Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. október 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/91/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117219895
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8117219895.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka, v právnej veci žalobkyne W. X., I.. XX.XX.XXXX, Z. J.
XXXX/XX,B.,zastúpenejJUDr.PetromVachanom,advokátomsosídlomvŽiline,PavlaMudroňa1191/5
proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, zastúpenému
Advokátskou kanceláriou GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, o určenie,
že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 3.4.2019 č.k. 15Csp/208/2017 - 54 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobkyni vo vzťahu k žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že hotovostný úver poskytnutý na základe zmluvy
o hotovostnom úvere a zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 4.9.2014 je bezúročný
a bez poplatkov a nárok na náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.

2. Súd prvej inštancie predovšetkým zdôraznil, že na strane žalobkyne existuje naliehavý právny záujem
na určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného spotrebiteľského úveru podľa § 137 písm.

c) CSP, ako aj v zmysle predpokladov § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.. Zdôraznil, že jednou z
obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010
aj uvedenie RPMN, celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť s uvedením všetkých predpokladov
použitých na výpočet tejto RPMN. Ak zmluva o spotrebiteľskom úvere tieto náležitosti neobsahuje,
podľa § 11 ods. 1 písm. a) tohto zákona sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej
inštancie zistil, že v predmetných zmluvách o spotrebiteľskom a revolvingovom úvere takýto údaj chýba,
v dôsledku čoho je potrebné predmetné úvery podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.

považovať za bezúročné a bez poplatkov. Zároveň v zmluve o poskytnutí hotovostného úveru chýba
podľa zistení súdu prvej inštancie aj údaj o konečnej splatnosti úveru. Podľa § 9 ods. 2 písm. f)
citovaného zákona je tento údaj obligatórnou náležitosťou zmluvy, musí byť v zmluve výslovne uvedený
a nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí, napr. z počtu splátok úveru. Počet a výška
splátok úveru je samostatnou zmluvnou náležitosťou, ktorú súčasne nemožno stotožňovať s chýbajúcim
údajom o konečnej splatnosti úveru. Súd prvej inštancie preto žalobe vyhovel a o trovách konania strán
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie
zmeniť tak, aby žaloba bola zamietnutá, alternatívne navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Nesúhlasí s argumentáciou prvoinštančného súdu v tom zmysle, žev zmluve o hotovostnom úvere chýba uvedenie doby trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti
úveru. Doba trvania je stanovená počtom splátok - 36 mesačných splátok. Z tohto údaju musí byť aj
priemernému spotrebiteľovi s ukončeným základným vzdelaním nepochybne zrejmé a jasné, že zmluva

bude trvať 36 mesiacov, a teda 3 roky. Doba trvania je teda jednoznačne stanovená. V zmluve je
uvedená splatnosť prvej splátky, úver bol poskytnutý v septembri 2014, prvá splátka bola splatná v
októbri 2014 a posledná v septembri 2017. Z dátumu konečnej splatnosti uvedenej v úverovej zmluve
je žalobcovi tiež jednoznačne zrejmé, kedy nastane konečná splatnosť úveru, preto má žalovaný za
to, že uvedená náležitosť úverovej zmluvy je splnená podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010

Z.z.. Keďže zákon o spotrebiteľských úveroch nemá vlastnú špeciálnu úpravu počítania času, platia
všeobecné pravidlá počítania času uvedené v § 122 Občianskeho zákonníka. Žalovaný ďalej uvádza,
že výška RPMN je v úverovej zmluve uvedená korektne spolu s predpokladmi pre jej výpočet, ktoré
sú uvedené priamo v úverovej zmluve. Žalovaný uvádza, že z popisu jednotlivých položiek vzorca je
zrejmé, že pri výpočte RPMN zohráva dôležitú úlohu aj presný dátum, kedy došlo k prvému čerpaniu
finančných prostriedkov. Klient bol pred podpisom úverovej zmluvy presne informovaný o všetkých

položkách, ktoré vstupujú do vzorca na výpočet RPMN a sú uvedené aj priamo v úverovej zmluve.
Taktiež je v zmluve uvedené, že RPMN bola vypočítaná na základe údajov platných v čase uzavretia
tejto zmluvy, teda má sa za to, že úver bol v prípade výplaty v hotovosti poskytnutý v deň podpisu zmluvy
a v prípade výplaty na bankový účet klienta tretí deň po dni jej podpisu. Žalovaný považuje tak údaj o
RPMN, ako aj o predpokladoch jeho výpočtu v úverovej zmluve, za uvedené korektne a v súlade so

zákonným ustanovením. Zároveň upriamuje pozornosť na to, že žalobkyňa z poskytnutého úverového
rámca nečerpala, preto nie je preukázaný žiaden naliehavý právny záujem na určení bezúročnosti a
bezpoplatkovosti zmluvy. Na základe týchto dôvodov navrhol žalovaný podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení zo dňa 12.6.2019 navrhla rozsudok potvrdiť ako vecne správny,

stotožňuje sa so závermi súdu prvej inštancie a uplatnila si právo na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného opodstatnené nie je.

6.Jepotrebnékonštatovať,žesúdprvejinštancievovecivdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazo
zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa

na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré odkazuje.

7. Ako je zrejmé z obsahu spisu, strany sporu uzatvorili dňa 4.9.2014 formulárovú zmluvu o hotovostnom
a revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX v súvislosti s poskytnutím bezúčelového hotovostného úveru

vo výške 1.000,- eur, mesačná splátka predstavovala 41,13 eur, počet splátok 36, ročná úroková sadzba
je uvedená rozsahom 26,84 %, RPMN 30,8 %, priemerná hodnota RPMN 44,06 %. Termín splatnosti
splátok úveru je uvedený vždy k 15.dňu kalendárneho mesiaca, celková čiastka splatná spotrebiteľom
je daná sumou 1.480,68 eur a lehota splatnosti je stanovená počtom 36 mesiacov po poskytnutí úveru.
Súčasťou tejto zmluvy bola aj zmluva o revolvingovom úvere s uvedením výšky kreditného limitu 500,-

eur, RPMN 43,40 eur, ročnej úrokovej sadzby 26,28 %, priemernej hodnoty 24,36 % a termín splatnosti
splátky bol stanovený vždy k 20.dňu v tom - ktorom mesiaci.

8. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 9 ods. 2
písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy vyžadujúce v zmluve

o spotrebiteľskom úvere uvádzať dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru. Nesplnenie tejto povinnosti malo za následok, že úver sa v súlade s
ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považoval
za bezúročný a bez poplatkov.

9. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že členské štáty pri
implementáciismernicenesmelizachovaťanizaviesťvosvojomvnútroštátnompráveustanovenia,ktoré
sa od ustanovení smernice odchyľujú.10. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem

a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie,
pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť
národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu ,
kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba

členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho

dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená

jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektami. Je logické, že ak si

členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.

11. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom

úvere obsahovať termín konečnej splatnosti úveru je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú
harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona
povinnosťtzv.úplnejharmonizácieporušila.To,žeSúdnydvorEurópskejúnievoveciC-42/2015potvrdil,
že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto

konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika teda nesprávne
transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.

12. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluva musí obsahovať
„dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet
žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie
tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje

požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica.
Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“
pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.

13. Za správny je potrebné ďalej považovať aj záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého zmluva

neobsahuje údaj spočívajúci v uvedení všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN. Podľa
§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť vypočítané na
základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady

použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

14.Akzákonvyžadujevzmluveospotrebiteľskomúvereuvádzaťvšetkypredpokladypoužiténavýpočet
RPMN je nepochybné, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť aj matematický výpočet,na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Je nemysliteľné od spotrebiteľa očakávať, aby
lennazákladeúdajaoročnejpercentuálnejmierenákladovuvedenejvzmluve,moholposúdiťsprávnosť
tejto náležitosti zmluvy. Týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu

splátok, uvedenie výšky úrokov, nákladov na poistenie a prípadných poplatkov. Ak tieto údaje chýbajú,
nie je tak uvedené, aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN a aj z tohto dôvodu je potrebné
považovať poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov, na čo správnym spôsobom poukázal aj súd
prvej inštancie (do pozornosti napr. rozsudok KS Prešov sp. zn. 13Co/22/2017, 7Co/175/2018).

15. Odvolací súd ďalej v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že na strane žalobkyne je daný
naliehavý právny záujem domáhať sa žiadaného určenia. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne
postavenie nebolo spochybňované trvajúcou existenciou problematickej zmluvy v právnom vzťahu k
dodávateľovi. Spotrebiteľ má vždy naliehavý právny záujem na určení bezúročnosti a bezpoplatkovsti
úveru. Práve žalobkyňa a jej majetková sféra je v ohrození, a preto žalobkyňa v postavení spotrebiteľa
má zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami a nekalými obchodnými praktikami

v spotrebiteľských zmluvách, vyplývajúci z ust. § 3 zákona č. 250/2007 Z.z.. Pre žalobkyňu je záver
o určení bezúročnosti a bezpoplatkovosti spornej zmluvy z hľadiska právnej istoty dôležitou právnou
otázkou, ktorá má súvis aj s možnosťou domáhať sa iných práv z jej strany, napr. postupom podľa § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 387 CSP.

16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 CSP.
Žalobkyni ako úspešnej účastníčke odvolacieho konania bola priznaná náhrada vzniknutých trov vo
vzťahu k žalovanému v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).