Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. júl 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/25/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117221539
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3117221539.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, P.O. BOX 41, IČO: 47 233 516 proti žalovanej P. O., bytom F.,
A. XXX, o zaplatenie 1.744,45 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín
č.k. 18Csp/258/2017-27 zo dňa 4. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.252,39 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.252,39 eur od
12.08.2015 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti
žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
43,6 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok
III.). Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 232 ods. 3, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zák.
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, § 44 ods. 2, § 52 ods. 1 až 4, § 517 ods. 2 zák. č. 40/1964

Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. a) a b) zák. č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a Nariadenie vlády č. 87/1995
Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že žalobca sa žalobou podanou dňa domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 1.744,45 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.744,45 eur od 12.08.2015 do zaplatenia a
náhrady trov konania. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaná
dňa 18.12.2014 požiadala žiadosťou č. 8500097393 žalobcu o poskytnutie revolvingového úveru vo

výške (úverovom limite) 1.500 eur, pričom uviedla, že úver bude splácať v 42 mesačných splátkach po
47,43 eur. Informatívny údaj o predpokladanej mesačnej platbe (mesačná splátka spolu s platbou podľa
dohodyoposkytovaníslužieb,akbudeuzavretá)je81,99eur.Celkováčiastka,ktorúmusízaposkytnutie
úveru zaplatiť bola stanovená na sumu 2.142,06 eur. Predpokladaná RPMN za úver bola stanovená vo
výške26,17%,ročnáúrokovásadzbaúveru18,08%apriemernáRPMNzaúver36,30%.Podľažiadosti
žalovaná žiadala o poskytnutie revolvingu vo výške 1.500 eur, pričom celková čiastka splatná dlžníkom
predstavovala sumu 2.142,06 eur. Predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu bola určená vo

výške 26,17 %, ročná úroková sadzba revolvingu vo výške 18,08 % a poplatok za poskytnutie revolvingu
v sume 150 eur. Dňa 19.12.2014 prijal žalobca predmetnú žiadosť s tým, že úver poskytne vo výške
1.500 eur, pričom predmetný úver bude žalovaná ako žiadateľka splácať v 42 mesačných splátkach po
47,43 eur. Informatívny údaj o predpokladanej mesačnej platbe (mesačná splátka spolu s platbou podľadohody o poskytovaní služieb, ak bude uzavretá) je 81,99 eur. Celková suma splatná žalovaným tak
predstavovala výšku 2.142,06 eur, RPMN za úver bola určená vo výške 25,52 %, ročná úroková sadzba
zaúvervovýške18,08%apriemernúRPMNzaúvervovýške36,30%.Revolvingposkytolvsume1.500

eur s výškou celkovej čiastky splatnej žalovanou v sume 2.142,06 eur. Predpokladanú RPMN úveru po
poskytnutí revolvingu stanovil vo výške 25,52 %. Ročnú úrokovú sadzbu revolvingu ponechal vo výške
18,08 % a poplatok za poskytnutie revolvingu určil vo výške 150 eur. Žalobca sa od žiadosti žalovanej pri
prijímaní jej žiadosti odchýlil v hodnote RPMN úveru (hodnota RPMN úveru uvedená v bode 5 žiadosti
je 26,17 % pričom v bode 6 žiadosti už figuruje výška 25,52 %). V zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho

zákonníka podmienkou vzniku zmluvy je to, aby návrh na jej uzavretie bol prijatý v celom rozsahu bez
akýchkoľvek zmien a výhrad. V danom prípade súd bod 5 žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru
posúdil ako návrh na uzavretie zmluvy a bod 6 predmetnej žiadosti za odpoveď na návrh. Keďže v bode
6 predmetnej žiadosti došlo k modifikácii údaja RPMN, došlo v zmysle vyššie uvedeného k odmietnutiu
pôvodného návrhu žalovanej a k vzniku nového návrhu. Súd vyhodnotil žiadosť žalovanej ako žiadosť o
poskytnutie spotrebiteľského úveru. Žalobca súdu hodnoverným spôsobom nepreukázal, že k uzavretiu

zmluvy o poskytnutí revolvingového úveru zákonom predpísaným spôsobom došlo, a preto má súd za
to, že predmetná zmluva nebola uzavretá v písomnej forme. Následkom nedodržania písomnej formy
zmluvy o spotrebiteľskom úvere je to, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, t. j. žalobca
nemá nárok na žiadne úroky ani poplatky. Žalobca poskytol žalovanej úver v celkovej výške 1.500 eur,
pričomakosámžalobcatvrdil,žalovanáuhradilasumu247,61eur.Keďžežalovanážalobcoviposkytnutý

úver v celom rozsahu neuhradila, uložil súd žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.252,39 eur,
ktorá suma predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom vo výške 1.500 eur a splatenou časťou
úveru vo výške 247,61 eur (1.500 eur - 247,61 eur = 1.252,39 eur) a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú
zamietol. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že aj keby prijal záver, že zmluva bola dojednaná
písomne, táto neobsahuje všetky podstatné náležitosti tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 2

zákona, a to predovšetkým konečnú splatnosť úveru (§ 9 ods. 2 písm. f)). V dôsledku absencie tejto
náležitosti možno takisto predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, pričom rovnako by
sa dospelo k záveru o povinnosti žalovanej uhradiť žalobcovi sumu 1.252,39 eur. Nie je dostačujúce,
ak údaj o konečnej splatnosti úveru obsahuje oznámenie o schválení úveru. Priamo zo zmluvných
dojednaní totiž vyplýva, že žiadosť sa stáva zmluvou, keď je podpísaná oboma zmluvnými stranami.

Preto je viac než nevyhnutné, aby všetky podstatné náležitosti predpísané zákonom obsahovala priamo
zmluva. Oznámenie o schválení úveru je listina, ktorá je vyhotovovaná a zasielaná spotrebiteľovi až po
uzavretí zmluvy, a preto je neprípustné, aby toto oznámenie obsahovalo ďalšie náležitosti, ktoré zmluva
neobsahuje. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.252,39 eur od
12.08.2015 do zaplatenia. V predmetnej veci mala každá strana úspech čiastočný (žalobca mal úspech

vo výške 71,8 %, žalovaná vo výške 28,2 %, rozdiel ich vzájomných úspechov predstavuje 43,6 %).
Žalobca bol v konaní úspešnejší, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 43,6
%, pričom o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Žalobca svojím odvolaním podaným včas napadol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a III.

z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietal, že RPMN úveru je možné určiť až po
jeho schválení. Táto hodnota je v bode 6 uvedená presne. V prípade, ak by zo strany veriteľa nedošlo
k „zmene“ RPMN, t.j. žalobca by do akceptácie návrhu uviedol údaj totožný s údajom uvedeným v
návrhu, práve takýto postup by bol v rozpore so zákonom, nakoľko by nespĺňal zákonnú požiadavku,
keď by hodnota RPMN v takom prípade nebola vypočítaná, ale dohodnutá. Žalobca poukázal na

obdobné právne závery vyjadrené Krajským súdom v Trenčíne v uznesení č.k. 5Co/839/2015. Žalobca
ďalej popiera závery o bezúročnosti a bez poplatkovosti poskytnutého úveru, pretože sú v rozpore
so zákonom a povinnosťou súdu vykladať vnútroštátne právo v súlade s únijným právom. V tejto
súvislosti poukázal na konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie vo veci C-42/15 a uviedol, že
treba skúmať, či tá ktorá náležitosť (aj keby v zmluve nebola uvedená, čo pre prípad zmluvného

vzťahu sporových strán ďalej popiera) ešte neznamená, že úver je bezúročný. Bezúročný môže byť
len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku
spotrebiteľa. Pokiaľ ide o uvádzanie konečnej splatnosti úveru, je dôležité uviesť aj to, že táto náležitosť
nemôže a nikdy nemohla byť v zmysle únijného práva dôvodom pre bezúročnosť úveru. Ak uvádzanie
konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom pri aplikácii znenia zákona do

novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k
uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôžu byť
spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo
vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie jespôsobilýovplyvniťposúdenierozsahuzáväzkuspotrebiteľa.Tútoskutočnosťpotvrdilaajzmenazákona
č. 129/2010 Z.z. od 01.05.2018. Zákonná požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti úveru bola
v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti

splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok a spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods.
4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o
schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Tieto okolnosti súd prvej inštancie vo svojich
záveroch absolútne nezohľadňuje. Žalobca na záver navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalobe v uvedenej časti vyhovie a žalovaného zaviaže k

náhrade trov konania žalobcu v celom rozsahu.

3. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa
§ 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len
"CSP") a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku
II. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v

zmysle ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. odvolaním napadnutý nebol a preto je v tejto časti
právoplatný a prieskumom odvolacieho súdu nedotknutý.

5. Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“) právny
úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

6. Podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je

určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len „návrh“), ak je
dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.

7. Podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluva je uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na
uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie

návrhu.

8. Podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady,
obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Prijatím návrhu je
však odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva

zmena obsahu navrhovanej zmluvy.

9. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že sa nestotožňuje so záverom ku ktorému dospel súd
prvej inštancie, a to že nedošlo k písomnému uzavretiu Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8500097393
zo dňa 19.12.2014 (ďalej len „Zmluva“) z dôvodu, že Zmluvu ako prvá podpísala žalovaná, ktorá v

bode 5 Zmluvy vyplnila údaje o požadovanom revolvingovom úvere, podala teda podľa súdu prvej
inštancie návrh na uzatvorenie Zmluvy, ktorý však podľa súdu prvej inštancie zo strany žalobcu nebol
v celom rozsahu akceptovaný, pretože v bode 6 Zmluvy - "údaje o schválenom revolvingovom úvere",
bol údaj o RPMN odlišný ako v bode 5 a teda žalobca podľa súdu prvej inštancie v skutočnosti
v zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka návrh žalovanej na uzatvorenie Zmluvy odmietol a

naopak predložil žalovanej nový návrh na uzatvorenie zmluvy o revolvingovom úvere, ktorý žalovaná
neakceptovala. Za právne irelevantnú pre otázku riadneho uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere
medzi účastníkmi konania považuje odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, skutočnosť,
že žalobca pri prijatí návrhu žalovanej na uzatvorenie zmluvy mal dopísať do údajov o schválenom
úvere /bod 6. Žiadosti/zmluvy/ údaj o RPMN úveru odlišný ako bol uvedený v bode 5. Podľa názoru

odvolacieho súdu uvedená skutočnosť neznamená, že žalobca prijal návrh žalovanej na uzatvorenie
zmluvy so zmenami, čo by v zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka znamenalo, že žalobca
odmietol návrh žalovanej na uzatvorenie zmluvy, adresoval jej nový návrh, ktorý však potom nebol
žalovanou prijatý a preto hodnoverným spôsobom nebolo preukázané, že k uzavretiu zmluvy o
poskytnutí revolvingového úveru zákonom predpísaným spôsobom došlo, a preto predmetná zmluva

nebola uzavretá v písomnej forme. Hodnota RPMN úveru nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali
účastníci zmluvy konsenzuálne dohodnúť. Takáto hodnota zohľadňuje parametre poskytovaného úveru
a je daná výpočtom matematického vzorca stanoveného v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Ak sa teda účastníci zmluvy o spotrebiteľskomúvere dojednali na výške úveru, termíne jeho splatnosti, výške, počte a splatnosti splátok úveru,
úrokoch z úveru a ostatných nákladoch úveru, vykoná sa výpočet RPMN úveru podľa zákonom
stanovenéhomatematickéhovzorcaazistenáhodnotasauvedieveriteľomdoakceptácienávrhudlžníka

na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to bez ohľadu na to, či samotný dlžník nejakú hodnotu
RPMN úveru vo svojom návrhu uviedol alebo nie.

10. Na druhej strane súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že Zmluva neobsahuje podstatné
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) a síce dobu trvania zmluvy o

spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, z dôvodu ktorého je v
zmysle § 11 potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Tieto závery súdu
prvej inštancie považuje odvolací súd po preskúmaní veci za správne. Zákon č. 129/2010 Z.z. v
znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj dobu trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru /§ 9 ods. 2 písm.

f)/. Pre prípad absencie týchto náležitostí, zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov /§ 11 ods. 1 písm. b)/. Zmluva o úvere, ktorú strany uzatvorili, údaj o
termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahuje. Pokiaľ žalobca v konaní poukázal na
skutočnosť, že takýto údaj obsahujú čl. 4 bod 4.5 zmluvného dojednania, ktoré sú súčasťou zmluvy,
toto sa nezakladá na pravde. Samotná zmluva uzatvorená medzi stranami v podstate zahŕňa vždy dve

zmluvy, jednak zmluvu o úvere, ktorou sa žalobca zaviazal žalovanej poskytnúť úver do sumy 1500,- eur
a žalovaná sa čerpaný úver zaviazala splácať v 42 mesačných splátkach po 47,43 eur, kde sa žiadny
údaj o termíne konečnej splatnosti úveru neuvádza. Potom je tu ešte, popri tzv. klasickom úvere, aj
ďalšia zmluva o revolvingovom úvere, podľa ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanej revolvingový
úver vo výške ďalších 1500,- eur, za splnenia dojednaných podmienok. Z dokazovania vykonaného

v spore súdom prvej inštancie potom vyplýva, že medzi stranami sporu došlo len k poskytnutiu a
čerpaniu tzv. klasického úveru a nie ďalších revolvingových úverov. Ustanovenia zmluvných dojednaní,
na ktoré žalovaný v konaní poukazoval sa pritom týkajú len revolvingových úverov a aj samotný čl. 4 je
nazvaný"Revolving",ktorýaležalobcažalovanejneposkytolažalovanáhonečerpala.Tietoustanovenia
zmluvných dojednaní teda nič nemenia na závere, že Zmluva neobsahuje termín konečnej splatnosti

spotrebiteľského úveru.

11. Na uvedenom závere nič nemení ani Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Oznámenie
veriteľa o schválení úveru nemožno považovať za odstránenie prípadných nedostatkov v obsahu
zmluvy. Oznámenie o schválení úveru dlžníkovi je jednostranný právny úkon žalobcu, pričom Zmluva

je podpísaná tak veriteľom ako dlžníkom, teda právne relevantné je to, čo je uvedené v zmluve
ako dvojstrannom prejave vôle oboch účastníkov. Predmetné oznámenie má len charakter informácie
veriteľa o schválenom spotrebiteľskom úvere adresovanej dlžníkovi a nie je súčasťou návrhu alebo
akceptácie návrhu zo strany navrhovateľa, teda nie je súčasťou Zmluvy z dôvodu, že táto bola
uzatvorená skôr v súlade s čl. 13 Zmluvy riadnym vyplnením a následným podpisom tejto Zmluvy

všetkými zúčastnenými stranami.

12. Rovnako na závere, že zmluva o úvere neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru nič
nemení ani to, že termín konečnej splatnosti úveru možno odvodiť od ďalších údajov zmluvy, konkrétne
od splatnosti splátok úveru a počtu splátok úveru. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010

Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru. Zákon teda striktne, jasne, zrozumiteľne a bez pochýb vyžaduje,
aby termín konečnej splatnosť spotrebiteľského úveru obsahovala zmluva o spotrebiteľskom úvere. V
tomtoprípadesamotnázmluvaneobsahujeúdajkonečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru,umožňujúci
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať tento termín. Nie je prípustné, aby si spotrebiteľ musel

údaj o termíne konečnej splatnosti úveru sám odvodzovať od iných zmluvných údajov. Takýto postup by
neslúžil ochrane spotrebiteľa, pre ktorú zákon náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovil.

13. Pokiaľ ide o posúdenie tejto náležitosti v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú strany
uzatvorili, tu odvolací súd vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z

9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej. Podľa odvolacieho
súdu však ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere,
ktorý poskytol vo svojom vyššie uvedenom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno prelomiť úplne jasné
ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. o bezúročnosti úveru v prípade neuvedenia termínu konečnejsplatnosti spotrebiteľského úveru /§ 9 ods. 2 písm. f)/. Zákonodarca v tomto ustanovení jasne deklaroval
požiadavku na uvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Odvolací súd nevidí dôvod
na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy stranami sporu platný a

účinný. Keďže v zmluve absentuje uvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru ako
požaduje vnútroštátna zákonná úprava, tento nedostatok spôsobuje, že spotrebiteľský úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica
č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská
republika pri implementácii Smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie

porušila, pretože nesmela zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou
predmetnej smernice. Jednalo by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc,
konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo,
bezprostredne,naprípad,ktorýriešia,jeriešenývustálenejjudikatúreSúdnehodvoraEÚ.Vzásadeplatí

zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom
stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi
jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo
voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne

závery Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára
1986 vo veci Marshall, rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V
danom prípade tak priama aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalovanou ako spotrebiteľom
a žalobcom ako dodávateľom nie je možná.

14. Ďalšou otázkou je, či do úvahy neprichádza tzv. nepriamy účinok smerníc, ktorý spočíva v
eurokonformnom výklade dotknutého vnútroštátneho práva, ktorý sleduje dosiahnutie účelu, cieľa
smernice. Nepriamy účinok smerníc má však vždy svoj rozsah a svoje medze, ktoré sa nachádzajú
v rozsahu a medziach vnútroštátnych metód výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil
medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí

vo veci Adeneler, C-212/04 /rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006/ uviedol, že "povinnosť
vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných
ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a
zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri
analogicky rozsudok zo 16. júna 2005, Pupino, C-105/03, Zb. s. I-5285, body 44 a 47)". Vzhľadom

na explicitné znenie zákona č. 129/2010 Z.z. v časti určenia termínu konečnej splatnosti úveru, nie je
výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci
C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej možný. Takýto výklad by bol výkladom
práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou Smernicou.
V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu

právnej istoty.

15. Odvolací súd preto dospel k záveru, že ani rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci
C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej na správnosti výkladu a aplikácie zákona
č. 129/2010 Z.z. ako ho predostrel v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie nič nezmenilo.

16. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s vykonaným dokazovaním, uzavrel, že predmetná
zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje údaj o termíne konečnej
splatnosti úveru. Túto skutočnosť potom súd prvej inštancie správne právne posúdil a dospel k
správnemu záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru čerpaného žalovanou od žalobcu a

vychádzajúc z toho, že žalobca poskytol žalovanej plnenie vo výške 1500,- eur a žalovaná doposiaľ
zaplatila 247,61 eur, je povinnosťou žalovanej zaplatiť žalobcovi 1.252,39 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1.252,39 eur od 12.08.2015 do zaplatenia /§ 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z./, pričom vo zvyšnej časti žalobu
správne zamietol (výrok II.)

17. Odvolací súd nezistil ani pochybenie na strane súdu prvej inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu o
nároku na náhradu trov konania (výrok III.), pokiaľ žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania protižalovanej v rozsahu 43,60 % z dôvodu rozdielu jeho úspechu (71,8 %) a úspechu žalovanej (28,20 %)
vo veci a to v súlade s § 255 ods. 2 CSP.

18. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II.
a III. v konečnom dôsledku ako vecne správny potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej vznikol nárok na náhradu trov

konania v plnom rozsahu voči žalobcovi, ktorý úspech v odvolacom konaní nemal. Nakoľko z obsahu
spisu nevyplýva, že by žalovanej vznikli v odvolacom konaní trovy, odvolací súd jej nárok na ich náhradu
nepriznal (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 2. 2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).

20. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).