Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. júl 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoR/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118211403
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7118211403.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudkýň JUDr.
SlávkyZborovjanovejaJUDr.MonikyGéciovej,PhD.vprávnejvecižalobkyneU.W.,J.,H.X,zastúpenej
JUDr. Vladimírom Filičkom, PhD., advokátom, Košice, Palárikova 1, IČO: 50 718 142, proti žalovanej
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
o odvolaní žalobkyne proti uzneseniu 32Cr/1/2018-32 z 29.10.2018 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.
Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj súd) uznesením rozhodol: Konanie zastavuje. Stranám sporu náhradu
trov konania nepriznáva.
2. V odôvodnení uznesenia, o. i., uviedol, čoho sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala, že písomným

podaním, doručeným mu 26.10.2018, vzala žalobu v celom rozsahu späť, že v podaní, o. i., bolo
uvedené, že na základe predmetného rozhodcovského rozsudku prebieha exekúcia vedená súdnym
exekútorom (ďalej len exekútor) JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. pod č. EX 9562/16, pričom od výkonu
predmetnej exekúcie exekútor upustil z dôvodu, že nárok oprávneného - žalovanej bol uspokojený ešte
pred doručením Poverenia na vykonanie exekúcie exekútorovi, teda pred podaním žaloby na súd a, že
z dôvodu upustenia od výkonu exekúcie nie je z jej strany daný právny záujem na konaní a rozhodnutí

v predmetnej veci. Ďalej, citujúc znenie § 257 CSP, uviedol: V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť
trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní. Aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní
o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Výnimočnosť v tomto prípade
spočíva v okolnostiach danej veci, nakoľko predmetom sporu je žaloba o zrušenie rozhodcovského
rozsudku,pričomnazákladetohtorozhodcovskéhorozsudku,podľaoznámeniaexekútoraoupusteníod

exekúcie, žalobkyňa oprávnenému plnila. Žalobkyňa na základe oznámenia exekútora zobrala žalobu
v celom rozsahu späť, pred jej doručením žalovanej. Na základe uvedeného žalovaná nemala možnosť
vyjadriť sa k podanej žalobe, ako ani k jej späťvzatiu. Súd uvedené skutočnosti - podanie žaloby o
zrušenie rozhodcovského rozsudku, tvrdené skutočnosti o upustení od vykonania exekúcie, následné
späťvzatie žaloby, bez možnosti vyjadrenia sa k sporu žalovanou, posúdil ako dôvod hodný osobitného
zreteľa a žalobkyni uplatnené právo na náhradu trov konania nepriznal. Náhradu trov konania posúdil

podľa § 257 CSP a náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.
3. čl. I Žalobkyňa podala voči predmetnému uzneseniu v časti druhého výroku uznesenia, ktorým
konajúci súd nepriznal jej náhradu trov konania včas a uviedla: Dôvodmi odvolania sú dôvody podľa -
§ 365 ods.1 písm. f) CSP v zmysle, ktorého súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a - § 365 ods.1 písm. h) CSP v zmysle, ktorého rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci; čl. II K späťvzatiu žaloby. Súd v napádanom uznesení uviedol,

že žalovaný nemal možnosť vyjadriť sa k späťvzatiu žaloby. Túto skutočnosť zároveň označil ako jeden z
dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktorý aplikoval § 257 CSP a nepriznal jej náhradu trov konania.K tomuto konštatovaniu súdu uvádzala, že späťvzatie žaloby predstavuje jednostranný procesný úkon
žalobcu, ktorým reguluje konanie, ktoré inicioval pred civilným súdom. Účinky tohto dispozičného
úkonu nastávajú v okamihu, keď sa dostane do dispozície adresáta, ktorému je určený, teda súdu

jeho doručením. Oznámenie žalovanému alebo inej osobe o späťvzatí žaloby, príp. doručenie podania
niekomuinémuakosúdu,nevykazujeprocesnoprávnurelevanciu.Žalobcatakýmtospôsobomsvojvoľne
disponuje sporovým konaním ako celkom, príp. niektorou jeho časťou. Súd je povinný dispozičný
prejav vôle žalobcu rešpektovať a po späťvzatí žaloby pokračuje v konaní tak, aby toto konanie
bolo bez ďalšieho prejednania veci zastavené, resp. zastavené aspoň sčasti. Výnimku z uvedeného

pravidla predstavuje iba alternatíva v zmysle § 146 CSP, keď zastaveniu konania alebo jeho časti bráni
kvalifikovaný nesúhlas žalovaného v zmysle § 146 ods.1 CSP alebo absencia súhlasu žalovaného
podľa § 146 ods.2 CSP. Avšak v prípade § 146 ods.1 CSP sa na nesúhlas žalovaného so späťvzatím
žaloby neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu
alebo pojednávanie. Stanovisko žalovaného k späťvzatiu žaloby zisťuje teda súd iba v tom prípade,
ak dôjde k späťvzatiu žaloby po začatí predbežného prejednania sporu alebo pojednávania, pričom v

danom prípade nedošlo ani k jednej z týchto fáz civilného konania. V prípade situácie v zmysle § 146
ods.2 CSP je súd z úradnej povinnosti povinný skúmať, či žalovaný so späťvzatím žaloby súhlasí a to
vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi sporovými stranami vyplýva z osobitného predpisu.
Predmetná vec prejednávaná pred súdom jednoznačne týmto prípadom nie je, nakoľko určitý spôsob
usporiadaniavzťahumedzisporovýmistranaminevyplývazosobitnéhopredpisu.Vostatnýchprípadoch

nie je súhlas žalovaného na zastavenie konania alebo jeho časti nevyhnutný, a preto nevidela ani
dôvod, prečo mal súd udeľovať možnosť žalovanému vyjadriť sa k späťvzatiu žaloby. Ak teda mimo
režimu § 146 CSP žalovaný svoj nesúhlas so späťvzatím žaloby nevyjadrí alebo ak jeho nesúhlas
smeruje proti späťvzatiu žaloby uskutočnenému pred začatím predbežného prejednania sporu alebo
pojednávania, súd bez ďalšieho konanie zastaví. Na základe uvedeného sa nestotožnila s názorom

súdu, že žalovaný sa mal vyjadriť k späťvzatiu žaloby a zároveň ani s tým, že tento aspekt dokonca
spĺňa kritérium dôvodu hodného osobitného zreteľa, pre ktorý možno smerovať k uplatneniu § 257
CSP. Čl. III K nepriznaniu náhrady trov konania. V súvislosti s rozhodovaním súdu o náhrade trov
konania, ktoré bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby, mala za to, že súd mal postupovať podľa
§ 256 CSP, ktoré sa týka zodpovednosti niektorej zo strán sporu za procesné zavinenie zastavenia

konania. V zmysle § 256 CSP je obsah výroku o trovách konania pri zastavení konania v dôsledku
späťvzatia žaloby spravidla determinovaný zavinením sporovej strany. Vychádzajúc z obsahu späťvzatia
žaloby ňou, v danom prípade jednoznačne došlo k zavineniu vzniku trov konania na strane žalovaného,
a to tým že v súčinnosti s exekútorom vykonával úkony v exekučnom konaní napriek tomu, že jej
záväzky boli voči žalovanému splnené v plnom rozsahu, čo nevyhnutne viedlo k iniciovaniu konania

o zrušenie rozhodcovského rozsudku z jej strany s čím boli na jej strane spojené náklady. Pokiaľ
jedna procesná strana (v tomto prípade žalovaný) zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom
o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a tým zistené, či bola podaná žaloba dôvodne, vzniká jej
zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Náležitým spôsobom odôvodnila
späťvzatie žaloby ako zavinenie žalovaného, nakoľko ak by včas oznámil exekútorovi splnenie jej

záväzku nedošlo by zo strany exekútora k vydaniu upovedomenia o začatí exekúcie, a teda ani k
podaniu žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvádzané je nepochybné to, že
za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania a zároveň je povinná nahradiť náklady, ktoré by nevznikli,
je v tomto prípade samozrejme žalovaný, a teda súd mal zvážiť aplikáciu § 256 CSP. Mohla trvať na
prejednaní veci, avšak jej rozhodnutie by malo vzhľadom na to, že všetky jej záväzky voči žalovanému

boli splnené len akademický charakter. Preto pristúpila v súlade s princípom hospodárnosti k späťvzatiu
svojej žaloby. Súd jej nepriznal náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle
§ 257 CSP, pričom uviedol, že obe podmienky predmetného ust. boli naplnené - teda dôvody hodné
osobitného zreteľa a rovnako aj výnimočnosť v okolnostiach danej veci. Mala za to, že v danom prípade
tieto 2 podmienky, ktoré musia byť kumulatívne splnené, splnené neboli. Výklad týchto podmienok

neposkytuje CSP vo svojich ust., ale súdna prax. V zmysle už ustálenej judikatúry nemožno predmetný
§ 257 CSP považovať za taký, ktorý by zakladal voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ust., v zmysle
ktorého má súd povinnosť skúmať, či v danom prípade existujú takéto dôvody hodné osobitného
zreteľa a výnimočnosť. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí
riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol

mať znaky svojvôle. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom
konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom
konania alebo charakterom procesnej situácie. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo
vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu.Domnievala sa, že v prejednávanom prípade nie je naplnená ani jedna z kumulatívnych podmienok.
Zároveň uvádzala, že súd dostatočným spôsobom nekonštatoval, v čom spočíva takýto dôvod hodný
osobitného zreteľa a výnimočnosť, iba zhrnul jednotlivé etapy konania a zároveň sem zahrnul aj

spätvzatie žaloby ňou, ku ktorému sa nemal možnosť vyjadriť žalovaný. V tomto odôvodnení nemožno
vidieť naplnenie podmienok § 257 CSP na výnimočné nepriznanie náhrady trov konania. Ďalej uvádzala,
že § 257 CSP predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti
za zavinenie a náhodu. Je to odôvodnené tým, že prísna aplikácia ust. o náhrade trov konania by
mohla v konkrétnom prípade viesť k nežiaducim tvrdostiam. Nepriznanie náhrady trov konania musí

teda zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je okrem
neprimeranej tvrdosti takéhoto rozhodnutia voči strane sporu aj to, aby neodporovalo dobrým mravom.
Dôvody osobitného zreteľa sa môžu týkať aj sociálnej situácie strán sporu. Pri posudzovaní okolností
hodných osobitného zreteľa je nutné prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery strán
sporu, teda nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy, ale aj toho, ktorého majetková
sféra by bola použitím výnimočného ust. dotknutá. Vzhľadom na uvádzané mala za to, že takáto

neprimeraná tvrdosť a rovnako ani osobná, sociálna, či zárobková situácia by žalovanému v súvislosti
s náhradou trov konania určite nenastala a ani nastať nemôže. Žalovaným je obchodná spoločnosťou
s extrémne vysokými príjmami, ktoré nadobúda prevažne na základe neplatných zmlúv od ekonomicky
najslabších spotrebiteľov (uvedené skutočnosti musia byť súdu známe z jeho činnosti), a to všetko
navyše za použitia úžerníckych praktík. Uloženie povinnosti nahradiť jej trovy konania, žalovaného ani

v náznaku negatívne nepostihne. Na druhej strane povinnosť znášať trovy právneho zastúpenia jej
rozpočet - dôchodcu postihne v značnom rozsahu, a to všetko za situácie, kedy potrebu začatia konania
zavinil výlučne žalovaný. Dôvody hodné osobitného zreteľa možno zhrnúť nasledovne: - neprimeraná
tvrdosť, teda dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a
jeho výsledok (voči žalovanému naplnená nebola, naopak ju možno vidieť vo vzťahu k nepriznaniu

náhrady trov konania voči nej), - podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu (v tomto prípade je
daný iba podiel žalovaného), - zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky a zložitosť prípadov
výkladu medzinárodnej zmluvy (domnievala sa, že nejde o jej prípad), - napokon osobné pomery strany
sporu a nízky príjem (žalovaný tieto aspekty jednoznačne nenapĺňa). Napokon v súlade s konštantnou
judikatúrou dodávala, že hranice úvahy súdu v oblasti moderácie náhrady trov konania sú dané účelom

právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie pripúšťa iba ako výnimku zo všeobecného
procesného princípu zodpovednosti za výsledok konania. Možno konštatovať, že keď súd má v úmysle
využiť moderačné právo musí strane umožniť, aby sa k tejto okolnosti vyjadrila. Domnievala sa, že takéto
prosté oznámenie súdom, týkajúce sa uplatnenia moderačného práva bez možnosti jej vyjadrenia, nie
je správnym postupom súdu. Strana sporu, teda ona mala byť teda explicitne vyzvaná, aby k prípadnej

aplikácii § 257 CSP vyjadrila včas svoje stanovisko. Na podporu uvádzaných tvrdení tiež poukazovala
na nález Ústavného súdu SR z 18.7.2018, sp. zn. I.ÚS 153/2018 a citovala, čo, o. i., konštatoval. Čl.
IV Z uvedených dôvodov mala za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam nepriznania v súvislosti s nepriznaním jej náhrady trov konania a, že rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci - nesprávne aplikovanie§ 257 CSP a zároveň

opomenutie aplikácie § 256 CSP. Na základe uvedeného navrhla zmeniť uznesenie súdu v druhej
časti výroku uznesenia o náhrade trov konania a rozhodnúť tak, že: I. Potvrdzuje sa uznesenie súdu o
zastavení konania. II. Mení sa uznesenie súdu v časti výroku o náhrade trov konania tak, že má voči
žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Uznesenie [vychádzajúc z obsahu odvolania (§ 124 ods.1 CSP - Každé podanie sa posudzuje

podľa jeho obsahu)], okrem výroku o zastavení konania, nebolo odvolaním napadnuté, nadobudlo
právoplatnosť (§ 367 ods.1 a § 379 CSP), preto nebol vo výroku o zastavení konania v odvolacom
preskúmavané.
5. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje

dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 CSP a uznesenie vo
výroku o náhrade trov konania potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správne, súd úplne zistil
skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odôvodnenie uznesenia má podklad v zistení skutkového
stavu veci, na čom nič nemení ani odvolanie.
6. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a
ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinounesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191

ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporunevyplynuli,aniinaknevyšlipočaskonanianajavo,aleboopomenulrozhodujúceskutočnosti,ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti,
ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu

vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak
hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz
len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi
vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý
nesúlad.

7. Všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke sú správne a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci (§ 365 ods.1 písm. h) CSP) je jeho omyl pri

aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov
ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale
nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového
stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k

zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť
výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.

9. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu.
10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia (§ 387 ods.2 CSP) možno doplniť:
11. Zastavenie konania zavinila jednoznačne žalobkyňa tým, že vzala žalobu späť a žalovaná svojim

konaním (správaním) k tomu nedala nijaký dôvod.
12. Tvrdenie žalobkyne, že rozhodnutie vo veci, vzhľadom na to, že všetky jej záväzky voči žalovanej
boli splnené, by malo len akademicky charakter, nemožno akceptovať, lebo predmetom konania bolo
zrušenie rozhodcovského rozsudku a o takejto žalobe mohol byť rozhodnuté bez zreteľa na to, či jej
záväzky voči žalovanej boli alebo neboli splnené.

13. Aj keď súd žalobkyni neumožnil vyjadriť sa k aplikácii § 257 CSP, hoci tak mal urobiť, v odvolaní
uviedla všetky skutočnosti, ktoré by bola tvrdila aj v konaní pred súdom prvej inštancie, a odvolací súd
tieto skutočnosti vyhodnotil a dospel k záveru, že ani na ich základe nemožno urobiť záver, že zastavenie
konania zavinila žalovaná.
14. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.
15. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
16. Žalobkyňa nemala úspech v odvolacom konaní preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovanej
v ňom žiadne trovy nevznikli.
17. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.