Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. júl 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/8/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315222490
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2315222490.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Katarína Arnouldová a sudkýň:
JUDr. Silvia Hýbelová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: V. U., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XXX/XX,
Z., vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava,

o vymoženie 973,24 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Galanta, č. k. 5Er/1151/2015-49 zo dňa 17. októbra 2017 a o návrhoch oprávneného na prerušenie
konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zastavenia exekučného konania p
o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného
sporového poriadku z a m i e t a .

III. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného
sporového poriadku z a m i e t a .

IV. Povinný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vo výroku č. I. zastavil exekučné konanie, vo výroku č.
II. priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekučného konania voči oprávnenému. Svoje
rozhodnutie v časti zastavenia exekučného konania odôvodnil právne § 161 ods. 1, 2, § 230, § 234
ods. 2, § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, §

9a ods. 1, § 36 ods. 1, 2, § 200 ods. 5 Exekučného poriadku. Vecne zdôvodnil potrebou zastavenia
exekučného konania z dôvodu nedostatku procesnej podmienky konania, konkrétne prekážky veci
rozhodnutej (res iudicata). Konaniu v prejednávanej veci predchádzalo konanie na súde prvej inštancie
vedené pod sp. zn. 5Er/1049/2009 s rovnakými účastníkmi konania, predmetom konania i exekučným
titulom, pričom v tomto (predošlom) konaní došlo k zastaveniu exekúcie uznesením súdu prvého stupňa
č. k. 5Er/1049/2009-37 zo dňa 3.4.2013. O odmene súdneho exekútora a náhrade hotových výdavkov

rozhodol súd prvej inštancie tak, že priznal súdnemu exekútorovi nárok na náhradu trov exekúcie voči
oprávnenému s poukazom na ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom o ich výške rozhodne
samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

2. Proti tomuto uzneseniu v napadnutej časti zastavenia exekučného konania podal včas odvolanie
oprávnený,pričomzobsahuodvolaniavyplýva,žežiadal,abyodvolacísúduznesenievnapadnutejčasti

zastavenia exekučného konania zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dôvodil, že
súdprvéhostupňaprekročilsvojuprávomoc,keďnazákladeustanovenia§45ods.2zákonač.244/2002Z. z. o rozhodcovskom konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že
ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je
úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval až potom, čo už raz

súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučný
súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a § 43 Zákona o
rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom
konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Všeobecný súd

sa môže zaoberať meritórnym rozhodovaním o veci, na ktoré by bol príslušný rozhodcovský súd
len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok ustanovenia § 40 Zákona o
rozhodcovskom konaní a nemôže rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. V prípade, že účastník nevyužil možnosť svojej
ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu nie je
možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom.

Extenzívnainterpretáciaustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadku,takakojuvdanejveciuskutočnil
exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý
súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a
princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní upravuje lehotu, v ktorej
účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má zabezpečiť

právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude zasahovať do práv a povinností založených rozhodnutiami
rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do
právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej
istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť
princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Márnym uplynutím

lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je rozhodnutie rozhodcovského súdu
právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len postupom podľa Zákona o
rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ustanovenie § 7 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku vylučuje právomoc všeobecného súdu, ak právomoc na prejednanie a
rozhodovanie sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník, nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku, nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom.
Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a
exekučnýsúdnímjeviazaný.Anivrámciposudzovaniasplneniazákonnýchpredpokladovprepoverenie
súdnehoexekútoranavykonanieexekúcie,niejeexekučnýsúdoprávnenýposudzovaťvecnúsprávnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa

§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu
Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu
podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho
v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny

poriadok. Rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne tiež preto, lebo v danom prípade nebol
podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný. Exekučný súd totiž aplikoval ustanovenie § 45
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy ak
súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. b) Zákona o
rozhodcovskom konaní. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na podklade

rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania, pričom je limitovaný ustanovením §
40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní a musí rozlíšiť svoju právomoc od právomoci všeobecného
súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Prvostupňový súd svojím postupom odňal
oprávnenému možnosť konať pred súdom, pretože pri revízii rozhodcovského rozsudku konal mimo
rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho konania v právnom štáte spojené s

exekučnouvecou.Porušilprincíplegality,pretoženeboloprávnenýzačaťkonaniezúradnejmoci,porušil
rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a s oprávneným na strane druhej, v
rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej

spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Postupom exekučného súdu bola
porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórneho súdneho konania a právo na rozhodovanie
podľa relevantnej právnej normy v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Vo
veci aplikoval ustanovenia smernice Rady č. 93/13/EHS, ktorá však nemá všeobecnú záväznosť akonariadenie, je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým
osobám. Priamy účinok smernice pritom neprichádza do úvahy, pretože smernica bola správne
transponovaná do nášho právneho poriadku. Smernica nie je interpretačným pravidlom transponovanej

právnej úpravy. Tiež je neprípustné, aby exekučný súd svoje rozhodnutie založil na rozhodnutiach
Súdneho dvora Európskej únie. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie konanie v
ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy,
ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, prvostupňový súd bez toho, aby oprávneného
vypočul, rozhodol o jeho právnom postavení výrokom o zastavení exekúcie. Rozhodnutím exekučného

súdu bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl. Zákona o
rozhodcovskom konaní, je proti rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku
prípustné odvolanie. Prvostupňový súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
náležite dokazovanie pre záver, že rozhodcovské konanie je pre povinného - spotrebiteľa značne
nevýhodné, resp. že doložka o riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je
obmedzená ustanovením § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok.
Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré
nie je oprávnený v exekučnom konaní riešiť, keď skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv

spotrebiteľa, skúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy, skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj
na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom prejednávaná. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je
rozhodcovská doložka v súlade s dobrými mravmi, ale len to, či je plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom v súlade s dobrými mravmi. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny.
Dojednaná rozhodcovská doložka nestanovuje (ako predpokladá § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho

zákonníka), že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci
majú možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej
veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá
vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú podmienku podľa všeobecného ustanovenia
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože konanie rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa

nevýhodné, nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Prvostupňový súd
nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený
totižposkytujeklientompeňažnéprostriedkynazákladezmluvyoúverepodľa§497anasl.Obchodného
zákonníka a účastníci si aj vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru dohodli, že podľa §
262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným

zákonníkom. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka nepatrí ročná
percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti
oprávneného, nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch,
nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Súd prvého stupňa mal ďalej v

zmysle odvolania oprávneného vo svojom rozhodnutí nesprávne posúdiť neprimeranosť úrokov z
omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a paušálnej náhrady administratívnych nákladov. Keďže v
danom prípade nie sú dôvody pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie podľa § 57
Exekučného poriadku, je rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú nezákonné. Oprávnený
do odvolania zakomponoval aj návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Napadol priamu aplikáciu smerníc Európskej únie
a rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie všeobecným súdom a žiadal, aby sa súd zaoberal aj
rozhodnutiami a tými odôvodneniami Súdneho dvora EÚ, ktoré sú v prospech tvrdení oprávneného.
Zdôraznil, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pričom právo členského štátu po
uplynutí transpozičnej lehoty musí byť v súlade s ustanoveniami smernice. Ak potom bola smernica

prebratá do Slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Samotná smernica teda nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno
proti nemu odvolávať. Podľa odvolateľa sa prvostupňový súd s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v tomto
smere nevysporiadal a nezdôvodnil prečo priamo aplikoval ustanovenia Smernice 93/13/EHS. Podľa
oprávneného tvrdenie súdu, že Smernica rady 93/13/EHS považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských

zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac
neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal na znenie smernice
v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z nich vyplýva, že
spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitnýmtypom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať
príslušné hmotné právo. Súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v predmetnej
smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku zmluvy

o úvere. Oprávnený žiadal, aby sa súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ obrátil na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami: 1.
Je rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne
dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou? 2. Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie

možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že
zamýšľauplatniťjejneprijateľnosť,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľ
výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ
neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku
ako možne neprijateľnú?

3. Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

4. Podľa § 9a Exekučného poriadku účinného od 1.7.2016, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa
tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

5. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 C.s.p.) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti

(§ 363 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379
až § 381 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto uznesenie súdu
prvej inštancie v napadnutej časti zastavenia exekučného konania ako vecne správne podľa § 387 ods.
1 C.s.p. potvrdil.

7. Odvolacím súdom bolo zistené, že vo veci rovnakých účastníkov konania prebehlo na súde prvej
inštancie exekučné konanie pod spisovou značkou 5Er/1049/2009. Zároveň odvolací súd zistil, že súd
prvej inštancie v predmetnej veci uznesením č. k. 5Er/1049/2009-37 zo dňa 3.4.2013 zastavil exekúciu,
ktorá bola vedená na uspokojenie pohľadávky oprávneného vo výške 973,24 Eur s príslušenstvom a
trov exekúcie, a to na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti

Slovenská rozhodcovská a. s., č.k. SR 13405/09 zo dňa 25.8.2009. Toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 26.3.2014.

8. Podľa § 9a ods. 1 E. p. ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane
použijú ustanovenia CSP.

9. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti.

10.Podľa§161ods.1,2CSPaktentozákonneustanovujeinak,súdkedykoľvekpočaskonaniaprihliada

na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

11. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

12. Citované ustanovenie § 230 CSP vyjadruje tzv. materiálnu právoplatnosť rozsudku, ktorou sa
rozumie jeho záväznosť a nezmeniteľnosť, a ktorá sa prejavuje ako prekážka brániaca novému
prejednaniu veci, tzv. prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej
(res iudicata) je považovaná za tzv. neodstrániteľný nedostatok (podmienku) konania podľa § 161 CSP
(pôvodne § 159 ods. 3 O. s. p.), ktorý má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej,

ale musí konanie zastaviť podľa § 161 ods. 2 CSP.

13. Hoci E. p. neupravuje otázku prekážky veci právoplatne rozhodnutej, nie je možné bez ďalšieho
vyvodiť, že nemožno použiť úpravu tejto otázky zakotvenú v ustanoveniach CSP, pretože takýto záver bybol v priamom rozpore s výslovným znením cit. ustanovenia § 9a E. p. (pôvodne § 251 ods. 4 Občiansky
súdny poriadok, ďalej len „O. s. p.“, účinný do 30. júna 2016).

14. Na tejto skutočnosti nič nemení fakt, že E. p. upravuje osobitne tzv. prekážku litispendencie v § 36
ods. 3, pretože takéto legislatívne riešenie nie je v rozpore s ustanovením § 9a E. p. (pôvodne § 251
ods. 4 O. s. p., účinný do 30. júna 2016), ktoré predpokladá tzv. subsidiárne použitie CSP (pôvodne O.
s. p.), teda jeho použitie v prípadoch, ak E. p. určité aspekty konania neupravuje.

15. Pretože prekážka právoplatne rozhodnutej veci nie je v E. p. výslovne upravená, je potrebné použiť
subsidiárne ustanovenia CSP, ale súčasne je potrebné zohľadniť aj špecifiká exekučného konania.
V občianskom sporovom konaní platí, že pokiaľ bolo rozhodnuté procesne, a teda nie meritórne,
nepredstavuje rozhodnutie o zastavení konania prekážku res iudicata.

16. V exekučnom konaní je pritom potrebné vo vzťahu k možnému meritórnemu či procesnému

charakteru rozhodnutiu rozlišovať tri spôsoby rozhodnutia, a to 1/ zastavenie exekučného konania, 2/
zamietnutie žiadosti a 3/ zastavenie exekúcie.

17. I. E. p. upravuje zastavenie „exekučného konania“ z dôvodov litispendencie (§ 36 ods. 3), späťvzatia
návrhu na začatie exekučného konania podaného pred poverením exekútora vykonaním exekúcie (§ 38

ods. 3), neodstránenia vád návrhu na vykonanie exekúcie oprávneným (§ 40 ods. 2) a právoplatného
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia (§ 44 ods. 4). V zmysle vyššie uvedeného výkladu bolo možné
i zastavenie exekučného konania v zmysle § 251 ods. 4 O. s. p. (účinného do 30. júna 2016) v spojení
s iným ustanovením O. s. p., od 1. júla 2016 v zmysle § 9a E. p.. U všetkých týchto rozhodnutí ide o
rozhodnutia procesného charakteru.

18. II. V prípade zamietnutia žiadosti sa exekučný súd musí s celou vecou vyporiadať podľa § 44 E.
p., teda musí preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Preskúmaním týchto podkladov následne usúdi, či bude súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie udelené alebo nie. Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne, pričom v takom prípade ide vždy o vecné rozhodnutie.

19. V prípade prekážky rozhodnutej veci pritom nejde o posúdenie vyššie uvedených listín, pretože súd
mal preukázané, že tieto skutočnosti už boli posudzované v inom konaní, ktoré je právoplatne skončené,

teda je tu prekážka rozhodnutej veci, kedy vec treba posudzovať výlučne z procesného hľadiska, a to v
zmysle 9a E. p., s použitím § 160 ods. 2 a § 230 CSP (pôvodne § 251 ods. 4, § 104 ods. 1, § 159 ods.
3 O. s. p., účinného do 30. júna 2016) a o žiadosti o udelenie poverenia už nerozhodovať, ale obdobne
ako je to u prekážky litispendencie, rozhodnúť procesným uznesením o zastavení exekučného konania
(zasadnutie občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trnave z 2. decembra 2014).

20. III. V exekučnom konaní však môže dôjsť k zastaveniu exekúcie (t. j. štádium konania po udelení
poverenia)ajzdôvodovhmotnoprávnych,ktorémožnostavaťnarovnakúúroveňakozamietnutienávrhu
v základnom sporovom konaní. V takomto prípade predstavuje zastavenie exekúcie prekážku veci
právoplatne rozhodnutej. Ak však dôjde k zastaveniu exekúcie z procesných dôvodov, napr. oprávnený

navrhne zastavenie exekúcie, nebráni neskôr oprávnenému prekážka veci rozhodnutej v tom, aby návrh
na vykonanie exekúcie podal znovu. V tejto súvislosti bude dôležité posúdiť, ktorý dôvod zastavenia
exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 a prípadne aj ods. 2 E. p. exekučný súd použije.

21. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu zistil, že konaniu v prejednávanej veci predchádzalo už

právoplatne skončené konanie vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5Er/1049/2009 a že dôvodom
zastavenia exekúcie v tejto predchádzajúcej veci bolo zistenie neprijateľnej zmluvnej podmienky v
podobe rozhodcovskej doložky majúcej založiť právomoc rozhodcovského súdu. Preto šlo jednoznačne
o vecné rozhodnutie zakladajúce prekážku veci rozhodnutej. Exekučný súd totiž skúmal hmotnoprávnu
prekážku vykonania exekúcie, o ktorej právoplatne rozhodol. Nie je potom dôvodné ani hospodárne,

aby súd opätovne preskúmaval tú istú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie, o ktorej už raz
právoplatne rozhodol. Ak teda došlo k zastaveniu exekúcie, ide síce z hľadiska formy o procesné
rozhodnutie (ktorým sa konanie končí), ktoré však právoplatne vyriešilo hmotnoprávny predpokladvykonania exekúcie, teda hmotnoprávnu otázku (a tým je obdobné rozhodnutiu o zamietnutí návrhu v
základnom sporovom konaní), ktorú v zmysle cit. § 230 CSP nie je možné prejednávať znova.

22. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci ide o exekučné konanie týkajúce sa totožných účastníkov
a totožného exekučného titulu, ktorý už raz bol súdom preskúmaný a z dôvodu jeho nespôsobilosti
bola exekúcia právoplatne zastavená, odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci existuje
prekážka res iudicata, ktorá je neodstrániteľným nedostatkom konania, na ktorý súd musí podľa § 161
ods. 1 CSP prihliadať kedykoľvek za konania a ktorý má za následok jeho zastavenie podľa § 161 ods.

2 CSP.

23. Procesné podmienky už pojmovo naznačujú, že podmieňujú svojím splnením možnosť účastníkov
konania uplatňovať svoje právo na súdnu ochranu. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky (týkajúcej sa práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), na
ktorú oprávnený poukazuje, sa neposkytuje súdna ochrana opätovnému hoci riadne uplatnenému právu

účastníka konania, ak o veci už raz bolo právoplatne rozhodnuté (prekážka res iudicata). Z uvedeného
záveru nemôžu byť vyňaté ani exekučné konania, pretože podstatou uvedenej procesnej podmienky (v
danom konaní) je zabrániť duplicitnému (prípadne viacnásobnému), opakovanému prieskumu rozporu
exekučného titulu so zákonom (v danom prípade rozhodcovského rozsudku), zahrňujúceho aj hmotné
právo. Preto ak v exekučnom konaní vedenom pred súdom prvého stupňa sp.zn. 5Er/1049/2009 bolo

právoplatne rozhodnuté o rozpore rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
Slovenskou rozhodcovskou a.s. č. k. SR 13405/09 zo dňa 25.8.2009 so zákonom (nespôsobilý exekučný
titul), bolo tým právne záväzne rozhodnuté o neexistencii práva oprávneného na vedenie exekúcie proti
povinnému, na základe totožného exekučného titulu.

24. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti
zastavenia exekučného konania ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

25. Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p.
nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci

aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

26. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., súd konanie preruší, ak b) pred rozhodnutím vo veci dospel
k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.

27. Ak exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je
tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, exekúciu zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je
plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný
súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie citovanom uznesení Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS

545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

28. Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

29. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p., súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.

30. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) mápovahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady

EÚ. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

31. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom

takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania

vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam

ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

32. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

33. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho
práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka
komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu

relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o
otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne

neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

34. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či

je rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne
dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž
nevyslovili právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc,

keď naopak bolo skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná.Potomdospelikzáveru,žekeďžerozhodcovskádoložkanebolasospotrebiteľomdojednaná
individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor
odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom

dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i Najvyššieho
súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov
je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ vprejednávanom spore. Vo veci bola aplikovaná vnútroštátna právna úprava a smernica Rady 93/13/EHS
bola použitá iba ako interpretačné pravidlo, na dotvorenie výkladu právnej úpravy. Podľa čl. 169 ods. 4
ZFEÚ, právna úprava nesmie byť voči spotrebiteľovi menej priaznivejšia ako príslušná smernica, teda

musí byť práve k nemu priaznivejšia, opak by bol v rozpore s európskym právom.

35. Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
mátvrdenieotom,žesaodvnútroštátnehosúdunevyžadujevylúčeniemožnostiaplikovateľnostimožnej
neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť,

vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii,
alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa
uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú.
Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ,
pretože vzhľadom na celú už vyššie uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný súd
je oprávnený ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom

vzťahu. Navyše k naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej
sa oprávneného, čiže oprávnený musí mať o tomto závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor
EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica
Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú

povahusankcieobsiahnutejvzmluveoúveresospotrebiteľom,aktentosúdmánatentoúčelkdispozícii
nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho
práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v
zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu

nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada
oprávnený konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k
prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu
Súdneho dvora EÚ.

36. S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

37. V tomto konaní mal plný úspech povinný v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Principiálne by preto bolo

namieste priznanie náhrady trov konania povinnému, v prejednávanej veci však možnosť priznania
náhrady vylučovalo to, že povinnému v tomto konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky
ako trovy konania nevznikli (§ 255 ods. 1 CSP a contrario i za použitia analógie podľa čl. 4 ods. 1 CSP).

38. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

39. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).