Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. október 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5CoPr/4/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113218252
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3113218252.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MárieVrtochovejasudcovJUDr.

Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcu Doc. Ing. A. T. CSc., bytom N. sadom XXX/X,
U., zastúpený JUDr. U. I., bytom O. D. 4, U. proti žalovanému Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka
v Trenčíne, so sídlom Študentská 2, Trenčín, IČO: 31 118 259, zastúpený Mgr. Karolom Vlasákom,
advokátom, so sídlom Jilemnického 2, Trenčín, o určenie neplatnosti výpovede, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 17. decembra 2018, č.k. 14Cpr/6/2013-564, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (v poradí druhým ) výrokom I. žalobu zamietol; výrokom
II. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania 100 %, s tým, že o výške tejto
náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa konečnou žalobou domáhal, aby súd určil, že výpoveď daná
žalobcovi listom žalovaného zo dňa 5.2.2013, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 6.2.2013 je neplatná a
pracovný pomer trvá, zaplatenia náhrady mzdy od 22.7.2013 ( čl. 560 spisu) vo výške určenej súdom do
právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady trov konania.

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 10. mája 2017 č.k. 14Cpr/6/2013-391 súd žalobu zamietol
ažalovanémupriznalnáhradutrovkonania.KrajskýsúdvTrenčíneuznesenímč.k.5CoPr/6/2017-421zo
dňa 25.04.2018 na odvolanie žalobcu rozsudok súdu I. inštancie zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a
rozhodnutie. Súd II. inštancie uložil súdu I. inštancie opätovne posúdiť platnosť výpovede z pracovného
pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a to aj z hľadiska, či takýto pracovnoprávny
úkon je (nie je) v rozpore s dobrými mravmi, pričom sa vyporiada aj s podstatnými námietkami žalobcu,
teda aj s námietkou, že okrem prác na katedre politológie vykonával aj práce podľa bodu B pracovnej

zmluvy na hlavný pracovný pomer na pozícii 4.1.41 Recenzent č.2 univerzitných predmetov a výpoveď
daná žalobcovi z organizačných dôvodov nepokrývala pracovný výkon pod bodom B pracovnej zmluvy,
ako aj s námietkou, že išlo o výpoveď danú vedecko-pedagogickému zamestnancovi TnUAD s právom
pôsobiťnapôdeuniverzitydodovŕšenia70rokovveku,akoiďalšímipodstatnýminámietkamianásledne
vo veci opätovne rozhodne, s tým, že v odôvodnení rozhodnutia dá súd prvej inštancie odpoveď na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a svoje rozhodnutie riadne
zdôvodní.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej uviedol, že v prejednávanej veci bolo z hľadiska skutkového
stavu zistené, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy č. 7/2002 naposledy
ako docent v odbore politológia s miestom výkonu práce Trenčín, Trenčianska univerzita AlexandraDubčeka v Trenčíne. Žalovaný 18.1.2013 rozhodnutím rektora č. 2/2013 o znížení počtu zamestnancov
narektoráteTnUADrozhodoloorganizačnejzmene,spočívajúcejokreminéhoajvzrušení1pracovného
miesta docenta, ktoré je organizačne začlenené na Katedre politológie TnUAD, s účinnosťou od

15.2.2013. Výpoveď žalobcu bola na žiadosť rektora TnUAD č.p. 146/R/2013 zo dňa 29.1.2013
dňa 1.2.2013 prerokovaná Základnou organizáciou odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy pri
TnUAD bez pripomienok a dňa 5.2.2013 bola žalobcovi daná výpoveď z pracovného pomeru podľa
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce z dôvodu nadbytočnosti. Výpoveď žalobca prevzal dňa 6.2.2013 do
vlastných rúk. Žalobca pracoval pre žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.9.2002 č. TNU/

FPT 7/2002 na dobu neurčitú od 1.10.2002 ( bod 2 zmluvy) s miestom výkonu práce ( bod 5) Fakulta
priemyselných technológií so sídlom v Púchove a dohodnutým druhom práce ( bod 4) docent na
katedre riadenia priemyselných systémov na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne,
Fakulte priemyselných technológií so sídlom v Púchove. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy č. 7/2002
zo dňa 29.6.2012 sa zmenil bod 4 pracovnej zmluvy ( dohodnutý druh práce) takto: dohodnutým druhom
práce je : A/ výkon funkcie vysokoškolského učiteľa na funkčnom mieste docent v odbore politológia ,

ktorého náplňou je najmä : -garantovanie kvality a rozvoja bakalárskych študijných programov v odbore
politológia kvalita produkcie, prispievanie výskumnou, organizačnou a pedagogickou činnosťou k
rozvoju poznania v danom študijnom odbore, vedenie prednášok a seminárov, hodnotenie študentov
vrátane skúšania na štátnych skúškach, vedenie doktorandov, vedenie a oponovanie záverečných prác,
tvorba študijných materiálov - výskumná a vývojová činnosť a zverejňovanie jej výsledkov, vedenie

výskumných tímov, organizovanie vedeckých podujatí a B/ Na základe schválenia v Akademickom
senáte TnUAD a menovacieho dekrétu výkon funkcie prorektora pre investície, stratégiu a rozvoj
do odvolania, najdlhšie však do 17.3.2014, ktorého náplňou je najmä : -činnosť v oblasti investičnej
výstavby a verejného obstarávania, rozvojových projektov -práca s verejnosťou a ďalšia činnosť
charakterizovaná v organizačnom poriadku rektorátu. Bod 5 (miesto výkonu práce) sa zmenilo na

Trenčín, Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy
č. 7/2002 zo dňa 24.7.2012 sa zmenil bod 4, (druh práce) ktorý sa od 1.8.2012 do 30.4.2013
doplnil o pracovné činnosti vykonávané zamestnancom pri realizácii projektu OPV-2009/1.2/01-SORO
" Digitalizácia TnUAD: Rozvoj inovatívnych foriem vzdelávania a skvalitnenie študijných programov "
v súlade v súlade so zmluvou o NFP na hlavný pracovný pomer na pozícii : 4.1.41 Recenzent 2

univerzitných predmetov. V ostatných ustanoveniach zostala pracovná zmluva nezmenená. Z vyššie
uvedeného je nepochybné, že medzi stranami bola od počiatku uzatvorená iba jedna pracovná zmluva
č. 7/2002, ktorá sa menila dvoma dodatkami zo dňa 29.6.2012 a 24.7.2012 v bode 4 (dohodnutý druh
práce) a v bode 5 (miesto výkonu práce). Zmena bodu 4. pracovnej zmluvy č. 7/2002 teda nepredstavuje
založenie nového pracovného pomeru, ale iba zmenu pôvodne dojednanej pracovnej náplne, teda

konkretizáciu pracovných úloh, ktoré sú všeobecne vyjadrené v rámci druhu práce v pracovnej zmluve.
Z vyššie citovaných zákonných ustanovení Zákonníka práce je zrejmé, že pracovnoprávny vzťah sa
zakladá výlučne pracovnou zmluvou a končí sa ukončením pracovnej zmluvy ako celku a nie ukončením
jednotlivých pracovných náplní (bez ich špecifikácie) jedným zo spôsobov uvedených v § 59 ods. 1
Zákonníka práce formou dohody, výpovede, okamžitým skončením alebo skončením v skúšobnej dobe.

Žalobca dostal výpoveď z pracovnej zmluvy č. 7/2002 vrátane jej 2 dodatkov a teda aj bodu B/ z Dohody
o zmene pracovnej zmluvy č. 7/2002 zo dňa 29.6.2012 a činnosť pod bodom B/ je bez najmenších
pochybností iba zmenou dohodnutého druhu práce v pôvodnej pracovnej zmluve ( bodu 4), pretože to
vyplýva zo samotného textu tejto Dohody. Bod B/ Dodatku teda predstavuje iba pracovnú náplň a nie
novú pracovnú zmluvu.

4. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal, aby súd
určil, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 5.2.2013, ktorá bola žalobcovi doručená dňa
6.2.2013 je neplatná a pracovný pomer trvá a zaplatenia náhrady mzdy od 22.7.2013 do právoplatného
rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a to z dôvodu, že nie je daná príčinná

súvislosť medzi jeho nadbytočnosťou a organizačnými zmenami, vedúcimi k ukončeniu jeho pracovného
pomeru so žalovaným; že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť, vyplývajúcu mu z ustanovenia §
63 ods. 2 Zák. práce, ktoré splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede; že pohnútkou
žalovanéhobolozbaviťsazpomstyžalobcu;žecelékonanievsúvislostistzv.organizačnýmizmenamia
samotná výpoveď je v rozpore s dobrými mravmi, pretože skutočným cieľom žalovaného bolo pomstiť sa

žalobcovi za jeho konanie ako prorektora voči ľuďom blízkym rodine novozvoleného rektora organizácie
žalovaného. Ako dôvody pomsty žalovaného uvádzal, že v čase, keď bol prorektorom (do 19.12.2012)
bol okolnosťami prinútený k abdikácii a odvolaný z tejto funkcie, predsedal etickej komisii žalovaného a
riešilajviacerésťažnostištudentovzFakultypriemyselnýchtechnológií,ktoríhoakoprorektorapožiadalio pomoc pri riešení závažných podozrení zamestnancov žalovaného z brania úplatkov, požadovania
peňazí v hotovosti za udelenie kreditov študentom, vyhrážania sa študentom vyhodením zo štúdia atď.
a tieto isté osoby riešené etickou komisiou žalovaného sa angažovali aj na pôde odborovej organizácie

a akademických senátov ako aj v novom vedení žalovaného na jeho vyhodenie. Poukázal na to, že
dňa 14.2.2013 mu žalovaný zablokoval prístup na intranet ako aj vstup do systému AIS a znemožnil mu
prístup na pracovisko a preto si nemohol plniť ďalšie povinnosti kontrahované na pôde žalovaného
do konca roku 2013, aj mimo nej doma aj v zahraničí a žalovaný mal využívať aj jeho know -how.
Žalovaný poprel tvrdenia žalobcu o účelovosti výpovede ( pomsta za jeho činnosť v etickej komisii)

a predložil súdu Správu o činnosti Akademického senátu TnUAD za jednotlivé mesiace v roku 2012,
v ktorom sa ani jediným slovom nespomína problematika, uvádzaná žalobcom ako latentný dôvod
jeho výpovede. Pokiaľ by skutočne došlo k udalostiam ohľadne korupcie a vyhrážok študentom,
jednalo by sa o závažný trestný čin, o ktorom bola každá osoba, majúca o ňom vedomosť povinná
informovať orgány činné v trestnom konaní. Minimálne by sa takáto závažná skutočnosť prejednávala
na zasadnutiach Akademického senátu TnUAD. Podľa záznamu zo zasadnutia Akademického senátu

z 12/2012 bol žalobca z funkcie prorektora odvolaný dňa 19.12.2012 a následne začiatkom roka 2013
dostal výpoveď. Nakoľko žalobca vo svojich vyjadreniach uvádza skutočný dôvod výpovede, ktorý sa
mal udiať za obdobie, keď bol prorektorom, je zrejmé, že uvedená udalosť by sa musela odohrať v roku
2012, avšak v Správach o činnosti sa nikde takáto závažná udalosť nespomína, ktorá by sa v prípade jej
pravdivosti určite spomenutá bola. Súd vypočul svedkov navrhnutých stranami a to rektora Doc. Ing. S.

H., PhD., ktorý nepotvrdil skutočnosti uvádzané žalobcom a za dôvody výpovede (ktorú dal žalobcovi
on sám) označil výlučne o 1 mil. nižší prídel finančných prostriedkov na univerzitu než predtým; v
rámci racionalizačných opatrení v roku 2013 bol ukončený pracovný pomer s viacerými zamestnancami.
Predtým, než sa pristúpilo k zníženiu počtu zamestnancov, situácia sa prebrala s vedúcimi katedier a
vedúcimi fakúlt, ktorí predložili analýzy počtu študentov, rozpracované projekty a pod. a na základe

týchto skutočností a návrhov bolo pristúpené ku skončeniu pracovných pomerov v súlade zo zákonom.
Svedok poprel, že by sa v dokumentoch od vedúcich katedier a vedúcich fakúlt predkladaných svedkovi
ako dôvody výberu zamestnanca na skončenie pracovného pomeru uvádzali informácie svedčiace o
osobnej pomste, námietky na neodbornosť žalobcu, prípadné iné kritériá svedčiace o inom zámere než
boli racionalizačné opatrenia. Svedok poprel, že by existoval predpis, ktorý by umožňoval žalobcovi

pôsobiť na pôde univerzity do 70 rokov veku, miesto sa obsadzovalo výberovým konaním na 5 rokov a
pojehouplynutísamuselovýberovékonaniezopakovať.SvedokDoc.PhDr.PaedDr. J.S.,PhD.,vedúci
katedry politológie uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by dôvodom výpovede danej žalobcovi boli
iné kritériá než pokles počtu študentov a pridelených finančných prostriedkov. Svedok poprel, že by mal
informácie o petícii študentov týkajúcej sa brania úplatkov, peňazí kešom alebo vyhrážkami vyhodením

a poprel, že by mal vedomosť o stanovisku odborovej organizácie, že sa majú riešiť pracovnoprávne
vzťahy so zamestnancami poškodzujúcimi meno univerzity, medzi ktorými mal byť aj žalobca. Svedok
poprel, že by sa výpoveďou danou žalobcovi sledovali iné než racionalizačné dôvody.

5. Predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce (zákona č.

311/2001 Z.z.) a zároveň podmienkou platnosti výpovede z tohto dôvodu je existencia organizačnej
zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou
zamestnanca. Ďalšou hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z
uvedeného dôvodu je splnenie povinnosti vyplývajúcej pre zamestnávateľa z ustanovenia § 63 ods.
2 Zák. práce. V danom prípade bola organizačná zmena preukázaná rozhodnutím rektora č. 2/2013

o zrušení 1 miesta docenta na Katedre politológie TnUaD, ktorý je oprávneným za žalovaného konať
v pracovnoprávnych vzťahoch. Toto jeho rozhodnutie ani okolnosti, ktoré mu predchádzali súd nie
je oprávnený skúmať a preto súd nevykonal dokazovanie analýzou pracovných pomerov, využitia
pracovných síl a efektívnosti ich práce pri stanovenom týždennom fonde pracovného času v trvaní
37,5 hodiny a konkrétnej analýzy, na základe ktorej mal žalobca nadbytočný. Súd nevypočul žiadnych

svedkov, ktorí mali dokazovať efektivitu využitia pracovnej sily žalobcu a spochybniť kritériá použité
žalovaným pri rozhodovaní, s ktorým zo zamestnancov (docentov) bude v dôsledku zníženia stavu o
1 miesto skončený pracovný pomer výpoveďou, pretože kritériá ako aj konečný výber prepusteného
zamestnanca je výlučne rozhodnutím (kompetenciou) zamestnávateľa, ktoré nepodlieha súdnemu
prieskumu. V danom prípade bola výpovedným dôvodom nadbytočnosť podľa § 63 ods.1 písm. b/

Zákonníka práce. Výpoveď daná žalobcovi bola riadne prerokovaná odborovým orgánom a to bez
pripomienok, výpovedný dôvod nebol dodatočne menný a výpoveď bola riadne žalobcovi doručená do
vlastných rúk. V tejto časti súd žiadne porušenie zákona ani konanie svedčiace porušovaní "dobrých
mravov v konaní nezistil". V konaní sa nepodarilo ani výsluchom navrhnutých svedkov preukázať,že by dôvodom skončenia pracovného pomeru výpoveďou danom žalobcovi žalovaným boli iné, než
racionalizačné opatrenia ( nedostatok pridelených financií + pokles počtu študentov). Súd nenašiel
nijaké zákonné ustanovenie, ktoré by umožňovalo žalobcovi bez výberového konania pracovať u

žalovaného do 70 rokov veku.

6. Ustanovenie § 63 ods. 2 Zák. práce stanovuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa, ktorej
splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede z pracovného pomeru. Ide o povinnosť
zamestnávateľa urobiť zamestnancovi ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o prevedení na inú prácu.

Musí predniesť ponuku tzv. vhodnej práce, ktorá spĺňa predovšetkým priestorové a vecné kritérium.
Požiadavky priestorového kritéria splní zamestnávateľ vtedy, keď zamestnancovi ponúkne prácu v
mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Na rozdiel od priestorového kritéria nie je
zamestnávateľ pri výbere vhodného druhu práce limitovaný obsahom pracovnej zmluvy. Inou vhodnou
prácousarozumieprácazodpovedajúcazdravotnémustavu,schopnostiamapokiaľmožnoajkvalifikácii
zamestnanca.Jednásatedaoprácu,ktorújezamestnanecvzhľadomnasvojzdravotnýstav,schopnosti

a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať. Zamestnávateľ by mal byť schopný v rámci ponuky zabezpečiť prísun
práce aj po uplynutí časového úseku, ktorý zodpovedá výpovednej dobe. Z judikatúry totiž vyplýva, že
zamestnávateľ nemôže úspešne uplatňovať, že zamestnanec odmietol vykonávať inú prácu, ktorú mu
ponúkol, pokiaľ mu ju ponúkol len na čas výpovednej doby (judikát R 79/1972). Okrem toho výkon tejto
povinnosti zamestnávateľa musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z čl. 2 Zák. práce, v zmysle

ktorého výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a
nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať (rozsudok NS SR z 31.8.2010 sp.zn. 4Cdo 222/2009).
Žalobca sa domáhal predloženia menného zoznamu osôb, ktoré žalovaný prihlásil v čase od 16.1.2013
do 6.2.2013 na zdravotné a sociálne poistenie, spolu s predloženými pracovnými a inými zmluvami, za
účelom zistenia, či žalovaný prijal do pracovného pomeru iba osoby, ktoré uviedol vo svojom písomnom

vyjadrení. Žalovaný predložil iba menný zoznam, pracovné zmluvy a obdobné zmluvy poskytnúť
odmietol. Pre splnenie povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 46 ods. 2 ( po účinnosti Zákonníka práce
č. 311/2011 Z.z. § 63 ods.2 ZP) Zákonníka práce nie je potrebné, aby ponúkol zamestnancovi všetky
voľné pracovné miesta, ktoré sú pre neho vhodné. Stačí, ak zamestnávateľ ponúkne zamestnancovi
len jedno pre neho vhodné pracovné miesto z viacerých u zamestnávateľa voľných pracovných miest,

ktoré by boli pre zamestnanca vhodné v zmysle § 37 ods. 4 Zákonníka práce. (Rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp.zn. 4Cdo 46/2000). Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti pri dokazovaní
splnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce platí, že
splnenie ponukovej povinnosti musí zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. Ak zamestnanec v
rámci procesnej obrany tvrdí, že ku dňu výpovede zamestnávateľ mal v mieste výkonu práce voľné

pracovné miesta, splnenie bremena tvrdenia na strane zamestnanca predpokladá, že zamestnanec
označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné.
Dôkazné bremeno preukázať, že zamestnancom označené pracovné miesto bolo ku dňu výpovede
obsadené iným pracovníkom (napr. predložením pracovnej zmluvy), je však aj v takomto prípade na
zamestnávateľovi(rozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo138/2012z30.9.2013)Vdanomprípade

žalobca splnil dôkazné bremeno tým, že označil ako voľné pracovné miesta, ktoré sa mu mali ponúknuť
ako pracovné miesto docenta v odbore sociológia obsadené Doc. C., CSc. a miesta obsadené Ing. W.
T., Mgr. K. K., PhDr. T. K. a W. J.. Za voľné pracovné miesto sa podľa judikatúry ( rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 4Cdo 222/2009 zo dňa 31.8.2010), ktoré je zamestnávateľ povinný zamestnancovi
ponúknuť a je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede je ponuka smerujúca k uzavretiu dohody

o prevedení na inú prácu, čo vylučuje možnosť ponúknuť žalobcovi ako voľné miesto vysokoškolského
učiteľa vo funkcii docent v študijnom odbore 3.1.1. sociológia na Katedre sociálnych a humanitných vied,
obsadzované z vôle zamestnávateľa vo výberovom konaní, vypísané dňa 4.2.2013 a riadne zverejnené
na oficiálnej webovej stránke TnUAD, pretože toto miesto vysokoškolského učiteľa žalovaný nemienil
obsadiť inak, než uchádzačom úspešným vo výberovom konaní, do ktorého sa žalobca mohol prihlásiť,

pokiaľ mal za to, že spĺňa kvalifikačné predpoklady. Ponuková povinnosť bola splnená oznámením
o vyhlásení výberového konania ( rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 15CoPr/9/2012
zo dňa 5.3.2014) na webovej stránke žalovaného, ktoré bola dostupná každému, kto má prístup k
počítaču s prístupom na internet. Tvrdenia žalobcu, že sa o výberovom konaní na toto miesto nemohol
dozvedieť, lebo mal v práci zablokovaný intranet neobstojí, lebo informácie boli zverejnené vo verejnej

počítačovej sieti, o čom svedčí výpis z oficiálnej stránky žalovaného o tomto výberovom konaní,
ktorý predložil samotný žalobca, čo vylučuje jeho tvrdenie, že o výberovom konaní nevedel, resp.
sa nemal možnosť o ňom dozvedieť. Žalovaný nemohol žalobcovi ponúknuť ani miesto odborného
asistenta na katedre Politológie, obsadené PhDr. W. J., PhD., pretože tento mal pracovný pomeruzatvorený na dobu určitú do 1.9.2017 na základe úspešnosti vo výberovom konaní, ktoré sa uskutočnilo
dňa 29.6.2012, teda pred podaním výpovede žalobcovi. Za voľné pracovné miesta nebolo možné
považovať ani miesta Mgr. K. K. a PhDr.. T. K. a Ing. W. T., pretože voľným pracovným miestom,

ktoré je zamestnávateľ povinný ponúknuť pracovníkovi pred podaním výpovede, nie je miesto uvoľnené
iba dočasne, napr. počas pracovného voľna poskytnutého inému pracovníkovi z dôvodu jeho dôležitej
prekážky v práci, resp. pracovné miesto voľné len počas výpovednej doby (Rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 31. marca 1994, 4Cdo 12/94) a tieto miesta boli dojednané na skrátený pracovný úväzok a
len na dobu určitú od 4.2.2013 do 10.5.2013, ako aj v prípade Ing. W. T. od 4.2.2013 do 17.5.2013 a

následne u tohto pracovníka bolo miesto vedúceho oddelenia správy majetku od 10.6.2013 do 9.6.2014
obsadzované riadne zverejneným výberovým konaním a žalobcovi nič nebránilo sa do tohto výberového
konania prihlásiť, ak na toto miesto spĺňal kvalifikačné predpoklady. Žalobca tvrdil, že žalovaný mal
ku dňu podania výpovede aj iné voľné pracovné miesta menej kvalifikovaných pracovníkov, ktoré
mu mal ponúknuť na základe predloženého zoznamu zamestnancov, prihlásených v určitom období
do zdravotnej a sociálnej poisťovne. Zamestnanec však splní bremeno tvrdenia len vtedy, ak označí

konkrétne pracovné miesta, ktoré boli v dobe podania výpovede v mieste výkonu jeho práce voľné.
Nepostačuje, ak len všeobecne uvedenie počet voľných pracovných miest, ktoré boli pred podaním
výpovedevrámcicelejorganizáciezamestnávateľaevidované.Vprocesnejsituácii,kedyzamestnávateľ
tvrdil, že žiadne voľné pracovné miesto nebolo k dispozícii, bolo na zamestnancovi, aby označil
konkrétne voľné pracovné miesta v mieste výkonu jeho práce, čo neurobil. Žalobca len na základe

zoznamu náhodne vybral niektorých zamestnancov prihlásených v rozhodnom období do sociálnej
poisťovne, čím neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný využil svoje právo v ust. § 319 CSP a odmietol
poskytnúť súčinnosť predložením pracovných zmlúv a iných dôkazov o pracovných pomeroch ďalších
zamestnancov, označených žalobcom len na základe zoznamu prihlásených pracovníkov do zdravotnej
a sociálnej poisťovne. Súd za danej dôkaznej situácie mal existenciu ďalších vhodných voľných miest

u žalovaného v čase podania výpovede za nepreukázanú. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že boli
splnené všetky hmotnoprávne predpoklady pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou
pre nadbytočnosť. Štatutár žalovaného -rektor rozhodol o organizačnej zmene, spočívajúcej v znížení
počtu zamestnancov č. 2/2013 zo dňa 18.1.2013 a nebolo preukázané, že si žalovaný pred skončením
pracovnéhopomerunesplnilponukovúpovinnosť,pretožežiadnepracovné miesto,ktorébybolovoľnév

čase podania výpovede, žalovaný nemal k dispozícii. V tejto časti súd nezistil žiadne porušenie zákona.

7. Ďalšou skutočnosťou, ktorou sa súd zaoberal, bolo porušovanie "dobrých mravov" žalovaným, ktoré
malo spočívať v tom, že od 14.2.2013 nebolo žalobcovi umožnené pracovať, vyučovať jeho predmet
sociosynergetika, vyučovať študentov, pretože nebol vpustený do budovy, nemal prístup k počítačovej

sieti a pod.; súd poukázal na znenie textu výpovede z pracovného pomeru zo dňa 5.2.2013, z ktorého
obsahu ( odsek 4) je zrejmé, že žalovaný uviedol, že nemá možnosť žalobcu ďalej zamestnávať a
preto nevyžaduje jeho prítomnosť na pracovisku od 16.2.2013 do skončenia pracovného pomeru s tým,
že mu bude vyplatená až do skončenia pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby do 31.5.2013
náhrada mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa. Takže postup žalovaného vyplýval z

ukončenia pracovného pomeru, tento jasne a v písomnej podobe dal zamestnancovi najavo, že pre
neho vhodnú prácu nemá, nebude si plniť svoje povinnosti vyplývajúcej z pracovnej zmluvy č. 7/2002
vrátane jej dodatkov ako celku a poskytne za toto obdobie náhradu mzdy, ktoré bola nepochybne
za celé obdobie (vrátane 14.2.2013 do 31.5.2013 ) vrátane odstupného aj zaplatené, keďže žalobca
žaluje nárok na náhradu mzdy až od 22.7.2013. To, čo považuje žalobca za porušovanie dobrých

mravov je v skutočnosti Zákonníkom práce predpokladaný následok -prekážka v práci na strane
zamestnávateľa ( tzv. prestoje), pre ktoré zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa dojednanej pracovnej
zmluvy, so zákonnou povinnosťou poskytnúť za tohto obdobie náhradu mzdy. Z vyššie uvedených
dôvodov súd opätovne žalobu ako nedôvodnú zamietol, pretože nezistil žiadne konanie žalovaného,
ktoré by vykazovalo znaky porušovania dobrých mravov. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa

ust. § 255 ods.1 CSP a žalovanému, ktorý bol v spore opätovne úspešný v plnom rozsahu priznal
náhradu trov konania 100%.
8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, v ktorom žiadal, aby odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie tak, že výpoveď daná žalobcovi z organizačných dôvodov podľa § 63
ods.1 písm. b/ Zákonníka práce je neplatná a pracovný pomer žalobcu trvá a aby bol žalovaný zaviazaný

zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru počnúc od 20.08.2013,
teda odo dňa, kedy bola žalovanému doručená žaloba, až do vyhlásenia rozsudku súdom mesačne
v sume zistenej súdom. Uviedol, že trvá a poukazuje na jeho doterajšie ústne aj písomné vyjadrenia,
na vykonané dôkazy v uvedenej veci. K bodu 2. rozsudku uvádza, že obsah tohto bodu sa nezakladána pravde, pretože žalovaný priamo na pojednávaniach súdu právoplatnosť výpovede danej podľa §
63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z nadbytočnosti obhajoval túto výpoveď tým, že táto výpoveď
bola daná z dôvodu, že žalobca nespĺňal vzdelanostné a odborné predpoklady pôsobiť v organizácii

žalovaného, že žalobca nemá titul docent a nemôže garantovať študijný program politológia a nie, že
je nadbytočný na základe vymyslenej analýzy, ktorú žalovaný nikdy súdu nepredložil, pretože nikdy
nebola vypracovaná a teda neexistuje. Došlo teda nielen k zmene pôvodného výpovedného dôvodu, ale
zároveň aj k procesnému pochybenie, pretože súd prvej inštancie túto skutočnosť nielen v jednotlivých
zápisniciach z rokovania súdu, ale aj v oboch rozsudkoch zamlčal. Súd ďalej procesne pochybil aj v

posudzovaní samotnej pracovnej zmluvy žalobcu 2/2002 zo dňa 30.9.2002 na dobu neurčitú, ktorú
nemožno zrušiť "nadbytočnosťou" žalobcu na niektorej zo súčastí organizácie žalovaného, ako sa
uvádza v stanovisku žalovaného Č. 902-1/R/2012 zo dňa 12.10.2012. K bodu 5 rozsudku uviedol,
že je zmätočné v celom rozsahu pretože zamieňa žalobcu so žalovaným a taktiež sa nezakladá
na pravde, že doplnil dokazovanie výsluchom navrhnutých svedkov Doc. S. a Doc. H., o výsluch
ktorých, ako vysvitlo z priebehu výsluchu, nežiadal ani žalobca a ani žalovaný, ale najmä tým, že

sa v tomto bode 5. neuvádza, že výsluch svedkov bol násilne prerušený sudkyňou počas kladenia
otázok žalobcom svedkom, a teda títo svedkovia nemohli byť žalobcom vypočutí, ako o tom svedčí
aj zvukový záznam z tohto pojednávania. Žalobca nepopieral nikdy právo rektora ako štatutára
rozhodnúť, s ktorými zamestnancami ukončí pracovný pomer z dôvodu objektívnych organizačných
zmien, žalobca nerozporuje ani tú skutočnosť, že rektor zodpovedá ministrovi za hospodárenie a za

nakladanie s finančnými prostriedkami, avšak rektor nemôže konať svojvoľne a bez dôvodu, ktorý v
danom prípade neexistoval, keď bola daná žalobcovi výpoveď z organizačných dôvodov podľa § 63
ods.1 písm. b/ Zákonníka práce, keď motív zbavenia sa žalobcu bol iný. Návrh na zníženie počtu
zamestnancov na katedre politológie mal podať Doc. S., vedúci katedry politológie, avšak z dôvodov
pomsty, pričom výpoveďou nebol riešený pracovný pomer žalobcu na pozícii pod bodom B/ pracovnej

zmluvy, keďže išlo o pracovnú zmluvu s kumulovaný druhom práce, kde výkon povinností na pracovisku
Politológia bol iba jedným druhom práce z celkového kumulovaného výkonu žalobcu v organizácii
žalovaného. Aj napriek skončeniu pracovného pomeru, ktoré považuje za neplatné, žalovaný si nesplnil
ponukovú povinnosť podľa § 63 ods.2 Zákonníka práce a neponúkol žalobcovi žiadne z voľných
pracovných pozícií, ktoré mal žalovaný k dispozícii pred doručením výpovede žalobcovi ako aj po

doručení výpovede žalobcovi, ktoré mohol žalobca obsadiť podľa jeho vzdelania a praxe. Žalovaný
mal k dispozícii minimálne 13 voľných pracovných miest, z ktorých mohol ponúknuť žalobcovi, ako
je to preukázané z prehľadu registrácie zamestnancov žalovaného v Sociálnej poisťovni. Či už išlo
o pracovné miesta učiteľa, vedeckého pracovníka, pracovné miesta v administratíve, alebo technické
pracovné miesta. Avšak zo strany žalovaného nebola žiadna vôľa na splnenie jeho zákonnej povinnosti

ponúknuť žalobcovi čo i len jednu pracovnú pozíciu. Ponuková povinnosť žalovaného vznikla ešte za
platnosti OSP. Žalobcovi pritom žalovaný odňal možnosť, aby si žalobca zistil, ktorú voľnú pozíciu
konkrétne mu mohol žalovaný ponúknuť, pretože žalovaný po doručení výpovede zakázal žalobcovi
vstup do priestorov TnUAD a zrušil mu prístup ku služobnej pošte na intranete. Nestotožňuje sa
preto so závermi prvoinštančného súdu v rozsudku, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný

odmietol súdu predložiť konkrétne pracovné zmluvy uzatvorené so zamestnancami podľa menovitého
zoznamu sociálnej poisťovne s poukazom na § 319 CSP, hoci, v čase vzniku ponukovej povinnosti
žalovaného toto ustanovenie nebolo v platnosti. V rozpore s dobrými mravmi po doručení výpovede,
bolo žalobcovi znemožnené pokračovať v skúšaní študentov a v zapisovaní hodnotení, žalobcovi bola
odpojená mailová komunikácia, bolo mu zabránené zapisovať sa do dochádzkovej knihy a dokonca

žalovaný zakázal žalobcovi vstup do areálu univerzity, aj keď nebola výpoveďou dotknutá pracovná
zmluva žalobcu v rámci kumulovaného výkonu práce na pozícii podľa bodu B/. Poukázal opätovne
na pracovné hodnotenia žalobcu na pôde univerzity v oblasti vedy doma aj v zahraničí. Aj napriek
opakovaným navrhovaným dôkazom, ktoré navrhoval, nebola preukázaná zmena úloh zamestnávateľa,
technického vybavenia ani zníženie stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o

iných organizačných zmenách. Žalobcovi bola daná výpoveď ,,z organizačných dôvodov,, cielene počas
akademického roka, počas skúšobného obdobia a počas výkonu jeho práce na pozícii podľa bodu B/
pracovnej zmluvy, pričom, podľa tvrdenia žalovaného, jeho práca bola následne prerozdelená medzi
ostatných zamestnancov. Výpoveď daná žalobcovi z organizačných dôvodov nepokrývala kumulovaný
pracovný výkon u žalovaného, ktorý obsahuje kumulovaná druh práce v pracovnej zmluve u žalobcu na

pozícii /bod B/ pracovnej zmluvy. Tvrdenie žalovaného, že rektor ako štatutár mal oprávnenie rozhodnúť
o výpovedi žalobcu z nadbytočnosti sa nezakladá na pravde, pretože vyhodenie žalobcu podľa § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorý mal uzatvorený kumulovaný pracovný výkon na dobu neurčitú
na základe zrušenia iba jednej z pozícii, ktorú žalobca zastával nebolo v kompetencii žalovaného.Vykonaním dôkazov navrhovaných žalobcom by bol súd zistil, že výpoveď daná žalobcovi nie je v
súlade s dobrými mravmi a bol by zistil skutočný motív zbavenia sa žalobcu žalovaným. Súd by bol
zistil, že nedošlo k zmenám úloh zamestnávateľa, že žalobca sa nestal pre žalovaného nadbytočným,

práca žalobcu bola prerozdelená medzi ostatných zamestnancov žalovaného, neexistovala príčinná
súvislosť medzi nadbytočnosťou a organizačnými zmenami. Súd by bol vykonaním dôkazov zistil, že
pohnútkou žalovaného bolo zbaviť sa z pomsty žalobcu, ako tomu nasvedčujú listinné dôkazy, ktoré
žalobca predložil súdu. Prvoinštančný súd však z neznámych dôvodov, odmietol vykonať navrhované
dôkazy a žalobcom predložené dôkazy nevyhodnotil náležite. Že išlo o vykonštruovanú výpoveď

žalobcovi z organizačných dôvodov, svedčí i fakt, že žalovaný priamo na pôde súdu dňa 27.3.2017,
v rozpore s preukázanými skutočnosťami, obzvlášť dehonestujúcim spôsobom politicky spochybnil a
znevážil nielen rozsiahle ekonomické, filozofické, sociologické, politologické, manažérske, vedecko-
pedagogické, jazykové a technické vzdelanie žalobcu, vrátane jeho viac ako 44 ročnej praxe v
týchto oblastiach, keď sám preukázal politický motív skončenia pracovného pomeru. Žalovaný účelovo
vypracoval výpoveď tým, že zámerne neriešil skutočnosť, že pracovná zmluva bola dohodnutá na

kumulovaný druh práce v rámci viacerých pozícií jej výkonu a v ktorej bol osobitne dohodnutý aj výkon
podľa bodu B/, čo dokazuje, že žalovaný mu dal výpoveď iba na miesto výkonu funkcie docenta na
jednom z pracovísk kumulovanej pracovnej zmluvy, na čo bezodkladne upozornil žalovaného listom
už z 18.februára 2013. S námietkou, že žalobca okrem prác na katedre politológie vykonával aj práce
na pozícii podľa bodu B pracovnej zmluvy sa súd nevysporiadal. Žalovaný by bol dal výpoveď z celej

kumulovanejpracovnejzmluvyibazapredpokladu,žebybolvovýpovediosobitneuviedolvýkončinností
na celouniverzitnom pracovisku politológia a súčasne vo výpovedi osobitne uviedol aj výkon činností
pod bodom B/ kumulovanej pracovnej zmluvy. Nesúhlasí preto so závermi súdu, že žalobca dostal
výpoveď z pracovnej zmluvy ako celku. Pracovná pozícia pod bodom B/ kumulovaného druhu prác v
rámci platnej pracovnej zmluvy zostala výpoveďou nedotknutá. Tento druh práce bol dohodnutý na čas

od 1.8.2012 do 30.4.2013 a je to druh práce, ktorý žalobca jednoznačne vykonával podľa pracovnej
zmluvy mimo pozície na CUP politológia v rámci kumulovaného pracovného výkonu v rozsahu cca
120 hod. mesačne. Výkon práce podľa tejto časti pracovnej zmluvy bol žalobcovi svojvoľne a bez
uvedenia dôvodov zo strany žalovaného znemožnený po doručení výpovede počnúc dňom 18.02.2013,
od kedy mu žalovaný zakázal vstup na pracovisko. Žalovaný na pojednávaniach zavádzal súd a klamal,

keď tvrdil, že realizácia projektu OPV-2009/1.2/01-SORO "Digitalizácia TnUAD" bola ukončená už v
januári 2013. Žalovaný nepredložil súdu žiadnu právne relevantnú písomnú analýzu(na ktorú sa sám
neustále na pojednávaniach súdu odvolával), z ktorej by bolo preukázané, že sa žalobca stal pre
žalovaného nadbytočným, či došlo v priebehu od otvoreného akademického roka, t.j. od septembra
2012 do 5. februára 2013 k poklesu študentov a o koľko menovitým zoznamom, nepredložil analýzu

využitia pracovného času žalobcom, vrátane plnenia úloh podľa bodu B/ pracovnej zmluvy, nepredložil
prehodnotenie aktuálnych požiadaviek na rozsah činnosti politológie a z nich vyplývajúcej potreby práce,
ani v čom malo spočívať zvýšenie efektívnosti využitia pracovnej sily v dôsledku organizačných zmien a
nezmienil sa ani o tom, prečo bola daná výpoveď zo zmluvy na dobu neurčitú. Žalovaný nepredložil súdu
doklad o tom, ako prerozdelil prácu žalobcu medzi ostatných zamestnancov. Pritom žalobca vypísal vo

februári 2013 výberové konanie iba na jeden z predmetov ktoré žalobca prednášal viac ako 44 rokov
na univerzitách doma aj v zahraničí. Toto miesto bolo obsadené ešte pred začatím plynutia výpovednej
lehoty Doc. C. napriek tomu, že žalobca bol na toto miesto zaradený rektorom TnUAD 29.6.2012
ďalším dodatkom ku kumulovanej pracovnej zmluve Č. 2/202 na dobu neurčitú. Pritom žalovaný tvrdil,
že nemali možnosť ponúknuť žalobcovi žiadnu prácu, ale veď postačovalo iba ponechať žalobcu na

pracovisku politológia aj s existujúcou kumulovanou pracovnou zmluvou na dobu neurčitú. Aj z tohto je
zrejmé, že na strane žalovaného neboli žiadne organizačné dôvody pre výpoveď žalobcu. Formulácie
a obsah bodov 24., 25., a 26. ako sú uvádzané v rozsudku sú v rozpore so skutočnosťami, ktoré
boli preukázané žalobcom pri výsluchoch svedkov Doc. H. a Doc. S. na pojednávaní dňa 17.11.2018
ako to je preukázané zvukovým záznamom z uvedeného pojednávania. Dňa 29.6.2012 rektor TuNAD

právoplatne v rámci organizácie žalovaného a v súlade so zákonom rozhodol 3krát o zaradení žalobcu,
ako nositeľa titulu docent na miesto docenta na celouniverzitné pracovisko Politológia na dobu neurčitú
a týmto pravomocným rozhodnutím rektora TnUAD, žalobca nadobudol právo pôsobiť na TnUAD do
dovŕšenia 70 rokov veku. Aj kardinálne protikladné stanoviská dvoch kľúčových svedkov, dokazujú,
že vyhodenie žalobcu bolo účelové a vykonštruované a nebolo v súlade s dobrými mravmi. Celá

záležitosť v nezákonnom konaní žalovaného voči žalobcovi je zrejmá už z obsahu prvej výpovede z
pracovného pomeru zo dňa 1.10.2012, ktorú dal neprávoplatne žalobcovi z nadbytočnosti dekan Fakulty
priemyselných technológií, ako jednej zo súčasti TnUAD. Aj po zrušení rektorom nezákonnej výpovede /
zo dňa 1.10.2012 danej žalobcovi z nadbytočnosti dekanom FPT/ nasleduje voči žalobcovi celý radkrokov psychického nátlaku a anonymného telefonického vyhrážania, ktoré žalobca v obave o svoj život
a o život svojich blízkych už bezodkladne nahlasuje na polícii a tento dôkaz zakladá žalobca aj na prvom
pojednávaní prvostupňového súdu do spisu. Sudkyňa tento dôkaz opätovne ignoruje bez povšimnutia,

čím vyvoláva u žalobcu dôvodné podozrenie zo zaujatosti. Od doby, kedy končí vo funkcii rektor TnUAD
Prof. J. jeho nástupca Doc. H., poverený(do riadneho zvolenia) výkonom funkcie rektora, pokračuje v
psychickom nátlaku na žalobcu, keď ho 19.12.2012 cca o 13 hod. prinútil predloženým abdikačným
listom/ napísaným samotným Doc. H. priamo v kancelárii rektora, tento abdikačný list podpísať s tým,
že v osobnom rozhovore pri tomto podpise bol žalobca bez pochybností ubezpečený, že ohľadne jeho

pracovnej zmluvy sa meniť nič nebude a že ho univerzita potrebuje. Na pojednávaní súdu Doc. H. ako
svedok žalovaného a súčasne už ako rektor TnUAD tvrdí, že si na to už nepamätá a že takých listov
bolo veľa. Pričom samotná sudkyňa opätovne formuluje do zápisu svoju verziu výpovede tohto svedka
a to tak, ako keby sa tento skutok vôbec nestal. Následne žalobca predložil súdu ďalší list zo dňa
19.12.2012, ktorý bol žalobcovi doručený neskôr cez personálne oddelenie v ktorom sa už uvádza, že
ho dňom 20.12.2012 odvoláva z funkcie prorektora pre stratégiu a rozvoj a aby agendu prorektora pre

stratégiu a rozvoj odovzdal vedúcej kancelárie rektora TnUAD spolu s prideleným majetkom a kľúčmi od
miestnosti prorektora pre stratégiu a rozvoj v termíne do 21.12.2012. Zdôrazňuje, že už ráno 20.12.2012
po príchode na pracovisko zistil, že bol deložovaný bez jeho prítomnosti na chodbu pred kanceláriu
prorektora a keďže nebol 20.12.2012 vpustený do kancelárie Doc. H. povereného funkciou rektora,
obrátil sa k JUDr. F., ktorá mu oznámila skutočnosť, že tak bolo rozhodnuté rektorom. Obsah tohto

inkriminovaného listu svedok Doc. H. rektor TnUAD na pojednávaní 17.11.2018 spochybnil tým, že si
už vraj na to nepamätá. Kladenie ďalších otázok svedkovi H. bolo žalobcovi znemožnené samotnou
sudkyňou prvostupňového súdu tým že výsluch svedka násilne ukončila. Z obsahu toho listu je viac ako
zrejmé,ževyhodeniežalobcu,nielenzfunkcieprorektorabolovoprednaplánovanéavopreddohodnuté,
o čom svedčí aj samotné antedatovanie listu na 19.12.2012. Podotýka, že ešte nedostal výpoveď

a preto mal povinnosť pokračovať po 19.12.2012 v pôsobení ako riadny zamestnanec univerzity,
avšak už dehonestujúco, v priestoroch chodby a v učebniach, v plnení svojich povinností/skúšaní a
udeľovaní kreditov študentom. Žalovaný týmto nezákonným konaním pošliapal dôstojnosť žalobcu a
hlboko znevážil jeho osobnosť v očiach študentov i zamestnancov TnUAD. V tejto súvislosti opätovne
zdôrazňuje skutočnosť, ktorú založil do spisu už na predchádzajúcom rokovaní súdu prvej inštancie, že

študentská obec vedela už 18.12.2012, že bude žalobca prepustený z univerzity, nakoľko to referovali
žalobcovi jeho študenti mailami, ktoré sú založené v súdnom spise. JUDr. F. ako právna zástupkyňa
žalovaného a Doc. S., ako vedúci celouniverzitného pracoviska svojimi zavádzajúcimi svedectvami
a falošnými listinnými dôkazmi, použitými voči žalobcovi na pojednávaniach súdu prvej inštancie,
nielenže preukázali neplatnosť výpovede danej žalobcovi, tým že žalovaný rozšíril merito výpovede o

kauzu ,,vzdelanie žalobcu", ale súčasne sa dopustili aj zneužitia právomoci verejného činiteľa. Ďalším
následným krokom je zápisnica vyhotovená na žiadosť Doc. H. povereného výkonom funkcie rektora
na zasadnutie odborovej organizácie, z ktorého pochádza aj inkriminované uznesenie, kde sa uvádza,
že žalobca poškodzoval dobré meno organizácie žalovaného a musí byť ako jeden z prvých riešený
výpoveďou. Celé konanie v súvislosti s tzv. organizačnými zmenami a samotná výpoveď, ako preukázal

aj písomnými dôkazmi, ktoré súdu predložili, je v rozpore s dobrými mravmi, pretože skutočným cieľom
žalovaného bolo pomstiť sa žalobcovi za jeho konanie ako prorektora voči ľuďom blízkym a rodinne
blízkym novozvoleného rektora organizácie žalovaného, čo bližšie uviedol v písomných vyjadreniach.
Táto skutočnosť je preukázaná jednoznačne aj v zápisnici tzv. hodnotiaceho súdu výboru ZO OZ PŠaV
pri TnUAD zo dňa 23.1.2013. Schôdza ZO OZ PŠaV pri TnUAD bola zvolaná na podnet rektora H..

A hneď následne už dňa 29.1.2013 požiadal Doc. Ing. S. H., PhD., poverený výkonom funkcie rektora
žalovaného o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou so žalobcom z organizačných
dôvodov. Pre vylúčenie pochybností ohľadom skončenia pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce musí byť nadbytočnosť zamestnanca objektívna, absolútna a nespochybniteľná, čo
v prípade žalobcu nie je a dokazuje to okrem iných dôkazov, ktoré žalobca predložil súdu, aj vyššie

uvedená zápisnica. Žalovaný si nesplnil ani ponukovú povinnosť ponúknuť žalobcovi jedno z voľných
pracovných miest v zmysle Zákonníka práce. V prvom rade mu mal žalovaný ponúknuť pracovné
miesto vysokoškolského učiteľa vo funkcii docent v študijnom odbore 3.1.1. Sociológia na Katedre
sociálnych a humanitných vied. Na oficiálnej stránke TnUAD žalovaný uverejnil dňa 14.02.2013 na
intranete TnUAD informáciu o výberovom konaní na toto pracovné miesto. Pritom žalovaný vo výpovedi

žalobcovi oznamuje, že sa jeho pracovné miesto zrušuje ku dňu 15.2.2013. Teda je preukázané, že
žalovaný mal voľné miesto a bol povinný ponúknuť ho žalobcovi bez ďalších podmienok v súlade s
kumulovanou pracovnou zmluvou 2/2002 ako aj v súlade s dodatkom zo dňa 29.6.2012 tejto zmluvy.
Uvedené výberové konanie bolo uverejnené 8 dní po doručení výpovede žalobcovi, ale žalovanýuž pred doručením výpovede vedel, že takého pracovné miesto organizácia žalovaného TnUAD má
voľné, veď preto naň vypísal výberové konanie a tiež vedel, že by bolo vhodné pre žalobcu, pretože
na toto miesto spĺňal žalobca vzdelaním a praxou všetko, čo bolo na jeho obsadenie potrebné, s

poukazom na znenie § 77 ods. 4 Zák. o vysokých školách. Žalovaný sám bol povinný písomne
ponúknuť žalobcovi toto pracovné miesto aj bez výberového konania. Dňa14.2.2013 žalovaný zámerne
zablokoval žalobcovi prístup na intranet TnUAD, ako aj vstup do systému AIS, čím sa stal aj daný
oznam o výberovom konaní pre žalobcu nedostupný. Touto blokáciou žalovaný znemožnil žalobcovi
plniť aj ďalšie zmluvné povinnosti vedecko-pedagogického pracovníka kontrahované minimálne do

konca roku 2013 nielen na pôde organizácie žalovaného ale aj mimo nej - doma i v zahraničí, o čom
žalobca bezodkladne informoval žalovaného doporučeným listom vo februári 2013, založeným ako
dôkaz v spise. V danom prípade /okrem iných/ bolo nepochybne povinnosťou žalovaného ponúknuť
žalobcovi z ďalších pracovných voľných miest, na ktoré mal splnené všetky podmienky, vzdelanostné
predpoklady aj prax, keď takéto mal v čase doručenia výpovede, ako je to uvedené v zoznamoch
Sociálnej poisťovne, podľa ktorých žalovaný poisťoval nových zamestnancov (PhDr. T. K., PhDr. W.

J., Mgr. K. K.). Tieto miesta mal žalovaný preukázateľne voľné pozície pred doručením výpovede
žalobcovi.Akbysibolžalovanýsplnilponukovúpovinnosť,nebolbyžalobcaznačnefinančnepoškodený
žalovaným odchodom do predčasného dôchodku. V čase doručenia výpovede mal žalobca iba rok
do dovŕšenia dôchodkového veku 62 rokov. Aj z tohto je preukázané, že žalovaný konal v rozpore s
dobrými mravmi. Aj napriek skončeniu pracovného pomeru so žalovaným z organizačných dôvodov,

ktoré považuje za neplatné, žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zák. práce a
neponúkol žalobcovi žiadnu z voľných pozícií, ktoré mal žalobca možnosť obsadiť podľa jeho vzdelania a
praxe. Žalovaný v čase pred doručením výpovede žalobcovi mal najmenej 13 voľných pracovných miest,
z ktorých mohol ponúknuť žalobcovi, ako je to preukázané písomným menovitým prehľadom registrácie
zamestnancov TnUAD od 1.2.2013, ktorých žalovaný zaregistroval v Sociálnej poisťovni. Žalovaný, na

ktorom je dôkazné bremeno, odmietol súdu predložiť pracovné zmluvy uvedených zamestnancov a
žalobca nemal žiadnu možnosť tieto zmluvy získať. Taktiež mal žalovaný možnosť ponúknuť žalobcovi
pracovnú pozíciu na poste minimálne vedeckého pracovníka na plný úväzok, nakoľko žalobca v čase
výpovede disponoval medzinárodne platným diplomom kandidáta filozofických vied Dokladmi o vzdelaní
a vedecko-výskumnou praxou žalobca spĺňal kritériá na post samostatného vedeckého pracovníka.

Zdôrazňuje, že žalobca bol organizáciou žalovaného trikrát prijatý s titulom "docent" na tri rôzne funkčné
miesta docenta ako vedecko-pedagogický pracovník.
9. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca sa vo svojom odvolaní
opätovne dopúšťa fabulácií niektorých skutočností z priebehu opätovného prejednania veci na súde
prvej inštancie a opätovne používa rovnakú argumentáciu ako na predchádzajúcom prejednávaní veci

súdom prvej inštancie a v predchádzajúcom odvolaní, a to napriek tomu že Krajský súd Trenčín
ako odvolací súd vo svojom uznesení zo dňa 25.04.2018, ktorým zrušil a vrátil vec do konania na
súd prvej inštancie, jasne uviedol, že boli splnené všetky hmotnoprávne predpoklady pre skončenie
pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou pre nadbytočnosť. Prvostupňovému súdu vytkol iba to,
že neposudzoval platnosť výpovede z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce aj z hľadiska, či takýto pracovnoprávny úkon nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3
ods. 1 a § 39 Obč. zák. v spojení s článkom 2 vetou druhou a § 13 ods. 3 Zákonníka práce. Nakoľko
súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, na opätovnom prejednaní veci
preskúmal danú výpoveď aj z pohľadu dobrých mravov. Z toho dôvodu vypočul vedúcich pracovníkov
žalovaného, a to Doc. S. a Doc. H.. K ich výsluchu pristúpil z dôvodu, že oni jediní boli schopní

podať svedectvo o tom, či výpoveď daná žalobcovi bola motivovaná aj inou skutočnosťou, než ju
zdôvodňoval žalovaný, teda či táto neodporovala dobrým mravom. K ich výsluchu žalobca v odvolaní
na str. 3 uviedol, že o ich výsluch nepožiadal ani žalobca, ani žalovaný, pričom sa ich výsluchu
domáhal samotný žalobca, ako to uviedol do zápisnice o pojednávaní zo dňa 27.03.2017, predposledný
odsek. Uvedení svedkovia vylúčili svojimi výpoveďami iný, než vecný dôvod výpovede danej žalobcovi,

teda že táto bola motivovaná znížením počtu pracovníkov pedagogického zboru vzhľadom na znížený
rozpočet finančných prostriedkov univerzity a v nadväznosti na to na zrušenie katedry politológie. Z
ich výpovedí nebolo potvrdené, že by ukončenie pracovného pomeru žalobcu bolo motivované inou
skutočnosťou, ako tvrdil žalobca, t.j. že malo byť akousi odplatou za jeho kritiku k osobám, údajne
blízkym Doc. H.. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie sa na opätovnom prejednaní veci správne

a dostatočne vyporiadal s otázkou, či dôvod ukončenia pracovného pomeru žalobcu nie je v rozpore s
dobrými mravmi tak, ako mu nariadil odvolací súd, a takáto rozpornosť sa z vykonaného dokazovania
nepreukázala. Žalovaný k odvolaniu žalobcu poukazuje príkladmo na niektoré tvrdenia žalobcu, ktoré
ako už na začiatku tohto vyjadrenia uviedol, považuje za fabuláciu v snahe navodiť dojem, že súdžalobcu svojim postupom poškodzoval. K bodu č. 2 rozsudku žalobca uvádza, že žalovaný priamo
na pojednávaniach súdu menil dôvody výpovede, teda že došlo k zmene pôvodného výpovedného
dôvodu a následne k procesnému pochybeniu, pretože súd prvej inštancie túto skutočnosť v jednotlivých

zápisniciach z rokovania súdu, ale aj v oboch rozsudkoch údajne zamlčal. Toto tvrdenie žalobcu sa
nezakladá na pravde, nakoľko žalovaný nikdy nemenil dôvod výpovede a súd zaznamenával dôsledne
všetky vyjadrenia strán sporu, prednášané na pojednávaniach. K bodu č. 5 rozsudku žalobca okrem
iného uvádza, že výsluch svedkov Doc. S. a Doc. H. bol násilne prerušený sudkyňou počas kladenia
otázok žalobcom svedkom, a teda títo svedkovia nemohli byť žalobcom vypočutí. K tomuto tvrdeniu

žalobcu uvádza, že je nepravdivé, nakoľko súd mu poskytol dostatočný časový priestor na položenie
otázok svedkom. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 12.1l.20l8 vyplýva, že svedkovi Doc. H. žalobca
položil 5 otázok a svedkovi Doc. S. položil žalobca 13 otázok, pričom v prípade obidvoch svedkov bol
opakovane zo strany súdu žalobca poučovaný o procesnej povinnosti klásť otázky k veci a nečítať
svedkomlistiny,ktoréčítanieniejeotázkounasvedka.Ažpotomakožalobcanerešpektovalupozornenie
súdu a svedkom čítal listiny, ku ktorým sa títo nemohli vyjadrovať, súd prerušil na strane žalobcu výsluch

svedkov. K bodu č. 8 rozsudku žalobca uvádza, že súd sa vôbec nezaoberal otázkami, či výpoveď
zodpovedá dobrým mravom, ktoré tvrdenie žalobcu je opätovne nepravdivé, nakoľko celé opätovné
konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené práve z tohto dôvodu a preto súd vypočul Doc. S. a Doc.
H., aby sa takáto pochybnosť objasnila. Takýchto tvrdení žalobcu je v jeho odvolaní niekoľko a žalovaný
nevidí dôvod sa ku každému takémuto nepravdivému tvrdeniu žalobcu vyjadrovať. Ako už uviedol

v tomto vyjadrení, zastáva názor, že súd prvej inštancie, riadiac sa právnym názorom odvolacieho
súdu, vykonal dostatočné dokazovanie v tom smere, či výpoveď, ktorú žalobca napadol, okrem vecnej
stránky nebola motivovaná iným latentným dôvodom, prameniacim podľa žalobcu v údajnej odplate
za kritiku žalobcu, teda či výpoveď nebola podaná v rozpore s dobrými mravmi. Výsluchom Doc. S. a
Doc. H. sa preukázalo, že takýto iný dôvod výpovede neexistoval a výpoveď žalobcovi, ako aj ďalším

pedagogickým pracovníkom žalovaného bola motivovaná iba potrebou zníženia počtu pracovníkov
a zrušenia niektorých pracovísk v súvislosti so zníženým finančným rozpočtom univerzity, teda bola
podaná v súlade s platnými právnymi predpismi. Vzhľadom na všetky hore uvedené skutočnosti
navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne
správny a priznal žalovanému plnú náhradu trov odvolacieho konania.

10.Žalobcavpísomnomvyjadreníkvyjadreniužalovanéhouviedol,žetrvávplnomrozsahunapodanom
odvolaní, na všetkých ústnych vyjadreniach a na písomných vyjadreniach a dôkazoch, ktoré predložil
a boli založené do spisu. Trvá na tom, že vyhodenie žalobcu bolo v rozpore s dobrými mravmi a bolo
motivovanépomstoužalovaného,čoajbolovkonanípreukázanéústnymiajlistinnýmidôkazmiavyplýva
to aj z obsahu nahrávok z pojednávania. Zo strany žalobcu sa rozhodne nejedná o nejaké fabulácie, ako

sa to snaží navodiť žalovaný, ktorého hlavní aktéri Doc. H. a Doc. S. sa zámerne na nič nepamätajú.
Táto ich ,,strata pamäti ,, nemôže byť na ujmu žalobcu. Skutočnosť, že žalovaný menil výpovedný
dôvod je uvedená priamo v nahrávke z pojednávania súdu, kedy žalovaný spochybnil viackrát vzdelanie
žalobcu. Skutočnosť, že sudkyňa násilne ukončila pojednávanie bez možnosti klásť svedkom otázky je
tiež preukázané nahrávkou z pojednávania. Nie je pravdou, že zrušenie miesta žalobcu malo súvislosť

so zníženým rozpočtom univerzity. Žalovaný prijímal ďalších zamestnancov napr. na miesto sociológa,
ktoré mohol ponúknuť žalobcovi. Žalobca v dôsledku konania žalovaného proti dobrým mravom bol
finančne veľmi poškodený.
11. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470
CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu

prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom v náväznosti
na § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce
odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

12. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil

a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol, keď zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
určenia, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 5.2.2013, ktorá bola žalobcovi doručená
dňa 6.2.2013 je neplatná a pracovný pomer trvá a zaplatenia náhrady mzdy od 22.7.2013 vo výške
určenej súdom do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

13. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v rozhodnutí č.k.
5CoPr/6/2017-421 zo dňa 25.04.2018, opierajúc sa o dostatočné skutkové zistenia tieto správne
vyhodnotil a vyvodil z nich i správny právny záver. Na zdôraznenie ich správnosti odvolací súd len
podčiarkuje, že súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedeného uznesenia odvolacieho súdu správnezameral dokazovanie na posúdenie platnosti/ neplatnosti výpovede z pracovného pomeru v zmysle §
63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce , a to
aj z hľadiska, či takýto pracovnoprávny úkon je (nie je) v rozpore s dobrými mravmi. Z dokazovania

vykonaného pred súdom prvej inštancie mal aj odvolací súd preukázané, že žalobca pracoval u
žalovaného na základe pracovnej zmluvy č. 7/2002 naposledy ako docent v odbore politológia s
miestom výkonu práce Trenčín, Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne. Žalovaný
18.1.2013 rozhodnutím rektora č. 2/2013 o znížení počtu zamestnancov na rektoráte TnUAD rozhodol
o organizačnej zmene, spočívajúcej okrem iného aj v zrušení 1 pracovného miesta docenta, ktoré je

organizačne začlenené na Katedre politológie TnUAD, s účinnosťou od 15.2.2013. Výpoveď žalobcu
bola na žiadosť rektora TnUAD č.p. 146/R/2013 zo dňa 29.1.2013 dňa 1.2.2013 prerokovaná Základnou
organizáciou odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy pri TnUAD bez pripomienok a dňa
5.2.2013 bola žalobcovi daná výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce
z dôvodu nadbytočnosti. Výpoveď žalobca prevzal dňa 6.2.2013 do vlastných rúk. Žalobca pracoval pre
žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.9.2002 č. TNU/FPT 7/2002 na dobu neurčitú od

1.10.2002 ( bod 2 zmluvy) s miestom výkonu práce ( bod 5) Fakulta priemyselných technológií so sídlom
v Púchove a dohodnutým druhom práce ( bod 4) docent na katedre riadenia priemyselných systémov
na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne, Fakulte priemyselných technológií so sídlom
v Púchove. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy č. 7/2002 zo dňa 29.6.2012 sa zmenil bod 4 pracovnej
zmluvy ( dohodnutý druh práce) takto: dohodnutým druhom práce je : A/ výkon funkcie vysokoškolského

učiteľa na funkčnom mieste docent v odbore politológia, ktorého náplňou je najmä : -garantovanie
kvality a rozvoja bakalárskych študijných programov v odbore politológia kvalita produkcie, prispievanie
výskumnou, organizačnou a pedagogickou činnosťou k rozvoju poznania v danom študijnom odbore,
vedenie prednášok a seminárov, hodnotenie študentov vrátane skúšania na štátnych skúškach, vedenie
doktorandov, vedenie a oponovanie záverečných prác, tvorba študijných materiálov - výskumná a

vývojová činnosť a zverejňovanie jej výsledkov, vedenie výskumných tímov, organizovanie vedeckých
podujatí a B/ Na základe schválenia v Akademickom senáte TnUAD a menovacieho dekrétu výkon
funkcie prorektora pre investície, stratégiu a rozvoj do odvolania, najdlhšie však do 17.3.2014, ktorého
náplňou je najmä : -činnosť v oblasti investičnej výstavby a verejného obstarávania, rozvojových
projektov -práca s verejnosťou a ďalšia činnosť charakterizovaná v organizačnom poriadku rektorátu.

Bod 5 ( miesto výkonu práce) sa zmenilo na Trenčín, Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v
Trenčíne.Dohodouozmenepracovnejzmluvyč.7/2002zodňa24.7.2012sazmenil bod4,(druhpráce)
ktorý sa od 1.8.2012 do 30.4.2013 doplnil o pracovné činnosti vykonávané zamestnancom pri realizácii
projektu OPV-2009/1.2/01-SORO " Digitalizácia TnUAD: Rozvoj inovatívnych foriem vzdelávania a
skvalitnenie študijných programov " v súlade v súlade so zmluvou o NFP na hlavný pracovný pomer

na pozícii : 4.1.41 Recenzent 2 univerzitných predmetov. V ostatných ustanoveniach zostala pracovná
zmluva nezmenená. Z vyššie uvedeného je teda aj podľa odvolacieho súdu nepochybné, že medzi
stranami bola od počiatku uzatvorená iba jedna pracovná zmluva č. 7/2002, ktorá sa menila dvoma
dodatkami zo dňa 29.6.2012 a 24.7.2012 v bode 4 ( dohodnutý druh práce) a v bode 5 ( miesto výkonu
práce). Zmena bodu 4. pracovnej zmluvy č. 7/2002 teda ani podľa odvolacieho súdu nepredstavuje

založenie nového pracovného pomeru, ale iba zmenu pôvodne dojednanej pracovnej náplne, teda
konkretizáciu pracovných úloh, ktoré sú všeobecne vyjadrené v rámci druhu práce v pracovnej zmluve.
Z ustanovení Zákonníka práce, ktoré citoval vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie je zrejmé, že
pracovnoprávny vzťah sa zakladá výlučne pracovnou zmluvou a končí sa ukončením pracovnej zmluvy
ako celku a nie ukončením jednotlivých pracovných náplní ( bez ich špecifikácie ) jedným zo spôsobov

uvedených v § 59 ods. 1 Zákonníka práce formou dohody, výpovede, okamžitým skončením alebo
skončením v skúšobnej dobe. Žalobca teda dostal výpoveď z pracovnej zmluvy č. 7/2002 vrátane jej 2
dodatkov a teda aj bodu B/ z Dohody o zmene pracovnej zmluvy č. 7/2002 zo dňa 29.6.2012 a činnosť
podbodomB/jebeznajmenšíchpochybnostíajpodľaodvolaciehosúduibazmenoudohodnutéhodruhu
práce v pôvodnej pracovnej zmluve ( bodu 4), nakoľko to vyplýva zo samotného textu tejto Dohody. Bod

B/ Dodatku teda aj podľa odvolacieho súdu predstavuje iba pracovnú náplň a nie novú pracovnú zmluvu,
preto v tejto časti nepovažoval odvolací súd námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za opodstatnené.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal, aby súd
určil, že výpoveď daná žalobcovi listom žalovaného zo dňa 5.2.2013, ktorá bola žalobcovi doručená dňa

6.2.2013 je neplatná a pracovný pomer trvá a zaplatenia náhrady mzdy od 22.7.2013 do právoplatného
rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, a to z dôvodu, že nie je daná príčinná
súvislosť medzi jeho nadbytočnosťou a organizačnými zmenami, vedúcimi k ukončeniu jeho pracovného
pomeru so žalovaným; že žalovaný si nesplnil ponukovú povinnosť, vyplývajúcu mu z ustanovenia§ 63 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede; že
pohnútkou žalovaného bolo zbaviť sa z pomsty žalobcu; že celé konanie v súvislosti s tzv. organizačnými
zmenami a samotná výpoveď je v rozpore s dobrými mravmi, pretože skutočným cieľom žalovaného

bolo pomstiť sa žalobcovi za jeho konanie ako prorektora voči ľuďom blízkym rodine novozvoleného
rektora organizácie žalovaného. Ako dôvody pomsty žalovaného pred súdom prvej inštancie ako i v
podanom odvolaní uvádzal, že v čase, keď bol prorektorom (do 19.12.2012) bol okolnosťami prinútený
k abdikácii a odvolaný z tejto funkcie, predsedal etickej komisii žalovaného a riešil aj viaceré sťažnosti
študentov z Fakulty priemyselných technológií, ktorí ho ako prorektora požiadali o pomoc pri riešení

závažných podozrení zamestnancov žalovaného z brania úplatkov, požadovania peňazí v hotovosti za
udelenie kreditov študentom, vyhrážania sa študentom vyhodením zo štúdia atď. a tieto isté osoby
riešené etickou komisiou žalovaného sa angažovali aj na pôde odborovej organizácie a akademických
senátov ako aj v novom vedení žalovaného na jeho vyhodenie. Ďalej poukazoval na to, že dňa
14.2.2013 mu žalovaný zablokoval prístup na intranet ako aj vstup do systému AIS a znemožnil mu
prístup na pracovisko a preto si nemohol plniť ďalšie povinnosti kontrahované na pôde žalovaného

do konca roku 2013, aj mimo nej doma aj v zahraničí a žalovaný mal využívať aj jeho know -how.
Žalovaný poprel tvrdenia žalobcu o účelovosti výpovede ( pomsta za jeho činnosť v etickej komisii) a
predložil súdu prvej inštancie Správu o činnosti Akademického senátu TnUAD za jednotlivé mesiace
v roku 2012, v ktorom sa pritom ani jediným slovom nespomína problematika, uvádzaná žalobcom
ako latentný dôvod jeho výpovede. V tejto súvislosti súd prvej inštancie správne konštatoval, že pokiaľ

by skutočne došlo k udalostiam ohľadne korupcie a vyhrážok študentom, jednalo by sa o závažný
trestný čin, o ktorom bola každá osoba, majúca o ňom vedomosť povinná informovať orgány činné v
trestnom konaní. Minimálne by sa aj podľa odvolacieho súdu takáto závažná skutočnosť prejednávala
na zasadnutiach Akademického senátu TnUAD. Podľa záznamu zo zasadnutia Akademického senátu
z 12/2012 bol žalobca z funkcie prorektora odvolaný dňa 19.12.2012 a následne začiatkom roka 2013

dostal výpoveď. Nakoľko žalobca vo svojich vyjadreniach uvádza skutočný dôvod výpovede, ktorý sa
mal udiať za obdobie, keď bol prorektorom, je zrejmé aj podľa odvolacieho súdu, že uvedená udalosť
by sa musela odohrať v roku 2012, avšak v Správach o činnosti sa nikde takáto závažná udalosť
nespomína, ktorá by sa v prípade jej pravdivosti určite spomenutá bola. Súd prvej inštancie vypočul
svedkov navrhnutých stranami (ktorých žalobca navrhoval pred zrušením prvého rozsudku súdu prvej

inštancie odvolacím súdom a žalovaný aj po zrušení a vrátení veci súdu prvej inštancie, teda rovnako
odvolací súd aj námietku žalobcu, že súd prvej inštancie vykonal výsluch svedkov, ktorých ani jedna
strana nenavrhla, považoval za neopodstatnenú ), a to rektora Doc. Ing. S. H., PhD. a Doc. PhDr.
PaedDr. J. S., PhD. Svedok Doc. Ing. S. H. nepotvrdil skutočnosti uvádzané žalobcom a za dôvody
výpovede ( ktorú dal žalobcovi on sám) označil výlučne o 1 mil. nižší prídel finančných prostriedkov na

univerzitu než predtým; v rámci racionalizačných opatrení v roku 2013 bol ukončený pracovný pomer
s viacerými zamestnancami. Predtým, než sa pristúpilo k zníženiu počtu zamestnancov, situácia sa
prebrala s vedúcimi katedier a vedúcimi fakúlt, ktorí predložili analýzy počtu študentov, rozpracované
projekty a pod. a na základe týchto skutočností a návrhov bolo pristúpené ku skončeniu pracovných
pomerov v súlade zo zákonom. Svedok poprel, že by sa v dokumentoch od vedúcich katedier a vedúcich

fakúlt predkladaných svedkovi ako dôvody výberu zamestnanca na skončenie pracovného pomeru
uvádzaliinformáciesvedčiaceoosobnejpomste,námietkynaneodbornosťžalobcu,prípadnéinékritériá
svedčiace o inom zámere než boli racionalizačné opatrenia. Svedok poprel, že by existoval predpis,
ktorý by umožňoval žalobcovi pôsobiť na pôde univerzity do 70 rokov veku, miesto sa obsadzovalo
výberovým konaním na 5 rokov a po jeho uplynutí sa muselo výberové konanie zopakovať. Svedok

Doc. PhDr. PaedDr. J. S., PhD., vedúci katedry politológie uviedol, že nemá vedomosť o tom, že
by dôvodom výpovede danej žalobcovi boli iné kritériá než pokles počtu študentov a pridelených
finančných prostriedkov. Svedok poprel, že by mal informácie o petícii študentov týkajúcej sa brania
úplatkov, peňazí kešom alebo vyhrážkami vyhodením a poprel, že by mal vedomosť o stanovisku
odborovej organizácie, že sa majú riešiť pracovnoprávne vzťahy so zamestnancami poškodzujúcimi

meno univerzity, medzi ktorými mal byť aj žalobca. Svedok poprel, že by sa výpoveďou danou žalobcovi
sledovali iné než racionalizačné dôvody. Čo sa týka námietky žalobcu uvádzanej v odvolaní, že
výsluch svedkov bol násilne prerušený sudkyňou počas kladenia otázok žalobcom svedkom, a teda títo
svedkovia nemohli byť žalobcom vypočutí, túto odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko
súd mu poskytol dostatočný časový priestor na položenie otázok svedkom, pričom v prípade obidvoch

svedkov bol opakovane zo strany súdu žalobca poučovaný o procesnej povinnosti klásť otázky k veci a
nečítať svedkom listiny, ktoré čítanie nie je otázkou na svedka a až potom ako žalobca nerešpektoval
upozornenie súdu, súd prerušil na strane žalobcu výsluch svedkov, nakoľko žalobca aj napriek poučeniu,
svedkom kládol stále rovnaké otázky, na ktoré už odpovedali. Predpokladom použitia výpovednéhodôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce a zároveň podmienkou platnosti výpovede
z tohto dôvodu je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť
medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Ďalšou hmotnoprávnou podmienkou

platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného dôvodu je splnenie povinnosti vyplývajúcej pre
zamestnávateľa z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce. V danom prípade bola aj podľa odvolacieho
súdu organizačná zmena preukázaná rozhodnutím rektora č. 2/2013 o zrušení 1 miesta docenta na
Katedre politológie TnUaD, ktorý je oprávneným za žalovaného konať v pracovnoprávnych vzťahoch.
Toto jeho rozhodnutie ani okolnosti, ktoré mu predchádzali súd nie je oprávnený skúmať a preto súd

prvej inštancie správne nevykonal dokazovanie analýzou pracovných pomerov, využitia pracovných
síl a efektívnosti ich práce pri stanovenom týždennom fonde pracovného času v trvaní 37,5 hodiny a
konkrétnej analýzy, na základe ktorej mal žalobca nadbytočný. Súd prvej inštancie rovnako správne
nevypočul žiadnych svedkov, ktorí mali dokazovať efektivitu využitia pracovnej sily žalobcu a spochybniť
kritériá použité žalovaným pri rozhodovaní, s ktorým zo zamestnancov ( docentov) bude v dôsledku
zníženia stavu o 1 miesto skončený pracovný pomer výpoveďou, nakoľko kritériá ako aj konečný výber

prepusteného zamestnanca je výlučne rozhodnutím (kompetenciou) zamestnávateľa, ktoré nepodlieha
súdnemu prieskumu. V danom prípade bola výpovedným dôvodom nadbytočnosť podľa § 63 ods.1
písm. b/ Zákonníka práce. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že
výpoveď daná žalobcovi bola riadne prerokovaná odborovým orgánom a to bez pripomienok, výpovedný
dôvod nebol dodatočne menný a výpoveď bola riadne žalobcovi doručená do vlastných rúk. V tejto

súvislosti odvolací súd rovnako nepovažoval za opodstatnenú námietku žalobcu uvádzanú v odvolaní,
že na pojednávaní pred súdom prvej inštancie mal byť menený dôvod výpovede danej žalobcovi. Teda
v tejto časti ani odvolací súd žiadne porušenie zákona ani konanie svedčiace porušovaní "dobrých
mravov v konaní nezistil". V konaní pred súdom prvej inštancie sa ani výsluchom navrhnutých svedkov
nepodarilo preukázať, že by dôvodom skončenia pracovného pomeru výpoveďou danom žalobcovi

žalovaným boli iné, než racionalizačné opatrenia ( nedostatok pridelených financií + pokles počtu
študentov).

15. Ďalej sa súd prvej inštancie správne zameral na to či si žalovaný splnil ponukovú povinnosť
podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Správne uviedol, že ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce

stanovuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou
platnosti výpovede z pracovného pomeru. Ide o povinnosť zamestnávateľa urobiť zamestnancovi
ponuku smerujúcu k uzavretiu dohody o prevedení na inú prácu. Musí predniesť ponuku tzv. vhodnej
práce, ktorá spĺňa predovšetkým priestorové a vecné kritérium. Požiadavky priestorového kritéria splní
zamestnávateľ vtedy, keď zamestnancovi ponúkne prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto

výkonu práce. Na rozdiel od priestorového kritéria nie je zamestnávateľ pri výbere vhodného druhu
práce limitovaný obsahom pracovnej zmluvy. Inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca
zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca. Jedná sa teda o prácu,
ktorú je zamestnanec vzhľadom na svoj zdravotný stav, schopnosti a kvalifikáciu spôsobilý vykonávať.
Zamestnávateľ by mal byť schopný v rámci ponuky zabezpečiť prísun práce aj po uplynutí časového

úseku, ktorý zodpovedá výpovednej dobe. Z judikatúry totiž vyplýva, že zamestnávateľ nemôže úspešne
uplatňovať, že zamestnanec odmietol vykonávať inú prácu, ktorú mu ponúkol, pokiaľ mu ju ponúkol
len na čas výpovednej doby (judikát R 79/1972). Okrem toho výkon tejto povinnosti zamestnávateľa
musí byť v súlade so zásadou vyplývajúcou z čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a
povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nesmie tieto práva

a povinnosti zneužívať (rozsudok NS SR z 31.8.2010 sp.zn. 4Cdo 222/2009). Žalobca sa v konaní
pred súdom prvej inštancie domáhal predloženia menného zoznamu osôb, ktoré žalovaný prihlásil v
čase od 16.1.2013 do 6.2.2013 na zdravotné a sociálne poistenie, spolu s predloženými pracovnými a
inými zmluvami, za účelom zistenia, či žalovaný prijal do pracovného pomeru iba osoby, ktoré uviedol
vo svojom písomnom vyjadrení. Žalovaný predložil iba menný zoznam, pracovné zmluvy a obdobné

zmluvy poskytnúť odmietol. Pre splnenie povinnosti zamestnávateľa v zmysle § 46 ods. 2 (po účinnosti
Zákonníka práce č. 311/2011 Z.z. § 63 ods.2 ZP) Zákonníka práce nie je potrebné, aby ponúkol
zamestnancovi všetky voľné pracovné miesta, ktoré sú pre neho vhodné. Stačí, ak zamestnávateľ
ponúkne zamestnancovi len jedno pre neho vhodné pracovné miesto z viacerých u zamestnávateľa
voľných pracovných miest, ktoré by boli pre zamestnanca vhodné v zmysle § 37 ods. 4 Zákonníka práce.

(Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 4Cdo 46/2000). Z hľadiska povinnosti tvrdenia a dôkaznej
povinnosti súd prvej inštancie správne konštatoval, že pri dokazovaní splnenia ponukovej povinnosti
vyplývajúcej z ustanovenia § 63 ods. 2 Zákonníka práce platí, že splnenie ponukovej povinnosti musí
zásadne tvrdiť a preukázať zamestnávateľ. Ak zamestnanec v rámci procesnej obrany tvrdí, že ku dňuvýpovede zamestnávateľ mal v mieste výkonu práce voľné pracovné miesta, splnenie bremena tvrdenia
na strane zamestnanca predpokladá, že zamestnanec označí konkrétne pracovné miesta, ktoré boli
ku dňu výpovede v mieste jeho výkonu práce voľné. Dôkazné bremeno preukázať, že zamestnancom

označené pracovné miesto bolo ku dňu výpovede obsadené iným pracovníkom (napr. predložením
pracovnej zmluvy), je však aj v takomto prípade na zamestnávateľovi (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 6 Cdo 138/2012 z 30.9.2013) V danom prípade žalobca splnil dôkazné bremeno tým, že
označil ako voľné pracovné miesta, ktoré sa mu mali ponúknuť ako pracovné miesto docenta v odbore
sociológia obsadené Doc. C., CSc. a miesta obsadené Ing. W. T., Mgr. K. K., PhDr. T. K. a W. J.. Za

voľné pracovné miesto sa podľa judikatúry ( rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 222/2009
zo dňa 31.8.2010), ktoré je zamestnávateľ povinný zamestnancovi ponúknuť a je hmotnoprávnou
podmienkou platnosti výpovede je ponuka smerujúca k uzavretiu dohody o prevedení na inú prácu,
čo teda vylučuje možnosť ponúknuť žalobcovi ako voľné miesto vysokoškolského učiteľa vo funkcii
docent v študijnom odbore 3.1.1. sociológia na Katedre sociálnych a humanitných vied, obsadzované
z vôle zamestnávateľa vo výberovom konaní, vypísané dňa 4.2.2013 a riadne zverejnené na oficiálnej

webovej stránke TnUAD, pretože toto miesto vysokoškolského učiteľa žalovaný nemienil obsadiť inak,
než uchádzačom úspešným vo výberovom konaní, do ktorého sa žalobca mohol prihlásiť, pokiaľ mal
za to, že spĺňa kvalifikačné predpoklady. Ponuková povinnosť bola splnená oznámením o vyhlásení
výberového konania na webovej stránke žalovaného, ktoré bola dostupná každému, kto má prístup k
počítaču s prístupom na internet. Tvrdenia žalobcu, že sa o výberovom konaní na toto miesto nemohol

dozvedieť, lebo mal v práci zablokovaný intranet ani podľa odvolacieho súdu neobstojí, lebo informácie
boli zverejnené vo verejnej počítačovej sieti, o čom svedčí výpis z oficiálnej stránky žalovaného o
tomto výberovom konaní, ktorý predložil samotný žalobca, čo vylučuje jeho tvrdenie, že o výberovom
konaní nevedel, resp. sa nemal možnosť o ňom dozvedieť. Čo sa týka námietky žalobcu uvádzanej
v odvolaní, že v prvom rade mu mal žalovaný ponúknuť pracovné miesto vysokoškolského učiteľa vo

funkcii docent v študijnom odbore 3.1.1. Sociológia na Katedre sociálnych a humanitných vied, na ktoré
vypísal výberové konanie uverejnené 8 dní po doručení výpovede žalobcovi, a bol povinný ponúknuť
ho žalobcovi bez ďalších podmienok, pretože na toto miesto spĺňal žalobca vzdelaním a praxou všetko,
čo bolo na jeho obsadenie potrebné, s poukazom na znenie § 77 ods. 4 Zák. o vysokých školách,
nakoľko žalobca bol organizáciou žalovaného trikrát prijatý s titulom "docent" na tri rôzne funkčné

miesta docenta a preto nadobudol právo pôsobiť na TnUAD do dovŕšenia 70 rokov veku, odvolací súd
uvádza, že ustanovenie § 77 ods. 4 Zák. o vysokých školách by bolo možné použiť len v prípade,
ak by žalobca výberovým konaním 3 krát obsadil funkciu docenta v rovnakom študijnom odbore ( čo
v danom prípade nebolo splnené, nakoľko ako sám žalobca uviedol, bol prijatý na tri rôzne funkčné
miesta docenta) a rovnako by mal právo na získanie pracovnej zmluvy až do dosiahnutia veku 70 rokov,

len v tomto študijnom odbore ( čo rovnako splnené nebolo). Teda ani táto námietka žalobcu nebola
opodstatnená. V tejto časti ešte odvolací súd dodáva, že i tak toto miesto nebolo v čase dania výpovede
žalobcovi voľným miestom, nakoľko bolo obsadené na dobu určitú Doc. C. ( do 30.06.2013), nakoľko
mu mala uplynúť 5 ročná doba a výberové konanie bolo vyhlásené len v predstihu. Ďalej súd prvej
inštancie správne dospel k záveru, že žalovaný nemohol žalobcovi ponúknuť ani miesto odborného

asistenta na katedre Politológie, obsadené PhDr. W. J., PhD., pretože tento mal pracovný pomer
uzatvorený na dobu určitú do 1.9.2017 na základe úspešnosti vo výberovom konaní, ktoré sa uskutočnilo
dňa 29.6.2012, teda pred podaním výpovede žalobcovi. Za voľné pracovné miesta nebolo možné ani
podľa odvolacieho súdu považovať ani miesta Mgr. K. K. a PhDr.. T. K. a Ing. W. T., pretože voľným
pracovným miestom, ktoré je zamestnávateľ povinný ponúknuť pracovníkovi pred podaním výpovede,

nie je miesto uvoľnené iba dočasne, napr. počas pracovného voľna poskytnutého inému pracovníkovi
z dôvodu jeho dôležitej prekážky v práci, resp. pracovné miesto voľné len počas výpovednej doby
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 1994, 4Cdo 12/94) a tieto miesta boli dojednané na
skrátený pracovný úväzok a len na dobu určitú od 4.2.2013 do 10.5.2013, ako aj v prípade Ing. W.
Tuchyňu od 4.2.2013 do 17.5.2013 a následne u tohto pracovníka bolo miesto vedúceho oddelenia

správy majetku od 10.6.2013 do 9.6.2014 obsadzované riadne zverejneným výberovým konaním a
žalobcovi nič nebránilo sa do tohto výberového konania prihlásiť, ak na toto miesto spĺňal kvalifikačné
predpoklady. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaný mal ku dňu podania výpovede aj iné voľné pracovné
miesta menej kvalifikovaných pracovníkov, ktoré mu mal ponúknuť na základe predloženého zoznamu
zamestnancov, prihlásených v určitom období do zdravotnej a sociálnej poisťovne. V tejto časti súd prvej

inštancie správne uviedol, že zamestnanec však splní bremeno tvrdenia len vtedy, ak označí konkrétne
pracovné miesta, ktoré boli v dobe podania výpovede v mieste výkonu jeho práce voľné. Nepostačuje, ak
len všeobecne uvedie počet voľných pracovných miest, ktoré boli pred podaním výpovede v rámci celej
organizácie zamestnávateľa evidované. V procesnej situácii, kedy zamestnávateľ tvrdil, že žiadne voľnépracovné miesto nebolo k dispozícii, bolo na zamestnancovi, aby označil konkrétne voľné pracovné
miesta v mieste výkonu jeho práce, čo neurobil. Žalobca len na základe zoznamu náhodne vybral
niektorých zamestnancov prihlásených v rozhodnom období do sociálnej poisťovne, čím ani podľa

odvolacieho súdu neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný využil svoje právo v ust. § 319 CSP a odmietol
poskytnúť súčinnosť predložením pracovných zmlúv a iných dôkazov o pracovných pomeroch ďalších
zamestnancov, označených žalobcom len na základe zoznamu prihlásených pracovníkov do zdravotnej
a sociálnej poisťovne. Súd prvej inštancie za danej dôkaznej situácie mal správne existenciu ďalších
vhodných voľných miest u žalovaného v čase podania výpovede za nepreukázanú. Z vykonaného

dokazovania pred súdom prvej inštancie teda mal aj odvolací súd za preukázané, že boli splnené
všetky hmotnoprávne predpoklady pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou pre
nadbytočnosť, štatutár žalovaného -rektor rozhodol o organizačnej zmene, spočívajúcej v znížení počtu
zamestnancov č. 2/2013 zo dňa 18.1.2013 a nebolo preukázané, že si žalovaný pred skončením
pracovného pomeru nesplnil ponukovú povinnosť, pretože žiadne pracovné miesto, ktoré by bolo voľné
v čase podania výpovede, žalovaný nemal k dispozícii. V tejto časti ani odvolací súd nezistil žiadne

porušenie zákona.

16. Ďalšou skutočnosťou, ktorou sa súd prvej inštancie zaoberal, bolo porušovanie "dobrých mravov"
žalovaným, ktoré malo spočívať v tom, že od 14.2.2013 nebolo žalobcovi umožnené pracovať, vyučovať
jeho predmet sociosynergetika, vyučovať študentov, pretože nebol vpustený do budovy, nemal prístup

k počítačovej sieti a pod.; súd prvej inštancie poukázal na znenie textu výpovede z pracovného pomeru
zo dňa 5.2.2013, z ktorého obsahu ( odsek 4) je zrejmé, že žalovaný uviedol, že nemá možnosť žalobcu
ďalej zamestnávať a preto nevyžaduje jeho prítomnosť na pracovisku od 16.2.2013 do skončenia
pracovného pomeru s tým, že mu bude vyplatená až do skončenia pracovného pomeru uplynutím
výpovednej doby do 31.5.2013 náhrada mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa. Takže

postup žalovaného vyplýval z ukončenia pracovného pomeru, tento jasne a v písomnej podobe dal
zamestnancovi najavo, že pre neho vhodnú prácu nemá, nebude si plniť svoje povinnosti vyplývajúcej
z pracovnej zmluvy č. 7/2002 vrátane jej dodatkov ako celku a poskytne za toto obdobie náhradu
mzdy, ktoré bolo nepochybne za celé obdobie (vrátane 14.2.2013 do 31.5.2013 ) vrátane odstupného
aj zaplatené, keďže žalobca žaluje nárok na náhradu mzdy až od 22.7.2013. To, čo považoval

žalobca za porušovanie dobrých mravov je aj podľa odvolacieho súdu v skutočnosti Zákonníkom
práce predpokladaný následok -prekážka v práci na strane zamestnávateľa ( tzv. prestoje), pre
ktoré zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa dojednanej pracovnej zmluvy, so zákonnou povinnosťou
poskytnúť za tohto obdobie náhradu mzdy. V danom prípade teda nebolo zistené žiadne konanie
žalovaného, ktoré by vykazovalo znaky porušovania dobrých mravov.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd prvej inštancie v predmetnej veci dostatočne zistil skutkový
stav a v konečnom dôsledku i správne rozhodol, pričom dostatočne sa vysporiadal i s námietkami
uvádzanými žalobcom v odvolaní, preto odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu za opodstatnené
a rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému odvolací súd priznal
nárok náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).