Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. november 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoPr/7/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5919201269
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5919201269.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej
a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa: Základná
organizácia OZ KOVO KIA Žilina, so sídlom Dom odborov, Antona Bernoláka 51, 010 01 Žilina, IČO:
30804078 058, právne zastúpený: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
IČO:36864421,protižalovanému:KiaMotorsSlovakias.r.o.,sosídlomSv.JánaNepomuckého1282/1,

013 01 Teplička nad Váhom, IČO: 35 876 832, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na
odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Ružomberok č.k. 3Cpr/14/2019-53 zo dňa 30.
augusta 2019, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému voči navrhovateľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením prvoinštančný súd návrh navrhovateľa na nariadenie neodkladného
opatrenia v celom rozsahu zamietol, žalovanému voči navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania
nepriznal. Poukázal na príslušné zákonné ustanovenia na vec sa vzťahujúce, ako i navrhovateľom
osvedčený skutkový stav a uviedol, že navrhovateľ neosvedčil základnú náležitosť návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia - naliehavosť, resp. potrebu bezodkladnej úpravy pomerov alebo

obavu, že exekúcia bude ohrozená. To, že žalovaný vypovedal dohodu, na podklade ktorej si
zástupcovia zamestnancov so svojím zamestnávateľom dohodli výhodnejšie podmienky ako ustanovuje
Zákonník práce na úhradu nákladov spojených s odborovou činnosťou, čím malo dôjsť k výpadku
rozhodujúcej časti príjmu navrhovateľa a tým k zásahu do efektívneho fungovania, nezakladá
opodstatnenosť nariadenia neodkladného opatrenia. Navrhovateľ totiž nepreukázal, že zaradením
neaktívnych zamestnancov späť do aktívneho pracovného stavu zamestnávateľ neumožní zástupcom

zamestnancov výkon odborových činností a neposkytne im pracovné voľno s náhradou mzdy v prípade,
aj keď nie je dojednaná osobitná dohoda, tak ako to vyplýva z taxatívneho ustanovenia § 240 ods. 3 ZP.
Súd zároveň nemal za preukázané ani ohrozenie fungovania sídla navrhovateľa, keď ten nepredložil
nájomnú zmluvu, ktorá by preukazovala trvanie nájmu a s tým spojené náklady a ani v návrhu netvrdil,
že zamestnávateľ mu odoprel poskytnúť priestory na jeho odborovú činnosť a úhradu nákladov s
tým spojených. Pripustil a nespochybnil, že vypovedaním dohody sa navrhovateľovi znížia finančné

prostriedky na jeho fungovanie, avšak pre účely nariadenia neodkladného opatrenia to nepostačuje,
nakoľko navrhovateľ neosvedčil, že bez týchto finančných prostriedkov nebude môcť vôbec zastupovať
zamestnancov. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 240 ods. 5 Zákonníka práce, ktoré garantuje
právo navrhovateľa vo vzťahu k zamestnávateľovi na bezplatné poskytnutie miestnosti a poskytnutie
pracovného voľna s náhradou mzdy pre jeho členov na jeho činnosť (§ 240 ods. 3 ZP). Naviac,
navrhovateľ na podklade tvrdenej neplatnosti výpovede dohody žiadal neodkladným opatrením priznať

nenávratný finančný príspevok, pričom neohraničil čas, dokedy má neodkladné opatrenie trvať, hoci
doba trvania predmetnej dohody bola dojednaná do 30.11.2020. Ďalej uviedol, že v kontexte vecije relevantná nielen finančná otázka, ale je potrebné sa zaoberať i vyriešením otázky uvoľnenia
zamestnancov na činnosť navrhovateľa. Táto otázka predmetom návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia nebola, hoci takáto povinnosť bola dohodnutá v základných ustanoveniach predmetnej

dohody.Zdôraznil,žezmluvnéstranyuzatvorilidohoduouvoľnení,poskytnutíčasunačinnosťodborovej
organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení. Poukázal i na to, že výpoveď dohody
bola doručená 18.04.2019, pričom sa dožadoval od žalovaného o výklad a plnenie kolektívnej zmluvy
až 03.07.2019, na čo mu žalovaný odpovedal listom zo dňa 04.07.2019 a až následne 31.07.2019
splnomocnil právneho zástupcu na vypracovanie neodkladného opatrenia, nakoľko už 01.08.2019

by mali neaktívni zamestnanci nastúpiť do práce u žalovaného. Uvedené podľa súdu samo o sebe
spochybňuje naliehavosť úpravy pomerov medzi sporovými stranami, keď navrhovateľ ostal neaktívny
skoro tri mesiace od znalosti o vypovedaní dohody a svoje práva začal brániť až v posledný mesiac pred
uplynutím výpovednej doby. Za nie bez významu považoval, že nevyhovením návrhu navrhovateľa na
nariadenie neodkladného opatrenia nedôjde k neodvratnému stavu, vzhľadom na zákonom garantované
práva navrhovateľa, ktorý sa môže svojich tvrdených nárokov domáhať v súdnom konaní na základe

podanej žaloby vo veci samej. Ani sociálny a ekonomický dopad na uvoľnených zamestnancov po
podaní výpovede dohody, nezakladá požiadavku bezodkladnej úpravy pomerov, nakoľko navrhovateľ
uviedol, že uvoľnení zamestnanci budú opätovne zaradení na vykonávanie pracovnej činnosti u
žalovaného s účinnosťou od 01.08.2019, teda nezostanú bez príjmu. Žalovanému nárok na náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko i napriek úspechu v tomto štádiu konania mu preukázateľné výdavky

spojené s návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia nevznikli.

2. Proti uzneseniu okresného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie navrhovateľ. Prvostupňovému
súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že Dohoda o uvoľnení, poskytnutí času na
činnosť odborovej organizácie a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení uzatvorená 31.10.2017

medzi navrhovateľom a odporcom ako Dodatok č. 5 ku Kolektívnej zmluve na roky 2015-2019, je
dôležitý prvok sociálneho zmieru a jej nedodržiavanie vždy spôsobuje jeho ohrozenie. V tejto súvislosti
poukazoval na § 1 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov.
Prvostupňovým súdom prezentované subsidiárne riešenia prostredníctvom § 240 ods. 3 a 5 Zákonníka
práce považoval na nepoužiteľné, nakoľko právna úprava podľa § 240 ods. 3 ZP sa uplatní len v prípade,

ak neexistuje medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov dohoda o poskytovaní pracovného
voľna členom odborového orgánu či členom zamestnaneckej rady. Ak takáto dohoda existuje, platí
prioritne táto. V danom prípade z dôvodu osvedčenej existencie takejto dohody podľa § 136 ods.
3, ktorá je obligatórnou súčasťou kolektívnej zmluvy, nie je možné uplatniť § 240 ods. 3 Zákonníka
práce. Poukázal na ustanovenie § 231 ods. 1 Zákonníka práce a skutočnosť, že navrhovateľ osvedčil

dôvodnosť a trvanie nároku z kolektívnej zmluvy, a teda nie je možné od neho vyžadovať, aby sa
spravoval zákonnými ustanoveniami, ktoré sa nemôžu uplatniť. Dohoda medzi príslušným odborovým
orgánom a zamestnávateľom o uvoľnení zamestnanca je obligatórnou súčasťou kolektívnej zmluvy a
týka sa dlhodobého uvoľnenia zamestnanca na výkon funkcie v odborovom orgáne u zamestnávateľa
(§ 136 ods. 3 Zákonníka práce), kým poskytnutie pracovného voľna s náhradou mzdy sa týka činnosti

odborovejorganizácieačlenaodborovejorganizácie(§240ods.3Zákonníkapráce).Dohodaouvoľnení
zamestnancov sa týka uvoľnenia na výkon funkcie v odborovom orgáne, kým poskytnutie pracovného
voľna s náhradou mzdy sa týka činnosti akéhokoľvek člena odborovej organizácie v rámci činnosti
odborovej organizácie. Súd nemôže od navrhovateľa vyžadovať, aby využíval zákonné inštitúty, ktoré
oprávnený využívať nie je. Ustanovenia § 240 ods. 3 a 5 Zákonníka práce môže využívať len v prípade,

ak nemá poskytnutý vyšší štandard v kolektívnej zmluve. Ak by navrhovateľ pristúpil na takéto
nezákonné použitie § 240 ods. 3 Zákonníka práce, dosiahol by síce minimalistické financovanie svojej
činnosti prostredníctvom pracovného voľna s náhradou mzdy pre členov odborovej organizácie na jej
činnosť, avšak nešlo by o príspevok na činnosť odborovej organizácie, ale o neoprávnené platby pre
členov odborovej organizácie. Zaradenie uvoľnených zamestnancov do aktívnej činnosti by totiž bolo

porušením neplatne vypovedanej dohody o uvoľnení, poskytnutí času na činnosť odborovej organizácie
a jej materiálnom a organizačnom zabezpečení. Prvostupňový súd vyvracia naliehavosť neodkladnej
úpravy pomerov poukazom na stav, ktorý by legalizoval neplatnú výpoveď dohody, pričom ustanovenie
§ 240 ods. 5 ZP by bolo možné použiť iba v tom prípade, ak by táto dohoda neexistovala. Pokiaľ
ide o požiadavku o ohraničení času trvania neodkladného opatrenia, poukázal na ustanovenie § 330

CSP, podľa ktorého je vecou súdu, aby určil, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas.
Ani v dohode stanovený termín jej účinnosti do 30.11.2020 nemusí byť konečný, pretože v časti G,
bod 7 je uvedené, že ak žiadna zo zmluvných strán písomne neoznámi druhej zmluvnej strane vôľu
skončiť dohodu do 30. novembra 2020, platnosť tejto dohody sa automaticky predlžuje o ďalšie štyriroky. Za neozrejmenú považoval potrebu súdu zaoberať sa vyriešením otázky uvoľnenia zamestnancov
na činnosť navrhovateľa, nechápal, prečo by otázka uvoľnenia zamestnancom mala byť predmetom
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a najmä ako by vôbec taký petit vyzeral. Taktiež, pokiaľ

súdpoukazovalnaneaktívnosťnavrhovateľa,uviedol,žeažod1.8.2019vznikolnelegálnystavzostrany
odporcu a podstatným je, či dôvody naliehavosti trvajú v čase vydania neodkladného opatrenia, nie
to, či už trvali pred jeho vydaním. Vytýkal, že súd sa vôbec nevyjadril k otázke osvedčenia nárokov
podľa dohody a bez toho, aby mal vyriešenú túto otázku, pristúpil k skúmaniu potreby bezodkladnej
úpravy pomerov. Osvedčoval pre navrhovateľa nepoužiteľné nároky podľa Zákonníka práce (§ 240

ods. 3 a 5 ZP), ktoré však ochranu prostredníctvom neodkladného opatrenia nevyžadujú, pretože
sú založené na opätovnom zaradení dlhodobo uvoľnených zamestnancov na vykonávanie pracovnej
činnosti u odporcu. Zastal názor, že v danom prípade možno hovoriť až o odmietnutí spravodlivosti
riešiť neodkladné opatrenie podľa právneho základu osvedčovaného navrhovateľom zo strany súdu,
nakoľko pokiaľ sa súd nevyjadrí k podstatnej otázke konania, ktorou je predložený právny základ
konania, osvedčenie dôvodnosti a trvania nároku, ktorému navrhovateľ žiada poskytnúť ochranu,

ide o zásadnú vadu rozhodnutia zasahujúcu až do základného práva na súdne konania podľa § 46
Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. To, že uvoľnení zamestnanci nezostanú bez príjmu od 1.8.2019, pretože
zamestnávateľ ich opätovne zaradí na vykonávanie pracovnej činnosti, je argument prvostupňového
súdu, ktorý legalizuje nelegálne poskytovanie mzdy na základe nelegálneho nastúpenia do práce

u zamestnávateľa, ktorý je dlhodobo uvoľnený podľa § 136 ods. 3 ZP bez náhrady mzdy. Príjem
takejto mzdy by bol bezdôvodným obohatením uvoľneného zamestnanca. Na základe uvedeného
žiadal, aby odvolací súd zmenil uznesenie okresného súdu a odporcovi uložil poskytnúť navrhovateľovi
13.656,16 € za kalendárny mesiac počnúc čiastkou za august 2019 najneskôr do 10. dňa nasledujúceho
kalendárneho mesiaca ako aj čiastku 1.600 € za kalendárny rok najneskôr do 10.1. príslušného

kalendárneho roka.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa sa v plnom rozsahu stotožnil s výrokom uznesenia
okresného súdu a žiadal, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu ako správne potvrdil. Uviedol,
že súd prvej inštancie v napadnutom uznesení riadne zdôvodnil, prečo je návrh neopodstatnený.

Navrhovateľ nepreukázal, akým spôsobom by bol bez nariadenia neodkladného opatrenia dotknutý
výkon práv odborového orgánu alebo jeho sídlo. Len všeobecné tvrdenia navrhovateľa v návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia, ako i v odvolaní o znížení štandardu, ktorý bol dlhodobo v
dohode o uvoľnení garantovaný v porovnaní so zákonnou úpravou a o ohrození fungovania odborového
orgánu neosvedčujú potrebu bezodkladnej úpravy pomerov prostredníctvom ingerencie súdu formou

nariadenia neodkladného opatrenia. Ku konštatovaniu navrhovateľa o znížení štandardu odporca
uviedol, že práve naopak, podľa § 240 ods. 3 Zákonníka práce má odborový orgán k dispozícii vyšší
počet hodín pracovného voľna v porovnaní s dohodou o uvoľnení. Navrhovateľ žiadnym spôsobom
nepreukázal, či nemá aj iné príjmy, napríklad v podobe členských príspevkov, ktoré zabezpečujú
fungovanie navrhovateľa pri výkone práv zástupcov zamestnancov. Znížený štandard sa taktiež netýka

priestorov, keďže odporca na obdobie po skončení dohody o uvoľnení určil vhodnú miestnosť podľa §
240 ods. 5 Zákonníka práce vo svojom areáli, čo je podľa neho vyšší štandard, ako náhrada nákladov na
sídlo mimo areálu odporcu. Neopodstatnenosť návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia považoval
za preukázanú aj tým, že ku dňu podania vyjadrenia uplynulo 82 dní odo dňa podania návrhu na
nariadenie neodkladného opatrenia a zatiaľ nemá žiadne indície, že by fungovanie navrhovateľa

bolo bez nariadenia neodkladného opatrenia ohrozené, keďže v celom rozsahu v danom období
vykonával a vykonáva svoje práva. Od 1.8.2019 zástupcovia navrhovateľa vstupovali a vstupujú na
pracoviská odporcu za účelom zastupovania zamestnancov pri skončeniach pracovných pomerov alebo
na účely výkonu kontrolnej činnosti, pričom súd správne poukázal i na pasivitu navrhovateľa, ktorý pokiaľ
považovalzataknevyhnutnéupraviťpomery,ničmunebrániloriešiťotázkutrvaniadohodyouvoľneníuž

po podaní výpovede zo strany odporcu (apríl 2019), nakoľko právne účinky nastali doručením výpovede.
Naopak, odporca bol iniciatívny a sám pripravil podklady pre ďalšie pokračovanie (po technickej aj
administratívnej stránke) pôsobenia navrhovateľa vo svojich priestoroch vo vzťahu k uplatneniu § 240
ods. 3 a 5 Zákonníka práce. Dňa 19.7.2019 doručil navrhovateľovi podmienky pôsobenia odborovej
organizácie so zreteľom na všetky uvedené zákonné povinnosti zamestnávateľa tak, aby ani

na jeden deň nezostal navrhovateľ alebo zamestnanci, ktorí vykonávajú funkciu v odborovom orgáne,
nezabezpečení bez hmotného a materiálneho zabezpečenia. Základným argumentom navrhovateľa pre
svoj tvrdený nárok je jeho presvedčenie o tom, že dohoda o uvoľnení naďalej trvá, hoci súčasťou
dohody o uvoľnení bolo aj právo oboch strán predčasne skončiť jej trvanie doručením výpovedebez udania dôvodu. Odporca doručil navrhovateľovi výpoveď 18.4.2019, v dôsledku čoho sa ku dňu
31.7.2019 trvanie dohody skončilo. V celom rozsahu poprel tvrdenia, ktorými navrhovateľ v odvolaní
opakovane navodil dojem trvania dohody o uvoľnení, nakoľko z ničoho nie je zrejmé, z čoho by

mala vyplývať tvrdená osvedčenosť existencie dohody alebo osvedčenosť neplatnosti výpovede.
Mal za to, že navrhovateľ neuviedol žiadne relevantné argumenty, pre ktoré by výpoveď dohody o
uvoľnení mala byť neplatná a dohoda by mala naďalej trvať. Uviedol, že dohoda nebola uzatvorená
ako výsledok kolektívneho vyjednávania, respektíve proces jej uzatvorenia sa neriadil pravidlami, ktoré
upravuje zákon o kolektívnom vyjednávaní v platnom znení. Dohoda o uvoľnení sa jednoducho len

pripojilaakoprílohakukolektívnejzmluve.Poukázalnarozporuplnosťvyjadrenianavrhovateľakaplikácii
ustanovenia § 330 CSP. Pokiaľ i navrhovateľ vytkol súdu skúmanie opodstatnenosti nárokov z dohody
o uvoľnení, podstatnou otázkou konania o nariadení neodkladného opatrenia je, či navrhovateľ osvedčil
alebo neosvedčil potrebu bezodkladnej úpravy pomerov, pričom v tejto súvislosti sa odporca stotožnil
so závermi súdu. Za neodôvodnenú považoval argumentáciu navrhovateľa uvedenú v odvolaní o tom,
že zaradením uvoľnených zamestnancov do práce by sa legalizovalo nelegálne poskytovanie mzdy na

základe nelegálneho nastúpenia do práce, nakoľko počas trvania konania o trvaní dohody o uvoľnení, by
predsa zamestnanec vykonával prácu, prípadne by čerpal pracovné voľno na výkon činnosti odborovej
organizácie, za čo by mu odporca poskytoval mzdu, respektíve náhradu mzdy. Ďalej zastal názor, že
nariadením neodkladného opatrenia by bol porušený princíp proporcionality, nakoľko právne účinky
neodkladného opatrenia by povinnú osobu obmedzili neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný

rozsah. Zastal názor, že stav, ktorý sa navrhovateľ snaží dosiahnuť nariadením neodkladného opatrenia,
je možné dosiahnuť aj využívaním príslušných inštitútov Zákonníka práce, ktoré sa týkajú pracovného
voľna členov odborového orgánu a zabezpečenia priestorov tak, ako to zdôvodnil súd prvej inštancie.
Naviac, nariadením neodkladného opatrenia by bolo ohrozené právo odporcu vymôcť od navrhovateľa
bezdôvodné obohatenie, ktoré mu na základe neodkladného opatrenia vznikne, pokiaľ by v konaní o

návrhu vo veci samej bol navrhovateľ neúspešný. V prílohe vyjadrenia doručil Stanovisko Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 2.9.2019, Podmienky pôsobenia odborovej organizácie, ako
i Oznámenie navrhovateľa o vstupe na pracoviská zo dňa 13.8.2019.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní

a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 CSP a contrario odvolaním napadnuté uznesenie prvoinštančného súdu ako správne postupom
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

5. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd na základe skutočností

tak, ako boli navrhovateľom tvrdené a osvedčené v štádiu nariadenia neodkladného opatrenia dospel k
správnemu právnemu záveru, pokiaľ jeho návrh na nariadenie neodkladného opatrenia ako nedôvodný
zamietol. Vzhľadom na to, že sa navrhovateľ v konaní domáhal nariadenia neodkladného opatrenia,
správne prvoinštančný súd v prvom rade skúmal, či sú splnené zákonné podmienky pre použitie
tohto procesného inštitútu a teda, či v danom prípade nenariadením neodkladného opatrenia hrozí

navrhovateľovi vznik bezprostrednej ujmy alebo inej škody, resp. či je výkon jeho práv v exekúcii
ohrozený a teda, či bez okamžitého zásahu súdu nastane tak nezvratný stav, že navrhovateľ už nebude
môcť v budúcnosti svoje práva vo vzťahu k odporcovi nielen uplatniť, ale i vymôcť, respektíve inak
uspokojiť.

6. Pokiaľ i navrhovateľ v podanom odvolaní poukazoval na to, že súd bol povinný v prvom rade
skúmať osvedčenie danosti nároku navrhovateľa vo vzťahu k odporcovi, odvolací súd považuje za
potrebné uviesť, že túto podmienku nariadenia neodkladného opatrenia súd skúma až po tom, ako ustáli,
že je, existuje bezprostredne hroziaca ujma a teda zásah súdu do právnych pomerov účastníkov je
nevyhnutný. Uvedené navrhovateľ nielen v konaní pred prvoinštančným súdom, ale ani odvolaciemu

súdu na podklade podaného odvolania neosvedčil, nakoľko práva navrhovateľa i bez nariadenia
neodkladného opatrenia sú garantované zákonom ako na to podrobne poukázal prvoinštančný súd.

7. Je potrebné zdôrazniť, že v štádiu nariadenia neodkladného opatrenia súd neskúma ani nemôže
ustáliť danosť a existenciu nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Skúma iba to, či takýto nárok je s

najvyššou mierou pravdepodobnosti osvedčený. Správne preto ani v predmetnej veci prvoinštančný súd
na podklade tvrdení navrhovateľa neskúmal a nezaoberal sa existenciou a danosťou nároku tvrdeného
navrhovateľom, nakoľko by prekročil svoje oprávnenia a namiesto osvedčenia pravdepodobnosti nárokuby riešil bez vykonania dokazovania otázku, ktorou sa môže súd zaoberať iba a až v konaní o veci samej
na podklade riadne vykonaného dokazovania.

8. Za nie bez významu odvolací súd k petitu navrhovaného neodkladného opatrenia považoval za
potrebné uviesť, že navrhovateľ sa svojich práv domáha do budúcna, a to i napriek tomu, že súd
môže priznať iba neuspokojené nároky, ktoré sú dané a ktorých splatnosť už v minulosti nastala. Do
budúcna môže súd priznať iba také dávky, ktoré ako budúce umožňuje priznať zákon (napríklad výživné)
a u ktorých povinnosť plniť nie je závislá na existencii skutočností, ktoré sú predpokladom vzniku

priznávaného nároku (napríklad trvanie dohody o uvoľnení), (§ 217 ods. 2 CSP). Pokiaľ navrhovateľ
nielenže nepreukázal, že splatnosť ním v neodkladnom opatrení uplatnených nárokov nastala a napriek
tomu mu ich odporca neuspokojil, ale ani to, že bez nariadenia neodkladného opatrenia budúci
výkon prípadného pozitívneho rozhodnutia súdu bude v exekúcii ohrozený, nemohol súd odporcovi
navrhovateľom požadovanú povinnosť uložiť.

9. I z týchto dôvodov potom odvolací súd inak sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany
prvoinštančného súdu, rozhodnutie prvoinštančného súdu ako správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
potvrdil.

10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)