Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. marec 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/2/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117220207
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117220207.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Košča v spore žalobcu: LONLER, s.r.o., IČO: 36 454 729, so
sídlom Nezábudova 31, 083 01 Sabinov, proti žalovanému: O. N., D..: XX.XX.XXXX, N. D. XX, XXX XX
Z., o zaplatenie 1.289,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. XXCsp/XXX/XXXX - XX zo dňa 29. mája 2018 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.289,08 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy
1.289,08 Eur od 02.06.2017 do zaplatenia a to v lehote 90 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd
prvej inštancie vyslovil, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania a žalobcovi sa ich náhrada
nepriznáva.

2. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu považoval súd prvej inštancie za

nesporné, že žalovanému bol pridelený do užívania jeho bývalým zamestnávateľom ZŤS Sabinov byt
č. X nachádzajúci sa na prízemí stavby v Z. na D. X. Č.. XX. Išlo o budovu slobodárne súp. č. XXX na
parc. č. XXX/X zapísanú na LV č. XXXX kat. úz. Sabinov, ktorú nadobudol kúpnou zmluvou žalobca.
Stavebným povolením zo dňa 14.01.1999 vydaným Okresným úradom v Sabinove žalobcovi bola
povolenázmenastavbyslobodáreňnabytovýdom.Dňa16.05.2000rozhodolOkresnýúradvSabinoveo
povoleníužívaniastavby-bytovýdomnapozemkuparc.č.XXX/X,k.ú.Sabinov,pričomstavbaobsahuje
prevádzkové priestory a 47 bytových jednotiek s príslušenstvom. Okresný úrad v Sabinove rozhodol dňa

07.02.2001 o povolení zmeny užívania stavby nebytových priestorov na bytové v bytovom dome na ulici
D. XX S. Z.. Týkalo sa to priestorov č. 112 a č. 144. Rozhodnutím o povolení zmeny užívania stavby zo
dňa 10.10.2003 bola povolená zmena užívania stavby, pričom išlo o bytové priestory nachádzajúce sa
na 1. nadzemnom podlaží obytného domu. Žalovaný užíva nebytový priestor č. 101 na prízemí obytného
domu vo vchode č. XX, súpisné číslo stavby XXX na parc. č. XXX/X zapísané na LV č. XXXX kat. úz.
Sabinov, ktorého vlastníkom je žalobca (č.l. 51a). Najvyšší súd SR vo svojom uznesení XCdo XXX/XXXX
zo dňa 24.3.2010 v spore medzi totožnými stranami sporu o určenie charakteru obývanej nehnuteľnosti

vyslovil právny názor, že pre posúdenie toho, či určité priestory sú bytom, je rozhodujúci kolaudačný
stav - príslušné kolaudačné rozhodnutie a nie stav faktický, teda skutočný spôsob užívania miestností.
Poukázal pritom na ustanovenie § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že miestnosti,
ktoré žalovaní užívajú nie sú bytom, pretože v stavebnom konaní sa nerozhodlo o zmene charakterustavby. Žalovaný O. N. teda podľa Najvyššieho súdu nepreukázal, že sa stal nájomcom bytu, a preto
nemôže požívať zákonnú ochranu nájmu bytu. Správcom objektu na D. XX S. Z. je Bytové družstvo
Prešov. Podľa vyúčtovania dodaných energií zo strany bytového družstva žalobcovi za sporný priestor

(s výmerou 101 m2) bytové družstvo vyúčtovalo za rok 2016 za dodávku tepla 797,181 Eur, za teplú
vodu 96,379 Eur a za vodné a stočné 62,2070 Eur. Žalobca tieto náklady uhrádzal bytovému družstvu
v Prešove zálohovite - v roku 2016 spolu v sume 1.703,34 Eur (Lonler predpis 703,86 eura + N. predpis
999,48 Eur), pričom skutočné náklady boli v sume 1.589,98 Eur (634,22 Eur + 955,767 Eur) (prehľad
na č.l. 21 - 22). Žalovaný uhradil žalobcovi za obdobie 2016 sumu 1.260 Eur a táto skutočnosť medzi

sporovými stranami nebola spornou. Žalobca vyfakturoval žalovanému žalovanú sumu 1.289,08 Eur
faktúrou č. 201705632 zo dňa 22.05.2017 so splatnosťou 01.06.2017, pričom táto suma predstavuje
rozdiel medzi skutočnými úhradami za predmetný priestor a platbami, ktoré platil žalovaný. Z podkladov
doložených do spisu žalobcom vyplynulo, že napr. za byt s výmerou 53,42 m2 v Sabinove je nájomné
127,18 Eur, za byt (v bytovom dome so 16 bytovými jednotkami) s výmerou 69,02 m2 v Šarišských
Michaľanoch je nájomné 144,94 Eur, za byt (v bytovom dome s 20 bytovými jednotkami) s výmerou

79,80 m2 v Šarišských Michaľanoch je nájomné 128,79 Eur a za byt (v bytovom dome s 29 bytovými
jednotkami) s výmerou 75,21 m2 v Šarišských Michaľanoch je nájomné 149,79 Eur.

3. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ustanovením § 451 ods. 1, 2, § 454, § 456, §
517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo

„OZ“); § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka; § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“).

4. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný býva v
nebytovom priestore č. 101 na prízemí obytného domu na ulici D. Č.. XX S. Z., pričom tento priestor

patrí žalobcovi. Žalovaný svoje tvrdenie o tom, že je spoluvlastníkom budovy, ako aj predmetného
priestoru č. 101 žiadnym spôsobom nepreukázal. Dohoda o pridelení 3-izbového podnikového bytu
bývalým zamestnávateľom žalovaného (ZŤS Sabinov) na dobu určitú od 02.06.1986 do 01.06.1996
preukazuje len právny dôvod na užívanie daného priestoru žalovaným v uvedenom časovom období,
nie však vlastníctvo žalovaného k predmetnému priestoru. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že v

danom prípade nejde o nebytový priestor, ale o byt, súd prvej inštancie poukázal na to, že miestnosti,
ktoré žalovaný užíva nie sú bytom, pretože nebolo preukázané, aby sa v stavebnom konaní rozhodlo o
zmene charakteru stavby - konkrétne priestoru č. 101, pričom aj z LV č. XXXX vyplýva, že sa jedná o
nebytový priestor. Súd prvej inštancie pripomenul, že pre posúdenie toho, či určité priestory sú bytom,
je rozhodujúci kolaudačný stav - príslušné kolaudačné rozhodnutie a nie stav faktický, teda skutočný

spôsob užívania miestností. Kolaudačné rozhodnutie totiž povoľuje užívanie stavby k určenému účelu. S
ohľadom na uvedené nepovažoval súd prvej inštancie za potrebné ustanoviť znalca za účelom overenia
priestorov a posúdenia projektovej dokumentácie tak, ako to navrhol žalovaný, pretože znalec nie je
kompetentný určiť kvalifikáciu toho, či ide o byt alebo nebytový priestor, to je určené rozhodnutím
stavebného úradu. So zreteľom na vyššie uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný užíva

priestor patriaci žalobcovi bez právneho dôvodu (čo už uzavrel súd vo viacerých predchádzajúcich
súdnych konaniach, napr. sp. zn. XXC XXX/XXXX, XXC XXX/XXXX, XXC XXX/XXXX). Za ich užívanie
pritom žalovaný uhrádza ako nájomné nízku sumu, ktorú si určil sám. Mal by však uhrádzať sumu,
ktorá zodpovedá primeranému a obvyklému nájomnému v žalovanom období, teda v roku 2016. O
bezdôvodné obohatenie totiž ide aj v prípade, ak majetok obohateného sa nezmenšil, hoci sa mal

zmenšiť. Týmto spôsobom sa bezdôvodne obohatí aj ten, kto užíva cudziu nehnuteľnosť bez platnej
nájomnej zmluvy. Bezdôvodné obohatenie potom spočíva v tom, že obohatený vykonával právo nájmu
cudzej veci bez toho, aby platil nájomné. Za nesporné posúdil súd prvej inštancie v danom prípade je
aj to, že žalovaný užíva priestory ako byt, preto súd vychádzal z hodnoty nájomného vo výške 132,77
eur/mesačne (po zaokrúhlení) predstavujúcej primerané a obvyklé nájomné, tak, ako to ustálil žalobca,

ktoré by žalovaný mal žalobcovi platiť v roku 2016, a za 12 mesiacov to predstavuje sumu 1.593,31
Eur. Uvedenú výšku mesačného nájomného ustálil súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených
podkladov o priemernej výške nájomného za byt v okolí doložených do spisu žalobcom. Vychádzajúc
z uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že vzhľadom na to, že žalovaný užíva ako byt priestory
o výmere 101 m2, nájomné požadované žalobcom vo výške 132,77 eur/mesačne nepresahuje bežný

rámec nájomného v obdobnej lokalite. Kým si titulom nájomného uplatňuje žalobca nárok na zaplatenie
sumy 132,77 Eura, čo pri výmere 101 m2 predstavuje cenu 1,3 Eura za m2, v obci Sabinov pri výmere
53,42 m2 je nájomné vo výške 127,18 Eur, čo predstavuje cenu nájomného 2,38 Eur za m2, v obci
Šarišské Michaľany (ako susediacej obce mesta Sabinov) pri výmere 75,21 m2 a cene nájomného149,79 Eur cena nájomného predstavuje 1,99 za m2, pri výmere 79,80 m2 a cene nájomného 128,79
Euracenanájomnéhopredstavuje1,61zam2aprivýmere61,79m2acenenájomného130,14Eurcena
nájomného predstavuje 2,11 za m2. Súd prvej inštancie považoval v konaní za nepochybne preukázané,

že do priestorov užívaných žalovaným boli dodané služby ich správcom Bytovým družstvom v Prešove
- dodávka tepla, teplej vody, vodné a stočné v úhrnnej výške za rok 2016 za dodávku tepla 797,181
Eur, za teplú vodu 96,379 Eur a za vodné a stočné 62,2070 Eur, t. j. spolu 1.589,98 Eur. Za tieto služby
zaplatil žalobca, hoci uvedené služby využil a spotreboval žalovaný. Žalovaný preto musí žalobcovi
vrátiť opäť titulom bezdôvodného obohatenia príslušnú sumu za tieto služby. V súvislosti s jeho tvrdením

o nedostatočnej dodávke tepla súd uvádza, že to nie je možné zohľadniť v danom spore, a to aj v
prípade, ak by žalovaný svoje tvrdenie preukázal. Uvedená skutočnosť by mala význam len vtedy, ak
by išlo o byt a ak by žalovaný bol jeho nájomcom, a teda by išlo o právny vzťah medzi prenajímateľom
a nájomcom oprávňujúci k uplatneniu práva na zľavu z nájomného. Ani jeden z týchto predpokladov
však splnený nie je. Súd prvej inštancie v uvedenej veci konštatoval, že celkove má žalovaný zaplatiť
žalobcovi zaplatiť 1.289,08 Eur (za rok 2016 nájomné 1.593,31 Eur + energie 955,767 Eur - záloha 1.260

Eur = 1.289,08 Eur), a preto z vyššie uvedených dôvodov považoval súd za dôvodné žalobe vyhovieť.
Ďalej mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou žalovanej sumy
odo dňa nasledujúceho po doručení faktúry (§ 563 OZ), teda od 02.06.2017. Súd prvej inštancie preto
priznal žalobcovi aj úroky z omeškania v rozsahu ich uplatnenia, keďže požadované úroky z omeškania
podľa vyčíslenia v žalobnom petite predstavujú ročne 5,15 %. Súčasne súd prvej inštancie zohľadnil

sociálnu situáciu žalovaného a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.289,08 Eur v lehote 90
dní od právoplatnosti tohto rozsudku z dôvodu, že podľa § 232 ods. 3 druhá veta CSP považoval 3 -
dňovú lehotu na plnenie za príliš krátku na zabezpečenie finančných prostriedkov zo strany žalovaného.

5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1, §

257 C.s.p. v spojení s ustanovením § 262 ods. 1, 2 C.s.p., keď vychádzajúc z pomeru úspechu strán
sporu konštatoval, že žalobca bol v spore plne úspešný, a preto podľa zásady úspechu by mu mal patriť
nárok náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Keďže si však žalobca náhradu trov konania napokon
neuplatnil, súd mu ich náhradu nepriznal.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Poukázal na to, že do
tejto situácie sa nedostal vlastným zavinením. Už 18 rokov trpí kvôli tomu, že konateľ firmy svojvoľne
hrubo porušuje zákony SR, ako aj Ústavné zákony SR, ktorého dôkazom je uznesenie NS SR sp. zn.
XCdo XXX/XXXX, a ktoré nerešpektujú ani sudcovia prešovského súdu aj napriek tomu, že žalovaný na
pojednávaniach požiadal, aby si od konateľa firmy vyžiadali originálnu kúpno-predajnú zmluvu z roku

1998, v ktorej sú uvedené všetky podmienky, ku ktorým sa ako kupujúci zaviazal svojím podpisom. Vo
vyjadrení, ktoré žalovaný podal na OS v Prešove dňa 05.12.2017 žiadal súd o zaevidovanie doloženej
projektovej dokumentácie a dokumentácie ako je: stavebné povolenie od Stavebného úradu Sabinov na
zmenu charakteru stavby z roku 2000 pre LONLER zo slobodárne na bytový dom, ako aj žiadosť, ktorá
tomu predchádzala; projektovú dokumentáciu na predmetný bytový dom, zapísaný v LV č. XXXX z roku

2000; kolaudačné rozhodnutie Stavebného úradu na povolenie užívať stavbu ako bytový dom, resp.
každý byt. Súd jeho žiadosť neakceptoval, čím hrubo porušil Ústavne právo občana SR podľa § 326
ods. 1)a.b,c, ods.2) a,b,c, ods. 3) a,b,c, ďalej § 327 v plnom rozsahu. Čo sa týka doložených materiálov
žalobcom, tieto sú vystavené fiktívne, čoho dôkazom sú vyjadrenie primátora mesta Sabinov p. O. zo
dňa22.11.2004,kdeuvádza,že"f.LONLERnepodalanatunajšomstavebnomúradežiadosťostavebné

povolenie ani ohlásenie o zmene v užívaní stavby." Ďalším dôkazom je písomne vyjadrenie mestského
úradu mesta Sabinov zo dňa 20.02.2014, kde je uvedené, že v ich archíve sa táto dokumentácia
nenachádza. V ďalšom vyjadrení mesta Sabinov tým istím zamestnancom, čo potvrdzuje jeho priezvisko
a podpis na oboch dokumentoch je uvedené, že ,, v archíve mesta Sabinov boli tieto doklady." Všetky
tieto doklady sú falošné a vystavené dodatočne za účelom zakryť tieto podvody a oklamať súdy. Preto

žiadal aby bol do sporu prizvaný súdny znalec. Žalobca svojím konaním hrubo porušuje Ústavne právo
občana SR, ako aj krivo obviňuje jeho celú rodinu. Odvolal sa na trestné oznámenie, ktoré podal na
konateľa firmy LONLER a jeho právneho zástupcu a SOI za nedodržiavanie predpísaných zákonov pri
dodávke tepla a teplej vody a financovania za to. Žalobca vedome a z vypočítavosti urobil zo žalovaného
bezdôvodne obohacujúceho sa na vlastný úkor, aby sa mohol on obohacovať. Ďalej namietal, že

odpojením vykurovacích telies pod jeho bytom, ako aj odpojením el. prúdu do jeho bytu, spôsobil mu
žalobca ťažkú ujmu na zdraví s následkom smrti jeho manželke, ako aj žalovanému. Poukázal na to,
že je štátnym občanom SR s Ústavnými právami a zárukami SR ako chránená osoba a mesto Sabinov
ho na požiadanie žalobcu vyškrtlo z evidencie občanov mesta a spravilo zo neho bezdomovca. Nazáklade uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako nedôvodný.

7. Na podané odvolanie žalovaného reagoval žalobca vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 03.09.2018,
v ktorom uviedol, že argumenty žalovaného uvedené v odvolaní sú irelevantné a nepravdivé. Z
predchádzajúcich rozhodnutí súdov všetkých stupňov ako aj NS SR vyplýva, že predmetný nebytový
priestor užíva žalovaný bez právneho titulu, vzťah k žalobcovi nie je založený nájomnou zmluvou a preto
nejde o chránený nájom. V praxi to znamená, že žalobca nie je povinný poskytovať žalovanému žiadne

služby, ktoré sú obvykle spojené s nájmom.

8. K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný ako odvolateľ svoje vyjadrenie zo dňa 22.10.2018. Uviedol, že
nepravdivá je správa finančnej kontroly Košice zo dňa 30.05.2002, kde bolo zistené, že dňa 24.07.1998
uzatvorila kontrolovaná spoločnosť kúpnu zmluvu a je uvedené, že predávajúci oboznámil kupujúceho
o existencii nájomného vzťahu na služobný byt na prízemí, ktorého je nájomcom. Byt bol pridelený na

základe rozhodnutia právneho predchodcu predávajúceho zo dňa 02.06.1986. Kupujúci prehlásil, že
preberá všetky práva a povinnosti vyplývajúce z kúpnej zmluvy. Platí za spotrebované energie, ktoré
nezodpovedajú normám vyplývajúcich zo zákona SR pre obytné priestory, kde došlo zo strany žalobcu
k porušeniu tohto zákona, a to odpojením vykurovacích zariadení pod jeho bytom, čo bolo uvedené aj
v dovolaní na NS SR. Spochybnil čestnosť a pravdivosť konateľa firmy a jeho právneho zástupcu a to

vo vzťahu k vyjadreniam, že mu byt pod číslom 101 je nebytový priestor, ale z výpisu listu vlastníctva
vyhotoveného dňa 28.10.2003 pre konateľa firmy LONLER a z návrhu kolaudačného rozhodnutia zo
dňa 16.05.2000 vyplýva rôzny počet bytov v uvedenej nehnuteľnosti.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovení § 34 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonomstanovenejlehote(§362ods.1C.s.p.),oprávnenouosobou(§359C.s.p.),prejednalodvolanie
podané žalovaným a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. C.s.p. bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie
podľa § 385 C.s.p. (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané

prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť
skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 C.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého
rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento
rozsudokpreskúmavaťzinýchdôvodov,nežktorébolivýslovneuvedenévpodanomodvolaní.Výnimkou
by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích

dôvodochuplatnené(§380ods.1,2C.s.p.).Pretožerozsudokvovecisamejmusíbyťverejnevyhlásený,
odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na
úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.).
Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.)
dospelodvolacísúdkzáveru,žeodvolaniežalovanéhoniejedôvodnéarozhodnutiesúduprvejinštancie

je potrebné potvrdiť.

10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových

a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.

12. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní, a ktoré mali
väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§

379 C.s.p., § 380 ods. 1 C.s.p.), odvolací súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaného.
Súd prvej inštancie vykonal v intenciách strán sporu dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne
skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého meritórneho výroku rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobe vyhovel a stotožneniesa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku súdom prvej inštancie k tomuto meritórnemu
výroku napadnutého rozsudku, odvolací súd za aplikácie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

13. Pre potvrdenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd opätovne poukazuje na správne
konštatovanie súdu prvej inštancie, že už skoršími rozhodnutiami súdov (ako to vyplýva z odôvodnenia
rozhodnutia) bolo ustálené, že priestor obývaný žalovaným z právneho hľadiska nie je bytom a žalovaní
užívajú nehnuteľnosť bez právneho titulu.

14. Pokiaľ žalovaný žiadal o pripojenie kúpnej zmluvy uzavretej medzi bývalým zamestnávateľom
žalovaného 1/ - ZŤS a žalobcom z roku 1998, k tomuto odvolací súd uvádza, že predmetná zmluva bola
zohľadnená v konaní vedenom na NS SR pod sp. zn. XCdo XXX/XXXX, pričom NS SR v uznesení zo
dňa 24.03.2010 uviedol, cit.: „Pokiaľ žalobca tvrdil, že predmetom jeho užívania bol byt, a toto tvrdenie
vyvodzoval zo skutočnosti mesačných zálohových platieb nájomného za podnikový byt, prípadne z

rozhodnutia o pridelení podnikového bytu, je potrebné uviesť, že rozhodujúcim nemôže byť označenie
predmetu užívania zo strany zmluvných strán, ale len jeho účelové určenie zodpovedajúce účelu, ktorý
vymedzil stavebný úrad rozhodnutím o povolení užívania stavby - kolaudačným povolením stavebný
úrad povolil užívanie ubytovne. V predmetnej veci žalobca nepreukázal, že sa stal nájomcom bytu, ktorý
nájom požíva zákonnú ochranu i vo vzťahu k zákonu č. 656/2004 Z.z., a preto nebolo možné uložiť

žalovanému povinnosť, ktorá mu zo zákona nevyplýva.“

15.Niejevšakmožnéopomenúťto,žeskutočnosťotom,žežalovanýpriestoryužívareálneakobyt,bolo
zohľadnené pri posudzovaní primeranosti výšky bezdôvodného obohatenia požadovaného žalobcom
za užívanie nehnuteľnosti, keď súd prvej inštancie vychádzal z cien obvyklého nájomného pre byty v

mieste, kde sa nachádza nehnuteľnosť obývaná žalovaným.

16. Na základe vyjadrení žalovaného nie je možné spochybniť ani pravosť dokumentov použitých súdom
prvej inštancie pri dokazovaní, nakoľko tieto vyjadrenia žalovaného sa netýkajú ich pravosti, ale len ich
predloženia orgánom, ktorý bol vzhľadom na čas ich vydania na to príslušný.

17. Podľa § 366 C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní uplatniť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných
podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

18. Ako vyplýva z vyššie citovaného § 366 C.s.p., nové skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní
možno uplatňovať iba v obmedzenom rozsahu, strana sporu zásadne nemôže uplatniť tie dôkazy a
skutočnosti, u ktorých tak mohla urobiť už v konaní pred súdom prvej inštancie, ale neučinila tak. Tieto

dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani súd odvolací.

19. Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie na
základe svojich právomocí vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu stanovenom zákonom, rešpektujúc
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, ktorá zaťažuje strany sporu.

20. Odvolací súd podotýka, že pokiaľ žalovaný vo svojom odvolaní aj spochybňuje dôveryhodnosť a
pravosť určitých predložených listín v konaní, tieto argumenty žalovaný označuje až v štádiu odvolacieho
konania prvýkrát, pričom neprodukoval ich v konaní pred súdom prvej inštancie ešte pred samotným
meritórnym rozhodnutím, pričom súd prvej inštancie strany konania pred vyhlásením meritórneho

rozhodnutia riadne poučil o koncentrácii dokazovania v tomto súdnom konaní podľa § 153 v spojení
s ustanovením § 149 C.s.p. a teda, že žalovaný je povinný uplatniť prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany včas a to najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany,
návrh na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne
námietky. Poučil žalovaného, že na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,

ktoré nebudú predložené včas, nemusí súd prihliadať, najmä, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávaniaalebovykonanieďalšíchúkonovsúdu.Ďalejbolpoučenýpodľa§154C.s.p.,podľaktorého
možno prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany uplatniť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.21. Ako irelevantnú posúdil odvolací súd námietku žalovaného týkajúcu sa odpojenia prívodu elektrickej
energie do obydlia žalovaného, nakoľko uvedené tvrdenie nemá vo vzťahu k posúdeniu veci samej

relevanciu a náklady za elektrickú energiu ani nie sú súčasťou uplatňovaného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia.

22. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387
ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.
1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia
bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca sporovou stranou, ktorá mala v odvolacom konaní
úspech v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovanému v rozsahu 100 % a zároveň žalovaný v odvolacom konaní úspech nemal. O výške náhrady

trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2,
posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).