne rozlišovať úkony, ktoré
sa spoplatňujú, od konaní súdov.

Konaním na návrh (resp. na základe žaloby) sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Za konanie sa pre účely platenia súdnych poplatkov považuje nielen konanie pred
súdom prvého stupňa, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie (§ 6 ods. 1 ZoSP). Cit. ust.
§ 6 ods. 2 pritom výslovne zakotvuje, že poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh sa vyberá i v

odvolacom konaní vo veci samej.

Úkony a konania, ktoré majú byť spoplatnené, predpokladajú ich výslovné zaradenie do sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona. Sadzobník súdnych poplatkov sa s touto problematikou
vysporiadal tak, že vytvoril štyri časti, z ktorých I. časť upravuje poplatky vyberané v občianskom súdnom

konaní, II. časť poplatky za úkony súdov, III. časť sa zaoberá poplatkami orgánov štátnej správy súdov,
no a posledná IV. časť je venovaná poplatkom za úkony prokuratúry.

Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním (§ 8 ods. 1 ZoSP). Pod pojem návrh treba
subsumovať aj odvolanie, ako návrh na odvolacie konanie. Je to spôsobené tým, že zákon síce

pri vymedzení pojmov nie je dôsledný, avšak z celkovej konštrukcie úpravy súdnych poplatkov
sadzobníkom tvoriacim prílohu zákona č. 71/1992 Zb. nemožno spochybniť to, že poplatková povinnosť
stanovená položkou 7a sadzobníka sa vzťahuje na celé konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom
odvolacie konanie je konanie o riadnom opravnom prostriedku. Podľa názoru odvolacieho súdu aj

poznámku 3 uvedenú len k položke 1 v znení „Poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom
konaní vo veci samej“, je preto potrebné vykladať v kontexte s konštrukciou celého zákona včítane
sadzobníka súdnych poplatkov (oddelené štyri časti) tak, že sa vzťahuje na celú prvú časť upravujúcu
poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní, teda aj k položke 7a, ktorou je určený súdny poplatok
za občianske súdne konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že ak žalobkyňa napadla predmetný rozsudok vo veci samej v
zákonnej lehote odvolaním, súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením správne podľa položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov (v spojení s vyššie cit. ust. zákona o súdnych poplatkoch) žalobkyni uložil

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie a to v správnej výške 20 eur.

Odvolací súd poukazuje aj na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 3. decembra 2015, podľa ktorého ak bolo odvolanie (dovolanie) po 30. septembri 2012,
vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní, právna úprava účinná od 1.

októbra 2012, i keď konanie vo veci samej na súde prvého stupňa začalo pred 30. septembrom 2012.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

Z dôvodu, že žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s.
p. jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie
náhrady trov konania a zo spisu vznik trov odvolacieho konania tejto účastníčky nevplýval. Odvolací
súd preto rozhodol tak, že žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.