Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/275/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815202450
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5815202450.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky
JUDr. Jany Urbanovej a členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci
žalobkyne: V. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX T. č. XXX, prechodne bytom S. č. XX, XXX XX N.,
zastúpenej spoločnosťou: JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 1822, 026
01DolnýKubín,IČO:36832103,protižalovanému:V.P.,nar.XX.XX.XXXX,bytomXXXXXT.,T.č.XXX,

zastúpenému JUDr. Jánom Vajdom, advokátom, so sídlom S. N. č. XXX, XXX XX N., o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, v štádiu rozhodovania o trovách konania, o odvolaniach
žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/131/2015-151 zo dňa 22.
mája 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/131/2015-151 zo dňa 22. mája 2017 vo výrokoch IV.
a V. p o t v r d z u j e .

Odvolanie žalovaného a odvolanie žalobkyne proti výroku VI. napadnutého rozsudku o d m i e t a .

Vo zvyšnej časti (t.j. vo výrokoch I. až III.) zostáva rozsudok Okresného súdu Námestovo č.k.
7C/131/2015-151 zo dňa 22. mája 2017 n e d o t k n u t ý .

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a do
výlučného vlastníctva žalovaného prikázal nehnuteľnosti bližšie špecifikované vo výroku I. napadnutého
rozsudku. Žalovaný sa stal výlučne zaviazaným zo záväzku voči C. A. P. so sídlom v A., S. N., z úverovej
zmluvy č. 2007040460 (výrok II.). Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 1.733,40 Eur

do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.). O trovách konania rozhodol tak, že žiadnej zo
strán sporu nepriznal právo na ich náhradu (výrok IV.). Zároveň priznal štátu právo na náhradu trov
konaniavočikaždejzosporovýchstránvrozsahujednejpolovice,ktorávýškabudevyčíslenávuznesení
vydanom po právoplatnosti rozsudku (výrok V.). Žalobkyni a žalovanému tiež uložil povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM vo výške 2.388,00 Eur na účet Slovenskej
pošty, a.s., so sídlom Banská Bystrica, Partizánska cesta 9, IČO: 36 631 124, podľa

priloženého platobného predpisu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok VI.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k časti napadnutej odvolaním rozhodnutie súd prvej
inštancie uviedol, že pri rozhodovaní o trovách konania aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP a žiadnej
zo strán nepriznal ich náhradu, nakoľko v súdenom prípade je predmetom konania vyporiadanie BSM,
v ktorom nemožno konštatovať výlučný úspech žiadnej strany, pričom zohľadnil špecifiká tohto konania,
ktoré možno začať na návrh ktorejkoľvek strany. Uvedený výrok bol východiskom pre rozhodnutie

konajúceho súdu o trovách štátu, o ktorých rozhodol tak, že štát má právo na ich náhradu voči každej
zo sporových strán v rozsahu jednej polovice. Súčasne prvoinštančný súd rozhodol aj o povinnostistrán zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM, pričom základom na výpočet tohto poplatku stanovil
hodnotu vecí, ktoré boli predmetom vyporiadania, t.j. poplatok vo výške 3 % zo základu
79.600,00 Eur (položka 6b Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb.) a

tento vyčíslil na sumu 2.388,00 Eur.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, a to proti jeho výrokom IV., V. a VI. podal v zákonnej lehote
odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zrušenia v napadnutej časti a vrátenia veci v tejto časti
okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil voči žalobkyni nárok na

náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. Primárne namietal, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k
jeho výrokom IV., V. a VI. je nepreskúmateľné, pretože nie je riadne odôvodnené. V danej súvislosti
odvolateľ poukázal na článok 46 ods. 1 Ústavy SR a článok 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, osobitne na súčasť práva na spravodlivý
súdny proces v podobe povinnosti všeobecného súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a

svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, s odkazom na príslušnú judikatúru Ústavného súdu SR (IV.ÚS
115/03, I.ÚS 46/05, II.ÚS 76/07, IV.ÚS 14/07), kladúcu dôraz na jasné, zrozumiteľné,
presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takémuto uplatneniu. Nakoľko dôvody napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k výrokom IV., V. a VI.

nezodpovedali náležitému odôvodneniu súdneho rozhodnutia, súd prvej inštancie odňal žalovanému
právo konať pred súdom v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, čo je dôvodom na zrušenie jeho rozsudku
odvolacím súdom v napadnutej časti. Odvolateľ ďalej namietal i nesprávnosť výroku IV. rozsudku, ktorým
súd prvej inštancie žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Podľa jeho názoru je
takéto rozhodnutie súdu vzhľadom na okolnosti veci a postoj strán v konaní neprimerane tvrdé voči

žalovanémuanaopak,neprimeranemiernevočižalobkyni.Názorsúduprvejinštancie,ževtomtokonaní
nemožno konštatovať výlučný úspech žiadnej zo strán sporu, je nesprávny, nakoľko je v rozpore s
platnou judikatúrou súdov i výsledkami tohto konania. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách
konaniatotižvôbecneprihliadolnaskutočnosť,ževecižalovanývprejednávanejsvojímsprávanímnedal
žalobkyni príčinu na podanie návrhu na začatie konania na súd, a tiež na vôľu žalovaného mimosúdne

sa dohodnúť so žalobkyňou na vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva, ku ktorému nedošlo práve
pre neadekvátne finančné nároky žalobkyne na vyporiadací podiel. Uviedol, že žalobkyňa v žalobe
zo dňa 24.04.2015 neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti o hodnote vyporiadavaných nehnuteľností,
neuviedla výšku vyporiadacieho podielu, identifikáciu hypotekárneho úveru a výšku jeho zostatku. Na
všetky tieto vady žaloby poukázal žalovaný už vo svojom vyjadrení zo dňa 18.08.2015, v ktorom

navrhol prevzatie všetkých vyporiadavaných nehnuteľností do svojho výlučného vlastníctva, prevzatie
hypotekárneho úveru s vyporiadacím podielom v sume 1,00 Euro v prospech žalobkyne. Porovnaním
tohto návrhu žalovaného s výrokmi napadnutého rozsudku I., II. a III. odvolateľ dospel k záveru, že práve
on mal vo veci plný úspech, keďže súd prvej inštancie mu vyhovel ohľadne všetkých jeho nárokov a
naviac mu voči žalobkyni priznal nárok na zaplatenie sumy 1.733,40 Eur. Za takéhoto stavu veci mal

súd prvej inštancie o trovách konania rozhodnúť podľa § 255 ods. 1 CSP a priznať žalovanému náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, keďže žalobkyňa nemala vo veci žiaden úspech. Súd prvej inštancie sa
vôbec nezaoberal skúmaním úspešnosti strán konania. Z odôvodnenia tohto výroku rozsudku o trovách
konania nie je tiež možné zistiť, aké boli špecifiká tohto konania, nakoľko súd ich v ňom neuviedol.
Na prijatie záveru prezentovaného v rozhodnutí okresného súdu, by musel byť pomer úspechu strán

konania v rozsahu 50 % alebo blízky tomuto pomeru.
5. Žalovaný namietal aj správnosť výroku V., ktorým súd rozhodol o trovách štátu. V danej súvislosti
uviedol, že tento výrok je odôvodnený iba výrokom IV. rozsudku, ktorý tiež napadol odvolaním a tento
nie je odôvodnený žiadnym ustanovením CSP. V prípade, že žalovaný bude v odvolacom konaní
ohľadne výroku IV. napadnutého rozsudku o trovách konania úspešný, táto skutočnosť sa prejaví aj

vo výroku V. tohto rozhodnutia o trovách štátu. Trovy štátu v tomto konaní predstavuje znalečné pre
znalca Ing. Jána Kaderu a vecné náklady pre C. A. P. A.. V súvislosti s úhradou vecných výdavkov
poukázal odvolateľ na R 18/2009, v zmysle ktorého písomné oznámenie skutočnosti majúcej význam
pre konanie a rozhodnutie súdu, nie je službou poskytovanou za odplatu. Oznamovateľ má právo na
náhradu odôvodnených vecných nákladov, ktoré mu vznikli so splnením povinnosti uloženej mu súdom.

Súčasťou týchto nákladov nemôže byť zisk oznamovateľa. Dodal, že aj v rozsudku NS
SR sp.zn. 6Obo/248/2017, sa uvádza, že za vecné náklady nemožno považovať cenu za poskytnutú
službu tak, ako ju účtuje odvolateľ v zmysle svojho cenníka. Za vecné náklady je potrebné pokladať
vecné výdavky, ktoré skutočne vznikli v súvislosti s poskytnutou službou. V tejto súvislosti odvolateľ tiežpoukázal na nesprávnosť znaleckého posudku č. 217/2016 zo dňa 21.12.2016 znalca Ing. Jána Kaderu,
ktorým nebola určená všeobecná cena vyporiadavaných nehnuteľností. Zdôraznil, že súd prvej inštancie
opakovane postupuje nesprávne pri rozhodovaní o trovách štátu, keďže peňažným ústavom priznáva

stopercentnú náhradu všetkých súm, ktoré si vyúčtujú za poskytnutie informácií a ktoré obsahujú aj zisk.
Takto priznané a zaplatené sumy následne konajúci súd ukladá zaplatiť stranám sporu. Takýto postup
súdu je v rozpore s platnou súdnou judikatúrou. V zmysle judikatúry, pokiaľ v konaní prichádza do úvahy
náhrada trov konania, štát má podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania len proti tomu
účastníkovi konania, ktorého by podľa výsledku konania postihovala povinnosť nahradiť trovy konania

druhému účastníkovi konania.
6. Podľa názoru žalovaného nesprávnym je aj výrok, ktorým súd uložil žalobkyni a žalovanému
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM vo výške 2.388,00 Eur.
Nesprávnosť výpočtu súdneho poplatku odôvodnil tým, že súd vychádzal zo znaleckého posudku č.
217/2016 zo dňa 21.12.2016 znalca Ing. Jána Kaderu, ktorý neurčil všeobecnú cenu nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXX. k. ú. T.. Všeobecná cena týchto nehnuteľností nie je suma 79.600,00 Eur,

ale maximálne suma 40.000,00 Eur. Za vyššiu cenu sú tieto nehnuteľnosti v súčasnom stave v obci T.
nepredajné. Uvedenú skutočnosť priznal aj sám znalec na pojednávaní, keď uviedol, že určená
cena nie je všeobecnou cenou nehnuteľností, pretože ak by použil porovnávaciu metódu zisťovania
cien nehnuteľností, nebol by výsledok „podstatne odlišný,“ ale „bol by odlišný.“ Pri určení všeobecnej
ceny nehnuteľností znalec nemal použiť metódu polohovej diferenciácie, ale porovnávaciu metódu.

Tento znalecký posudok je preto pre toto konanie nepoužiteľný. V danej súvislosti odvolateľ poukázal
na rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/113/2000, podľa ktorého pri zisťovaní ceny nehnuteľnosti, ktorá tvorí
predmet BSM, je treba vychádzať z jej všeobecnej ceny určenej v závislosti od situácie na trhu s
nehnuteľnosťami v danom mieste a čase, ku ktorému sa BSM manželov vyporiadava.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie aj žalobkyňa, a to proti jeho
výroku VI., ktorým súd uložil povinnosť stranám sporu spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za
vyporiadanie BSM vo výške 2.388,00 Eur. Domáhala zmeny napadnutej časti rozsudku tak, aby odvolací
súd uložil stranám sporu povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie BSM
vo výške 330,50 Eur.

8. Uviedla, že napadnutý výrok vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu uvedeného v bode 7.
rozsudku, že hodnota predmetu konania v zmysle položky 6 písm. b/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch predstavuje hodnotu aktív, ktoré sa v predmetnom konaní vyporiadavajú, ktoré tvorí znalecká
hodnota domu 79.600,00 Eur a tvorí základ pre vypočítanie súdneho poplatku vo výške 3 % z hodnoty.
Predmetná suma 79.600,00 Eur predstavuje hodnotu nehnuteľnosti, ktorá k dátumu zániku BSM bola

zaťažená pasívom, a to úverom vo výške 45.386,86 Eur a tiež povinnosťou zaplatiť na úrokoch úveru
sumu23.193,71Eur,atedapoodpočítanípasívpredstavujehodnotavyporiadanéhopredmetukonaniav
BSM iba sumu 11.019,43 Eur (79.600,00 - 45.386,86 - 23.193,71) a 3 % z takto stanoveného základu pre
vypočítanie súdneho poplatku sú vo výške 330,50 Eur. Konajúci súd teda opomenul základ pre určenie
poplatku ponížiť o vyššie uvedené pasíva. V tejto súvislosti odvolateľka poukázala na rozhodnutie

Krajského súdu Trnava 24Co/102/2012.

9. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne proti výroku VI. rozsudku súdu prvej inštancie zopakoval
svoju odvolaciu argumentáciu k tejto časti napadnutého rozsudku. Pripojil sa k dôvodom odvolania
žalobkyne a v celom rozsahu zotrval na skutočnostiach uvedených vo svojom odvolaní.

10. Súd prvej inštancie rešpektoval procesný postup uvedený v ust. § 373 ods. 3 a § 374 ods. 3
CSP. Žalobkyňa nepodala vyjadrenie k odvolaniu žalovaného a v priebehu odvolacieho konania neboli
doručené iné podania strán sporu týkajúce sa prejednávanej veci.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
toto rozhodnutie v odvolaním napadnutej časti vo výrokoch IV. a V. (o trovách konania a o trovách štátu)
ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil a odvolanie žalobkyne a odvolanie žalovaného
voči výroku VI. napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. § 386 písm. c/ CSP odmietol.

10. Vo vzťahu k výrokom IV. a V. napadnutého rozsudku, napadnutým odvolaním žalovaného, odvolací
súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahuzistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o trovách konania a trovách štátu,
správne rozhodol a svoje rozhodnutie i keď len stručne odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje

aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). S prihliadnutím
na obsah dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný v bode 7. odôvodnenia jeho rozsudku
vo vzťahu k napadnutej časti výroku V. a VI., krajský súd doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia.
Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. 350/2009

zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor
zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov
(tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania“.

11. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovaného
formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

12. K základným právam účastníka konania/strany sporu obsiahnutým v práve na
spravodlivý proces, patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené.
V súvislostiach s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúry Ústavného súdu SR, nie je nutné, aby na každú žalobnú
námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa

môžemeniťpodľapovahyrozhodnutiaamusíbyťanalyzovanýsohľadomnaokolnostíkaždéhoprípadu,
ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej
ochrany prednesenú stranami sporu, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti
(svojvoľnosti), (uznesenie NS SR z 12.mája 2011, sp. zn. 8Sžo/122/2010).

13. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že všeobecný súd nemusí
dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (teraz
strany sporu - poznámka odvolacieho súdu), ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 115/2003). Námietku žalovaného o
porušení práva na spravodlivý proces z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia
v časti rozhodovania o trovách konania odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V zásade je v súdnej

praxi zaužívaná a rešpektovaná stručnosť rozhodnutí o náhrade trov konania, ktorá však nesmie byť na
úkor zrozumiteľnosti a jasnosti odôvodnenia tejto časti rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu po
meritórnom rozhodnutí vo veci (vyporiadanie BSM), súd prvej inštancie s ohľadom na predmet konania
dostatočne odôvodnil aj svoje východiská pri rozhodovaní o trovách konania ako imanentnej
súčasti rozhodnutia vo veci samej, stručne, jasne a zrozumiteľne formuloval svoje skutkové a právne

závery pri aplikácii relevantných ustanovení zákona, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

14. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že sa
nestotožnil s názorom žalovaného, resp. s jeho predstavou/želaním prezentovanými v odvolaní, ako
by mal v danom prípade súd rozhodnúť o trovách konania.

15. Odôvodnenie rozhodnutia o trovách konania treba posudzovať v kontexte celého rozhodnutia, t.j. v
nadväznosti na rozhodnutie súdu vo veci samej. Rozhodnutie o trovách konania v konaní o vyporiadaní
BSM má svoje špecifiká spočívajúce v tom, že rozhodnutie o vyporiadaní BSM je v záujme obidvoch
strán sporu, ktoré sú povinné vyporiadanie uskutočniť. V konaní o vyporiadaní BSM sa premieta fakt, že

tu ide o „iudicium duplex“ (žalobu môžu podať obidve strany, súd nie je žalobou viazaný). Pri stanovení
úspechu v spore s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP nie je preto možné vychádzať z toho, kto podal
žalobu, kto sa ako v konaní bránil, prípadne ako rokoval mimosúdne so stranou sporu, ale úspech v
konaní je až v tom, akého podielu sa komu dostane a v tomto smere na žalobe nezáleží. Nedá sapreto povedať, že plný úspech má ten, kto podal žalobu o vyporiadanie BSM, resp. kto nadobudol
zdanie, že sa rozhodlo v súlade s jeho návrhom (čo je prípad žalovaného). Súd postupuje v konaní o
vyporiadanie BSM ex offo, preto spravidla, ak je pri jeho rozhodovaní dodržaná základná parita podielov

(ako je tomu aj v prejednávanom prípade), je namieste, aby si každá strana platila trovy konania zo
svojho, čo nepochybne za tejto situácie odôvodňuje aplikáciu ust. § 255 ods. 2 CSP. Preto pokiaľ ide o
vyriešenie tejto otázky odvolací súd sa plne stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal
z prezentovanej právnej úvahy odvolacieho súdu a má tiež oporu v ustálenej súdnej praxi.

16. V zásade platí, že trovy dokazovania je povinná nahradiť strana, ktorú zaväzuje povinnosť nahradiť
trovy konania ako celku v nadväznosti na procesný neúspech alebo zavinenia zastavenia konania.
Vychádzajúc z úvahy, že každá strana si platí trovy konania zo svojho je vecne správne i
rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď štátu priznal nárok na náhradu trov konania voči obidvom
stranám sporu v rozsahu jednej polovice. Rozhodnutie má svoj právny základ v procesnom výsledku
konania, preto pre rozhodnutie o trovách dôkazu je rozhodujúca aplikácia zákonných ustanovení

vzťahujúca sa prioritne k rozhodovaniu o trovách konania v spore (tu § 255 ods. 2 CSP). Súd prvej
inštancievtejtofázerozhodollenotom,vakompomeresakaždástranasporubudepodieľaťnanáhrade
trov konania, (vrátane trov dokazovania). O výške a účelnosti vynaloženia týchto trov však rozhodne
súd prvej inštancie až následne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). V zásade možno doplniť, že trovy dôkazu je

potrebné priznať oprávnenej osobe, (ktorej trovy vznikli analogicky podľa § 259 CSP) v súdenej veci -
štátu voči obidvom stranám sporu v rozsahu jednej polovice. Z titulu náhrady trov dokazovania možno
oprávnenú osobu (štát) považovať za stranu pre určitý úsek konania iba v štádiu rozhodovania súdneho
úradníka o výške tejto náhrady.

17. Odvolací súd mal z obsahu súdneho spisu preukázané, že v predmetnom konaní vznikli trovy s
vykonaním dokazovania; štátu spojené s vykonaním dôkazov (náhrada hotových výdavkov spojená s
predložením bankových informácií). Vznik trov štátu neurobil sporný ani žalovaný, jeho námietky v tejto
časti smerovali k ich výške, a preto ich odvolací súd v tomto štádiu vyhodnotil ako nedôvodné.

18. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že trovy znaleckého dokazovania súd prvej inštancie vysporiada
z preddavku zloženého žalobkyňou a žalovaným na tento účel (uznesenie okresného súdu na č.l. 60
súdneho spisu), keďže tieto trovy boli preddavkované vo vyššej sume ako bola znalcom vyúčtovaná
znalecká odmena (na č.l. 69 spisu). Súd rozhodne o výške náhrady trov dôkazu (znaleckého posudku)
a o jej vysporiadaní zo zloženého preddavku, a to osobitným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za

primeranej aplikácie § 262 ods. 2 CSP.

19. S poukazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
vo výrokoch IV. a V. p o t v r d i l .

20. Súčasťou napadnutého rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 7C/131/2015-151 zo dňa 22.
mája 2017 je aj rozhodnutie o povinnosti žalobkyne a žalovaného spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny
poplatok za vyporiadanie BSM vo výške 2.388,00 Eur na účet Slovenskej pošty, a.s., do troch dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok VI.), ktorý žalobkyňa ako aj žalovaný napadli odvolaním. Táto poplatková
povinnosť vzniká pri vyporiadaní BSM podľa § 5 ods. 1 písm. h/ zákona o súdnych poplatkoch v súvislosti

s rozhodnutím vo veci samej. Ak vznikne poplatková povinnosť viacerým poplatníkom, sú povinní ho
zaplatiť spoločne a nerozdielne (§ 2 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch). Povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za vyporiadanie BSM podľa položky 6 písm. b/ Sadzobníka ako prílohy zákona o súdnych
poplatkoch môže byť vyslovená najskôr v rozhodnutí vo veci samej (rozsudok, schválenie zmieru) a
môže byť súčasťou rozsudku (čomu nasvedčuje aj doterajšia súdna prax). Kým skorší procesný predpis

- Občiansky súdny poriadok odvolanie voči uzneseniu o uložení poplatkovej povinnosti pripúšťal (§ 201
v spojení s § 202 ods. 3 O.s.p.), pri účinnosti aktuálnej procesnej úpravy (Civilný sporový
poriadok) tomu tak už nie je. Aktuálne sa preto odvolaciemu súdu ako vhodnejší spôsob javí rozhodovať
o poplatkovej povinnosti za vyporiadanie BSM samostatným uznesením následne po právoplatnosti
meritórneho rozhodnutia. Bez ohľadu na zvolený spôsob rozhodnutia, rozhodnutie o uložení poplatkovej

povinnosti má vždy charakter uznesenia.21. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
účinného od 01.07.2016 (ďalej aj „zákon o súdnych poplatkoch“), ak tento zákon neustanovuje inak, na
konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

22. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 355
ods. 2 CSP).

23. Procesná úprava účinná od 01.07.2016 ako lex generalis teda zachovala zásadu prípustnosti

odvolania len vo vzťahu k rozsudkom (§ 355 ods. 1 CSP), vo vzťahu k uzneseniam však ako všeobecnú
zásadu stanovila neprípustnosť odvolania, t.j. odvolanie je prípustné, len ak to zákon výslovne pripúšťa
(§ 355 ods. 2 CSP).

24. Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

25. Zákon o súdnych poplatkoch s účinnosťou od 01.07.2016 ako lex specialis neupravuje možnosť
podať proti uzneseniu súdu o uložení poplatkovej povinnosti odvolanie. Vo svojom ust. § 14
ods. 1 však obsahuje zákonný odkaz na primeranú aplikáciu ustanovení Civilného sporového poriadku
na konanie vo veciach poplatkov. Za popísanej procesnej situácie odvolací súd dospel k záveru, že proti

výroku VI. napadnutého rozsudku (o uložení poplatkovej povinnosti žalobkyni a žalovanému) v zmysle
ust. § 355 ods. 2 a § 357 CSP, (ktorý obsahuje taxatívny výpočet uznesení, proti ktorým je prípustné
odvolanie), odvolanie nie je prípustné.

26. Nakoľko odvolanie žalobcov v rade 1/ a 2/ smeruje proti rozhodnutiu (výroku VI. napadnutého

rozsudku), proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, odvolací súd ich odvolanie podľa ust. § 386 ods.
1 písm. c) CSP o d m i e t o l .

27. Z uvedeného dôvodu odvolacie námietky strán sporu smerujúce voči tejto časti napadnutého
rozsudku neboli predmetom prieskumu odvolacím súdom.

28. Žiada sa dodať, že v zmysle ustálenej judikatúry skutočnosť nesprávneho poučenia účastníkov
konania (teraz strán sporu) o prípustnosti opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu zo strany
súdu, nezakladá ich procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, keďže jeho prípustnosť je ex lege vylúčená
(napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžs 47/2010).

29. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že dňa 01. júla 2017 nadobudol účinnosť zákon č. 152/2017 Z.
z., ktorý v článku II. novelizoval aj jednotlivé ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“). Predmetná novela zákona o súdnych poplatkoch neobsahovala prechodné ustanovenia,

preto sa vzhľadom na okamžitú aplikabilitu - keďže ide o procesný predpis - použije aj na konania začaté
pred účinnosťou novely, teda aj na rozhodnutia vydané po účinnosti novely, (t.j. od
01. júla 2017) v konaniach, ktoré začali pred jej účinnosťou.

30. Podľa ust. § 14 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom od 01. júla 2017, v konaní

podľa tohto zákona koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, vrátane rozhodovania o zastavení konania.
Sudca v konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Ak sa
sťažnosti vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nemusí obsahovať odôvodnenie.

31. Vzhľadom na uvedené je v zákone o súdnych poplatkoch upravený aj procesný postup týkajúci sa

rozhodovania o súdnych poplatkoch (vrátane rozhodovania o zastavení konania). Vo veciach
podľa zákona o súdnych poplatkoch koná a rozhoduje vyšší súdny úradník. Proti uzneseniu súdu prvej
inštancie môže podať poplatník sťažnosť podľa § 14 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch v spojení s §
239 a nasl. CSP. O sťažnosti následne rozhoduje sudca súdu prvej inštancie uznesením, proti ktorému
už nie je možné podať odvolanie (pozri ust. § 357 CSP). Možno teda zhrnúť, že podľa aktuálnej

právnejúpravyužrozhodnutieosúdnompoplatkuzavyporiadanieBSMnemôžebyťsúčasťourozsudku,
ale v nadväznosti na meritórne rozhodnutie súdu musí o ňom uznesením rozhodnúť vyšší súdny úradník
okresného súdu. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3Obo/14/2018 zo dňa 25. júla 2018, ako rozhodovaciu prax jednej z najvyšších súdnych autorít.32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že ani jednej strane nepriznal nárok na ich náhradu.

Procesné zavinenie žalovaného na odmietnutí jeho odvolania v časti a odmietnutí odvolania žalobkyne
(v zmysle analógie k ust. § 256 ods. CSP), odvolací súd pričítal k neúspechu každej procesnej strany
vo veci.
33. Žalobkyňa bola však úspešná v tomto štádiu konania vo vzťahu k tej časti odvolania žalovaného
(proti výrokom IV. a V. napadnutého rozhodnutia), v ktorej odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdil. Z obsahu spisového materiálu však vyplýva, že žalobkyni v aktuálnom
odvolacomkonanívsúvislostisopravnýmprostriedkomžalovanéhopreukázateľnežiadnetrovy(majúce
sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady
(napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak
nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného

skončiťkonanievovecilenonároku nanáhraduadruhéažnáslednérozhodnutieprvoinštančnéhosúdu
o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky
nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je
záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu
nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť,

alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný
právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

34. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)