Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. október 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/116/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114221453
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114221453.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v spore žalobcu C. L., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Š. XX, XXX XX F., právne zastúpený JUDr. Lubomírom Müllerom, euroadvokátom, so sídlom
Symfonická 1496/9, 158 00 Praha 5, Česká republika, proti žalovanej Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivostiSR,sosídlomŽupnénámestie13,81311Bratislava,vkonaníozaplateniezadosťučinenia
za nezákonné väznenie vo výške 48 000 €, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 9C/189/2014-122 zo dňa 17.3.2016 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcovi. O výške tejto
náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobca nemá právo na
náhradu trov konania a že je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 58,03 eur do
3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Prvoinštančný súd vychádzal zo žaloby, podľa ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy
vo výške 48.000 eur z dôvodu, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice zo dňa 22.12.1995

sp. zn. 1T 62/59 v znení uznesenia Vyššieho vojenského súdu Trenčín zo dňa 22.1.1960 sp. zn. To 1/60
bol uznaný vinný z trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa § 265 ods. 1 Trestného
zákona č. 86/1950 Zb. a bol odsúdený na trest odňatia slobody na 2 roky nepodmienečne.
Žalobca v žalobe uviedol, že uplatnený nárok odvodzuje od rozsudku Vojenského obvodového súdu
Prešov zo dňa 7.12.1960 sp. zn. 1T 26/60, kde bol uznaný vinným trestným činom nenastúpenia služby
v brannej moci podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona č. 86/1950 Zb. a bol za to odsúdený na trest odňatia
slobody v trvaní 4 roky nepodmienečne a k strate čestných práv občianskych.

Na základe rozsudku z roku 1959 bol žalobca vo výkone trestu odňatia slobody od 8.2.1960 do
10.5.1960, kedy bol podmienečne prepustený na amnestiu. Výkon trestu, vrátane väzby podľa rozsudku
z roku 1960 prebehol od 14.11.1960 do 13.11.1964 a potom od 14.11.1964 do 14.8.1966 bol vykonaný
zvyšok trestu podľa rozsudku z roku 1959. Teba oba tresty boli vykonané v celom rozsahu.
Následne uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.6.1991 sp. zn. 3Rtv 13/91 bol
podľa § 14 ods. 1 písm. f/ zákona č. 119/1990 Zb. zrušený výrok o treste v rozsudku Vojenského
obvodového súdu Košice zo dňa 22.12.1959 sp. zn. 1T 62/59 a rovnako tak boli zrušené aj všetky

obsahovo nadväzujúce rozhodnutia, pokiaľ vzhľadom k zmenu, ku ktorej došlo, stratili svoj podklad.
Uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.6.1991 sp. zn. 3Rtv 41/91 bol podľa § 14
ods. 1 písm. f/ zákona č. 119/1990 Zb. zrušený vo výroku o treste aj rozsudok Vojenského obvodovéhosúdu Prešov zo dňa 7.12.1960 sp. zn. 1T 26/60 a boli zrušené všetky obsahovo nadväzujúce
rozhodnutia, pokiaľ vzhľadom k zmene, ku ktorej došlo, stratili svoj podklad.
Následne rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 13.6.1991 sp. zn. 3Rtv 13/91 bol

žalobca odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov nepodmienečne.
Žalobca požiadal o odškodnenie Ministerstvo spravodlivosti SR, pričom jeho žiadosť o odškodnenie bola
posúdená tak, že vo vzťahu k rozsudku z roku 1959 vzhľadom na to, že bol mu uložený úhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 16 mesiacov, pripadla alikvotná časť 8 mesiacov a za vykonaný trest v tomto
období bol odškodnený po odpočítaní alikvotnej čiastky za obdobie 8 mesiacov.

Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 11.9.2012 sp. zn. 4Nt 13/2012 bol rozsudok z roku 1960
zrušený, rovnako, ako všetky nadväzujúce rozhodnutia, pričom uznesením Okresného súdu Prešov zo
dňa 29.11.2012 sp. zn. 41T 109/2012 bolo trestné stíhanie žalobcu vo veci z roku 1960 zastavené pre
neprípustnosť.
Žalobcapožiadaloodškodnenievzhľadomkúplnejrehabilitáciizaodsúdenievroku1960dňa25.2.2013,
žalovaná čiastočne jeho návrhu vyhovela, avšak žalovaná mu nepriznala odškodnenie v rozsahu

nemajetkovej ujmy, ktorej sa v tomto konaní domáha.
Žalovaný si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za 6 rokov z dôvodu, že vo veku, ktorý mal v
tom čase, a vzhľadom na to, že bol úplne očistený spod obžalôb až v roku 2012 a 2013, mu patrí náhrada
na nemajetkovú ujmu vo výške po 1000 eur za 48 mesiacov, ktoré bol vo výkone trestu odňatia slobody.
V priebehu prvoinštančného konania žalovaná so žalobou nesúhlasila.

Prvoinštančnýsúdskutkovýstavzistilzhodnetak,akohopopísalžalobcavsvojejžalobeapokiaľsatýka
právneho posúdenia veci, vychádzal z toho, že nárok žalobcu nie je možné posúdiť a priznať mu plnenie
voči žalovanej podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to ani podľa čl. 5 ods.
5 Dohovoru, pretože odškodnenie nie je možné priznať, pokiaľ k nezákonnému obmedzeniu osobnej
slobody došlo pred 18.5.1992, keď dohovor nadobudol účinnosť. Prvoinštančný súd poukázal na bohatú

judikatúru, najmä Ústavného súdu ČR, kde tento názor podporil stanoviskom Pléna Ústavného súdu
ČR sp. zn. Pl.ÚS-st.39/14.
Prvoinštančný súd vyhovujúce rozsudky českých a slovenských všeobecných súdov vo vzťahu k
presvedčivým argumentom v stanovisku Pléna Ústavného súdu ČR považoval za argumentačne nie
v súlade s týmto stanoviskom. Stotožnil sa s obsahom tohto stanoviska, stanovisko Pléna Ústavného

súdu ČR pred závermi všeobecných súdov preferoval ako stanovisko najvyššej súdnej autority Českej
republiky. Keďže totožná právna úprava pre rozhodnutia o uplatnených nárokoch platila aj pre územie
Slovenskej republiky a aj pre územie Českej republiky a chýba obdobný jednoznačný názor najvyšších
súdnych autorít na Slovensku.
Pokiaľ sa žalobca domáhal odškodnenia na základe čl. 36 ods. 1, 3 a čl. 10 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd, prvoinštančný súd skonštatoval, že citované zákonné ustanovenia žiadne priame právo
na náhradu za nezákonné väznenie nepriznávajú. Podľa Listiny nie je možné priznať priamo finančnú
náhradu, tejto je potrebné domáhať sa iba spôsobom a v rozsahu ustanovených zákonom. Žiaden
platný právny predpis (zákon) účinný a platný na území Slovenskej republiky požadované odškodnenie
žalobcovi však neumožňuje priznať.

Ďalej prvoinštančný súd skúmal prípadnú možnú aplikáciu zákona o súdnej rehabilitácii č. 119/1990
Zb. Skonštatoval, že nárok žalobcu na odškodnenie tak, ako bol uplatnený v tomto konaní, a ako ho
sám žalobca charakterizoval rozhodnými skutkovými okolnosťami, nie je nárokom na zadosťučinenie
a náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Tým, ako žalobca kvalifikoval po
právnejstránkeuplatnenýnárok,súdniejeviazaný.Pokiaľsatýkaaplikáciezákonaosúdnejrehabilitácii

v tomto konaní, tento zákon má vo vzťahu k Občianskemu zákonníku a k zákonu č. 58/1969 Zb. povahu
normy špeciálnej k norme všeobecnej. Jeho aplikácia má prednostné právo pred všeobecnými normami.
Znamená to, že pre osoby, ktoré podľa uvedených zákonov sú osobami oprávnenými žiadať náhradu,
platí pre uplatňovanie a uspokojovanie nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom osobitná právna úprava,
a to bez ohľadu na to, ktorý predpis je pre nich výhodnejší. V prípadoch, na ktoré dopadá reštitučný

zákon, sa teda nemožno proti štátu domáhať uspokojenia iných, či ďalších nárokov, než tých, ktoré tieto
špeciálne zákony upravujú, a to za podmienok a spôsobmi ustanovenými týmito osobitnými predpismi.
Nárok na náhradu za morálnu a citovú ujmu nie je daný ani odkazom § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990
Zb. na zákon č. 58/1969 Zb., ktorého zákonné ustanovenie § 20 odkazuje na Občiansky zákonník, ktorý
Občiansky zákonník v ust. § 13 upravuje náhradu za nemateriálnu ujmu. Pokiaľ by bol aplikovaný § 20

zákona č. 58/1969 Zb., na ktorý by odkazovalo ust. § 24 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb., neznamenalo
by to, že by sa hmotnoprávne nároky na odškodnenie osoby rehabilitovanej riadili zákonom z roku 1969
Zb., a teda ani Občianskym zákonníkom, ale zákonom č. 58/1969 Zb. sa riadi postup pri uplatnení
nároku oprávnenej osoby, ak je nárok založený na základe ust. § 23, § 26 a § 27 zákona č. 119/1990Zb. Nárok osoby rehabilitovanej podľa zákona č. 199/1990 Zb. na odškodnenie za morálnu a citovú
ujmu spôsobenú väznením nemá v zákone č. 119/1990 Zb. oporu a vznik nároku nemožno vyvodzovať
z Občianskeho zákonníka, pretože ten, rovnako ako zákon č. 58/1969 Zb., je vo vzťahu k zákonu č.

119/1990 Zb. predpisom všeobecným. Uplatní sa teda medzi nimi pravidlo lex specialis derogat legi
generali. Podporné použitie ustanovenia Občianskeho zákonníka podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb.
potom dopadá na právne vzťahy týmto zákonom upravené, a to iba za predpokladu, že zákon č. 58/1969
Zb. neobsahuje ich vlastnú právnu úpravu. Prvoinštančný súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 23Cdo/789/2003.

Preto dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť z dôvodu nedostatku práva na odškodnenie
daného prípadu v platných hmotnoprávnych normách.
Prvoinštančný súd vyhodnotil naviac aj okolnosť čiastočnej preklúzie uplatneného nároku podľa § 24
ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., keď nárok žalobcu, ktorý žiadal odškodnenie za 48 mesiacov odňatia
slobody rozsudkom z roku 1960, tak už rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. 3Rtv
13/91, ktorý sa stal právoplatným dňa 13.6.1991 došlo k zníženiu trestu odňatia slobody úhrnne na 16

mesiacov (8 mesiacov vo vzťahu k odsúdeniu z roku 1959 a 8 mesiacov vo vzťahu k odsúdeniu z roku
1960). Dňom 14.6.1991 žalobca mohol žiadať o odškodnenie za 40 mesiacov vykonaného trestu odňatia
slobody.
Keďže prvoinštančný súd bol viazaný pokynmi odvolacieho súdu, kde odvolací súd nariadil
prvoinštančnému súdu vyhodnotiť možnú aplikáciu všeobecných predpisov na daný právny vzťah

(uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 17Co/128/2015 zo dňa 12.11.2015), prvoinštančný súd
skonštatoval, že na daný právny vzťah nie je možné použiť aktuálny predpis, a to zákon č. 543/2003
Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tento zákon totiž v svojich
prechodných ustanoveniach presne určuje, že sa vzťahuje iba na rozhodnutia alebo nesprávny úradný
postup po 1.4.2004.

Ďalej prvoinštančný súd skúmal možnú aplikáciu zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, ktorý zákon opäť na daný právny vzťah nie je možné použiť.
Vzťahujesalennaškoduspôsobenúrozhodnutiami,alebonesprávnymúradnýmpostupompo1.7.1969.
Prvoinštančný súd pritom poukázal na skutkové tvrdenia žalobcu v žalobe, ktoré sú pre neho záväzné
a na skutočnosť, že žalobcovi bol v rámci súdnej rehabilitácie len zmenený výrok o treste, nebol však

na základe zníženého výroku o treste nikdy vo výkone trestu a žalobca nikdy v žalobe netvrdil, že týmto
rozsudkom mu bola spôsobená nemajetková ujma.
Ďalej prvoinštančný súd skúmal možnú aplikáciu Trestného poriadku, a to zákona č. 64/1956 Zb. keď
zistil, že tento procesný predpis na prejednávanú vec je neaplikovateľný. Taktiež nie je aplikovateľné aj
ust.§372a§374a§385Trestnéhoporiadkuatozákonač.141/1961Zb.,ktorývšakvýslovneumožňuje

priznať iba majetkovú škodu. Majetková škoda nie je totožná s nemajetkovou ujmou vyčíslenou v
peniazoch, a preto uplatnený nárok žalobcu nie je dôvodný.
Aplikovať medzinárodný pakt o občianskych a politických právach nie je možné vzhľadom na to, že na
jeho aplikáciu chýbajú priame vnútroštátne predpisy.
Na záver prvoinštančný súd skonštatoval, že nie všetky krivdy, ktoré spočívajú v zmene aplikácie

právnych predpisov oproti dobe neslobody z dôvody zmeny hodnotového zamerania spoločnosti možno
finančne ohodnotiť.
Preto prvoinštančný súd žalobu zamietol a rozhodol o tom, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania, ktoré podrobne vyčíslil. Vzhľadom na to, že žalobca
nebol úspešný, náhrada trov konania mu nevznikla.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý poukázal na to,
že je množstvo rozsudkov, ktorými Okresný súd Bratislava I priznal v uplatnených nárokoch náhradu
nemajetkovej ujmy a týmto nárokom bolo vyhovené a sú právoplatné. Uviedol, že rozsudok zo dňa
13.6.1991 sp. zn. 3Rtv 13/91 je nezákonným rozhodnutím, o čom nakoniec konštatoval aj Okresný

súd Prešov v uznesení 4Nt 13/2012 a následným uznesením sp. zn. 41T 109/2012 vrátane opravného
uznesenia, kde bol najskôr zrušený rozsudok a následne bolo trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené.
Ujma žalobcovi vznikla, pretože aj po vydaní rozsudku zo dňa 13.6.1991 bol pokladaný za právoplatne
odsúdeného. Žalobca ujmu tvrdil, túto preukázal dokladom o výkone trestu, pričom zákon č. 58/1969
Zb. náhradu nemateriálnej ujmy nevylučuje. Nestotožnil sa s úvahami o možnej aplikácii čl. 5 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože ten istý nárok garantuje aj čl. 9 ods. 5
a čl. 14 ods. 6 medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Tento pakt sa stal účinným
pre Československo dňa 23.3.1976 a nesprávne postupoval súd, pokiaľ aplikáciu tohto paktu limitovalvnútroštátnou úpravou. Priznanie náhrady podľa tohto paktu o občianskych a politických právach nič
súdu nebráni.
Ďalej uviedol, že náhrada nemateriálnej ujmy môže byť priznaná aj na základe čl. 10 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd.
Žalobca trval, že Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. 2ÚS 290/05 vo veci Adolfa Valisa uviedol,
že „ústavný súd len poukazuje na svoju judikatúru, týkajúcu sa problematiky rehabilitácii a reštitúcií,
podľa ktorých nie vždy je možné napraviť všetky krivdy spôsobené za minulého režimu. O to viac však
musí trvať na to, aby v prípadoch, kedy náprava nespravodlivých alebo nezákonných rozhodnutí v

súčasnej dobe ešte možné je, bola orgánmi k tomu povolanými, vykonaná“. Preto žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Uplatnil
si trovy konania, ktoré podrobne vyčíslil.

3. Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané v čase platnosti a účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku. Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný v tom

čase,bolzrušenýzákonomč.160/2015Z.z.aod 1.7.2016nadobudolúčinnosťCivilnýsporovýporiadok.
Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.
Citované zákonné ustanovenie stanovuje okamžitú aplikabilitu nového procesného predpisu riadiť. Platí
však aj princíp justifikácie účinkov procesných úkonov, podľa ktorého procesné úkony subjektu civilného

súdneho konania vykonané počas platnosti a účinnosti skoršieho procesného predpisu sa vo sfére
svojich účinkov prejavujú s relevanciou pre konanie samotné aj počas účinnosti nového procesného
predpisu.

4. Na základe uvedeného odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal

napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez
nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
správne. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na správne, veľmi podrobné skutkové a právne
závery rozhodnutia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.
Je potrebné uviesť tak, ako to uviedol, prvoinštančný súd, že na daný právny vzťah, ktorý je predmetom

tohto konania, neexistuje vnútroštátna a ani medzinárodná úprava, ktorá by bola aplikovateľná. Žalobca
vymedzil uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, v svojej žalobe uviedol, že jeho nárok
vychádza v súvislosti s odsúdením v roku 1960. Prvoinštančný súd, ako aj odvolací súd, je skutkovým
vymedzenímuplatnenéhonárokuviazaný,apretoniejemožné,abysámpomenovával,resp.vyhľadával
iné, ďalšie rozhodnutia, ktoré sa týkajú žalobcu a podľa ktorých by bolo možné žalobcovi priznať nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy.
Jepravdou,aodvolacísúdskúmal,akájerozhodovaciapraxostatnýchvšeobecnýchsúdovvobdobných
veciach a dospel k záveru, že aj keď v niektorých veciach, ktoré presne špecifikoval žalobca vo svojom
odvolaní, boli nároky priznané, nejde o totožné skutkové veci, pretože rozsahy a dôvody uplatňovaných
nárokov sú u každého účastníka rôzne. Sú judikované aj zamietnuté nároky v obdobných veciach.

Odvolací súd sa prikláňa k záverom prvoinštančného súdu, podľa ktorého pokiaľ aj v niektorých veciach
prvoinštančné súdy vyhodnotili nároky za dôvodné, nie je možné v tejto konkrétnej prejednávanej veci
vzhľadom na to, že nárok žalobcu nemá oporu v pozitívnom práve, a to ani aktuálnom, ani v pozitívnom
práve z predchádzajúceho obdobia, vzhľadom na presne špecifikovaný zásah do nemajetkovej sféry
žalobcu, ale ani v medzinárodných zmluvách, žiadne opodstatnenie.

Pokiaľ aj sa vyskytol iný názor všeobecného súdu, odvolací súd ho nemôže, vzhľadom na jedinečnosť
tejto prejednávanej veci, aplikovať a uplatniť vo vzťahu k žalobcovi, pretože by došlo k nesprávnej
aplikácii a interpretácii nášho slovenského právneho poriadku vo vzťahu k presne špecifikovanému
uplatnenému nároku žalobcu. So všetkými odvolacími námietkami žalobcu sa prvoinštančný súd
podrobne vysporiadal. Podrobne sa zaoberal o nemožnosti aplikácie zákona č. 58/1969 Zb., Trestného

poriadku platného v roku 1956, ani Trestného poriadku z roku 1961, nevidel priestor na aplikáciu
Dohovoru o ochrane ľudských práv, ani Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.
Taktiež neaplikovateľnú v danej kauze nevidel prvoinštančný súd ani listinu základných práv a slobôd. Aj
odvolacísúdpoukazujenadoposiaľexistujúcupraxčeskéhoÚstavnéhosúdu,aleajnato,žepredmetomodškodnenia podľa rehabilitačného (prípadne aj reštitučného) zákona nemusí byť odškodnenie všetkých
nárokov žalobcu, vrátane nemajetkovej ujmy, ale cieľom je odškodniť zákonom vymedzené nároky.
Preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne

správny potvrdil.

5. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP a priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom
rozsahu, pretože žalobca v konaní úspešným účastníkom konania nebol. O tejto výške bude rozhodnuté

samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

6. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.