Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. september 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/178/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116201171
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1116201171.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: P.. F. Z., X. XX, K.,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners, s.r.o., IČO: 36 866 296, P. Pazmáňa 17/A,
Šaľa, proti žalovanej: Slovenská Q., N. Z. E. E. Z. K. K. Q., Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie
25.389,25 eura, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31.07.2017,
č.k. 23C/8/2016-300, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči
žalovanej zaplatenia náhrady škody v sume 6.389,25 eura, nemajetkovej ujmy 19.000 eur a náhrady
trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 19.01.2016 domáhal náhrady škody
dôvodiac, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.11.2009, sp. zn. 2T/26/2006, v spojení
s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 2To/36/2010, bol právoplatne

uznaný vinným zo spáchania skutku kvalifikovaného ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a
ods. 5 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov, so zaradením
do 1. nápravno-výchovnej skupiny. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 20.09.2011,
sp. zn. 4Tdo 38/2011, na dovolanie žalobcu konštatoval porušenie zákona v neprospech žalobcu a
zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.11.2009 sp. zn. 2T/26/2006, ako aj uznesenie
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 2To/36/2010. Žalobca bol následne spod
obžaloby oslobodený podľa § 235 písm. b) Trestného poriadku z dôvodu, že skutok nebol trestným

činom, ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.01.2013. So zreteľom na tieto skutočnosti
mal žalobca za to, že pôvodné rozhodnutia súdov sú nezákonné a voči nemu nemalo byť vedené
trestné stíhanie a nemal byť ani odsúdený. V dôsledku tejto nezákonnosti bol nútený brániť svoje
práva v trestnom konaní prostredníctvom zvoleného obhajcu, ktorý vykonal úkony obhajoby v celkovej
sume 6.389,25 eura. Trovy obhajoby, ktoré predstavovali vzniknutú škodu, pritom pozostávali z trov
právneho zastúpenia, náhrady cestovných výdavkov jeho obhajcu a náhrady za stratu času obhajcu.
V dôsledku nezákonných rozhodnutí, ktorými bol právoplatne uznaný vinným a bol vystavený trestu

odňatia slobody, žalobca utrpel i rozsiahlu nemajetkovú ujmu. Nezákonné rozsudky súdov a trestné
konanie trvajúce 9 rokov mali dopad i na celú jeho rodinu, jeho súkromný život, spoločenské uplatnenie,
sociálne postavenie, podnikanie a väzby s ním súvisiace. Vzhľadom na uvedené považoval žalobca za
primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 19.000 eur.3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním skutkovo ustálil, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Bratislava II uznesením zo dňa 16.03.2004, Č.: X.-XXX/X-X.-C.-XXXX (ďalej len

„uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 16.03.2004“) vzniesol voči žalobcovi obvinenie pre skutok
kvalifikovaný ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4b Trestného zákona, ktoré uznesenie
žalobca prevzal dňa 08.06.2004. Jeho sťažnosť proti uvedenému uzneseniu prokurátor Okresnej
prokuratúry Bratislava II zamietol uznesením zo dňa 22.06.2004, č.k. 3Pv/1036/03-9. Následne dňa
29.03.2006 podala Okresná prokuratúra obžalobu na žalobcu na Okresný súd Bratislava II, ktorý

rozsudkom zo dňa 13.11.2009, sp. zn. 2T/26/2006, uznal žalobcu vinným z trestného činu podvodu
podľa § 250 ods. 1 a ods. 5 Trestného zákona a uložil mu nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní
5 rokov. Krajský súd v Bratislave odvolanie žalobcu voči predmetnému rozsudku uznesením zo dňa
27.05.2010, sp. zn. 2To/36/2010, zamietol. V dôsledku podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom zo dňa 20.09.2011, sp. zn. 4Tdo 38/2011, rozhodol, že uznesením Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 2To/36/2010, bol porušený zákon v neprospech žalobcu,

uvedené uznesenie zrušil spolu s rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.11.2009, sp. zn.
2T/26/2006, ako aj ďalšími rozhodnutiami na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce. Predmetný
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prevzal právny zástupca žalobcu dňa 24.01.2012 a
žalobca dňa 26.01.2012. Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 19.06.2012, sp. zn. 4T/130/2011,
žalobcu spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Odvolanie prokurátora

Krajský súd v Bratislave na verejnom zasadnutí v prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu
uznesením zo dňa 22.01.2013, sp. zn. 3To/146/2012, zamietol. Predmetné rozhodnutie prevzal právny
zástupca žalobcu dňa 18.02.2013 a žalobca dňa 20.02.2013. Sťažnosť žalobcu na prieťahy v konaní
vyhodnotil predseda Okresného súdu Bratislava II za nedôvodnú. Konajúci súd zistil, že obhajca žalobcu
vyúčtoval žalobcovi trovy právneho zastúpenia za poskytnuté právne služby v trestnej veci žalobcu v

celkovej sume 6.389,25 eura za 46 úkonov právnej služby.

4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca svoj nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
odvíjal od viacerých skutočností, a to, 1/ bol mu uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní
5 rokov, keď rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.11.2009, sp. zn. 2T/26/2006, v spojení

s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 2To/36/2010, bol právoplatne
uznaný vinným zo spáchania skutku kvalifikovaného ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a
ods. 5 Trestného zákona, 2/ uznesením zo dňa 16.03.2004 bolo voči nemu vznesené obvinenie a 3/
od dĺžky trvania trestného stíhania. Keďže predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu
škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním

alebo opomenutím a následkom, pričom v prípade škody spôsobenej štátom musí byť preukázaná
existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo príčinou vzniku škody a táto príčina musí byť vo vzťahu
ku škode jej priamym a bezprostredným následkom, konajúci súd dovodil, že za nezákonné treba
považovať uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 16.03.2004; žalobca bol totiž rozsudkom Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 19.06.2012, sp. zn, 4T/130/2011, v spojení s uznesením Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 22.01.2013, sp. zn. 3To/146/2012, spod obžaloby oslobodený, lebo skutok, z ktorého
bol obžalovaný, nebol trestným činom.

5. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou premlčania vznesenou zo strany žalovanej podľa
§ 19 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Pokiaľ išlo o plynutie subjektívnej
premlčacej lehoty vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 16.03.2004, tá začala podľa
mienky konajúceho súdu plynúť od doručenia (oznámenia) rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 22.01.2003, sp. zn. 3To/146/2012, ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Pokiaľ išlo o
plynutie objektívnej premlčacej lehoty, tá začala plynúť dňom 08.06.2004, kedy bolo žalobcovi doručené

uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 16.03.2004 a uplynula dňom 08.06.2014. Pokiaľ žalobca podal
žalobný návrh na súd dňa 19.01.2016, uplatnil ho po uplynutí 10 - ročnej objektívnej premlčacej lehoty
v zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie pritom
nezistil existenciu takej prekážky na strane žalobcu, ktorá by mu bránila podať žalobu na náhradu škody
včas. Žalobca mal totiž po obdržaní rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.01.2013, sp. zn.

3To/146/2012, ktoré mu bolo doručené dňa 20.02.2013, dostatok času, a to viac ako rok a tri mesiace,
na podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a následne i na podanie žaloby
na náhradu škody v objektívnej premlčacej lehote. Konajúci súd preto právo žalobcu na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy vyhodnotil za premlčané v objektívnej premlčacej lehote podľa § 19 ods. 2 zákonač. 514/2003 Z.z. a za aplikácie § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1 a 2, § 8 ods. 1, § 9 ods. 1 až 4, §
15 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3, § 18 ods. 1 až 3 citovaného zákona žalobu zamietol.

6. Pokiaľ sa žalobca domáhal nemajetkovej ujmy i z dôvodu, že mu obchodní partneri vypovedali
kontrakty, a tým sa znížil jeho zisk, tento nárok vyhodnotil súdu prvej inštancie ako majetkovú škodu
vo forme ušlého zisku, a nie nemajetkovú ujmu. Žalobca nepreukázal jednoznačnú príčinnú súvislosť
medzi vypovedaním obchodných kontraktov a trestným stíhaním, keď sám uviedol, že v dôsledku
nepriaznivého zdravotného stavu bol práceneschopný, a teda nemohol vykonávať pracovnú činnosť,

výsledkom ktorej bol aj príjem z tejto činnosti. Jeho tvrdenie o tom, že prišiel o obchodné kontrakty bolo
v rozpore aj s ním uvádzaným dôvodom, pre ktorý sa nezúčastňoval trestných pojednávaní, keď okrem
zdravotných dôvodov uvádzal aj pracovnú zaneprázdnenosť.

7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pokiaľ sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu,
že bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.11.2009 sp. zn. 2T/26/2006, v spojení s

uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 2To/36/2010, odsúdený na výkon
nepodmienečného trestu odňatia slobody, k výkonu uvedeného trestu ani len sčasti nikdy nedošlo.
Potom ako uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť žalobca opakovane žiadal o odklad výkonu
trestu odňatia slobody, pričom jeho poslednej žiadosti bolo vyhovené a žalobca na výkon uvedeného
trestu odňatia slobody v dôsledku zrušenia rozhodnutí Najvyšším súdom Slovenskej republiky nikdy

nenastúpil; žalobca teda nikdy žiaden trest nevykonal. Vzhľadom na to, že zákon č. 514/2003 Z.z. v
ustanovení § 8 výslovne uvádza, že právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má len
ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, žalobca nesplnil podmienku náhrady škody, a to, že
uložený trest aj vykonal.

8. Pokiaľ žalobca nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzoval aj od dĺžky trvania trestného stíhania
konajúci súd poukázal na to, že trestné stíhanie žalobcu trvalo od 08.06.2004 do 23.01.2013, a nie ako
žalobca uvádzal od roku 2002. Žalobca v priebehu trestného konania podal dňa 07.02.2011 sťažnosť
na prieťahy, ktorá bola podpredsedom Okresného súdu Bratislava II vyhodnotená ako nedôvodná.
Prieťahy v konaní pritom neboli konštatované ani nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky. K

samotnej dĺžke trestného konania prispel podľa mienky konajúceho súdu aj žalobca svojim procesným
správaním, keď opakovane podával žiadosti o odklad nástupu na výkon trestu, ktoré mu boli opakovane
zamietané,aždorozhodnutia,ktorýmsúdjehožiadostivyhovel.VdôsledkuuvedenýchžiadostíNajvyšší
súd Slovenskej republiky opakovane vracal spis späť na Okresný súd Bratislava II, bez rozhodnutia o
dovolaní žalobcu, a to práve za účelom rozhodnutia o opakovaných žiadostiach žalobcu o odklad výkonu

trestu odňatia slobody. Súd prvej inštancie preto vyhodnotil nárok žalobcu v tejto časti za nedôvodný.

9. Pokiaľ žalobca žiadal o priznanie nemajetkovej ujmy aj v súvislosti s vplyvom trestného stíhania na
jeho zdravotný stav, v tomto smere podľa mienky konajúceho súdu nepreukázal existenciu príčinnej
súvislosti medzi ním uvádzanými nezákonnými rozhodnutiami a jeho zdravotným stavom. Konajúci súd

pritom zdôraznil, že sám žalobca uviedol, že od veku 33 rokov mal 3 x infarkt myokardu, a to v 33 rokoch,
34 a 35 rokoch, pravidelne podstupoval diagnostiku a od 33 rokov bral lieky na tlak a betablokátory, z
čoho následne vyvodil, že zdravotné problémy u žalobcu existovali ešte pred začatím trestného stíhania,
t.j. už v roku 1995, pričom trestné stíhanie žalobcu začalo až v roku 2004.

10.Anapokonkonajúcisúduviedol,žepokiaľžalobcaodôvodňovaluplatnenýnárokajodskutočnosti,že
pôvodné odsudzujúce rozsudky boli ako nezákonné zrušené, absentovala tu priama príčinná súvislosť
medzi nezákonnými rozhodnutiami súdov a tvrdenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Označené súdne rozhodnutia boli len dôsledkom trestného stíhania začatého na základe uznesenia
o vznesení obvinenia zo dňa 16.03.2004, a teda boli len článkom reťazca príčin a následkov, avšak

neznamenali aj danosť priamej príčinnej súvislosti so škodou; nebyť nezákonného rozhodnutia o
vznesení obvinenia zo dňa 16.03.2004 nedošlo by k ich vydaniu.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 257 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) tak, že žalovanej, ktorá mala v konaní plný úspech, nepriznal

náhradu trov konania, nakoľko jej preukázateľne v konaní žiadne trovy konania nevznikli.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca majúc
za to, že právny záver súdu prvej inštancie o vymedzení nezákonného rozhodnutia v podobe výlučneuznesenia o vznesení obvinenia nebol správny. Uznesením o vznesení obvinenia sa začína trestné
konanie voči určitej osobe, kým dovtedy je vedené len vo veci, a určuje sa jednota skutku voči určitej
osobe. Vydanie uznesenia o vznesení obvinenia neznamená, že automaticky bude voči obvinenému

podaná aj obžaloba a bude nasledovať súdne konanie; prokurátor ako dominis litis v prípravnom konaní
má totiž právo vec ukončiť aj inou formou ako podaním obžaloby. Žalobca bol trestným súdom spod
obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok nebol trestným činom. Skutočnosť, či skutok označený v
uznesení o vznesení obvinenia je alebo nie je trestným činom spočíva na právnom posúdení. Preto
mal podľa mienky žalobcu prokurátor pri správnom posúdení skutku dospieť k záveru, že skutok nebol

trestným činom a trestné stíhanie voči žalobcovi zastaviť ešte vo fáze prípravného konania.

13. V danej veci podľa mienky žalobcu potom nebolo možné vyvodiť jednoznačný záver, že výlučnou
a jedinou príčinou súdneho trestného konania bolo vznesenie obvinenia voči jeho osobe, keď jedinou
príčinou začatia súdneho konania bola obžaloba. Z tohto dôvodu považoval žalobca za nezákonné
nielen uznesenie o vznesení obvinenia, ale aj obžalobu prokurátora. Ak by totiž prokurátor podal

obžalobu z dôvodu dôkazného posúdenia a následne by bol žalobca oslobodený spod obžaloby podľa
zásady in dubio pro reo podľa § 285 písm. a) alebo c) Trestného poriadku, bolo by možné zaujať záver,
že nezákonným je výlučne uznesenie o vznesení obvinenia. Obžaloba je osobitná forma rozhodnutia v
trestnom konaní, ktorá smeruje proti obvinenej osobe. Hoci Trestný poriadok voči nej nepripúšťa riadny
opravný prostriedok, mal žalobca za to, že ak je trestné konanie ukončené oslobodením spod obžaloby

podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku, je nezákonným rozhodnutím nielen uznesenie o vznesení
obvinenia, ale i obžaloba; preto sa objektívna premlčacia lehota počíta od podania obžaloby. Vzhľadom
na to, že prokurátor podal obžalobu na žalobcu dňa 28.03.2006, pokiaľ žalobca uplatnil žalobný nárok na
súde dňa 19.01.2016, uplatnil ho v rámci plynutia objektívnej premlčacej lehoty, teda včas. Z uvedeného
dôvodu žalobca navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie

a rozhodnutie.

14. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383
C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil
dňa 26.09.2019 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

16. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci,zodpovednosťzaškoduspôsobenúrozhodnutiami,ktorébolivydanéprednadobudnutímúčinnosti
tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

17. Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) štát zodpovedá
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred
štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v
trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán

štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto
organizáciu prešli. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

18. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť
podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

19.Podľa§4ods.1zákonač.58/1969Zb.nároknanáhraduškodynemožnouplatniť,dokiaľprávoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím

tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

20. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhraduškody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia.

21. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa,
keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda;
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

22. Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom

orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie
však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

23. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku
súdu prvej inštancie, v ktorom sa tento zaoberal posudzovaním dôvodnosti nároku žalobcu na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy. Vykonaným dokazovaním konajúci súd správne zistil skutkový stav, a to

vo vzťahu k ustáleniu nezákonného rozhodnutia, od ktorého žalobca odvodzoval žalobou uplatnený
nárok; za nezákonné rozhodnutie treba v kontexte skutkových tvrdení uvádzaných žalobcom považovať
nepochybne uznesenie zo dňa 16.03.2004, ktorým vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného
zboru v Bratislave II vzniesol voči žalobcovi obvinenie pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin podvodu
podľa § 250 ods. 1, ods. 4b Trestného zákona. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na vyjadrenie

žalobcu zo dňa 17.08.2016 (č.l. 124 a nasl.), na prednes jeho právneho zástupcu na pojednávaní súdu
dňa 29.06.2017 (č.l. 281 a nasl.), ako aj na výsluch žalobcu na súdnom pojednávaní dňa 31.07.2017.
V nich žalobca poukazoval na to, že vzhľadom na jeho oslobodenie spod obžaloby sa nedostavil
výsledok trestného konania, ktoré začalo práve nezákonným uznesením o vznesení obvinenia zo dňa
16.03.2004; preto i s poukazom na rozhodnutia súdov považoval práve začatie trestného stíhania a

jeho obvinenie za nezákonné. Konajúci súd preto správne ustálil, že žalobca napádal ako nezákonné
uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 16.03.2004. Predmetné rozhodnutie má v zmysle ustálenej
súdnej praxe charakter rozhodnutia nezákonného, nakoľko ak došlo k zastaveniu trestného stíhania
alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. V takom prípade

sa nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia)
trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (k tomu R 37/2014, rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 5Cdo 60/2017, sp. zn. 8Cdo 177/2017, sp. zn. 8Cdo 96/2018).

24. Odvolací súd ďalej udáva, že žalobca až v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie spochybnil
zákonnosť postupu prokurátora spočívajúci v podaní obžaloby na jeho osobu, a teda po skutkovej
stránke odôvodňoval uplatnený nárok novými skutočnosťami, ktoré netvrdil v priebehu konania na súde
prvej inštancie. Odhliadnuc od toho, že jeho tvrdenia v odvolaní možno považovať za neprípustné novoty
podľa § 366 C.s.p., na ktoré nie je dôvod prihliadať, odvolací súd udáva, že okolnosť, či výsledky vy-

šetrovania odôvodňujú postavenie obvineného pred súd, a tým aj podanie obžaloby, je vecou úvahy
prokurátora. Obžaloba ako taká nemá povahu rozhodnutia, ale je procesným prostriedkom pre ďalšie
rozhodnutie súdu. Prokurátor ju môže podať iba pre skutok, ktorý bol opísaný v uznesení o vznesení
obvinenia, a preto z tohto pohľadu predstavuje podanie obžaloby na súd skutočnosť, resp. článok z
reťazca úkonov vykonaných v rámci trestného konania, ktoré začalo práve vznesením obvinenia. Nebyť

nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, nebolo by došlo k podaniu obžaloby a k v poradí ďalším
na to nadväzujúcim rozhodnutiam súdov. Preto možno súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že
práve uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 16.03.2004 je v priamej príčinnej súvislosti s nárokom
žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy a možno ho považovať za rozhodnutie nezákonné;
dôsledky oslobodzujúceho rozsudku treba totiž vzťahovať na celé predchádzajúce trestné stíhanie voči

žalobcovi, začaté na základe nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia.

25. Vzhľadom na to, že žalobca vyvodzoval zodpovednosť žalovanej za škodu a nemajetkovú ujmu v
spojitosti s uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 16.03.2004, ku ktorého vydaniu došlo v čase pred
účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., chýbal dôvod, aby na správne zistený skutkový stav súd prvej

inštancie aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. S ohľadom na ustanovenie § 27 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z. bolo na mieste posúdiť vec podľa príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. Z
uvedeného dôvodu odvolací súd postupom podľa § 382 C.s.p. vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k
použitiu na vec sa vzťahujúcich ustanovení zákona č. 58/1969 Zb.26. Aplikujúc ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. sa odvolací súd následne stotožnil i s právnym
posúdením vznesenej námietky premlčania konajúcim súdom, keď dospel k záveru, že pokiaľ si žalobca

uplatnil žalobný nárok na súde dňa 19.01.2016, uplatnil si ho po uplynutí objektívnej premlčacej doby
podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. Tá začala plynúť odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia
- uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 16.03.2004, ktoré žalobca prevzal dňa 08.06.2004, a uplynula
dňa 08.06.2014. Žalobca mal pritom vedomosť o existencii oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu
Bratislava II zo dňa 19.06.2012, sp. zn. 4T/130/2011, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 22.01.2013, sp. zn. 3To/146/2012, odo dňa 22.01.2013, keď sa zúčastnil verejného zasadnutia
senátu odvolacieho súdu, na ktorom tento zamietol odvolanie Krajskej prokuratúry v Bratislave voči
oslobodzujúcemu rozsudku. Za tohto stavu sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že
žalobcovi nič nebránilo v tom, aby podal žalobu o náhradu škody a nemajetkovej ujmy v rámci plynutia
objektívnej premlčacej doby podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.

27. Vzhľadom na to, že žalobca v odvolaní neuviedol a nenamietal iné skutočnosti, ktorými by spochybnil
správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil ako vo výroku vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p.

28. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p.

v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala vo veci úspech,
nepriznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej v odvolacom konaní
žiadne trovy nevznikli.

29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).